Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 1Sa/57/2017 z 18. 12. 2017 Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 18. decembra 2017, sp. zn. 1Sa/57/2017, ECLI:SK:KSKE:2017:7017201127.1 Krajský súd Košice | 1Sa/57/2017 | ECLI:SK:KSKE:2017:7017201127.1 | 2017-12-18 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: § 230 ods. 1 písm. a) SSP, § 167 SSP, § 191 ods. 1 písm. g) SSP, § 191 ods. 1 písm. c) SSP, § 191 ods. 1 písm. d) SSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/fd5de017-4059-4266-a093-2659e380d8a0 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2017:7017201127.1 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 1Sa/57/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7017201127
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 12. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kotora
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7017201127.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, sudcom JUDr. Marekom Kotorom, v právnej veci žalobkyne: S. P. P., nar.
XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť X. W., bez cestovného dokladu, za účasti maloletého cudzinca, ktorému
je účastník konania zákonným zástupcom: 1. J. I., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť X. W., bez
cestovného dokladu, toho času umiestnení v Ú. N. U. N. P. I., zastúpení Centrum právnej pomoci, so
sídlom Námestie slobody 12, 810 00 Bratislava, IČO: 307 988 41, týka sa Kancelárie Košice, Murgašova
3, 040 41 Košice, proti žalovanému: Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície,
Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica, Oddelenie cudzineckej polície PZ Žilina,
Kuzmányho 26, 012 23 Žilina, o správnej žalobe vo veci zaistenia zo dňa 29.11.2017 proti rozhodnutiu
žalovaného č. PPZ-HCP-BB7-112-013/2017-AV zo dňa 14.11.2017, takto

r o z h o d o l :

I./ Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej
polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica, Oddelenie cudzineckej polície PZ
Žilina, Kuzmányho 26, 012 23 Žilina č. PPZ-HCP-BB7-112-013/2017-AV zo dňa 14.11.2017, týkajúce sa
žalobkyne: S. P. P., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť X. W., bez cestovného dokladu.

II./ N a r i a ď u j e žalovanému, aby žalobkyňa: S. P. P., nar. XX.XX.XXXX a zúčastnený maloletý
cudzinec: 1. J. I., nar. XX.XX.XXXX, boli bezodkladne prepustení zo zaistenia.

III./ Žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanému právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa správnou žalobou zo dňa 29.11.2017 navrhla rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-
BB7-112-013/2017-AV zo dňa 14.11.2017 zrušiť a nariadiť bezodkladné prepustenie jej, ako aj
maloletého dieťaťa zo zaistenia. Zároveň si uplatnila trovy tohto konania. S napadnutým rozhodnutím
nesúhlasila v celom jeho rozsahu z dôvodu, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav
veci a napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a je zároveň
nepreskúmateľné z dôvodov uvedených v správnej žalobe.

2. V odôvodnení správnej žaloby uviedla, že zo záhlavia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalovaný
považoval maloleté dieťa za osobu zúčastnenú konania o zaistení, keďže tento je vnukom žalobkyne.
Vo výroku napadnutého rozhodnutia však neidentifikoval maloleté dieťa ako osobu, ktorá má byť
týmto rozhodnutím zaistená a ani v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nie je žiadna právna úvaha
žalovaného ohľadom následkov napadnutého rozhodnutia na osobnú slobodu maloletého dieťaťa.
V napadnutom rozhodnutí teda chýba samotný výrok o umiestnení, respektíve zaistení maloletého
cudzinca v zariadení pre cudzincov spolu so žalobkyňou, ktorý sa v zaistení nachádza bez právneho
titulu. Pojem použitý žalovaným vo výroku napadnutého rozhodnutia „spolu s rodinnými príslušníkmi“
je vágny a neurčitý, nakoľko rodinným príslušníkom žalobkyne môže byť jej dieťa, manžel, či iný



blízky príbuzný. Zdôraznila, že absencia takéhoto výroku spôsobuje neurčitosť a nepreskúmateľnosť
napadnutého rozhodnutia žalovaného. Poukazovala na ustálenú rozhodovaciu prax Krajského súdu v
Bratislave a Krajského súdu v Košiciach v obdobných veciach.

3. Rovnako namietala, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je v rozpore s článkom 3 bod 1 Dohovoru
o právach dieťaťa a článkom 22 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, ako aj s článkom 13 a bodom 20
úvodných ustanovení Dublinského nariadenia III. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmé,
že žalovaný sa nevyporiadal s príslušnými právnymi predpismi týkajúcimi sa ochrany maloletých
detí, ktoré majú navyše prednosť pred zákonom o pobyte cudzincov, ako aj Nariadením Dublin III.
Vzhľadom k tomu, že v prejednávanom prípade sa jedná o pozbavenie osobnej slobody žalobkyne
a maloletého dieťaťa, postupom žalovaného boli dotknuté aj práva maloletej osoby a bolo teda
povinnosťou žalovaného v konaní aplikovať Dohovor o právach dieťaťa a následne v odôvodnení
rozhodnutia zaujať stanovisko, ako sa s ním v konaní vysporiada. Žalovaný tak nespravil, čím vážne
pochybil, vec nesprávne právne posúdil a jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné a svojim postupom
zároveň nerešpektoval ustálenú rozhodovaciu prax kasačného súdu a Európskeho súdu pre ľudské
práva (ďalej „ESĽP“), v zmysle ktorej by deti nemali byť pozbavované osobnej slobody, a to bez
ohľadu na to, či majú zákonného zástupcu alebo sú bez sprievodu. V tejto súvislosti poukazovala na
ustálenú rozhodovaciu prax všeobecných súdov, ako aj ESĽP a zdôrazňovala obozretné posudzovanie
prípadov zaisťovania rodín s maloletými deťmi (napríklad vo veci Muskhadzhiyeva a ďalší proti Belgicku,
rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Szak/11/2016 zo 17.10.2016, 10Sza/12/2016 zo 14.06.2016 a
1Szak/14/2016 zo 04.11.2016). Doplnila, že medzinárodný princíp najlepšieho záujmu dieťaťa sa musí
aplikovať v každom správnom, či súdnom konaní, ktoré sa môže dotýkať dieťaťa. Ani pre účely tzv.
dublinských transferov nie je zaistenie nevyhnutné a aj tu platí základný princíp, resp. prezumpcia proti
zaisteniu cudzinca žiadateľa o azyl v inej krajine. Pokiaľ sú k dispozícii v systéme také alternatívy,
akými sú napríklad špecializované ubytovacie centrá a zariadenia pre žiadateľov o azyl, potom treba
tieto opatrenia uplatniť ako prvé (článok 28 ods. 2 Dublinského nariadenia). Aj v zmysle odporúčania
Rady Európy (Odporúčanie Rady ministrov REC(2003)5 zo 16.04.2003) sa zaistenie žiadateľov o azyl
má okrem iného uskutočniť iba po dôkladnom preskúmaní jeho nevyhnutnosti v každom jednotlivom
prípade.

4. Pokiaľ sa týka ďalšej námietky zdôraznila, že Najvyšší súd Slovenskej republiky podčiarkol povinnosť
policajného orgánu preveriť reálnosť naplnenia účelu zaistenia a teda skúmať reálnosť vykonania
odsunu štátneho príslušníka tretej krajiny z územia Slovenskej republiky (ďalej „SR“). Najvyšší súd
poukazoval na článok 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, ktorý má v zmysle § 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej
republiky prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné. Teda
ak má byť pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným
spôsobom a musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne.
Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca.
Policajné orgány sú teda povinné už pri zaisťovaní žiadateľa za účelom jeho odovzdania do iného
členského štátu skúmať účelnosť a efektivitu zaistenia a teda či realizácii účelu zaistenia nebránia
akékoľvek právne alebo faktické prekážky. Reálnosť (realizovateľnosť účelu zaistenia) odovzdania
je vždy nevyhnutnou podmienkou zákonnosti zaistenia. Poukazovala na ustálenú rozhodovaciu prax
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napríklad rozsudok sp. zn. 1Szak/19/2016 z 03.01.2017, sp. zn.
1Szak/1/2017 z 24.01.2017). Vzhľadom na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
mala za to, že žalovaný bol povinný pri rozhodovaní o zaistení v predmetnej veci nielen poukazovať na
právnu úpravu zaisťovania žiadateľov za účelom ich odovzdania v zmysle Dublinského nariadenia III, ale
mal sa zaoberať i dôsledkami uskutočniteľnosti predpokladaného postupu, či prijímacími podmienkami
v dožiadanom členskom štáte, t. j. Bulharsku. Žalovaný tak nespravil, čím pochybil a nedostatočne zistil
skutkový stav veci. V tomto smere je jeho rozhodnutie zároveň nepreskúmateľné. Rovnako v zmysle
konštantnej judikatúry bolo povinnosťou žalovaného zaobstarať si dostatok informácií o krajine, kam má
byť žalobkyňa transferovaná a dostatočne ustáliť, či je dožiadaná členská krajina schopná a ochotná
žalobkyňu prevziať (rozsudok sp. zn. 1Szak/1/2017 z 24.01.2017).

5. Zdôraznila, že žalovaný dôsledne neposúdil a nedostatočne zistil skutkový stav veci vo vzťahu
k prijímacím podmienkam žiadateľov o azyl v Bulharsku. O to väčšmi tak mal spraviť, keďže sa
v prejednávanej veci jedná o zaistenie a následný tzv. dublinský transfer osoby spolu s maloletým
dieťaťom. Bol povinný zisťovať aktuálne správy o krajine, do ktorej má byť štátny príslušník tretej



krajiny vrátený, resp. odovzdaný bez ohľadu na to, či sa jedná o výkon administratívneho vyhostenia,
odovzdanie v zmysle Dublinského nariadenia III, prípadne inú formu odsunu z územia SR. Z
napadnutého rozhodnutia žalovaného nie je absolútne zrejmé, aké dôkazy vykonal za účelom zistenia,
že by transferom žalobkyne na územie Bulharska nedošlo k porušeniu článku 3 Dohovoru a článku 16
ods. 2 Ústavy SR. Žalovaný preto nedostatočne zistil skutkový stav veci najmä tým, že v rozhodnutí
absentuje jeho vyjadrenie k prípustnosti vrátenia žalobkyne a maloletého dieťaťa do Bulharska s
ohľadom na potrebu dodržiavania článku 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Členský štát nemožno považovať automaticky za bezpečnú krajinu, do ktorej je možné vrátiť cudzinca
v rámci Dublinského konania bez toho, aby bola individuálne posúdená jeho situácia v oblasti
prijímacích podmienok pre žiadateľov o azyl. Považovala preto napadnuté rozhodnutie žalovaného
za nepreskúmateľné pre absentujúcu právnu úvahu žalovaného ohľadom reálnej uskutočniteľnosti
dublinského transferu žalobkyne a maloletých detí do Bulharska a teda účelnosti jej zaistenia, ako aj
z dôvodu absencie zisťovania a vyhodnotenia aktuálnej situácie žiadateľov o azyl a ich prijímacích
podmienok v Bulharsku.

6. Žalovaný napadnutým rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB7-112-013/2017-AV zo dňa 14.11.2017 podľa §
88 ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej „zákon o pobyte cudzincov“ resp. „ZoPC“) zaistil žalobkyňu na základe oznámeného
a začatého konania na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu prevozu podľa osobitného predpisu
spolu s rodinným príslušníkom (ďalej „účastník konania“) na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu
prevozu podľa osobitného predpisu.

7. Podľa § 88 ods. 4 ZoPC stanovil dĺžku doby zaistenia do odovzdania v zmysle Nariadenia Rady (ES)
č. 604/2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za
posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou
bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (ďalej „Dublinské nariadenie III“) najdlhšie však do
26.12.2017. Zároveň podľa § 88 ods. 5 rozhodol o ich umiestnení v Ú. N. U. N. P. I. (ďalej „Ú. I.“).

8. V záhlaví rozhodnutia žalovaný uviedol, že S. P. P., nar. XX.XX.XXXX, je účastníkom konania a
konania je zúčastnený maloletý cudzinec, ktorému je účastník konania zákonným zástupcom: 1. J. I.,
nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť X. W..

9. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, že dňa XX.XX.XXXX boli príslušníkmi Národnej
jednotky boja proti nelegálnej migrácii Stred zadržané dva kamióny s tureckými evidenčnými číslami, v
ktorých bolo zistené, že sa nachádza 80 štátnych príslušníkov Iraku a Iránu. Totožnosť účastníka konania
bola zistená zo Zápisnice o podaní vyjadrenia, kde tento čestne vyhlásil svoje údaje o totožnosti a štátnej
príslušnosti. Následne lustráciou bolo zistené, že nemá na území SR udelené žiadne povolenie na pobyt
(trvalý, prechodný, resp. tolerovaný), ani iné právo na pobyt a taktiež nie je v súčasnosti žiadateľom
o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Z informačných systémov MIGRA (EURODAC) bola
zistená pozitívna zhoda s Bulharskou republikou a konaním o azyle. Totožnosť a prvotné azylové konanie
v Bulharskej republike bolo zistené a potvrdené na základe výstupu z informačného systému, pričom
bolo zistené, že Bulharská republika zaevidovala účastníka konania ako žiadateľa o azyl na ich území.
Dňa 14.11.2017 bolo písomne kontaktované Dublinské stredisko Slovenskej republiky z dôvodu prijatia
opatrení, pridelenia identifikačného čísla dublinského konania a oboznámenia sa s prípadom účastníka
konania.

10. Správny orgán konštatoval, že účastník konania sa nachádza na území SR neoprávnene z dôvodu,
že nedisponuje fyzicky žiadnym cestovným dokladom, vízom alebo povolením na pobyt, ktoré by ho
oprávňovalo na vstup a pobyt. Ide o štátneho príslušníka Iraku, ktorý nie je oslobodený od vízovej
povinnosti. Na základe zistenia, že požiadal prvotne o udelenie štatútu azylanta na území Bulharskej
republike, príslušný správny orgán SR začal konanie za účelom zabezpečenia prípravy alebo výkonu
prevozu podľa osobitného predpisu, keďže Bulharská republika je príslušná na konanie o jeho žiadosti
o udelenie azylu. Správny orgán ďalej uviedol históriu postupu, akým sa dostal štátny príslušník tretej
krajiny z územia krajiny pôvodu na územie Slovenskej republiky. Tento sa mal zdržiavať na území
Bulharskej republiky a nie opustiť územie štátu, kde požiadal o udelenie azylu a vycestovať na územie
iného štátu únie bez príslušných oprávnení. Bulharská republika, ako zodpovedný štát, je povinná v
zmysle článku 18 ods. 1 písm. d) Dublinského nariadenia III prijať späť štátneho príslušníka tretej krajiny
alebo osobu bez štátnej príslušnosti, ktorých žiadosti boli zamietnuté a ktorí podali žiadosť v inom



členskom štáte alebo ktorí sa nachádzajú na území iného členského štátu bez povolenia na pobyt.
Nevyhnutným podkladom pre zaistenie a pre vydanie rozhodnutia o zaistení v zmysle § 88 ods. 1 písm.
c) ZoPC je preukázanie existencie prvotného konania podľa Dublinského nariadenia III a skutočnosť,
že Bulharská republika je štátom, kde účastník konania prvotne požiadal o azyl. Počas konania o azyle
sa mal zdržiavať v tejto hostiteľskej krajine, túto povinnosť nedodržal, opustil územie štátu v ktorom
požiadal o udelenie azylu a vycestoval z územia hostiteľskej krajiny na územie SR, kde bol zadržaný v
úkryte nákladného automobilu, čím nedodržal podmienky azylového konania a neoprávnene vycestoval
do inej krajiny bez oprávnenia.

11. Správny orgán mal za to, že účastník konania je osobou, u ktorej je značné riziko úteku (svojvoľný
odchod z územia iného štátu, vyjadrenie účastníka konania v spísanej zápisnici, nelegálny pohyb za
pomoci prevádzača) a nezaistením by hrozilo, že bude zmarený samotný účel konania o odovzdaní,
ktoré nie je v kompetencii správneho orgánu a preto je potrebné mať účastníka konania k dispozícii
počas procesu návratu v zmysle Dublinského nariadenia III. Z uvedeného vyplýva riziko úteku, ako aj
neschopnosť vlastnej starostlivosti o svoju osobu po materiálnej, zdravotnej a existenčnej stránke.

12. Pokiaľ sa týka stanovenia doby zaistenia uviedol, že v súlade s § 88 ods. 4 ZoPC, ako aj na základe
odporúčania Dublinského strediska a v zmysle článku 28 Dublinského nariadenia III, stanovil dĺžku doby
zaistenia najdlhšie do 26.12.2017, pričom táto doba je podľa správnej úvahy a skúsenosti dublinských
konaní priamo úmerná dobe zabezpečenia všetkých potrebných náležitostí k realizovaniu konania v
zmysle Dublinského nariadenia III. Stanovenú dĺžku zaistenia ovplyvnila aj súčasná situácia v oblasti
migrácie, utečeneckej krízy, náporu na štátne hranice Únie a riešenia štátnych príslušníkov tretích krajín
v zmysle Dublinského nariadenia III smerom do krajiny, kde prvýkrát požiadali o udelenie azylu a je
dôvodom na určenie stanovenej doby zaistenia a individuálneho prístupu k riešeniu.

13. Doplnil, že správny orgán na základe dostupných informácií nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by
odôvodňovali záver, že Bulharská republika nie je bezpečnou krajinou. Ide o demokratický a právny
štát, členský štát Európskej únie, ktorý plne rešpektuje ľudské práva a slobody. Doplnil, že sa zaoberal
rešpektovaním článku 8 ods. 1 Dohovoru, pričom účastník konania nemá na území SR žiadnu blízku
rodinu, žiadne záväzky, nemá k nej žiadne väzby, ani relevantné dôvody na zotrvanie na jej území, keďže
žiadosť o medzinárodnú ochranu podal na území SR. Rovnako aj jeho zaistenie je v súlade s článkom 5
ods. 1 písm. f) Dohovoru, a to vzhľadom k začatiu konania na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu
prevozu podľa osobitného predpisu, rizika úteku a neoprávneného vstupu na územie členského štátu
Únie.

14. Záverom dodal, že považoval za preukázané, že sú splnené podmienky na postup podľa § 88 ods. 1
písm. c) ZoPC, pretože zaistenie je potrebné na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu
podľa osobitného predpisu, ako aj z dôvodu značného rizika. Preto rozhodol o jeho zaistení z dôvodu,
že ak by nebolo realizované zaistenie, jeho pobyt na území SR by bol neznámy, existuje značné riziko
úteku za pomoci prevádzačov, účastník konania by sa mohol nelegálne pohybovať a skrývať a tým
by jeho pobyt správnemu orgánu nebol známy, takže by nemohlo dôjsť k realizácii výkonu v zmysle
Dublinského nariadenia III, čím by bolo zmarené konanie samotného zabezpečenia prípravy a výkonu
v zmysle uvedeného nariadenia. Tento nepožiadal a ani nemal v úmysle požiadať na správnom orgáne
o medzinárodnú ochranu, čo zvyšuje značné riziko úteku a správnu úvahu o jeho nelegálnom pobyte
a pohybe aj v iných krajinách, čo by hrozilo v prípade nezaistenia. Poukazoval na ustálenú judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý vo svojej judikatúre vyslovil, že zmluvné štáty majú právo
kontrolovať vstup, pobyt a odchod cudzincov z ich územia.

15. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 04.12.2017 navrhol, aby sa správny súd stotožnil
s napadnutým rozhodnutím a v plnom rozsahu ho potvrdil. Poukázal na skutočnosti, ktoré uviedol
v preskúmavanom rozhodnutí a doplnil, že nesúhlasí s tvrdením žalobkyne, že nedostatočne zistil
skutkový stav a na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam
a napadnuté rozhodnutie vychádza s nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko lustráciou v
informačných systémoch bolo zistené, že účastník konania na území SR nemá udelené žiadne povolenie
na pobyt (trvalý, prechodný resp. tolerovaný), ani iné právo na pobyt a taktiež nie je v súčasnosti
žiadateľom o udelenie azylu na území SR, pričom bola na základe odtlačkov prstov zistená pozitívna
zhoda v systéme MIGRA (EURODAC) s Bulharskou republikou a konaním o azyle, ktorá aj zaevidovala
účastníka konania ako žiadateľa o azyl na ich území. Preto bolo aj začaté konanie za účelom



zabezpečenia prípravy alebo výkonu prevozu podľa osobitného predpisu, keďže Bulharská republika
je príslušná na konanie o jeho žiadosti o udelenie azylu. Bulharská republika, ako zodpovedný štát, je
povinná v zmysle čl. 18 ods. 1 písm. d) Dublinského nariadenia III prijať späť účastníka konania.

16. Konštatoval, že účastník konania je osobou, u ktorej existuje značné riziko úteku (svojvoľný
odchod na územie iného štátu, vyjadrenia účastníka konania v zápisnici, nelegálny pohyb za pomoci
prevádzača) a nezaistením by hrozilo, že bude zmarený samotný účel konania o odovzdaní, ktoré nie
je v kompetencii správneho orgánu a preto je potrebné ho mať k dispozícii počas procesu návratu v
zmysle Dublinského nariadenia III.

17. Dodal, že na základe dostupných informácií nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver,
že Bulharská republika nie je bezpečnou krajinou. Ide o demokratický a právny štát, členský štát EÚ, ktorý
plne rešpektuje ľudské práva a slobody. K námietke, že neuznal dostatok informácií ohľadom krajiny, do
ktorej má byť odovzdaný uviedol, že vychádzal z verejne dostupných rozsudkov krajských súdov, resp.
NS SR a aplikačnej praxe Migračného úradu MV SR. V týchto sa uvádza, že Bulharská republika funguje
ako plnohodnotný partner, je signatárom príslušných medzinárodných zmlúv a dohôd, z čoho vyplývajú
rovnaké povinnosti ako ostatným členským štátom a je to členský štát, ktorého príslušný správny orgán
potvrdil svoju zodpovednosť za posúdenie žiadosti o udelenie azylu účastníkovi konania a vyslovil súhlas
s jeho odovzdaním na svoje územie. Migračný úrad uvádza, že vzhľadom na všeobecnú povinnosť
členských štátov skúmať podmienky vo vzťahu ku faktu, že právo EÚ zakazuje aplikáciu nevyvrátiteľnej
domnienky, že členský štát, ktorý je na základe čl. 3 ods. 1 Dublinského nariadenia III určený ako
zodpovedný, automaticky dodržiava základné práva EÚ, zaoberal sa situáciou v azylových a detekčných
zariadeniach v Bulharsku. Migračný úrad dôkladne preskúmal, či podmienky v bulharských táboroch pre
cudzincov, ktorí sú v azylovom konaní, neindikujú neľudské, či ponižujúce zaobchádzanie so žiadateľmi
o azyl, nachádzajúcimi sa v Bulharsku. Taktiež preveruje informácie, ktoré poskytuje Európsky azylový
podporný úrad, ktorý podľa dostupných informácií zintenzívnil podporu Bulharska a taktiež preveroval
aj aktuálne informácie od UNHCR, kde nezistil zo strany Bulharska žiadne pochybenia.

18. Záverom dodal, že zaistenie je v súlade s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, pričom k výkonu odovzdania
účastníka konania na územie Bulharska priamo slúži inštitút zaistenia, aby mohol byť po preštudovaní
podporných dokumentov orgánom Bulharska odovzdaný.

19. Podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, Policajt je oprávnený zaistiť štátneho
príslušníka tretej krajiny
c) na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, 85) ak existuje
značné riziko jeho úteku.

20. K poznámke 85) je uvedené - Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.
júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za
posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou
bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013).

21. Podľa § 88 ods. 2 zákon o pobyte cudzincov, Rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa
rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny
príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá
udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.

22. Podľa § 88 ods. 4 prvá a druhá veta zákona o pobyte cudzincov, Štátny príslušník tretej krajiny
môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený
počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas
zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov.

23. Podľa § 89 ods. 1 písm. a) a písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar, ktorý koná vo
veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia
uložiť povinnosť
a) hlásenia pobytu alebo
b) zložiť peňažnú záruku.



24. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar je povinný
d) skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

25. Podľa čl. 2 písm. n) Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 riziko úteku je
existencia dôvodov v konkrétnom prípade, ktoré sa zakladajú na objektívnych kritériách vymedzených
právom, pre ktoré sa možno domnievať, že žiadateľ alebo štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba
bez štátnej príslušnosti, na ktorých sa vzťahuje konanie o odovzdaní, môžu utiecť.

26. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
„Dohovor“), Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem
nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade skonaním ustanoveným zákonom:
f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na
územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

27. Podľa čl. 3 Dohovoru, Nikoho nemožno mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu
zaobchádzaniu alebo trestu.

28. Podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Nikoho nemožno mučiť, ani podrobiť krutému,
neľudskému, či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

29. Podľa § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov, Zraniteľnou osobou je najmä maloletá osoba, osoba
so zdravotným postihnutím, obeť obchodovania s ľuďmi, osoba staršia ako 65 rokov, tehotná žena,
slobodný rodič s maloletým dieťaťom a osoba, ktorá bola vystavená mučeniu, znásilneniu alebo iným
závažným formám psychického, fyzického alebo sexuálneho násilia; v odôvodnených prípadoch možno
za staršiu osobu považovať aj osobu mladšiu ako 65 rokov.

30. Podľa § 88 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov, Ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na maloletú
osobu, ktorá nemá zákonného zástupcu. Iné zraniteľné osoby možno zaistiť len v nevyhnutnom prípade
a na čo najkratší čas.

31. Podľa článku 3 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, Záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri
akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami
sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi.

32. Podľa článku 22 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru,
robia opatrenia potrebné na zabezpečenie toho, aby dieťa, žiadajúce o priznanie postavenia utečenca
alebo ktoré sa v súlade s platným medzinárodným alebo vnútroštátnym právom a postupom považuje
za utečenca, nech už je v sprievode svojich rodičov, iných osôb, alebo bez sprievodu, dostalo potrebnú
ochranu a humanitárnu pomoc pri využívaní práv ustanovených týmto Dohovorom a inými dokumentmi
v oblasti medzinárodného humanitárneho práva a ľudských práv, ktorého sú uvedené štáty zmluvnými
stranami.

33. Podľa bodu 13 úvodných ustanovení Dublinského nariadenia III, V súlade s Dohovorom Organizácie
Spojených národov o právach dieťaťa z roku 1989 a Chartou základných práv Európskej únie by
členské štáty pri uplatňovaní tohto nariadenia mali predovšetkým zvažovať najlepšie záujmy dieťaťa. Pri
posudzovaní najlepších záujmov dieťaťa by mali členské štáty náležite zohľadniť najmä blaho a sociálny
rozvoj, bezpečnosť a ochranu a názory maloletej osoby s ohľadom na jej vek a vyspelosť, vrátane jej
osobnej situácie. Okrem toho by sa z dôvodu mimoriadnej zraniteľnosti maloletých osôb bez sprievodu
mali pre ne stanoviť osobitné procesné záruky.

34. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“), Tento
zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach,
právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný
zákon neustanovuje inak.

35. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku, Rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo
zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo
podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.



36. Podľa § 14 ods. 1 Správneho poriadku, Účastníkom konania je ten, o koho právach, právom
chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva, právom chránené záujmy
alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté; účastníkom konania je aj ten, kto tvrdí, že
môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo
dotknutý, a to až do času, kým sa preukáže opak.

37. Podľa § 16 ods. 1 Správneho poriadku, Účastníka konania, ktorý nemôže konať samostatne,
zastupuje zákonný zástupca; ak nemá zákonného zástupcu a ak je to potrebné na obhajovanie jeho
práv, správny orgán mu ustanoví opatrovníka.

38. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav
veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi
účastníkov konania.

39. Podľa § 46 Správneho poriadku, Rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi
predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a
musí obsahovať predpísané náležitosti.

40. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku, Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia
právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy
konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí
pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon.

41. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako
použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal
s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

42. Pokiaľ sa týka námietok žalobkyne voči rozhodnutiu žalovaného súd právne uzatvára:

43. Predmetom konania bolo preskúmanie napadnutého rozhodnutia žalovaného č. č PPZ-HCP-
BB7-112-013/2017-AV zo dňa 14.11.2017, ktorým žalovaný v zmysle § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC zaistil
žalobkyňu na základe oznámeného a začatého konania na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu
prevozu podľa osobitného predpisu spolu s rodinným príslušníkom na účel zabezpečenia prípravy alebo
výkonu prevozu podľa osobitného predpisu. Podľa § 88 ods. 4 ZoPC stanovil dĺžku doby zaistenia do
odovzdania v zmysle Dublinského nariadenia III, najdlhšie však do 26.12.2017 s tým, že ju umiestil v
Ú. N. U. N. P. C. I..

44. Predpokladom zaistenia žalobkyne v zmysle citovaného ustanovenia je naplnenie účelu zaistenia,
ktorým má byť zabezpečenie prípravy alebo jeho výkonu podľa osobitného predpisu, ktorým v danom
prípade je Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa
stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o
medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti
v jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013).

45. V prípade žalobkyne bolo z informačných systémov zistené, že požiadala o udelenie azylu na území
Bulharskej republiky, pričom danú skutočnosť oznámil správny orgán dňa 14.11.2017 Dublinskému
stredisku ako dôvod na začatie konania podľa vyššie uvedeného medzinárodného právneho predpisu.

46. V tejto súvislosti súd zdôrazňuje, že podstatou Dublinského nariadenia je určenie kritérií a
zodpovednosti niektorého zo štátov Únie, kde štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej
príslušnosti požiadala o udelenie azylu po prvýkrát a v prípade, že sa takáto osoba pohybuje počas
konania na územiach iných krajín, zabezpečiť jeho odovzdanie do prvotnej krajiny, pričom v zmysle
kapitoly III článku 7 odsek 2 Dublinského dohovoru členský štát, zodpovedný podľa kritérií stanovených
v tejto kapitole sa určí na základe situácie existujúcej vtedy, keď žiadateľ po prvýkrát podal svoju žiadosť
o medzinárodnú ochranu v členskom štáte, pričom z konania vyplýva, že touto krajinou je Bulharsko, kde



žalobkyňa požiadala o azyl. Mala sa teda zdržiavať na jeho území počas azylovej procedúry a nemala
opustiť jeho územie a vycestovať na územie iného štátu Únie bez príslušných oprávnení.

47. Z konania správneho orgánu vyplýva, že žalobkyňa požiadala o udelenie azylu na území Bulharska,
čím táto krajina je zodpovedná za účastníka konania v zmysle Dublinského nariadenia - Nariadenie
Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013.

48. V prvom rade sa však súd považoval za potrebné vysporiadať s označením účastníkov konania a k
danému sa viažucej žalobnej námietky - absencia výroku o zaistení maloletých detí, ktoré sa v súčasnosti
nachádzajú spolu so žalobkyňou v Ú. I..

49. Z obsahu administratívneho spisu žalovaného vyplýva, že pani S. P. P., nar. XX.XX.XXXX, bola
účastníčkou konania o zaistení a v konaní pred súdom vystupuje ako žalobkyňa, keďže voči rozhodnutiu
žalovaného podala správnu žalobu. V hlavičke napadnutého rozhodnutia žalovaný uviedol okrem
žalobkyne aj osobu - 1. J. I., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť X. W., označený ako zúčastnený
maloletý cudzinec, ktorému je účastník konania zákonným zástupcom. Postavenie týchto osôb ale
žalovaný ďalej vo výroku samotného rozhodnutia neuvádza.

50. Vo výroku napadnutého rozhodnutia však uviedol, že zaisťuje žalobkyňu (s uvedením mena a
priezviska, dátumu narodenia, štátnej príslušnosti) bez uvedenia, že zaisťuje aj jej maloleté deti. Súd má
za to, že maloleté deti žalobkyne mali v konaní pred žalovaným mať postavenie účastníka konania a v
konaní pred súdom postavenie zúčastnenej osoby zastúpenej žalobkyňou ako zákonnou zástupkyňou.
Z toho dôvodu súd S. P. P., nar. XX.XX.XXXX, označuje ako žalobkyňu a maloleté dieťa ako zúčastnená
osoba.

51. Podľa názoru súdu táto námietka absencie výroku v napadnutom rozhodnutí, týkajúca sa maloletých
detí žalobkyne, je dôvodná. Vychádzajúc zo všeobecne platnej právnej teórie, ako aj zo znenia
citovaného ustanovenia § 1 Správneho poriadku (a následne aj z ustanovenia § 47 ods. 3 Správneho
poriadku, podobne ako aj z ustanovenia § 88 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov), výrok každého
rozhodnutia - teda aj správneho rozhodnutia, je jadrom a najdôležitejšou časťou každého rozhodnutia.
Teda jedine výrok rozhodnutia je tou jeho časťou, ktorá je záväzná a za splnenia prípadne ďalších
predpokladov aj vykonateľná. Musí byť preto jasný, určitý a zrozumiteľný, nakoľko iba výrokom
rozhodnutia môže dôjsť k vzniku, zmene alebo k zániku určitej povinnosti, respektíve iba ním môže byť
rozhodnuté o otázke, ktorá bola predmetom správneho konania. Pokiaľ sa výrok správneho rozhodnutia
týka určitej osoby, musí výrok obsahovať aj nespochybniteľnú identifikáciu takejto osoby a nepochybne
musí obsahovať aj skutočnosti, ktoré má na mysli ustanovenie § 47 ods. 2 Správneho poriadku.
Povinnosť (aj nutnosť), aby výrok rozhodnutia o zaistení v zmysle zákona o pobyte cudzincov obsahoval
identifikáciu zaisťovanej osoby, vyplýva aj z ustanovenia § 88 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, ktoré
výslovne uvádza, že „Policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny...“. Ak sa má účastník
tretej krajiny zaistiť, logicky musí výrok o jeho zaistení obsahovať jeho čo najpresnejšiu identifikáciu.

52. Z konania je nepochybné, že 1. J. I., nar. XX.XX.XXXX, je vnukom žalobkyne, označený žalovaným
ako zúčastnený maloletý cudzinec, ktorému je účastník konania zákonným zástupcom. Z výroku
napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalovaný za použitia v ňom citovaných právnych ustanovení zaistil
účastníčku konania - pani S. P. P., nar. XX.XX.XXXX. Možno teda konštatovať, že táto bola náležite vo
výroku napadnutého rozhodnutia identifikovaná.

53. Z výroku napadnutého rozhodnutia však nevyplýva, aby s účastníčkou konania boli zaistené aj iné
osoby z administratívneho spisu vyplývajúci jej rodinný príslušník, ktorým je zákonnou zástupkyňou. Z
výroku rozhodnutia žalovaného teda nie je vôbec zrejmé, kto okrem žalobkyne mal byť, či bol spolu
so žalobkyňou zaistený a následne spolu s ňou umiestnený do Ú. I.. Na danej skutočnosti nemôže
nič zmeniť ani to, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí v jeho záhlaví uviedol - zúčastnení maloletí
cudzinci, ktorých je účastník konania zákonným zástupcom.

54. Teda z výroku napadnutého rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že žalovaný zaistil riadne
identifikovanú žalobkyňu, pokiaľ sa týka zaistenia jej rodinného príslušníka, tohto však žiadnym
spôsobom neidentifikoval. Preto možno konštatovať, že výrok uvedený v napadnutom rozhodnutí je



neurčitý a z toho dôvodu aj nepreskúmateľný. Navyše žalovaný sa existenciou osoby - 1. J. I., nar.
XX.XX.XXXX, nezaoberal žiadnym spôsobom ani v odôvodnení rozhodnutia.

55. K námietke žalobkyne poukazujúcej na nutnosť obozretného posudzovania prípadov zaisťovania
rodín cudzincov s maloletými deťmi, aj s poukazom na judikatúru ESĽP, súd na tomto mieste považuje
za dôležité zdôrazniť, že z judikatúry ESĽP vyplýva, že deti by nemali byť pozbavované osobnej slobody
a to bez ohľadu na to, či majú zákonného zástupcu alebo sú bez sprievodu.

56. Pokiaľ sa týka danej žalobnej námietky súd poukazuje na ostatnú rozhodovaciu činnosť Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky prezentovanú v rozsudku sp. zn. 10Sza/12/2016 zo dňa 14.06.2016.

57. V zmysle predmetného rozsudku správny orgán musí s poukazom na najlepší záujem dieťaťa
(zakotvený v článku 3 odsek 1 Dohovoru o právach dieťaťa, ktorý zaručuje dieťaťu právo na
posúdenie jeho alebo jej najlepších záujmov a ich prvoradé zohľadnenie pri akýchkoľvek krokoch alebo
rozhodnutiach, ktoré sa ho týkajú, tak vo verejnej, ako aj v súkromnej sfére), postupovať obozretne
pri umiestňovaní detí spolu s rodičom v Ú. N. U. a pri úvahe o ich umiestnení by nemal opomenúť,
že najlepší záujem dieťaťa, ktorý je vyjadrením hodnôt, na ktorých je postavený systém ochrany práv
dieťaťa, nie je možné účinne dosiahnuť bez reflektovania na judikatúru ESĽP, ktorá ohľadne pozbavenia
osobnej slobody dieťaťa a ochrany práv a najlepšieho záujmu dieťaťa vo veciach zaistenia maloletých
cudzincov, najmä tých, ktorí sú v sprievode rodičov, opakovane konštatovala porušenie čl. 3 Dohovoru
o právach dieťaťa, ako aj čl. 3 Európskeho dohovoru o ľudských právach.

58. Podľa názoru odvolacieho (kasačného) súdu správny orgán pri úvahe o umiestnení detí spoločne s
rodičom do Ú. N. U. by mal zohľadniť, že tak, ako deti bez sprievodu, tak aj deti, ktoré sú na ceste s
rodičmi, by nemali trpieť zdĺhavým pobytom v zaistení, naviac v situácii, keď rodičia detí sú v postavení
žiadateľov o azyl, resp. ak deklarujú, že disponujú finančnými prostriedkami, ktorými dokážu pokryť svoje
náklady spojené s pobytom na území SR.

59. Odvolací súd (Kasačný súd) považoval za dôležité tiež zdôrazniť, že deti by nemali byť postihované
za imigračný status svojich rodičov (t.j. za to, že ich rodičia cestujú bez potrebných dokladov, resp.
s pozmenenými, dokonca falšovanými dokladmi), ani za ich predchádzajúce správanie, ktoré je
vyhodnocované ako riziko úteku. Pritom poukazoval na rozhodovaciu prax ESĽP vyjadrenú v rozsudku
zo dňa 19.01.2012 vo veci Popov proti Francúzsku sťažnosť č. 39472/07 a 39474/07, rozsudku zo dňa
12.10.2006 vo veci Mubilanzila Mayeka a Kaník Mitunga v. Belgicko (sťažnosť č. 13178/03) a rozsudku
zo dňa 19.01.2010 vo veci Muskhadzhiyeva i. v. Belgicko (č. 41442/07).

60. Preto súd s poukazom na rozhodovaciu činnosť NS SR a ESĽP vyhodnotil danú námietku ako
dôvodnú. V tomto smere odôvodnenie rozhodnutia sa javí ako nedostatočné a pre nedostatok dôvodov
aj nepreskúmateľné, keďže žalovaný v tomto smere na záujmy maloletého cudzinca neprihliadal, vec
z uvedených hľadísk neposudzoval, čo predstavuje aj zásadnú vadu preskúmavaného rozhodnutia.

61. Pokiaľ ide o vytýkané nedostatky odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia zo strany súdu, tieto
nemôžu byť konvalidované prípadným dodatočným vysvetlením, respektíve doplňujúcim vyjadrením
žalovaného a ani súdu neprislúcha spôsobom presahujúcim akceptovateľnú mieru dopĺňať, respektíve
absentujúce argumenty žalovaného nahrádzať svojimi a vyvodzovať z nich závery, ku ktorým má dospieť
žalovaný, ktorého postup a úvahy mali byť obsahom odôvodnenia jeho rozhodnutia, pretože takáto
aktivita presahuje rámec preskúmavacej právomoci súdu a zároveň zasahuje do sféry kompetencie
správneho orgánu v agende vymedzenej zákonom o pobyte cudzincov (rozsudok Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 1Sža/5/2015 zo dňa 06.02.2015).

62. Vzhľadom na opodstatnenosť uvedených žalobných námietok sa súd v odôvodnení svojho
rozhodnutia zaoberal iba týmito žalobnými námietkami a s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti
v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami podľa § 230 ods. 1 písm. a) Správneho súdneho
poriadku a z dôvodov uvedených v § 191 ods. 1 písm. c), d) a g) Správneho súdneho poriadku napadnuté
rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-BB7-112-013/2017-AV zo dňa 14.11.2017 zrušil.



63. Zároveň v súlade s § 230 ods. 1 písm. a) Správneho súdneho poriadku súd nariadil žalovanému,
aby žalobkyňa S. P. P., nar. XX.XX.XXXX a zúčastnený maloletý cudzinec 1. J. I., nar. XX.XX.XXXX,
boli bezodkladne prepustení zo zaistenia.

64. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že priznal ich
náhradu žalobkyni, ktorá bola v konaní úspešná, voči žalovanému. O výške priznaných trov konania
bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci (§ 175 ods. 2
SSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote
siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu.

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku
to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje,
podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len
"sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak
sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na
dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie,
ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví
kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský
súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa
vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom
spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že
sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.