Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 9CoE/18/2015 z 26. 5. 2015 Citácia: uznesenie Krajského súdu Prešov z 26. mája 2015, sp. zn. 9CoE/18/2015, ECLI:SK:KSPO:2015:8704112306.1 Krajský súd Prešov | 9CoE/18/2015 | ECLI:SK:KSPO:2015:8704112306.1 | 2015-05-26 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 219 ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/920b5b8c-73fa-485c-9df3-2618dc8122b2 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2015:8704112306.1 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 9CoE/18/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8704112306
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Šebeň
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8704112306.1

Uznesenie
Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25,
811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom
Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému: P. X., nar. X.X.XXXX, bytom XXX
XX R. XX, štátna občianka Slovenskej republiky, o vymoženie 165,97 eur (5.000,- Sk) s prísl., o odvolaní
oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Poprad č. k. 10Er/40/2004-34 zo dňa 20.10.2014 a o jeho
návrhu na prerušenie konania, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti.

Z a m i e t a návrh oprávneného na prerušenie konania a jeho žiadosti na predloženie prejudiciálnej
otázky Súdnemu dvoru EÚ n e v y h o v u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd napadnutým uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom exekúciu zastavil a
vyslovil, že o trovách exekučného konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia. Ďalším
výrokom konštatoval, že doručením oznámenia OMBUSPOT, Združenia na ochranu práv spotrebiteľov,
Poprad, že vstupuje do exekučného konania ako vedľajší účastník na strane povinného, nenastali účinky
vzniku vedľajšieho účastníctva tohto subjektu. Zároveň návrh na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú,
návrh na odklad exekúcie a na zastavenie exekúcie, podaný OMBUSPOT, Združením na ochranu práv
spotrebiteľov, odmietol.

Rozhodnutie o zastavení exekúcie odôvodnil tým, že exekúcia v tomto konaní sa vedie na základe
notárskej zápisnice č. N 528520030 NZ 115509/2003 spísanej notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom. Z
uvedeného zistil, že exekúcia je vedená na základe notárskej zápisnice o uznaní právneho záväzku
a súhlase s vykonateľnosťou notárskej zápisnice ako exekučného titulu, ktoré vyhlásenie v mene
povinného urobil Mgr. A. D., na základe substitučnej plnej moci zastupujúceho Mgr. Tomáša Kušníra a
to na základe plnej moci v mene povinného, ktorú mu ako advokátovi povinný udelil v zmluve o úvere
uzavretej medzi oprávneným a povinným dňa 26.6.2003, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou notárskej
zápisnice. Konštatoval, že notárska zápisnica, na podklade ktorej je vedené exekučné konanie, nie
je spôsobilým exekučným titulom, keďže sa nestala vykonateľnou, t.j. nespĺňa podmienky materiálne
vykonateľného exekučného titulu a to preto , lebo bola spísaná na základe absolútne neplatného
právneho úkonu. Pri zastupovaní povinného pri spísaní notárskej zápisnice došlo k zjavnému porušeniu
zákona, pretože za povinnú osobu uznal záväzok advokát, t. j. osoba, ktorej záujmy sú v rozpore
so záujmami povinného ako

zastúpeného a zástupca konal zákonom nedovoleným spôsobom, keď podpísal zápisnicu za povinného.
Zmluvná voľnosť povinného bola takýmto spôsobom obmedzená, povinný nemal možnosť voľby iného
splnomocnenca a teda nešlo o výber zo strany povinného. Samotná skutočnosť, že advokát Mgr. Tomáš



Kušnír bol vybraný priamo oprávneným ako veriteľom, nemôže viesť k záveru, že menovaný advokát
bude hájiť záujmy osoby, ktorá mu plnú moc na svoje zastupovanie udelila, ale naopak nasvedčuje
záveru, že bude hájiť predovšetkým záujmy subjektu, ktorý ho vybral a do predtlače zmluvy o úvere i
uviedol. Mal za preukázané, že notárska zápisnica spísaná na Notárskom úrade JUDr. Ondreja Ďuriača
dňa 6.12.2003 je nevykonateľná, pretože bola spísaná na základe neplatnej a neúčinnej plnej moci.
Preto podľa § 57 ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku exekúciu zastavil. O trovách exekúcie rozhodol
v zmysle § 151 ods. 3 O.s.p. s tým, že o týchto bude rozhodnuté samostatným uznesením, a to do 30
dní od právoplatnosti vo veci samej.

Proti uzneseniu súdu prvého stupňa včas podal oprávnený odvolanie. Zároveň navrhol, aby súd konanie
podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267
Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky, ktorých presnú formuláciu oprávnený
uviedol v úvode dôvodov podaného odvolania. Nestotožnil sa s napadnutým uznesením a vytýkal súdu
prvého stupňa, že tento rozhodol nad rámec zverenej právomoci, svojím postupom odňal možnosť
účastníkovi konať pred súdom, nedostatočne zistil skutkový stav a vec nesprávne právne posúdil.
Vo vzťahu k uvedenému poukázal na to, že všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu,
nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o
veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa,
teda vmanévrovanie veriteľa do situácie, ako by bol exekučný titul zrušený. Poukázal na možnosť
vykonania exekúcie aj na podklade notárskej zápisnice, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s
vykonateľnosťou súhlasila. Základnou vlastnosťou notárskej listiny je jej vierohodnosť. Notár poskytuje
účastníkom garanciu, že jej obsah sa nebude dodatočne meniť. Všeobecný súd, podľa jeho názoru,
nedisponuje právomocou umožňujúcou mu zasahovať do tejto garancie a ovplyvňovať výkon práva
vyplývajúceho z obsahu notárskej listiny. Mal za to, že všeobecný súd vo veci žalobcu nebol povinný
zaoberať sa skúmaním, či notárska zápisnica bola vydaná v súlade s platnými predpismi. Uviedol, že
povinnému nič nebránilo využiť možnosť domáhať sa nápravy cestou zrušenia zápisnice de iure, alebo
domáhať sa náhrady školy. Vzhľadom na to, že platná notárska zápisnica má rovnaké účinky ako
rozsudok všeobecného súdu, exekučný súd musí s takýmto titulom nakladať rovnako ako s

rozsudkom všeobecného sudu. V opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne
uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe
exekučného titulu vydaného všeobecným súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo
na základe exekučného titulu vydaného v rámci činnosti notára. V štádiu posudzovania splnenia
zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie exekučný súd nie je
oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery) exekučného titulu. Exekučný súd
nedisponuje právomocou rušiť či meniť obsah notárskej listiny, ktorá je exekučným titulom. Namietal,
že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre
rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení, zároveň nemal možnosť ovplyvniť
prípravu obsahu

rozhodnutia exekučného súdu. Súd povinnému však dal nezákonne dodatočnú príležitosť na to, aby
bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie žalobcu, došlo k zmareniu exekúcie. Uviedol, že je voči
povinnému v pozícii veriteľa, ktorému nebol uhradený jeho legitímny dlh a nútene ho preto voči
povinnému vymáha. Exekučný súd vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu
k meritu veci, čím porušil zásadu dvojinštančnosti

súdneho konania. Oprávnený ďalej tvrdil, že plnomocenstvo nie je vôbec možné právne považovať za
neprijateľnú podmienku. Plnomocenstvo nie je zmluvným ustanovením a nemožno naň preto aplikovať
právnu úpravu neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutú v ustanovení § 53 OZ. Poukázal na
to, že ak povinný udelil svojmu zástupcovi plnomocenstvo na zastupovanie vo veci, niet pochýb o tom,
že mu udelil plnomocenstvo na to, aby predmetné úkony urobil predpísaným zákonným spôsobom
tak, aby mali všetky náležitosti platného právneho úkonu. Ďalej uvádza, že v prejednávanej veci už
súd poverenie na vykonanie exekúcie vydal, teda zistil súlad žiadosti o udelenie poverenia, návrhu
na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom. Súd môže podľa ustanovenia § 44 ods. 2
EP vykonať revízny postup vo vzťahu k exekučnému titulu v limitoch vytvorených ústavne konformnou
interpretáciou ust. § 41 ods. 2 Exekučného poriadku len v spojení s revíziou práve podaného návrhu
na vykonanie exekúcie, ktoré je prílohou. Ak exekučný súd uskutočňuje revíziu exekučného titulu po
tomto čase, koná v rozpore s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov



práva v právny poriadok, čím porušuje základné práva účastníkov exekučného konania, najmä právo na
súdnu ochranu, na spravodlivý súdny proces, právo vlastniť majetok. Vzhľadom na uvedené považuje
rozhodnutie súdu o vyhlásení exekúcie za neprípustné a nezákonné.

V súvislosti s návrhom na prerušenie konania na základe § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a podanie
prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ poukázal na
najnovší vývoj rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR v konaní

o ústavných sťažnostiach, ktorých predmetom je porušenie základných práv a slobôd (uznesenie
Ústavného súdu SR zo dňa 14.3.2012, sp. zn. I ÚS 120/2012-12). Oprávnený tvrdí, že v danom prípade
je nutné požiadať Súdny dvor EÚ o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“. V súlade s judikatúrou
Ústavného súdu SR, účastník konania má právo na to, aby každý spor sa pred vnútroštátnym súdom
rozhodoval na základe správneho a adekvátneho právneho základu. Súčasťou tohto právneho základu
však po vstupe SR do EÚ je aj výklad práva EÚ podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v konaní o
prejudiciálnej otázke. Ak vnútroštátny súd nepredloží prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru v konkrétnej
veci, kde to bola jeho povinnosť, potom to môže za istých okolností zakladať zodpovednosť štátu za

porušenie práva EÚ postupom a rozhodovaním vnútroštátneho súdu. Povinnosť predložiť prejudiciálnu
otázku Súdnemu dvoru platí pre taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom
spore, t. j. súdom, proti ktorého rozhodnutiu nemožno podať žiaden oprávnený prostriedok. Ak taký súd,
ktorý je súdom, proti ktorého rozhodnutiu už niet žiadneho právneho prostriedku, nepredloží prejudiciálnu
otázku Súdnemu dvoru, hoci tak urobiť mal, otvára sa otázka ústavnosti jeho postupu so zreteľom
na čl. 46 ods. 1 až 4 a čl. 48 ods. 1. Súdnemu dvoru by mala byť dať daná príležitosť posúdiť exekučné
konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníkov
konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úverového

práva a následnej aplikácii vnútroštátnym súdom SR. Podľa názoru oprávneného by ustanovenia
vnútroštátneho práva (najmä § 36, § 38 a § 40 Notárskeho poriadku, § 44 ods. 2, § 57 ods. 1 písm. g)
a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a § 31, § 37, § 39 a § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka) mali byť
vykladané v rámci smernice Rady 93/13/EHS, najmä v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv
EÚ. Navrhol preto konanie prerušiť a Súdnemu dvoru EÚ, na základe čl. 267 Zmluvy o formovaní
EÚ predložiť prejudiciálne

otázky v znení:

1. Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa,
ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať, a ktorým dobrovoľne splnomocňuje fyzickú osobu na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh
do výšky vzniknutej pohľadávky aj príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky
plynúcej z tejto zmluvy?

2. Je v súlade v čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Sudkyňa, ktorej bola vec po podaní odvolania pridelená na vybavenie, podanému odvolaniu
nevyhovela a v súlade s § 374 ods. 4 O.s.p. postúpila vec na

rozhodnutie odvolaciemu súdu.

Podaným odvolaním oprávneného neboli dotknuté výroky uznesenia o neúčinnosti vstupu vedľajšieho
účastníka do konania a o odmietnutí návrhov podaných OMBUSPOT Združením na ochranu
spotrebiteľov Poprad. Tieto výroky uznesenia nadobudli právoplatnosť a tak ich nebolo možné v rámci
odvolacieho konania preskúmavať (§ 159 ods. 1, 3 a § 206 ods. 3 O.s.p.).



Odvolací súd preskúmal napadnutú časť uznesenia bez zopakovania či doplňovania dokazovania
vykonaného súdom prvého stupňa. Preto tak urobil bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 213
ods. 3, 4, 5 a § 214 ods. 2 O.s.p.). Pri preskúmavaní napadnutého uznesenia bol odvolací súd viazaný
dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený toto uznesenie preskúmavať z iných
dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania,
pokiaľ by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§212 ods. 1,3 O.s.p). Po takomto preskúmaní
napadnutého uznesenia dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie oprávneného nie je opodstatnené.

Pred rozhodnutím o podanom sa odvolaní sa musel odvolací súd vyporiadať s dôvodnosťou návrhu
oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. Podľa tohto zákonného
ustanovenia súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o
rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Vychádzajúc zo znenia tohto zákonného ustanovenia je podmienkou povinného prerušenia konania
podaná žiadosť súdu adresovaná Súdnemu dvoru Európskych

spoločenstiev o rozhodnutí o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy. Takáto žiadosť v
preskúmavanej veci podaná nebola.

Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „ZFEÚ“) Súdny dvor Európskej únie má
právomoc vydať rozhodnutie o otázkach, ktoré sa týkajú:

a) výkladu zmlúv

b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, a tento súdny orgán usúdi, že
rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej
únie, aby o nej rozhodol.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti

ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny
orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.

Čl. 267 ZFEÚ poskytuje vnútroštátnym súdom možnosť, a v prípade potreby im ustanovuje
povinnosť, podať návrh na začatie prejudiciálneho konania, keď súd či už z vlastného podnetu alebo
na návrh účastníkov konania konštatuje, že podstata sporu obsahuje otázku, ktorú treba vyriešiť,
spadajúcu pod prvý odsek citovaného článku. Vnútroštátne súdy majú čo najširšiu možnosť obrátiť sa na
Súdny dvor, ak sa domnievajú, že konanie, ktoré na nich prebieha, obsahuje otázky týkajúce sa výkladu
alebo posúdenia platnosti ustanovení práva Únie vyžadujúceho si rozhodnutie z ich strany (rozsudok
zo dňa 16.1.1974 Reinműhlen - Dűsseldorf, 166/73, Zb. s. 33, bod 3 a rozsudok z 10.7.1997 - 261/95,
Zb. s. I - 4025, bod 20). Vychádzajúc z odôvodnenia rozsudku Pretore di Salo/x, 14/86, Zb. s. 2545
zo dňa 11.6.1987, v ktorom štádiu konania treba položiť prejudiciálnu otázku, Súdny dvor formuloval
nasledujúce usmernenie: „Na to, aby bol výklad práva Spoločenstva užitočný pre vnútroštátneho sudcu,
je nevyhnutné, aby bol definovaný právny rámec, v ktorom sa musí nachádzať požadovaný výklad. Z
tohto hľadiska môže byť v závislosti od okolností na prospech, aby bol v čase podania návrhu na Súdny
dvor zistený skutkový stav veci a vyriešené problémy ... vnútroštátneho práva tak, aby to súdnemu
dvoru umožnilo poznať všetky skutkové a právne okolnosti, ktoré môžu byť dôležité pre výklad práva
Spoločenstva, ktorý má poskytnúť. Tieto úvahy však nijako neobmedzujú voľnú úvahu vnútroštátneho
sudcu rozhodnúť, v ktorom štádiu konania, ktoré pred ním prebieha, treba predložiť prejudiciálnu otázku
Súdnemu dvoru, keďže tento sudca jediným, kto priamo pozná skutkový stav veci a tvrdenia účastníkov
konania, ktorý musí prevziať zodpovednosť za súdne rozhodnutie, ktoré má vydať, a ktorý je
tak v najlepšej pozícii na to, aby posúdil, v ktorom štádiu konania potrebuje prejudiciálne rozhodnutie
Súdneho dvora“.



Ustanovenie procesných podmienok, ktoré sa uplatňujú pri prejednávaní a rozhodovaní, je vecou
vnútroštátneho právneho poriadku každého členského štátu podľa

zásady procesnej autonómie členských štátov, pod podmienkou, že takéto pravidlá nie sú

menej priaznivé ako pravidlá upravujúce obdobné situácie vnútroštátnej povahy (zásada ekvivalencie),
a že nevedú k faktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu výkonu práv

priznaných právnym poriadkom Únie (zásada efektivity) (napr. rozsudok zo dňa 7.1.2004, Wells C -
201/02 Zb. s. I. - 723, bod 65).

Čl. 267 ZFEÚ vnútroštátnym súdom priznáva právo položiť otázku Súdnemu dvoru. Toto právo nemožno
obmedziť vnútroštátnym ustanovením. Potrebu podať návrh na Súdny dvor posudzuje vnútroštátny
sudca. Nie je pritom povinný vyhovieť žiadosti účastníkov konania, aby položil otázku Súdnemu dvoru.
Sudca môže takisto rozhodnúť o podaní návrhu na začatie prejudiciálneho konania na Súdny dvor ex
offo. Existencia rozsudku Súdneho dvora rozhodujúceho o prejudiciálnej otázke nebráni vnútroštátnemu
sudcovi, aby položil vecne zhodnú otázku v prípade, ak to považuje za vhodné. Použiť prejudiciálnu
otázku

súdnemu dvoru je právom vnútroštátneho súdu. Je tak povinný urobiť len v prípade, ak ide o súdny
orgán uvedený v čl. 267 ods. 3 ZFEÚ alebo v prípade, že vnútroštátny súd nemôže sám konštatovať
neplatnosť ustanovenia práva Únie. Čl. 267 ods. 3 ZFEÚ obsahuje funkčné kritérium. Týka sa preto
nielen najvyšších súdov, ale rovnako každého vnútroštátneho

súdneho orgánu, proti ktorého rozhodnutie nie je prípustný opravný prostriedok. Súdne orgány, ktoré
rozhodujú v poslednom stupni, sú teda v prípade potreby povinné položiť prejudiciálnu otázku.

V právnom poriadku SR sa zohľadňujú aj mimoriadne opravné prostriedky, hoci v

podstate obmedzené len na dovolanie podľa § 236 a nasl. O.s.p. Z povahy veci sa neprihliada na obnovu
konania (uznesenie Ústavného súdu SR IV. US 206/08).

Musí ísť o súdny orgán rozhodujúci vo veci samej. Sudca rozhodujúci o dočasnom opatrení, ktorý
neprijíma meritórne rozhodnutie, nie je povinný položiť prejudiciálnu otázku

(rozsudok Súdneho dvora ES z 24.5.1977, 105 - 76, Zb. s. 957 Hoffmann - La Roche/Centrafarm).

Súdny dvor definoval tri situácie, za ktorých súdny orgán, proti rozhodnutiam ktorého nemožno podať
opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, nie je povinný položiť prejudiciálnu otázku. Tieto
situácie sú opísané v rozsudku Cilfit/Ministero della Sánitá zo dňa 6.10.1982 283/81, Zb. s. 3415, body 10
a 11. Jedná sa o situáciu, ak otázka nie je relevantná, t. j. v prípadoch, kedy odpoveď na ňu nemôže mať,
bez ohľadu na to, aká by bola, žiadny vplyv na výsledok sporu. Druhou situáciou je taká, ak je vzniknutá
otázka vecne zhodná s otázkou, o ktorej sa už rozhodlo v prejudiciálnom konaní v analogickom prípade
alebo, ak sporná právna otázka už bola vyriešená ustálenou judikatúrou Súdneho dvora bez ohľadu
na povahu konania, z ktorého vzišla táto judikatúra, dokonca aj v prípade, kedy otázky nie sú úplne
zhodné. Treťou situáciou je taká, ak je správne uplatňovanie práva Spoločenstva také jednoznačné, že
nepripúšťa nijaké rozhodné pochybnosti; skôr, než vnútroštátny súdny orgán

dospeje k záveru o existencii takejto situácie, musí byť presvedčený o tom, že táto jednoznačnosť sa
bude rovnako javiť tak súdnym orgánom ostatných členských štátov, ako aj Súdnemu dvoru.

Vychádzajúc zo skôr uvedených zásad postupu pri predkladaní prejudiciálnej otázky

Súdnemu dvoru, je možné v preskúmavanej veci konštatovať, že otázka položená



oprávneným nie je relevantná, t. j. že odpoveď na ňu nemôže mať žiadny vplyv na výsledok sporu.

V preskúmavanej veci sa oprávnený svojim návrhom domáha preskúmavania súladu Smernice 93/13/
EHS a ustanovení § 31, § 37 a § 39 Občianskeho zákonníka v spojení s § 57 ods. 1 písm. g), § 58 ods.
2 Exekučného poriadku, § 36, § 38 a § 40 Notárskeho poriadku.

Oprávnený sa so svojim návrhom nedomáha výkladu žiadneho z ustanovení Smernice EÚ, ale žiada
o výklad ustanovenia vnútroštátneho predpisu, ktorým je Občiansky zákonník a Notársky poriadok,
ktorého obsah nie je dôsledkom zapracovania Smernice EÚ do vnútroštátneho práva SR. Domáha sa
výkladu, či je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať spísanie notárskej zápisnice ako
exekučného titulu na uznanie dlhu, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z takejto
zmluvy.

Zmyslom riešenia predmetnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho

práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej
kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom posudzovaní veci nedospeje k záveru o
potrebe výkladu komunitárneho práva, návrhu účastníka na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1
písm. c/ O.s.p. nevyhovie. Prejednanie a rozhodnutie veci

súdom vnútroštátneho súdu nezakladá v takom prípade procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm.
f), g) O.s.p. (uznesenie Najvyššieho súdu SR spis. zn. 3Cdo118/2012 zo dňa 21.6.2012).

Splnenie podmienok pre exekúciu v preskúmavanej veci a vyriešenie právnych otázok

nastolených v tomto konaní patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu, bez potreby
prejudiciálneho rozhodnutia Súdneho dvora. Prvostupňový súd pri svojom rozhodovaní neinterpretoval
právne normy komunitárneho práva, ktorých výkladu sa oprávnený domáha. Podľa názoru odvolacieho
súdu nie je otázka výkladu komunitárneho práva uvedená v návrhu oprávneného rozhodujúca pre
riešenie daného prípadu.

Možno teda konštatovať, že návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p.
nie je opodstatnený, pretože nebolo doposiaľ rozhodnuté o podaní žiadosti na rozhodnutie o predbežnej
otázke podľa medzinárodnej zmluvy Súdnemu dvoru Európskej únie. Podobne nie je dôvodným návrh
oprávneného na podanie takejto žiadosti, a to zo skôr uvedených dôvodov.

Z týchto dôvodov odvolací súd nevyhovel žiadosti oprávneného na predloženie prejudiciálnej otázky v
ním navrhnutom znení a nevyhovel ani návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

Zásadný význam pre rozhodnutie odvolacieho súdu v preskúmavanej veci má posúdenie skutkových a
právnych záverov preskúmavaného uznesenia, týkajúcich sa tvrdenia,

že notárska zápisnica zo dňa 23.10.2004 je nespôsobilým exekučným titulom v zmysle § 41 ods. 2 písm.
c/ Exekučného poriadku. Nespôsobilosť tejto notárskej zápisnice byť exekučným

titulom v preskúmavanej veci je dôsledkom neplatnosti splnomocnenia daného povinným pre advokáta
Mgr. Tomáša Kušníra v zmluve o úvere zo dňa 23.10.2004.

Podľa § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je
spôsobilý na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktoré sú v rozpore so záujmami
zastúpeného. Samotná možnosť existencie rozporu so záujmami zastúpeného nestačí, pretože rozpor
musí existovať.



Rozpor so záujmami zastúpeného je však daný v prípade, keď vopred určený zástupca uvedený vo
formulárovej spotrebiteľskej zmluve zastupuje veriteľa opakovane aj v iných spotrebiteľských zmluvách,
čo je treba považovať za dôkaz blízkych vzťahov veriteľa a zástupcu dlžníka. Zástupca, ktorý túto funkciu
vykonáva po dohode s veriteľom opakovane pri zastupovaní viacerých dlžníkov, zastupuje v konečnom
dôsledku aj veriteľa, jeho záujmy, ktoré boli uvedené v obsahu plnej moci.

Pri zastupovaní dlžníka povinného pri spisovaní notárskej zápisnice došlo k zjavnému porušeniu
citovaného zákonného ustanovenia, pretože za povinnú osobu uznala záväzok osoba, ktorej záujmy
sú v rozpore so záujmami zastupovaného. Aspekt zjavnosti vyplýva už len zo samotnej skutočnosti,
že oprávnený predformuloval Mgr. Tomáša Kušníra vo formulárovej zmluve, a teda nešlo o výber
zástupcu zo strany povinného, pričom súdu sú známe aj ďalšie spotrebiteľské zmluvy uzavreté medzi
terajším oprávneným a inými spotrebiteľmi, ktoré obsahovali totožné plnomocenstvo pre toho istého
právneho zástupcu. Existencia takýchto spotrebiteľských zmlúv vyplýva aj z ďalej uvedených rozhodnutí
Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR.

Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z dňa 25.11.2010 sp. zn. 3Cdo63/2009 „aj
pri posudzovaní notárskej zápisnice sa preto uplatňuje takzvaná prezumpcia správnosti. Notárska
zápisnica je spôsobilým exekučným titulom vtedy, ak mimo formálnych podmienok vykonateľnosti
spĺňa podmienky materiálnej vykonateľnosti. Jednou z podmienok materiálnej vykonateľnosti je, aby
notárska zápisnica obsahovala právny záväzok (stanovenie konkrétnej povinnosti zo záväzkového
právneho vzťahu vzniknutej na základe určitej právnej skutočnosti), ďalším sú označenie oprávnenej
osoby, povinnej osoby, právneho dôvodu, predmetu a času plnenia a súhlas povinnej osoby s
vykonateľnosťou notárskej zápisnice“.

Notárska zápisnica ako verejná listina, pokiaľ nemá tieto zákonom stanovené náležitosti, nie je
spôsobilým exekučným titulom.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje v prvom rade na uznesenie Ústavného súdu SR zo
dňa 23.11.2011 č. k. I.ÚS456/2011-19, podľa ktorého okresný súd je nielen oprávnený, ale aj
povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného
konania, a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie a to
napríklad aj na účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie
zastaviť. Všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí,
že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania

pohľadávky. Všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex officio

skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov
je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Ak neexistuje notárska
zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom, buď z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska
materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania.

V nadväznosti na takéto uznesenie Ústavného súdu SR zaujal stanovisko k tejto problematike aj
Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci spisovej značky 2Cdo263/2010

z dňa 21.12.2011. „Podstatnou ... skutočnosťou je, že splnomocnenie, ktoré udelil povinný v zmluve o
úvere, je koncipované široko a všeobecne. Povinný splnomocnil tretiu osobu, aby v jeho mene uznala
záväzok, ktorého konkrétnu výšku nebolo možné predpokladať. Tým sa povinný vzdal svojho práva
uznať alebo neuznať prípadný záväzok, ktorý vznikne či nevznikne v budúcnosti. Povinnému bolo už v
tom čase, kedy ešte záväzok v zmysle určitého a konkrétneho dlhu neexistoval, odňaté právo namietať
výšku „uznaného“ dlho v čase uznania, pretože neistý záväzok budúcnosti nie je dostatočne určitý
a určiteľný. Navyše

nemožno ani predpokladať, či určité právne významné okolnosti (omeškanie dlžníka a v akom rozsahu)
vôbec v budúcnosti nastanú. Pretože splnomocnenie koncipované tak, ako je obsiahnuté v zmluve



o úvere, vytvára široký priestor pre konanie a právne úkony splnomocnenca, správne ho odvolací
súd považuje za neplatné. Povinného zmluvná voľnosť pri „zvolení“ si splnomocneného zástupcu bola
zjavne obmedzená natoľko, že pri možnej jedinej variante konkrétneho mena zástupcu vyplývajúcej a
zakomponovanej priamo do predtlače už vopred pripravenej zmluvy o úvere, nemožno o jeho slobodnej
vôli pri zvolení si

zástupcu vôbec hovoriť. Tým je spochybnený základný predpoklad pri udelení plnej moci,

teda to, že splnomocnenec bude hájiť záujem povinného, ako aj slobodná voľba pri výbere

svojho splnomocnenca. Pokiaľ teda plnomocenstvo udelené platným spôsobom nebolo, nemohol
neskorší právny úkon uskutočnený „splnomocneným zástupcom“ v mene splnomocniteľa nadobudnúť
právne účinky pre osobu, v mene ktorej konal. Ak teda z

neplatne udeleného plnomocenstva nevyplynuli právne účinky vykonaného právneho úkonu v mene
povinného, ani predložená notárska zápisnica nemôže byť exekučným titulom, na základe ktorej by
oprávnenej či povinnej/povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohla v rámci exekúcie
domáhať“.

Odvolací súd dáva do pozornosti aj časť odôvodnenia uznesenia Ústavného súdu SR

spisovej značky II.ÚS 499/2010 a II. ÚS 489/2010, podľa ktorého „...Ústavný súd aj v tomto prípade
konštatuje, že právny predpis, resp. jeho jednotlivé ustanovenia je potrebné vykladať s súlade s
celkovým účelom právneho predpisu, a teda v ich vzájomných súvislostiach a nie izolovane. Záver
krajského súdu o oprávnení exekučného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom v
ktoromkoľvek štádiu exekučného konania a nielen pred vydaním poverenia korešponduje so
zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen
v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.

Z ustanovenia § 57 ods. 1 Exekučného poriadku v jeho v rozhodnom znení, vyplýva viacero dôvodov,
kvôli ktorým exekučný súd už začaté konanie zastaví, pričom viaceré z týchto dôvodov závisia práve od
preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak

exekučný súd obligatórne zastaví, napríklad v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez toho,
aby sa exekučný titul stal vykonateľným (§ 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku

v rozhodnom znení), alebo v prípade, ak v už začatom exekučnom konaní zistí, že rozhodnutie, ktoré
je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným (§ 57
ods. 1 písm. b/ Exekučného poriadku v rozhodnom znení), alebo ak v prebiehajúcom exekučnom konaní
zistí, že právo priznané exekučným titulom dodatočne zaniklo (§ 57 ods. 1 písm. f/ Exekučného poriadku
v rozhodnom znení), alebo ak už začatú exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod,
pre ktorý nemožno exekúciu vykonať (§ 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku v rozhodnom znení),
pričom tento zákonodarcom explicitne nepomenovaný „iný dôvod“ sa môže týkať aj zistení týkajúcich sa
exekučného titulu (napríklad, ak si účastníci konania nesplnili povinnosť podľa § 37 ods. 3 Exekučného
poriadku v rozhodnom znení a neoznámili, že práva a povinnosti priznané im exekučným titulom prešli
alebo boli prevedené na iné osoby a pod.)...“.

S poukazom na vyššie uvedené je potrebné konštatovať, že rozhodnutie súdu prvého stupňa o zastavení
exekúcie je vecne správne a v súlade so zákonom.

Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o zastavení
exekúcie ako vecne správne (§ 219 ods. 1 O.s.p.).

Odvolací súd nerozhodoval o trovách odvolacieho konania z dôvodu, že o trovách konania bude
rozhodovať prvostupňový súd po právoplatnosti tohto uznesenia. V súlade s

§ 224 ods. 3 O.s.p. rozhodne súčasne aj o trovách odvolacieho konania.



Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák.
č. 757/2004 Z.z. o súdoch).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.