Rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 16Co/268/2015 z 8. 6. 2016 Citácia: rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica z 8. júna 2016, sp. zn. 16Co/268/2015, ECLI:SK:KSBB:2016:6012899438.1 Krajský súd Banská Bystrica | 16Co/268/2015 | ECLI:SK:KSBB:2016:6012899438.1 | 2016-06-08 | Rozhodnutie Oblasť práva: Občianske právo – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam Citované ustanovenia: § 126 ods. 1 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/8660d5f4-161d-4e7e-91e8-9f4fd0b80ef4 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2016:6012899438.1 Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/268/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6012899438
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Štefan Baláž
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6012899438.1

Rozhodnutie
Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Baláža a členov
senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a JUDr. Alexandra Mojša v právnej vecin avrhovateľky G. H., rodenej
J., narodenej XX. XX. XXXX, bytom M., O. XX, zastúpenej Advokátskou kanceláriou UHAĽ, s. r. o.,
so sídlom vo Zvolene, Námestie SNP 6/14, za ktorú koná advokát a konateľ JUDr. Maroš Uhaľ, proti
odporcovi H. J., narodeného XX. XX. XXXX, bytom D., X. XX, o určenie veci do dedičstva v konaní
vedenom na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 12C/128/2003, o odvolaní odporcu proti rozsudku
Okresného súdu Zvolen č. k. 12C/128/03 - 180 zo dňa 19. 10. 2007, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd rozsudok okresného súdu m e n í tak, že návrh zamieta.

Navrhovateľka je povinná nahradiť odporcovi trovy prvostupňového a druhostupňového konania vo
výške 616,40 € pozostávajúcich zo zaplateného súdneho poplatku v sume 66,39 € a z trov právneho
zastúpenia v sume 550,01 € do troch dní.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd učil, že „do dedičstva po poručiteľke G. J., rod. A., nar. XX.
XX. XXXX, r. č. XXXXXX/XXX, naposledy bytom D. - X. XX, zomrelej XX. XX. XXXX, patrí z titulu
bezpodielového spoluvlastníctva manželov s H. J., nar. XX. XX. XXXX, r. č. XXXXXX/XXX, nehnuteľnosť
vedená Katastrálnym úradom U. U., Správou katastra D., nachádzajúca sa v k. ú. D., obec D., okres D.,
zapísaná na LV č. XXX, a to rodinný dom so súpisným číslom XX, postavený na pozemku parcely registra
„C“, evidovanej na katastrálnej mape parcelné číslo XXXX, druh pozemku - zastavané plochy a nádvoria
o výmere 585 m2 v celosti. Okresný súd zároveň odporcovi uložil povinnosť nahradiť navrhovateľke
trovy konania vo výške 139.367,- Sk na účet jej právneho zástupcu v súdom určenej lehote. Okresný súd
tak rozhodol o zmenenom návrhu na začatie konania podanom navrhovateľkou 13. 08. 2007(č. l. 158 a
159 spisu). O veci rozhodol vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania vyhodnotením listinných
dôkazov a oboznámením sa so spismi Okresného súdu Zvolen č. k. 8C/196/1977, 15C/184/1999,
8C/128/1976 a 8C/88/1976, ako aj DNot 151/2000 a spisom Štátneho notárstva vo Zvolene sp. zn.
D 99/1983. Na základe uvedeného dospel k záveru, že odporca nebol dobromyseľný pri nadobudnutí
vlastníctva k spornej nehnuteľnosti, nadstavbe, ktorú postavili rodičia účastníkov G. J. a H. J., a preto
táto „patrí do dedičstva po poručiteľke titulom BSM“, vzhľadom k tomu, že poručiteľka svojho manžela
H. J. predumrela.

O odvolaní pôvodne rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom č. k. 16Co/36/2008-207 zo
dňa 27. 03. 2008 tak, že rozsudok okresného súdu zmenil a návrh navrhovateľky zamietol. Zároveň
uložil navrhovateľke povinnosť zaplatiť odporcovi trovy celého konania vo výške 18.566,-Sk na účet jeho
právneho zástupcu JUDr. Antona Bahledu v lehote troch dní.

Krajský súd mal za to, že v konaní vedenom na Okresnom súde Zvolen sp. zn. 8C/196/1977 došlo k
vyporiadaniu BSM medzi P. J. (prvou manželkou odporcu) a H. J. (odporcom), v ktorom konaní súd



rozhodol, že do BSM P. J. a H. J. (terajšieho odporcu) patrí polovica rodinného domu nachádzajúceho
sa v D., X. č. p. XX, s hospodárskymi staviskami, zapísaná na na LV č. XXX kat. území D., ako
parc. EN 12-322/23 záhrada o výmere 4 árov 71 m2 a EN parc. XX-XXX/XX zastavaná plocha o
výmere 3 árov 29 m2, vedené v celosti na meno účastníkov ako vlastníkov (ďalej len „predmetný dom“).
Titulom vyporiadania BSM bola uložená povinnosť odporcovi zaplatiť navrhovateľke sumu 74 805,- Sk,
potom, čo do masy BSM bola zahrnutá polovica rodinného domu, ktorá pri vyporiadaní BSM pripadla
odporcovi. Z uvedeného spisu krajský súd mal za preukázané, že rodičia odporcu mali asanovaný
starý rodinný dom a časť peňazí, ktoré dostali za tento dom, vložili do výstavby nového rodinného
domu. Otec odporcu sa však sám nevyjadril, akú čiastku do rodinného domu investoval. Na druhej
strane však bolo preukázané, že aj prvá manželka odporcu za trvania manželstva dostala od svojich
rodičov finančnú hotovosť. V dôvodoch rozsudku okresný súd uviedol, že "...pretože presná čiastka
prostriedkov, ktoré vložili do výstavby domu, či už rodičia odporcu, navrhovateľka alebo odporca z
vlastných zdrojov, nemohla byť preukázaná, súd určil, že do BSM patrí iba polovica rodinného domu,
pričom druhá polovica je vlastníctvom rodičov odporcu...". Na základe uvedeného krajský súd dospel k
záveru, že pokiaľ súd prvého stupňa rozsudkom rozhodol o spoluvlastníctve predmetného domu, mal
z takéhoto záveru súd prvého stupňa vychádzať aj v súdenej veci. Považoval za rozporuplné, aby
okresný súd v r. 1979, keď vyhlásil rozsudok o vyporiadaní BSM medzi terajším odporcom a jeho prvou
manželkou, do BSM zaradil polovicu domovej nehnuteľnosti a v súčasnosti takmer po 28 rokoch dospel
k záveru bez vykonania iných dôkazov, že celá domová nehnuteľnosť patrí do BSM rodičov odporcu
G. a H. J. st. Takýto záver súdu prvého stupňa v napadnutom rozsudku odporuje logickému vývoju a
sledu vzťahov medzi účastníkmi konania s ohľadom na skutočnosť, že navrhovateľka, ktorá bola účastná
dedičského konania vo veci prejednania dedičstva po nebohej G. J., vôbec pri výsluchu ako dedička dňa
4. 2. 1983 neuviedla, že do dedičstva patrí aj sporný rodinný dom. Okresný súd poukázal aj na to, že
navrhovateľka prejav pozostalého manžela poručiteľky H. J. st., zachytený v zápisnici o predbežnom
vyšetrení majetku patriaceho do dedičstva, ktorý uviedol, že poručiteľka G. J. nevlastnila rodinný dom,
bývala v dome, ktorý patrí jej synovi, túto skutočnosť navrhovateľka zjavne akceptovala až do r. 1998,
kedy zomrel otec účastníkov konania a svedčí o tom aj jej prehlásenie z roku 1971. Krajský súd osobitne
vyhodnotil čestné prehlásenie navrhovateľky (č. l. 248 spisu), ktorá potvrdila, že prebrala sumu 30 000,-
Kčs, ktorá jej bola vyplatená otcom H. J. ako podiel z domu a celého majetku, ktorý je na meno otca,
a ďalej prehlásila, že po smrti otca nebude žiadať od brata žiadny podiel z domu, ani z majetku jej
otca (prehlásenie zo dňa 5. 5. 1971, ktoré bolo overené pod č. 68/1971 matrikárkou bývalého MNV v
D.). Krajský súd dospel k záveru, že toto prehlásenie korešponduje so zistením súdu o tom, že počas
života svojich rodičov navrhovateľka rešpektovala vlastnícke vzťahy odporcu k domovej nehnuteľnosti.
Rodičia účastníkov zjavne ešte za svojho života, tým že navrhovateľke dali výplatok z domu, vyporiadali
svoje majetky a na strane odporcu akceptovali jeho vlastnícke, príp. spoluvlastnícke právo k spornej
nehnuteľnosti.
Rozsudok krajského súdu bol zrušený v dovolacom konaní Najvyšším súdom Slovenskej republiky
uznesením sp. zn. 1Cdo 111/2008 zo dňa 30. novembra 2009, v ktorom najvyšší súd, mutadis mutandis,
poukázal na to, že „aj keď je z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia možné sa dozvedieť, ktoré z
vykonaných dôkazov mu slúžili ako podklad a odvolací súd sa aj snažil vysvetliť, akými úvahami sa
pri hodnotení týchto dôkazov spravoval, výsledkom premietnutým v zdôvodnení jeho rozhodnutia je
však len súbor indícií, ktoré by mali nasvedčovať správnosti prijatého právneho záveru o nedôvodnosti
žaloby bez toho, aby napadnuté rozhodnutie bolo náležitým spôsobom zdôvodnené právne. Na jednej
strane odvolací súd vytkol okresnému súdu, že sa dôsledne neriadil intenciami zrušujúceho uznesenia
a neposúdil žalobu aj z hľadiska možnosti nadobudnutia spoluvlastníckeho podielu žalovaným k spornej
nehnuteľnosti originárnym spôsobom, teda výstavbou pri existencii dohody o spoluvlastníctve, na druhej
strane sám pri riešení tejto otázky nevyslovil jednoznačný právny názor (odhliadnuc od skutočností, že
sa nezaoberal - aspoň z odôvodnenia rozhodnutia opak nevyplýva - žalovaným naznačenou možnosťou
nadobudnutia vlastníctva k spornej nehnuteľnosti aj vydržaním). Pre nedostatok právnych dôvodov sa
tak stal napadnutý rozsudok nepreskúmateľným ...“.
Krajský súd opätovne o veci rozhodol rozsudkom č. k. 16Co/34/2010-269 zo dňa 27. 05. 2010 tak,
že rozsudok okresného súdu zmenil a návrh navrhovateľky zamietol a zároveň uložil navrhovateľke
povinnosť zaplatiť odporcovi trovy celého konania 616,40 € na účet JUDr. Antona Bahledu v lehote
troch dní (vtedajšieho právneho zástupcu odporcu - pozn. odvolacieho súdu). V tomto rozhodnutí
krajský súd, okrem iného, vyslovil, že z výsledku vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa vo
veci 8C 196/1977 dospel pri vyhodnotení k záveru, že pokiaľ súd prvého stupňa rozsudkom rozhodol
o spoluvlastníctve domovej nehnuteľnosti k domu súp. č. 98 v X. X. a polovicu domovej nehnuteľnosti
zaradil do masy BSM, mal z takéhoto záveru súd prvého stupňa vychádzať aj v súdenej veci. Krajský



súd znovu poukázal na svoje závery uvedené v predošlom zmeňujúcom rozsudku (16Co/36/2008 z 27.
03. 2008) a taktiež uviedol, že rodičia účastníkov zjavne ešte za svojho života, tým že navrhovateľke
dali výplatok z domu, vyporiadali svoje majetky a na strane odporcu akceptovali jeho vlastnícke, príp.
spoluvlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti. Takáto zvyklosť je v predmetnom regióne D. a okolia
obvyklé, čo je všeobecne známe aj krajskému súdu, že rodičia zvykli „urobiť poriadky“ so svojím
majetkom. K tomu zjavne slúžil i predmetný „výplatok“ z rodičovského domu pre navrhovateľku a
čestné prehlásenie podpísané navrhovateľkou. Súd, teda, dospel k záveru, že predmetná nehnuteľnosť
bola nadobudnutá originárnym spôsobom - výstavbou, a to v podielovom spoluvlastníctva na základe
konkludentnej dohody o spoluvlastníctve, ktorá bola uzavretá medzi rodičmi účastníkov konania a
odporcom s jeho prvou manželkou. Túto uznávala aj navrhovateľka, ktorá od rodičov titulom výplatku z
1 domu prevzala 30.000,-Sk, a ktorú skutočnosť navrhovateľka akceptovala až do smrti svojich rodičov.
Dohoda o spoluvlastníctve vyplýva z výpovede prvej manželky odporcu P. J., rod. J., obsiahnutej v
spisovom materiáli Okresného súdu Zvolen sp. zn. 8C/88/1976, kde táto jednoznačne tvrdila, že
dom stavali spoločne s rodičmi odporcu. Uvedené potvrdili aj svedkovia účastní ako pomocníci pri
stavbe domu vypočutí v konaní okresného súdu o vyporiadaní BSM odporcu a jeho prvej manželky.
Navrhovateľka uvedenú skutočnosť nenamietala počas života svojich rodičov, nedomáhala sa určenia,
že do dedičstva po jej nebohej matke patrí aj sporný rodinný dom a existenciu spoluvlastníctva
začala namietať až po smrti otca H. J. v roku 1998. Navrhovateľka spoluvlastníctvo odporcu a rodičov
nenamietala od výstavby domu v r. 1967 až do r. 1998. Odporca bol v dobrej viere, že je spoluvlastníkom
nehnuteľnosti, o čom svedčí napr. aj skutočnosť, že od roku 1967 platil za predmetnú nehnuteľnosť daň.
Zároveň však krajský súd uviedol, že odporca s manželkou spoločne dom s rodičmi postavil, polovičné
spoluvlastníctvo vydržal.
Rozsudok krajského súdu sp. zn. 16Co/34/2010 zrušil v dôsledku dovolania Najvyšší súd Slovenskej
republiky uznesením sp. zn. 4Cdo 272/2010 zo dňa 28. 05. 2012, v ktorom najvyšší súd, okrem iného,
poukázal na to, že nie je možné preskúmať správnosť postupu odvolacieho súdu, keďže na jednej
strane odvolací súd tvrdí, že žalovaný nadobudol vlastníctvo k nehnuteľnosti originálnym spôsobom,
a to výstavbou pri existencii dohody o spoluvlastníctve, a na druhej strane tvrdí, že túto nehnuteľnosť
nadobudol žalovaný do vlastníctva vydržaním. Ide o vzájomne si odporujúcu právnu argumentáciu. Nie
je právne možné, aby žalovaný nadobudol spornú nehnuteľnosť ako výstavbou, tak aj vydržaním. Takáto
rozpornosť právnych záverov odvolacieho súdu spôsobuje nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku.
O odvolaní proti rozsudku opätovne rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici (ktorý rozhodoval v
zmenenom zložení senátu) tak, že rozsudok okresného súdu zrušil a konanie zastavil (uznesenie č.
k. 16Co/254/2012-310 zo dňa 06. 09. 2012). Krajský súd dospel k právnemu záveru, že rozhodovanie
o tom, že určitá vec patrí do dedičstva po poručiteľke titulom BSM s jej pozostalým manželom, nie
je v právomoci sporového súdu. Takýmto rozhodnutím by vlastne sporový súd rozhodol, čo z vecí
patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva poručiteľky a jej pozostalého manžela patrí do dedičstva
po poručiteľke, čo v čase smrti poručiteľky patrilo do kompetencie štátneho notárstva (teraz notára).
Návrhom sa, teda, žiada určiť, čo z bezpodielového spoluvlastníctva manželov patrí do dedičstva po
U.J. (titulom BSM). Vznikla tak situácia procesnej inkompatibility, kedy by sporový súd rozhodoval o
niečom, o čom možno rozhodnúť len v inom konaní (dedičskom), hoci aj pred tým istým súdom. Ide o
taký nedostatok podmienky konania, ktorý v začatom sporovom konaní nemožno odstrániť (§ 103 a §
104 ods. 1 O. s. p.).
Aj vyššie uvedené uznesenie krajského súdu bolo zrušené (tretím rozhodnutím) Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 4Cdo 252/2013 zo dňa 17. decembra 2014 z dôvodu odňatia možnosti konať pred súdom, ktoré
bolo spôsobené prekvapivým rozhodnutím krajského súdu. Odvolací súd nepostupoval podľa § 213 ods.
2 O. s. p., čím žalobkyni odňal možnosť konať pred súdom.
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p. ), odvolanie opätovne prejednal
viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa ust. § 212 ods. 1 O. s. p. na pojednávaní nariadenom na
prejednanie odvolania podľa ust. § 214 ods. 1 O. s. p. a rozsudok okresného súdu podľa ust. § 220 O.
s. p. zmenil z nasledovných dôvodov :
Podľa § 175k ods. 3 O. s. p., ak sú aktíva a pasíva medzi účastníkmi sporné, obmedzí sa súd len na
zistenie ich spornosti; pri výpočte čistého majetku na ne neprihliada.
Podľa § 175l ods. 1 O. s. p., ak mal poručiteľ v čase svojej smrti s pozostalým manželom majetok v
bezpodielovom spoluvlastníctve, o ktorého vyporiadaní sa nezačalo konanie na súde, vyporiada sa tento
majetok v konaní o dedičstve podľa osobitného predpisu. Podľa ods. 2 toho istého ustanovenia majetok
uvedený v odseku 1 sa môže vyporiadať dohodou medzi pozostalým manželom a dedičmi uzavretou
písomne alebo ústne do zápisnice. Ak medzi nimi nedôjde k dohode, vyporiada tento majetok súd



príslušný na konanie o dedičstve. Ak rozhodnutie závisí od skutočnosti, ktorá zostala medzi účastníkmi
sporná, postupuje súd podľa § 175k ods. 3.
V konaní nie je sporným, že rodičia účastníkov konania zomreli, a to matka účastníkov G. J., rod.
A., dňa 25. 12. 1982 a H. J. st. 07. 11. 1998. V konaní nie je sporným ani tá skutočnosť, že
navrhovateľka sa až v dedičskom konaní po otcovi začala domáhať rozhodnutia, že predmetný rodinný
dom patrí v celosti do dedičstva po poručiteľoch. Svojho práva sa domáhala najskôr v dedičskom
konaní po otcovi a v tomto konaní (vedenom na Okresnom súde Zvolen sp. zn. D 1873/1998) bola
odkázaná na podanie žaloby na okresnom súde, okresný súd rozsudkom sp. zn. 15C/184/99-61 zo
dňa 09. 11. 1999 žalobu zamietol a Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č. k. 13Co/74/2000-77
predmetné rozhodnutie okresného súdu uznesením zo dňa 28. marca 2000 zrušil a konanie zastavil. V
dôvodoch rozhodnutia poukázal na to, že ak dom súp. č. XXX,nadobudli poručitelia do bezpodielového
spoluvlastníctva manželov, toto bezpodielové spoluvlastníctvo zaniklo smrťou G. J.. K určeniu, čo patrí
z bezdpodielového spoluvlastníctva manželov do dedičstva po G. J. a čo pozostalému manželovi, môže
dôjsť len v dedičskom konaní po G. J.. V sporovom občianskoprávnom konaní možno len určiť, čo patrí
alebo nepatrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Pretože návrhom sa žiadalo určiť, čo z
bezpodielového spoluvlastníctva manželov patrí do dedičstva po G. J. a čo do dedičstva po H. J. st., teda,
aby sporový súd vyporiadal toto spoluvlastníctvo, hoci zaniklo smrťou jedného z manželov, vznikla tak
situácia procesnej inkompatibility, kedy sporový súd by rozhodoval o niečom, o čom možno rozhodnúť
len v inom konaní, hoci aj predtým istým súdom. Po G. J. sa dedičské konanie už viedlo a k prejednaniu
dedičstva došlo rozhodnutím Okresného súdu Zvolen č. k. D 543/94-37 zo dňa 02. 08. 1995. Predmetom
dedičstva nebolo vlastnícke právo k domu č. súp. 98, a preto krajský súd uviedol, že bude na dedičoch
poručiteľky, aby si podali návrh na začatie dodatočného dedičského konania ohľadom vlastníctva k
domu č. súp. XX. Na základe tejto skutočnosti potom navrhovateľka podala návrh na prejednanie
novoobjaveného majetku po poručiteľke G. J.. Navrhovateľka sa pôvodne podanou žalobou (dňa 11. 11.
2003) domáhala určenia „že nehnuteľnosť patrí v celosti do bezpodielového spoluvlastníctva manželov,
poručiteľky G. J., rod. A., narodenej XX. XX. XXXX, zomrelej XX. XX. XXXX a H. J., narodeného
XX. XX. XXXX, zomrelého XX. XX. XXXX“. V dôsledku zrušujúceho uznesenia krajského súdu sp. zn.
16Co/68/2005 zo 17. 03. 2005, v ktorom krajský súd dospel k záveru, že okresný súd odňal právomoc
notára, navrhovateľka zmenila návrh na začatie konania (č. l. 159), ktorým žiadala určiť, že „do dedičstva
poručiteľke nebohej poručiteľky G. J. ..., patrí z titulu BSM s H. J. ...“ predmetná nehnuteľnosť v celosti.
O tomto návrhu rozhodol okresný súd napadnutým rozsudkom tak, že zmenenému návrhu vyhovel
(12C/128/03) a o odvolaní proti ktorému ostatne rozhodol krajský súd tak, že rozsudok okresného
súdu zrušil a konanie zastavil. Keďže uznesenie krajského súdu bolo zrušené uznesením najvyššieho
súdu sp. zn. 4Cdo/254/2013 z dôvodu prekvapivého rozhodnutia odvolacieho súdu, krajský súd vyzval
účastníkov konania na vyjadrenie sa k inému právnemu posúdeniu veci (č. l. 355 spisu), a to, aby sa
účastníci vyjadrili k možnému použitiu § 175k ods. 2, § 175l ods. 1, 2, ako aj k ust. § 103, 104 ods. 1
O. s. p. v súdom určenej lehote.
Odporca v písomnom vyjadrení uviedol, že na základe rozhodnutia okresného súdu č. k. 8C/88/1976
v spojení s rozhodnutím č. k. 8C/128/1976 a v spojení s rozhodnutím č. k. 8C/146/1977 sa stal
podielovým spoluvlastníkom predmetného domu v polovici. Toto rozhodnutie, na základe ktorého sa
stal spoluvlastníkom rodinného domu, je právoplatné v zmysle § 159 ods. 2 O. s. p., je záväzné pre
účastníkov a pre všetky orgány. Poukázal aj na ust. § 159 ods. 3 O. s. p., podľa ktorého len čo sa o veci
právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žiadal odvolací
súd, aby rozhodol tak, že rozhodnutie súdu prvého stupňa zruší a konanie zastaví.
Navrhovateľka v písomnom vyjadrení k výzve krajského súdu, okrem iného, poukázala na to, že z
právneho názoru odvolacieho súdu v zrušujúcom uznesení, ako aj z doterajšieho priebehu konania, je
zrejmé, že podaným návrhom sa nedomáha toho, čo z bezpodielového spoluvlastníctva G. a H. J. patrí
do dedičstva po G. J., naopak, domáha sa toho, čo vlastnila G. J. v režime BSM v čase smrti. Ak by
bol citovaný záver odvolacieho súdu iný, nebol by ju vyzval na úpravu petitu, ale konanie by zastavil,
pretože právomoc konať o tom, čo patrí do pozostalosti a čo do vlastníctva druhého manžela, má jedine
dedičský súd, resp. súdny komisár. Uvedeným petitom, ako aj návrhom sa inak povedané, navrhovateľka
domáha, že G. J. bola v čase jej smrti s H. J. bezpodielovou spoluvlastníčkou predmetnej nehnuteľnosti
v celosti, t. j. nielen v spoluvlastníckom podiele 1, ako je to v súčasnosti zapísané na LV č. XXX.
Vyššie uvedené vyjadrenie navrhovateľky krajský súd považoval za upresnenie návrhu na začatie
konania a pri terajšom rozhodovaní, teda, odvolací súd vychádzal z tej skutočnosti, že navrhovateľka sa
domáha podaným návrhom na začatie konania (zmeneným) rozhodnutia, že predmetná nehnuteľnosť
bola v čase smrti poručiteľky G. J. v bezpodielovom spoluvlastníctve s jej pozostalým manželom. Takýto
návrh je v kompetencii všeobecného súdu prejednať v občianskoprávnom konaní vzhľadom k tomu,



že rozhodnutie súdu (dedičského súdu), resp. notára o vyporiadaní BSM poručiteľky s jej pozostalým
manželom v dedičskom konaní po poručiteľke, závisí od skutočnosti, ktorá zostala medzi účastníkmi
sporná, a preto súd postupuje podľa § 175k ods. 3 O. s. p. (§ 175l ods. 2 O. s. p. ). Keďže v dedičskom
konaní po poručiteľke v prípade sporných aktív sa súd obmedzí len na zistenie ich spornosti a pri
výpočte čistého majetku na ne neprihliada (§ 175k ods. 3 O. s. p.), v prípade neprejednania návrhu na
začatie konania podaného navrhovateľkou by došlo k odopretiu prístupu navrhovateľky k súdu, teda
viedlo by k neústavnému stavu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd, na rozdiel od svojho
predošlého rozhodnutia, vzhľadom na upresnený petit žaloby, dospel k záveru, že je v kompetencii
všeobecného súdu danú vec prejednať, a teda, dospel k záveru, že nie je dôvodné rozsudok okresného
súdu zrušiť a konanie zastaviť. Odvolací súd preto v súčasnosti rozhodoval o odvolaní proti rozsudku
okresného súdu č. k. 12C/128/03-180 z 19. 10. 2007, proti ktorému podal odvolanie odporca, a ktorý
v odvolaní namietal, že sa prvostupňový súd pri svojom rozhodnutí nedostatočne riadil ust. § 132 O.
s. p. pri hodnotení dôkazov, neakceptoval rozhodnutie Okresného súdu Zvolen č. k. 8C 196/77 zo
dňa 29. 01. 1979, ktorým bolo rozhodnuté o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov
odporcu a jeho vtedajšej manželky P. J., rod. J., ktorej z titulu vyporiadania BSM musel odporca vyplatiť
l/4-tinu hodnoty predmetného domu vo výške 74 805,- Sk. Navrhovateľka s týmto rozhodnutím bola
oboznámená, nikdy to nepopierala. Nepopierali to ani rodičia účastníkov konania. Navyše navrhovateľka
nežiadala predmetné nehnuteľnosti zahrnúť do dedičského konania po matke G. J. v r. 1983 a následne
pri obnove dedičského konania v r. 1984. Žiadala nadstavbu pojať do dedičského konania po nebohom
otcovi H. J. st., v r. 1998. Namietal, že súd sa nevyporiadal s prehlásením č. 68/1971 zo dňa 05. 05.
1971, v ktorom navrhovateľka vlastnoručným podpisom potvrdila, že prevzala od svojho otca H. J. st. 30
000,- Sk, ako výplatu z podielu domu a celého majetku a viac nebude žiadať od svojho brata H. J., po
smrti otca žiaden podiel z domu ani majetku. Je nesporné, že na výstavbe domu sa odporca podieľal
značnou mierou ako fyzicky, tak aj finančne. Tvrdenie H. J. st. v čase vyporiadania BSM medzi odporcom
a P. J. v r. 1978 bolo účelové, v snahe nepriznať podiel z domu odporcovi, aby nemusel vyplácať podiel z
BSM. S týmto tvrdením svedka H. J. st. sa súd pri rozhodovaní o zrušení a vyporiadaní BSM vyporiadal
tak, že túto hodnotil ako nehodnovernú, a odporcu, napriek tvrdeniam tohto svedka, zaviazal vyplatením
sumy 74.805,- Sk bývalej manželke. Napriek takémuto rozhodnutiu a vyporiadaniu BSM odporcu a jeho
bývalej manželky súd v danej veci, po 28 rokoch, výpoveď vyššie uvedeného svedka si súd osvojil ako
pravdivú a hodnovernú a svoje rozhodnutie odôvodnil aj na jej základe. Navrhovateľka v predmetnom
dome nikdy nebývala, nepodieľala sa nijako na jeho výstavbe a nikdy za života poručiteľov si na túto
nehnuteľnosť nerobila nárok. Odporca od samého počiatku užívania domu v ňom býval spolu s rodičmi
a bývalou manželkou a po rozvode s ňou v ňom od roku 1982 býva s terajšou manželkou. Zároveň
odporca namietal aj výrok rozsudku okresného súdu o náhrade trov konania. Rozsudok okresného súdu
žiadal zrušiť z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p.), resp.
zmeniť tak, že dom súp. č. 98 ... nepatrí do dedičstva po poručiteľke.
Podľa § 132 ods. 1 OZ vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou,
dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených zákonom.
Pri výklade o spôsoboch nadobudnutia vlastníctva treba klásť dôraz na originárne (pôvodné,
neodvodené, prvotné) spôsoby nadobudnutia vlastníctva. Originárne sa nadobúda vlastníctvo
vytvorením novej veci, spracovaním veci, nadobudnutím úžitkov a prírastkov veci, prisvojením si veci.
K týmto prípadom možno priradiť aj nadobudnutie vlastníctva zo zákona, rozhodnutím štátneho orgánu
alebo vydržaním (viď Peter Vojčík a kolektív, Občiansky zákonník, stručný komentár, 3. doplnené a
vypracované vydanie, vydavateľstvo IURA Edition, 2010, str. 310).
Predmetom sporu medzi účastníkmi konania je rozhodnutie - určenie, či rodinný dom č. XX v D.,
X., tvoril predmet bezpodielového spoluvlastníctva poručiteľky G. J. a jej pozostalého manžela H. J.
st. v celosti, ktorému tvrdeniu navrhovateľky oponoval odporca tým, že do dedičstva by mal patriť
predmetný dom, resp., že tento dom s príslušenstvom tvoril bezpodielové spoluvlastníctvo poručiteľky a
jej pozostalého manžela len v polovici, nakoľko odporca sa stal podielovým spoluvlastníkom uvedeného
domu na základe mlčky uzavretej dohody o podielovom spoluvlastníctve, resp. originárnym spôsobom, a
to výstavbou na základe dohody o podielovom spoluvlastníctve v polovici. Okresný súd pri rozhodovaní
vyhodnocoval opätovne dôkazy vykonané v konaní vedenom pod sp. zn. 8C/196/77 v konaní o
vyporiadaní BSM odporcu s jeho prvou manželkou P. J., avšak tieto vyhodnotil rozdielne, než došlo
k vyhodnoteniu týchto dôkazov v samotnom konaní vedenom pod sp. zn. 8C/196/77, navyše, bez
akéhokoľvek ďalšieho dokazovania vo veci. Okresný súd mal za to, že „zo svedeckej výpovede H.
J. st. však nevyplýva, že by došlo k vzájomnej výstavbe tohto rodinného domu“. Aj z citovaných
svedeckých výpovedí vyplýva, že navrhovateľka zabezpečovala stravu na stavbe, avšak reálne ju tam
svedkyňa videla až po postavení domu. Podľa názoru Okresného súdu Zvolen, výpovede svedkov v



konaní 8C/196/77 nesvedčia tomu, že by navrhovateľka a odporca (navrhovateľkou v konaní sp. zn.
8C/196/77 bola manželka odporcu P. J.), nadobudli originárnym spôsobom vlastníctvo. Rozhodnutie č.
k. 8C/196/77 zo dňa 29. 01. 1979 nemôže byť titulom pre nadobudnutie vlastníckeho práva odporcu
k predmetnému domu. Financovanie a stavanie rodinného domu s otcom podľa názoru súdu, nie sú
preukázané svedeckými výpoveďami svedkov v tomto konaní. Naopak, je tam svedecká výpoveď H.
J. st., ktorý výslovne uviedol, že stavbu rodinného domu financoval z vlastného a syn mu na stavbe
nepomáhal. Medzi účastníkmi a H. J. st. a G. J. nedošlo k dohode o spoluvlastníctve, došlo tam k dohode
o užívaní postavenej nehnuteľnosti s tým, že jedno poschodie budú užívať rodičia a jedno poschodie
mladí mladomanželia. Súd nesúhlasil s tvrdením odporcu s tým, že navrhovateľka dostala podiel z domu
od H. J. st. z celého majetku vo výške 30.000,-Kčs, že je to jej výplatou z podielu z domu, a že už nebude
žiadať podiel ani z domu, ani z majetku. Pokiaľ ide o odporcom tvrdené vydržanie spoluvlastníckeho
podielu k rodinnému domu, okresný súd zaujal právny názor, že u odporcu chýbala dobromyseľnosť pri
vykonávaní práva držby. Medzi rodičmi účastníkov bolo dohodnuté len to, kto z nich, kde po postavení
domu bude bývať.
Odvolací súd predovšetkým posudzoval, či okresný súd v súdenej veci bol viazaný rozsudkom
Okresného súdu Zvolen v konaní o vyporiadaní BSM odporcu a jeho prvej manželky alebo týmto
rozhodnutím viazaný nebol a mohol sa od záverov vyslovených v konaní o vyporiadaní BSM odchýliť.
Podľa § 159 ods. 2 O. s. p. výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány;
ak je ním rozhodnuté o osobnom stave, je záväzný pre každého.
Záväznosť a nezmeniteľnosť rozhodnutia spôsobujú tzv. prekážku právoplatne rozhodnutej veci
(impedimentum rei iudicatae). To znamená, že o tej istej veci, o ktorej sa už raz právoplatne rozhodlo,
nemožno rozhodovať opäť. Ide o procesné vyjadrenie ústavnoprávnej zásady ne bis in idem, teda nikdy
nie dvakrát o tej istej veci.
Materiálna stránka právoplatnosti súdneho rozhodnutia sa prejavuje predovšetkým v záväznosti
rozhodnutia, resp. záväznosti výroku rozhodnutia pre určitý počet subjektov. Hovoríme o subjektívnej
hranici záväznosti súdneho rozhodnutia. Pokiaľ nejde o výnimočné prípady, keď je právoplatné
rozhodnutie súdu subjektívne záväzné pre každého (ak rozsudkom nie je rozhodnuté o osobnom stave),
je rozhodnutie záväzné len medzi účastníkmi konania (prípadne sa právoplatnosť rozšíri na subjekty,
o ktorých to výslovne ustanovuje zákon, napr. porovnaj § 159a). Skutočnosť, že výrok právoplatného
rozsudku je záväzný pre všetky orgány sa však nemôže vykladať tak, že by sa iný subjekt, než účastník
právoplatne rozhodnutého konania, nemohol domáhať svojho nároku, ktorý sa nejakým spôsobom
dotýka už právoplatne rozhodnutej veci. Pre súdy a iné štátne orgány je výrok rozhodnutia súdu záväzný,
len pokiaľ ide o otázku, ako bolo rozhodnuté medzi účastníkmi konania. Napríklad, ak prejednávaná
vec skutkovo a právne súvisí s vecou, ktorá už bola právoplatne rozhodnutá medzi účastníkmi konania,
nemôže si súd predbežne posúdiť takto rozhodnutú vec inak, pretože výrok tohto právoplatného
rozsudku je preň záväzný. Ak však súd koná s niekým, kto nebol účastníkom právoplatne skončeného
a rozhodnutého konania (a nejde pritom ani o subjekt, na ktorý je zákonom rozšírená subjektívna
hranica záväznosti súdneho rozhodnutia), môže si túto otázku posúdiť aj inak, teda výrok právoplatného
rozsudku preň v tomto prípade záväzný nebude. V súdenej veci súd koná s niekým (s navrhovateľkou),
kto nebol účastníkom právoplatne skončeného a rozhodnutého konania o vyporiadanie BSM odporcu a
jeho manželky P. J., a preto okresný súd nie je viazaný výrokom právoplatného rozsudku o vyporiadaní
BSM medzi odporcom a jeho manželkou. Na podporu tohto tvrdenia krajský súd poukazuje na komentár
v publikácii Števček/Ficová a kolektív - Občiansky súdny poriadok, komentár - I. prvý diel, druhé vydanie
C.H. Beck 2012, str. 581. Napriek tej skutočnosti, že okresný súd si mohol otázku vlastníckeho práva k
predmetnej nehnuteľnosti posúdiť aj inak, než bolo rozhodnuté v rozsudku o vyporiadaní BSM odporcu
a jeho manželky, a inak aj súd napadnutým rozsudkom rozhodol, okresný súd nesprávne rozhodol len
na základe iného hodnotenia dôkazov, než ako ich hodnotil súd v konaní o vyporiadaní BSM odporcu
a jeho manželky, pričom podľa názoru odvolacieho súdu, na takéto iné hodnotenie dôkazov nemal
podklady a neboli dané dôvody na ich iné hodnotenie. Na základe dôkazov vykonaných v konaní o
vyporiadaní BSM odporcu a jeho manželky okresný súd dospel k záveru, že medzi odporcom a jeho
manželkou nedošlo k dohode s poručiteľkou a jej pozostalým manželom o spoluvlastníctve predmetného
domu, s ktorým záverom okresného súdu sa odvolací súd nestotožňuje. Pri rozhodovaní okresný súd
vychádzal z tej skutočnosti, že otec odporcu H. J. st. v konaní o vyporiadaní BSM odporcu a jeho
manželky na pojednávaní dňa 18. 08. 1978 ako svedok tvrdil, že celý nový dom staval výlučne sám.
Tvrdil, že účastníci, t. j. jeho syn a nevesta, na dome vôbec nepracovali. S týmto tvrdením otca odporcu
sa však okresný súd v konaní o zrušení a vyporiadaní BSM odporcu s jeho manželkou vyporiadal. V
konaní o zrušení a vyporiadaní BSM odporcu s jeho manželkou samotný odporca žiadal návrh zamietnuť
z dôvodu, že s navrhovateľkou si vyporiadali veci patriace do BSM a predmetný rodinný dom bol



síce postavený za trvania manželstva, avšak je majetkom jeho rodičov, ktorí celú stavbu financovali.
V konaní o vyporiadaní BSM odporcu a jeho manželky okresný súd vypočul viacerých svedkov, z
výpovede ktorých okresný súd vyvodil, že na stavbe predmetného domu sa podieľali tak rodičia terajších
účastníkov konania, ako aj odporca s jeho manželkou (svedok G. H., svedkyňa G. Y., K. U., J. J.,
J. J., H. R., J. R., T. J., H. R., H. A.). Mal za preukázané, že rodičia odporcu mali asanovaný starý
rodinný dom a časť peňazí, ktoré dostali za tento dom, vložili do výstavby nového rodinného domu.
Otec odporcu sa však sám nevyjadril, akú čiastku do rodinného domu investoval. Na druhej strane však
bolo preukázané, že aj manželka odporcu dostala za trvania manželstva od svojich rodičov finančnú
hotovosť a tieto peniaze sa použili či už na kúpu prvého auta, na nábytok, príp. na iné potreby v
domácnosti. Pretože presná čiastka prostriedkov, ktoré vložili do výstavby domu, či už rodičia odporcu,
navrhovateľka (manželka odporcu) alebo odporca z vlastných zdrojov, nemohla byť preukázaná, súd
určil, že do BSM patrí iba polovica rodinného domu, pričom druhá polovica je vlastníctvom rodičov
odporcu. Okresný súd tak vlastne prejudiciálne rozhodol o tom, že odporca s manželkou nadobudli
polovicu predmetného rodinného domu originárnym spôsobom, a to výstavbou na základe dohody
o podielovom spoluvlastníctve, ktorá bola medzi účastníkmi uzavretá mlčky. Odvolací súd s takýmto
posúdením veci súhlasí a okrem dôkazov, ktoré vyhodnotil okresný súd v konaní o vyporiadaní BSM
odporcu a jeho manželky, poukazuje aj na ďalšie dôkazy, ktoré svedčia v prospech tohto právneho
záveru. Takýmto dôkazom, hoci nepriamym, je aj tá skutočnosť, že navrhovateľka sa začala domáhať
určenia, že predmetný rodinný dom tvoril bezpodielové spoluvlastníctvo poručiteľky a jej pozostalého
manžela v čase jej smrti až po smrti otca. Nedomáhala sa toho v dedičskom konaní po matke, v
ktorom konaní pozostalý manžel poručiteľky uviedol, že poručiteľka nebola vlastníčkou rodinného domu,
že vlastníkom tohto domu bol ich syn, a to napriek tomu, že navrhovateľka o tejto skutočnosti mala
vedomosť, nakoľko bola prítomná pri prejednaní dedičstva po poručiteľke. Ďalším dôkazom toho, že
otec účastníkov konania uznával vytvorené podielové spoluvlastníctvo, je prehlásenie navrhovateľky z
5. mája 1971 ňou vlastnoručne podpísané, v zmysle ktorého prebrala sumu 30.000,-Kčs, ktorá jej bola
vyplatená jej otcom, ako podiel z domu a celého majetku a na základe ktorej navrhovateľka prehlásila,
že ani po smrti jej otca nebude žiadať od brata H. J. žiadny podiel z domu ani z majetku jej otca. Podľa
názoru odvolacieho súdu práve z dôvodu podpísania tohto prehlásenia sa navrhovateľka nedomáhala
v dedičskom konaní po svojej matke, že do dedičstva po nej, resp. do BSM matky a jej pozostalého
manžela, by mal patriť predmetný rodinný dom. Síce kolaudačné rozhodnutie na dom bolo vydané až
v roku 1976, ktorá skutočnosť medzi účastníkmi nebola sporná, avšak rodinný dom bol postavený v
rokoch 1963 až 1965, ktorú skutočnosť navrhovateľka v konaní taktiež nenamietala.
Vzhľadom k tomu, že odvolací súd dospel k právnemu záveru, že polovica predmetného rodinného domu
bola nadobudnutá odporcom a jeho manželkou P. titulom výstavby rodinného domu, t. j. originárnym
spôsobom na základe mlčky uzavretej dohody o podielovom spoluvlastníctve, nebol dôvod posudzovať,
či uvedený podiel z rodinného domu bol odporcom a jeho manželkou nadobudnutý aj titulom vydržania.
Pri rozhodovaní odvolací súd prihliadol aj na právnu zásadu, že vo všetkých veciach má prednosť
spravodlivosť a slušnosť pred právnym chápaním práva (placuit in omnibus rebus ...), keďže v konaní
bolo nepochybne preukázané, že odporca spolu so svojou prvou manželkou sa podieľali na výstavbe
rodinného domu, v predmetnej nehnuteľnosti bývali a odporca dosiaľ v ňom býva aj so svojou druhou
manželkou. Do smrti otca sa navrhovateľka nikdy nedomáhala toho, že vlastníctvo odporcu a jeho prvej
manželky k polovici domu nesvedčilo, pričom odporca platil dane z nehnuteľnosti z predmetného domu
od roku 1967. V neposlednom rade odvolací súd prihliadol na prehlásenie navrhovateľky zo dňa 05.
05. 1971, v zmysle ktorého bola vyplatená sumou 30.000,-Kčs ako podiel z domu a z celého majetku,
pričom navrhovateľka prehlásila, že ani po smrti svojho otca nebude žiadať od brata H. J. žiadny podiel
z domu, ani z majetku jej otca. Odvolací súd preto rozsudok okresného súdu podľa § 220 O. s. p., keďže
neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie ani na jeho zrušenie, zmenil a návrh zamietol.
V konaní bol plne úspešný odporca, a preto má právo podľa § 142 ods. 1 O. s.p. (v odvolacom konaní v
spojení s ust. § 224 ods. 1 O. s. p. ) na náhradu trov prvostupňového i odvolacieho konania. Navrhovateľ
si uplatnil trovy celého konania v sume 616,40 € v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti SR
č. 163/2002 Z. z. a č. 655/2004 Z. z., a keďže o povinnosti navrhovateľky bolo pôvodne rozhodnuté
rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 16Co/34/2010 - 269, v ktorom sa navrhovateľke
uložila povinnosť odporcovi zaplatiť trovy celého konania v uvedenej výške, odvolací súd v ďalšom
len poukazuje na dôvody uvedeného rozhodnutia v časti o náhrade trov konania, ktoré rozhodnutie je
navrhovateľke známe, nakoľko jej bolo doručené k rukám jej právneho zástupcu. Ďalšie trovy konania
odporcovi zo spisu nevyplývajú, návrh na náhradu iných trov odporca nepodal.
Vzhľadom k tomu, že v priebehu konania zaniklo právne zastúpenie odporcu smrťou jeho právneho
zástupcu, odvolací súd uložil povinnosť navrhovateľke nahradiť trovy konania k rukám odporcu.



Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.