Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 20CoPr/2/2019 z 20. 11. 2019 Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 20. novembra 2019, sp. zn. 20CoPr/2/2019, ECLI:SK:KSPO:2019:8715209261.4 Krajský súd Prešov | 20CoPr/2/2019 | ECLI:SK:KSPO:2019:8715209261.4 | 2019-11-20 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Pracovné právo Citované ustanovenia: zákon č. 317/2009 Z. z. o pedagogických zamestnancoch a odborných zamestnancoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ZP, CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/5f8f7373-be43-490a-9419-86a2f77b06a8 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2019:8715209261.4 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 20CoPr/2/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8715209261
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 11. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8715209261.4

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a členov senátu
JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Viery Kandrikovej v spore žalobkyne: R. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom P.
XXX/XX, XXX XX P., zastúpená ustanoveným právnym zástupcom: JUDr. Jurajom Lukáčom, advokátom
so sídlom Nám. sv. Egídia 11/6, 058 01 Poprad, za účasti osobitného subjektu Úradu komisára pre
osoby so zdravotným postihnutím, so sídlom Račianska 153, 831 54 Bratislava 35, proti žalovanej:
Spojenej škole, so sídlom Mierová 134, 059 21 Svit, IČO: 51102137, zastúpenej splnomocnenou
zástupkyňou: JUDr. Lenkou Faixovou, Družstevná 75, 059 42 Gerlachov, v konaní o určenie neplatnosti
skončenia pracovného pomeru s prísl., o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Poprad
č.k. 12Cpr/15/2015-374 zo dňa 14.01.2019 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje sa rozsudok.

II. Stranám sporu sa nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) žalobu zamietol a
náhradu trov stranám nepriznal.
1.1. V odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol, že žalobkyňa v čase uzatvorenia pracovného
pomeru so žalovanou vzhľadom k dosiahnutému vzdelaniu nespĺňala kvalifikačné predpoklady pre
výkon dojednanej práce pedagogického zamestnanca tak, ako vyplývali z vyhlášky MŠ č. 41/1996 Z.z.,
teda príslušný stupeň a odbor vzdelania. Nemala ukončené vysokoškolské vzdelanie aspoň prvého
stupňa , prípadne na vyučovanie predmetov výtvarného odboru vyššie odborné vzdelanie na stredných
výtvarných školách (školách úžitkového výtvarníctva) končiacich sa absolutóriom.
1.2. Poukázal na skutočnosť, že zákonom č. 317/2009 Z. z. o pedagogických zamestnancoch,
ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.11.2009 v ust. § 8 sa nanovo definujú kvalifikačné predpoklady
pedagogického zamestnanca obdobne ako pôvodný právny predpis, pričom v prechodných a
záverečných ustanoveniach umožnil zamestnancom, ktorí kvalifikačný predpoklad nespĺňali, v
stanovenej dobe si vzdelanie doplniť. Lehota na doplnenie vzdelania zákonom bola stanovená do
31.12.2013 s tým, že nezískanie kvalifikačného predpokladu alebo stupňa vzdelania zákon kvalifikuje
ako nesplnenie kvalifikačných predpokladov na výkon pedagogickej činnosti alebo odbornej činnosti.
1.3. Mal za to, že žalobkyňa napriek upozorneniu zamestnávateľa si vzdelanie v stanovenej
lehote nedoplnila a ani nezapočala štúdium. Nezískaním kvalifikačného predpokladu pedagogického
zamestnanca u žalobkyne v stanovenej lehote nastal výpovedný dôvod na rozviazanie pracovného
pomeru so zamestnancom podľa § 63 ods. 1. písm. d) bod 1 Zákonníka práce a žalovaná tento
výpovedný dôvod uplatnila.
1.4. Zároveň uviedol, že žalobkyni zamestnávateľ nemohol ponúknuť pracovné miesto učiteľa, aj
prípadne na kratší pracovný úväzok, pretože pre dané funkčné miesto žalobkyňa nespĺňala kvalifikačné



predpoklady, a práve preto s ňou rozviazal pracovný pomer. Žalovaná poprela existenciu iného voľného
pracovného miesta vhodného pre žalobkyňu mimo miesta pedagogického zamestnanca.
1.5. Uviedol, že z obsahu predložených dokumentov, ako aj vypočutím svedkov nebolo možné prijať
záver, že zo strany nadriadeného žalobkyne vo vzťahu k jej osobe a k ďalším podriadeným dochádzalo
ku konaniu majúceho charakter zastrašovania a znižovania ich dôstojnosti. Správanie nadriadeného
vyhodnotili 7 z 8 zúčastnených zamestnancov ako správanie s prevažujúcim demokratickým štýlom.
1.6. O trovách konania rozhodol tak, že náhradu trov konania stranám nepriznal, pretože žalobkyňa v
konaní nebola úspešnou stranou a žalovaná ako úspešná strana si náhradu trov neuplatnila.

2. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa, v ktorom okrem
iného uviedla, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno, že všetky pracovné miesta boli ku dňu výpovede
obsadené inými zamestnancami, trvala na nerovnakom zaobchádzaní (mobbingu). Ďalej uviedla, že
výpoveď z pracovného pomeru uzatvoreného účastníkmi konania pracovnou zmluvou z 10.09.2007
daná žalovanou žalobkyni podaním zo dňa 25.03.2015 v nadväznosti na viac ako rok a pol staré
rozhodnutie ÚPSVaR zo dňa 18.12.2013 s poukazom na nezákonne extenzívny výklad zákona č.
317/2009, ako aj objektívne dôkazy o neznášanlivosti osoby žalobkyne na pracovisku, neskúmaní
existencie voľného pracovného miesta a postavenia žalobkyne ako osoby so zdravotným postihnutím,
nemožno považovať podľa § 61 ods. 2, § 63 ods. 2, § 70 a § 74 Zákonníka práce za platnú.
2.1. Navrhla, aby odvolací súd v zmysle ustanovenia § 390 písm. a) CSP v nadväznosti na ustanovenie
§ 388 CSP rozsudok súdu prvej inštancie zmenil, návrhu žalobkyne vyhovel a priznal žalobkyni trovy
konania.

3. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedla, že vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa je
osoba so zdravotným postihnutím, bola možnosť jej ďalšieho zamestnávania posudzovaná až na troch
úrovniach. Prvýkrát sa možnosťou ponúknutia inej vhodnej práce zaoberal samotný zamestnávateľ,
druhýkrát Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny a tretíkrát sa touto možnosťou zaoberal zamestnanecký
dôverník.
3.1. Považovala za scestné tvrdenie žalobkyne, že zákon č. 317/2009 upravuje povinnosti
pedagogických zamestnancov doplniť si pedagogické minimum a nie vzdelanie, aby mali vyštudovaný
predmet výučby, nakoľko predsa niekto nemôže niekoho učiť niečo, na čo nemá príslušné vzdelanie
a odbornú kvalifikáciu, ktorú vyžaduje zákon. Mala za to, že pedagóg musí byť kvalifikovaný aj
v rámci odboru, ktorý vyučuje a musí mať aj pedagogickú spôsobilosť - vtedy spĺňa kvalifikačné
predpoklady podľa zákona č. 317/2009 Z.z.. Z uvedeného vyplýva, že ďalším zamestnávaním žalobkyne
by žalovaný porušoval zákon, nakoľko na akékoľvek miesto pedagogického zamestnanca bola absolútne
nekvalifikovaná.
3.2. Poukázala na skutočnosť, že vo viacerých vyjadreniach počas konania a rovnako aj v predloženej
správe Centra pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie, Poprad, na základe ktorej sa na
pracovisku podľa žalobkyne údajne vyskytoval mobbing v kolektíve zamestnancov Základnej umeleckej
školy, je zjavné, že jediným pôvodcom týchto údajných problémov, ak sa nejaké vyskytovali, bola
osoba žalobkyne, nakoľko ju menovite označilo aj 6 z 8 zamestnancov „ako zamestnanca, ktorý
evidentne „brojí" /nahovára, manipuluje/ proti riaditeľovi, „rozdúchava" klímu na pracovisku ohováraním,
intrigovamm a zároveň prejavili názor, že jej odchodom z pracoviska by sa sociálna klíma na pracovisku
vylepšila."
3.3. Mala za to, že skončenie pracovnoprávneho vzťahu so žalobkyňou splnilo všetky hmotnoprávne
a procesné náležitosti, ktoré ukladá Zákonník práce, a teda je platné, preto navrhla súdu, aby žalobu
zamietol.
4. Úrad komisára pre osoby so zdravotným postihnutím vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že
zo strany žalovanej k splneniu ponukovej povinnosti nedošlo a v čase rozviazania pracovného pomeru
so žalobkyňou sa o nej ani neuvažovalo. Stotožnila sa s vyjadrením žalobkyne, že súd prvej inštancie
aplikoval zákon č. 317/2009 Z.z. nesprávne.
4.1. Konštatoval, že zamestnávateľ nevytvoril žalobkyni riadne pracovné podmienky, ktoré by jej umožnili
prácu aj naďalej vykonávať a svojim postupom porušil právo žalobkyne ako osoby so zdravotným
postihnutím, na prácu a zamestnanie. Konaním zamestnávateľa došlo tiež k porušeniu viacerých
ustanovení Zákonníka práce.

5. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) preskúmal vec spolu s konaním, ktoré mu
predchádzalo podľa zásad uvedených v § 379 a nasl. zákona č. 160/2015 Civilného sporového poriadku
(ďalej len CSP), bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.



6. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie žalobkyňou tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu
vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i
vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom podľa odvolacieho súdu dospel
k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci,
keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na § 387 ods. 2 CSP odvolací súd odkazuje na
správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd
nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť, a preto nemôže
dať za pravdu odvolateľke. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada
dodať už len nasledovné:

7. Zo zhodných tvrdení strán mal súd za preukázaný vznik pracovného pomeru medzi žalobkyňou a
právnym predchodcom žalovanej, jeho trvanie a zánik pracovného pomeru a tieto tvrdenia považoval
za nesporné. K zániku pracovného pomeru malo v danom prípade dôjsť v dôsledku výpovede danej
žalobkyni zo strany právneho predchodcu žalovanej.

8. Sporným zostal dôvod skončenia pracovného pomeru žalobkyne u žalovanej, preto súd prvej inštancie
správne zameral dokazovanie na zistenie, t.j. či boli dané dôvody skončenia pracovného pomeru pre
výpovedný dôvod použitý žalovanou. Aj tu je záver súdu prvej inštancie správny a odvolacie argumenty
žalobkyne sú opakovaním jej tvrdení pred súdom prvej inštancie, s ktorými sa v odôvodnení rozhodnutia
súd prvej inštancie vyporiadal a svoje závery dostatočne a zrozumiteľne vysvetlil.

9. Podľa § 63 ods. 1 písm. d) bod 1 Zákonníka práce, zamestnávateľ môže dať zamestnancovi
výpoveď iba z dôvodov, ak zamestnanec nespĺňa predpoklady ustanovené právnymi predpismi na výkon
dohodnutej práce.

10. V časť X vyhlášky č. 437/2009 Z.z. Ministerstva školstva Slovenskej republiky účinnej do 31.08.2019,
ktorou sa ustanovujú kvalifikačné predpoklady a osobitné kvalifikačné požiadavky pre jednotlivé
kategórie pedagogických zamestnancov a odborných zamestnancov, sú podrobne uvedené kvalifikačné
predpoklady, ktoré musí spĺňať učiteľ základnej umeleckej školy.

11. Nakoľko žalobkyňa nedosiahla druhý ani prvý stupeň vysokoškolského vzdelania, odvolací súd
poukazuje na jednoznačný výklad pojmu vyššieho odborného vzdelania v zmysle bodu C 5 časti
X uvedenej vyhlášky, na vyučovanie predmetov výtvarného odboru aj vyššie odborné vzdelanie na
stredných výtvarných školách (školách úžitkového výtvarníctva).

12. Z uvedeného je nepochybné, že najvyššie dosiahnuté vzdelaním žalobkyne na strednej pedagogickej
škole - odbor vychovávateľstvo, ukončené maturitnou skúškou, nepostačuje pre splnenie kvalifikačných
predpokladov, ktoré musí spĺňať učiteľ základnej umeleckej školy na vyučovanie predmetov výtvarného
odboru.

13. Zákon č. 317/2009 Z. z. o pedagogických zamestnancoch a odborných zamestnancoch, ktorý
nadobudol účinnosť 01.11.2009 v prechodných a záverečných ustanoveniach umožnil zamestnancom,
ktorí kvalifikačný predpoklad nespĺňali, v stanovenej lehote si vzdelanie doplniť. Lehota na doplnenie
vzdelania zákonom bola stanovená do 31.12.2013 s tým, že nezískanie kvalifikačného predpokladu
alebo stupňa vzdelania zákon kvalifikuje ako nesplnenie kvalifikačných predpokladov na výkon
pedagogickej činnosti alebo odbornej činnosti.
13.1. Žalobkyňa si napriek opakovaným upozorneniu zamestnávateľa vzdelanie v stanovenej lehote,
a ani do dňa doručenia výpovede (teda viac ako 5 rokov) nielen nedoplnila, ale štúdium ani nezačala.
Správne preto uzavrel súd prvej inštancie, že nezískaním kvalifikačného predpokladu pedagogického
zamestnanca u žalobkyne v stanovenej lehote, nastal výpovedný dôvod na rozviazanie pracovného
pomeru so zamestnancom podľa § 63 ods.1. písm. d) bod 1 Zákonníka práce.

14. K námietkam žalobkyne ohľadne nesplnenia si ponukovej povinnosti zamestnávateľa odvolací súd
dodáva, že Zákonník práce v § 63 ods. 2 upravuje tzv. ponukovú povinnosť zamestnávateľa pri výpovedi
danej z dôvodov, ako je to i v danom spore, ktorej splnenie je hmotnoprávnou podmienkou platnosti
výpovede.



14.1. Zamestnávateľovi zákon upravuje dve alternatívy:
1/ ak nemá možnosť zamestnanca naďalej zamestnávať, čo treba vykladať tak, že nemá pre
zamestnanca žiadnu prácu (ide tu o tzv. absolútnu nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať),
ponukovú povinnosť nemá, 2/ ak má pre zamestnanca také voľné pracovné miesto, ktoré je pre neho
vhodné, je povinný predtým, než dá zamestnancovi výpoveď, túto prácu zamestnancovi ponúknuť, inak
nie je splnená zákonná podmienka a výpoveď je preto neplatná.
14.2. Splnenie podmienok pre existenciu ponukovej povinnosti zo strany zamestnávateľa, t.j. či
zamestnávateľ má, resp. nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, treba posudzovať podľa
stavu, ktorý tu je v čase dania výpovede.

15. Z obsahu spisu v danej veci je nepochybné, že z dôvodu neexistencie voľných pracovných miest, hoci
aj na kratší pracovný čas, ktoré by boli vhodné pre žalobkyňu, na ktorých by mohla vykonávať vhodnú
prácu, žalovaná ponukovú povinnosť neporušila, pretože v zmysle ustanovenia § 63 ods. 2 Zákonníka
práce, ak zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca naďalej zamestnávať, treba vykladať tak, že
nemá pre zamestnanca žiadnu prácu, čo nepochybne vyplýva z predložených listín (č.l. 59 - 61 spisu) -
9 zamestnancov pedagogických + 2 zamestnancov nepedagogických + 1 na materskej dovolenke.
15.1. K námietke Úradu komisára pre osoby so zdravotným postihnutím, ktorý poukázal na to, že
súd prvej inštancie nesprávne vykonal výklad ust. § § 7 ods. 4 zákona č.317/2009 Z.z., odvolací
súd uvádza, že v zmysle uvedeného ustanovenia zamestnávateľ môže učiteľovi znížiť kvalifikačnú
požiadavku na rozsah jednej tretiny jeho týždennej priamej výchovno-vzdelávacej činnosti, ak by nebolo
možné zabezpečiť vyučovací proces iným učiteľom, ktorý spĺňa kvalifikačné predpoklady na vyučovanie
aprobačných predmetov.
15.2. Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že v čase, kedy bola žalobkyni daná výpoveď, navštevoval
výtvarný odbor ZUŠ taký počet žiakov, ktorý disponoval s tým, aby bol na tento odbor vytvorený
plný úväzok, ktorý pokryje práve jeden kvalifikovaný pedagóg, ktorý bol v tom čase k dispozícii.
Zamestnávanie dvoch pedagógov na čiastočný úväzok by bolo v rozpore so zásadou hospodárnosti a
porušením zákona v prípade, ak bol dispozícii kvalifikovaný pedagóg. Ak nebolo voľné žiadne pracovné
miesto, potom žalovaný žalobkyni ani na čiastočný úväzok prácu ponúknuť nemohol (§ 63 ods. 2 ZP).

16. Otázka porušenia zásady rovnakého zaobchádzania bola súdom prvej inštancie posudzovaná
podľa správy Centra pedagogicko-psychologického poradenstva Z obsahu predložených dokumentov,
je zrejmé, že zo strany nadriadeného žalobkyne vo vzťahu k jej osobe, ani k ďalším podriadeným
nedochádzalo ku konaniu, majúceho charakter zastrašovania a znižovania ich dôstojnosti. Vzťahy
v kolektíve zamestnanci zúčastnení na prieskume hodnotili ako problematické, pričom nadpolovičná
väčšina ako ich príčinu zadefinovala aktívne správanie kolegu - žalobkyne (č.l. 23 spisu).
16.1. Odvolací súd v zhode s názorom súdu prvej inštancie uvádza, že v konaní nebol
preukázaný ,,bossing“ zo strany žalovanej ani mobbing zo strany ostatných zamestnancov voči
žalobkyni.

17. Záverom má odvolací súd za potrebu poznamenať, že nespochybňuje nesporný výtvarný talent
žalobkyne, o čom svedčia a jej dosiahnuté úspechy v tejto oblasti, avšak žalobkyňa nespĺňa kvalifikačné
predpoklady učiteľa základnej umeleckej školy výtvarného odboru, ako správne uzavrel súd prvej
inštancie.

18. V posudzovanom prípade s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd
považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie
za správne a odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil aj s právnym záverom súdu prvej inštancie, že
žaloba nie je dôvodná.

19. Záver súdu vychádza z hodnotenia dôkazov, čo je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané
procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd
v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten- ktorý dôkaz
hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale
nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí
súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím
významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.



20. Súd prvej inštancie v danom prípade v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej
zistil skutkový stav vykonaním potrebných a stranami navrhnutých dôkazov, s tvrdeniami strán sa v
odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal a následne tento zistený skutkový stav aj
správne právne posúdil, tzn. tým, že na správne zistený stav aplikoval zodpovedajúce ustanovenia
zákona rozhodol vecne správne.

21. Na záver odvolací súd dodáva, že skutočnosť, že súd nerozhodol podľa predstáv a očakávaní
žalobkyne, nemožno považovať za porušenie či nerešpektovanie jej práv. Odvolací súd v tejto súvislosti
upriamuje pozornosť na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Cdo/218/2010, podľa ktorého obsah
práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva
alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných
orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS
252/04)

22. Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred
všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi
názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a
práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí
ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,
prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp.
toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá
účastník
konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

23. Ďalšie odvolacie argumenty odvolací súd považoval za bez potreby sa s nimi osobitne v odôvodnení
rozhodnutia vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu
poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované
na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného
súdu SR sp.zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne).

24. Odvolací súd riadiac sa uvádzaným, preto rozsudok súdu prvej inštancie vrátane rovnako vecne
správneho závislého výroku o náhrade trov konania podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 Civilného
sporového poriadku z dôvodu vecnej správnosti vo výroku potvrdil s osvojením si dôvodov.

25. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP.
V odvolacom konaní bola úspešná žalovaná, preto jej vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania
voči neúspešnej žalobkyni v rozsahu 100 %. Žalovaná si však nárok na náhradu trov odvolacieho
konania neuplatnila a neúspešnej žalobkyni nárok na ich náhradu nevznikol, preto odvolací súd rozhodol
tak, že stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

26. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).



V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).