Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 1Co/519/2016 z 19. 12. 2017 Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 19. decembra 2017, sp. zn. 1Co/519/2016, ECLI:SK:KSKE:2017:1113206441.2 Krajský súd Košice | 1Co/519/2016 | ECLI:SK:KSKE:2017:1113206441.2 | 2017-12-19 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: /SK/ZZ/0/0 Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/f7f55962-a774-4408-b6eb-cd8e53679b89 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2017:1113206441.2 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 1Co/519/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113206441
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 12. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Cakoci
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:1113206441.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu JUDr. Ladislava Cakociho a sudcov JUDr. Petra
Tutka a JUDr. Adriany Murínovej v spore žalobcu Centrálneho depozitára cenných papierov Slovenskej
republiky, a.s. so sídlom v Bratislave, Ulica 29. augusta 1/A, IČO: 31 338 976 proti žalovanej C. I., E..
XX.X.XXXX, I. D., A. XX, zastúpenej Š. I., E.. XX.X.XXXX, bytom tamtiež, o zaplatenie 140,92 eur s prísl.,
o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 7.9.2016 č.k. 18C/54/2014-155
jednohlasne takto

r o z h o d o l :

M e n í rozsudok vo vyhovujúcom výroku tak, že žalobu v tejto časti z a m i e t a.

Stranám sporu n e p r i z n á v a náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu 70,46 eur v
lehote do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol a žiadnej zo strán
sporu nepriznal nárok na náhradu trov konania.

2. Týmto rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol o nároku žalobcu na zaplatenie sumy 150,92 eur,
ktorej sa domáhal z titulu neuhradeného poplatku za vedenie účtu majiteľa cenných papierov za obdobie
rokov 2008, 2009 a 2010.

3. Rozsudok odôvodnil súd prvej inštancie tým, že už svojím predchádzajúcim rozsudkom zo dňa
24.9.2014 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 10,- eur titulom poplatku za vedenie účtu
za obdobie roku 2010 a zamietol nárok na zaplatenie poplatku za obdobie rokov 2008 a 2009 v sume
140,92 eur z dôvodu premlčania. S poukazom na právny názor vyslovený odvolacím súdom v uznesení,
ktorým bol zrušený rozsudok v jeho zamietavom výroku uviedol, že z ustanovení zák. č. 600/92 Zb. o
cenných papieroch je zrejmé, že právny vzťah medzi žalobcom a žalovanou vznikol zo zákona podľa §
58 ods. 1 cit. zákona, kde Stredisku vyplývala povinnosť zriadiť účet každému, kto sa stane majiteľom
zaknihovaného cenného papiera. Pre podradenie uvedeného vzťahu pod ustanovenia Občianskeho
zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, tak absentuje základná podmienka takéhoto vzťahu, ktorou je
existencia zmluvy. Právny vzťah sporových strán sa v súčasnej dobe spravuje ustanoveniami zákona č.
566/01 Z. z. o cenných papieroch, keď v zmysle ust. § 164 ods. 3 tohto zákona účet majiteľa zriadený
podľa doterajších predpisov sa pokladá za evidenciu podľa § 99 ods. 3, ktorú centrálny depozitár vedie za
odplatu. Vedenie účtu majiteľa cenných papierov je tak aj podľa novej zákonnej úpravy zriadené priamo
právnym predpisom určujúcim tiež, že túto činnosť, teda vedenie účtu vykonáva centrálny depozitár
za odplatu. Ani ust. § 105 zákona o cenných papieroch upravujúceho účet majiteľa cenných papierov
nepredpokladá vznik tohto účtu na základe zmluvy. Vznik účtu majiteľa cenných papierov je viazaný už
na samotné nadobudnutie zaknihovaného cenného papiera, tým, že sa tento zapíše na účet majiteľa



podľa § 13 zákona o cenných papieroch. V súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami a právnym
názorom odvolacieho súdu uzavrel, že námietky žalovanej týkajúce sa posúdenia vzťahu medzi ňou a
žalobcom ako vzťahu upraveného ustanoveniami Občianskeho zákonníka nie sú dôvodné a uvedený
právny vzťah sa posudzuje podľa ustanovení Obchodného zákonníka. Záväzkový vzťah žalobcu a
žalovanej nie je založený zmluvou a zákonodarca ho priamo v ust. § 58 ods. 5 zák. č. 600/1992 Zb.,
ktorým zákonom bol vzťah zriadený, podriadil pod ustanovenia Obchodného zákonníka. V súlade s
uvedenými závermi sa vyporiadával aj s dôvodnosťou námietky premlčania vznesenej žalovanou a túto
posudzoval podľa ust. § 387 a nasl. Obchodného zákonníka, teda aplikoval štvorročnú premlčaciu dobu.
Konštatoval, že vo veci išlo o opakovane dodávanú službu za obdobie 12-tich kalendárnych mesiacov,
a táto sa považovala za dodanú posledným dňom 12-teho mesiaca. Žalobca mal povinnosť vyhotoviť
faktúry najneskôr do 15-tich dní od vzniku daňovej povinnosti, objektívne mohol svoje právo uplatniť na
súde počnúc 16-tym dňom nasledujúceho kalendárneho roka. Pokiaľ išlo o nárok na poplatok za rok
2008 počínajúc dňom 16.1.2009 a pokiaľ išlo o nárok za rok 2009 počínajúc 16.1.2010. Keďže žaloba v
časti nároku za rok 2008 bola na súd doručená dňa 25.2.2013 a v časti nároku na zaplatenie poplatku
za rok 2009 dňa 5.11.2013 konštatoval, že štvorročná premlčacia lehota nároku za rok 2008 uplynula
dňa 16.1.2013. Z toho vyvodil, že sa tak stalo až po uplynutí premlčacej lehoty. V prípade nároku za
rok 2009 konštatoval, že žalobca si mohol tento nárok uplatniť počínajúc dňom 16.1.2010 a štvorročná
premlčacia lehota by uplynula až 16.1.2014. Nakoľko žaloba bola na súd v tejto časti podaná 5.11.2013
stalo sa tak v rámci plynutia premlčacej lehoty a v tejto časti k premlčaniu nároku nedošlo. Z tohto dôvodu
v tejto časti aj žalobe vyhovel.

4. Proti rozsudku podala včas odvolanie žalovaná. Táto žiadala napadnutý rozsudok zmeniť v jeho
vyhovujúcom výroku a žalobu zamietnuť a priznať jej náhradu trov konania. V odvolaní citovala skutkový
sled udalostí od založenia účtu majiteľa cenných papierov a uviedla, že žalobca na základe svojho
postavenia zneužil svoje dominantné postavenie a stanovil ceny za vedenie účtov absolútne amorálne.
Táto amorálnosť bola potvrdená následnou bezplatnou možnosťou prevodu bezcenných cenných
papierov na Fond národného majetku a zmenou cenníka za rok 2010, kde bola cena za vedenie účtu
s nominálom 33.300,- eur vo výške 18,- eur a maximálna cena za vedenie účtu v sume 200,- eur. Ako
ďalší dôvod odvolania uviedla, že súd prvej inštancie nepostupoval a nerozhodoval v súlade s platnými a
účinnými právnymi predpismi a v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít.
S poukazom na uznesenie Ústavného súdu SR III. ÚS 194/2016-10 a rozsudok Najvyššieho súdu SR
z 21.4.2015 sp. zn. 3MCdo 14/2014 podľa ktorej ust. § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka,
podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú
ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa
vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou Má teda za to, že nie je možné aplikovať
na vec ustanovenia Obchodného zákonníka aj pokiaľ sa týka dĺžky premlčacej doby.

5. K odvolaniu žalovanej sa vyjadril žalobca. Tento žiadal rozsudok v jeho vyhovujúcom výroku ako
vecne správny potvrdiť. Vo vyjadrení uviedol, že nesúhlasí s dôvodmi odvolania, keďže má za to, že
právny vzťah medzi účastníkmi vznikol pred účinnosťou v súčasnosti platného zákona č. 566/2001
Z.z. o cenných papieroch sa posudzuje v zmysle prechodných a záverečných ustanovení tohto zákona
uvedených v § 161 podľa doterajších predpisov. Doterajším predpisom sa má na mysli zákon č. 600/1992
Zb. o cenných papieroch. Ustanovenie § 58 ods. 5 zákona o cenných papieroch explicitne definoval
tento vzťah medzi Strediskom cenných papierov (právnym predchodcom žalobcu) a majiteľom účtu ako
obchodnoprávny.

6. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutom vyhovujúcom výroku, ako
aj vo výroku o trovách konania, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa § 380 ods. 1,2 C.s.p. a na
základe toho dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je dôvodné.

7. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na nesprávnom právnom názore v otázke dĺžky
premlčacej doby a v dôsledku toho v tejto časti nesprávne vo veci rozhodol.

8. Tak ako to vyplýva z dôvodov prvoinštančného rozsudku tento spravujúc sa pre neho záväzným
právnym názorom odvolacieho súdu podriadil právny vzťah medzi účastníkmi konania pod ustanovenia
Obchodného zákonníka a v náväznosti na to vyhodnotil námietku premlčania žalovanou ako nedôvodnú
v prípade nároku na úhradu sumy 70,46 eur, ako poplatku za vedenie účtu za obdobie roku 2009.



9. Odvolací súd konštatuje, že od doby jeho predchádzajúceho rozhodnutia, ktorým zrušil rozsudok
súdu prvej inštancie zo dňa 24.9.2014 došlo k vývoju právneho názoru na otázku posúdenia právneho
vzťahu medzi žalobcom, teda Centrálnym depozitárom cenných papierov a majiteľmi účtu. Najvyšší súd
SR vo svojom uznesení zo dňa 8.6.2016 sp. zn. 1Obdo 42/2015 zaujal právny názor, že: „ust. § 105
ods. 5 zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch) v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoCP“) presne
určuje okruh vzťahov, ktoré sa subsidiárne podriaďujú Obchodnému zákonníku. Analogické použitie
takéhoto odkazu na iné vzťahy, ktoré v ňom uvedené zákonné podmienky nespĺňajú je neprípustné.
Pokiaľ neexistuje v ZoCP ako osobitnom predpise (lex specialis) pre určitý druh vzťahov priamy odkaz na
Obchodný zákonník (ako je to v ust. § 105 ZoCP), je potrebné subsidiárne aplikovať všeobecný predpis
občianskeho práva, ak je majiteľom účtu fyzická osoba, nepodnikateľ.“.

10. Najvyšší súd SR v dôvodoch tohto uznesenia konštatoval v skutkovo obdobnej veci, že medzi
účastníkmi konania nebolo sporné akým spôsobom sa ich vzťah vyvíjal s ohľadom na povinnosť žalobcu
viesť účet a skutočnosť, že účet v prospech žalovaného bol žalobcom vedený. Konštatoval, že z
obsahu spisu vyplýva, že 25.4.1993 bol pôvodne Strediskom cenných papierov SR a.s. zriadený účet
majiteľa cenných papierov vedený na meno žalovaného na základe evidencie cenných papierov. Tento
právny vzťah vznikol podľa ust. § 56 zák. č. 600/1992 Zb. o cenných papieroch. Stredisko zriadilo
účet majiteľa pre žalovaného z dôvodu, že sa stal majiteľom zaknihovaných cenných papierov na
základe privatizácie. Žalobca eviduje zaknihované cenné papiere na základe ust. § 99 a § 105 zákona o
cenných papieroch, pričom v čase zriadenia účtu majiteľa cenných papierov sa podľa platnej legislatívy
nevyžadovala písomná forma uzavretia zmluvy. Dovolací súd v tejto otázke konštatoval, že určenie
povahy subjektu ako spotrebiteľa, ktorému žalobca účet vedie, nebolo v zásade potrebné vzhľadom na
skutočnosť, že medzi účastníkmi je nesporné, že žalobca vedie v zmysle zákona o cenných papieroch
žalovanému ako fyzickej osobe nepodnikateľovi účet majiteľa cenných papierov, pričom službu poskytuje
v zmysle § 99 ods. 8 zákona o cenných papieroch za odplatu v súlade s Cenníkom. Poukázal na ust.
§ 105 ods. 5 ZoCp podľa ktorého právne vzťahy medzi členom, ktorému bol účet majiteľa zriadený a
centrálnym depozitárom a právny vzťah medzi členom a majiteľom takéhoto účtu sa spravujú týmto
zákonom a Obchodným zákonníkom. Ďalej s poukazom na znenie ust. § 104 ods. 1 cit. zákona, v
ktorom je definované koho možno považovať za člena, uviedol, že toto vymedzenie je jednoznačným
a taxatívnym vymedzením subjektov, ktoré je možné považovať pre účely zákona za členov, ktorým
bol účet zriadený. Je zrejmé, že žalovaný ním nemôže byť. Uviedol, že v prejednávanej veci sa jedná
o záväzok vo vzťahu majiteľa účtu a žalobcu a nie o záväzok vo vzťahu uvedenom v § 105 ods.
5 zákona. Keďže ust. § 105 ods. 5 presne určuje okruh vzťahov, ktoré sa subsidiárne podriaďujú
Obchodnému zákonníku, nie je prípustné analogické použitie takéhoto odkazu aj na vzťahy, ktoré
podmienky určené zákonom nespĺňajú. Z povahy záväzku, ktorý nespĺňa podmienky relatívneho ani
absolútneho obchodného záväzkového vzťahu podľa ust. § 261 ods. 1 až 3, resp. § 261 ods. 6 písm. c/
Obchodného zákonníka, keďže nevznikol na základe zmluvy, ale zo zákona, ako aj z povahy žalovaného
ako subjektu bez podnikateľského charakteru vyplýva, že na daný vzťah nemožno aplikovať ustanovenia
Obchodného zákonníka.

11. V dôvodoch tohto uznesenia sa senát Najvyššieho súdu SR vyporiadával aj s námietkou rozporu
tohto názoru s konštantnou judikatúrou. V tomto smere uviedol, že judikatúra prijatá Najvyšším súdom
SR sa nepochybne stáva prameňom práva a je možné jej priznať aj právnu záväznosť. Je obvyklé,
že právna argumentácia okrem poukazu na znenie právneho predpisu, v ktorom má určité právo
oporu a je z neho vyvodený nárok uplatnený pred súdom, veľmi dôrazne poukazuje na existujúce
súdne rozhodnutia a na výklad práva spôsobom v nich už použitý, teda na interpretáciu práva s
oporou v predvídateľnosti práva založenej na určitom spôsobe ustáleného výkladu práva súdmi. K
tomu Ústavný súd SR v náleze sp. zn. IV. ÚS 49/06 výslovne uvádza, že rozhodnutia všeobecných
súdov vo veci samej nezaväzujú ostatných sudcov rozhodnúť analogicky v podobných prípadoch. Taká
situácia, keď súdy v druhovo rovnakej veci rozhodujú protichodným spôsobom však podkopáva efektivitu
fungovania systému spravodlivosti a neguje jeho elementárny princíp a základný predpoklad, ktorým
je požiadavka, aby sa o rovnakých veciach rozhodovalo rovnakým spôsobom. Podľa ústavného súdu
tak diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej
alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne
neudržateľná. Aj z cit. záverov ústavného súdu možno dôvodiť, že judikatúra najvyššieho súdu má v
právnom systéme výnimočnú úlohu a jej tvorbe je potrebné venovať patričnú pozornosť. V súlade s tým
nepovažoval za dôvodnú dovolaciu námietku, v ktorej dovolateľ odkazoval na „judikatúru“, ktorou malo



byť rozhodnutie jedného okresného súdu. Mal za to, že v takomto prípade nemožno hovoriť o narušení
právnej istoty. Má za to, že právna argumentácia poukazom na tzv. ustálenú alebo konštantnú judikatúru
musí spočívať na skutočne ustálenej judikatúre, teda na dostatočne všeobecných rozhodnutiach, ktoré
bez výhrad na prejednávanú vec môžu a majú sa aplikovať. Za ustálenú judikatúru pre účely jej
záväznosti a potreby odôvodnenia odchýlenia sa od takéhoto záväzného názoru najvyššieho súdu má
významnú hodnotu aj to, či bolo takéto rozhodnutie publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a
rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, teda bolo odsúhlasené príslušným kolégiom, pripomienkované
predpokladaným spôsobom a je tak považované za súčasť ustálenej judikatúry v obdobných veciach.
V prípade, ak rozhodnutie publikované nebolo, o jeho judikatórnej záväznosti možno hovoriť, až pokiaľ
v ňom formulovaný právny názor bol opakovane potvrdený najvyšším súdom, kedy ide skutočne o
ustálenú judikatúru, teda o názor najvyššieho súdu, nie iba o názor jedného senátu. Konštatoval,
že v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu doposiaľ otázka premlčania, tak ako vyplýva z povahy
preskúmavanej veci riešená nebola, teda o narušení právnej istoty vedúcej k odňatiu práva účastníka
konať pred súdom nemožno hovoriť.

12. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že uvedené rozhodnutie bolo obchodným kolégiom
Najvyššieho súd SR odsúhlasené na publikovanie v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov SR a teda možno ho považovať za názor vyjadrený ustálenou judikatúrou.

13. Odvolací súd rešpektuje tento názor zaujatý Najvyšším súdom SR napriek tomu, že tento sa
nezhoduje s jeho predchádzajúcim právnym názorom vysloveným v zrušujúcom uznesení, vychádzajúc
z procesnej zásady, že odvolací súd nie je viazaný svojím predchádzajúcim právnym názorom
vysloveným v zrušujúcom uznesení (tento je záväzný iba pre súd nižšej inštancie) dospel k záveru,
že súd prvej inštancie založil svoj záver o nedôvodnosti námietky premlčania vznesenej žalovanou
vo vzťahu k nároku na zaplatenie poplatku za vedenie účtu za rok 2009 na nesprávnom právnom
názore, pokiaľ ho súd prvej inštancie založil na závere, že na tento vzťah je potrebné aplikovať
štvorročnú premlčaciu lehotu upravenú Obchodným zákonníkom. Vychádzajúc z vyššie uvedeného
názoru Najvyššieho súdu SR je totiž potrebné na uvedený vzťah aplikovať ustanovenia Občianskeho
zákonníka (bez ohľadu na to, že odvolací súd zotrváva na svojom predchádzajúcom závere, že pre
nedostatok spotrebiteľskej zmluvy nejde o vzťah spotrebiteľský) je potrebné námietku premlčania
posudzovať podľa ust. § 101 Občianskeho zákonníka, teda aplikovať všeobecnú trojročnú premlčaciu
lehotu. Na základe toho vychádzajúc zo skutkového záveru, že splatnosť poplatku za vedenie účtu
za rok 2009 nastala dňom 16.1.2010, začala týmto dňom plynúť žalobcovi aj všeobecná trojročná
premlčacia lehota, ktorá uplynula dňa 16.1.2013. Žaloba ohľadne tohto nároku bola na súde podaná
až dňa 5.11.2013, teda zjavne po uplynutí premlčacej lehoty. Odvolací súd preto považuje námietku
premlčania vznesenú žalovanou v tejto časti za dôvodnú a preto vyhovujúci výrok rozsudku súdu prvej
inštancie zmenil a žalobu v tejto časti zamietol podľa ust. § 388 C.s.p.

14. Vzhľadom na skutočnosť, že odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej,
rozhodoval v súlade s ust. § 396 ods. 2 C.s.p. aj o trovách prvoinštančného konania. Jeho rozhodnutie sa
zakladá na ust. § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 2 C.s.p.. Z výsledkov konečného rozhodnutia
vo veci samej vyplýva, že pôvodne bol uplatnený nárok žalobcu vo výške 150,92 eur a tomuto nároku
bolo vyhovené právoplatným rozsudkom súdu prvej inštancie zo dňa 24.9.2014 do sumy 10,- eur a
následným rozsudkom zo dňa 7.9.2016 do sumy 70,46 eur a v rovnakej prevyšujúcej sume 70,46 eur
bola žaloba zamietnutá. Z uvedeného vyplýva približne rovnaký pomer úspechu oboch procesných strán
a preto odvolací súd žiadnej zo strán nepriznal náhradu trov konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,



c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).