Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 9Co/598/2015 z 27. 2. 2017 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 27. februára 2017, sp. zn. 9Co/598/2015, ECLI:SK:KSTT:2017:2712203745.2 Krajský súd Trnava | 9Co/598/2015 | ECLI:SK:KSTT:2017:2712203745.2 | 2017-02-27 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: OZ, § 52 ods. 1 OZ, § 52 ods. 2 OZ, § 100 OZ, § 101 OZ, § 103 OZ, § 39 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/a93408ea-7b87-4e0e-8bc3-eb9be26d8529 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2017:2712203745.2 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/598/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2712203745
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Barcajová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2712203745.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Barcajovej a členiek senátu
JUDr. Evy Behranovej a Mgr. Renáty Gavalcovej v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o. so
sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpeného splnomocnencom: Tomáš Kušnír,
s.r.o. so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovanému: G. C., narodený
XX.XX.XXXX, bytom D. XXX, XXX XX T., o zaplatenie sumy 847,41 eura s príslušenstvom, na odvolanie
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Skalica č.k. 3C/151/2012-121 zo dňa 17. augusta 2015 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaný má voči žalobcovi n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobu žalobcu zamietol a žalovanému náhradu
trov konania (prvostupňového a doterajšieho druhostupňového) nepriznal. Právne svoje rozhodnutie
odôvodnil ustanoveniami Obchodného zákonníka (zákon č. 513/1992 Zb. - ďalej aj ObZ - § 497, § 261
ods. 6 písm. d), § 387 ods. 1, § 397 ods. 1), ustanoveniami zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch v znení v čase uzavretia zmluvy (ďalej aj ZoSÚ - § 2 písm. a), b), § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1,
2, písm. a) až f), § 4 ods. 4, § 4 ods. 5), ustanoveniami zákona č. 40/1964 Zb. - Občiansky zákonník
(ďalej aj OZ - § 52 ods. 1, 2, 3, § 53 ods. 1, 2, 4, § 54 ods. 1, 2, § 100 ods. 1, § 102), ustanoveniami
zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa (ďalej aj ZoOS - § 5b), zákonom č. 102/2014
Z.z. o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovanie služieb na základe zmluvy uzavretej
na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho (ZoOS) a dospel k
záveru, že žaloba nie je dôvodná. Svoje rozhodnutie vecne odôvodnil zistením, že predmetom sporu
je nárok žalobcu na zaplatenie sumy 847,41 eura s 9,25% úrokom z omeškania ročne zo sumy 418,83
eura od 29.06.2011 do zaplatenia a trovy konania. Nárok žalobcu vyplýva zo zmluvy z 16.12.2004 č.
252391896, ktorú uzavrela Slovenská sporiteľňa, a.s. so žalovaným a ktorá pohľadávka bola postúpená
na žalobcu. Ide o zmluvu o vydaní a používaní platobnej karty z 16.12.2004, dodatok č. 1 k zmluve
o vydaní a používaní platobnej karty 16.12.2004 a dodatok k zmluve o vydaní a používaní platobnej
karty zo dňa 30.11.2007, ktorým sa menila predošlá zmluva, kde je uvedená konečná lehota splatnosti
úveru do 31.07.2008. V zmysle § 103 OZ premlčacia trojročná lehota v danom prípade začala plynúť
01.08.2008 (deň nasledujúci po splatnosti) a uplynula 01.08.2011. Žaloba bola podaná na súd dňa
25.05.2012, teda po uplynutí trojročnej premlčacej doby, preto bolo potrebné premlčaný nárok žalobcu
pre uplatnenú námietku zo strany žalovaného ako nedôvodný v celom rozsahu zamietnuť. Žalobca
síce v konaní predložil dohodu o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach zo
dňa 22.08.2011, avšak pre platnosť dohody o uznaní záväzku sa vyžaduje, aby nebola v rozpore so
zákonom. Zámer žalobcu dosiahnuť vymožiteľnosť pohľadávky podpísaním dohody súd vyhodnotil ako



nekalú obchodnú praktiku, keďže pri podpísaní dohody boli naplnené zákonné znaky inštitútu o nekalej
praktike a to nedostatok odbornej starostlivosti na strane žalobcu a využitie takej obchodnej praktiky z
jeho strany, čo podstatne narušilo ekonomické správanie sa žalovaného ako spotrebiteľa. Uvedené bolo
preukázané výsluchom žalovaného, ktorý uviedol, že k nemu domov prišiel pán, ktorý mu nevysvetlil
obsah a účinky dohody, dal mu podpísať, pričom dohodu mu vôbec nevysvetlil, nečítal ju, nevedel aká
suma bola v nej uvedená, nebol oboznámený s tým, čo znamená rozhodcovská doložka, ani mu nebol
vysvetlený význam premlčania. Samotná dohoda je vopred žalobcom vypracovaná ako štandardizovaný
formulár, v ktorom je zakomponovaná aj formulácia o uznaní premlčaného dlhu. V tlačive sú strojom
doplnené údaje, dohoda je celá formulárová. Pritom dohoda o uznaní dlhu musí zodpovedať všetkým
náležitostiam platného právneho úkonu, najmä musí byť určitá a zrozumiteľná. Tu chýba prejav vôle
druhej strany k vzniku právneho úkonu, ktorý zamýšľal žalobca vyvolať ohľadom časti dohody nazvanej
forma splatenia záväzku. Zámerom žalovaného nebolo uznať premlčaný dlh ani dlh splácať, ako vyplýva
aj z jeho chovania, keď po podpise dohody neuhradil žalobcovia žiadnu splátku. Takto naformulovaný
právny úkon smerujúci k vzniku uznania záväzku je pre použitú nekalú obchodnú praktiku zo strany
žalobcu neplatný a bol nadiktovaný dodávateľom spotrebiteľovi do „dohody“, ktorý je podľa § 39 OZ v
rozpore s dobrými mravmi, preto súd vyhodnotil dohodu ako neplatnú, uznania záväzku ako neúčinné
a na tento právny úkon neprihliadol. Keďže žalovaný neplnil splátky v stanovených termínoch, porušil
svoju povinnosť podľa zmluvy, postupca odstúpil od zmluvy a vyzval žalovaného na úhradu dlžnej sumy.
Pohľadávka žalobcu 847,41 eura pozostáva z istiny 418,83 eura, riadneho úroku 285,55 eura, úroku
z omeškania 143,03 eura s príslušenstvom. Mal preukázané, že v konaní je potrebné prihliadnuť na
námietku premlčania vznesenú žalovaným a na premlčanie uplatneného nároku.

2. Uviedol, že síce odvolací súd vo svojom predchádzajúcom zrušujúcom uznesení poukázal na
ustanovenia Obchodného zákonníka (§ 391 ods. 1, § 397), avšak podľa § 52 ods. 2 veta tretia
Občianskeho zákonníka v znení od 01.05.2014, na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je
spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa mali inak
použiť normy obchodného práva, tzn. že súd na právny vzťah, ktorého účastníkom je spotrebiteľ,
použil prednostne ustanovenia Občianskeho zákonníka. Pretože žalovaný je spotrebiteľ, na všetky
právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho
zákonníka, preto v zmysle § 226 OSP už nie je súd prvej inštancie viazaný názorom odvolacieho
súdu, pretože došlo k zmene legislatívy (NS ČR 2 Afs 216/2004). Aj keď účastníci uzavreli zmluvu podľa
Obchodného zákonníka, ktorá ako typ zmluvy je absolútnym obchodom, zároveň táto zmluva spadá pod
úpravu spotrebiteľských zmlúv podľa Občianskeho zákonníka a preto je potrebné aplikovať i ustanovenia
Občianskeho zákonníka o premlčaní, ktoré sú výhodnejšie pre spotrebiteľa. Pri posudzovaní premlčania
preto súd aplikoval ustanovenie § 100 a nasl. Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je premlčacia doba
tri roky a nie úpravu premlčania podľa Obchodného zákonníka, ktorý ustanovuje premlčaciu dobu štyri
roky. V prejednávanej veci bolo potrebné postupovať podľa § 52 ods. vety tretej Občianskeho zákonníka
účinného od 01.05.2014 (t.j. v čase rozhodovania súdu prvej inštancie) a prednostne použiť na právny
vzťah, v ktorom vystupuje žalovaný v pozícii spotrebiteľa ustanovenia Občianskeho zákonníka. Toto
ustanovenie nadobudlo účinnosť 01.05.2014, právny predpis, ktorého súčasťou je, nemá prechodné
ustanovenia a preto od účinnosti sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom (viď
napríklad rozsudok NS SR z 21.04.2015 sp. zn. 3 M Cdo 14/2014). Žalobca v konaní odkazoval na
rozhodnutie NS SR sp. zn. 7 M Cdo 9/2014 zo dňa 24.03.2015, kde poukazoval na použitie štvorročnej
premlčacej doby podľa Obchodného zákonníka aj v spotrebiteľskom vzťahu, no súd sa priklonil k
novšiemu rozhodnutiu NS SR sp. zn. 3 M Cdo 14/2014 z 21.04.2015, ktorý na vzťah účastníkov aplikoval
kratšiu premlčaciu lehotu.

3. O trovách prvostupňového a odvolacieho konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP a žalovanému
ako úspešnému účastníkovi trovy konania nepriznal, keďže si tieto vyslovene neuplatnil.

4. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal v celom rozsahu v zákonnej lehote odvolanie žalobca
z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočného zistenia skutkového stavu. Poukázal
na nerešpektovanie právneho názoru odvolacieho súdu a porušenie zákazu retroaktivity právnych
noriem. Nadriadený odvolací súd vo svojom uznesení č.k. 9Co/138/2013-76 rozsudok súdu prvej
inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s poukazom na to, že ide o právny vzťah uzatvorený
podľa Obchodného zákonníka, preto sa na daný právny vzťah bude aplikovať režim Obchodného
zákonníka aj v časti premlčania jednotlivých nárokov a tu odvolací súd poukázal na potrebu postupovať
podľa § 391 ods. 1, § 397 ObZ. V zmysle týchto záverov potom uložil súdu prvej inštancie posúdiť



aj dohodu o uznaní záväzku a úhrade pohľadávky v splátkach, ktorú účastníci uzavreli 17.08.2011.
Súd prvej inštancie uvedený právny záver vôbec nerešpektoval a aplikoval ustanovenia § 52 ods.
2 OZ účinné od 01.04.2015. Pritom nárok bol pred súdom uplatnený dňa 25.05.2012 a uvedené
ustanovenie nadobudlo účinnosť až 01.04.2015. Aplikovaním uvedeného zákonného ustanovenia
na prebiehajúce konanie sa súd dopustil nedovolenej retroaktivity právnych noriem, ktorý zákaz je
významnou demokratickou zárukou ochrany práv občanov a právnej istoty. Poukázal na Nález ÚS SR
z 03.03.1996 PL ÚS 36/95 a ÚS 16/95 z 24.05.1995, zaoberajúce sa zákazom retroaktivity právnych
noriem, ktoré sú významnou demokratickou zárukou ochrany práv občanov a právnej istoty. Preto trval
na aplikácii ustanovení Obchodného zákonníka, ktoré je potrebné aplikovať na daný právny vzťah.
Poukázal na dohodu o uznaní záväzku a úhrade pohľadávky v splátkach, ktorú žalovaný podpísal dňa
22.08.2011. Týmto uznal svoj záväzok voči spoločnosti Slovenská sporiteľňa, a.s. v sume 998,- eur
s príslušenstvom, čo do dôvodu a výšky a zaviazal sa ho splatiť. Uznanie nepremlčaného záväzku
so súčasným uzavretím dohody o plnení v splátkach nemôže byť považované za nekalú obchodnú
praktiku. Poukázal na názor generálneho prokurátora v obdobnej veci (VI./1 Pz38/2015/1000-7).
Konanie žalovaného nemožno považovať za morálne a čestné, keďže neplní svoj dlh a preto nemožno
súhlasiť s tým, aby takémuto konaniu zo strany súdu bola poskytnutá ochrana. Žalovaný potom, ako
sa oboznámil s obsahom dohody, svojim podpisom svoj existujúci záväzok uznal. V danom prípade
uznal záväzok v súlade s § 323 ObZ, tento záväzok čo do dôvodu a výšky v čase uznania trval
a odo dňa uznania záväzku začala plynúť nová štvorročná premlčacia doba. Preto je nesporné, že
nárok žalobcu bol uplatnený na súde pred uplynutím premlčacej doby. Preto žiadal, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil, žalobe žalobcu vyhovel v plnom rozsahu, alternatívne
aby rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril, samostatný odvolací návrh nepodal.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase
podania odvolania, ďalej len OSP, akt. § 34 Civilného sporového poriadku - ďalej len CSP), po zistení,
že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 OSP, akt.§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom -
stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 OSP, akt. § 359 CSP), proti rozhodnutiu
súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 201 a 202 OSP, akt. 355 ods.
1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP, akt § 127 a
§ 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods.2 písm. d/ a f/ OSP,
akt. 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§
379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP, predtým § 212 ods. 1 OSP), s prihliadnutím ex offo
na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), viazaný
skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo
oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219
ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že je potrebné rozhodnúť spôsobom uvedeným vo výrokovej časti. Senát
odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).

7. Z procesného hľadiska sa odvolacie konanie začalo podaním odvolania žalobcu, pritom od
01.07.2016 je odvolací súd v odvolacom konaní povinný postupovať podľa zákona č. 160/2015 Z.z.
- Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP) a to v zmysle § 470 ods. 1 CSP, podľa ktorého ak nie je
ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti v
spojení s § 470 ods. 2 veta prvá CSP, v zmysle ktorého právne účinky úkonov, ktoré v konaní
nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Odvolací súd preto vo
veci rozhodol podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. (CSP), účinného od 01.07.2016, ktorým bol
zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. - Občiansky súdny poriadok (OSP). Zohľadňujúc vzájomný
vzťah ustanovení § 470 ods. 1 CSP a § 470 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje, že nová právna úprava
vychádza síce z princípu okamžitej účinnosti procesnoprávnych noriem (§ 470 ods. 1 CSP), rešpektuje
ale procesný účinok tých odvolaní, ktorý zostal zachovaný aj po 30. júni 2016 (§ 470 ods. 2 CSP).

8. Predmetom tohto konania vedeného na Okresnom súde Skalica pod sp. zn. 3C/151/2012 je nárok
žalobcu na plnenie voči žalovanému v sume 847,41 eura s príslušenstvom.

9. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.



10. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

11. Odvolací súd v celom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide
o preukázané skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie uplatneného nároku, keď prvoinštančný
súd v dostatočnom rozsahu vykonal potrebné dokazovanie a vykonané dôkazy správne jednotlivo i
vo vzájomných súvislostiach vyhodnotil a následne dospel k správnym skutkovým zisteniam. Pretože
odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie vo veci, s poukazom na ust. §
387 ods. 2 CSP odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozhodnutia.

12. V odvolaní odvolateľ neargumentuje skutočnosťami, ktoré by mali za následok zmenu súdom prvej
inštancie zisteného stavu veci alebo jeho právneho hodnotenia. Ani takými, o ktorých by súd prvej
inštancie pri svojom rozhodovaní nemal vedomosť, alebo ktoré by nebol uvážil. Z konania pred súdom
prvej inštancie, resp. i pred odvolacím súdom iný, než napadnutým rozhodnutím vyslovený právny záver
nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci
a priaznivejšie rozhodnutie pre odvolateľa. Odvolací súd preto ustálil vecnú správnosť napadnutého
rozhodnutia. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada dodať už len
nasledovné:

13. Súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol preto, že nárok posúdil podľa ustanovení Občianskeho
zákonníka vzhľadom na jeho spotrebiteľský charakter a premlčaciu dobu stanovil v zmysle § 52 ods.
2 s použitím § 101 a nasl. OZ trojročnú a keďže nárok považoval za premlčaný, žalobu zamietol.
Dohodu o uznaní záväzku a úhrade pohľadávky v splátkach zo dňa 22.08.2011 vyhodnotil ako uzavretú
v neprospech spotrebiteľa a v rozpore so zákonom.

14. Žalobca sa v odvolacom konaní predovšetkým domáha aplikácie predchádzajúceho názoru
odvolacieho súdu vyjadreného v uznesení 9Co/138/2013-76 zo dňa 20.02.2014, kde odvolací súd
uložil súdu prvej inštancie povinnosť aplikácie Obchodného zákonníka. Poukazuje ďalej na nesprávnu
aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka a to v dĺžke premlčacej doby, ako i vyhodnotenie
neplatnosti dohody o splátkach zo dňa 22.08.2011. Úlohou odvolacieho súdu bolo vyhodnotiť správnosť
skutkových zistení a právnej aplikácie zákona súdom prvej inštancie.

15. Uvedená námietka žalobcu je založená na aplikácii ustanovenia § 226 OSP a pre súd prvej inštancie
je právny názor záväzný, čo sa vzťahuje na otázky hmotnoprávne ale i procesné, teda postup súdu v
ďalšom konaní.

16. Súd prvej inštancie uvedenú skutočnosť rešpektoval a vo svojom rozhodnutí postup, v dôsledku
ktorého sa odchýlil od vysloveného právneho názoru nadriadeného súdu, jasne uviedol a aj náležite
odôvodnil. Skonštatoval, že došlo k zmene právnej úpravy, k zmene zákona a v dôsledku toho právny
názor odvolacieho súdu vyslovený v zrušujúcom uznesení nemohol aplikovať. S týmto postupom súdu
prvej inštancie sa plne stotožňuje aj odvolací súd. Pokiaľ došlo k zmene právnej úpravy, ktorú odvolací
súd pri svojom predchádzajúcom rozhodovaní nemohol predvídať (obdobnú situáciu možno vidieť v
zmene skutkového stavu), nie je možné trvať na aplikácii právneho názoru vysloveného odvolacím
súdom. Predmetom sporu je nárok zo spotrebiteľskej zmluvy, na ktorú skutočnosť súd prvej inštancie
dôsledne prihliadol a rešpektoval novelizovanú právnu úpravu, ktorá nie je súladná s právnym názorom
vysloveným v predchádzajúcom rozhodnutí odvolacím súdom. Ak by odvolací súd rozhodoval v čase,
kedy by uvedená právna úprava platila, ani on by nemohol súd prvej inštancie zaviazať právnym názorom
o povinnej aplikácii Obchodného zákonníka. Občiansky súdny poriadok pritom nemá ustanovenie, ktoré
by vyslovovalo viazanosť súdu, ktorý pôvodný právny názor vyslovil, ak sa vec v dôsledku opravného
prostriedku podaného proti ďalšiemu rozhodnutiu znova stane predmetom opravného konania. Pre
odvolací súd nevyplýva v zmysle § 226 OSP jeho viazanosť jeho vlastným právnym názorom. Odvolací
súd môže svoj skorší záväzný právny názor (napríklad pod vplyvom záväzného právneho názoru
Ústavného súdu) zmeniť. Potvrdzuje to aj súdna judikatúra, podľa ktorej odvolací súd nepostupuje v
rozpore s procesným právom, ak svoj predchádzajúci vo veci vyslovený právny názor zmení a potvrdí
také rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým tento jeho skorší právny názor nerešpektoval. I keď možno
konštatovať, že takáto zmena skoršieho, pre súd prvej inštancie záväzného právneho názoru nie je



žiadúca, nemožno ju považovať za nepatričnú, predovšetkým s ohľadom na ústavno-právny princíp
nezávislosti sudcu, ktorý je vo všeobecnosti viazaný len zákonom, opodstatneným dôvodom odlišného
právneho názoru ovplyvnenie praxe nižších súdov judikatúrou Najvyššieho súdu alebo Ústavného súdu
(porovnaj Nález ÚS SR sp. zn. III.ÚS 46/2013).

17. Novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z.z. definitívne normatívne vyriešila
(doplnením ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka), že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali
použiť normy obchodného práva. Z autentického výkladu zákonodarcu vyplýva, že Občiansky zákonník
bude použitý, pokiaľ ide o posudzovanie otázky premlčania, otázky úpravy ručenia, zmluvnej pokuty,
uznania záväzku a podobne, aj keby sa na právny režim mala použiť právna úprava Obchodného
zákonníka. Hoci účinnosť tohto ustanovenia bola posunutá až na 1. apríl 2015, predmetné ustanovenie
poníma výkladový status a jeho cieľom je iba expressis verbis vyjadriť aj doposiaľ platné pravidlo
prednostného použitia režimu Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské záväzky.

18. V prejednávanej veci sa odvolací súd plne stotožňuje s postupom súdu prvej inštancie, ktorý
neaplikoval na daný právny vzťah ustanovenia Obchodného zákonníka a svoj postup riadne zdôvodnil.
Odvolací súd v jeho postupe nezistil pochybenia, pokiaľ neaplikoval ustanovenia Obchodného
zákonníka, ale Občianskeho zákonníka a to v dôsledku zmeny legislatívy, preto k porušeniu ustanovení
§ 226 OSP, účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, nedošlo.

19. Odvolací súd upriamuje pozornosť aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. apríla 2015, sp. zn. 3
MCdo 14/2014 poukazujúci na ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka, podľa ktorého
na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia
Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, a toto sa vzťahuje aj na
právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou. Najvyšší súd SR v tomto rozhodnutí zamietol mimoriadne
dovolanie generálneho prokurátora, ktorý namietal postup prvostupňového a odvolacieho súdu, ktoré
oba zhodne v spore zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere aplikovali ust. § 5b zákona č.
250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 1.5.2014 a na premlčanie aplikovali § 101
Občianskeho zákonníka. Rovnaký právny názor vyslovil Najvyšší súd SR aj v rozhodnutí z 26.11.2015
sp. zn. 4 MCdo 17/2014. Ani v uznesení sp. zn. 6 MCdo/4/2012 zo dňa 27.3.2013 Najvyšší súd SR
nevyslovil právny názor, že na premlčanie nárokov vyplývajúcich zo spotrebiteľských zmlúv sa nepoužije
úprava priaznivejšia pre spotrebiteľa, napr. občianskoprávna v zmysle ust. § 52 ods. 2 a § 54 ods. 1
Občianskeho zákonníka.

20. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď aplikoval ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho
zákonníka vo vzťahu k plynutia premlčacej doby (§ 100 ods. 1, § 101 Občianskeho zákonníka)
napriek skutočnosti, že žalobca si uplatnil svoj nárok ešte pred účinnosťou citovaných ustanovení.
Na námietku žalobcu o aplikácii ustanovení Občianskeho zákonníka pri skúmaní premlčania dáva
odpoveď zákonodarca treťou vetou ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého
sa na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, vždy prednostne použijú ustanovenia
Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Uvedené ustanovenie
sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu
SR z 21. apríla 2015, sp. zn. 3 MCdo 14/2014, 3 M Cdo 12/2014 zo dňa 21.4.2015 a iné).

21. Odvolací súd podporne poukazuje aj na dôvodovú správu k zákonu č. 102/2014 Z.z., ktorým bola
pripojená k § 52 ods. 2 tretia veta („Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa
vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy
obchodného práva.“) a kde sa uvádza nasledovné: „Výslovne sa ustanovuje, že na všetky právne vzťahy
vzniknuté na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo s touto zmluvou súvisiace, najmä na vzťahy,
ktoré vznikli pri zabezpečení plnenia záväzkov v záväzkových vzťahoch, sa vždy použijú
prednostne ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného
práva. Z tohto dôvodu sa bude vždy preferovať priorita Občianskeho zákonníka, ktorý je pre spotrebiteľa
priaznivejší, a to na celý režim právneho vzťahu, aj keby sa na právny režim mohla použiť právna úprava
Obchodného zákonníka.“ Súd prvej inštancie preto postupoval správne, keď premlčanie posúdil podľa
ustanovení Občianskeho zákonníka, ktorý postup považuje za správny aj odvolací súd. Pre zamietnutie
žaloby z dôvodu jeho premlčania nepatrí žalobcovi žiadne plnenie od žalovaného. Súd prvej inštancie
potom správne posúdil nárok uplatnený žalobcom ako premlčaný, aplikujúc hmotnoprávne ustanovenie



Občianskeho zákonníka o všeobecnej trojročnej premlčacej dobe. Pokiaľ teda bola žaloba podaná
na súde dňa 25.5.2012, správne súd prvej inštancie konštatoval, že v danom prípade, bez namietania
ustálenia začiatku plynutia premlčacej lehoty súdom prvej inštancie žaloba bola podaná po uplynutí
všeobecnej trojročnej premlčacej doby podľa OZ, a žalobu preto zamietol, nakoľko premlčané právo
nemožno oprávnenému súdne priznať v dôsledku zániku vynútiteľnosti subjektívneho práva. Pretože
žalobca uplatnil nárok na súde po uplynutí zákonom stanovenej trojročnej premlčacej dobe, uplatnil ho
oneskorene, preto mu ho nebolo možné priznať.

22. Žalobca v odvolaní poukázal na uzavretú Dohodu o uznaní záväzku a úhrade pohľadávky v splátkach
zo dňa 22.08.2011 (č.l. 8). V úvodnej časti (bod 1.) sú označené zmluvné strany a v bode č. 2 by sa mal
nachádzať opis právneho vzťahu medzi pôvodným veriteľom a žalovaným, keď pôvodne bola uzavretá
zmluva o vydaní a používaní platobnej karty dňa 16.12.2004 a k nej boli vydané dva dodatky, jeden z
16.12.2004 a druhý z 30.11.2007, čo nie je v dohode o uznaní záväzku a úhrade pohľadávky v splátkach
bližšie špecifikované. V bode 2 uznanie záväzku sa tiež nachádza vyčíslenie pohľadávky žalobcu, avšak
bez špecifikácie a tak z dohody nie je celkom zrejmé, z akého výpočtu žalobca vychádzal, ako tento dlh
vznikol (istina a príslušenstvo a to napr. vo forme prílohy špecifikujúcej platobnú históriu), čo je v rozpore
s ustanovením § 39 OZ, keďže takto uznaná pohľadávka je nepreskúmateľná.

23. Odvolací súd vychádzajúc zo skutkových okolností uzavretých súdom prvej inštancie dospel k
záveru, že žalobca dal podpísať žalovanému vopred pripravené formulárové znenie vyhlásenia o uznaní
záväzku - Dohodu o uznaní záväzku a úhrade pohľadávky v splátkach zo dňa 22.08.2011 (č.l. 8).
Žalobca takto postupoval len vo vlastnom záujme a toto konanie dodávateľa je v rozpore s dobrými
mravmi § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, pretože žalobca dosiahol uznanie
dlhu na formulárovom tlačive v záujme predĺženia premlčacej doby a nepreukázal, že žalovaný tak
konal sám z vlastnej vôle. Predmetné vyhlásenie o uznaní dlhu spôsobuje značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým, že bez vedomia spotrebiteľa
zakladá novú premlčaciu dobu, ktorú zákon priznáva len v osobitných prípadoch a to najmä vtedy,
ak sa má predísť uznaním dlhu súdnym sporom. Aj podľa názoru odvolacieho súdu je evidentné, že
úmyslom žalobca bolo zabezpečiť si pre seba právne isté postavenie na úkor nevedomosti žalovaného
ako spotrebiteľa. Takéto konanie zákon považuje za nekalú obchodnú praktiku v zmysle § 4 ods. 8
citovaného zákona, a predmetný úkon je preto v zmysle § 39 Občianskeho
zákonníka neplatný.

24. Existuje tu totiž nezanedbateľné nebezpečenstvo, že priemerný spotrebiteľ podpíše dokument
sledujúc dosiahnutie splátok, čo nie je odbornou starostlivosťou dodávateľa. Skutočným cieľom bolo
dosiahnutie 10 ročnej premlčacej doby so zámerom žalobcu dosiahnuť vymožiteľnosť svojej pohľadávky.
Pri uzavretí tejto dohody teda neboli dodržané princípy dobromyseľnosti a čestnosti. Zabezpečovací
inštitút uznania záväzku sám osebe v rozpore s dobrými mravmi nie je, v rozpore s dobrými mravmi
je konanie žalobcu ako dodávateľa, keď pod vplyvom možnej hrozby uplatnenia námietky premlčania
kontaktoval žalovaného a využil výraznú nerovnosť v postavení zmluvných strán týkajúcu sa ich
právnych vedomostí, najmä účinkov uznania dlhu. Úmyslom žalobcu bolo zabezpečiť si pre seba právne
isté postavenie na úkor nevedomosti spotrebiteľa (porovnaj aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn 2 M Cdo 5/2015 z 30. 05. 2016).

25. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie jednoznačne uzavrel, že pohľadávku nebolo možné
žalobcovi v dôsledku premlčania jeho nároku priznať, s čím sa odvolací súd plne stotožňuje. Dohoda
o splátkach je typicky formulárovým dokumentom, kedy sa na podpis spotrebiteľovi predkladá zdanlivo
výhodný formulár o splátkach, ktorý má zdanlivo pôsobiť ako ústupok žalobcu vo forme povolenia
splátok dlhu, avšak jeho cieľom je dosiahnutie uznania záväzku a tým predĺženie premlčacej lehoty na
uplatnenie nároku. Z textu dohody je zrejmé, že ide o formulárový dokument, ktorý žalobca používa vo
vzťahu k neurčitému počtu dlžníkov. Dlžník podpisuje takúto dohodu, no nerobí to z dôvodu, aby uznal
svoj záväzok, ale aby dosiahol splátky svojho dlhu. Uznanie záväzku je cieľ sledovaný predovšetkým
veriteľom a nie dlžníkom a keďže ide o predformulované tlačivo, dlžník pri uzatváraní dohody o
splátkach nemôže jeho obsah ovplyvniť. Z vyššie uvedeného dôvodu, ak súd prvej inštancie uznanie
dlhu žalovaným považoval za neplatné, pretože sa prieči zákonu, odvolací súd sa s tým plne stotožňuje.

26. S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu
žalobcu v celom rozsahu, rozhodol vecne správne a preto odvolací súd po vysporiadaní sa s



podstatnými tvrdeniami odvolateľa, s použitím § 387 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku napadnutý
rozsudok, včítane správneho závislého výroku o náhrade trov konania (odvolacími dôvodmi osobitne
nenapadnutého), potvrdil.

27. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške podľa § 396
ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP vzhľadom na to, že bol v odvolacom konaní v celom rozsahu
úspešný a neboli tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne
náhradu trov konania nepriznať (§ 257 CSP). O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa
§ 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku, a to samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).



Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).