{"guid": "2f674137-1faf-4cc9-bc9a-98070b527154:05b7ffed-0c40-4829-80d9-7877af8371c5", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2012:1010202054.3", "spisova_znacka": "2S/342/2010", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2S/342/2010 z 15. 5. 2012", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 15. mája 2012, sp. zn. 2S/342/2010, ECLI:SK:KSBA:2012:1010202054.3", "identifikacne_cislo": "1010202054", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "Mgr. Kazimíra Hallová", "sudca_id": 664, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-kazimira-hallova-664", "datum_vydania": "2012-05-15", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2013/9", "nazov": "predpis č. 9/2013 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2013/9", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/9-2013"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-250j.odsek-1", "nazov": "§ 250j ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-250j.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-250j"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-250j"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/05b7ffed-0c40-4829-80d9-7877af8371c5", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2012:1010202054.3", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2012:1010202054.3", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2012:1010202054.3/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2S/342/2010
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1010202054
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 05. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Trenčan
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1010202054.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Trenčana a členov
senátu Mgr. Viliama Pohančeníka a JUDr. Vlastimila Pavlikovského, v právnej veci žalobcu: D. T.,
nar. XX.XX.XXXX, št. prísl. S. ľudová republika, zastúpeného: R.. Bohumír Bláha, advokát so sídlom
Hurbanovo nám. č. 5, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Úrad
hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície, Hrobákova 44, Bratislava,
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.p. UHCP-RHCPBA2-2010/000434-007 zo dňa
17.09.2010, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave žalobu  z a m i e t a.

Účastníkom sa právo na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou doručenou Krajskému súdu v Bratislave dňa 23.11.2010 sa žalobca domáhal preskúmania
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.p. UHCP-RHCPBA2-2010/000434-007   zo dňa 17.09.2010,
ktorým žalovaný podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len ,,zákon č.
71/1967 Zb.“) odvolanie proti rozhodnutiu Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava č.
UHCP-BA-OCP-AV-115-004/2010-TVO zo dňa 13.05.2010 zamietol a napadnuté rozhodnutie potvrdil.
Žalovaný rozhodol o vyhostení žalobcu podľa § 57 ods. 1 písm. a) bod 1 a 5 a § 57 ods. 1 písm.
b) bod 4 zákona č. 48/20002 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v
znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon č. 48/2002 Z.z.“) a určil mu zákaz vstupu na územie
Slovenskej republiky po dobu 5 rokov, v predmetnom rozhodnutí neurčil lehotu na vycestovanie s tým,
že sa odkladný účinok odvolania proti tomuto rozhodnutiu vylučuje.

Žalobca v žalobe uviedol, že dňa 16.09.2009 si podal žiadosť na Generálnom konzuláte Slovenskej
republiky v Šanghaji o udelenie povolenia na prechodný pobyt na území SR na účel podnikania. Žiadosti
bolo vyhovené s platnosťou povolenia na pobyt SK 0052119                  do 19.11.2010. Žalobca si splnil
všetky povinnosti vo vzťahu k jeho podnikateľskej činnosti. Z výpisu z obchodného registra Okresného
súdu Košice I oddiel s.r.o. vložka č. 23729/V a z výpisu zo živnostenského registra Obvodného úradu
Košice - okolie č. 830 - 14124 vyplýva, že žalobca je spoločníkom a zároveň konateľom spoločnosti
KONCEM, s.r.o..

Žalobca ďalej v žalobe uviedol, že cudzinec s povoleným prechodným pobytom         na účely podnikania
sa v súlade s ustanovením § 5 písm. d) zákona č. 5/2004 Z.z. o službách zamestnanosti (ďalej len ,,zákon
č. 5/2004 Z.z.“) považuje za samostatne zárobkovo činnú osobu pre účely tohto zákona. Ak účastník
konania žiadal o povolenie na prechodný pobyt na účely podnikania a toto povolenie mu bolo dňa



19.11.2009 udelené, ide o taký subjekt vzťahov, ako sa definuje v § 5 zákona č. 5/2004 Z.z. a jeho
činnosť sa považuje za zamestnanie podľa § 6 ods. 1 zákona č. 5/2004 Z.z..

Ďalej žalobca poukázal na ustanovenia § 21, § 22 zákona č. 5/2004 Z.z s tým, že pokiaľ účastník
konania uzavrel pracovnú zmluvu podľa § 43 Zákonníka práce s obchodnou spoločnosťou KONCEM,
s.r.o., uzavrel ju v súlade s ustanovením § 22 ods. 7 zákona č. 5/2004 Z.z.  bez povolenia na
zamestnanie a v súlade s už spomínaným ustanovením § 6 ods. 1 zákona č. 5/2004 Z.z. bez povolenia
na prechodný pobyt na účely zamestnania, keďže v zmysle tohto ustanovenia sa zamestnaním pre účely
zákona o službách zamestnanosti rozumie vykonávanie činnosti samostatne zárobkovo činnej osoby,
na výkon ktorej žalobca povolenie má. Žalobca namietal tvrdenie správneho orgánu, že napriek všetkým
skutočnostiam v prípade žalobcu ide o nelegálnu prácu s odvolaním sa na ustanovenie § 2 ods. 2 písm. c)
zákona č. 82/2005 Z.z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej len ,,zákon č. 82/2005 Z.z.“).

Podľa žalobcu osobitným predpisom je zákon o službách zamestnanosti č. 5/2004 Z.z., ktorý v čase
uzavretia pracovnej zmluvy nevyžadoval povolenie na zamestnanie podľa § 22 ods. 7 písm. o) tohto
zákona a povolenie pre účely podnikania, podľa ktorého je cudzinec samostatne zárobkovo činnou
osobou, sa pre účely zákona o službách zamestnanosti považuje za zamestnanie už zo zákona a toto
povolenie cudzinec má. Podľa žalobcu nebol dôvod meniť účel pobytu, keďže žalobca bol aj naďalej
spoločníkom a konateľom spoločnosti a vykonával podnikateľskú činnosť, pre ktorú dostal povolenie.

Ďalšou námietkou žalobcu bolo, že správny orgán nenaplnil podstatu ustanovenia § 3 ods. 2 zákona č.
71/1967 Zb.  a nedal žalobcovi žiadnu šancu na to, aby mohol správny orgán presvedčiť o oprávnenosti
a dôvodnosti vykonávania svojej zárobkovej činnosti. Správny orgán konal v rozpore aj s ustanovením
§ 3 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb., nakoľko sa nezaoberal postavením žalobcu, nedal mu možnosť
doplniť podklady pre rozhodnutie, nespolupracoval s ním a jeho činnosť vyvrcholila rozhodnutím o
vyhostení s uložením povinnosti maximálnej doby zákazu vstupu na územie SR po dobu 5 rokov a
zaistením účastníka konania. Podľa žalobcu úkony policajného útvaru smerujúcu k vyhosteniu cudzinca
nie sú odôvodnené a nevie čím spoločnosť utrpí na svojom všeobecnom záujme, ak žalobca zotrvá
na území SR do nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o vyhostení. Žalobca svojím vyhostením bol
zbavený práva predkladať dôkazy a využívať tie všetky práva, ktoré mu dáva zákon o správnom konaní
a občiansky súdny poriadok.

Žalobca v žalobe taktiež namietal, že správny orgán vo svojom rozhodnutí použil len ustanovenia
príslušných zákonov, ale ich použitie neodôvodnil zákonom ustanoveným spôsobom. Podľa žalobcu
pri svojej správnej úvahe sa riadil nesprávne a rozhodoval v rozpore s právnym poriadkom. Žalobca
neohrozuje bezpečnosť štátu, verejný poriadok, zdravie či práva iných osôb a správny orgán vo svojom
rozhodnutí žiadne ohrozujúce konanie neopísal. Ďalej žalobca nevykonáva inú činnosť, než na akú
mu bolo vydané povolenie na prechodný pobyt alebo vízum a taktiež nebolo v konaní preukázané, že
žalobca uvádzal v rámci správneho konania nesprávne údaje o svojej totožnosti.

Na základe vyššie uvedených skutočností sa žalobca domáhal, aby Krajský súd v Bratislave
zrušil rozhodnutie žalovaného č.p. UHCP-RHCPBA2-2010/000434-007 zo dňa 17.09.2010, ako aj
prvostupňové rozhodnutie č. UHCP-BA-OCP-AV-115-004/2010-TVO     zo dňa 13.5.2010 a vec vrátil
na ďalšie konanie.

Žalovaný vo svojom vyjadrení doručenom Krajskému súdu v Bratislave dňa 13.01.2011 uviedol, že v
rámci správneho konania, v ktorom bol žalobca administratívne vyhostený z krajiny a bol mu udelený
zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky, boli ustanovenia zákona č. 48/2002 Z.z. dodržané.
Dňa 07.03.2008 žalobca dostal povolenie na prechodný pobyt na území SR na účel podnikania do
03.06.2009, nakoľko k svojej žiadosti o udelenie prechodného pobytu priložil ako doklad preukazujúci
zabezpečenie účelu pobytu výpis z obchodného registra Okresného súdu Košice I., v ktorom bol
žalobca zapísaný ako spoločník spoločnosti MAOHUA YE, s.r.o. so sídlom Toryská 8, Košice, spolu s
vyhlásením jediného konateľa tejto spoločnosti o ustanovení žalobcu za konateľa a žalobca teda splnil
podmienky pre udelenie prechodného pobytu. Dňa 20.05.2009 bol žalobca zapísaný do obchodného
registra Okresného súdu Košice I ako konateľ a spoločník spoločnosti KONCEM, s.r.o..



Dňa 27.5.2009 Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Košice v súčinnosti s Úradom práce,
sociálnych vecí a rodiny Košice vykonalo kontrolu v prevádzke spoločnosti  HAOJIE, s.r.o. v priestoroch
čínskej reštaurácie MANDARÍN, zameranú na odhaľovanie nelegálneho zamestnávania a nelegálnej
práce. V čase výkonu kontroly sa na uvedenej prevádzke kontrolovaného subjektu nachádzalo 9 osôb s
tým, že medzi kontrolovanými bol aj žalobca. Žiadna z kontrolovaných osôb nebola zapísaná do registra
poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia, na nemocenské, dôchodkové poistenie,
poistenie v nezamestnanosti a na úrazové poistenie. Počas kontroly bolo preukázané, že kontrolovaný
subjekt spoločnosť HAOJIE, s.r.o. bez založenia pracovnoprávneho vzťahu využívala závislú prácu
5 osôb, vrátane žalobcu a tým naplnil znaky nelegálneho zamestnávania v zmysle ustanovenia § 2
ods. 2 písm. a) zákona č. 82/2005 Z.z.. Podľa žalovaného tým, že žalobca vykonával závislú prácu
pre spoločnosť HAOJIE s.r.o. bez povolenia na prechodný pobyt na účel zamestnania a bez účinného
povolenia na zamestnanie, konal v rozpore s ustanovením § 3 ods. 1 zákona č. 82/2005 Z.z. a § 17
ods. 4 zákona č. 48/2002 Z.z..

Na základe zistených uvedených skutočností bolo Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny v
Košiciach vydané rozhodnutie pod č.j. 2009/087757-OK zo dňa 16.09.2009, ktoré kvalifikovalo
činnosť kontrolovaného subjektu spoločnosti HAOJIE s.r.o. ako nelegálne zamestnávanie. Predmetné
rozhodnutie bolo napadnuté odvolaním, ktoré bolo zamietnuté a rozhodnutím  Ústredia práce, sociálnych
vecí a rodiny č. AA/2009/49048/GROK zo dňa 09.11.2009 potvrdené.

Počas konania na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny Košice si žalobca podal žiadosť o obnovenie
povolenia na prechodný pobyt na účel podnikania, ktorá bola dňa 11.08.2009 rozhodnutím Oddelenia
cudzineckej polície PZ Bratislava číslo UHCP-3299-11/RHCP-BA-OCP-Ž-2009/Lal zastavená. Dňa
18.09.2009 si žalobca podal na Generálnom konzuláte Slovenskej republiky v Šanghaji novú žiadosť
o udelenie povolenia na prechodný pobyt na účel podnikania, ktorej sa vyhovelo dňa 19.11.2009 a
žalobcovi sa udelilo povolenie na prechodný pobyt do 19.11.2010 na účel podnikania.

Dňa 12.05.2010 bol žalobca opätovne kontrolovaný na prevádzke spoločnosti KONCEM, s.r.o. s tým, že
v čase kontroly vykonával kuchárske práce. Po výzve kontrolujúcich policajtov sa legitimoval, predložil
doklady totožnosti spolu s povolením         na prechodný pobyt na území SR na účel podnikania a
pracovnú zmluvu, ktorej obsahom bolo prijatie žalobcu do pracovného pomeru na vykonávanie práce
pomocný kuchár s miestom výkonu prác čínska reštaurácia Mandarín na dobu neurčitú. Zároveň
bolo zistené, že žalobca je konateľom a spoločníkom tejto spoločnosti. Následne bol žalobca na
základe podozrenia z neplnenia účelu povolenia na pobyt a podozrenia z výkonu nelegálnej práce
predvedený      na Oddelenie cudzineckej polície PZ Košice a dňa 13.05.2010 v čase o 7:00 hod.
bol žalobca eskortovaný a odovzdaný Oddeleniu cudzineckej polície PZ Bratislava spolu s kompletným
spisovým materiálom pod č. UHCP-PO-CP-KE-329/2010.

Ďalším šetrením bolo zistené, že žalobca má so spoločnosťou KONCEM, s.r.o. uzavretú zmluvu
odo dňa 04.01.2010, ktorú podpísal a mesačne mu bola vyplácaná mzda 300 eur. Žalobca vedel o
skutočnosti, že účel, na ktorý mu bolo udelené povolenie na prechodný pobyt, je podnikanie, nakoľko je
konateľom spoločnosti KONCEM, s.r.o., ktorá podniká v pohostinskej činnosti. Význam funkcie konateľa
spoločnosti, predmety činnosti spoločnosti a iné relevantné informácie ohľadne jeho postavenia v
spoločnosti, prostredníctvom ktorej vykonáva svoju podnikateľskú činnosť, uviesť nevedel. Žalobca do
zápisnice uviedol, že pre uvedenú spoločnosť sporadicky vykonával práce spočívajúce v servírovaní
jedál. Podiel        zo zisku spoločnosti mu doteraz vyplatený nebol, vyplatené mu bolo vreckové v celkovej
výške 500 až 1 000 eur. S poukazom na ustanovenia § 17 ods. 4, § 19 a § 57 ods. 1 písm. a) bod
1 zákona č. 48/2002 Z.z. má správny orgán za to, že doterajšie konanie žalobcu počas trvania jeho
celého udeleného prechodného pobytu na území SR, počas ktorého porušil zákaz nelegálnej práce a
opakovane vykonával inú činnosť, než na akú mu bolo udelené povolenie na prechodný pobyt a počas
správneho konania uviedol nepravdivé a zavádzajúce údaje, jednoznačne preukazuje, že je reálnou
hrozbou pre verejný poriadok a tým je jeho ďalší pobyt na území SR v rozpore s verejným záujmom.

Nakoľko žalobca vykonával inú činnosť, než na akú mu bolo udelené povolenie         na prechodný pobyt,
s poukazom na ustanovenia § 57 ods. 1 písm. a) bod 5 a § 57 ods. 1 písm. b) bod 4 zákona č. 48/2002
Z.z. bol žalobca administratívne vyhostený s určením zákazku vstupu na dobu 5 rokov t.j. do 13.05.2015
s tým, že mu bolo určené vycestovanie do krajiny pôvodu, t.j. do Čínskej ľudovej republiky.



S poukazom na ustanovenia § 2 ods. 1 a § 2 ods. 2 písm. a) až d) zákona č. 513/1991 Zb., §
1, § 4 ods. 1, § 5 písm. d), § 6 ods. 1, § 11 ods. 1 zákona č. 5/2004 Z.z. žalovaný poukázal na
odlišnosť jednotlivých právnych úprav a na skutočnosť, že žalobca má udelené povolenie na prechodný
pobyt za účelom podnikania v spoločnosti s ručením obmedzeným, v ktorej pôsobí ako konateľ, ktorý
koná v mene tejto spoločnosti samostatne a neobmedzene. Nejedná sa teda o výkon samostatne
zárobkovo činnej osoby, ani v zmysle právnej úpravy zákona o službách zamestnanosti, ako to žalobca
prezentuje. Byť spoločníkom v niektorej právnickej osobe - s.r.o. znamená, že spoločník nenesie priamu
majetkovú zodpovednosť z podnikateľskej činnosti. Základnou povinnosťou  spoločníka nie je osobná
účasť                 na podnikaní, ale povinnosť vloženia vkladu. Cudzincovi, ktorý je spoločníkom spoločnosti
nie je možné udeliť povolenie na prechodný pobyt na účel podnikania z dôvodu, že nejde o vykonávanie
jeho vlastnej podnikateľskej činnosti, ale len o určitú formu dispozície s vlastným majetkom, čo znamená,
že cudzinec v takomto prípade nespĺňa podmienky            na udelenie povolenia na prechodný pobyt
v zmysle ustanovenia § 19 zákona č. 48/2002 Z.z.. Z ustanovenia § 19 zákona č. 48/2002 Z.z. vyplýva,
že povolenie na prechodný pobyt je možné udeliť okrem živnostníka iba cudzincovi, ktorý koná v mene
spoločnosti alebo družstva. Ide najmä o členov štatutárnych orgánov alebo prokuristov, ktorí však nie sú
s danou právnickou osobou v pracovnoprávnom vzťahu, ale vykonávajú svoju činnosť        pre spoločnosť
napr. na základe mandátnej zmluvy a teda žalobca konal v rozpore aj s týmto ustanovením.

Ďalej žalovaný uviedol, že spoločnosť KONCEM, s.r.o. ako zamestnávateľ napriek tomu, že žalobcovi
nebolo udelené povolenie na prechodný pobyt za účelom zamestnania a nemal účinné povolenie
na zamestnanie, využívala závislú prácu fyzickej osoby, teda žalobcu, čím došlo k nelegálnemu
zamestnávaniu podľa § 2 ods. 2 písm. c) zákona č. 82/2005 Z.z. a tým zároveň porušila ustanovenie § 3
ods. 2 zákona č. 82/2005 Z.z. a žalobca porušil ustanovenie § 3 ods. 1 zákona č. 82/2005 Z.z.. Žalovaný
v tomto smere poukazuje na to, že žalobca mohol a mal možnosť požiadať pred uzatvorením pracovnej
zmluvy so svojim zamestnávateľom o udelenie povolenia na prechodný pobyt na účel zamestnania na
vecne a miestne príslušnom Oddelení cudzineckej polície PZ.

Z povinnej procesnej súčinnosti správneho orgánu a účastníka konania vyplýva, že správnemu orgánu
nemožno vyčítať ako vadu konania, ak neprihliadol na skutočnosti jemu neznáme, ktoré podľa povahy
veci mohol uviesť len účastník konania alebo dôkazy, ktoré mohol navrhnúť len účastník konania, avšak
ich nenavrhol. Správny orgán umožnil žalobcovi vyjadriť sa, ale jeho vyjadrenia a výpovede nesmerovali
k objasneniu veci podozrenia z neplnenia účelu povolenia na pobyt a podozrenia z výkonu z nelegálnej
práce, čím sa žalobca pripravil o možnosť presvedčiť správny orgán o oprávnenosti a dôvodnosti
vykonávania jeho zárobkovej činnosti bezprostredne po výkone kontroly a to ešte                pred
obmedzením jeho osobnej slobody - zaistením.

Žalovaný ďalej poukazuje na to, že vo svojom rozhodnutí neprevzal na seba zodpovednosť iného na to
oprávneného orgánu podľa zákona o službách zamestnanosti.

Ohľadom vylúčenia odkladného účinku rozhodnutia žalovaný uvádza, že z celého kontextu rozhodnutia
správneho orgánu vyplýva samotné odôvodnenie tohto vylúčenia. Žalovaný svojím rozhodnutím chráni
záujmy spoločnosti a štátu, práva a záujmy fyzických a právnických osôb a dôsledne si vyžaduje
plnenie ich povinností. Žalovaný nemôže akceptovať konanie žalobcu, ktorým opakovane porušil zákaz
nelegálnej práce, aby nedochádzalo k precedensom v rovnakých veciach.

Žalovaný je toho názoru, že jeho rozhodnutie vychádzalo zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu a
z podkladov tvoriacich súčasť spisového materiálu, pričom hodnotenie dôkazov náležite objasnil. Na
základe vyššie uvedeného sa žalovaný domáhal, aby Krajský súd v Bratislave žalobu zamietol ako
zjavne neopodstatnenú.

Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 246 ods. 1 OSP)
preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 OSP), ako aj
konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo na pojednávaní konanom dňa 16.05.2012 a dospel k záveru,
že žalobu je podľa § 250j ods. 1 OSP potrebné zamietnuť, nakoľko napadnuté rozhodnutie i postup
žalovaného boli z hľadiska dôvodov vymedzených    v žalobe v súlade so zákonom.



Z obsahu pripojeného administratívneho spisu súd zistil, že podľa úradného záznamu č. UHCP-BA-
OCP-AV-2010-STE zo dňa 13.05.2010 Oddelenie cudzineckej polície PZ Bratislava vykonalo kontrolu
domovej knihy vedenej hromadným ubytovacím zariadením     na adrese Stará Vajnorská 1419/17,
Bratislava so zistením, že žalobca sa na uvedenej adrese zdržiaval len od 20.05.2009 do 20.09.2009,
napriek skutočnosti, že mal v žiadosti o udelenie povolenia na pobyt uvedené miesto prechodného
pobytu ubytovacie zariadenie na adrese Stará Vajnorská 1419/17, Bratislava.

Z protokolu o výsledku kontroly zo dňa 26.06.2009 vykonanej Úradom práce sociálnych vecí a rodiny
v Košiciach v dňoch 27.05.2009 až 03.06.2009 bolo zistené, že kontrolovaný subjekt HAOJIE, s.r.o.,
Irkutská č. 15, Košice, prevádzka čínska reštaurácia ,,Mandarín“, Toryská č. 8, Košice, bez založenia
pracovnoprávneho vzťahu žalobcu využíval na závislú prácu, pričom žalobca mal povolený pobyt
na území SR za účelom podnikania       od 04.06.2008. Kontrolovanému subjektu bola následne
vzhľadom na uvedené uložená pokuta vo výške 5 000 eur za zavinené porušenie zákazu nelegálneho
zamestnávania.        Proti rozhodnutiu Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Košiciach č. 2009/087757-
OK      zo dňa 16.09.2009 o uložení pokuty podal dňa 29.09.2009 kontrolovaný subjekt odvolanie,
ktoré druhostupňový správny orgán rozhodnutím č. AA/2009/15291/GROK zo dňa 09.11.2009 zamietol
a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil.

Z úradného záznamu z kontroly pobytu podľa § 54 zákona č. 48/2002 Z.z. súd zistil, že
bola dňa 12.05.2010 vykonaná oddelením cudzineckej polície PZ Košice kontrola reštauračného
zariadenia ,,Mandarín“, Toryská č. 8, Košice. Počas kontroly sa tam nachádzal žalobca, ktorý bol v
kuchárskom oblečení, preukázal sa cestovným dokladom č. G1747765 Čínskej ľudovej republiky, v
ktorom sa nachádzalo povolenie na prechodný pobyt na území SR  č. SK0052119 za účelom podnikania
platné do 19.11.2010. Žalobca predložil pracovnú zmluvu uzatvorenú dňa 04.01.2010 medzi ním a
spoločnosťou KONCEM, s.r.o. s ustanovením mesačnej mzdy vo výške 300 eur za vykonávanie práce
pomocného kuchára. Spoločnosť KONCEM, s.r.o. sa dopustila nelegálneho zamestnania, nakoľko
cudzinec mal platný prechodný pobyt na účel podnikania a nie zamestnania, pričom ako konateľ a
zároveň spoločník spoločnosti KONCEM, s.r.o. mal uzatvorenú pracovnú zmluvu vo vlastnej firme. Na
základe uvedeného oddelenie cudzineckej polície PZ Košice zhodnotilo situáciu tak, že podnikateľská
činnosť žalobcu nie je z ekonomických dôvodov žiadnym hospodárskym prínosom pre Slovenskú
republiku, ale len legalizovaním pobytu žalobcu na území Slovenskej republiky, pričom zároveň poukázal
na skutočnosť, že na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny v Košiciach je na toto pracovné miesto
evidovaných množstvo uchádzačov s požadovaným vzdelaním.

Dňa 13.05.2010 podal žalobca pred správnym orgánom na oddelení cudzineckej polície PZ Bratislava
vyjadrenie, v ktorom uviedol, že má povolený pobyt na účel podnikania, ako sa nazýva spoločnosť uviesť
nevedel, je v nej vedený ako konateľ, ale nevedel čo to postavenie znamená a čo vykonáva v spoločnosti;
osobne sa tam chodí sem tam pozrieť, pričom spoločnosť podniká v reštauračnej oblasti. Taktiež nevedel
uviesť akú činnosť vykonáva v zmysle povoleného účelu pobytu. Niekedy niečo podpisoval, ale vôbec
nevie o aké listiny sa jedná a k čomu sa vzťahovali. Podiel zo zisku mu doposiaľ nebol vyplatený, ale
do súčasnej doby mu bolo vyplatené vreckové v celkovej výške 500 až 1 000 eur. Málokedy vykonáva
pomocné práce v kuchyni spočívajúce v servírovaní jedál. K otázke ako vedie účtovníctvo sa vyjadriť
nevedel. Žalobca uviedol, že má založený osobný účet, zakladal si ho sám dňa 02.09.2009 a vložil
naň 12 000 eur. Disponovať s týmto účtom môže JIN YU. Peniaze neboli žalobcove, časť pochádza od
osoby menom XIA ENJUN, a to 7 000 eur a časť od brata 5 000 eur. Všetko robil s manželkou pána
XIA ENJUN, ktorý mu povedal, že to má spraviť, ale prečo nevie. Na otázku správneho orgánu, či si
je vedomý, že zavádzal správny orgán, nakoľko jednou z podmienok stanovených zákonom pri podaní
žiadosti je preukázanie finančného zabezpečenia pobytu a žalobca splnenie tejto podmienky preukázal
potvrdením o disponibilnom zostatku na účte v Tatrabanke zo dňa 02.09.2009, kde bol k uvedenému
dňu zostatok 12 010,06 eur a to aj napriek tomu, že tieto finančné prostriedky neboli žalobcove, ale
boli len zapožičané za účelom vystavenia potvrdenia, žalobca odpovedal, že po vysvetlení si je vedomý
toho, že zavádzal správny orgán, keď pri podaní žiadosti predložil výpis z banky, na ktorom boli finančné
prostriedky, ktoré nepatrili žalobcovi. Na záver pohovoru bol žalobca oboznámený, že dňom 13.05.2010
sa začalo správne konanie vo veci administratívneho vyhostenia voči jeho osobe a to z dôvodu, že v
konaní o jeho žiadosti o obnovenie povolenia na prechodný pobyt na účel podnikania na území SR
uviedol nepravdivé a zavádzajúce údaje a vykonával inú činnosť, než na akú mu bolo udelené povolenie
na pobyt. Žalobca ďalej uviedol, že v krajine pôvodu mu nehrozí žiadne neľudské, kruté alebo ponižujúce



zaobchádzanie, ani diskriminácia z národnostných, náboženských a politických dôvodov, prípadne ani
trest smrti.

Na základe uvedených skutočností správny orgán prvého stupňa  rozhodnutím č. UHCP-BA-OCP-
AV-115-004/2010-TVO zo dňa 13.05.2010 žalobcu administratívne vyhostil podľa § 57 ods. 1 písm.
a) bod 1 a 5 a § 57 ods. 1 písm. b) bod 4 zákona č. 48/2002 Z.z., určil zákaz vstupu na územie SR
po dobu 5 rokov, t.j. do 13.05.2015 a určil podľa § 56 ods. 1 zákona č. 48/2002 Z.z. vycestovanie
do krajiny pôvodu, t.j. do Čínskej ľudovej republiky. V predmetnom rozhodnutí neurčil lehotu na
vycestovanie s tým, že sa odkladný účinok odvolania proti tomuto rozhodnutiu vylúčil. V odôvodnení
rozhodnutia prvostupňový správny orgán poukázal na dostatočne preukázané skutočnosti, že žalobca
svojím konaním porušil ustanovenie § 19 zákona č. 48/2002 Z.z. tým, že mal udelený prechodný pobyt
na účel podnikania a v rozpore s týmto ustanovením ako spoločník a konateľ obchodnej spoločnosti
bol zároveň aj v pracovnoprávnom vzťahu k tejto spoločnosti. Ďalej správny orgán uviedol, že mal za
dostatočne preukázané, že žalobca svojím konaním naplnil skutkovú podstatu ustanovenia § 57 ods.
1 písm. b) bod 4 zákona č. 48/2002 Z.z. (dôvod administratívneho vyhostenia) a to tým, že žalobca v
žiadosti o udelenie povolenia na prechodný pobyt na území Slovenskej republiky na účel podnikanie
vedenej pod č. UHCP-5813/RHCP-BA-OCP-Ž-2009 uviedol ako adresu ubytovania počas pobytu na
území Slovenskej republiky Stará Vajnorská 17, Bratislava. Správny orgán vykonanou kontrolou dňa
13.05.2010 zistil, že žalobca sa na uvedenej adrese nezdržiava, čím v konaní o žiadosti o udelenie
povolenia na prechodný pobyt uviedol nepravdivé a zavádzajúce údaje. Ďalej žalobca uviedol, že
finančné prostriedky nachádzajúce sa na jeho účte, preukázané na doloženom výpise k žiadosti v konaní
o udelenie povolenia na prechodný pobyt nepatrili žalobcovi. Správny orgán skonštatoval žalobcove
opakované nerešpektovanie všeobecne záväzných právnych noriem a povinnosť ktorejkoľvek osoby
rešpektovať zákony štátu, na ktorého výsostnom území sa nachádza, aj keď nie je jeho občanom
a zdržať sa protiprávneho konania, ktoré by malo za následok porušenie zákonov daného štátu a
v prípade, že nerešpektuje zákony, niesť za ich porušenie zákonom stanovené opatrenia a sankcie.
Správny orgán preskúmal existenciu prekážok administratívneho vyhostenia podľa § 58 zákona č.
48/2002 Z.z., ako aj podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,Dohovor“),
zároveň správny orgán prihliadal na rodinný a súkromný život žalobcu. V závere konštatoval, že nezistil
žiadne dôvody brániace administratívnemu vyhosteniu žalobcu.

Podaním doručeným Oddeleniu cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava dňa 27.05.2010 sa
žalobca odvolal, pričom odvolacie dôvody sú totožné s dôvodmi uvedenými v žalobe.

Napadnutým rozhodnutím č.p. UHCP-RHCPBA2-2010/000434-007 zo dňa 17.09.2010 žalovaný podľa
§ 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Z. o správnom konaní odvolanie proti rozhodnutiu Oddelenia cudzineckej
polície Policajného zboru Bratislava č. UHCP-BA-OCP-AV-115-004/2010-TVO zo dňa 13.05.2010
zamietol a stotožňujúc sa s dôvodmi správneho orgánu prvého stupňa napadnuté rozhodnutie potvrdil.

Podľa § 244 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len ,,OSP“) v správnom súdnictve súdy na
základe žalôb alebo  opravných prostriedkov preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov
verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie
je v súlade s právnym poriadkom SR, t.j. najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi.
V intenciách § 244 ods. 1 OSP súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo
všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem,
ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán
oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia,
ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa na takéto konanie vzťahuje zákon o správnom konaní.

Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv fyzických a právnických osôb,               o ktorých
sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby každá osoba, ktorá sa
cíti byť rozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy poškodená, mohla vyvolať na nezávislom
súde konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom
konania s rovnakými právami ako ten, o koho práva ide. Z ustanovenia § 247 ods. 1 OSP vyplýva, v
ktorých prípadoch sa môže účastník správneho konania domáhať preskúmania rozhodnutia správneho
orgánu súdom. Všeobecné súdy preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy vydaných



v správnom konaní, ktorými správny orgán zasahuje do práv a povinností fyzickej osoby alebo právnickej
osoby.

Podľa § 250i ods. 1 veta prvá OSP je pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia         pre súd rozhodujúci
skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia.

Podľa ustanovenia § 17 ods. 4 zákona č. 48/2002 Z.z., povolenie na prechodný pobyt je viazané na jeden
účel. Ak cudzinec hodlá vykonávať inú činnosť, než na akú mu bolo udelené povolenie na prechodný
pobyt, musí podať novú žiadosť o udelenie povolenia           na prechodný pobyt, ak tento zákon
neustanovuje inak.

Podľa ustanovenia § 19 zákona č. 48/2002 Z.z., povolenie na prechodný pobyt         na účel
podnikania môže policajný útvar udeliť cudzincovi na základe oprávnenia na podnikanie vydaného podľa
osobitného predpisu alebo cudzincovi, ktorý koná v mene obchodnej spoločnosti alebo družstva a nie
je v pracovnoprávnom vzťahu k tejto spoločnosti alebo    k družstvu.

Podľa § 20 ods. 1 zákona č. 48/2002 Z.z povolenie na prechodný pobyt na účel zamestnania môže
policajný útvar udeliť cudzincovi na základe povolenia na zamestnanie;     to neplatí, ak sa povolenie na
zamestnanie nevyžaduje alebo ak tak ustanoví medzinárodná zmluva.

Podľa § 25 ods. 3 písm. c) zákona č. 48/2002 Z.z. cudzinec priloží k žiadosti o udelenie povolenia na
prechodný pobyt doklady nie staršie ako 90 dní, ktoré potvrdzujú finančné zabezpečenie pobytu; to
neplatí, ak ide o cudzinca podľa § 23a.

Podľa § 25 ods. 9 zákona č. 48/2002 Z.z. finančné zabezpečenie pobytu cudzinec preukáže vo výške
životného minima na každý mesiac pobytu. Cudzinec, ktorý žiada               o povolenie na prechodný
pobyt podľa § 19, preukáže finančné zabezpečenie pobytu najmenej vo výške päťnásobku minimálnej
mzdy na každý mesiac pobytu.

Podľa § 25 ods. 4 písm. a) a b) zákona č. 48/2002 Z.z., účel pobytu cudzinec preukáže

a) dokladom potvrdzujúcim oprávnenie na podnikanie, ak ide o cudzinca, ktorý žiada              o povolenie
na prechodný pobyt podľa § 19,

b) povolením na zamestnanie alebo potvrdením zamestnávateľa, že cudzinec má vykonávať   činnosť,
na ktorú sa povolenie na zamestnanie nevyžaduje, alebo medzinárodnou zmluvou, ak ide o cudzinca,
ktorý žiada o povolenie na prechodný pobyt podľa § 20.

Podľa § 57 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 48/2002 Z.z., policajný útvar môže administratívne vyhostiť
cudzinca a určiť zákaz vstupu na päť rokov, ak ohrozuje bezpečnosť štátu, verejný poriadok, zdravie
alebo práva a slobody iných a na vymedzených územiach aj prírodu.

Podľa § 57 ods. 1 písm. a) bod 5  zákona č. 48/2002 Z.z., policajný útvar môže administratívne vyhostiť
cudzinca a určiť zákaz vstupu na päť rokov, ak vykonáva inú činnosť, než na akú mu bolo udelené
povolenie na prechodný pobyt alebo vízum.

Podľa § 57 ods.1 písm. b) bod 4 zákona č. 48/2002 Z.z., policajný útvar môže administratívne vyhostiť
cudzinca a určiť zákaz vstupu do piatich rokov, najmenej však         na jeden rok, ak  uvedie v konaní podľa
tohto zákona nepravdivé, neúplné alebo zavádzajúce údaje alebo predloží falošné alebo pozmenené
doklady alebo doklad inej osoby.



Podľa § 58 ods. 1 zákona č. 48/2002 Z.z. cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom
by bol ohrozený jeho život z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej
skupine alebo pre politické presvedčenie, alebo v ktorom by mu hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo
ponižujúce zaobchádzanie, alebo trest. Rovnako nemožno cudzinca administratívne vyhostiť do štátu,
v ktorom mu bol uložený trest smrti alebo je predpoklad, že v prebiehajúcom trestnom konaní mu takýto
trest môže byť uložený.

Podľa § 58 ods. 2 zákona č. 48/2002 Z.z. cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v
ktorom by bola ohrozená jeho sloboda z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti
k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie; to neplatí, ak cudzinec svojím konaním
ohrozuje bezpečnosť štátu, alebo ak bol odsúdený         za obzvlášť závažný trestný čin a predstavuje
nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku.

Podľa § 21 ods. 1 písm. a) zákona č. 5/2004 Z.z. o službách zamestnanosti, rovnaké právne postavenie
ako občan Slovenskej republiky má aj cudzinec, ktorý je účastníkom právnych vzťahov vznikajúcich
podľa tohto zákona, ak mu bolo udelené povolenie            na zamestnanie a povolenie na prechodný
pobyt na účel zamestnania, ak osobitný predpis  neustanovuje inak.

Podľa § 21 ods. 2 zákona č. 5/2004 Z.z. o službách zamestnanosti, zamestnávateľ, ktorý má sídlo na
území Slovenskej republiky, môže prijať do zamestnania len cudzinca, ktorý spĺňa podmienky podľa
odseku 1, ak zákon neustanovuje inak.

Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 82/2005 Z.z. úč. do 19.11.2011, nelegálna práca je závislá práca, ktorú
vykonáva fyzická osoba pre právnickú osobu alebo fyzickú osobu, ktorá je podnikateľom a

a) nemá s právnickou osobou alebo s fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom, založený pracovnoprávny
vzťah podľa osobitného predpisu,

b) je cudzincom a nemá povolenie na prechodný pobyt na účely zamestnania a povolenie na
zamestnanie, ak to vyžaduje osobitný predpis a ak medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika
viazaná, neustanovuje inak alebo

c) je uchádzačom o zamestnanie a nesplní oznamovaciu povinnosť podľa osobitného predpisu.

Krajský súd v Bratislave po preskúmaní zákonnosti žalobou napadnutých rozhodnutí dospel k záveru,
že správny orgán postupoval v súlade so zákonom a správne na základe dôkazov vyhodnotil, že žalobca
porušil právny poriadok Slovenskej republiky tým, že poskytuje zavádzajúce a nepravdivé údaje o svojej
osobe, ako aj o svojom pobyte a najmä, že žalobca porušil zákona č. 48/2002 Z.z. upravujúci podmienky
pobytu cudzincov na území Slovenskej republiky.

Žalobca získal povolenie na prechodný pobyt na území Slovenskej republiky dňa 16.09.2009 na
Generálnom konzuláte Slovenskej republiky v Šanghaji s tým, že povolenie     na prechodný pobyt
získal za účelom podnikania do 19.11.2010. Počas vykonanej kontroly dňa 12.05.2010 bolo zistené,
že žalobca pracuje na základe pracovnej zmluvy v čínskej reštaurácii Mandarín so sídlom Toryská č.
8, Košice s platom 300 eur mesačne. Krajský súd v Bratislave v tejto súvislosti udáva, že žalobca sa
dopustil porušenia právneho predpisu, konkrétne ustanovenia § 2 ods. 1 zákona č. 82/2005 Z.z. úč. do
19.07.2011, nakoľko účelom jeho prechodného pobytu na území Slovenskej republiky bolo podnikanie  a
nie zamestnanie na základe pracovnej zmluvy medzi ním a zamestnávateľom - spoločnosťou KONCEM,
s.r.o.. Ak žalobca chcel pracovať, mohol si požiadať o zmenu účelu povolenia prechodného pobytu na
príslušnom policajnom útvare podľa § 17 ods. 4 a § 20 zákona č. 48/2002 Z.z.

Vyjadrenia žalobcu pred správnym orgánom, ktoré vyplývajú zo zápisnice zo dňa 13.05.2010 sú nejasné,
neúplné a k viacerým skutočnostiam sa žalobca nevedel vyjadriť, najmä sa nevedel vyjadriť k finančným
prostriedkom na jeho účte, k otázke predmetu jeho činnosti v rámci funkcie konateľa spoločnosti



KONCEM, s.r.o., ako aj k otázke, kde sa prechodne zdržiava, a či sa zdržiava na adrese Stará Vajnorská,
na ktorej sa podľa povolenia zdržiavať mal. Správny orgán v danom prípade správne vyhodnotil, že
žalobca porušil zákaz nelegálnej práce a opakovane vykonával inú činnosť, než na akú mu bolo udelené
povolenie na prechodný pobyt a svojim konaním je reálnou hrozbou pre verejný poriadok a jeho ďalší
pobyt na území Slovenskej republiky nie je vo verejnom záujme.

Zákon č. 48/2002 Z.z. <aspi://module='ASPI'&link='48/2002 Z.z.'&ucin-k-dni='19. 7.2011'> stanovuje
podmienky vstupu pobytu cudzincov ako aj ich práva a povinnosti na území Slovenskej republiky.
Jednoznačne upravuje aj inštitút administratívneho vyhostenia a určenia zákazu vstupu na území
Slovenskej republiky. Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,Dohovor“),
ktorým je Slovenská republika viazaná, obsahuje základné pravidlá pri uplatňovaní konkrétnej ochrany
ľudských práv a slobôd, ktoré treba rešpektovať aj pri administratívnom vyhostení.

Článok 3 Dohovoru zakazuje mučenie, neľudské zaobchádzanie a trestanie, ako aj ponižujúce
zaobchádzanie a trestanie. Štrasburské orgány ochrany práva pri vybavovaní konkrétnych sťažností
zisťujú, či krajina, ktorá vyhostila alebo chce vyhostiť osobu zo svojej krajiny, zabezpečila nezávislými
expertmi vypracovanú správu, z ktorej je zrejmé, že vyhosťovaná (vydávaná) osoba nebude po návrate
do krajiny pôvodu vystavená nedovolenému zaobchádzaniu odporujúcemu článku 3 Dohovoru. To
znamená, že s výkonom tohto práva ustanoveného v čl. 3 <aspi://module='ASPI'&link='209/1992 Zb.
%2523%25C8l.3'&ucin-k-dni='19. 7.2011'> Dohovoru nemožno spájať žiadne výnimky, napríklad            z
dôvodu zachovania verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti. Európsky súd             pre ľudské
práva vo viacerých rozsudkoch súd judikoval, že úrady, ktoré rozhodujú                  o vyhostení alebo
deportácii fyzických osôb do tretích krajín, musia dbať na dodržiavanie článku 3 Dohovoru.

Súd následne posúdil aj vzťah k Dohovoru a poukazuje na výslovné vyjadrenie žalobcu ohľadne jeho
rodiny počas pohovoru dňa 12.05.2010, pričom žalobca uviedol, že      na Slovensku má len manželku YE
MAOHUA, nar. 01.12.1986, ktorá je momentálne taktiež predvedená na oddelenie cudzineckej polície
PZ v Bratislave a iných príbuzných                    na Slovensku nemá. V administratívnom konaní správny
orgán zisťoval od žalobcu, či mu hrozí doma trest smrti alebo mučenie a neľudské zaobchádzanie, na čo
odpovedal, že v krajine pôvodu mu nič také nehrozí. Krajský súd je toho názoru, že správny orgán v danej
súvislosti správne posúdil, že vyhostenie žalobcu nie je prekážkou a nie je ani v rozpore s Dohovorom
ako ani s ustanovením § 58 zákona č. 48/2002 Z.z..

Vo všeobecnosti je možné povedať, že vyhostenie cudzinca bude vždy vo väčšej alebo menšej miere
predstavovať zásah do jeho rodinného alebo súkromného života, avšak treba uviesť, že právo na
rešpektovanie rodinného a súkromného života nie je právom absolútnym.

V čl. 8 ods. 2 Dohovoru sú totiž stanovené možné obmedzenia tohto práva, a tak prípadný zásah do
súkromného a rodinného života neznamená, že je správny orgán vždy        pri takejto námietke povinný
svoje rozhodnutie o vyhostení zrušiť; či tak spraví, je vždy vecou jeho správneho uváženia (pri tejto
svojej činnosti však nesmie vybočiť z medzí daných zákonnou úpravou). Ustanovenie čl. 8 Dohovoru
tak neukladá štátu všeobecný záväzok rešpektovať voľbu manželov alebo partnerov ohľadne krajiny
ich spoločného pobytu, resp. napomáhať zjednocovaniu rodiny. V tomto prípade je preukázané, že
vyhostenie cudzinca bolo vykonané v súlade so zákonom, teda aj prípadný zásah do rodinného života
spĺňal podmienky podľa čl. 8 ods. 2 Dohovoru.

Ak cudzinec svojim konaním ohrozí všeobecné záväzné právne predpisy Slovenskej republiky, verejný
poriadok, práva a slobody iných, policajný útvar vyhostí cudzinca a určí mu zákaz vstupu na územie
Slovenskej republiky do piatich rokov, najmenej však na jeden rok (Rs 1 Sž 66/2004).

Zákon o pobyte cudzincov v ustanovení § 57 taxatívne vymedzuje prípady, kedy príslušný policajný útvar
administratívne vyhostí cudzinca a určí mu zákaz vstupu na územie SR. V prípade žalobcu bolo podľa
súdu bez všetkých pochybností náležite preukázané, že      na území SR vykonával inú činnosť, než na



akú mu bolo udelené povolenie na prechodný pobyt, namietané rozhodnutie a postup žalovaného preto
bolo v súlade s vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami a to aj s poukazom na neexistenciu prekážky
administratívneho vyhostenia žalobcu, ktoré sú v zákone o pobyte cudzincov taxatívne vymedzené.

Súd vzhľadom na rozsah dokazovania vykonaného v rámci správneho konania, ktorý považoval
za dostatočný, nemal žiadne pochybnosti o legálnosti vykonaných dôkazov, spôsobe vykonania a
hodnotenia dôkazov, ktoré viedli správne orgány, dospel k záveru, že správne orgány dostatočne zistili
skutkový stav veci, tento po právnej stránke správne posúdili a vydané rozhodnutie náležite odôvodnili.

Stotožňujúc sa so záverom správneho orgánu mal súd za preukázané, že žalobca vykonával inú činnosť,
než na akú mu bolo udelené vízum, čím naplnil podmienky administratívneho vyhostenia v zmysle ust.
§ 57 ods. 1 písm. a/ bod 1 a 5 a ust. § 57 ods. 1 písm. b/ bod 4 zákona o pobyte cudzincov.

Krajský súd dospel k záveru, že správne orgány nepochybili, ak na základe uvedených skutočností
rozhodli o administratívnom vyhostení žalobcu z územia SR a určení zákazu vstupu v trvaní piatich rokov.

O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 OSP tak, že účastníkom právo na náhradu
trov konania nepriznal, a to z dôvodu, že žalobca bol v konaní neúspešný a žalovaný si náhradu trov
konania neuplatnil, ani mu žiadne trovy konania nevznikli.

Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č.
757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia, a to písomne,
v štyroch vyhotoveniach na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v
Bratislave.

V odvolaní sa má uviesť, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje
za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh
na súdny výkon rozhodnutia.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}