Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 16Co/657/2013 z 25. 9. 2013 Citácia: rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 25. septembra 2013, sp. zn. 16Co/657/2013, ECLI:SK:KSBB:2013:6912202750.1 Krajský súd Banská Bystrica | 16Co/657/2013 | ECLI:SK:KSBB:2013:6912202750.1 | 2013-09-25 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: § 53 ods. 1 OZ, § 53 ods. 5 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/947ff8ae-477c-4c5b-9f24-4d67f1317a74 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2013:6912202750.1 Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/657/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6912202750
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Štefan Baláž
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2013:6912202750.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Baláža a sudcov
JUDr. Ivice Hanuskovej a JUDr. Alexandra Mojša, v právnej veci navrhovateľa EOS KSI Slovensko, s. r.
o., so sídlom Bratislava, Údernícka č. 5, IČO: 35 724 803, zastúpeného spoločnosťou TOMÁŠ KUŠNÍR,
s. r. o., Advokátska kancelária so sídlom Bratislava, Údernícka č. 5, IČO: 36 613 843, proti odporkyni
H. W., narodenej XX. XX. XXXX, t. č. bytom C. Y.., M. X. XX, A., za účasti vedľajšieho účastníka na
strane odporkyne Spotrebiteľského združenia OSA, so sídlom Bratislava, Fedinova č. 9, IČO: 42 260 086
zastúpeného spoločnosťou HKP Legal, s. r. o., Advokátska kancelária so sídlom Bratislava, Sasinkova
č. 6, IČO: 36 727 334 o zaplatenie 3.836,83 € s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku
Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 9C/49/2012-105 zo dňa 4. marca 2013, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd rozsudok okresného súdu vo výroku vo veci samej a vo výroku o náhrade trov vedľajšieho
účastníka p o t v r d z u j e .

Rozsudok okresného súdu vo výroku o náhrade trov konania odporkyne ostáva nedotknutý.

Navrhovateľ je povinný nahradiť vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov odvolacieho konania v sume
84,65 € na účet vedený v S., a. s., číslo účtu XXXXXXXXXX/XXXX do troch dní.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh navrhovateľa zamietol, odporkyni právo na náhradu trov
konania voči navrhovateľovi nepriznal a navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi
na strane odporkyne trovy konania na účet jeho právneho zástupcu na tam uvedený účet vo výške
356,93 € do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Okresný súd mal za to, že zmluva uzavretá s
právnym predchodcom navrhovateľa Slovenskou sporiteľňou a odporkyňou o úvere v zmysle § 497 a
nasl. Obchodného zákonníka dňa 23. 04. 2001 je zmluvou spotrebiteľskou v zmysle § 52 Občianskeho
zákonníka, ktorý charakter nestráca ani vtedy, keď je uzavretá v zmysle Obchodného zákonníka,
pričom prednostne sa použijú pri výklade zmluvy ustanovenia Občianskeho zákonníka, v danom prípade
vzhľadom na vznesenú námietku premlčania ustanovenia § 101 a nasl. Občianskeho zákonníka.
Dohodu o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku, ktorý podpísala zrejme odporkyňa (zo dňa
28. 09. 2010) posúdil tak, že aj na túto dohodu treba aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva, ktoré
sa aplikujú nielen na hlavný právny vzťah medzi účastníkmi konania, v danom prípade zmluvu o úvere,
ale aj na právny vzťah, ktorý bezprostredne nadväzuje na spotrebiteľskú zmluvu, a teda, aj na právny
úkon uznania dlhu. Súd mal za to, že uzavretím dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní
záväzku došlo jednoznačne k zhoršeniu postavenia odporkyne - spotrebiteľa, kde v prípade platnosti
tohto právneho úkonu by došlo k predĺženiu premlčacej lehoty na 10 rokov, kde jednoznačne bez podpisu
tohto uznania záväzku v čase podania návrhu navrhovateľom, by nárok navrhovateľa bol premlčaný vo



všeobecnej trojročnej premlčacej lehote, keďže k omeškaniu odporkyne so splácaním úveru došlo už
minimálne v roku 2006, kedy podľa zmluvy o úvere dňom 01. 03. 2006 bola splatnosť poslednej splátky
úveru, a návrh na súd bol podaný v roku v roku 2012. Podľa názoru súdu navrhovateľ musí preukázať,
že pri uzatváraní dohody o uznaní záväzku konal s odbornou starostlivosťou a odporkyňa podpísala
uznanie s plným vedomím následkov tohto právneho úkonu, a že sa navrhovateľ nedopustil nekalej
obchodnej praktiky. Okresný súd podrobil kontrole aj umiestnenie textu o vedomosti premlčaného dlhu,
ktorý je umiestnený v bode 3 s názvom forma splatenia záväzku, kde tento text je umiestnený na konci
odseku drobným písmom, pričom celý predchádzajúci text tohto odseku nemá súvislosť s vyhlásením
odporkyne o vedomosti o premlčaní dlhu a jeho následkoch. Aj táto skutočnosť sa súdu javila tak,
že dohodu o uznaní záväzku možno charakterizovať ako nekalú obchodnú praktiku, ktorá je v zmysle
smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 205/29 ES o nekalých obchodných praktikách neplatná.
Okresný súd vec právne posúdil podľa ust. § 52, § 53 ods. 1, 5 OZ, § 100 ods. 1, § 101 OZ a čl. 5 a 8
smernice Európskeho parlamentu a Rady 2005/29 Es o nekalých obchodných praktikách.

Súd považoval dohodu o uznaní záväzku za neplatnú aj pre jej rozpor s dobrými mravmi v zmysle §
39 OZ s prihliadnutím, akým spôsobom navrhovateľ sa snažil dosiahnuť súdne vymáhanie pohľadávky
s poukazom na cieľ navrhovateľa maximalizovať svoj zisk bez ohľadu na všeobecnú zásadu dobrej
viery a čestnej obchodnej praxe, kde navrhovateľ nenavrhol počas konania žiadny dôkaz, ktorý by
preukázal, že konal s dostatočnou obchodnou starostlivosťou zohľadňujúc aj záujem odporkyne ako
spotrebiteľa. Pokiaľ ide o premlčanie nároku, okresný súd však vychádzal aj zo všeobecnej úpravy
premlčania podľa ust. § 558 OZ, ktorá má prednosť pred všeobecnou úpravou uznania práva, kde ust.
§ 558 OZ viaže následky na obnovenie, resp. plynutie novej premlčacej doby pri premlčanom dlhu na
vedomosť dlžníka o premlčaní dlhu, kde v tomto prípade navrhovateľ nepreukázal, že by odporkyňa
skutočne mala vedomosť pri podpise dohody o premlčaní dlhu, keďže takéto prehlásenie odporkyne je
takticky schované v úplne inom texte dohody, ktorý upravuje úplne iné zmluvné podmienky. Aj z tohto
dôvodu nedošlo k obnoveniu plynutia novej desaťročnej premlčacej doby od podpisu dohody.

O náhrade trov konania okresný súd rozhodol v súlade so zásadou úspechu v konaní podľa ust. § 142
ods. 1 O. s. p. a odporkyni, ktorá mala v konaní úspech, právo na náhradu trov konania nepriznal, keďže
si ich náhradu neuplatňovala a priznal vedľajšiemu účastníkovi na strane odporkyne právo na náhradu
trov konania pozostávajúcu z náhrady trov právneho zástupcu vedľajšieho účastníka.

Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie v zákonnej 15 dňovej lehote (§ 204 ods. 1 O. s.
p.) navrhovateľ. Uviedol, že dňa 28. 09. 2010 odporkyňa podpísala Dohodu o uzavretí splátkového
kalendára a uznaní záväzku (ďalej len „Dohoda“), prostredníctvom ktorej odporkyňa uznala svoj
záväzok voči navrhovateľovi vzniknutý zo zmluvy o úvere č. 380791675 uzavretou dňa 23. 04. 2001
so Slovenskou sporiteľňou, a. s. , vo výške 3.914,12 € s príslušenstvom čo do dôvodu aj čo do výšky
a zaviazala sa splatiť svoj záväzok. Dohoda spĺňa všetky náležitosti, ktoré zákon vyžaduje pre platnosť
uznania dlhu zo strany dlžníka, má písomnú formu, vyplýva z nej dôvod vzniku pohľadávky, výška
pohľadávky a prísľub dlžníka tento dlh zaplatiť. Zároveň odporkyňa potvrdila vedomosť o premlčaní
dlhu a následkoch s tým spojených. V danom prípade došlo k nespochybniteľnému
uznaniu dlhu, pričom na to, aby nastali právne účinky spojené s uznaním práva podľa § 110 ods.
1 druhá veta OZ, zákon nevyžaduje, aby dlžník mal v čase uznania vedomosť o premlčaní dlhu. V
danom prípade nastali účinky ust. § 558 OZ, a to, že záväzok uznaný odporkyňou čo do dôvodu a výšky
v čase uznania trval. Navrhovateľ nesúhlasil, aby bol zaviazaný na úhradu trov právneho zastúpenia
vedľajšieho účastníka, pretože vedľajší účastník - združenie na ochranu spotrebiteľa musí byť sám z
podstaty svojej existencie schopný poskytnúť právnu pomoc pri súdnych konaniach v spotrebiteľských
veciach. Združenie nemá žiadnu vedomosť o prejednávanom prípade a len z označenia účastníkov
konania usudzuje, že ide o spotrebiteľskú vec. Pre jeho vstup do konania nebol žiadny dôvody, iba
zbytočne navyšuje trovy konania a navodzuje dojem, že účelom vstupu nebola ochrana práv spotrebiteľa
a len získanie finančných prostriedkov v podobe náhrady trov právneho zastúpenia. Pre priznanie
náhrady trov konania je nevyhnutné splnenie podmienok vyžadovaných § 142 O. s. p., a to najmä
účelnosť vynaložených trov konania. Trovy vedľajšieho účastníka v konaní nie sú účelne vynaložené na
uplatňovanie alebo bránenie práva. Rozsudok okresného súdu žiadal zmeniť a návrhu vyhovieť alebo
zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil voči odporcovi a vedľajšiemu
účastníkovi právo na náhradu trov konania v prvostupňovom i odvolacom konaní.



Vedľajší účastník na strane odporkyne uviedol, že naďalej trvá na námietke premlčania nároku
navrhovateľa. Poukázal na to, že je nelogické a vylúčené, aby spotrebiteľ, ak by mal vedomosť o stave
veci mal záujem na uznaní záväzku a predĺžení premlčacej lehoty. Vzhľadom k predformulovanému
obsahu dohody možno mať vážne pochybnosti o tom, že skutočný prejav vôle dlžníka zodpovedá
jej obsahu. Rozhodcovská doložka je ako neprijateľná zmluvná podmienka v právnych vzťahoch
vyplývajúcich zo spotrebiteľskej zmluvy postihnutá absolútnou neplatnosťou. Pokiaľ ide o výrok o
náhrade trov konania vedľajšieho účastníka uviedol, že neexistuje dôvod v súdenej veci na nepriznanie
práva na náhradu trov vedľajšiemu účastníkovi. V konaní vystupoval na podporu odporkyne, ktorá
bola vďaka vznesenej námietke premlčania zo strany vedľajšieho účastníka v konaní celkom úspešná.
Stanovisko navrhovateľa popierajúce význam právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka považuje za
účelové a zjavne nesprávne. Rozsudok okresného súdu žiadal potvrdiť. Zároveň si uplatnil právo na
náhradu trov odvolacieho konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 84,65 €.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), odvolanie prejednal viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania podľa ust. § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania na prejednanie odvolania podľa
ust. § 214 ods. 1, 2 O. s. p. a rozsudok okresného súdu vo výroku vo veci samej a o náhrade trov
konania vedľajšieho účastníka ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 O. s. p. a výrok o náhrade
trov konania odporkyne ponechal ako odvolaním nenapadnutý, nedotknutý.

Podľa § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa (ďalej aj „Zákon o
ochrane spotrebiteľa“) spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka,
Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú
vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.

Predávajúci nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na
účely tohto zákona rozumie konanie, ktoré

a) je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z
pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby,

b) môže privodiť ujmu účastníkovi obchodného vzťahu pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti,
zvyklosti a praxe a pri ktorom sa využíva najmä omyl, lesť, vyhrážka, výrazná nerovnosť zmluvných
strán a porušovanie zmluvnej slobody (§ 6 ods. 3 Zákona o ochrane spotrebiteľa).

Podľa ust. § 53 ods. 1, 5 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) spotrebiteľské
zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o
zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné
podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne
dojednané. Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Podľa § 39 OZ neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho
obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu
zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods.
1 OZ).

Navrhovateľ sa návrhom na začatie konania zo dňa 23. 02. 2012 domáhal uloženia povinnosti odporkyni
zaplatiť sumu 3.836,83 € s príslušenstvom titulom uzavretej zmluvy o úvere, ktorú uzavrela ešte
s právnym predchodcom navrhovateľa Slovenskou sporiteľňou, a. s., dňa 23. 04. 2001 na základe
tej skutočnosti, že odporkyňa dňa 28. 09. 2010 podpísala dohodu o uzavretí splátkového kalendára
a uznaní záväzku (ďalej len „Dohoda“), prostredníctvom ktorej odporkyňa uznala svoj záväzok voči
navrhovateľovi vzniknutý zo zmluvy o úvere č. 380791675. Vedľajší účastník na strane odporkyne v
priebehu konania vzniesol námietku premlčania nároku navrhovateľa s tým, že poukázal na skutočnosť,
že dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní dlhu v súdenej veci obsahuje neprijateľné zmluvné
podmienky a z tohto dôvodu je neplatná. Okresný súd postup navrhovateľa, ktorý v rámci uzatvárania



dohody o splátkovom kalendári so spotrebiteľom tomuto podsúva aj právny úkon uznania záväzku
zneužívajúc nedostatok právneho vedomia spotrebiteľa, považoval za nekalú praktiku, ktorá nemôže
požívať právnu ochranu. Zároveň uviedol, že dohoda o uzavretí splátkového kalendára zo dňa 18. 03.
2010 je neurčitým právnym úkonom. Preto okresný súd uvedený právny úkon neakceptoval, prihliadol
na námietku premlčania vznesenú vedľajším účastníkom na strane odporkyne a návrh navrhovateľa
zamietol.

S uvedeným názorom sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje.

V súdenej veci nie je sporným, že predmetná zmluva o úvere uzavretá medzi odporkyňou a
právnym predchodcom navrhovateľa je zmluvou spotrebiteľskou a túto skutočnosť nespochybňuje ani
navrhovateľ. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že ak je predmetom konania splnenie záväzku zo
spotrebiteľskej zmluvy, ustanovenia upravujúce práva spotrebiteľského charakteru je potrebné aplikovať
nie len na samotnú spotrebiteľskú zmluvu, ale aj na právne úkony, ktoré na spotrebiteľskú zmluvu
nadväzujú a majú vplyv na obsah toho zmluvného vzťahu, teda aj na dohodu o uzavretí splátkového
kalendára a uznaní záväzku zo dňa 28. 09. 2010. Táto je totiž, rovnako ako samotná spotrebiteľská
zmluva, uzatvorená medzi dodávateľom a spotrebiteľom je tvorená predtlačeným formulárom s
priestorom na dopísanie osobných údajov dlžníka a predstavuje zmluvnú modifikáciu práv a povinností
vyplývajúcich zo spotrebiteľského vzťahu založenom samotnou spotrebiteľskou zmluvou. Správne
preto okresný súdu dohodu neposudzoval samostatne, navyše bez zreteľa na existenciu ustanovení
upravujúcich spotrebiteľské vzťahy. Okresný súd správne aj bez návrhu skúmal, či dohoda obsahuje
alebo neobsahuje podmienky, ktoré predstavujú neprimerané znevýhodnenie postavenia spotrebiteľa v
porovnaní s postavením dodávateľa.

Odvolací súd však v súdenej veci predovšetkým skúmal, či okresný súd rozhodol správne o zamietnutí
návrhu navrhovateľa z dôvodu premlčania jeho nároku, keď okresný súd posudzoval otázku premlčania
podľa ustanovení Občianskeho zákonníka napriek tomu, že účastníci sa v zmluve o úvere dohodli, že
ich právne vzťahy sa budú riadiť ustanoveniami Obchodného zákonníka. Spotrebiteľskou zmluvou je aj
absolútna obchodná zmluva bez ohľadu na to, že sa riadi právnym režimom Obchodného zákonníka. Aj
pre takúto zmluvu po 01. 04. 2004 platia všeobecné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách uvedené
v § 52 až § 54, resp. § 60 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd však uvádza, že úprava premlčania nie
je úpravou, ktorá smeruje k ochrane spotrebiteľa. Odlišne určená dĺžka premlčacej doby v Občianskom
a Obchodnom zákonníku je len výsledkom rôznych legislatívnych procesov, z ktorých však žiadny
nesmeruje k ochrane slabšej strany (spotrebiteľa). Premlčanie pôsobí proti obidvom stranám sporu
rovnako a z komplexnej úpravy premlčania v každom z týchto zákonov nemožno považovať len niektoré
z nich za výhodnejšie pre spotrebiteľa. Pokiaľ ide o otázku premlčania, nie je možné teda mať za to, že
dohodou o aplikácii ustanovení Obchodného zákonníka na vzťahy vzniknuté medzi účastníkmi konania,
pokiaľ ide o spotrebiteľskú zmluvu, dochádza k zhoršeniu zmluvného postavenia spotrebiteľa. Záver
okresného súdu o posudzovaní premlčania podľa Občianskeho zákonníka, teda, v súdenej veci nie
je síce správny, napriek tomu jeho záver o tom, že nárok navrhovateľa je premlčaný, správny je. V
zmysle ust. § 397 Obchodného zákonníka totiž, ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je
premlčacia doba štyri roky. K omeškaniu odporkyne so splácaním úveru došlo najneskôr 01. 03. 2006,
keďže podľa zmluvy o úvere dňom 01. 03. 2006 bola dohodnutá splatnosť poslednej splátky úveru, avšak
táto splatnosť nastala už skôr, kvôli neplateniu úveru odporkyňou (viď prílohu č. 1 zmluvy o postúpení
pohľadávky), pričom však návrh na začatie konania bol podaný na súde až dňa 28. februára 2012. To
znamená, že návrh na začatie konania bol podaný aj po uplynutí štvorročnej premlčacej lehoty, a preto
nárok navrhovateľa je premlčaný aj podľa ust. § 397 Obchodného zákonníka. Odvolací súd však navyše
dodáva k otázke platnosti, či neplatnosti dohody o splátkach a uznaní dlhu nasledovné:

Postup okresného súdu a zároveň i záver, ku ktorému okresný súd dospel, považuje odvolací súd za
vecne správny. Preskúmaním uvedenej dohody odvolací súd zhodne dospel k názoru, že dohoda o
uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku zo dňa 28. 09. 2010 vzhľadom na svoj formulárový
charakter neumožňovala spotrebiteľovi (odporkyni) akýmkoľvek spôsobom ovplyvniť jej obsah. Ak
mala odporkyňa záujem o to, aby jej navrhovateľ umožnil uhrádzať dlh v splátkach, musela zároveň
uznať svoj premlčaný záväzok voči navrhovateľovi so všetkými s tým spojenými dôsledkami, čo
jej postavenie voči navrhovateľovi ale oslabovalo. S cieľom oddialiť konečnú splatnosť dlhu formou
splátkového kalendára, teda, odporkyňa „dosiahla“ založenie novej štvorročnej premlčacej lehoty
nároku navrhovateľa § 407 ods. 2 Ob. zák. , čím si značne zhoršila svoje zmluvné postavenie. Dohoda
nebola zo strany navrhovateľa žiadnym dobrodením (keďže navrhovateľ len odložil podanie žaloby), ale



naopak, navrhovateľ napriek tomu, že si bol vedomý účinkov, ktoré dosahuje alebo sa snaží dosiahnuť
v podobe obnoviteľnosti nároku, ktorý už bol premlčaný, neposkytol odporkyni žiaden benefit, napr. v
podobe odpustenia úrokov z omeškania, poplatkov, časti istiny a podobne, ale naopak do dôsledkov
vylúčil aj aplikáciu dispozitívneho ustanovenia § 521 OZ. V zmysle tohto ustanovenia totiž platí, že ak
dôjde k dohode o tom, že sa už splatný dlh bude plniť v splátkach, a ak veriteľ chce, aby dlžník v splátkach
plnil aj úroky z omeškania, musí sa to výslovne dohodnúť. Navrhovateľ formuláciou dohody o uzavretí
splátkového kalendára použitie citovaného ustanovenia vylúčil.

Uznanie záväzku ako forma zabezpečenia záväzku je vo všeobecnosti inštitútom legálnym a právom
dovoleným. Ide o jednostranný úkon, ktorý svoj charakter nestráca ani vtedy, keď je súčasťou
iného dvojstranného úkonu (v prejednávanom prípade dohody o uzavretí splátkového kalendára a
uznaní záväzku). V konkrétnej veci však ide predovšetkým o to, akým spôsobom tento úkon dlžníčky
(spotrebiteľky) vznikol. Ak by vznikol zo slobodnej vôle spotrebiteľky, napr. aj z dôvodu, aby spotrebiteľka
nebola vedená ako neplatič a mohla sa uchádzať o úver, súd by voči jeho platnosti namietať zrejme
nemohol. V tomto prípade však to bol práve navrhovateľ, ktorý inicioval úkon odporkyne a dal jej podpísať
ním vopred pripravený formulár, kde okrem dvojstranného právneho úkonu vo forme dohody o splátkach
vložil aj pre spotrebiteľku nevýhodný jednostranný úkon uznania záväzku. Obdobné prípady sú pritom
odvolaciemu súdu známe aj z jeho úradnej činnosti. V uvedenom prípade totiž nejde o nič iné, ako
o zneužitie práva jeho výkonom v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 OZ), pretože odporkyňa
podpísaním dohody okrem uzavretia dohody o splátkovom kalendári nevedomky uzatvorila aj úkon iný,
ktorý jej postavenie v zmluvnom vzťahu značne oslabil a nebol vo sfére jej záujmu. Odvolací súd len
príkladmo poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 1845/11 , v zmysle ktorého
zmluvné dojednania spotrebiteľských zmlúv sa nemôžu odchýliť od tohto zákona (Občanského zákoníka
- pozn. odvolacieho súdu) v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa nesmie vzdať práv, ktoré mu zákon
poskytuje, alebo si inak zhoršiť svoje postavenie. To znamená, že postavenie spotrebiteľa nemôže byť
zhoršené, ani s jeho súhlasom, naopak odchýlky v neprospech dodávateľa možné sú. Vzhľadom na
uvedené Ústavný súd ČR vyhlásenie dlžníka (spotrebiteľa) o predĺžení premlčacej doby v prospech
dodávateľa považoval za absolútne neplatné z dôvodu, že postavenie spotrebiteľa bolo daným úkonom
značne zhoršené. Obdobne rozhodol aj Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp zn. 6 M Cdo 9/2012, v
ktorom rozhodnutí najvyšší súd navyše dodal, že neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná
informovanosť v tejto oblasti, mu nemôže byť na ujmu. Vychádzajúc potom z podstaty práva na ochranu
spotrebiteľa, ktoré je založené na tom, že spotrebiteľ z dôvodu svojej neskúsenosti alebo neznalosti
nie je schopný konkurovať v obratnosti vyškoleným a skúseným profesionálom znalým práva a techník
moderného obchodu, nemožno spôsobu posilňovanie svojho práva, ktorý zvolil navrhovateľ, poskytnúť
ochranu. V prejednávanej veci nejde zo strany navrhovateľa o aplikáciu právnej normy spôsobom
prinášajúcim mu výhodu právnou normou predpokladaným spôsobom, ale o ľstivé zneužitie neznalosti
dlžníkov a ich strachu pred prípadným súdnym, resp. následným exekučným konaním. Preto pokiaľ
okresný súd konanie navrhovateľa pri predkladaní dohôd o uzavretí splátkového kalendára a uznaní
záväzku spotrebiteľom na podpis posúdil ako nekalú praktiku, ktorému konaniu nemožno poskytnúť
súdnu ochranu, postupoval vecne správne.

Ďalej sa odvolací súd zaoberal správnosťou výroku rozsudku okresného súdu o náhrade trov konania
vedľajšieho účastníka na strane odporkyne.

Z ust. § 93 ods. 1 O. s. p. vyplýva, že ako vedľajší účastník môže sa popri navrhovateľovi alebo
odporcovi zúčastniť konania ten, kto má právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ nejde o konanie o
rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je.

Podľa ods. 2 toho istého ustanovenia, ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo
odporcovi zúčastniť konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa
osobitného predpisu.

Toto ustanovenie dáva možnosť, aby v prípade tzv. spotrebiteľských sporov vstúpila do konania ako
vedľajší účastník taká právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného
predpisu, za ktorý sa považuje aj zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona SNR
č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov. Vstup takéhoto vedľajšieho účastníka
do konania zákon nevyžaduje splnenie všeobecnej podmienky pre pripustenie vstupu do konania
vyplývajúcej z ust. § 93 ods. 1 O. s. p., ktorou je existencia právneho záujmu na výsledku konania.
V konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Koná však iba sám za



seba. Ak jeho úkony odporujú úkonom účastníka, ktorého v konaní podporuje, posúdi ich súd po
uvážení všetkých okolností (§ 93 ods. 4 O. s. p.). S názorom vedľajšieho účastníka, že vedľajší
účastník na strane odporkyne ako spotrebiteľské združenie musí byť zo svojej podstaty schopný
poskytovať právnu pomoc v súdnych konaniach, nie je možné sa stotožniť. Podľa čl. 29 Ústavy SR
sa totiž právo združovať zaručuje každému a výkon tohto práva je možné obmedziť len v prípadoch
ustanovených zákonom, ak je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné pre bezpečnosť štátu na
ochranu verejného poriadku, predchádzanie trestným činom alebo na ochranu práv a slobôd iných. V
občianskych združeniach sa môžu združovať akékoľvek subjekty práva, a to bez ohľadu na skutočnosť,
či sú odborne spôsobilé vykonávať všetky činnosti, ktoré to ktoré občianske združenie vyplýva (výnimkou
sú odborové organizácie podľa § 2 ods. 4 zák. č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov). Občianske
združenie, ktorého účelom je ochrana práv spotrebiteľa, môže byť tvorené výlučne len laikmi z oblasti
práva a svoju činnosť v rámci súdnych konaní môže realizovať prostredníctvom tretích splnomocnených
osôb, napr. prostredníctvom advokáta. Zo samotnej skutočnosti, že vedľajší účastník je podľa znenia
svojich stanov založený za účelom ochrany spotrebiteľa, nemožno ešte vyvodiť, že je sám o sebe
spôsobilý kvalifikovaný pomoc spotrebiteľovi v rámci súdneho konania poskytnúť.

Trovy uplatnené vedľajším účastníkom v súdenej veci odvolací súd považoval správne za účelne
vynaložené, keď mal za preukázané, že odporkyňa bola v konaní úspešná práve z dôvodu vznesenej
námietky premlčania vedľajším účastníkom. Okresný súd potom správne rozhodol aj o povinnosti
navrhovateľa nahradiť vedľajšiemu účastníkovi náhrad trov konania tak, ako je to uvedené v napadnutom
rozhodnutí okresného súdu, s ktorým rozhodnutím sa odvolací súd v celom rozsahu, a teda, aj vo výroku
o náhrade trov konania stotožňuje.

Výrok rozsudku okresného súdu o náhrade trov konania odporkyne nebol odvolaním napadnutý, preto
v tomto výroku zostáva rozsudok okresného súdu nedotknutý.

Pokiaľ ide o výrok rozsudku okresného súdu o náhrade trov vedľajšieho účastníka v prvostupňovom
konaní, v tomto smere odvolací súd ďalej len poukazuje na dôvody uvedené v samotnom rozsudku
okresného súdu.

Odporkyňa bola úspešná aj v odvolacom konaní, preto v zásade má právo na náhradu trov odvolacieho
konania, ktorú si ale neuplatnila, a preto odvolací súd o náhrade trov odvolacieho konania odporkyne
nerozhodoval (§ 151 ods. 1, prvá veta, O. s. p.). Vedľajší účastník na strane odporkyne si právo na
náhradu trov odvolacieho konania uplatnil riadne a včas, a na základe uvedeného odvolací súd zaviazal
navrhovateľa, ktorý bol v odvolacom konaní neúspešný, k povinnosti uhradiť vedľajšiemu účastníkovi na
strane odporkyne trovy odvolacieho konania (§ 142 ods. 1, v odvolacom konaní v spojení s § 224 ods. 1
O. s. p. ), a teda, uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi na strane odporkyne
náhradu trov odvolacieho konania vo výške 84,65 € s DPH za jeden úkon právnej služby (vyjadrenie k
odvolaniu) v zmysle ust. § 14 ods. 3 písm. b) vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov vrátane režijného paušálu
(9,37 € s DPH). Podľa § 149 ods. 1 O. s. p. je navrhovateľ povinný zaplatiť uvedené trovy odvolacieho
konania k rukám právneho zástupcu vedľajšieho účastníka na strane odporkyne.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.