Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 17CoE/293/2016 z 29. 11. 2016 Citácia: uznesenie Krajského súdu Košice z 29. novembra 2016, sp. zn. 17CoE/293/2016, ECLI:SK:KSKE:2016:7815204174.1 Krajský súd Košice | 17CoE/293/2016 | ECLI:SK:KSKE:2016:7815204174.1 | 2016-11-29 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: EP, CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/7b4895aa-8d22-432b-aeba-78b637c618fd Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2016:7815204174.1 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 17CoE/293/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7815204174
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Kuruc
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7815204174.1

Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Kuruca a členov senátu
JUDr. Dany Bystrianskej a JUDr. Mareka Kotoru, v exekučnej veci oprávneného: PRO CIVITAS, s.r.o., so
sídlom Vajnorská č. 100/A, Bratislava, IČO: 45 869 464, zastúpeného JUDr. Veronikou Kubrikovou PhD.,
advokátom, Martinčekova 13, 821 01 Bratislava, proti povinnému: G. S., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom
V.K. XXX, XXX XX F. V., vedenej u súdneho exekútora Mgr. Jany Virličovej, Exekútorsky úrad Bratislava,
Vajnorská 100/A, pod sp. zn. EX XXXX/XXXX, pre vymoženie istiny 443,00 Eur s príslušenstvom,
o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Rožňava, č. k. 10Er/369/2015-44 zo dňa
2.9.2015, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvej inštancie.

Stranám náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým uznesením zamietol žiadosť súdnej exekútorky Mgr. Jany Virličovej,
Exekútorský úrad so sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie.

2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že oprávnený sa podaným návrhom zo dňa 15.03.2015,
doručeným súdnej exekútorke dňa 31.03.2015, domáhal vykonania exekúcie voči povinnej na
podklade exekučného titulu, ktorým je právoplatný a vykonateľný rozhodcovský rozsudok STÁLEHO
ROZHODCOVSKÉHO SÚDU zriadeného pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s., sp.
zn. PC-A/0913/0337 zo dňa 07.11.2014. Žiadosť súdnej exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie bola súdu doručená dňa 28.04.2015. Súdna exekútorka žiadala o udelenie poverenia v
rozsahu 443,00 Eur s príslušenstvom špecifikovaným v návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie.
Súd posúdil predmetný právny vzťah ako spotrebiteľský s poukazom na znenie § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka, § 2 zákona o spotrebiteľských úveroch a uviedol, že z pripojených listinných dôkazov, najmä
rozhodcovského rozsudku, zmluvy o osobnom účte, všeobecných obchodných podmienok, súd zistil
nasledovné: Právny predchodca oprávneného (Poštová banka, a.s.) a povinná uzavreli dňa 28.09.2009
zmluvu o osobnom účte, na základe ktorej bol v prospech povinnej zriadený a vedený osobný účet a
poskytované ďalšie služby k účtu. V zmysle článku 5 bodu 5 zmluvy o osobnom účte: "Zmluvné strany
sa dohodli, že akékoľvek spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej vznik, platnosť a
výklad, budú rozhodované v súlade s rozhodcovskou doložkou uvedenou vo Všeobecných obchodných
podmienkach." Všeobecné obchodné podmienky v znení účinnom od 1. januára 2009, ktoré sú súčasťou
zmluvy o osobnom účte, v bode 10.2.2 II. Časti - Spoločné ustanovenia, takto upravujú rozhodcovskú
doložku: "Banka a Klient sa dohodli na rozhodcovskej doložke týkajúcej sa riešenia všetkých sporov,
ktoré medzi nimi vzniknú z právnych vzťahov vzniknutých pri poskytovaní Služieb, Bankových produktov
a/alebo vykonávaní Bankových obchodov, vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik príslušnej Zmluvy,
a to v nasledovnom znení:



a) pokiaľ bude v príslušnom spore žalobcom Banka, predloží tento spor na prerokovanie a rozhodnutie
Rozhodcovskému súdu, a to podľa jeho Štatútu a Rokovacieho poriadku, ktoré sú platné a účinné v
čase začatia rozhodcovského konania;
b) pokiaľ bude v príslušnom spore žalobcom Klient, je oprávnený predložiť tento spor na prerokovanie
a rozhodnutie Rozhodcovskému súdu, a to podľa jeho Štatútu a Rokovacieho poriadku, ktoré sú
platné a účinné v čase začatia rozhodcovského konania, alebo všeobecnému súdu." Rozhodcovským
súdom sa v zmysle bodu 2. I. Časti Všeobecných obchodných podmienok - Definície pojmov rozumie
Stály rozhodcovský súd zriadený pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s., IČO:
35 862 882, zapísaná v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, oddiel: Sa, vložka č.
3157/B. V bode 10.2.3 II. Časti Všeobecných obchodných podmienok sa ďalej uvádza: "Ak Klient,
najneskôr pri uzavretí Bankového obchodu a/alebo Zmluvy nedoručí Banke písomné oznámenie, že s
rozhodcovskou doložkou nesúhlasí, má sa za to, že ju prijal." Nakoľko povinná neplnila riadne a včas
svoje povinnosti zo zmluvy o o osobnom účte a bola v omeškaní s úhradou dlžnej sumy, pozostávajúcej
z nepovoleného debetného prečerpania, oprávnený sa pred rozhodcovským súdom domáhal vydania
rozhodcovského rozsudku, v ktorom by rozhodcovský súd zaviazal povinnú zaplatiť jeho pohľadávku
s príslušenstvom a trovami konania. Následne bol v konaní vydaný rozhodcovský rozsudok, ktorý je
exekučným titulom v tomto konaní. Súd zistil, že vyššie uvedená zmluva medzi oprávneným (jeho
právnym predchodcom - Poštovou bankou, a.s.) a povinnou je zmluvou o spotrebiteľskom úvere.
Právny predchodca oprávneného má v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov z vlastných
zdrojov, teda pri poskytovaní úveru postupoval v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti.
Povinná vystupuje v zmluve ako fyzická osoba, nepodnikateľ, ktorá nekoná v rámci predmetu svojej
obchodnej, alebo inej podnikateľskej činnosti. Súd má za to, že dôkazné bremeno na preukázanie
toho, že úver bol poskytnutý na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania nie je prekážkou na
aplikáciu všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Spotrebiteľ
sa svojej ochrany nemôže vzdať ani inak zhoršiť svoje postavenie. Spotrebiteľská zmluva nie je
samostatným typom zmluvy (aj keď je v Občianskom zákonníku pomenovaná), ale možno ju označiť
ako druh zmluvy, pre ktorú najmä Občiansky zákonník, ale aj iné právne predpisy, ustanovujú osobitné
podmienky a určujú, aké náležitosti zmluva musí obsahovať a naopak, ktoré v nej nesmú byť, tzv.
neprijateľné podmienky na ochranu tzv. slabšej zmluvnej strany. Úprava spotrebiteľskej zmluvy tvorí
právny základ ochrany spotrebiteľa v súkromno-právnych vzťahoch a je základným inštitútom tzv.
spotrebiteľského práva. Povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú
Občiansky zákonník zaručuje spotrebiteľom, odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať
ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi
spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Základnou zásadou spotrebiteľských zmlúv je, že
nesmú obsahovať neprijateľnú podmienku, t. j. ustanovenie, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a to pod sankciou absolútnej
neplatnosti takejto podmienky. Značnú nerovnováhu je možné vysvetľovať ako právne postavenie
spotrebiteľa, ktoré mu nedovoľuje, alebo značne obmedzuje uplatňovanie nárokov, prostredníctvom
ktorých sa domáha riadneho plnenia zo zmluvy, nápravy už prijatého plnenia alebo ktoré sa týkali
možnosti odstúpenia od zmluvy. Vzhľadom na obsah § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka je potrebné
prijať záver, že neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách sú absolútne neplatné, a teda
nie je potrebné, aby sa ich neplatnosti spotrebiteľ dovolával. Ochrana, ktorú Občiansky zákonník
poskytuje spotrebiteľom, umožňuje aj exekučnému súdu preskúmať spotrebiteľskú zmluvu obsahujúcu
nekalú podmienku aj vtedy, ak spotrebiteľ nenamieta nekalý charakter tejto podmienky, pretože buď
nepozná svoje práva, alebo je odradený ich uplatniť z dôvodu nákladov, ktoré by súdne konanie
predstavovalo. Neplatnosť takejto podmienky však nespôsobuje neplatnosť celej zmluvy, pokiaľ túto
podmienku možno oddeliť od ostatných náležitostí zmluvy. Cieľom takejto úpravy je dosiahnuť, aby
spotrebiteľov nekalé podmienky v záujme vyššej kvality života bežných ľudí nezaväzovali. Z úverovej
zmluvy je evidentné, že táto je uzatvorená na pripravenom tlačive, do ktorého sú vpísané údaje o
povinnej. Povinná reálne nemala možnosť zmeniť obsah všeobecných obchodných podmienok, ktoré
tvoria neoddeliteľnú časť uzatvorenej spotrebiteľskej zmluvy, a to aj napriek citovanému ustanoveniu
bodu 10.2.3 II. Časti Všeobecných obchodných podmienok, ktorý povinnej takúto možnosť zdanlivo
ponúka. Nakoľko však so všeobecnými obchodnými podmienkami, ako súčasťou uzatváranej zmluvy
o osobnom účte, mala povinná možnosť oboznámiť sa, ak vôbec, najskôr pri jej uzatváraní, je
nepochybné, že najneskôr do tohto okamihu by nebolo v jej možnostiach, ani schopnostiach doručiť
právnemu predchodcovi oprávneného písomne vypracované oznámenie v zmysle bodu 10.2.3 II.
Časti Všeobecných obchodných podmienok. Povinná teda mala možnosť len akceptovať, alebo
neakceptovať zmluvu o osobnom účte ako celok. Súd preskúmal vyššie uvedenú rozhodcovskú



doložku, či nie je neprijateľnou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve v zmysle ustanovenia § 53 ods.
1 Občianskeho zákonníka. Rozhodcovská doložka tvorí súčasť obchodných podmienok dodávateľa
- právneho predchodcu oprávneného, nebola osobitne spotrebiteľkou vyjednaná, ale vyplýva zo
štandardnej zmluvy, neumožňuje spotrebiteľke dosiahnuť rozhodovanie sporu všeobecným súdom v
majetkových sporoch z úverovej zmluvy a v súvislosti s ňou v prípade, že žalobcom je oprávnený
(jeho právny predchodca). Obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený, pričom
len ťažko možno predpokladať, že si spotrebiteľka bola vedomá všetkých dôsledkov, ktoré so sebou
dojednanie rozhodcovskej doložky nesie. Zároveň je potrebné poukázať na skutočnosť, že doložka
nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľky po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného
vzťahu. V dôsledku takéhoto postupu bola spotrebiteľke v rozhodcovskom konaní odopretá ochrana,
ktorú jej poskytujú ustanovenia na ochranu spotrebiteľa (napríklad uznesenie Krajského súdu v Žiline č.
k. 20CoE/94/2012 zo dňa 11.07.2012). Rozhodcovská doložka navyše splýva s ostatnými štandardnými
podmienkami, je napísaná malým písmom a je veľmi ťažko čitateľná. Povinná - spotrebiteľka mala
možnosť len odmietnuť zmluvu o osobnom účte, alebo podrobiť sa všetkým obchodným podmienkam
určeným právnym predchodcom oprávneného - dodávateľom. Praktickým dôsledkom ustanovenia o
rozhodcovskej doložke tak, ako je formulovaná vo vyššie uvedených bodoch 10.2.2 a 10.2.3 II. Časti
Všeobecných obchodných podmienok, je, že spotrebiteľke je fakticky odopretá možnosť brániť svoje
práva pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávnený podá žalobu na rozhodcovský súd. Znenie
rozhodcovskej doložky neodporuje síce doslovnému zneniu zákonného ustanovenia, avšak svojimi
dôsledkami sleduje ten cieľ, aby predmetné ustanovenie dodržané nebolo, teda zákon obchádza (in
fraudem legis). Uvedené potvrdzuje i množstvo exekučných vecí s obdobným skutkovým základom
vedených na tunajšom súde, kde exekúcie s totožným oprávneným sú vykonávané na základe
exekučného titulu, ktorým sú takmer výlučne rozhodcovské rozsudky. Súd má za to, že predmetná
rozhodcovská doložka núti spotrebiteľku uplatňovať, či brániť svoje práva výhradne pred jediným,
v zmluve vopred určeným rozhodcovským súdom. Predmetná rozhodcovská doložka spôsobuje
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľky, pričom
spotrebiteľka nemohla ovplyvniť jej obsah, čím napĺňa znaky neprijateľnej podmienky v zmysle §
53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a je v súlade s § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka absolútne
neplatná. Keďže rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul, je neprijateľnou
a absolútne neplatnou, aj výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje zákonu a dobrým mravom.
Exekučný titul vydaný na základe takejto doložky nemá legitimitu a je materiálne nevykonateľný. Keďže
právomoc STÁLEHO ROZHODCOVSKÉHO SÚDU zriadeného pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A
MEDIAČNÁ, a.s. na rozhodnutie v predmetnej veci je založená na absolútne neplatnom právnom úkone,
exekučný súd po preskúmaní exekučného titulu dospel k názoru, že je vydaný v rozpore so zákonom, a
preto v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku žiadosť o udelenie poverenie na vykonanie exekúcie
zamietol.

3.V zákonom stanovenej lehote podal oprávnený cestou svojho zvoleného zástupcu proti tomuto
uzneseniu odvolanie z dôvodov podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a), d), e), f) a ust. § 221 ods. 1 písm.
d), f), h) O. s. p..

4.V tejto súvislosti poukázal na ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a uviedol, že v zmysle tohto
ustanovenia je exekučný súd oprávnený skúmať a vykonať ako dôkaz jedine žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Nemá však oprávnenie
skúmať a hodnotiť iné listiny, napr. zmluvu o úvere obsahujúcu rozhodcovskú doložku, nakoľko tým
prekračuje zákonné limity pre skúmanie podmienok pre udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Exekučný súd pri skúmaní rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu nie je vecne príslušný
vo veci konať ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom prostriedku, ale
len ako exekučný súd. Zastával názor, že je v rozpore so zákonnou úpravou, aby bol súd v konaní
o zrušenie rozhodcovského rozsudku oprávnený preskúmavať rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska
súladu so všeobecne záväznými právnymi predpismi na ochranu spotrebiteľa. V tejto súvislosti poukázal
na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 159/2009. Uviedol, že skúmanie
listinných dôkazov v konaní, ktoré predchádzalo vydaniu rozhodcovského rozsudku ako exekučného
tituluje arbitrárnym a svojvoľným postupom súdu, ktorý je v rozpore s ust. § 45 ods. 1 Zákona o
rozhodcovskom konaní. Poukázal na ust. § 159 Občianskeho súdneho poriadku a uviedla, že doručený
rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa ust. § 37 Zákona o rozhodcovskom konaní
má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu, z čoho
vyplýva, že predstavuje prekážku pre opätovné prejednanie veci. Právny predchodca oprávneného



uzatvoril s povinným platnú rozhodcovskú doložku. Bol toho názoru, že exekučný súd nie je oprávnený
skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, skúmať rozhodcovské konanie, ani zmluvu, na
základe ktorej bol tento vydaný, keďže doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať
podľa § 37 je záväzný pre účastníkov aj pre všetky orgány, čím tvorí prekážku "res iudicata". Zdôraznil,
že uvedeným konaním súdu prvého stupňa dochádza k porušeniu článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky. Poukázal na Nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 499/2012 a sp. zn. PL.
ÚS 21/08 Namietal, že súd prvého stupňa nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka a
poukázala na viaceré rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález sp. zn. II. ÚS 499/2012,
uznesenie sp. zn. I. ÚS 17/01, nález sp. zn. I. ÚS 390/08, uznesenie sp. zn. IV. ÚS 110/09, nález
sp. zn. I. ÚS 335/06, uznesenie sp. zn. III. ÚS 264/05. Súd prvého stupňa považoval rozhodcovskú
zmluvu za neplatnú bez toho, aby riadne zdôvodnil, v čom spôsobovala hrubý nepomer v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, pričom nezohľadnil ani vôľu účastníkov
konania vyjadrenú podpisom zmluvy. Poukázal tiež na Rokovací poriadok Stáleho rozhodcovského súdu
zriadeného pri spoločnosti Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná, a.s, z ktorého je zrejmé, že každá
zo strán si vyberá jedného člena a podieľa sa aj na výbere predsedajúceho člena senátu. Zdôraznil,
že rozhodcami sú výhradne odborne spôsobilé a bezúhonné fyzické osoby s právnickým vzdelaním
pochádzajúce z geograficky rôznych oblastí Slovenskej republiky, čo zabezpečuje rovnakú úroveň
ochrany práv sporových strán. Namietal, že nemal možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, čím jej
súd odňal možnosť konať pred súdom. Uviedol, že súd nesprávne aplikoval sekundárne právo Európskej
únie a pokiaľ by súd dospel k záveru, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou,
nie je možné uvedený záver vyvodiť z použitia smernica Rady 93/13/EHS a judikatúry Súdneho dvora
Európskej únie.

5. Uvedená smernica je totiž aktom sekundárnej povahy, ktorý má indikatívny význam a v žiadnom
prípade interpretačný. Obdobné platí aj o judikatúre ESD, ktorá nie je voči jednotlivcom, teda ani voči
účastníkom tohto konania, bezprostredne záväzná. Poukázal na odlišnú rozhodovaciu činnosť súdov
pokiaľ ide o posúdenie žiadosti o udelenie poverenia, čím dochádza k porušovaniu právnej istoty
a neprimeranému zvýhodňovaniu povinného tým, že exekučný súd, nahrádza pasivitu povinného.
Zdôraznil, že exekučný súd jej svojim postupom znemožnil uplatniť právo priznané exekučným titulom,
ktorého účinky sa zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku. Navrhla napadnuté uznesenie zmeniť a
žiadosti súdnej exekútorky o udelenie poverenia vyhovieť resp. napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

6. Vzhľadom na skutočnosť, že dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ktorý dňom svojej účinnosti v zmysle § 473 CSP zrušil zák. č.
99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov bol Krajský súd v Košiciach ako
súd odvolací v zmysle § 34 CSP povinný pri rozhodovaní o odvolaní aplikovať CSP ako nový procesný
predpis.

7. Krajský súd v Košiciach príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP), vzhľadom na včas podané
odvolanie (§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v
zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378 - 384 CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP) a dospel k
záveru, že napadnuté uznesenie po vecnej stránke a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie je vecne
správne a preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

8. Oboznámením sa s obsahom spisu odvolací súd zistil, že exekučným titulom je rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA a MEDIAČNÁ, a. s., so sídlom
Bratislava, Sienkiewiczova č. 4, IČO : 35 862 882 sp. zn. PC-A/0913/0337 zo dňa 7. 11. 2014 s
právoplatnosťou dňa 5. 12. 2014 a vykonateľnosťou 9. 12. 2014, ktorým bola povinnému uložená
povinnosť zaplatiť oprávnenému istinu vo výške 443,00 Eur s príslušenstvom.

9. Z predloženej zmluvy o osobnom účte zo dňa 28. 9. 2009 vyplýva, že jej predmetom bolo zriadenie
a vedenie osobného účtu a poskytovanie ďalších služieb k tomuto účtu.

10. Pokiaľ ide o oprávneným tvrdenú materiálnu stránku právoplatnosti rozhodcovského rozsudku
odvolací súd uvádza, že táto nie je bezvýnimočná, ale z vážnych, v zákone stanovených dôvodov
existujú z nej výnimky.



11. Exekučný poriadok v ustanovení § 44 ods. 2 zvýraznil zodpovednosť exekučného súdu za vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že súd preskúma žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak nezistí
rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne.

12. Pri skúmaní, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, má exekučný súd právo posúdiť
aj platnosť uzavretej rozhodcovskej doložky, ak exekučným titulom v konaní je rozhodcovský rozsudok
vydaný na základe tejto rozhodcovskej doložky, čo vyplýva aj z viacerých rozhodnutí Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo
1/2012 zo dňa 21.03.2012 „skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej
veci, t. j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený
právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú
správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona a
to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul
nie je v rozpore so zákonom. Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný
titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy
alebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec
uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od
neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu
nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2
Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu
práv spotrebiteľa tvoriacich samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je
odstránenie značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku
škode spotrebiteľa.“ V tomto smere preto nebola odvolacia námietka oprávneného opodstatnená.

13. Podľa ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka platného v čase uzavretia spotrebiteľskej
zmluvy, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná
podmienka“).

14. Podľa ustanovenia § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v
spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

15. Podľa ustanovenia § 2 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch, spotrebiteľským úverom sa
rozumie dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo
forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo inej právnej formy.

16. Podľa ustanovenia § 3 ods. 1, 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, veriteľom je fyzická osoba alebo
právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od formy
poskytovaného spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci.

17. Spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon
zamestnania, povolania alebo podnikania.

18. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, podľa ktorého je zmluva o úvere
uzatvorená medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným zmluvou o spotrebiteľskom úvere
a vzhľadom na to, je na daný právny vzťah možné aplikovať zákon o spotrebiteľských úveroch.
Oprávnený je zmluvnou stranou, ktorý pri uzatváraní zmluvy konal v rámci svojho podnikania; a povinný
je zmluvnou stranou, ktorý nekonal ako podnikateľský subjekt, pričom v priebehu odvolacieho konania
nebolo oprávneným preukázané, že povinná pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Navyše, povinný je v zmluve o úvere
identifikovaný rodným číslom a nie identifikačnými znakmi špecifikujúcimi fyzickú osobu - podnikateľa.
Súd prvého stupňa preto v danom prípade správne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka
týkajúce sa ochrany spotrebiteľa a taktiež zákon o spotrebiteľských úveroch.



19. Pri skúmaní, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, má exekučný súd právo posúdiť
aj platnosť uzavretej rozhodcovskej doložky, ak exekučným titulom v konaní je rozhodcovský rozsudok
vydaný na základe tejto rozhodcovskej doložky. V danom prípade je v bode 10.2.2 všeobecných
obchodných podmienok pre úver, ako súčasť zmluvy o osobnom účte zo dňa 28.9.2009.

20. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo dňa 9. februára 2012, sp. zn. 3 Cdo 122/2011, v ktorom Najvyšší súd konštatoval, že pokiaľ
oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu,
je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na
základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Podobne v uznesení zo dňa 5. decembra 2012, sp. zn. 6
Cdo 135/2012 Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol, že ak je právomoc rozhodcovského súdu
závislá od existencie platnej rozhodcovskej zmluvy a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44
ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného, zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t.j. aj to,
či bol vydaný orgánom s právomocou na jeho vydanie, je logické, že exekučný súd musí pri tomto
zisťovaní posúdiť nielen to, či rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá,
ale aj to, či bola uzavretá platne. Ďalej v uznesení zo dňa 21.03.2012, sp. zn. 6 Cdo 1/2012 zdôraznil,
že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť
existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je
exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v
prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku zo zákonom
znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. To znamená, že princíp „vigilantibus
iura sripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach (teda v závislosti od konkrétnych
okolností) ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa.

21. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, podľa ktorého dojednaná rozhodcovská
doložka predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle ust. § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka
(v znení platnom v čase uzavretia spotrebiteľskej zmluvy). Ustanovenie § 53 ods. 3 Občianskeho
zákonníka len demonštratívnym výpočtom (arg. slovo „najmä“) uvádza, ktoré podmienky sú neprijateľné.
Odvolací súd uvádza, že ide len o príkladný výpočet neprijateľných podmienok, preto súd môže označiť
za neprijateľnú podmienku aj inú zmluvnú podmienku, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

22. Neprijateľnou zmluvnou podmienkou je preto aj tá, ktorá núti spotrebiteľa, aby sa všetky spory
vzniknuté v budúcnosti z predmetnej zmluvy riešili v rozhodcovskom konaní pred konkrétne určeným
rozhodcovským orgánom.

23. Správnosť tohto názoru potvrdil aj zákonodarca, ktorý túto podmienku zaradil do novelizovaného
znenia ust. § 53 ods. 4 pod písm. r) Občianskeho zákonníka účinného od 01.01.2008 novelou
uskutočnenou zákonom č. 568/2007 Z. z.. Odvolací súd nepopiera, že rozhodovanie sporov v
rozhodcovskom konaní je alternatívnou možnosťou k súdnemu konaniu, avšak ak je spotrebiteľ nútený
podrobiť sa v zmysle rozhodcovskej doložky rozhodnutiu rozhodcovského súdu, nemožno hovoriť o
individuálne dojednanej podmienke spotrebiteľskej zmluvy. Jedná sa o neprimeranú zmluvnú podmienku
a súd je oprávnený vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, aby sa
uistil, že spotrebiteľ nebude takouto doložkou viazaný.

24. Súd prvej inštancie správne uviedol, že rozhodcovská doložka v zmluve je neprijateľnou zmluvnou
podmienkou, ktorá je v zmysle ust. § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka (v znení platnom v čase uzavretia
zmluvy) neplatná. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. IV. ÚS 55/2011 zo dňa 24.02.2011, v ktorom Ústavný súd konštatoval, že „ak je zmluvná
podmienka v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom
vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý vzťah teória a prax navyše označujú za fakticky
nerovný, nevyvážený, nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči
dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie skutočnej rovnosti, pretože na absolútne
neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví
o plnenie z takto neprijateľnej zmluvnej podmienky. Ak by takouto zmluvnou podmienkou bola samotná
rozhodcovská doložka a dodávateľ (veriteľ) ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s
dobrými mravmi.“



25. Dojednanie rozhodcovskej doložky, v zmysle ktorej je na konanie zo zmluvy oprávnený len konkrétne
určený rozhodcovský súd je v rozpore s právom na súdnu ochranu zaručeným Ústavou Slovenskej
republiky. Posúdenie rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky je v súlade s ust. §
54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv
sa aplikuje výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

26. Odvolaciu námietku týkajúcu sa nesprávneho interpretovania povahy smernice Rady 93/13/EHS o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách zo dňa 5. apríla 1993 považuje odvolací súd za
neopodstatnenú. Súd prvej inštancie v žiadnom prípade nevychádzal z priameho účinku smernice a
neuviedol, že sa jedná o primárny prameň práva Európskej únie, ktorý by mal interpretačný význam.
Článok 249 ZES (po nadobudnutí účinnosti Lisabonskej zmluvy sa jedná o článok 288 Zmluvy o
fungovaní Európskej únie) obsahuje definíciu smernice ako sekundárneho prameňa komunitárneho
práva. Smernica je rovnako ako nariadenie záväzná, avšak len so zreteľom na výsledok, ktorého
dosiahnutie predpokladá. Členské štáty Európskej únie majú tento výsledok dosiahnuť spôsobom, ktorý
si sami zvolia. Tento proces sa nazýva implementácia, ktorou zásadne rozumieme aj prebratie smernice
prijatím vnútroštátneho všeobecne záväzného právneho predpisu.

27. V Slovenskej republike sa implementácia smernice 93/13/EHS uskutočnila prijatím ustanovení
Občianskeho zákonníka o spotrebiteľskom práve (ust. § 52 až 54) v súvislosti so vstupom Slovenskej
republiky do Európskej únie (dňa 01.05.2004). Súd prvej inštancie správne poukázal na ustanovenia
Občianskeho zákonníka upravujúce spotrebiteľské právo, preto bola odvolacia námietka oprávneného
aj v tejto časti neopodstatnená.

28. V danom prípade súd prvého stupňa správne posúdil rozhodcovský rozsudok ako nulitný, vydaný
rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na základe neplatnej rozhodcovskej
zmluvy, teda nejde o spôsobilý exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku a
preto správne zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia.

29. Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil napadnuté uznesenie ako vecne správne podľa ustanovenia
§ 387 ods. 1 CSP.

30. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s
§ 255 ods. 1 C.s.p. tak, že stranám nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, pretože oprávnený
nebol v odvolacom konaní úspešný, preto nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a ostatným
účastníkom preukázateľné trovy tohto konania nevznikli, preto im neboli priznané.

31. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č.
757/2004 Z. z. v znení účinnom od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v
dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané
advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 CSP).