Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 5Co/189/2016 z 26. 9. 2016
Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 26. septembra 2016, sp. zn. 5Co/189/2016, ECLI:SK:KSKE:2016:7209218585.3
Krajský súd Košice | 5Co/189/2016 | ECLI:SK:KSKE:2016:7209218585.3 | 2016-09-26 | Rozsudok
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/dbb692fd-108f-4458-916b-8bef8a255ff2
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2016:7209218585.3

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/189/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7209218585
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Slebodník
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7209218585.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Slebodníka a sudcov JUDr.
Adriany Murínovej a JUDr. Andreja Šalatu, v spore veci žalobcu Slovenskej kancelárie poisťovateľov,
Trnavská cesta 82, Bratislava 29, zast. Mgr. Tomášom Kušnírom, s.r.o., Pajštúnska 5, Bratislava, proti
žalovanej 1) B. A., E. E. X/XXXX, XXX XX R., zast. JUDr. Petrom Sklenárom, advokátom so sídlom
advokátskej kancelárie Rázusova 21, Košice a žalovanému 2) K. K.W., Y.. XX.XX.XXXX, E. K. L. XX,
XXX XX R., zast. opatrovníčkou JUDr. Gabrielou Lukáčovou, pracovníčkou Okresného súdu Košice -
okolie v konaní o zaplatenie 2.429,36 € s prísl., o odvolaní žalovanej v 1. rade proti rozsudku Okresného
súdu Košice II, č.k. 22C/1842009-255 z 18.1.2016

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e  rozsudok.
Žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej len súd) rozhodol tak, že žalovaní v 1. a 2. rade
sú   p o v i n n í   spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi istinu 2.429,36 € s úrokom z omeškania vo
výške 9,5% ročne zo sumy 2.429,36 € od 6.3.2007 do zaplatenia a to do 3 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku a že o trovách konania súd rozhodne po právoplatnosti rozsudku.

2. Vychádzal z toho, že žalobca sa žalobou doručenou súdu  24.8.2009 domáhal, aby súd  zaviazal
žalovaných v 1. a 2. rade  na zaplatenie istiny 2.429,36 € s prísl. z dôvodu, že žalobca dňa 23.11.2006
poškodenému poskytol z garančného fondu poistné plnenie spolu vo výške 4.380,83 €. Škoda vznikla
žalobcovi z dôvodu, že žalovaný v 2. rade dňa 28.2.2006 zavinil motorovým vozidlom zn. Renault ev. č.:
R.-XXX E. dopravnú nehodu, pričom predmetné vozidlo nemalo v čase nehody uzavreté poistenie pre
prípad zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla.

3. Krajský súd v Košiciach uznesením č.k. 4Co/266/2010-132 zo dňa 21.2.2013 zrušil rozsudok prvého
stupňa v spojení s opravným uznesením v celom rozsahu a vec vrátil na ďalšie konanie. V posudzovanej
veci je predmetnom konania právo žalobcu na regres poistného plnenia, ktoré poskytol poškodeným (t.j.
tretím osobám) titulom náhrady škody spôsobenej im na ich vozidlách pri dopravnej nehode, zavinenej
žalovaným 2/ motorovým vozidlom žalovanej 1/, na ktoré v čase dopravnej nehody nebolo uzavreté
poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú jeho prevádzkou. Plnenie poskytol z ním uzatvoreného
garančného fondu t.j. nahradil škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, za ktorú zodpovedá
osoba bez poistenia zodpovednosti.

4. Súd citoval §§ 3, 24 zák. č. 381/2001 Z.z., §§ 420, 427, 428 OZ a dôvodil, že podľa § 24 ods. 7
vety prvej zákona číslo 381/2001 Z.z. kancelária má právo proti tomu, kto zodpovedá za škodu podľa
odseku 2 písm. a/, b/, f/ a g/ na náhradu toho, čo za neho plnila. Pri uplatnení nároku podľa § 24 ods. 7



prvej vety zákona č. 381/2001 Z.z. ide o právny vzťah medzi Slovenskou kanceláriou poisťovateľov ako
oprávneným a tým, kto zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla bez poistenia
zodpovednosti, t.j., ak držiteľ motorového vozidla zapísaný v dokladoch vozidla, respektíve jeho vlastník
alebo prevádzkovateľ si nesplnil povinnosť uzavrieť poistnú zmluvu (podľa § 3 citovaného zákona), ako
povinným. Žalobca v prejednávanej veci svoj nárok na náhradu poskytnutého plnenia za škodu uplatnil
proti dvom solidárne zodpovedným subjektom, keď tvrdil, že žalovaná 1/ zodpovedá v zmysle ust. §
427 OZ a žalovaný 2/ v zmysle ust. § 420 OZ (ako vodič, ktorý dopravnú nehodu zavinil). Uplatnený
nárok nie je právom na náhradu škody a preto nie je možná aplikácia ust. 106 ods. 1 OZ, preto vo
vzťahu k plynutiu premlčacej doby je potrebné použiť ust. § 101 OZ, podľa ktorého, premlčacia doba je
trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Na základe uvedeného sa právo
žalobcu na náhradu poistného plnenia poskytnutého z poistného garančného fondu premlčí do troch
rokov odo dňa vyplatenia poistného plnenia. Žalobca poskytol poistné plnenie poškodeným osobám dňa
23.11.2006, preto nárok žalobcu proti žalovanej 1/ nemožno posudzovať v čase podania žaloby dňa
24.8.2009 ako premlčaný. Šetrením bolo zistené, že žalovaný sa v mieste trvalého bydliska ani v mieste
udaného bydliska nezdržiava, jeho iný pobyt nebol súdu známy, mal evidovaný pobyt na Mestskej časti
Košice - Juh, preto súd uznesením č.k. 22C 184/2009-240 zo dňa 21.12.2015 ustanovil žalovanému v
2. rade opatrovníčku.

5. Vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že z evidencie držiteľov motorového vozidla
zn. Renault EČV R.-XXXBE, ktorým bola spôsobená dopravná nehoda vyplýva, že v čase dopravnej
nehody dňa 28.2.2006 bola žalovaná v 1. rade vlastníčkou a držiteľkou dotknutého motorového vozidla
v registri zapísané od 13.2.2006. Túto skutočnosť potvrdila vo svojej účastníckej výpovedi aj samotná
žalovaná v 1. rade, keď uviedla, že motorové vozidlo bolo na ňu prepísané dňa 11.2.2006 (zápis v
registri účinný od 13.2.2006). Zároveň uviedla, že žalovaný sa dohodli na prepise vozidla, k prepisu však
nedošlo a vlastníkom a držiteľom motorového vozidla tak naďalej bola žalovaná v 1. rade. Žalovaný
v 2. rade vozidlo užíval na základe ústnej dohody so žalovanou v 1. rade. V zmysle uvedených
zákonných ustanovení je jednoznačne preukázané, že povinnosť uzavrieť poistnú zmluvu vzťahujúcu
sa na poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla mala žalovaná v
1. rade ako držiteľka a vlastníčka motorového vozidla, ktorým bola spôsobená dopravná nehoda, ktorá
túto povinnosť porušila. Žalovaná v 1. rade mala za to, že žalovaný v 2. rade tým, že písomne uznal svoj
dlh zo dňa 19.3.2007 si bol vedomý výlučného vlastníctva motorového vozidla, ktorým bola spôsobená
dopravná nehoda, avšak z tejto písomnosti, na ktorú sa žalovaná v 1. rade odvolala, táto skutočnosť
nevyplýva. Žalovaný v 2. rade v tomto písomnom uznaní len uviedol, že bol vodičom motorového
vozidla Renault EČV R.-XXXBE, ktorým bola dňa 28.2.2006 spôsobená dopravná nehoda, nie však jeho
vlastníkom ako to uvádzala počas konaní žalovaná v 1. rade. Žalovaná v 1. rade na základe výpisu z
evidencie držiteľov motorového vozidla bola v čase dopravnej nehody, t.j. 28.2.2006, riadnou držiteľkou
motorového vozidla a to v súlade s § 2 písm. f/ Zák. č. 315/1996 Zb. zák. účinného v tomto čase. V
konaní nebolo preukázané, že by žalovaná v 1. rade ako vlastníčka a držiteľka motorového vozidla
vynaložila vôbec nejaké úsilie, aby predišla možnému vzniku škody. Je jednoznačne preukázané, že
žalovaná v 1. rade porušila svoju povinnosť vyplývajúcu z § 3 ods. 1 Zák. č. 381/2001 Zb. zák. a to
povinnosť uzavrieť poistnú zmluvu, čím v dôsledku škodovej udalosti nepoisteným vozidlom vznikla
povinnosť žalobcu poskytnúť poistné plnenie poškodeným z dopravnej nehody v zmysle ust. § 24 ods.
2 písm. b/ Zák. č. 381/2001. Zároveň bolo preukázané, že dotknuté motorové vozidlo užíval žalovaný
v 2. rade s jej súhlasom na základe ústnej dohody medzi nimi. Žalovaná v 1. rade teda sama umožnila
použitie nepoisteného motorového vozidla žalovanému v 2. rade. Žalovaná sa teda žiadnym spôsobom
nevyvinila a jej tvrdenie o tom, že nevedela, že žalovaný v 2. rade jazdí na motorovom vozidle bez
poistenia a nemohla tomu nejako zabrániť neobstojí a je v rozpore so skutkovými zisteniami a citovanými
právnymi predpismi, nakoľko žalovaná v 1. rade mohla situácii zabrániť.

6. Na základe uvedených zákonných ustanovení súd teda posúdil nárok žalobcu voči žalovaným v 1.
a 2. rade za dôvodný v celom rozsahu. Pri stanovení zodpovednosti žalovaných v 1. a 2. rade súd
vychádzal z § 438 ods. 1 O.Z. a mal za to, že žalovaní v 1. a 2. rade zodpovedajú za škodu spoločne a
nerozdielne a to aj v prípade regresného nároku. Teda bolo na mieste použiť zásadu solidárnosti. Súd
nevidel žiadny z dôvodov na rozhodovanie o zodpovednosti žalovaných v 1. a 2. rade v zmysle iného
ustanovenia ako § 438 ods. 1 Obč. zák. Na základe vyššie uvedeného teda súd zaviazal žalovaných v 1.
a 2. rade spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi predmetnú istinu 2.429,36 €, titulom náhrady škody,
t.j. rozdielu medzi plnením a uhradenými splátkami spoločne s príslušenstvom. Žalovaní sa dostali do
omeškania s náhradou škody, a to v deň nasledujúci  po lehote stanovenej žalobcom na zaplatenie dlhu,



t.j. dňom  6.3.2007. Z uvedeného dôvodu  súd žalovaných zaviazal na zaplatenie zákonného úroku z
omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy  2.429,36 € od 6.3.2007 do zaplatenia a to v zmysle §§ 517
ods. 1 a 2. obč. zák. v spojení s § 3 Nar. vlády č. 87/1995 Zb. platného v čase omeškania žalovaných
s úhradou dlhu. Súd nepovolil žalovanej splácať predmetný dlh v mesačných splátkach a to vzhľadom
k tomu, že na plnenie v splátkach nevidel, že u žalovanej v 1. rade žiaden sociálno-ekonomický dôvod,
keďže je zamestnaná s hrubým príjmom cca 770 € a zároveň poukázal na to, že žalovaná od času, kedy
došlo k dopravnej nehode t.j. od 28.2.2006, najneskôr však od augusta 2009, kedy na súd bola podaná
žaloba si musela byť vedomá svojej povinnosti uhradiť túto škodu, keďže si ako vlastníčka motorového
vozidla nesplnila povinnosť uzavrieť poistnú zmluvu zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla, a teda svoj dlh minimálne od času doručenia žaloby na súd, t.j. od augusta 2009
doposiaľ mohla žalobcovi pri dobrej vôli splácať.

7. V podanom odvolaní žalovaná v 1. rade žiadala zrušiť rozsudok a vec vrátiť na ďalšie konanie, alebo
zmeniť a zaviazať žalovanú k úhrade nároku žalobcu vo výške 10 % podielu, čo predstavuje 240,29 €
a priznať jej náhradu trov konania (znížiť istinu).

8. V odvolaní namietala, že prvostupňový súd nesprávne vec právne posúdil, tým, že nepoužil správne
ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Proti predmetnému rozsudku podal
v zákonnej lehote odvolanie v celom rozsahu, okrem výroku o trovách konania. Odvolanie odôvodnila v
zmysle § 205 ods. 2 O.s.p. písm. a), v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 písm. f) a h), písm.
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, f) rozhodnutie
súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.  V súvislosti s uvedeným procesným postupom
prvostupňového súdu, keď podľa jeho názoru nevykonal dôsledné šetrenie pobytu žalovaného v 2.
rade, poukázala tiež na jeho dôsledok v rámci dôkaznej situácie aj na úkor žalovanej v 1. rade. Ako
prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol na str. 8 „bližšie skutočnosti vzťahov medzi
žalovanými v 1. a 2. rade súd nevedel zistiť od žalovaného v 2. rade, keďže tento sa v mieste trvalého
pobytu nezdržiava, jeho iný pobyt nie je známy a v priebehu konania mu bola ustanovená podľa § 29 ods.
2 a 6 O.s.p. opatrovníčka“.  Z uvedeného vyplýva, že v dôsledku svojho procesného postupu v kontexte
so zrušujúcim uznesením odvolacieho súdu a jeho pokynu nevykonal prvostupňový súd dokazovanie v
potrebnom rozsahu a nezistil dôsledne, dostatočne a v potrebnom rozsahu skutkový stav prejednávanej
veci a odňal žalovanému v 2. rade možnosť konať pred súdom. O. i. namietal, že opatrovník razantne
nebránil práva žalovaného v 2. rade. V rozsudku sa neobjasňuje v čom konkrétne malo spočívať úsilie
žalovanej v 1. rade v prípade dokazovania preukázaných skutkových okolností ku všeobecnej dispozícii
s motorovým vozidlom, ktorým bola škoda spôsobená. Všetko vynaložené úsilie, čo i len v nepatrnej
miere by v danom prípade malo byť dôsledkom akejkoľvek subjektívnej pochybnosti žalovanej v 1. rade
vo vzťahu k žalovanému v 2. rade ako osoby ovládajúcej motorové vozidlo. Takéto okolnosti neboli
preukázané v konaní.

9. Vo vyjadrení k odvolaniu žalobca poukázal na skutočnosť, že nevedomosť právnych predpisov
(odporca v 1. rade bol držiteľom motorového vozidla zn. RENAULT) a odporca v 2. rade reálne užíval
predmetné motorové vozidlo a odporkyňa v 1. rade sa bráni, že iná fyzická osoba užívala motorové
vozidlo aj keď bolo na ňu prevedené vlastnícke právo k motorovému vozidlu. Ona nevedela o svojich
povinnostiach vyplývajúcich z predmetnej držby. V prípade, ak nebola poistná zmluva uzavretá alebo
z určitých dôvodov zanikla (napr. pre nezaplatenie poistného), poškodený nemá možnosť obrátiť sa na
žiadnu poisťovňu, aby uhradila škodu za osoby zodpovedné za škodu, t.j. za vodiča či prevádzkovateľa.
Z tohto  dôvodu bol zákonom vytvorený tzv. poistný garančný fond, ktorého správa bola zverená
navrhovateľovi a poškodenému bolo poskytnuté právo uplatniť nárok na plnenie podľa § 24 ods. 2 písm.
a) až g) zák. č. 381/2001 Z.z. proti Slovenskej kancelárii poisťovateľov za rovnakých podmienok, za
ktorých by si mohol uplatniť nárok na plnenie voči určitej poisťovni (§ 24 ods. 3 zákona č. 381/2001
Z.z.). Týmto je zabezpečené, že poškodený dostane plnenie i vtedy, keď vozidlo, ktorým bola spôsobená
škoda, nebude v rozpore so zákonom poistené. Navrhovateľ zároveň poukazuje na to, že odporca
v 1. rade zodpovedá podľa § 427 a nasl. Občianskeho zákonníka ( ďalej aj „OZ") ako prevádzateľ
motorového vozidla za škodu vyvolanú osobitnou povahou prevádzky motorového vozidla a odporca
v II. rade zodpovedá podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka za škodu spôsobenú porušením
právnej povinnosti. Ustanovenie § 427 nasl. OZ o osobitnej zodpovednosti nie je vo vzťahu k všeobecnej
zodpovednosti podľa § 420 OZ ustanovením špeciálnym, ale obe skutkové podstaty stoja vedľa seba.
Za spôsobenú škodu v danom prípade zodpovedajú odporca vi. rade a odporca v II. rade spoločne a
nerozdielne v súlade s ustanovením § 438 ods. 1 OZ. Navrhovateľ má právo uplatniť svoj nárok proti



ktorémukoľvek z odporcov. Také isté právo by mal aj samotný poškodený, ktorý by si mohol uplatňovať
škodu či už voči prevádzateľovi motorového vozidla alebo voči vodičovi. Poškodený sa tak môže
domáhať škody voči prevádzkovateľovi dopravného prostriedku podľa § 427 OZ na základe objektívneho
princípu a proti vodičovi dopravného prostriedku podľa § 420 OZ na základe zodpovednosti založenej
na prezumpcii zavinenia. Rozsudok je vecne správny a navrhli ho potvrdiť, lebo je logické a žiaduce,
aby tí poistenci, za ktorých bolo z garančného fondu plnené, vyplatené prostriedky do garančného fondu
vrátili späť, preto zákon oprávnil Slovenskú kanceláriu poisťovateľov domáhať sa náhrady za plnenia
poskytnuté z poistného garančného fondu v súvislosti so škodou spôsobenou nepoisteným vozidlom,
inými slovami zveril jej postihové právo voči nepoisteným osobám zodpovedajúcim za škodu.

10. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 CSP - na prejednanie odvolania nariadi
odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje
dôležitý verejný záujem) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 379 CSP, a rozsudok potvrdil
podľa § 387 ods.1 CSP, lebo je vecne správny, súd úplne zistil skutkový stav veci, správne ju právne
posúdil, odôvodnenie rozsudku má podklad v zistení skutkového stavu, aj dôvody napadnutého rozsudku
sú správne, preto sa v celom rozsahu stotožňuje s jeho odôvodnením, na čom nič nemení ani odvolanie,
v ktorom sa neuvádzajú žiadne podstatné tvrdenia, ale sa iba opakujú skutočnosti uvádzané už v žalobe
a vo vyjadreniach (podaniach) žalobcov, v konaní na súde prvej inštancie, s ktorými sa tento súd výstižne
a presvedčivo vysporiadal v odôvodnení napadnutého rozsudku.

11. Ani jeden z uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný.

12. Odvolacím dôvodom, ktoré boli upravené v § 205 ods.2 O. s. p. zodpovedajú (v základných rysoch)
odvolacie dôvody podľa § 365 ods.1 CSP.

13. Podľa § 221 ods.1 O. s. p. súd rozhodnutie zrušil, len ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania, c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci
sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom, g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže
namiesto samosudcu rozhodoval senát, h) súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že
nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, i) sa rozhodlo bez
návrhu, nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli alebo ak také dôvody
neexistovali a j) bol odvolacím súdom schválený zmier.

14. Žalovanou v odvolaní uvádzané skutočnosti neumožňujú záver, že v konaní došlo k niektorej z vád
uvedených v tomto ust. (teraz v § 365 ods.1 CSP).

15. Podľa ustálenej súdnej praxe inými vadami, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci [§ 205 ods.2 písm. b) O. s. p., teraz § 365 ods.1 písm. d) CSP]  sú všetky vady prejavujúce sa v
chybnom postupe súdu prvej inštancie pri dokazovaní, v nesprávnom posudzovaní procesných otázok,
ktoré neboli predmetom samostatného rozhodovania, v chybnom poučovaní strán sporu a v ďalších
nedostatkoch v jeho činnosti, ku ktorým došlo v priebehu konania alebo v súvislosti s rozhodovaním,
pričom spôsobilým odvolacím dôvodom nie sú bez ďalšieho, ale len vtedy, ak sú dôsledkom takého
porušovania predpisov procesného práva, ktoré mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

16. Na základe žalovanou v odvolaní uvedených skutočností nebolo možné urobiť záver, že konanie na
súde prvej inštancie bolo takou inou vadou postihnuté.

17. Neúplnosť zistenia skutkového stavu [§ 205 ods.2 písm. c) O. s. p., teraz § 365 ods.1 písm. e) CSP]
je v sporovom konaní odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení
bola okolnosť, že súd prvej inštancie nevykonal stranou sporu navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať
právne významnú skutočnosť (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba
samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy stranami sporu navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní
spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že strana sporu, ktorá v odvolaní uplatní tento
odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý - hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť
právne významné skutočnosti, ktoré, hoci boli tvrdené, súd prvej inštancie nezisťoval, najmä preto, že



ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené
už v konaní pred súdom prvej inštancie.

18. Žalobcovia v odvolaní neoznačujú nijaký dôkaz, ktorý navrhovali už v konaní na súde prvej inštancie,
ale nebol vykonaný.

19. Odvolací dôvod podľa § 205 ods.2 písm. d) O. s. p. [teraz § 365 ods.1 písm. f) CSP] sa týka chyby
v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré
bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe
ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom
dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka
vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže
byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam
prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok
hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O. s. p. (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to
každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,
čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.), teraz § 191 ods.1 CSP (Dôkazy súd
hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti;
pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.) a to vzhľadom na to, že buď vzal
do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak
nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané alebo vyšli počas konania najavo.

20. Keďže súd aj vec správne právne posúdil (vyvodil zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú
účastníci podľa príslušného právneho predpisu) a nešlo o nesprávne právne posúdenie vo veci, nedošlo
k omylu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, rozsudok súdu prvej inštancie je presvedčivý.

21. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku je treba uviesť, že žalovaní v 1: a 2. rade
zodpovedajú za škodu spoločne a nerozdielne, keď nebol zistený žiadny z dôvodov o zodpovednosti
žalovaných v 1. a 2. rade podľa iného právneho predpisu než ako ukladá posúdenie ust. § 438 ods.
1 OZ, lebo žalovanej v 1. rade so zreteľom na ust. §§ 420, 427 OZ pri spôsobení dopravnej nehody,
ona zodpovedá za to, že nebola uzavretá zmluva o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla, lebo bola vlastníčka motorového vozidla v čase vzniku škodovej
udalosti. K porušeniu povinnosti žalovaného v 2. rade došlo tiež, u neho taktiež ide o nedbanlivostné
zavinenie vychádzajúc z príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a porušením povinnosti. Treba doplniť,
že žalovaný v 2. rade dňa 19.3.2007 písomne uznal svoj dlh, čo do dôvodu aj výšky, avšak svoju
povinnosť splatiť dlh formou splátok riadne neplnil a uhradil len spolu splátky v sume 1.855,27 €.

22. Žalovaná v 1. rade nebola úspešná v odvolacom konaní, preto ako strane sporu jej trovy nepatria
a úspešný žalobca si ich nežiadal, preto odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa
§ 396 ods. 1 CSP.

23. Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.



Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.