Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 26CoE/85/2012 z 29. 11. 2012 Citácia: uznesenie Krajského súdu Nitra z 29. novembra 2012, sp. zn. 26CoE/85/2012, ECLI:SK:KSNR:2012:4606200737.2 Krajský súd Nitra | 26CoE/85/2012 | ECLI:SK:KSNR:2012:4606200737.2 | 2012-11-29 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: EP, § 57 ods. 1 EP, OZ, § 22 OZ, § 39 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/d587bff7-1024-41f9-bb83-46d6f585084d Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2012:4606200737.2 Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 26CoE/85/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4606200737
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Pilek
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2012:4606200737.2

Uznesenie
Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25,
Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO:
36 864 421, proti povinnej: H. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. XX, Y., o vymoženie sumy 356,50
eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Topoľčany č. k.
12Er/413/2006-65 zo dňa 21. mája 2012, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Topoľčany č. k. 12Er/413/2006-65 zo dňa 21. mája 2012 p
o t v r d z u j e.

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil.
Oprávnenému uložil povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie vo výške 101,59
eura do troch dní od právoplatnosti napadnutého uznesenia. Zároveň rozhodol, že žiaden z účastníkov
nemá právo na náhradu trov konania. Návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora zamietol.

Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 57 ods. 4, § 58 ods. 1, § 57 ods. 1 písm. g), § 41 ods.
2 písm. c) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný
poriadok“) a § 2 ods. 3, § 22 ods. 1 a 2, § 24, § 39, § 31 ods. 1, § 33 ods. 2, § 43 Občianskeho zákonníka.

Súd prvého stupňa konštatoval, že exekučným titulom je notárska zápisnica a skutkovým základom je
zmluva o úvere uzavretá medzi oprávneným a povinným dňa 11.10.2004. Uviedol, že z vyššie citovaných
ustanovení vyplýva, že notárska zápisnica ako exekučný titul musí spĺňať zákonom požadované
náležitosti a musí byť spísaná predpísaným spôsobom. Súd prvého stupňa po oboznámení sa o
obsahom spisu dospel k záveru, že notárska zápisnica je neplatným právnym úkonom, pretože odporuje
zákonu a zároveň ho obchádza. Splnomocnenie ako súčasť zmluvy o úvere vrátane určenia konkrétneho
zástupcu vopred pripravil oprávnený a povinný ho nijako nemohol ovplyvniť, mohol zmluvu iba podpísať.
Z rozhodovacej činnosti súdu je zrejmé, že splnomocnenec povinného súčasne vystupuje opakovane
ako splnomocnenec rôznych povinných. To potvrdzuje aj záver, že si zástupcu nezvolil povinný, ale
určil mu ho oprávnený. Okrem toho sa navodzuje záver, že splnomocnenec povinného sa dozvedel
o pohľadávkach oprávneného voči povinným od oprávneného a zrejme konal na jeho pokyn, aj keď
oficiálne bol na splnomocnený na zastupovanie povinného. Súd prvého stupňa poukázal aj na to, že
z inej exekučnej veci zistil, že Mgr. Tomáš Kušnír zastupoval oprávneného na základe splnomocnenia
udeleného dňa 02.01.2003. Z uvedeného vyplýva, že zástupcom povinného bol iba formálne, ale
prakticky hájil záujmy oprávneného.



O náhrade trov exekúcie súd prvého stupňa rozhodol podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku tak, že
oprávneného zaviazal zaplatiť súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie vo výške 101,59 eura. O
náhrade trov konania účastníkov súd prvého stupňa rozhodoval analogicky podľa § 146 ods. 1 písm. c)
OSP tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov exekúcie, ktorá bola zastavená. Taktiež
zamietol aj návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora, nakoľko exekúcia bola vyhlásená za
neprípustnú a zastavená.

Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie.

Namietal, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, že odňal účastníkovi možnosť konať
pred súdom, že nezistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie a rozhodnutie súd
prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že v zmysle § 44 ods.
2 Exekučného poriadku exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom
absolútnej nepozornosti. Namietal, že Zákon o notároch a notárskej činnosti presne vymedzuje, kedy
je notár povinný odmietnuť vykonanie požadovaného úkonu. A preto táto právomoc nemôže byť na
základe extenzívnej interpretácie prenášaná na súd, pretože by dochádzalo k zásahu do princípu
právnej istoty a princípu ochrany dôvery subjektov práva v právny poriadok. Skonštatoval, že ak
notár neodmietne vykonať úkon, zaniká právomoc všeobecného súdu rozhodovať o súlade úkonu so
zákonom a chýbajúcu zákonnú úpravu revízneho postupu nemôže nahrádzať svojimi rozhodnutiami
exekučný súd. Namietal, že všeobecný súd nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či notárska zápisnica
bola vydaná v súlade s platnými predpismi. Zastával názor, že platná notárska zápisnica má rovnaké
účinky ako rozsudok všeobecného súdu a preto s ňou musí exekučný súd nakladať rovnako ako
s rozsudkom všeobecného súdu. Zdôraznil, že súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť obsah
notárskej listiny, ktorá je exekučným titulom. Ďalej tvrdil, že súd pri rozhodovaní o právnom postavení
účastníkov notárskeho úkonu ignoroval procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte
spojené s exekučnou vecou. Ďalej dospel k záveru, že odlišné zaobchádzanie so žalobcom nemožno
ospravedlniť jeho iným postavením, pretože takýto dôvod je priamo Ústavou SR s Dohovorom o ochrane
ľudských práv a základných slobôd špecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania.
Poukázal na skutočnosť, že exekučný súd rozhodol na základe normatívnej úpravy, ktorá nemá povahu
prameňa práva a preto sa ňou nemohol riadiť. Na základe uvedeného preto tvrdil, že žalobca bol uvedený
do takého postavenia, ktoré bolo podstatne nevýhodnejšie ako postavenie iných strán konania a iných
osôb v porovnateľnom postavení. Namietal ďalej, že žalobca nemal možnosť reagovať na akékoľvek
tvrdenia, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení, ďalej že
nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia a nebol oboznámený s tým, že exekučný súd
vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach. Namietal, že exekučný súd rozhodnutím
vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci. Ďalej namietal, že
plnomocenstvo nie je zmluvným ustanovením a nemožno naň aplikovať právnu úpravu neprijateľných
zmluvných podmienok. Dodal, že žiadne z ustanovení zmluvy nestanovuje, že povinný nemôže po
udelení plnomocenstva sám dlh uznať vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Poznamenal
že zástupca povinného žiadny spôsobom neprekročil udelené plnomocenstvo, keďže bol na základe
plnomocenstva oprávnený uznať dlh vo forme notárskej zápisnice. V závere konštatoval, že nie sú dané
dôvody na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú. Dodal, že od vydania exekučného titulu ani od vydania
poverenia na vykonanie exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali
viesť k zmene postoja súdu. S poukazom na vyššie uvedené preto žiadal, aby súd napadnuté uznesenie
zrušil a vec vrátil súd prvého stupňa na ďalšie konanie.

Povinný ani súdny exekútor sa k odvolaniu oprávneného nevyjadrili.

Následne podaním doručeným súdu prvého stupňa 09.08.2012 oprávnený podal podanie označené
ako „Návrh na prerušenie konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 Zmluvy o
fungovaní EÚ a doplnenie právnej argumentácie k podanému odvolaniu“. Oprávnený v predmetnom
podaní okrem doplnenej argumentácie k podanému odvolaniu navrhol, aby súd konanie podľa § 109
ods. 1 písm. c/ OSP prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní
EÚ predložil prejudiciálne otázky, a to či je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj
jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne



splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda, aby v jeho
mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto
základe zamietnuť exekúciu pohľadávky vyplývajúcej z tejto zmluvy. Druhá prejudiciálna otázka znie,
či je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého
stupňa ako aj postup súdu, ktorý mu predchádzal v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP)
a zistil, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné. Rozhodol tak bez nariadenia pojednávania podľa §
214 ods. 2 OSP.

Odvolací súd mal z obsahu spisu preukázané, že exekučné konanie sa začalo dňa 26.01.2006, kedy bol
súdnemu exekútorovi doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor písomným
podaním, ktoré bolo súdu prvého stupňa doručené dňa 31.01.2006 požiadal o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie. Súd prvého stupňa dňa 02.08.2006 vydal súdnemu exekútorovi JUDr. Ľubomírovi
Pekárovi, so sídlom exekútorského úradu P. Pázmaňa 49/3, Šaľa, poverenie na vykonanie exekúcie
na podklade vykonateľného rozhodnutia - notárskej zápisnice Notárskeho úradu JUDr. Ondreja Ďuriača
dňa 15.10.2005 pod sp. zn. N 5040/2005, NZ 48236/2005, NCRLs 47618/2005. Následne súd prvého
stupňa vydal napadnuté uznesenie.

Podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.08.2005, podľa tohto zákona možno
vykonať exekúciu aj na podklade iných vykonateľných rozhodnutí, schválených zmierov, platobných
výmerov, výkazov nedoplatkov a dohôd, ktorých súdnu exekúciu pripúšťa zákon. Podľa tohto zákona
možno vykonať exekúciu aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých
je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná
osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila.

Podľa § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na
podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená
osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici
s vykonateľnosťou súhlasila.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd v zmysle vyššie citovaného ustanovenia konštatuje správnosť zistenia skutkového
stavu súdom prvého stupňa a jeho správne právne posúdenie, preto v celom rozsahu poukazuje na
odôvodnenie napadnutého rozhodnutia bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia odvolací súd uvádza, že notárska zápisnica je
ako exekučný titul uznaná predpismi procesného práva, t.j. jedná sa o procesno-právny inštitút, ktorý
nadväzuje na ustanovenia občianskeho a obchodného práva o uznaní dlhu, resp. záväzku, kde
nedostatok zákonom stanovených formálnych náležitostí spôsobuje, že listina označená ako notárska
zápisnica nie je verejnou listinou (u ktorej sa správnosť obsahu, ktorý je v nej uvedený predpokladá podľa
§ 134 OSP) a ani spôsobilým exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku, čo je
následne dôvodom na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, nakoľko
je tu dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.



Podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za
neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Podľa § 58 ods. 1 citovaného zákona, exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.

Podľa § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka, zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na
právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.

Podľa § 39 citovaného zákona, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje
zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Odvolací súd preto vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti konštatuje, že súd prvého stupňa sa
správne v tomto prípade zaoberal podstatnou a právne relevantnou skutočnosťou, ktorou je to, či
splnomocnenie a uznanie dlhu za základe toho je platným právnym úkonom. Ustanovenie § 22 ods. 2
Občianskeho zákonníka totiž vyžaduje, aby záujmy zástupcu neboli v rozpore so záujmami zastúpeného.
V prípade nesplnenia podmienok uvedených v § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka je právny úkon
takejto osoby absolútne neplatný (§ 39 Občianskeho zákonníka) a to bez ohľadu na skutočnosť, či o
tom účastníci právneho úkonu vedeli.

Povinný zmluvu o úvere vrátane splnomocnenia uzavrel dňa 11.10.2004, pričom splnomocnenie bolo
súčasťou zmluvy o úvere aj s výberom konkrétneho advokáta, bez možnosti výberu povinným. Odvolací
súd v tomto smere poznamenáva to, že povinný splnomocnil advokáta Mgr. Tomáša Kušníra na
spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, pričom odvolaciemu súdu vzhľadom na množstvo
obdobných prejednávaných vecí je zrejmé, že Mgr. Tomáš Kušnír súčasne vystupuje opakovane ako
splnomocnenec povinných v ďalších obdobných veciach a aj ako splnomocnenec spoločností, ktorých
predmetom činnosti je poskytovanie úverov. Z toho je možné usúdiť, že sa o pohľadávkach dozvedel
práve od oprávneného a konal na jeho pokyn. Keďže sa v tomto prípade jednalo o osobu známu práve
oprávnenému, splnomocnenie, ktoré povinný udelil pri podpise zmluvy o úvere advokátovi konajúcemu
v prospech oprávneného za účelom uznania dlhu, je pre existenciu rozporu záujmov neplatným právnym
úkonom a uznanie dlhu je na základe takéhoto splnomocnenia taktiež absolútne neplatným právnym
úkonom.

Okrem vyššie uvedeného v predmetnej exekučnej veci splnomocnenie na uznanie dlhu bolo dlžníkom
udelené splnomocnencovi ešte v čase, keď dlh z omeškania ešte neexistoval, t.j. dlžník sa vopred vzdal
svojho práva na uznanie dlhu v čase, keď ešte nemal vedomosť o jeho prípadnom vzniku ani o jeho
výške. Taktiež splnomocnenec v notárskej zápisnici o uznaní dlhu sám určil lehotu dokedy má byť
uznaný dlh dlžníkom zaplatený bez toho, aby bol na to splnomocnený dlžníkom.

V závere odvolací súd poznamenáva, že súd prvého stupňa bol povinný na zákonné prekážky výkonu
exekúcie prihliadnuť tak, aby účastníkom konania svojim rozhodnutím neodňal možnosť konať pred
súdom a aby bola exekúcia zastavená v momente, kedy jej pokračovaniu bránia zákonné dôvody.
V exekučnom konaní má súd totiž postupovať z úradnej povinnosti v prípadoch, v ktorých Exekučný
poriadok dáva právomoc rozhodnúť, ako je to aj v prípade rozhodnutia o zastavení konania. Vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie nezakladá procesnú prekážku, nakoľko exekučný súd je oprávnený
a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého konania a nielen
v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, pričom súd tak môže urobiť na návrh ale aj
bez návrhu. Z uvedeného vyplýva aj nedôvodnosť námietky oprávneného týkajúcej sa toho, že súd
posudzoval vec, o ktorej už raz právoplatne rozhodol. Súd prvého stupňa preto správne na podklade
vyššie uvedených skutočností podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásil exekúciu za
neprípustnú a exekučné konanie zastavil, nakoľko notárska zápisnica nie je listinou o právnom úkone
o uznaní dlhu povinného lebo pre neplatné splnomocnenie účastníka nie je verejnou listinou a ani
spôsobilým exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku.



Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti
tohto uznesenia, nakoľko súd prvého stupňa rozhodol vo výroku vecne správne.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP, súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Podľa § 251 ods. 4 OSP, na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu 31) sa
použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje
sa však vždy uznesením.

Na dôvažok odvolací súd dáva oprávnenému do pozornosti ustanovenie § 36 ods. 5 Exekučného
poriadku, v zmysle ktorého, ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť,
nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu
exekučného konania. Exekučný poriadok tak vylučuje použitie ustanovení OSP, ktoré umožňujú súdu za
určitých okolností konanie prerušiť. Exekučné konanie sa prerušuje iba ak to výslovne určuje osobitný
predpis, t.j. v ostatných prípadoch prerušenie konania prípustné nie je. V tomto prípade žiadny osobitný
predpis možnosť prerušenia konania neupravuje, preto odvolací súd návrh na prerušenie konania
zamietol.

Ďalej je potrebné uviesť, že súd v zmysle ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c) OSP, na ktoré odkazuje
oprávnený, je povinný prerušiť konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o
fungovaní EÚ Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej otázke),
kde v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva rozhodnutia o otázkach výkladu a platnosti
komunitárneho práva potrebného pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej. Nie je možné
však povinnosť vnútroštátneho súdu požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke vykladať
absolútne. Predpokladom tejto povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu
komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či
otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre danú konkrétnu
vec, nakoľko zmyslom a cieľom predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad a používanie
komunitárneho práva a nie vyriešenie konkrétneho sporu. Vyžaduje sa teda bezprostredný súvis so
sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom, nie otázku akademickú, nesúvisiacu s vecou.

V tomto prípade z predloženej zmluvy o úvere vyplýva, že oprávnený vystupuje ako veriteľ, pričom
medzi predmety jeho činnosti patrí aj poskytovanie spotrebiteľských úverov nebankovým spôsobom,
teda oprávnený pri uzatváraní zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a považuje
sa za dodávateľa. Povinný ako dlžník, uzatváral zmluvu ako fyzická osoba, ktorý pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti a považuje sa teda za spotrebiteľa podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka.

Ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka sa vzťahujú práve na taký druh zmlúv, pri ktorých
spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť ich obsah. Ide o osobitnú ochranu v rámci ochrany spotrebiteľa,
pričom zákon v § 53 vymedzuje neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách a rozlišuje, či boli
individuálne dojednané alebo nie. Je teda dôležité, či spotrebiteľ mal možnosť oboznámiť sa s nimi pred
uzavretím zmluvy ale taktiež aj to, či ich mal možnosť ovplyvniť. V tomto smere sa zabezpečuje ochrana
najmä tým zmluvám, pri ktorých sa zmluvné podmienky pripravujú vopred a pri ktorých spotrebiteľ
nemal možnosť ovplyvniť ich obsah. Z predmetnej zmluvy o úvere je zrejmé, že bola vopred pripravená
oprávneným pre veľký počet spotrebiteľov, z čoho vyplýva, že povinný nemohol ovplyvniť jej obsah
a zmluvné dojednania, ide teda o štandardnú spotrebiteľskú zmluvu, ktorú možno označiť aj ako
formulárovú, adhéznu a na spotrebiteľské vzťahy je potrebné aplikovať spotrebiteľské právne normy bez
ohľadu na to, či došlo k tzv. voľbe práva, alebo či sa jedná o tzv. absolútny obchod.

Vo vzťahu k predloženiu prvej a druhej prejudiciálnej otázke odvolací súd poukazuje na už existujúcu
judikatúru Súdneho dvora EÚ, podľa ktorej pokiaľ súd dospeje k záveru, že daná podmienka obsiahnutá



v spotrebiteľskej zmluve nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a zároveň spôsobí značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, bude ju považovať
za neprijateľnú bez ohľadu na to, či sa nachádza medzi neprijateľnými podmienkami uvedenými jednak
v prílohe k tejto Smernici alebo vo výpočte v § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka.

Vo vzťahu k návrhu na prejudiciálne konanie odvolací teda poukazuje na ustálenú judikatúru Súdneho
dvora EÚ (C-168/05, C-240/98 až C- 244/98, C-76/10, C-243/08, C-237/02, C-40/08), Ústavného súdu
SR (IV. ÚS 55/2011, III. ÚS 372/2011-18) a Najvyššieho súdu SR (6 Cdo 143/11, 6 Cdo 1/2012, 6 Cdo
228/2011) jednak vo vzťahu k neprijateľným podmienkam a jednak aj vo vzťahu k možnosti aj vo fáze
výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách a to s
poukazom na ustanovenia § 44 ods. 2 a § 57 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku.

Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie založil na neplatnosti notárskej zápisnice, ktorá je exekučným
titulom. Odvolací súd sa s uvedenou právnou argumentáciou stotožňuje a navyše poznamenáva, že
predloženie vyššie citovanej prejudiciálnej otázky by v tomto prípade ani nesúviselo s vecou vzhľadom
na to, že súd prvého stupňa exekúciu nezastavil z dôvodu existencie neprijateľnej podmienky v
spotrebiteľskej zmluve, ale z dôvodu absolútnej neplatnosti právneho úkonu, ktorým bolo splnomocnenie
udelené v zmluve o úvere a následne na jeho základe samotné uznanie dlhu, ktoré boli podkladom pre
vydanie exekučného titulu.

Odvolací súd na podklade uvedeného dospel k záveru o neexistencii potreby predkladať citované
otázky Súdnemu dvor EÚ, nakoľko uvedené predbežné (prejudiciálne) otázky si na základe konštantnej
judikatúry vie súd vyriešiť sám, pričom tak aj urobil a odvolací súd stotožniac sa s jeho právnym názorom
jeho rozhodnutie ako vo výroku vecne správne aj potvrdil. Predbežné otázky citované odvolateľom preto
nemajú právnu relevanciu pre danú vec, ktorá by bola spôsobilá ovplyvniť jeho výsledok. S poukazom
na to, odvolací nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími námietkami.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.