Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 15CoE/105/2015 z 29. 4. 2015
Citácia: uznesenie Krajského súdu Košice z 29. apríla 2015, sp. zn. 15CoE/105/2015, ECLI:SK:KSKE:2015:7712211413.2
Krajský súd Košice | 15CoE/105/2015 | ECLI:SK:KSKE:2015:7712211413.2 | 2015-04-29 | Uznesenie
Oblasť práva: Rodinné právo – Ostatné
Citované ustanovenia: § 219 OSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/18b2fac6-f8ac-4338-b094-c73ac76df04b
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2015:7712211413.2

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 15CoE/105/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7712211413
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Šalata
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7712211413.2

Uznesenie
Krajský súd v Košiciach vo veci oprávnenej POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava, Pribinova 25, IČO: XX
XXX XXX, proti povinnému T. W., T., T. XXX/X, o vykonanie exekúcie pre 931,87 € s prísl., o odvolaní
oprávnenej proti uzneseniu 14Er/438/2012-12 z 10.8.2012 Okresného súdu Michalovce

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e  uznesenie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa (ďalej len súd) uznesením žiadosť o udelenie poverenia na výkon exekúcie zamietol.

V odôvodnení uznesenia uviedol, že 24.7.2012 bola mu predložená žiadosť o udelenie poverenia,
zápisnica o návrhu na vykonanie exekúcie a exekučný titul (ďalej len titul), ktorým je rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu SR 00894/11 z 21.3.2011, ktorý zaväzoval povinného zaplatiť 931,87 € spolu
s 0,25 % úrokom z omeškania denne z uvedenej sumy od 2.11.2010 do zaplatenia, zákonný úrok 6
% z uvedenej sumy od 20.12.2010 do zaplatenia a nahradiť trovy konania 266,14 €. Citujúc znenie §
44 ods.2 Exekučného poriadku (ďalej len EP) a § 45 ods.1,2 zák.č.244/02 Z. z., uviedol ďalej, že v
predmetnej exekučnej veci bola 23.4.2010 uzatvorená Zmluva o úvere č.905100124 (ďalej len zmluva),
že podľa bodu 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru (ďalej len VPPÚ) sa obidve zmluvné
strany dohodli, že všetky ich právne vzťahy sa budú spravovať Obch. zák., že zo zmluvy je známe,
že si povinný vzal úver 400 €, pričom sa zaviazal zaplatiť poplatok 392 €, že predmetný úver mal
splatiť v 12 mesačných splátkach po 66 €, že rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu SR 00894/11
bol zaviazaný zaplatiť oprávnenej 931,87 € spolu s 0,25 % úrokom z omeškania denne z uvedenej
sumy od 2.11.2010 do zaplatenia, zákonný úrok 6 % z uvedenej sumy od 20.12.2010 do zaplatenia a
nahradiť trovy konania 266,14 €, že z odôvodnenia rozhodcovského rozsudku je zrejmé, že uvedená
suma pozostáva z istiny 709 €, poplatku za upomienku 24 € a trov mediačného konania 198,87 €,
že zmluva je v záhlaví označená ako úverová zmluva uzavretá podľa § 497 a n. Obch. zák. a teda
malo by „sa jednať“ o absolútny obchod, ktorý by sa mal výlučne spravovať ust. Obch. zák. tak, ako sa
zmluvné strany dohodli v čl.17 VPPÚ a, že zo zmluvy nevyplýva, žeby oprávnená poskytla povinnému
úver na výkon povolania a samotné označenie kolónky, že úver bol poskytnutý na výkon povolania
nepostačuje na preukázanie toho, žeby úver bol skutočne na tento účel aj použitý. Preto vyhodnotil
zmluvu ako o zmluvu o spotrebiteľskom úvere, nakoľko oprávnená tu vystupuje ako dodávateľ, ktorý
poskytol povinnému dočasne finančné prostriedky vo forme odloženej platby a povinný vystupuje ako
spotrebiteľ, ktorý predmetnú zmluvu uzavrel ako fyzická osoba. Preto na uvedený právny vzťah použil
spotrebiteľské právne normy, t.j. zák.č.129/10 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a
pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov [citoval znenie jeho § 2 písm. b),§
9 ods.2 písm. j),y) a § 17 ods.3], O. z. (citoval znenie jeho § 52 ods.1,2 prvá a druhá veta,§ 53 ods.1,2
a § 54 ods.1) a smernicu Rady EÚ č.93/13/1984 EHS z 5.4.1993 (ďalej len smernica). Konštatoval, že
za neprijateľnú podmienku sa považujú ust., ktoré podľa § 53 ods.4 písm. k) požadujú od spotrebiteľa,
ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením
jeho záväzku, že každá neprijateľná podmienka v spotrebiteľskej zmluve odporuje dobrým mravom,
pretože napriek dobrej viere spôsobuje „hrubí“ nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom



a spotrebiteľom ku škode spotrebiteľa (čl.3 ods.1 smernice) a, že z hľadiska jeho procesného postupu
je v tejto fáze potrebné preskúmať súlad žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie
ako aj titulu so zák. a dobrými mravmi. Zistil, že zmluva obsahuje niekoľko neprijateľných podmienok.
Podľa zmluvy bol povinnému poskytnutý úver 400 €, za ktorý mal zaplatiť odplatu 392 €. Odplatu,
ktorej výška je 98 % ceny úveru, považoval za neprimerane vysokú. Z rozhodcovského rozsudku
nie je možné zistiť, ktorá suma prestavuje nesplatený úver a ktorá poplatok za jeho poskytnutie. Z
uvedeného dôvodu nie je možné jednotlivé sumy oddeliť, teda nie je možné oddeliť dovolené plnenie
od plnenia právom nedovoleného. Podľa bodu 6 VPPÚ sa zmluvné strany dohodli, že ak sa stane celý
dlh splatný, dlžník ma zaplatiť veriteľovi úrok z omeškania vo výške určenej v § 369 ods.1 Obch. zák.
(citoval - nepresne jeho znenie, ako aj znenie § 3 ods.1 nar.vl.87/95 Z. z.). Základná „sadzby“ európskej
centrálnej banky platná ku dňu omeškania t.j. 2.11.2010 bola vo výške 1 %, teda úroková sadzba
podľa dohody zmluvných strán mala byť nanajvýš 9 % ročne a nie 0,25 % denne ako bola priznaná
rozhodcovským rozsudkom. Uvedený úrok predstavuje 91,25 % ročný úrok z omeškania, z uvedeného
možno konštatovať, že uvedený úrok je v rozpore so zák. a dobrými mravmi. Po preštudovaní zmluvy
zistil, že tá neobsahuje RPMN, resp. priemernú RPMN. Pretože zmluva neobsahuje tieto náležitosti,
poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Z odôvodnenia rozhodcovského rozsudku
nie je možné určiť akým spôsobom bola vyrátaná suma za upomienky. Je síce pravdou, že podľa čl.4
VPPÚ sa povinný zaviazal zaplatiť oprávnenej za každú zaslanú upomienku 4 €, pre nedostatočnú
odôvodnenosť titulu však nie je možné zistiť koľko upomienok bolo povinnému zaslaných. Nakoľko
rozhodcovský rozsudok zaväzuje na plnenie právom nedovolené alebo v rozpore s dobrými mravmi,
spôsobuje to nevykonateľnosť titulu. Z uvedeného dôvodu zamietol žiadosť o udelenie poverenia.

I. Proti uzneseniu podala v zákonnej lehote odvolanie oprávnená, keďže rozhodnutie súdu vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 205 ods.2 písm. f) O. s. p.], ktoré odôvodnila nasledovne:
II. - k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci [§ 205 ods.2 písm. f) O. s. p.]. Právne posúdenie
veci súdom je nesprávne, ak posúdil vec podľa normy, ktorá na daný skutkový stav nedopadá alebo
právnu normu síce určil správne, avšak nesprávne ju interpretoval alebo ju na daný skutkový stav
nesprávne aplikoval (podobne rozsudok 3Cdo/70/2003 Najvyššieho súdu SR). Má za to, že exekučný
súd v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskumávacej činnosti, zverenej mu EP a v jeho
nadväznosti zák. o rozhodcovskom konaní. Citovala znenie § 44 ods.2 prvá až tretia veta EP a znenie
§ 45 ods.1,2 zák. o rozhodcovskom konaní. Súd v prejednávanej veci, okrem už spomínaného § 44
ods.2 EP, na zistený skutkový stav aplikoval aj § 45 zák. o rozhodcovskom konaní. Má za to, že
súd na správne zistený skutkový stav veci nesprávne aplikoval právny predpis. § 45 ods.1,2 zák.
o rozhodcovskom konaní síce upravuje povinnosť exekučných súdov zastaviť exekučné konanie v
prípade, ak rozhodcovský rozsudok ukladá povinnosť odporujúcu dobrým mravom, ale má za to, že
cit. ust. súd nesprávne aplikoval. Exekučný súd v konaní o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie z
predložených podkladov (titul, žiadosť o udelenie poverenia a návrh na vykonanie exekúcie) posudzuje
titul z formálnej a materiálnej stránky. Formálne preskúmavanie titulu sa obmedzuje na dodržanie
všetkých jeho formálnych náležitostí (v prejednávanej veci rozhodcovský rozsudok) tak, ako ich vyžaduje
§ 34 zák. o rozhodcovskom konaní. Preskúmavaním materiálnej stránky zisťuje exekučný súd, či sú
splnené hmotnoprávne predpoklady titulu (dovolenosť, možnosť a súlad s dobrými mravmi). Je však
toho názoru, že v rámci preskúmavania titulu po materiálnej stránke, nemôže súd skúmať samotné
rozhodcovské konanie, nakoľko samotné ust., o ktoré sa opiera súd v napadnutom uznesení, stanovuje
podmienku na zastavenie exekúcie tak, že rozhodcovský rozsudok a nie rozhodcovské konanie zaväzuje
k niečomu nedovolenému. Exekučný súd sa tak v rámci materiálneho prieskumu musí obmedziť len
na skúmanie výroku titulu (odôvodnenie nemôže zaväzovať účastníkov konania). Splnenie podmienok
zastavenia exekúcie, t.j. zaväzovať k niečomu objektívne nemožnému, právom nedovolenému alebo k
niečomu čo je v rozpore s dobrými mravmi, však musí mať povahu zjavného nedostatku titulu (keďže
nemôže vyplývať z vady konania). Táto požiadavka materiálnej stránky titulu vyplýva zo samotnej
povahy exekučného konania, kde súd nemá možnosť inak ako z titulu sa oboznámiť s priebehom
rozhodcovského konania. Uvedená požiadavka znamená, že v rámci exekučného konania súd nemôže
zaujímať právne stanoviská a úvahy k výroku samotného titulu (rozhodcovského rozsudku) a musí sa
obmedziť len na také dôvody zastavenia exekúcie, ktoré majú povahu skutkovo zjavných dôvodov,
inými slovami povedané, nemôže isť o dôvody právneho posúdenia veci. V tejto súvislosti poukázala
na Nález ÚS SR ÚS/5/2000, uverejnený pod č.18/2000. V prípade, ak súd na zistený skutkový stav
veci aplikoval § 45 ods.2 spôsobom právneho posúdenia správnosti výroku rozhodcovského súdu,
ukrátil tým strany exekučného konania práv, ktoré im priznáva zák. o rozhodcovskom konaní alebo
O. s. p., a to hlavne právo na prejednanie veci pred príslušným súdom. Strana exekučného konania



sa takto môže vyjadriť k zisteniam exekučného súdu až v odvolaní podanom proti rozhodnutiu súdu.
Civilné konanie je však konaním dvojinštančným a postupom súdu v napadnutej veci došlo k pozbaveniu
účastníka konania jeho základných práv a to práva na prejednanie veci. Súd v tomto prípade rozhodoval
o otázke, ktorá je kvalitatívne náročnejšia, ako otázky, ktoré sa riešia v exekučnom konaní bez toho,
aby mu na to EP poskytol legislatívny rámec. Postupom súdu v tejto veci a jeho výkladom § 45 zák.
o rozhodcovskom konaní dochádza k nahradzovaniu konania o žalobách o zrušenie rozhodcovských
rozsudkov (podľa § 40 cit. právneho predpisu) exekučným konaním, čo je v rozpore s obsahom a
účelom zák. o rozhodcovskom konaní. Citovala znenie čl.152 ods.4 Ústavy SR. - k inej vade, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [§ 205 ods.2 písm. b) O. s. p.]. Inou vadou
konania, na ktorú musí odvolací súd prihliadnuť je procesná vada, ktorú nemožno zahrnúť do okruhu
vád taxatívne vymenovaných v § 221 O. s. p. Iná vada konania je právne relevantná len vtedy, ak
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (Krajčo, J. a kol.: Občiansky súdny poriadok, I.
diel, Komentár, IV. aktualizované vydanie, Bratislava, EUROUNION,2006,str.551). Procesnou vadou
v tomto zmysle je aj nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia. Súd musí v odôvodnení rozhodnutia
uviesť, ktoré skutočnosti potrebné pre rozhodnutie vo veci pokladal za preukázané a ktoré naopak
preukázané v konaní neboli. Zároveň musí uviesť, ktoré skutočnosti potrebné pre rozhodnutie považoval
za rozhodujúce. Odôvodnenie rozhodnutia musí byť tak dostatočné a zrozumiteľné, aby u účastníkov
konania vzbudzovali dôveru v jeho zákonnosť a správnosť (§ 3 O. s. p.). V prípade „na založení
založenia“ rozhodnutia súdu na rozpore titulu s objektívnym právom (in concreto spotrebiteľskými
zmluvami) musí súd náležite zdôvodniť, na základe akých vykonaných dôkazov dospel k názoru,
že právny vzťah je vzťahom spotrebiteľským. Súd sa však v napadnutom uznesení obmedzil len na
konštatovanie, že posudzovaný právny vzťah je vzťahom spotrebiteľským bez toho, aby prihliadal a
vo svojom rozhodnutí náležite odôvodnil splnenie podmienok stanovených právnym poriadkom na jeho
vznik. Súd tak neposudzoval danosť existencie podmienok spotrebiteľského vzťahu stanovených v
hypotéze príslušnej danej normy (in concreto § 52 O. z.). V odôvodnení napadnutého rozhodnutia
absentuje postup súdu, na základe ktorého dospel k záveru o aplikácii zák. o spotrebiteľských úveroch.
Súd sa v konaní vôbec nezaoberal „so splnením“ podmienok pre vznik spotrebiteľského vzťahu, t.j.
existencia spotrebiteľa a dodávateľa. Súd nezohľadňoval a v tomto zmysle ani nevykonával dokazovanie
(na dokazovanie ani v exekučnom konania nemá priestor) o skutočnostiach svedčiacich o závere, k
akému dospel. Rozhodnutie súdu je takto založené na konštatovaní, ktoré nie je možné preskúmať pre
nedostatok dôvodov v odvolacom konaní. Na uvedený prípad nie je prípustné aplikovať § 54 ods.2 O. z.
(jeho znenie citovala). Aplikácia príslušného ust. zo strany súdu si vyžaduje napevno ustáliť, či skúmaný
právny vzťah je vzťahom spotrebiteľským. V zmysle hypotézy skúmanej právnej normy je nutné zistiť
či v danom právnom vzťahu ide o spotrebiteľa (slová „...výklad pre spotrebiteľa...“). Aplikáciou § 54
O. z., použitou súdom, možno dospieť k záveru, že každý občianskoprávny vzťah, v ktorom vystupuje
fyzická osoba je aj vzťahom spotrebiteľským, lebo v pochybnostiach či ide o spotrebiteľský vzťah alebo
nie, je nutné sa prikloniť k záveru o existencii vzťahu spotrebiteľského (argumentum ad absurdum).
Súd však musí pri posudzovaní vzťahu ako spotrebiteľského mať napevno ustálené, že fyzická osoba,
uzatvárajúca zmluvu na predtlačenom formulári je v skutočnosti spotrebiteľom. Uvedené do dôsledkov,
musí mať napevno zistené, že sa úver netyká jeho podnikateľskej činnosti alebo výkonu povolania a
že fyzická osoba nemala reálnu možnosť ovplyvniť obsah zmluvy. Súd sa však týmito závermi neriadil
a v tomto smere žiadne dokazovanie nevykonával. Otáznym je, či vôbec na takéto dokazovanie v
exekučnom konaní má legislatívny priestor (k odpovedi na túto otázku dospela v prvej časti odvolania).
Súd takto nezohľadňoval ostatné listiny a skutočnosti, ktoré existovali v posudzovanom právnom vzťahu
a na základe neúplného zistenia skutkového stavu vec posúdil podľa ust. o spotrebiteľských zmluvách.
Postup súdu, ktorý zjednodušene zrušil celé rozhodnutie rozhodcovského súdu je v rozpore so zásadou
civilného práva a to pacta sunt servanda. Je toho názoru, že keď exekučný súd posudzoval titul aj z jeho
vecnej a právnej stránky - teda vykonával dokazovanie ohľadne nesúladu titulu so zák. Z uvedeného
však vyplýva, čo opomenul súd, že mohol a mal posudzovať aj to, do akej miery a akej časti je titul - podľa
jeho názoru - súladný so zák. a v tomto zmysle aj vykonávať dokazovanie. Súd však takto nepostupoval
a zjednodušene konštatoval rozpor titulu so zák. Má za to, že nie každý rozpor so zák. automaticky
vedie k neplatnosti podľa § 41 O. z. Navyše súd pri svojej rozhodovacej činnosti má postupovať prioritne
tak, aby dodržiaval zásadu pacta sunt servanda a z toho vyplýva zásada vykladať dôvody neplatnosti
právneho úkonu skôr reštriktívne (napr. II.ÚS87/04 Ústavný súd Českej republiky). V prípade, ak súd
zjednodušene konštatoval neplatnosť právneho úkonu a z toho dôvodu zastavil celé exekučné konanie,
vlastne ju tak pozbavil domáhať sa plnenia, ktoré je v súlade so zák., nakoľko už nemá inú možnosť
uplatniť si svoje právo a to z dôvodu prekážky rozhodnutej veci (res iudicata). III. Na základe popísaného



skutkového stavu veci a jeho právneho posúdenia navrhla, podľa § 221 O. s. p., napadnuté uznesenie
zrušiť a vrátiť vec súdu na ďalšie konanie.

Odvolací súd bez nariadenia pojednávania [§ 214 ods.2 O. s. p. - v ostatných prípadoch, t.j. neuvedených
v § 214 ods.1, možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania) prejednal odvolanie v
rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods.1,3 O. s. p. a uznesenie potvrdil podľa § 219 ods.1,2 O. s. p., lebo
je vecne správne, jeho odôvodnenie má podklad v zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s ním
stotožňuje, pretože dôvody napadnutého uznesenia sú správne, na čom nič nemenia ani skutočnosti
uvedené v odvolaní.

Tvrdenie oprávnenej, že súd nesprávne aplikoval § 44 ods.2 EP a § 45 ods.1,2 zák. o rozhodcovskom
konaní, lebo nemal právomoc na posudzovanie materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku ako titulu
nemožno akceptovať.

Cit. § 45 zák. o rozhodcovskom konaní, z ktorého súd správne vychádzal, zahŕňa v sebe prieskumný
inštitút, a dáva súdu oprávnenie posudzovať rozhodcovský rozsudok tak, ako keby nebol právoplatný a to
z hľadísk uvedených v tomto ust., teda je oprávnený a súčasne aj povinný posudzovať, či rozhodcovský
rozsudok nezaväzuje účastníka na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo
odporuje dobrým mravom, preto ak súd takto posudzoval rozhodcovský rozsudok, nekonal nad rámec
zák.

Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že podľa zmluvy oprávnená poskytla povinnému, v danom
prípade fyzickej osobe, peňažné prostriedky a povinný sa zaviazal ich vrátiť a zaplatiť úroky.

Vzhľadom na ust. O. z., z ktorých súd správne vychádzal, ako aj na § 52 ods.1 O. z. (v znení účinnom
v čase uzavretia zmluvy) a § 2 písm. b) zák.č.129/10 Z. z. (v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o
úvere), súd dospel k správnemu právnemu záveru, že úver poskytnutý povinnému na základe zmluvy, je
spotrebiteľským úverom podľa § 2 písm. b) cit. zák.č.129/10 Z. z. a že zmluva má povahu spotrebiteľskej
zmluvy podľa cit. § 52 ods.1 O. z. Správnosť posúdenia povahy zmluvy súdom potvrdzuje aj predmet
činnosti oprávnenej, ako dodávateľa, vo výpise z obchodného registra (poskytovanie úverov z vlastných
zdrojov), ako aj skutočnosť, že odvolaciemu súdu je z rozhodovacej činnosti známe, že oprávnená v
obdobných prípadoch vystupuje opätovne.

Nemožno opomenúť, že rozhodcovský súd bol povinný v rozsudku zohľadniť právnu úpravu, ktorá je
preňho záväzná a že uvedená zákonná úprava dáva súdu právo a povinnosť posúdiť, či plnenie, na
ktoré rozsudok zaväzuje je dovolené a či je v súlade s dobrými mravmi.

Podľa § 224 ods.1 O. s. p. ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia i pre odvolacie
konanie.

Podľa § 151 ods.1 O. s. p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Vzhľadom na to, že konanie sa ešte nekončí, nebolo potrebné rozhodnúť o trovách odvolacieho konania.

Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z. z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.