{"guid": "2f19c822-c6f3-4008-8f68-1a6eafcc1fdb:91bcbd5a-4a3d-445e-a547-c1ba21576939", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2016:5312210226.5", "spisova_znacka": "6Co/176/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 6Co/176/2016 z 27. 9. 2016", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Žilina z 27. septembra 2016, sp. zn. 6Co/176/2016, ECLI:SK:KSZA:2016:5312210226.5", "identifikacne_cislo": "5312210226", "sud": {"guid": "sud_130", "nazov": "Krajský súd Žilina", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-zilina"}, "sudca": "JUDr. Miroslava Maláriková", "sudca_id": 724, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-miroslava-malarikova-724", "datum_vydania": "2016-09-27", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "nazov": "§ 387 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/91bcbd5a-4a3d-445e-a547-c1ba21576939", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2016:5312210226.5", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSZA:2016:5312210226.5", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSZA:2016:5312210226.5/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/176/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5312210226
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5312210226.5

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Urbanovej a členov
JUDr. Yvetty Dzugasovej a JUDr. Adriany Gallovej, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so
sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou: Fridrich Paľko,
s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská
republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13,
813 11 Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Čadca č. k. 8C/242/2012-80 zo dňa 19. 12. 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok  Okresného  súdu  Čadca  č. k.  8C/242/2012-80  zo dňa 19. 12. 2013                p o t v r d z u j e .

Žalovaný    m á   voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu (označenú ako návrh) zamietol (I. veta výroku).
Žalovanému náhradu trov konania nepriznal (II. veta výroku). Zároveň zamietol návrh žalobcu na
prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti pre
porušenie práva žalobcu (označeného ako navrhovateľ) na zákonného sudcu a na nestranný súd (III.
veta výroku).
2. Z dôvodov tohto rozhodnutia vyplýva, že okresný súd v súlade s ust. § 101 ods. 2 O.s.p. konal a
rozhodol na pojednávaní v neprítomnosti strán sporu a právneho zástupcu žalobcu, ktorí mali doručenie
predvolania na pojednávanie riadne a včas vykázané.

3. V rámci dokazovania sa súd oboznámil s obsahom listín založených v spise, ako aj obsahom
pripojeného spisu Okresného súdu Čadca sp.zn. 13Er/825/2006, pričom zistil a ustálil nasledovný
skutkový a právny stav:
4. Z obsahu exekučného spisu vyplýva, že dňa 20.09.2010 podal oprávnený na Okresný súd Čadca
návrh na zmenu súdneho exekútora. Prípisom zo dňa 19.10.2010 exekučný súd vyzval pôvodného i
nového exekútora, aby sa vyjadrili k podanému návrhu oprávneného                na zmenu exekútora
a aby si pôvodný exekútor zároveň vyčíslil trovy exekúcie a tiež, aby súdu zapožičal exekučný spis.
Dňa 18.11.2010 sa k návrhu vyjadril nový súdny exekútor, ktorý k návrhu oprávneného nemal výhrady
a tiež pôvodný súdny exekútor, ktorý navrhol, aby exekučný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú,
následne ju zastavil a návrhu na zmenu súdneho exekútora nevyhovel. Následne dňa 22.12.2010
exekučný súd vyzval žalobcu (oprávneného), ako aj nového súdneho exekútora, aby sa vyjadrili k
podnetu pôvodného súdneho exekútora na zastavenie exekúcie. Dňa 21.01.2011 bolo exekučnému
súdu doručené vyjadrenie nového súdneho exekútora a dňa 24.01.2011 došlo okresnému súdu i
vyjadrenie žalobcu. Exekučný súd uznesením sp.zn. 13Er/825/2006 zo dňa 27.07.2011 exekúciu vyhlásil
za neprípustnú a zastavil ju a súdnemu exekútorovi nepriznal náhradu trov konania. Proti tomuto



rozhodnutiu podal oprávnený včas odvolanie, na základe ktorého ho odvolací súd preskúmal a toto
rozhodnutie potvrdil (uznesenie Krajského súdu v Žiline sp.zn. 3CoE/198/2012 zo dňa 25.04.2012).
5. Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov (ďalej aj „zákon č. 514/2003 Z. z.\") vo svojich ustanoveniach taxatívne vymedzuje
podmienky úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody, pri ktorých štát zodpovedá za škodu
spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci: nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny
úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym
úradným postupom                             a vzniknutou škodou.  V prerokovávanej veci si žalobca uplatnil náhradu
majetkovej škody  vo výške 175,00 Eur a nemajetkovú ujmu v peniazoch vo výške 553,20 Eur z dôvodu
nesprávneho úradného postupu exekučného súdu (v exekučnej veci Okresného súdu Čadca sp. zn.
13Er/825/2006), ktorý nerozhodol o žiadosti oprávneného na zmenu súdneho exekútora v exekučnom
konaní v zákonom stanovenej lehote.
6. Nie každé nedodržanie zákonnej lehoty sa však automaticky považuje za porušenie práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov tak, ako to vyplýva z judikatúry Ústavného súdu SR (napr. I.
ÚS 16/02, I. ÚS 63/00). Exekučný súd však musel vykonať nevyhnutné (iné) úkony, konkrétne vyžiadať
si vyjadrenie pôvodného súdneho exekútora k návrhu na zmenu súdneho exekútora, vrátane uplatnenia
nároku na trovy exekúcie a taktiež bolo potrebné vyžiadať si od pôvodného súdneho exekútora exekučný
spis. Dĺžku konania               od podania návrhu na zmenu súdneho exekútora do vydania
rozhodnutia preto nepovažoval exekučný súd vzhľadom na konkrétne okolnosti predmetnej exekučnej
veci za neprimeranú. Nakoľko pôvodný súdny exekútor navrhoval exekúciu vyhlásiť za neprípustnú
a zastaviť ju, bolo potrebné v predmetnej exekučnej veci v záujme ochrany práv žalobcu zaslať mu
tento návrh pôvodného súdneho exekútora na vyjadrenie. Následne exekučný súd exekúciu vyhlásil
za neprípustnú a zastavil ju, a preto o návrhu na zmenu súdneho exekútora z hľadiska procesnej
ekonómie už nerozhodoval. Za uvedenej procesnej situácie nebolo objektívne možné rozhodnúť o
návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora v zákonnej 30-dňovej lehote. Okrem toho všeobecný
súd konajúci o nároku na náhradu škody za nesprávny úradný postup nemá právo konštatovať prieťahy
v súdnom konaní. Prieťahy v konaní môžu byť konštatované v rámci vybavenia sťažnosti na prieťahy
v konaní predsedom súdu, v rámci disciplinárneho konania, rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské
práva, rozhodnutia ústavného súdu o ústavnej sťažnosti (§ 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.). Žalobca
takéto dôkazy v konaní nepreukázal, čím nepreukázal v predmetnom exekučnom konaní prieťah a
nesprávny úradný postup podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. Žalobca teda nesplnil prvú
podmienku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, a to nesprávny úradný
postup. Nakoľko všetky podmienky zodpovednosti za škodu musia byť splnené kumulatívne, bolo by
nadbytočné a nehospodárne dokazovať splnenie ďalších podmienok. Okresný súd však dospel k záveru,
že žalobca zároveň v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal  vznik škody, a ani vznik nároku na
náhradu majetkovej škody v uplatnenej výške v príčinnej súvislosti s postupom žalovaného. Vyúčtované
režijné náklady žalobcu nemôžu byť považované za faktickú škodu, pretože sú vynakladané na celkovú
podnikateľskú činnosť žalobcu. Žalobca je podnikateľský subjekt, náklady vynakladané v príčinnej
súvislosti s realizáciou predmetu obchodnej činnosti nemožno preto považovať            za škodu. Nie
každý obchodný prípad podnikateľa musí byť ekonomicky výhodný. Podnikateľ znáša aj podnikateľské
riziko - možnosť ekonomického neúspechu obchodných prípadov.
7. Pokiaľ si žalobca v konaní uplatnil voči žalovanému náhradu nemajetkovej ujmy                  vo
výške 153,20 Eur, prvoinštančný súd zdôraznil, že podmienkou pre jej priznanie v zmysle ust. § 17
ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. je skutočnosť, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je
dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Žalobu
žalobcu v tomto smere okresný súd považoval                   za všeobecnú a nepreskúmateľnú. Súd nielenže
vo svojom rozsudku nekonštatoval porušenie práva žalobcu - nesprávny úradný postup, ale ani v konaní
nemal preukázanú žiadnu majetkovú ujmu u žalobcu, a ani splnenie podmienky, že konštatovanie
práva nie je dostačujúcim zadosťučinením. Žalobca v návrhu vychádzal len z predpokladov, nepredložil
súdu žiadne dôkazy, ani konkrétne tvrdenia, nezdôvodnil, aká nemajetková (morálna) ujma mu vznikla,
vzhľadom na subjekt žalobcu, ktorý je právnickou osobou, závažnosť ujmy, závažnosť následkov. Všetky
kritériá je potrebné vyhodnotiť z hľadiska žalobcu a jeho právneho postavenia ako právnickej osoby,
a nie z hľadiska postavenia jednotlivých spoločníkov ako konateľov spoločnosti. Z úradnej činnosti
súdu je známe množstvo úverov, ktoré žalobca ako nebankový subjekt poskytuje, výška zmluvných
úrokov i pokút. Príjmy žalobcu z týchto úverov v porovnaní s občasným neúspechom v rámci bežného
podnikateľského rizika nemôžu mať veľký ekonomický dopad na žalobcu a jeho ďalšiu existenciu.
Je povinnosťou žalobcu preverovať solventnosť subjektov (návratnosť úverov), tak ako to robia iné
bankové peňažné ústavy. Skutočnosť, že žalobca poskytuje úvery                     bez zabezpečenia,



bez preverenia, nemožno vykladať na ťarchu žalovaného. Za danej situácie preto okresný súd dospel
k záveru, že žalobca nepreukázal podmienky pre náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 17 ods. 2, 3
písm. b) zákona č. 514/2003 Z. z. Navyše podmienky podľa § 17 ods. 3 písm. a), c), d) citovaného
zákona sa podľa názoru okresného súdu nedajú stiahnuť na právnickú osobu, ale len na fyzickú
osobu. Okresný súd tiež videl rozpor s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka na
strane žalobcu, a nie na strane žalovaného, resp. konajúceho súdu. Žalobca opakovane v rozpore so
zákonom poskytoval úvery neplatičom. Svoje úvery poskytoval v rozpore s platnými právnymi predpismi
na ochranu spotrebiteľov. Takémuto konaniu nemožno poskytnúť súdnu ochranu. Za daného stavu
nemožno konštatovať, že na strane žalobcu došlo k morálnej ujme, nemožno konštatovať, že postupom
súdu bolo poškodené jeho obchodné meno vo vzťahu k existujúcim alebo potenciálnym spotrebiteľom,
s ktorými uzavrel alebo uzatvára spotrebiteľské zmluvy. Svoje obchodné meno si žalobca poškodil sám,
a teda nepoškodil ho exekučný súd konajúci v predmetnej exekučnej veci, ktorý v nej rozhodol v súlade
s platnými právnymi predpismi o ochrane spotrebiteľa.

8. Keďže v konaní neboli preukázané zákonné predpoklady zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci, a to vznik škody, vznik nemajetkovej ujmy u žalobcu, ani príčinná súvislosť medzi
škodou a nemajetkovou ujmou a tvrdeným nesprávnym úradným postupom, okresný súd žalobu žalobcu
ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol. Žalobca v konaní nepreukázal, že bez vydania rozhodnutia
exekučného súdu (bez tvrdených prieťahov exekučného súdu) by nebolo došlo k vzniku tvrdenej škody.
Dôkazné bremeno bolo na ňom.

9. Zároveň námietku premlčania žalovaného okresný súd vyhodnotil ako nedôvodnú a nezaoberal sa
ňou, keďže návrh na zmenu súdneho exekútora bol podaný na súd dňa 20.09.2010.

10. Ďalej okresný súd vo vzťahu k  III. vete výroku uviedol, že nevyhovel procesnému návrhu, ktorým
sa žalobca domáhal zrušenia nariadeného termínu pojednávania a prerušenia konania (§ 109 ods.
1 písm. b) O.s.p. a § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p.) do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR
o jeho ústavnej sťažnosti ohľadne tvrdeného porušenia práva na zákonného sudcu a nestranný súd.
Poukazoval na fakultatívnu povahu inštitútu prerušenia konania z dôvodov uvedených v ust. § 109 ods.
2 písm. c) O.s.p., ktorá ponecháva možnosť jeho prerušenia na úvahu konajúceho súdu. V súdenej
veci nebolo preukázané naplnenie niektorého z uvedených dôvodov, pre ktoré by mohol súd konanie
prerušiť. Dôvodom prerušenia konania v zmysle § 109 ods. 2 písm. b) O.s.p. je závislosť súdneho
rozhodnutia            od otázky, ktorú nie je súd oprávnený v tomto konaní riešiť ani ako otázku
predbežnú. Takáto situácia v prejednávanej veci nenastala. Podaná ústavná sťažnosť žalobcu sa týkala
uznesenia Krajského súdu v Žiline č.k. 8NcC/284/2013-20 zo dňa 08.03.2013, ktorým nebola sudkyňa
Mgr. Andrea Kubjatková vylúčená z prejednávania a rozhodovania tejto veci. Uvedeným rozhodnutím
Krajský súd v Žiline nerozhodoval o nevylúčení aktuálnej zákonnej sudkyne JUDr. Laury Židekovej, ktorá
sa stala zákonnou sudkyňou v prejednávanej veci až na základe opatrenia predsedníčky Okresného
súdu Čadca zo dňa 14.05.2013. Na základe opätovného predloženia spisu nadriadenému súdu Krajský
súd v Žiline svojím uznesením č.k. 7NcC/371/2013-38 zo dňa 24.10.2013 rozhodol, že sudkyňa JUDr.
Laura Žideková nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania tejto veci. Z uvedených dôvodov (za
situácie, keď žalobca tvrdí, že nepodal námietku zaujatosti voči žiadnemu zo sudcov Okresného súdu
Čadca), už preto nie je žiaden dôvod zaoberať sa otázkou zaujatosti zákonného sudcu.                 Vo
väzbe na uvedené prvoinštančný súd konštatoval nesplnenie zákonných predpokladov pre rozhodnutie
o prerušení konania v zmysle uvedených zákonných ustanovení.

11. O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a žalovanému, ktorý bol v
konaní úspešný, ich náhradu nepriznal, keďže tieto si nevyčíslil a z obsahu spisu mu vznik žiadnych
trov nevyplýva.

12. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal jeho
zrušenia a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie.
13. Odvolateľ poukázal na koncepciu spravodlivého súdneho konania zahŕňajúceho právo na
kontradiktórne konanie, v rámci ktorého musia mať strany možnosť oboznámiť sa                   so všetkými
predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim, s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie.
Žalobca navyše nebol poučený zo strany súdu v zmysle ust.             § 120 ods. 4 O.s.p., súd mu
neoznámil, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej a v dôsledku toho tento účastník nemal priestor
navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy.             Odvolateľ tiež namietal, že pred vynesením rozhodnutia



nebol oboznámený ani s listinnými dôkazmi uloženými v exekučnom spise a k vykonanému dokazovaniu
sa nemal možnosť vyjadriť a navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. V danej veci podľa žalobcu
nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Žalobca tiež namietal, že v prejednávanej veci
nebolo možné rozhodnúť bez jeho účasti na pojednávaní, keďže trval na osobnej účasti svojho zástupcu
na pojednávaní a zároveň riadne a včas požiadal o jeho zrušenie z dôležitého dôvodu (keďže podľa
jeho názoru vo veci koná nezákonný sudca), a preto nebol daný dôvod                        pre
postup súdu v konaní podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p.  Navyše, v situácii, kedy bolo potrebné vo veci
vykonať dokazovanie navrhnutým dôkazom - listinami založenými v exekučnom spise, mal súd umožniť
žalobcovi uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým aj právnym otázkam nastoleným samotným súdom.
Pokiaľ vnútroštátny súd dospel (podľa odvolateľa na základe dokazovania, ktorého obsah, rozsah si
bez akéhokoľvek dôvodu určil sám) k záveru, že existuje okolnosť brániaca vydať pre žalobcu pozitívne
rozhodnutie, musí                 vo všeobecnosti o tom informovať strany v spore a umožniť im, aby sa
k tomu vyjadrili. Upozornil, že súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia
rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.
14. Zároveň žalobca poukázal na svoje podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil
súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie
a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených
skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach žalobcu a objektívne v
očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať                 za nestranného. Uvedené rozhodnutie
krajského súdu bolo podľa odvolateľa vydané v rozpore s ustálenou judikatúrou v iných krajských
súdoch v skutkovo a právne totožných veciach. Zároveň je v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu
SR, Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Žalobca
zdôraznil, že podal ústavnú sťažnosť vo veci porušenia jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom
bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Navyše, konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom
vylúčeným sudcom neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí
rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p.,
proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Rozhodnutie okresného súdu vo veci samej je tak predčasné.
Žalobca tiež tvrdil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Okrem toho,
ak žalovaný nereagoval na výzvu súdu a nepredložil písomné vyjadrenie k žalobe, mal okresný súd vo
veci samej rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie v zmysle ust. § 153b O.s.p.
15. Vo vzťahu k nemajetkovej ujme súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval,
že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného
článkom 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného
článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd a práva
na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Pritom sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté
v zákonom stanovenom čase, a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden
objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je vnútorne rozporné. Napriek tomu,
že zistil porušenie práva, nekonštatoval ho, a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní
nemajetkovej ujmy žalobcovi. Rozhodnutie je založené na skutkovej a právnej chybe súdu, čo nie je
v právnom štáte udržateľné. Súd v súvislosti s majetkovou ujmou analyzuje okolnosti, ktoré s vecou
vôbec nesúvisia, a tieto okolnosti vydáva za odôvodnenie svojho rozhodnutia. Irelevantné sú preto
úvahy súdu o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky si žalobca zvolil, rovnako o podstate a rozsahu
podnikateľského rizika a taktiež o udržiavaní kontaktu súdneho exekútora, keď tento nemôže byť činný,
kým nezíska poverenia na vykonanie exekúcie                    od súdu. Vo vzťahu k majetkovej škode
sa súd zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť                so správou pohľadávky počas nečinnosti
súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného). Súd však
úplne ignoroval všetky tvrdenia žalobcu o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správu
informačného systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií,                na
publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií a tiež na poštovné a telekomunikačné výdaje. V tejto
časti je preto rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a je prejavom svojvôle súdu,
a preto je ho potrebné ako arbitrárne zrušiť. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou úvahou
súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla. To isté je
možné povedať o nemajetkovej ujme.

16. Žalovaný zostal v odvolacom konaní nečinný.

17. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a
contrario) preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP viazaný



odvolacími dôvodmi podľa § 380 CSP rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne
správny potvrdil.

18. Vzhľadom na to, že vec bola predložená krajskému súdu na rozhodnutie za účinnosti nového
procesného  kódexu (zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok), odvolací súd bol povinný pri
svojom postupe aplikovať novú právnu úpravu (§ 470 ods. 1 CSP) s tým, že účinky procesných úkonov
strán sporu i súdu prvej inštancie ostali zachované (§ 470 ods. 2 CSP). Zároveň v odôvodnení svojho
rozhodnutia krajský súd prispôsobil terminológiu novej právnej úprave, ktorá reguluje civilné sporové
konanie.

19. Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom
rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v dostatočnom
rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, pre rozhodnutie o žalobe žalobcu i jeho
návrhu na prerušenie konania, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust.
§ 157 ods. 2 O.s.p. (účinného v čase rozhodnutia okresného súdu, aktuálne sú kritériá odôvodnenia
rozsudku predmetom úpravy             § 220 až § 222 CSP). Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je
vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa krajský
súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia
(§ 387 ods. 2 CSP).

20. Vo vzťahu k I. vete výroku rozsudku, odvolací súd poukazuje na zodpovednosť žalobcu za
obsahové vymedzenie svojho odvolania, v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať
svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP). V tejto súvislosti je zjavné, že (nepochybne
z dôvodu predkladania enormného množstva typových podaní žalobcom na súdy), (hmotno-právne)
odvolacie dôvody nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené
napadnuté rozhodnutie. V odvolaní žalobcu niet jedinej zmienky (tobôž protiargumentácie) vo vzťahu
k argumentácii okresného súdu obsiahnutej v napadnutom rozhodnutí, že pri rozhodovaní Okresného
súdu Čadca v exekučnej veci vedenej pod sp. zn. 13Er/825/2006, z ktorej si uplatňuje svoj nárok žalobca
žalobou v tomto súdnom, v štádiu konania o žiadosti o udelenie poverenia, nebol zistený nesprávny
úradný postup, v dôsledku čoho by žalobcovi mala vzniknúť materiálna škoda vo výške 175,00 Eur
a náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 553,20 Eur s poukazom  na jednotlivé ustanovenia zákona
č. 514/2003  Z. z. Žalobca teda v konaní predovšetkým nepreukázal naplnenie primárneho atribútu
zodpovednostného vzťahu, a to nesprávny úradný postup. Správnosť tohto záveru potvrdzuje aj fakt,
že až do rozhodnutia exekučného súdu o zmene súdneho exekútora podľa § 44 ods. 8 Exekučného
poriadku, vykonáva exekúciu pôvodný súdom poverený súdny exekútor. Odvolací súd nie je oprávnený
preskúmať prvoinštančné rozhodnutie na základe iných, než stranou sporu v odvolaní vznesených
námietok.

21. Podstatná časť odvolacích námietok žalobcu je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval
nestranný sudca. Krajský súd v Žiline, ako súd nadriadený, rozhodol uznesením         č. k.
7NcC/371/2013-38 zo dňa 24.10.2013, že zákonná sudkyňa vo veci JUDr. Laura Žideková nie je
vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde Čadca pod sp. zn.
8C/242/2012. Spis bol tejto sudkyni pridelený na základe Opatrenia predsedníčky Okresného súdu
Čadca zo dňa 14.05.2013. Voči sudkyni JUDr. Laure Židekovej žalobca nevzniesol námietku zaujatosti, a
ani na základe vyjadrenia tejto sudkyne ju nadriadený súd nevylúčil z prejednávania a rozhodovania veci.
Toto rozhodnutie bolo žalobcovi doručené spolu s predvolaním na pojednávanie. Z obsahu spisového
materiálu teda nevyplýva skutočnosť, prečo by odvolací súd nemal považovať JUDr. Lauru Židekovú
za nestrannú zo subjektívneho aj objektívneho hľadiska a nevyplýva z neho, že by došlo                  ku
nejakým skutočnostiam majúcim vplyv na nestrannosť zákonnej sudkyne. Argumentácia odvolateľa
o konaní vylúčeného sudcu s prihliadnutím na podanie ústavnej sťažnosti, proti uzneseniu, ktorým
nadriadený súd rozhodoval o nevylúčení pôvodnej zákonnej sudkyne z prejednávania a rozhodovania
veci - Mgr. Andrey Kubjatkovej, je tak bezpredmetná.                Nad rámec uvedeného odvolací súd dopĺňa,
že aktuálna aplikačná prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky  pri zohľadnení tak subjektívneho,
ako aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru o povinnosti, ako
aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný, profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú dávku
odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup, na ktorom
sudca vykonával aj svoju funkciu, nezakladá pomer sudcu k veci, teda dôvod pre jeho vylúčenie.



22. Je nutné rozlišovať medzi pojmom „súd\" a „sudcovia\" a z hľadiska zásad spravodlivého procesu
citlivo zvažovať ich vzťah v posudzovaných súvislostiach. Nezodpovedá právnym pomerom priliehavosť
názoru o mechanickom vzťahu medzi súdom a sudcami tohto súdu. Vzťah sudcov je pri výkone
rozhodovacej činnosti riadený princípom prezumpcie nezávislosti súdnej moci, ktorá nepodlieha
subjektívnym pocitom sudcov pri ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná v ich postojoch voči súdu.
Pôsobenie sudcov                       na určitom súde je vždy objektívne dané, len sama táto skutočnosť nemôže
byť dôvodom ich vylúčenia. Sudcovia ako reprezentanti verejnej moci by tak a priori stáli vo svetle
spochybňujúcom ich profesionálne schopnosti. Vzájomný vzťah medzi sudcom a súdom nie je vzťahom
zamestnaneckým alebo služobným. Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká
osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti sudcu a štátu. Sudca je
pri výkone funkcie sudcu nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa
svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov,
len na základe skutočnosti zistených v súlade so zákonom (§ 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.).
Nezávislosť sudcu je nevyhnutné vnímať aj ako nezávislosť v rámci samotnej súdnej moci, celého
súdneho systému, aj konkrétneho súdu, na ktorom sudca pôsobí. Iba takéto chápanie nezávislosti je
predpokladom nestrannosti sudcu, ktorú nesmie nikto ohroziť (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 1Nc 86/2011 zo dňa 24.11.2011). Sudca je povinný v každej súdenej veci zachovávať vecný a
profesionálny prístup, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom konania je
nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonáva svoju funkciu (keď v prejednávanej veci
zákonný sudca nekonal a nerozhodoval v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu úradnému
postupu), nezakladá pomer sudkyne k veci, a teda neexistuje dôvod pre vylúčenie zákonnej sudkyne
JUDr. Laury Židekovej z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci. Pre úplnosť je potrebné
poznamenať, že opatrením predsedníčky Okresného súdu Čadca zo dňa 09.02.2006 bol spis následne
pridelený na ďalšie konanie a rozhodnutie novovymenovanej sudkyni Mgr. Lýdii Stehurovej.
23. Odvolací súd nespochybňuje, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo strany byť
oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásadu
kontradiktórnosti však nemožno vykladať absolútne, resp. formalisticky, ale len                 vo
väzbe s ostatnými zásadami/ustanoveniami procesného predpisu. Predovšetkým strana sporu realizuje
svoje procesné práva v rámci súdneho pojednávania, na ktoré bol žalobca riadne a včas predvolaný,
pričom o možnosť ich uplatnenia sa obral sám svojím postupom. Termín pojednávania (19.12.2013)
prvoinštančný súd vytýčil dňa 25.11.2013 a žalobcovi a jeho právnemu zástupcovi bolo predvolanie naň
doručené dňa 02.12.2013  (č. l. 46 spisu). Až dňa 12.12.2013 o 12:34 hod. (vo štvrtok) bol konajúcemu
súdu doručený návrh žalobcu (e-mail so zaručeným elektronickým podpisom) na „zrušenie pojednávania
z dôvodu objektívneho posúdenia porušenia zásady nestranného súdu a sudcu\", ktoré súd zaevidoval
dňa 12.12.2013, pričom okresný súd sa s návrhom na odročenie vysporiadal zákonom predpísaným
spôsobom, keď na pojednávaní uznesením návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol a žiadosti
právneho zástupcu žalobcu o odročenie pojednávania tak nevyhovel. Správnym je aj samotné vecné
vyhodnotenie uplatneného dôvodu odročenia ako nie dôležitého (podľa v tom čase účinného ust. § 119
ods. 1 O.s.p.), ako to korešponduje s vyššie uvedeným záverom o neopodstatnenosti tvrdení žalobcu
o konaní „vylúčeného\" sudcu. V tom čase účinné ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. umožňovalo súdu
konať v dôvodných prípadoch v neprítomnosti účastníkov konania (teraz strán sporu). Dôvodom žiadosti
žalobcu o odročenie pojednávania bola námietka zaujatosti sudkyne, ktorá vec pôvodne prejednávala,
z dôvodu absencie jej nestrannosti. Ak zákonná sudkyňa JUDr. Laura Žideková takémuto návrhu na
odročenie pojednávania nevyhovela a vec následne prejednala a rozhodla v neprítomnosti strán sporu
a právneho zástupcu žalobcu, postupovala v plnom súlade s ust.              § 101 ods. 2 O.s.p., keďže vo
vzťahu k nej žalobca nevzniesol námietku zaujatosti a ani sudkyňa nebola nadriadeným súdom vylúčená
z prejednávania a rozhodovania veci. Účasť              na pojednávaní súdu je právom, ktoré v prejednávanej
veci žalobcom a jeho právnym zástupcom (a ani žalovanou) nebolo využité. Súčasne v tejto veci
neexistoval (iný) dôležitý dôvod na odročenie pojednávania. Inými slovami, v prípade pojednávania bez
prítomnosti strany za podmienok predpokladaných zákonom, nemôže dôjsť k odňatiu práva účastníka
(teraz strany) konať pred súdom (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 116/93) a zároveň
nie je porušená zásada kontradiktórnosti sporového konania. Ustanovenie § 101 ods. 2 (v spojení s §
119 O.s.p.) umožňuje súdu zvážiť dôvodnosť návrhu na odročenie pojednávania a nadväzne konať v
dôvodných prípadoch v neprítomnosti účastníkov konania. Iné chápanie predmetného ustanovenia by
viedlo k jeho obsolentnosti a zároveň k nežiaducim prieťahom v konaní, ktorých (tvrdená) existencia je
v konečnom dôsledku základom samotného nároku uplatňovaného žalobcom v žalobe.
24. Písomné vyjadrenie žalovaného zo dňa 05.12.2013 bolo súdu doručené dňa 11.12.2013, t.j. týždeň
pred pojednávaním. Preto nemožno považovať za porušenie požiadavky bezodkladnosti doručenia



vyjadrenia (podľa v tom čase platného § 114 ods. 2 vety poslednej O.s.p.) postup súdu, ktorý
oboznámenie žalobcu s vyjadrením, vzhľadom na bezprostredne krátky časový odstup a reálny čas
doručenia vyjadrenia, ponechal na samotné súdne pojednávanie. V konečnom dôsledku však platí aj
skutočnosť, že dôvodom meritórneho neúspechu žalobcu nebola argumentácia žalovaného uvedená
v jeho vyjadrení k návrhu. Nemenej významnou je aj skutočnosť, že obsah vyjadrenia žalovaného v
súdenej veci je totožný s obsahom jej vyjadrení vo všetkých konaniach o náhradu majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy medzi tými istými stranami v rovnakom procesnom postavení v ďalších stovkách
súdnych konaní, ktorá skutočnosť je známa tak žalobcovi, ako aj odvolaciemu súdu z jeho úradnej
činnosti.  Z obsahu spisu je tiež zrejmé, že žalovaná sa k žalobe vyjadrila, a preto postup súdu v zmysle
§ 153b O.s.p. je vylúčený.

25. Rovnako nedôvodnou bola i námietka odvolateľa, že súd rozhodol vo veci samej                 bez
nariadenia pojednávania. Sám odvolateľ svojím procesným podaním zo dňa 12.12.2013 navrhol
zrušenie nariadeného pojednávania, na ktoré bol riadne a včas predvolaný.

26. Bez akéhokoľvek racionálneho základu sú tvrdenia odvolateľa v tom smere, že súd si určil sám
okruh a rozsah dokazovania, respektíve že z odôvodnenia nie je poznateľné, či išlo o listiny (ktorými
bolo vykonané dokazovanie) založené v exekučnom spisu. Zo zápisnice v súdnom pojednávaní je
mimo rámca akýchkoľvek pochybností zjavné, že dokazovanie bolo vykonané výlučne oboznámením
listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise a podstatným obsahom exekučného spisu Okresného
súdu Čadca sp. zn. 13Er/825/2006 - ktorý dôkaz výslovne (na str. 2 spisu) požadoval samotný žalobca.
Inú skutočnosť nie je možné vyvodiť ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (č. l. 80 - 86 spisu).

27. Taktiež nedôvodnou je aj námietka žalobcu o tom, že konečné meritórne rozhodnutie vo veci súdu
vylúčeným sudcom neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí
rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania podľa § 109  ods. 2 písm. c) O.s.p., proti
ktorému legálne pripustil odvolanie. Postup súdu                       pri zamietnutí návrhu žalobcu na
prerušenie konania bol správny a to z dôvodov uvedených vyššie. Zákon nevylučuje, aby súd pojal do
rozsudku procesné rozhodnutie o prerušení konania.

28. Zároveň odvolací súd poznamenáva, že prvoinštančný súd listom zo dňa 25.11.2013 označeným
ako: „Procesné poučenie pre účastníka konania\" doručil žalobcovi aj poučenie v súlade s ust. § 120 ods.
4 O.s.p., a preto tvrdenie odvolateľa o opaku sa nezakladá na pravde (č. l. 42 - 46 spisu). Predmetné
poučenie prevzal splnomocnený zástupca žalobcu dňa 02.12.2013.

29. Odvolacie námietky žalobcu sa nedotýkajú hmotno-právnych dôvodov, pre ktoré okresný súd žalobu
zamietol.

30. Hmotno-právnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku žalobcu bolo nepreukázanie naplnenia
atribútov zodpovednostného vzťahu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom exekučného
súdu. Žalobca v danom prípade odôvodňoval nesprávny úradný postup exekučného súdu nedodržaním
zákonom stanovenej 30-dňovej lehoty na rozhodnutie exekučného súdu o zmene súdneho exekútora.
Okresný súd vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že v súdenej veci nedošlo k prieťahom s
poukazom                           na skutkový stav popísaný vyššie. Súd potom nemal  za preukázaný
nesprávny úradný postup ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Akékoľvek ďalšie dokazovanie  vo veci by bolo preto nadbytočné.

31. Na základe konštatovaného odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd vykonal v prejednávanej
veci dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne zodpovedajúcim
kontradiktórnosti sporového konania umožnil stranám sporu realizáciu ich procesných práv a nadväzne
zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu strán, ako aj meritum veci. Po vykonaní
a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne
rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 157 ods. 2 O.s.p. aj správne a presvedčivo
odôvodnil. V dôsledku toho krajský súd rozsudok okresného súdu v I. vete výroku ako vecne správny
potvrdil.



32. Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale            od
rozhodnutia vo veci samej závislý výrok o trovách prvostupňového konania (veta II. výroku), ktorý plne
zodpovedá procesnému úspechu strán v konaní a zákonným ustanoveniam v ňom uvedeným.

33. Vo vzťahu k III. vete výroku rozsudku, ktorým okresný súd zamietol  návrh žalobcu  na prerušenie
konania, odvolateľ neuviedol žiadne odvolacie námietky. Odvolací súd poukazuje na svoju viazanosť
odvolacími dôvodmi (§ 380 CSP). Okresný súd sa však v dostatočnom rozsahu vo všeobecnosti zaoberal
inštitútom prerušenia konania, jeho pojmovými znakmi a podmienkami. Účinne sa taktiež vysporiadal
s argumentáciou predloženou žalobcom a uviedol viacero dôvodov, ktoré súhrnne viedli k zamietnutiu
procesného návrhu žalobcu.

34. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 262 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že priznal žalovanému ako úspešnej procesnej
strane nárok na ich náhradu v rozsahu 100%. O výške náhrady trov tohto štádia konania rozhodne po
právoplatnosti tohto rozhodnutia vyšší súdny úradník súdu prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).

35. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov              3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal               za
ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.               (§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo                           od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol  o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.         Ak bolo vydané opravné
uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.



Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "8C/242/2012", "guid": "73fa9239-386b-4977-9e79-157d823679f3:b49d3cc6-66cf-4781-abce-5aa04ff4573e", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:163be01a-e415-49c4-9dd7-21c929f3a6c5", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 16/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 16/02 z 9. 12. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-12-09", "citacie_n": 1091, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:163be01a-e415-49c4-9dd7-21c929f3a6c5"}, {"guid": "ussr:317e1ecc-2bc5-4088-a635-969c2b594b72", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 63/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 63/00 z 12. 6. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-06-12", "citacie_n": 1397, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:317e1ecc-2bc5-4088-a635-969c2b594b72"}, {"guid": "0b349311-2e38-447a-8c42-51d1c0fd41f7:ec35a69c-ce0a-494c-b1fa-c9acb12689f5", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2012:3512203275.1", "spisova_znacka": "3CoE/198/2012", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 3CoE/198/2012 z 7. 8. 2012", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2012-08-07", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2012:3512203275.1"}], "citovane_v": []}