Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 11Co/364/2017 z 21. 10. 2018 Citácia: uznesenie Krajského súdu Košice z 21. októbra 2018, sp. zn. 11Co/364/2017, ECLI:SK:KSKE:2018:7514214245.2 Krajský súd Košice | 11Co/364/2017 | ECLI:SK:KSKE:2018:7514214245.2 | 2018-10-21 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 387 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/77ff7c2d-0447-427d-9b79-9380fbd9031b Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2018:7514214245.2 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/364/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7514214245
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Čabaiová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7514214245.2

Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudcov
JUDr. Zuzany Matyiovej a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobcov: 1/ Z. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom
v V., Družstevná 45X/X a 2/ M. H., rod. I., nar. XX.X.XXXX, bytom v V., I. XXX/X, zastúpených JUDr.
Ľubošom Petrovským, advokátom so sídlom v Košiciach, Štúrova 20, proti žalovanému I. I., nar.
XX.XX.XXXX, bytom v S. XX, o určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva, o odvolaní žalobcov proti
rozsudku 14C/243/2014-106 z 1.12.2016 v znení opravného uznesenia 14C/243/2014-119 z 12.5.2017
Okresného súdu Košice - okolie

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v znení opravného uznesenia 14C/243/2014-119 z 12.5.2017 v napadnutom
výroku o trovách konania.

Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice - okolie (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) rozsudkom v znení opravného
uznesenia 14C/243/2014-119 z 12.5.2017 (ktorým podľa § 224 CSP opravil vo výroku rozsudku
nesprávne uvedený dátum narodenia poručiteľa Z. I., nar. X.X.XXXX) určil, že spoluvlastnícky podiel
vo veľkosti X/X na nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXXX Q. úradu H. - okolie, odbor katastrálny,
okres H. - okolie, Q. V., kat. územie V., pozemku parc. č. XXXX/XX - orná pôda vo výmere XXXX m2,
spoluvlastnícky podiel vo veľkosti X/XX na nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXXX Q. úradu H. - okolie,
odbor katastrálny, okres H. - okolie, Q. Rozhanovce, kat. územie V., pozemku parc. č. XXXX/XX - orná
pôda vo výmere XXXX mX patria do dedičstva po poručiteľovi Z. I., nar. X.X.XXXX, zomrelom dňa
XX.X.XXXX (I) a stranám sporu nepriznal náhradu trov konania (II).

2. Rozhodol tak o žalobe žalobcov o určenie nehnuteľností, resp. spoluvlastníckych podielov do
dedičstva po poručiteľovi Z. I., nar. X.X.XXXX, zomrelom dňa XX.X.XXXX, ktoré neboli v dedičskom
konaní po právnom predchodcovi žalobcov prejednané, keďže v súčasnosti na LV č. XXXX a XXXX je
zapísaný ako podielový spoluvlastník sporných nehnuteľností žalovaný. Súd po vykonaní dokazovania
dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Mal preukázané, že právny predchodca žalovaného por. Z. I.,
nar. XX.X.XXXX, zomr. X.XX.XXXX, nikdy nebol podielovým spoluvlastníkom sporných nehnuteľností
a tieto boli omylom, zrejme v dôsledku zhody mien prejednané v dedičskom konaní vedenom pod sp.
zn. 10D 690/2012 na Okresnom súde Košice - okolie. Z listinných dôkazov súd mal preukázané, že
spoluvlastnícke podiely k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXXX a XXXX v kat. území V., boli vo
vlastníctve Z. I., nar. X.X.XXXX, právneho predchodcu žalobcov v 1. a 2. rade, zomrelom XX.X.XXXX,
ktorý nehnuteľnosti nadobudol kúpno-predajnou zmluvou Čd. XXXX/XX od predávajúcej D. H.. O trovách
konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 257 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“)
a z dôvodov hodných osobitného zreteľa stranám sporu (úspešným žalobcom) náhradu trov konania
nepriznal. Za takéto výnimočné dôvody súd považoval skutočnosť zhody mien a priezvisk právnych
predchodcov účastníkov, poukazujúc na to, že ani jeden zápis v pozemno - knižnej vložke pri mene Z.



I. neobsahuje údaj o dátume narodenia, a ani bydlisko, a že žalovaný si v dedičskom konaní uplatňoval
vlastnícke právo k nehnuteľnosti nadobudnuté dedením po svojom starom otcovi Z. I., pričom všetky
podklady z katastra nehnuteľností na meno Z. I. si vyžiadala samotná notárka, ktorá z týchto podkladov
vychádzala pri rozhodnutí - vydaní osvedčenia o dedičstve. Samotní žalobcovia o sporné nehnuteľnosti
sa nestarali (čo uviedli vo svojich výpovediach) a na základe uvedeného súd prvej inštancie dospel k
záveru, že žalobcovia svojím konaním, resp. nečinnosťou v podstate sami zapríčinili to, že sa v súdnom
konaní museli domáhať svojho vlastníctva. Zo spisu nevyplynul postoj žalovaného svedčiaci o tom, že
by sa neprimerane bránil tvrdeniam žalobcov, pokiaľ v priebehu konania len tvrdil, že zdedil predmetné
nehnuteľnosti po svojom predchodcovi Z. I. a v prípade, ak by žalobcovia dali zapísať do katastra
nehnuteľností správne podklady, nevznikol by tento spor. Dôvody hodné osobitného zreteľa súd videl aj
v nesprávnej evidencii na príslušných orgánoch, v tejto súvislosti odkázal na právny názor vyslovený v
uznesení Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 187/04 a mal za to, že tento stav žalovaný nezapríčinil a
nezavdal ani príčinu na začatie súdneho sporu, preto z uvedených dôvodov pri rozhodovaní aplikoval
ust. § 257 CSP a náhradu trov konania úspešným žalobcom a ani žalovanému nepriznal.

3. Proti výroku rozsudku o trovách konania (II.) podali žalobcovia včas odvolanie s návrhom, aby
ho odvolací súd zmenil tak, že žalobcom prizná náhradu trov konania v plnom rozsahu. V odvolaní
namietali právnu vadu, ktorej sa súd prvej inštancie dopustil pri rozhodovanío trovách konania tým,
že v okolnostiach prípadu na rozhodnutie aplikoval ust. § 257 CSP. Pritom procesné zavinenie za
podanie žaloby spočíva na žalovanom, nakoľko podal návrh na prejednanie novoobjaveného majetku
bez toho, aby si akokoľvek preveril, či sa v prípade zapísaného vlastníka skutočne jedná o jeho
predka. Nakoľko v evidencii katastra nehnuteľností nebol údaj o dátume narodenia vlastníka, mal byť
o to obozretnejší a bez dostatočného preverovania, nemal návrh ani podať. Ak by žalovaný návrh na
prejednanie novoobjaveného majetku nepodal, nestal by sa vlastníkom a nemuseli by vec riešiť žalobou.
Z uvedených dôvodov mali za to, že nie je dôvod, aby pri aplikácii ust. § 257 CSP znášali trovy konania
v podobe súdneho poplatku a odmeny advokáta, ktorého si zvolili.

4. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu zotrval na svojej výpovedi na pojednávaní dňa 1.12.2016, v ktorej
uviedol, že dôkazy predložené žalobcami v súdnom spore, si v minulosti po prejednaní u notára, mali dať
zapísať na katastrálnom úrade so všetkými náležitosťami a nedošlo by k tomu, že notárka vec prejednala
v jeho prípade. Opakovane poukázal na to, že v žiadnych záznamoch katastra nehnuteľností sa dátumy
narodení a úmrtí menovcov nenachádzajú, ktorú skutočnosť potvrdil na pojednávaní aj právny zástupca
žalobcov. Mal za to, že nedôslednosť a nezáujem žalobcov o právny stav ich vlastníctva zapríčinil súdne
konanie, preto navrhol rozsudok v napadnutom výroku o trovách konania potvrdiť.

5. Žalobcovia reagovali na vyjadrenie žalovaného v replike (podanie doručené súdu 11.7.2017), v ktorej
opakovane uviedli, že začatie súdneho konania nezavinili oni, ale žalovaný svojim konaním, keď bez
vedomostí o dátume narodenia vlastníka a akéhokoľvek preverenia, podal na súd návrh na prejednanie
novoobjaveného majetku.

6. Rozsudok vo výroku vo veci samej (I.) nebol odvolaním napadnutý; nadobudol právoplatnosť v zmysle
ust. § 367 ods. 1 a 3 CSP, a preto v tejto časti nebol v odvolacom konaní preskúmavaný.

7. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcov ako podané včas
(§ 362 CSP ), oprávnenou osobou ( § 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné
(§§ 355 až 358 CSP), bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 a contrario CSP, v rozsahu
vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, z hľadiska odvolaním uplatneného odvolacieho dôvodu podľa § 365
ods. 1 písm. h) CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov nie je dôvodne podané a rozsudok vo
výroku o trovách konania je vecne správny a správne sú tiež dôvody rozhodnutia, preto odvolací súd
rozsudok v napadnutej časti podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

8. Žalobcovia svojimi odvolacími námietkami v intenciách odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1
písm. h) CSP spochybnili správnosť rozhodnutia o trovách konania z hľadiska právneho posúdenia veci,
keďže nesúhlasili s aplikáciou ust. § 257 CSP na daný prípad.

9. Právnym posúdením sa rozumie činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu, to zn. vyvodzuje zo skutkového
zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávne



právne posúdenie veci [odvolací dôvod v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP] je omyl súdu pri
aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie); dochádza k nemu vtedy, ak súd použil iný
právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo ak síce použil správny predpis, nesprávne ho ale
interpretoval alebo aplikoval na zistený skutkový stav (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu
vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu).

10. Súd prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania v danej veci nerozhodol podľa výsledku
konania, resp. pomeru úspechu strán vo veci (ust. § 255 CSP), ale odchýliac sa od tejto zásady, pri
svojom rozhodnutí vzal do úvahy a správne vyhodnotil všetky relevantné (výnimočné) skutkové okolnosti
prípadu i dôvody na strane žalovaného, ktoré odôvodnili aplikáciu ust. § 257 CSP a nepriznanie náhrady
trov v spore úspešným žalobcom z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

11. Podľa ust. § 255 ods. 1 a 2 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo
veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne
vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

12. Z citovaných všeobecných ustanovení Civilného sporového poriadku o náhrade trov konania vyplýva,
že v sporových konaniach sa ohľadom náhrady trov konania uplatňuje tzv. zásada úspechu alebo
zodpovednosti za výsledok sporu, ako základný princíp určujúci nárok strany na náhradu trov konania.
Súd skúma úspech vo veci vždy čo do právneho základu veci a čo do výšky priznaného nároku. Procesný
úspech sa určuje vo vzťahu k predmetu sporu úspechom (t.j. víťazstvom) v spore. Zásada úspechu
sa uplatní tak, že neúspešná strana sporu je povinná nahradiť v spore úspešnej strane trovy konania,
ktoré jej vznikli (trovy, ktoré sú preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené) v konaní v súvislosti s
uplatňovaním alebo bránením práva.

13. Podľa platnej právnej úpravy súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu, resp. stranu, ktorá
spôsobila vznik trov svojim zavinením, na náhradu trov konania, ak má preukázané dôvody uvedené
v ust. § 257 CSP, podľa ktorého výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody
hodné osobitného zreteľa. Ide o výnimku zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti za
výsledok sporového konania, príp. zodpovednosti za zavinenie. Aplikácia ust. § 257 CSP prichádza
do úvahy vo výnimočných prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady pre priznanie náhrady trov
konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu
trov konania účastníkovi celkom (alebo sčasti) neprizná. Musí ísť o prípad hodný osobitného zreteľa,
pričom výnimočnosť tohto prípadu môže spočívať v okolnostiach danej veci alebo (aj) v okolnostiach na
strane účastníkov konania. K aplikácii ust. § 257 CSP dochádza aj z aspektov sociálnych. Vždy je pritom
potrebné zvažovať okolnosti konkrétneho prípadu tak na strane toho účastníka, v prospech ktorého má
byť toto ustanovenie použité, ako aj na strane oprávneného účastníka. Ust. § 257 CSP má slúžiť k
odstráneniu neprimeranej tvrdosti zákona, teda inými slovami, na dosiahnutie spravodlivosti pre strany
sporu, pokiaľ ide o vedenie konania a jeho výsledok. Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad a či sú dané
dôvody hodné osobitného zreteľa, vždy musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci,
pričom výnimočnosť prípadu musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnená. Významnými z hľadiska
aplikácie § 257 CSP sú pomery strán, okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku (práva) na súde, postoj
a správanie strán v priebehu konania a podobne (pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3MCdo 5/2006). V zmysle konštantnej judikatúry (napr. uznesenia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 2MCdo 17/2009, 5Cdo 67/2010, 3MCdo 46/2012) ust. § 257 CSP nie je
možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale
ide o ustanovenie, podľa ktorého súd je povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne
okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy
konania výnimočne prihliadnuť.

14. Podľa dôvodovej správy k Civilnému sporovému poriadku, ktorý nadobudol účinnosť 1.6.2016,
účelom ust. § 257 CSP je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu
trov konania zavedením moderačného práva súdu. Toto ustanovenie je výrazom skutočnosti, že tam,
kde zákon nemôže byť natoľko kazuistický, aby postihol celú rozmanitosť života, právo sa dotvára
sudcovským výkladom v medziach ustanovených všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone, za
splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov konania, než by plynul
z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania. Civilný sporový poriadok vyžaduje pre realizáciu
tohto sudcovského moderačného práva, aby v danom prípade išlo o výnimočné okolnosti a dôvody



hodné osobitného zreteľa (JUDr. Edmund Horváth - JUDr. Andrea Andrášiová: Civilný sporový poriadok
Komentár, vyd. Wolters Kluwer s.r.o., 2015, s. 567).

15. V prejednávanej veci odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o náhrade trov
konania sa dôkladne zaoberal prípadným použitím ust. § 257 CSP, správne toto ust. aplikoval na daný
prípad, zohľadniac pritom skutkové okolnosti, ktoré viedli k podaniu žaloby, spočívajúce v nečinnosti
žalobcov, ktorí nekonali v zmysle zásady „vigilantibus iura scripta sunt“ (práva patria bdelým), o svoje
pozemky nadobudnuté dedením po svojom právnom predchodcovi Z. I. (zomr. XX.X.XXXX) po právnej
stránke sa nestarali a svojim konaním v podstate sami zapríčinili, že určenia svojho vlastníctva sa museli
domáhať v súdnom konaní. Súd osobitné okolnosti dôvodne videl aj v nesprávnej (neúplnej) evidencii
v pozemkovej knihe a orgánoch katastra nehnuteľností. Pri svojom rozhodovaní v súlade so zákonom
a vyššie uvedenými zásadami ustálenými v právnej praxi správne prihliadol aj na postoj žalovaného v
konaní, ktorý sa tvrdeniam žalobcov v konaní neprimerane nebránil, plnil si svoje procesné povinnosti
v spore a vzniknutý stav nezapríčinil. Súd prvej inštancie na zistený skutkový stav aplikoval správne
zák. ustanovenie, ktoré aj správne vyložil, svoje úvahy a z nich plynúce závery zrozumiteľne, jasne,
dostatočne a logicky vysvetlil, a dospel k správnemu a spravodlivému rozhodnutiu, ktorým z dôvodov
hodných osobitného zreteľa v zmysle ust. § 257 CSP žalobcom náhradu trov konania nepriznal aj napriek
tomu, že v spore mali plný úspech.

16. Odvolací súd sa stotožňuje aj so správnymi dôvodmi napadnutého rozsudku, na ktoré v celom
rozsahu odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP). Žalobcovia v odvolaní uvádzajú skutočnosti, ktoré namietali už v
konaní pred súdom prvej inštancie a súd sa s nimi náležite a v súlade so zákonom vysporiadal, odvolacie
námietky žalobcov nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozsudku v napadnutom výroku a
neodôvodňujú iné rozhodnutie o priznaní nároku na náhradu trov konania žalobcom, preto odvolací súd
podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil rozsudok v znení opravného uznesenia v napadnutom výroku
o trovách konania, ako vecne správny.

17. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1
CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalovaný
mal plný úspech v odvolacom konaní, avšak žiadne trovy mu preukázateľne nevznikli, a preto odvolací
súd žiadnej zo strán nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

18. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerov hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, a to z dôvodov uvedených v ust. § 420 a nasl. CSP. Dovolanie sa podáva v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch uvedených v ust. § 429 ods. 2 CSP.