Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 11S/190/2014 z 20. 10. 2015
Citácia: rozsudok Krajského súdu Nitra z 20. októbra 2015, sp. zn. 11S/190/2014, ECLI:SK:KSNR:2015:4014201074.1
Krajský súd Nitra | 11S/190/2014 | ECLI:SK:KSNR:2015:4014201074.1 | 2015-10-20 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov
Citované ustanovenia: zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/ba3ec124-68f8-43c0-96a3-75a65cefb90c
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2015:4014201074.1

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11S/190/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4014201074
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Vargová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4014201074.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Vargovej a členiek senátu
JUDr. Marty Molnárovej a JUDr. Violy Takáčovej, PhD., v právnej veci žalobcu: FENESTRA Sk, spol. s
r.o., Priemyselná 17, Zlaté Moravce, zastúpeného spoločnosťou BOĽOŠ, Advokátska kancelária s.r.o.,
Horná 23, Banská Bystrica, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63,
Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného zo dňa 16. septembra
2014 č. 1100304/1/409743/2014, takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu  z a m i e t a .
Žalobcovi náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa podanou žalobou zo dňa 18. 11. 2014 domáhal preskúmania postupu a zrušenia rozhodnutia
žalovaného zo dňa 16. 09. 2014 č. 1100304/1/409743/2014, ktorým  žalovaný potvrdil rozhodnutie
správcu dane zo dňa 11. 06. 2014 č. 9416301/5/2706032/2014.  Uviedol, že týmto rozhodnutím mu
správca dane podľa ust. § 155 ods. 1 písm. e/ zák. č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok)
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov uložil pokutu v sume 60,- eur
za správny delikt podľa ust. § 154 ods. 1, písm. j/ vyššie citovaného zákona, konkrétne „za nepodanie
súhrnného výkazu dane z pridanej hodnoty za január 2012 v lehote a v zmysle ust. § 80 zákona
č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov“. Predmetné rozhodnutia
považuje žalobca za nezákonné, ktorými bol ukrátený na svojich subjektívnych právach, a to z dôvodu
podstatného omylu daňových orgánov pri interpretácii rozhodujúcich právnych predpisov a ich aplikácii
na zistený skutkový stav.

Na základe uznesenia Okresného súdu Nitra zo dňa 15. 05. 2013 v konaní pod sp. zn. 32R/3/2013,
ktoré bolo zverejnené v Obchodnom vestníku dňa 22. 05. 2013, sa u žalobcu  začalo reštrukturalizačné
konanie. Dňa 21. 06. 2013 bolo vydané uznesenie (zverejnené v Obchodnom vestníku dňa 28. 06.
2013), ktorým bola u žalobcu povolená reštrukturalizácia a dňa 31. 01. 2014 bolo vydané ďalšie
uznesenie (zverejnené v Obchodnom vestníku dňa              07. 02. 2014), ktorým bol potvrdený
reštrukturalizačný plán žalobcu ako dlžníka a bola ukončená jeho reštrukturalizácia. S poukazom na
ust. 120 ods. 1, 2 zák. č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov sa pohľadávky v reštrukturalizácii rozlišujú na dve základné
skupiny: 1/ pohľadávky, ktoré sa uplatňujú prihláškou (jedná sa o pohľadávky vzniknuté pred začatím
reštrukturalizačného konania, teda do zverejnenia uznesenia súdu o začatí reštrukturalizačného konania
a osoby oprávnené z týchto pohľadávok sú povinné v záujme aspoň ich čiastočného uspokojenia
prihlásiť tieto pohľadávky do reštrukturalizácie s tým, že pokiaľ nebudú uplatnené v reštrukturalizácii, tak
v dôsledku potvrdenia reštrukturalizačného plánu súdom, zaniká právo tieto pohľadávky voči dlžníkovi
vymáhať) a 2/ pohľadávky prednostné (ktoré vznikli voči dlžníkovi počas reštrukturalizačného konania



a tieto sa nezahŕňajú do reštrukturalizačného plánu). Žalobca bol toho názoru, že peňažné pohľadávky
a iné práva na peňažné plnenie, ktoré nespĺňajú pojmové vymedzenie prednostnej pohľadávky, musia
byť uplatnené prihláškou v reštrukturalizačnom konaní a pokiaľ k tomu nedôjde, zaniká právo tieto
pohľadávky voči dlžníkovi vymáhať v prípade potvrdenia reštrukturalizačného plánu.

Žalobou napadnutým rozhodnutím, resp. rozhodnutím správcu dane bola žalobcovi uložená pokuta
podľa ust. § 155 ods. 1, písm. e/ zák. č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov za správny delikt podľa ust. §  154 ods. 1,
písm. j/ tohto zákona (za nesplnenie povinnosti nepeňažnej povahy vyplývajúcej z daňových predpisov,
nepredstavujúcej samostatnú skutkovú podstatu iného správneho deliktu podľa ust. § 154 ods. 1 vyššie
citovaného zákona), a to in concreto za nepodanie súhrnného výkazu za mesiac január 2012 v lehote
stanovenej zákonom č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom do 31. 12. 2013,
t. j. do 20. 02. 2012, pričom žalobca si túto povinnosť splnil dňa 21. 02. 2012. Z uvedeného vyplýva,
že omeškanie žalobcu so splnením pokutou sankcionovanej povinnosti nepeňažnej povahy sa začalo
i skončilo v období pred začatím reštrukturalizačného konania (ktoré začalo dňa 23. 05. 3013), a teda
všetky skutočnosti determinujúce uloženie pokuty boli dané pred začatím reštrukturalizačného konania.
Žalobca bol toho názoru, že pohľadávka žalovaného, ktorej zodpovedá povinnosť žalobcu zaplatiť
pokutu, je právom na peňažné plnenie, ktoré je skutkovo späté s obdobím predchádzajúcim začatiu
reštrukturalizačného konania v zmysle zák. č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, a preto bolo potrebné toto právo riadne
a včas uplatniť v reštrukturalizácii prihláškou. Na tomto názore nič nemení ani konštitutívny charakter
napádaného rozhodnutia, pretože s prihliadnutím na všetky relevantné okolnosti a najmä na začatie
reštrukturalizačného konania u žalobcu, je potrebné konštatovať, že konštitutívnosť je v insolvenčných
pomeroch prelamovaná inou rozhodujúcou skutočnosťou - povolením reštrukturalizácie, ktorá umožňuje
uplatnenie sankcie prihláškou aj bez predchádzajúceho uloženia samostatným rozhodnutím. Z ust. § 158
ods. 5  zák. č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v
znení neskorších predpisov totiž vyplýva povinnosť správcu dane v prípade povolenia reštrukturalizácie
daňového subjektu postupovať podľa osobitného predpisu, a tým je zák. č. 7/2005 Z. z. o konkurze a
reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ergo povinnosť
uplatniť pohľadávky v reštrukturalizácii prihláškou.
Uvedenému záveru o potrebe uplatniť pokutu v reštrukturalizácii prihláškou nasvedčuje i predchádzajúca
právna úprava v zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných
finančných orgánov  znení neskorších predpisov účinnom do 31. 12. 2011 (v zmysle ust. § 95 ods. 1,
druhá a tretia veta tohto zákona sa za daňovú pohľadávku považovala i daňová pohľadávka nevyrubená
správcom dane, ako i pokuty, sankčný úrok a úrok, ak mohli byť správcom dane  vyrubené do povolenia
reštrukturalizácie), ale taktiež i právna úprava úroku z omeškania v zmysle zák. č. 563/2009 Z. z. o
správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(sankčná povaha pokuty a úroku z omeškania, pričom tento je determinovaný skutočnosťami, ktoré
nastali pred začatím reštrukturalizačného konania a ktorý je potrebné prihlásiť do reštrukturalizácie, čo
vyplýva z ust. § 158 ods. 5, ust. § 156 ods. 2 veta piata, ale i z ust. § 84 ods. 1, písm. g/ tohto zákona a
nie je dôvod, pre ktorý by sa na pokutu mal uplatniť odlišný režim). V tejto súvislosti žalobca poukázal i
na základný účel reštrukturalizácie, ktorým je vyriešenie všetkých právnych vzťahov dlžníka založených
pred začatím reštrukturalizačného konania. Bol toho názoru, že pohľadávka správcu dane na zaplatenie
pokuty nemôže mať rôzny právny režim (ako pohľadávka uplatňovaná prihláškou alebo prednostná
pohľadávka, resp. pohľadávka vzniknutá po skončení reštrukturalizácie) výlučne v závislosti od okamihu
rozhodnutia správcu dane, o to viac, ak oneskorený výkon činnosti správcu dane (pokuta bola uložená
cca dva roky po porušení sankcionovanej povinnosti) by mal zakladať výhodnejšie  postavenie z hľadiska
vymožiteľnosti ukladanej pokuty.

V ďalšej časti žaloby žalobca poukázal na ust. § 84 ods. 1, písm. g/ zák. č. 563/2009 Z. z. o správe
daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,
ktoré osobitne upravuje moment zániku daňového nedoplatku uplatneného v reštrukturalizácii, a to v
rozsahu, v akom ho podľa potvrdeného reštrukturalizačného plánu daňový subjekt nemusí plniť alebo
ho v reštrukturalizácii nemožno uspokojiť a pohľadávok neuplatnených v reštrukturalizácii, pričom s
týmto momentom vyššie citovaný zákon explicitne spája zákaz ich dodatočného vyrubenia. Zákon
teda stanovuje zánik pohľadávky riadne a včas neuplatnenej v reštrukturalizácii bez možnosti jej
dodatočného vyrubenia, čo znamená, že pohľadávka (aby mohla zaniknúť) musí existovať aj bez jej
predchádzajúceho vyrubenia. Uvedené sa vzťahuje na každú pohľadávku správcu dane, ktorá nebola



uplatnená proti dlžníkovi  v reštrukturalizácii. Právo na peňažné plnenie vo výške pokuty uloženej za
omeškanie so splnením nepeňažnej povinnosti, ktoré trvalo (vzniklo a zaniklo) výlučne pred začatím
reštrukturalizačného konania u žalobcu, malo byť uplatnené v reštrukturalizácii bez ohľadu na moment
vydania rozhodnutia a keďže sa tak nestalo, právo na toto peňažné plnenie zaniklo a nemohlo byť
zákonne vyrubené. Žalovaný si v reštrukturalizácii svoje právo, resp. nárok vo forme pokuty neuplatnil
prihláškou, tento sa potom stal nevymáhateľným, v dôsledku čoho je potrebné rozhodnutie žalovaného,
resp. správcu dane o jeho vyrubení označiť za nezákonné, čo je dôvodom na zrušenie oboch týchto
rozhodnutí. Skutočnosti, že postup daňových orgánov je nezákonný, nasvedčuje i to, že akceptáciou
takéhoto postupu by nepochybne došlo k porušeniu zásady rovnosti účastníkov insolvenčného konania,
a to v dôsledku neodôvodneného zvýhodnenia veriteľov takejto pohľadávky oproti iným veriteľom
pohľadávok.

Z uvedených dôvodov potom rozhodnutia daňových orgánov vychádzajú z nesprávneho právneho
posúdenia, čo je dôvodom na ich zrušenie. V závere žaloby žalobca uviedol, že kým oprávnenie
správcu dane uložiť pokutu za omeškanie s plnením daňových povinností dlžníka, ktoré nastalo pred
začatím reštrukturalizačného konania môže byť predmetom viac alebo menej relevantnej polemiky, ale
jej nevymáhateľnosť v dôsledku neuplatnenia prihláškou a potvrdenia plánu súdom je nespochybniteľná.
Bolo povinnosťou žalovaného ako odvolacieho daňového orgánu rozhodnutie riadne odôvodniť tak,
aby bolo možné porozumieť dôvodom, pre ktoré žalovaný považuje predmetnú pokutu za vymáhateľnú
pohľadávku. Žalobca už v odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane namietal vymáhateľnosť pokuty,
napriek tomu žalovaný vo vzťahu k jej vymáhateľnosti neuviedol žiadne odôvodnenie. V tomto smere je
jeho rozhodnutie prekvapujúce, arbitrárne, a teda i nezákonné.

Žalobca zároveň s podanou žalobou predložil súdu listiny, z ktorých vyplynulo, že na základe uznesenia
Okresného súdu Nitra zo dňa 15. 05. 2013 v konaní pod sp. zn. 32R/3/2013 sa u žalobcu začalo
reštrukturalizačné konanie, pričom uznesením zo dňa 21. 06. 2013 bola povolená reštrukturalizácia
a ďalším uznesením zo dňa 31. 01. 2014 bol reštrukturalizačný plán potvrdený a reštrukturalizácia
ukončená.

Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 04. 02. 2015 k žalobe uviedol, že z dôvodu porušenia ust. § 80
zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (spočívajúcom v nepodaní
súhrnného výkazu dane z pridanej hodnoty za január 2012 v zákonom stanovenej lehote, t. j. do 20.
02. 2012) správca dane uložil žalobcovi pokutu v sume 60,- eur podľa  ust. § 155 ods. 1 písm. e/ zák.
č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov za správny delikt podľa ust. § 154 ods. 1, písm. j/ vyššie citovaného zákona, a to
rozhodnutím zo dňa 11. 06. 2014. Toto rozhodnutie žalovaný potvrdil rozhodnutím zo dňa 16. 09. 2014,
ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 22. 09. 2014. Pokuta bola splatná do 15 dní odo dňa nadobudnutia
právoplatnosti rozhodnutia, t. j. 07. 10. 2014, z čoho vyplýva, že právoplatnosť a splatnosť uloženej
pokuty nastala po skončení reštrukturalizácie, k čomu došlo podľa tvrdenia žalobcu v podanej žalobe
dňa  07. 02. 2014. Uloženie pokuty je zákonom stanovená povinnosť správcu dane bez ohľadu na to,
či bude sankcia ako daňová pohľadávka prihlásená  do reštrukturalizačného konania. S poukazom na
ust. § 155 ods. 11, písm. a/ vyššie citovaného zákona pokutu nemožno uložiť, ak uplynulo päť rokov
od konca roka, v ktorom sa daňový subjekt dopustil správneho deliktu, čo bolo v roku 2012. Postup
správcu dane bol teda správny, nakoľko v roku 2014 nezaniklo právo na uloženie sankcie a predmetné
rozhodnutie bolo vydané po skočení reštrukturalizačného konania, k čomu došlo dňa 31. 01. 2014.

Tvrdenie žalobcu, že pohľadávka (vo forme vyrubenej a neuhradenej pokuty) predstavuje peňažné
plnenie, ktoré bolo potrebné riadne a včas prihlásiť v reštrukturalizácii, nemá oporu v zákone.
Vzhľadom na vznik tejto pohľadávky t. j. dňa 08. 10. 2014, nemohla byť prihlásená prihláškou do
reštrukturalizačného konania. Daňový nedoplatok týkajúci sa pokuty teda nebolo možné prihlásiť ako
pohľadávku do 28. 07. 2013, (t. j. do 30 dní od povolenia reštrukturalizácie, k čomu došlo dňa 28.
06. 2013) pretože v tom čase ešte neexistovala, a to vzhľadom na dátum jej vzniku. Správcom dane
vyrubená a neuhradená pokuta je pohľadávkou, ktorá vznikla po začatí reštrukturalizačného konania, a
preto nemohla byť uplatnená prihláškou v tomto konaní.

Povinnosť správcu dane uložiť pokutu za správny delikt podľa ust. § 154 ods. 1, písm. j/ zák. č. 563/2009
Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov, je formulovaná v ust. § 155 ods. 1 písm. e/ vyššie citovaného zákona tak, že správca dane



pokutu „uloží“. Žalovaný je toho názoru, že pohľadávka na pokute nemohla vzniknúť a vzhľadom na
vyššie uvedené ani nevznikla pred začatím reštrukturalizačného konania ako to tvrdí žalobca. Vo svojom
rozhodnutí žalovaný vychádzal zo zákonnej povinnosti správcu dane vyrubiť pokutu bez ohľadu na jej
vymáhateľnosť. Vyššie citovaný zákon neobsahuje navzájom podmienenú väzbu medzi vyrubovaním a
vymáhaním pokuty, pričom správca dane dodržal zákonom stanovenú lehotu na jej uloženie, ktorá je
zakotvená v ust. § 155 ods. 11 vyššie citovaného zákona, v zmysle ktorého nemožno pokutu uložiť, ak
uplynulo päť rokov od konca roka, v ktorom sa daňový subjekt dopustil správneho deliktu podľa ust. §
154 ods. 1, písm. j/ tohto zákona. Žalovaný teda vychádzal zo zákonnej povinnosti správcu dane uložiť
pokutu za správy delikt a túto povinnosť považoval za rozhodujúci argument vo vyrubovacom konaní,
ktoré predchádza žalobcom namietanej vymáhateľnosti pokuty.

Krajský súd v Nitre ako súd vecne a miestne príslušný (§ 246 ods. 1, § 246a ods. 1 OSP), preskúmal
žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného zo dňa 16. 09. 2014, ako i konanie, ktoré predchádzalo
jeho vydaniu  podľa ust. § 247 ods. 1 a nasl. OSP  v rozsahu dôvodov žaloby a dospel k záveru, že
podaná žaloba nie je dôvodná, a preto ju podľa ust. § 250j ods. 1 OSP zamietol. Súd takto rozhodol po
vykonanom pojednávaní dňa 21. 10. 2015 (v neprítomnosti žalovaného, ktorý mal doručenie predvolania
riadne a včas vykázané dňom 02. 09. 2015 a svoju neúčasť na pojednávaní telefonicky ospravedlnil
prostredníctvom svojho zamestnanca)  v pomere hlasov 3:0, a to s poukazom na ust. § 3 ods. 9 zák. č.
757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Z obsahu predloženého administratívneho spisu vyplýva, že žalobca podal súhrnný výkaz dane z
pridanej hodnoty za mesiac január 2012 dňa 21. 02. 2012, pričom tak mal urobiť do                   20.
02. 2012. Na základe uznesenia Okresného súdu Nitra zo dňa 15. 05. 2013 v konaní pod sp. zn.
32R/3/2013 sa u žalobcu začalo reštrukturalizačné konanie, pričom uznesením zo dňa 21. 06. 2013
bola povolená reštrukturalizácia a ďalším uznesením zo dňa 31. 01. 2014 bol reštrukturalizačný plán
potvrdený, reštrukturalizácia bola ukončená a toto uznesenie bolo zverejnené v obchodnom vestníku
dňa 07. 02. 2014. Správca dane vydal dňa 11. 06. 2014 rozhodnutie, ktorým žalobcovi podľa ust. § 155
ods. 1, písm. e/ zák. č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov uložil pokutu v sume 60,- eur za správny delikt podľa ust. § 154
ods. 1, písm. j/ vyššie citovaného zákona za nepredloženie súhrnného výkazu dane z pridanej hodnoty
za január 2012 v lehote a v súlade s ust. § 80 zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení
neskorších predpisov. Z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že žalobca bol povinný súhrnný výkaz
za kalendárny mesiac január 2012 podať do 20 dní po skončení tohto mesiaca, pričom k urobil dňa 21.
02. 2012 a z toho  dôvodu mu bola uložená pokuta v sume 60,- eur. Na základe odvolania žalobcu proti
rozhodnutiu správcu dane, ktorého dôvody sú totožné s dôvodmi podanej žaloby, vo veci rozhodoval
žalovaný, ktorý rozhodnutím zo dňa 16. 09. 2014 potvrdil rozhodnutie správcu dane ako vecne správne.

Úlohou súdu bolo preskúmať zákonnosť postupu a rozhodnutia žalovaného zo dňa               16. 09. 2014
a  posúdiť, či tento vo vzťahu k žalobcovi postupoval v súlade so zákonom, keď potvrdil rozhodnutie
správcu dane zo dňa 11. 06. 2014, ktorým bola žalobcovi uložená pokuta v sume 60,- eur za nesplnenie
povinnosti podať súhrnný výkaz za zdaňovacie obdobie január 2012 v ustanovenej lehote, t. j. do 20.
02. 2012, pričom tak urobil  dňa 21. 02. 2012.

Podľa § 80 ods. 1, 9 veta prvá, zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších
predpisov účinnom do 30. 09. 2012 (teda v čase, ktorý sa týka i mesiaca január 2012), platiteľ je povinný
podať súhrnný výkaz za každý kalendárny mesiac, v ktorom
a/ dodal tovar oslobodený od dane podľa § 43 ods. 1 z tuzemska do iného členského štátu osobe, ktorá
je identifikovaná pre daň v inom členskom štáte,
b/ premiestnil tovar oslobodený od dane podľa § 43 ods. 4,
c/ sa zúčastnil na trojstrannom obchode ako prvý odberateľ podľa § 45,
d/ dodal službu s miestom dodania v inom členskom štáte podľa § 15 ods. 1 zdaniteľnej osobe alebo
právnickej osobe, ktorá nie je zdaniteľnou osobou a je identifikovaná pre daň, a táto osoba je povinná
platiť daň.
Osoby podľa odsekov 1 až 3 sú povinné podať súhrnný výkaz elektronickými prostriedkami najneskôr
do 20 dní po skončení obdobia, za ktoré sú povinné podať súhrnný výkaz.
Podľa § 2 písm. b/, e/, f/ zák. č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov účinnom v čase rozhodovania žalovaného, na účely
tohto zákona sa rozumie



b/ daňou daň podľa osobitných predpisov  vrátane úroku z omeškania, úroku a pokuty podľa tohto zákona
alebo osobitných predpisov a miestny poplatok za komunálne odpady a drobné stavebné odpady podľa
osobitného predpisu,
e/ daňovou pohľadávkou pohľadávka správcu dane na dani do lehoty splatnosti dane, ak tento zákon
neustanovuje inak,
f/ daňovým nedoplatkom dlžná suma dane po lehote splatnosti dane,

Podľa § 63 ods. 1 vyššie citovaného zákona, ukladať povinnosti alebo priznávať práva podľa tohto
zákona alebo osobitného predpisu možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené podľa tohto zákona,
ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 84 ods. 1, písm. g/ vyššie citovaného zákona, daňový nedoplatok zanikne dňom
g/ nasledujúcim po úplnom splnení pohľadávok správcu dane vyplývajúcich z potvrdeného
reštrukturalizačného plánu, a to v rozsahu pohľadávok, ktoré daňový subjekt na základe schváleného
reštrukturalizačného plánu nemusí plniť alebo ktoré nemožno v reštrukturalizácii uspokojiť; rovnako
zanikajú aj pohľadávky, ktoré v reštrukturalizačnom konaní neboli riadne a včas prihlásené, tieto
pohľadávky alebo ich časti po skončení reštrukturalizácie nemožno dodatočne vyrubiť.

Podľa § 154 ods. 1, písm. j/ vyššie citovaného zákona, správneho deliktu sa dopustí ten, kto
j/ nesplní niektorú z povinností nepeňažnej povahy podľa tohto zákona alebo podľa osobitných
predpisov, 1) pričom nejde o správny delikt podľa písmen a) až i).
_________________________________
1) Zákon č. 170/2001 Z. z. o núdzových zásobách ropy a ropných výrobkov a o riešení stavu ropnej
núdze v znení neskorších predpisov.
Zákon č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov.
Zákon č. 98/2004 Z. z. o spotrebnej dani z minerálneho oleja v znení neskorších predpisov.
Zákon č. 104/2004 Z. z. o spotrebnej dani z vína v znení neskorších predpisov.
Zákon č. 105/2004 Z. z. o spotrebnej dani z liehu a o zmene a doplnení zákona č. 467/2002 Z. z. o
výrobe a uvádzaní liehu na trh v znení zákona č. 211/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov.
Zákon č. 106/2004 Z. z. o spotrebnej dani z tabakových výrobkov v znení neskorších predpisov.
Zákon č. 107/2004 Z. z. o spotrebnej dani z piva v znení neskorších predpisov.
Zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov.
Zákon č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné
stavebné odpady v znení neskorších predpisov.
Zákon č. 609/2007 Z. z. o spotrebnej dani z elektriny, uhlia a zemného plynu a o zmene a doplnení
zákona č. 98/2004 Z. z. o spotrebnej dani z minerálneho oleja v znení neskorších predpisov v znení
neskorších predpisov.

Podľa § 155 od. 1, písm. e/, ods. 11 vyššie citovaného zákona, správca dane uloží pokutu
e/ od 60 eur do 3 000 eur za správny delikt podľa § 154 ods. 1 písm. d) a j); ak je správcom dane obec,
uloží pokutu najviac do výšky vyrubenej dane alebo poplatku, nie menej ako 5 eur, najviac však do 1
500 eur,
Pokutu nemožno uložiť, ak uplynulo päť rokov od konca roka, v ktorom
a/ sa daňový subjekt dopustil správneho deliktu podľa § 154 ods. 1 písm. a) až d), i) a j),
b/ nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie správcu dane, ak sa daňový subjekt dopustil správneho deliktu
podľa § 154 ods. 1 písm. e) až h).

Podľa § 158 ods. 1, 3 5 vyššie citovaného zákona, daňový nedoplatok sa na účely konkurzu a
reštrukturalizácie považuje za pohľadávku.
Ak daňový nedoplatok vznikol v deň vyhlásenia konkurzu alebo v deň začatia reštrukturalizačného
konania, alebo po vyhlásení konkurzu alebo po začatí reštrukturalizačného konania, považuje sa za
pohľadávku vzniknutú po vyhlásení konkurzu alebo po začatí reštrukturalizačného konania.
Po vyhlásení konkurzu alebo po povolení reštrukturalizácie správca dane postupuje podľa osobitného
predpisu.

Podľa § 114 ods. 1, písm. a/, b/, c/, f/ zák. č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov platnom v čase začatia reštrukturalizačného
konania u žalobcu, t.j. do 31. 10. 2013, začatie reštrukturalizačného konania má tieto účinky:



a/ dlžník je povinný obmedziť výkon svojej činnosti na bežné právne úkony; iné právne úkony dlžníka
podliehajú súhlasu správcu, ktorý vypracoval posudok,
b/ pre pohľadávku, ktorá sa v reštrukturalizácii uplatňuje prihláškou, nemožno začať konanie o
výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie na majetok patriaci dlžníkovi; už začaté konania o výkon
rozhodnutia alebo exekučné konania sa prerušujú,
c/ pre zabezpečenú pohľadávku, ktorá sa v reštrukturalizácii uplatňuje prihláškou, nemožno začať ani
pokračovať vo výkone zabezpečovacieho práva na majetok patriaci dlžníkovi,
f/ pohľadávku, ktorá sa v reštrukturalizácii uplatňuje prihláškou, nemožno voči dlžníkovi započítať.

Podľa § 120 ods. 1, 2 ak tento zákon neustanovuje inak, právo uplatňovať svoje nároky počas
reštrukturalizácie majú len veritelia, ktorí spôsobom ustanoveným týmto zákonom prihlásili svoje
pohľadávky. Ak sa tieto nároky v reštrukturalizácii riadne a včas neuplatnia prihláškou, právo vymáhať
tieto nároky voči dlžníkovi v prípade potvrdenia reštrukturalizačného plánu súdom zaniká.
Pohľadávky, ktoré vznikli voči dlžníkovi počas reštrukturalizačného konania, pracovnoprávne
nároky, na ktoré nárok vznikol za obdobie kalendárneho mesiaca, v ktorom došlo k začatiu
reštrukturalizačného konania, odmena správcu a nepeňažné pohľadávky sa v reštrukturalizácii
neuplatňujú prihláškou (ďalej len "prednostné pohľadávky"). Na prednostné pohľadávky nepôsobia
účinky začatia reštrukturalizačného konania ani sa nezahŕňajú do reštrukturalizačného plánu, ibaže s
tým ich veritelia súhlasia.

Podľa § 121 vyššie citovaného zákona, prihláška sa podáva v jednom rovnopise u správcu, pričom
správcovi musí byť doručená do 30 dní od povolenia reštrukturalizácie. Na prihlášku doručenú po lehote
sa neprihliada. Ustanovenie § 28 ods. 6 sa použije primerane.

Podľa § 155 ods. 1, 2, 3  zák. č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov platnom do 31. 12. 2014, ustanovenia plánu sa
zverejnením uznesenia o potvrdení plánu v Obchodnom vestníku stávajú účinnými voči všetkým
účastníkom plánu; ustanovenia plánu o novom úvere sú účinné voči každému.
Zverejnením uznesenia o potvrdení plánu v Obchodnom vestníku zaniká právo veriteľov, ktorí riadne a
včas podľa tohto zákona neprihlásili svoje pohľadávky, vymáhať tieto pohľadávky voči dlžníkovi, ako aj
riadne a včas neprihlásené zabezpečovacie práva vzťahujúce sa na majetok dlžníka; to platí rovnako aj
pre podmienené pohľadávky, ktoré mali byť uplatnené prihláškou.
Plán potvrdený súdom sa považuje za právny úkon urobený vo forme a spôsobom, ktorý je vyžadovaný
osobitnými predpismi pre vznik, zmenu alebo zánik práv alebo záväzkov obsiahnutých v pláne. Ak je pre
vznik, zmenu alebo zánik práva alebo záväzku obsiahnutého v pláne potrebné rozhodnutie príslušného
orgánu, právo alebo záväzok vznikne, zmení sa alebo zanikne až rozhodnutím príslušného orgánu;
príslušný orgán nemôže odmietnuť vydať potrebné rozhodnutie len z dôvodu, že plán ako právny úkon
nie je urobený vo forme alebo spôsobom vyžadovaným osobitným predpisom.

Podľa § 159 vyššie citovaného zákona, ak dlžník alebo preberajúca osoba ani do 30 dní od doručenia
výzvy nesplní riadne a včas voči účastníkovi plánu pohľadávku alebo iný záväzok vyplývajúci mu z plánu,
plán sa tým stáva voči účastníkovi plánu vo vzťahu k dotknutej pohľadávke neúčinným.

Podľa § 161 vyššie citovaného zákona, v prípade neúčinnosti plánu voči veriteľovi sú dlžník a
preberajúca osoba povinní spoločne a nerozdielne splniť pôvodnú pohľadávku veriteľa v rozsahu, v
akom bola pohľadávka prihlásená a zistená, spolu s úrokom podľa osobitného predpisu počítaným
zo zistenej časti pohľadávky od začatia reštrukturalizačného konania. Pohľadávku veriteľa sú dlžník a
preberajúca osoba povinní splniť v pôvodnej lehote splatnosti.

V konaní nebolo sporné, že žalobca ako platiteľ dane z pridanej hodnoty bol v roku 2012 povinný podávať
elektronickými prostriedkami súhrnný výkaz podľa ust. § 80 ods. 1  zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej
hodnoty v znení neskorších predpisov účinnom do 30. 09. 2012 za každý kalendárny mesiac, v ktorom
nastala niektorá zo skutočností uvedených pod písm. a/ až d/ tohto zákona, a to v lehote podľa ust. §
80 ods. 9 veta prvá tohto zákona. Konkrétne za kalendárny mesiac január 2012 bol žalobca povinný
podať súhrnný výkaz najneskôr do 20. 02. 2012, pričom tak urobil dňa 21. 02. 2012, čo taktiež nebolo
sporné a čo znamená, že s podaním tohto výkazu sa dostal do omeškania. Nesplnenie povinnosti podať
súhrnný výkaz v zákonom stanovenej lehote podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty
v znení neskorších predpisov je považované za správny delikt v zmysle ust. § 154 ods. 1, písm. j/ zák.



č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (pokiaľ nejde o správny delikt podľa písmen a/ až i/ tohto zákona).

Na základe uznesenia Okresného súdu Nitra zo dňa 15. 05. 2013 v konaní pod sp. zn. 32R/3/2013
sa u neho začalo reštrukturalizačné konanie, ktoré bolo ukončené na základe súdom potvrdeného
reštrukturalizačného plánu u žalobcu ako dlžníka, a to uznesením súdu zo dňa 31. 01. 2014, ktoré bolo
zverejnené v obchodnom vestníku dňa 07. 02. 2014.

Zákon č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej len daňový poriadok) teda ustanovuje, kto a v akom prípade sa
dopustí správneho deliktu, pričom v ust. § 155 tohto zákona sú uvedené sankcie, ktoré správca dane
uloží za správny delikt. Ustanovenie § 155 daňového poriadku je pritom formulované tak, že správca
dane pokutu uloží, teda nie tak, že má možnosť ju uložiť. Správca dane si svoju povinnosť splnil dňa
11. 06. 2014 (teda po skončení reštrukturalizačného konania), kedy vydal rozhodnutie, ktorým žalobcovi
uložil pokutu v sume 60,- eur podľa ust. § 155 ods. 1, písm. e/ daňového poriadku, teda za správny delikt
podľa ust. § 154 ods. 1 písm.  j/ daňového poriadku, skutková podstata ktorého spočívala v tom, že
nepodal súhrnný výkaz za kalendárny mesiac január 2012 v zákonom stanovenej lehote, t. j. do 20. 02.
2012,  teda nesplnil si povinnosť nepeňažnej povahy, ktorú mu ukladá ust. § 80 ods. 1 zák. č. 222/2004
Z. z. o dani z pridanej  hodnoty v znení neskorších predpisov. Žalobca s takýmto postupom nesúhlasil
tvrdiac, že pohľadávka žalovaného, ktorej zodpovedá jeho povinnosť (povinnosť žalobcu) zaplatiť pokutu
je právom na peňažné plnenie, ktoré je spojené s obdobím pred začatím reštrukturalizačného konania
a z toho dôvodu bolo potrebné túto pohľadávku riadne a včas uplatniť v reštrukturalizácii.

V predmetnej veci bolo teda potrebné prioritne posúdiť otázku vzniku pohľadávky vo forme pokuty, ktorá
bol žalobcovi uložená správcom dane podľa ust. § 155 ods. 1 písm. e/ daňového poriadku a či správcovi
dane vznikla povinnosť prihlásiť takúto pohľadávku z titulu pokuty (z dôvodu nepodania súhrnného
výkazu v zákonom stanovenej lehote) prihláškou do reštrukturalizačného konania. Vychádzajúc zo
znenia relevantných zákonných ustanovení, z ktorých vyplýva, že správca dane nemá povinnosť prihlásiť
tú daňovú pohľadávku, ktorá sa stala splatnou po povolení reštrukturalizácie, dospel krajský súd k
záveru, že v danom prípade nebolo možné pohľadávku správcu dane (vzniknutú z titulu uloženia pokuty
za nesplnenie nepeňažnej povinnosti) prihlásiť do reštrukturalizačného konania skončeného na základe
uznesenia súdu zo dňa 31. 01. 2014, ktoré bolo zverejnené v Obchodnom vestníku dňa 07. 02. 2014,
nakoľko táto pohľadávka vo forme pokuty vznikla až na základe rozhodnutia správcu dane zo dňa 11.
06. 2014, ktoré nadobudlo právoplatnosť v spojení s rozhodnutím žalovaného zo dňa 16. 09. 2014 až
dňa 22. 09. 2014 (teda až po skončení reštrukturalizačného konania) a žalobca bol povinný túto pokutu
zaplatiť do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia, t. j. do 07. 10. 2014, kedy nastala splatnosť
tejto pokuty.

Súd vychádzal pritom z ust. § 2 písm. b/ daňového poriadku, podľa ktorého sa daňou pre účely tohto
zákona rozumie daň, vrátane pokuty podľa tohto zákona. Podľa ust. § 2 písm. e/ a f/ daňového poriadku,
daňovou pohľadávkou je pohľadávka správcu dane na dani (teda i pokute) do lehoty splatnosti dane,
ak tento zákon neustanovuje inak a daňovým nedoplatkom je dlžná suma dane, teda i pokuty po lehote
splatnosti dane.

Pokuta je v zákone č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov upravená v jeho piatej časti označenej ako „Zodpovednosť za
porušenie povinností“ ako jedna zo sankcií (druhou sankciou je úrok z omeškania), pričom z ust. § 155
ods. 1 písm. e/  daňového poriadku vyplýva, že pokutu správca dane uloží za správny delikt podľa ust.
§ 154 ods. 1 písm. j/ daňového poriadku, t. j. za nesplnenie niektorej z povinností nepeňažnej povahy
podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov, medzi ktorými je uvedený i zákon č. 222/2004
Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, ktorý ukladá povinnosť podať súhrnný
výkaz do 20 dní po skončení príslušného kalendárneho mesiaca, pričom porušenie tejto povinnosti sa
považuje za správny delikt.

Vyššie uvedené zákonné ustanovenie je teda formulované tak, že správca dane je túto sankciu (vo
forme pokuty) povinný uložiť za správny delikt, ktorého sa žalobca dopustil tým, súhrnný výkaz za január
2012 nepodal do 20. 02. 2012, ale urobil tak dňa 21. 02. 2012. Povinnosť daňového subjektu zaplatiť
pokutu však nevzniká automaticky momentom nesplnenia nepeňažnej povinnosti  (v tomto čase nie je



zrejmá ani výška pokuty), teda bez toho, aby správca dane vydal o tom rozhodnutie. Naopak, povinnosť
zaplatiť pokutu vznikne daňovému subjektu až v prípade, keď správca dane túto pokutu uloží (určí sumu
pokuty a jej splatnosť) a jeho rozhodnutie nadobudne právoplatnosť. Tu je potrebné vychádzať z ust.
§ 63 ods. 1 daňového poriadku, z ktorého vyplýva, že ukladať povinnosti alebo priznávať práva podľa
tohto zákona možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené podľa tohto zákona, ak tento zákon
neustanovuje inak. Z uvedeného potom treba vyvodiť záver, že povinnosť žalobcu zaplatiť pokutu a
pohľadávka správcu dane vo forme pokuty za nesplnenie nepeňažnej povinnosti (nepodaní súhrnného
výkazu) v zákonom stanovenej lehote vznikla, až keď bola táto pokuta správcom dane rozhodnutím
uložená, resp. až právoplatnosťou tohto rozhodnutia.

Z piatej časti zák. č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov označenej ako „Zodpovednosť za porušenie povinností“ teda
vyplýva, že v konaní o uloženie pokuty správca dane túto pokutu uloží, ak daňový subjekt napr. nesplní
svoju zákonom stanovenú povinnosť a nepodá súhrnný výkaz do 20 dní po skončení kalendárneho
mesiaca, za ktorý mal tento výkaz podať. Jedná sa teda o samostatné sankčné konanie, ktoré nastupuje
až po porušení zákonom stanovenej povinnosti a pohľadávka správcu dane z takéhoto konania vzniká
až na základe právoplatného rozhodnutia o uložení pokuty. V tejto súvislosti súd dáva do pozornosti
žalobcu rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 29. 04. 2015 v konaní pod sp. zn. 5Sžf/146/2013, v
ktorom bola riešená obdobná problematika sankcie za porušenie zákonom uloženej povinnosti zo strany
daňového subjektu.

Až na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia zo dňa 11. 06. 2014 (ktorým bola žalobcovi
uložená pokuta) teda vznikla správcovi dane pohľadávka vo vzťahu k žalobcovi ako daňovému subjektu,
ktorý sa dopustil správneho deliktu, z čoho potom vyplýva, že pohľadávku na pokute si žalovaný nemohol
uplatniť v reštrukturalizačnom konaní, nakoľko v čase jeho začatia ani skončenia táto pohľadávka
neexistovala. Z uvedeného nesporne vyplýva, že pokuta sa stala daňovým nedoplatkom žalobcu v
zmysle ust. § 2 písm. f/ daňového poriadku až po jej uložení (inak povedané pokutu pred jej uložením,
resp. bez jej uloženia nie je možné považovať za daňový nedoplatok daňovníka a pohľadávku správcu
dane), kedy už bola známa jej výška. Pokiaľ žalobca v žalobe namietal, že predmetná pohľadávka
správcu dane vo forme pokuty vznikla voči žalobcovi ešte pred začatím reštrukturalizačného konania
a túto mal správca dane prihlásiť v reštrukturalizačnom konaní postupom podľa zák. č. 7/2005 Z. z. o
konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,
súd túto námietku žalobcu považoval za nedôvodnú. Takýto názor žalobcu podľa súdu nie je správny a
súladný s vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami, naviac správca dane nemohol túto pohľadávku
prihlásiť do reštrukturalizačného konania, nakoľko nebola známa ani jej výška. Správcovi dane nič
nebráni v tom, aby aj po ukončení reštrukturalizačného konania uložil pokutu za porušenie zákonom
stanovenej povinnosti, ku ktorému došlo pred jeho začatím.

Nevyhnutným predpokladom preto, aby správca dane postupoval podľa ust. § 158 ods. 5 zák.
č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v
znení neskorších predpisov a prihlásil pohľadávku do reštrukturalizačného konania je totiž existencia
takejto pohľadávky, pričom len daňový nedoplatok sa v zmysle ust. § 158 ods. 1 daňového poriadku
považuje za pohľadávku na účely konkurzu a reštrukturalizácie. Z uvedeného je zrejmé, že je správny
záver žalovaného, že pokuta nebola v čase začatia a ani ukončenia reštrukturalizačného konania
daňovým nedoplatkom, keďže nebola uložená pred jeho začatím, a teda pre účely reštrukturalizácie
sa nepovažovala za pohľadávku, ktorá by mohla a mala byť prihlásená do reštrukturalizácie a takýto
záver je podľa názoru súdu výsledkom správneho právneho posúdenia veci. Pokuta ako pohľadávka
správcu dane môže vzniknúť až okamihom právoplatnosti rozhodnutia ukladajúceho daňovému subjektu
povinnosť túto sankciu zaplatiť a teda len týmto okamihom sa daňová pohľadávka správcu dane stáva
istou daňovou pohľadávkou.

Nemožno preto súhlasiť ani s tvrdením žalobcu, že predmetná pohľadávka (pokuta) zanikla v zmysle
ust. § 84 ods. 1 písm. g/ daňového poriadku, pretože podľa tohto zákonného ustanovenia zanikajú len tie
pohľadávky, ktoré v reštrukturalizačnom konaní neboli riadne a včas prihlásené, (hoci prihlásené byť mali
a mohli), ani s tvrdením žalobcu, že tieto pohľadávky po skončení reštrukturalizácie nemožno dodatočne
vyrubiť, pretože v predmetnom prípade sa nejedná o pohľadávku, ktorá mala byť prihlásená do
reštrukturalizačného konania, keďže v čase jeho začatia a ani skončenia nebola daňovým nedoplatkom
v zmysle ust. § 158 ods. 1 daňového poriadku v spojení s ust. § 2 písm. f/ toho zákona. Záver žalovaného,



že pokuta bola uložená za správny delikt v súlade s ust. § 155 ods. 1 písm. e/ a podľa ust. § 155
ods. 11 daňového poriadku je teda výsledkom správneho právneho posúdenia veci a správnej aplikácie
ustanovení daňového poriadku a zák. č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Žalobca v podanej žalobe poukazoval na právnu úpravu obsiahnutú v ust. § 95, ktoré bolo  začlenené
do ôsmej časti (osobitné ustanovenia pre konkurz a reštrukturalizáciu) zák. č. 511/1992 Zb. o správe
daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov
účinnom do 31. 12. 2011, v tom zmysle, že podľa tejto právnej úpravy bolo potrebné uplatniť pokutu
v reštrukturalizácii prihláškou. Poukazovanie na túto  právnu úpravu je však podľa názoru súdu
irelevantné, nakoľko od 01. 01. 2012 je účinný zák. č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok)
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý vo svojej šiestej
časti (osobitné ustanovenia pre konkurz a reštrukturalizáciu) obsahuje i ust. § 158 ods. 1, v zmysle
ktorého sa daňový nedoplatok na účely konkurzu a reštrukturalizácie považuje za pohľadávku. Daňový
nedoplatok je dlžná suma dane (teda i pokuty) po lehote splatnosti dane, čo výslovne vyplýva z ust. §
2 písm. f/ daňového poriadku. Správca dane si podľa názoru súdu a s poukazom na vyššie uvedené
ustanovenia daňového poriadku nemohol prihlásiť do reštrukturalizácie pohľadávku na pokute, pretože
táto pohľadávka nevznikla automaticky tým, že žalobca bol v omeškaní s plnením svojej nepeňažnej
povinnosti a v čase začatia ani skončenia reštrukturalizačného konania nebola známa suma daňového
nedoplatku (pokuty), ani jej splatnosť. Bolo potrebné teda vydať rozhodnutie o uložení pokuty, v ktorom
bola určená suma pokuty, t. j.  60,- eur a jej splatnosť, t. j. do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia, v
dôsledku čoho potom žalobcovi vznikol daňový nedoplatok v tejto sume, ktorému korešponduje daňová
pohľadávka správcu dane v tejto sume. Správca dane pokutu uložil v zákonom stanovenej lehote
vyplývajúcej z ust. § 155 ods. 11 daňového poriadku, teda do piatich rokov od konca roka, v ktorom sa
žalobca ako daňový subjekt dopustil správneho deliktu, t. j. v roku 2012.

K tvrdeniam žalobcu ohľadne nevymáhateľnosti uloženej pokuty,  ktorá je podľa jeho názoru
nespochybniteľná, súd uvádza, že správca dane musel postupovať podľa ust.  § 155 ods. 1, písm. e/ a
žalobcovi uložiť pokutu za správny delikt podľa ust. § 154 ods. 1, písm. j/ daňového poriadku, pričom v
tomto konaní nemohol posudzovať vymáhateľnosť tejto pohľadávky. Rovnako tak otázku vymáhateľnosti
pokuty neposudzoval ani súd v tomto konaní, nakoľko predmetom žaloby bolo preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného zo dňa 16. 09. 2014 a postup predchádzajúci jeho vydaniu, teda dôvodnosť
uloženia pokuty. Je potrebné odlišovať možnú vymáhateľnosť pokuty ako daňovej pohľadávky správcu
dane od rozhodnutia o uložení pokuty.

S poukazom na vyššie uvedené potom správca dane dňa 11. 06. 2014 dôvodne vydal rozhodnutie, v
zmysle ktorého žalobcovi uložil pokutu v sume 60,- eur za nesplnenie nepeňažnej povinnosti, t. j. za
nepodanie súhrnného výkazu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2012 v zákonom
stanovenej lehote, t. j. do 20. 02. 2012, pričom tak urobil v lehote podľa v ust. § 155 ods. 11 daňového
poriadku. Správne postupoval i žalovaný, keď svojim rozhodnutím zo dňa 16. 09. 2014 rozhodnutie
správcu dane zo dňa  11. 06. 2014 ako vecne správne potvrdil.

Z týchto dôvodov súd vo veci rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku a podľa ust. §
250j ods. 1 OSP žalobu zamietol, pretože dospel k záveru, že rozhodnutie a postup žalovaného sú v
súlade so zákonom, pričom žalovaný sa vo svojom rozhodnutí riadne vysporiadal s námietkami žalobcu
v podanom odvolaní ohľadne vzniku pohľadávky vo forme pokuty a jeho rozhodnutie z vyššie uvedených
dôvodov podľa názoru súdu nemožno považovať za prekvapujúce, arbitrárne a ani nezákonné.
O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 250k ods. 1 OSP a neúspešnému žalobcovi  náhradu trov
konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku  možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa  jeho
doručenia na Krajský súd v Nitre, písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto



rozhodnutie, alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ
domáha (§ 205 ods. 1 OSP).