{"guid": "2e23734b-0b6a-40c3-b024-61a242b87438:e7f1eb0d-ec7e-4b2d-8e2a-5afe7a28291b", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2014:8113221217.1", "spisova_znacka": "21Co/58/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 21Co/58/2014 z 24. 11. 2014", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Prešov z 24. novembra 2014, sp. zn. 21Co/58/2014, ECLI:SK:KSPO:2014:8113221217.1", "identifikacne_cislo": "8113221217", "sud": {"guid": "sud_155", "nazov": "Krajský súd Prešov", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-presov"}, "sudca": "Štefan Huljak", "sudca_id": 1309, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/stefan-huljak-1309", "datum_vydania": "2014-11-24", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Spotrebiteľské zmluvy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99", "nazov": "OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/e7f1eb0d-ec7e-4b2d-8e2a-5afe7a28291b", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2014:8113221217.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2014:8113221217.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2014:8113221217.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 21Co/58/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8113221217
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Antónia Kandravá
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8113221217.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Antónie Kandravej a členov
senátu JUDr. Michala Boroňa a JUDr. Jozefa Angeloviča v právnej veci žalobkyne : S. Q., nar.
XX.XX.XXXX, J., H. XXX, v konaní zastúpenej JUDr. Jozefom Karabašom , advokátom so sídlom v
Sabinove, Ružová 10, proti žalovanému: Rapid life životná poisťovňa a. s., Košice, Garbiarska 2, IČO:
31690904 o zrušenie rozhodcovského rozsudku, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Prešov č.k. 12C/190/2013-116 zo dňa 10.12.2013 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I.  P o t v r d z u j e   sa  rozsudok.

II.         Účastníkom sa  n e p r i z n á v a náhrada trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Prešov (ďalej len „prvostupňový súd“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že: „Zamieta
návrh na prerušenie konania zo dňa 23.10.2013.

Zrušuje  rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho súdu Košice, Alžbetina 41, Košice, IČO: 44325452 zo
dňa 19.1.2012 pod spisovou značkou 3C 2093/2012.

Odkladá    vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku Arbitrážneho súdu Košice, Alžbetina 41, 040 01
Košice zo dňa 19.1.2012 pod spisovou značkou 3C 2096/2012 do právoplatnosti rozhodnutia vo veci
samej.

Žalovaný    je povinný   nahradiť žalobkyni trovy konania vyčíslené v písomnom vyhotovení rozsudku na
účet jej právneho zástupcu v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku“.

Prvostupňový súd svoje rozhodnutie zdôvodnil tým, že skutkovo mal za preukázané, že žalovaný
uzatvoril so žalobkyňou poistnú zmluvu 24.04.2008, pričom k zániku poistného vzťahu došlo 12.06.2008
na základe listu žalovaného zo dňa 11.06.2008, ktorým bola predmetná poistná zmluva zo strany
žalovaného na žiadosť žalobkyne zrušená.

Ďalej zo zistení, že rozsudkom rozhodcovského Arbitrážneho súdu v  Košiciach pod sp.zn. 3C/2096/2012
bola žalobkyni uložená povinnosť zaplatiť žalovanému sumu vo výške 51,45 Eur a trovy rozhodcovského
konania  276,-  Eur. Príslušnosť rozhodcovského súdu bola daná na základe rozhodcovskej  doložky v
uvedenej časti XV. Všeobecných poistných podmienok.

Na takto zistený skutkový stav prijal právny záver, podľa ktorého poistná zmluva uzatvorená medzi
účastníkmi konania je spotrebiteľskou zmluvou podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka.



Zo zmluvy je zrejmé, že žalovaný ako poisťovateľ konal v rámci predmetu svojej činnosti  a žalovaná
je spotrebiteľkou, pretože zmluvu uzatvorila ako fyzická osoba. Vo veci teda ide o spor, ktorý má svoj
základ v spotrebiteľskej zmluve.

Podľa názoru prvostupňového súdu dojednanie rozhodcovskej doložky je neprijateľnou podmienkou,
ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Dôvodom je skutočnosť rozhodcovská
doložka, na základe ktorej rozhodcovský súd rozhodol je formulovaná vo VPP v článku XV. Je súčasťou
neprehľadného textu. Dodávateľ vopred stanoveným obsahom  rozhodcovskej doložky uložil, že všetky
spory  zo spotrebiteľskej zmluvy  budú riešené ním zvoleným rozhodcom je podľa názoru súdu v hrubom
nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu. Podľa článku XV.
VPP bodu 2 je zrejmé, že výber rozhodcovského súdu alebo rozhodcov má v moci žalovaný. Poukázal
na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky III.US 562/2012.  Súd mal za to, že rozhodcovská
doložka nebola osobitne dojednaná, čo vyplýva aj z jej zaradenia do VPP. Nič na tom nemení ani
okolnosť, že zmluvu podpísali zmluvné strany ako pokračovanie predtlačeného  formulára poistných
podmienok a aj osobitné zmluvné dojednania odkazujú na tú istú rozhodcovskú doložku, teda doložku
uvedenú v poistných zmluvách.

Prvostupňový súd ďalej poukázal na to, že samotné podmienky rozhodcovského konania v zmysle
rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu určeného žalovaným nespĺňajú podmienky  ústavnosti.

Konštatoval, že rozhodcovské konanie v rámci predmetného spotrebiteľského sporu nezaručuje
porovnateľné procesné práva so súdnym konaním a spôsobuje tak hrubú nerovnováhu v právach a
povinnostiach vo vzťahu dodávateľa spotrebiteľ v neprospech spotrebiteľa ako slabšej procesnej strany.

Rozhodcovský rozsudok v súlade s ustanovením § 41 písm.c/ O.s.p. zrušil a na návrh žalobkyne  v
zmysle ustanovenia § 40 ods. 2 zákona číslo 244/2002 Z.z. rozhodol aj o odložení jeho vykonateľnosti
a to až do právoplatnosti výroku o zrušení rozhodcovského rozsudku.

Poukázal na ustanovenia § 52 ods. 1, 2, 3, § 53 ods. 1, 2,3, § 53 ods.4,6  Občianskeho zákonníka, §
1 ods. 2, § 40 ods. 1, § 40 ods. 2 , § 43 ods. 1 zákona číslo 244/2002 Z.z., článok 6 ods. 1 Smernica
rady 93/13/EHS.

O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnej žalobkyni priznal právo na náhradu
trov konania, ktoré pozostávajú z trov právneho zastúpenia. Priznal odmenu za vykonané úkony
právnej služby, celkovo vo výške 172,21 Eur, ktoré zaviazal žalobcu zaplatiť na účet právneho zástupcu
žalobkyne.

V zákonom stanovenej lehote podal  žalovaný odvolanie a to proti výroku, ktorým súd odložil
vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku.

Navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnuté uznesenie (správne výrok rozsudku, ktorým bola odložená
vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku).

V odvolaní ďalej uviedol, že rozhodcovský rozsudok, ktorý je predmetom žaloby o zrušenie má
charakter právoplatného rozhodnutia súdu. Žalovaný opiera svoje tvrdenia analogicky aj o ustanovenia
Exekučného poriadku, ktoré pre rozhodnutie o odklade exekúcie požadujú aj splnenie, či preukázanie
určitých okolností vzhľadom na to, že ako v exekúcii, tak aj v konaní o preskúmanie rozhodcovského
rozsudku už ide o právoplatné rozhodnutia vydané v súlade s právnymi predpismi, ktorých zákonom
stanovené procesne oprávnené orgány právoplatne rozhodli.

Ďalej v odvolaní uviedol, že má za to, že rozhodnutie súdu je predčasné, vychádza z hypotetických
a ničím nepodložených skutočností. Výkon, respektíve možnosť podania návrhu na vykonanie
právoplatného exekučného titulu žalovaným nemôže byť bez ďalšieho predpokladom odôvodňujúcim
hrozbu závažnej ujmy žalobcu.

V odvolaní tiež uviedol, že rozhodnutie o povolení odkladu vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku
musí mať zákonný podklad, musí byť dostatočne skutkovo aj právne odôvodnené.



Súd tak bráni žalovanému vo výkone právoplatného rozhodnutia bez uvedenia relevantných skutočností,
a preto je odklad vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku v tomto prípade nezákonným zásahom do
právoplatne priznaných práv žalovaného.

Žalovaný podal odvolanie aj proti výrokom rozsudku, ku ktorým bol zrušený rozhodcovský rozsudok
a uložená žalovanému povinnosť nahradiť žalobkyni trovy konania na účet jej právneho zástupcu do
troch dní od právoplatnosti rozsudku. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil
prvostupňovému súdu na ďalšie konanie alebo zmenil a žalobu zamietol. Podaním zo dňa 03.11.2014
doplnil svoje  odvolanie.

V odvolaní uviedol, že prvostupňový súd opomenul vyhodnotiť, že samotnému procesu  uzatvárania
poistnej zmluvy predchádza ešte takzvaná predzmluvná fáza,   v ktorej  sprostredkovateľ poistenia
kontaktuje občana za účelom podrobného informovania o poistení. Záznam o potrebách klienta
je výsledkom zákonom požadovanej činnosti sprostredkovateľa a zároveň aj garantom správnosti,
pravdivosti jeho obsahu vo vzťahu k žalovanému. Je nepochybné, že poisťovňa nemala inú možnosť ako
akceptovať tento záznam ako správny a odrážajúci skutočný priebeh. Súčasťou záznamu o potrebách
klienta je aj to, či nechce niečo doplniť k produktu, ktorý navrhol sprostredkovateľ. Žalobca mal teda
možnosť dojednania alebo doplnenia podmienok a je právne irelevantné, že túto možnosť nevyužil.

V odvolaní ďalej uviedol, že súd  neodôvodnil dostatočne ako dospel k právne významným skutkovým
zisteniam, ktoré majú jednoznačný vplyv na výrok rozhodnutia, keď v súvislosti k sporným skutkovým
skutočnostiam, či sú alebo nie sú osobitné zmluvné dojednania súčasťou všeobecných zmluvných
podmienok konštatoval iba, že neboli dojednané individuálne. Súd je však povinný odôvodniť v rozsudku
z akých dôkazov vychádzal podľa § 157 ods. 2 O.s.p. a nestačí konštatovanie, že zmluvné dojednania,
ktoré sú súčasťou všeobecných poistných podmienok neboli individuálne dojednané. Podľa názoru
odvolateľa opomenul súd vyhodnotiť proces uzatvorenia zmluvy. Za individuálne dojednanú podmienku
sa nepovažuje, ak spotrebiteľ nemal možnosť sa s nimi oboznámiť ak nemal  alebo nemohol ovplyvniť
ich obsah. V takomto prípade však mal klient možnosť odmietnuť podpísanie osobitných zmluvných
dojednaní.

Podľa názoru odvolateľa rozsudok nie je dostatočne odôvodnený. Súd dospel k nesprávnemu právnemu
posúdeniu veci, keď dospel k záveru, že dojednania rozhodcovskej doložky spotrebiteľskej zmluvy je
neprijateľnou podmienkou,  a preto je neplatné. Z toho by vyplývalo, že každá rozhodcovská doložka
v spotrebiteľskej zmluve je neplatná. Občiansky zákonník v § 53 ods. 4 písm. r) však uvádza a z tohto
zákonného ustanovenia vyplýva, že zákon dojednanie rozhodcovskej doložky ako takej spotrebiteľskej
zmluve pripúšťa. Nepripúšťa sa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.

Súd nezdôvodnil prečo nevykonal dôkazy navrhnuté žalobcom a to dokazovanie listinnými dôkazmi,
ktoré boli predložené z jeho strany. Oboznámením obsahu spisu súd môže podľa § 120 ods. 1 veta tretia
výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie. Súd opomenutím
vyhlásenia podľa § 118 ods.  2 O.s.p. porušil zásadu kontradiktórnosti konania, pretože strany sa o
dôvodoch, na ktorých súd  založil svoje rozhodnutie a teda prečo rozhodcovská doložka je neplatná
sa dozvedeli až v samotnom rozhodnutí. Právne argumenty, na ktorých súd založil odôvodnenie
rozhodnutia však ani jedna zo strán nenavrhla, bola tak porušená zásada rovnosti  účastníka. V odvolaní
ďalej uviedol, že súd poprel základnú zásadu právneho poriadku štátu.

Žalobkyňa sa k podanému odvolaniu nevyjadrila.

Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok
prvostupňového súdu z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia
pojednávania (§ 214 O.s.p. ) a potom ako bolo oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku vyvesené na
úradnej tabuli súdu a na  webovej stránke Krajského súdu v Prešove najmenej 5 dní vopred rozsudok
a verejne vyhlásil (§ 156 ods. 1, 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je vecne správny
(§ 219 ods. 1 O.s.p.).

Zásadnou právnou otázkou v predmetnej veci v súvislosti aj s dôvodmi uvádzanými odporcom v odvolaní
bola otázka, či rozhodcovská doložka, na základe ktorej rozhodcovský súd rozhodol a ktorá je upravená v
čl. XV. VPP žalovaného, podľa ktorej všetky vzájomné spory a sporné nároky poistenia budú rozhodnuté



v rozhodcovskom konaní, je podmienkou individuálne dojednanou (ako tvrdil žalovaný) a v negatívnom
prípade, či zakladá hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (neprijateľná
podmienka).

Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré
spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa
(ďalej len „neprijateľná podmienka“).

Podľa § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka, za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa
nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol
ovplyvniť ich obsah.

Podľa § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia
dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.

Podľa § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej
zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky
od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Za individuálne
dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť
sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné
ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.

Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.

V zmysle čl. 3 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
(,,Smernica“), zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak
napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých
na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa.

V zmysle § 54 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka, sa zmluvné podmienky upravené
spotrebiteľskou zmluvou, nemôžu odchýliť v neprospech spotrebiteľa od ustanovení Občianskeho
zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Nesmú obsahovať podľa § 53 ods. 1 prvá veta Občianskeho
zákonníka ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa.

V danej veci sa žalobkyňa domáhala zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou zo dňa 17.07.2013 na
Okresnom súde Prešov s poukazom na neplatnosť rozhodcovskej doložky dojednanej vo Všeobecných
poistných podmienkach.

Rozsudkom rozhodcovského Arbitrážneho súdu v Košiciach pod sp. zn. 3C/2096/2012 zo dňa 19. 01.
2012 jej bola uložená povinnosť zaplatiť sumu žalovanému vo výške 51,45 Eur a trovy rozhodcovského
konania vo výške 276,- Eur. Zo skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa ďalej vyplynulo, že
žalovaný uzatvoril so žalobkyňou dňa 24. 04. 2008 poistnú zmluvu, pričom k zániku poistného vzťahu
došlo 12. 06. 2008 na základe listu žalovaného zo dňa 11. 06. 2008, ktorým bola predmetná poistná
zmluva zo strany žalovaného na žiadosť žalobkyne zrušená.

Súd prvého stupňa zistil, že príslušnosť rozhodcovského súdu bola daná na základe rozhodcovskej
doložky uvedenej v časti XV. VPP podmienok, aby všetky spory so žalovaným riešila výlučne v
rozhodcovskom konaní, ako aj s poukazom na osobitné zmluvné dojednanie tvoriaceho súčasť VPP.

Na základe takto dojednanej rozhodcovskej doložky v poistnej zmluve bol dňa 19. 01. 2012 vydaný
rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho súdu v Košiciach pod sp. zn. 3C/2096/2012, ktorý ukladal
žalobkyni zaplatiť sumu 51,45 Eur a trovy rozhodcovského konania 276,- Eur.

Smernica Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách  vychádza  nie z
minimálneho okruhu nekalých klauzúl, ktoré sa majú transponovať, ale zo vzorového okruhu klauzúl. V
konečnom dôsledku sa okruh neprijateľných podmienok de lege lata uvedený v § 53 ods. 4 O.z. upravil



postupne viacerými novelami až po uplynutí transpozičnej lehoty (napr. neprimeraná sankcia pod písm.
k/ bola upravená až novelou vykonanou zákonom č. 568/2007 Z.z. s účinnosťou od 1.1.2008, kým hlavná
transpozícia bola vykonaná zákonom č. 150/2004 Z.z. účinným od 01.04.2004).

Členské štáty si mohli vybrať, do akej miery prevezmú  smernicou odporúčané nekalé klauzuly. Zároveň
sa však umožnilo členským štátom prekročiť rámec smernice, čo umožnilo upraviť okruh neprijateľných
podmienok aj širšie ako odporúča smernica ,,Členské štáty môžu prijať alebo si ponechať najprísnejšie
opatrenia kompatibilné so zmluvou v oblasti obsiahnutej touto smernicou s cieľom zabezpečenia
maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa“, (čl. 8 smernice).

Kým smernica vychádza zo vzorového okruhu nekalých klauzúl, slovenský zákonodarca upravil režim
súdnej kontroly neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách na základe indikatívneho výpočtu
neprijateľných podmienok (arg. slovo ,,najmä“ v § 53 ods. 4 O.z.). To znamená, že  súdu nič nebráni
judikovať neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve podľa tzv. generálnej klauzuly v
§ 53 ods. 1 O.z.,  a teda  nad rámec  zoznamu podmienok  uvedených v   prílohe smernice alebo
okruhu uvedeného v Občianskom zákonníku. Nemožno napríklad vylúčiť, že súd so zreteľom na ostatné
zmluvné podmienky (čl. 4 ods. 1 smernice) posúdi rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú bez ohľadu
na jej znenie, teda že neobstojí žiadna rozhodcovská doložka a priestor pre rozhodcovské konanie bude
len pri preukázateľnom individuálnom vyjednaní rozhodcovskej zmluvy zo strany spotrebiteľa.

Odvolací súd poukazuje na kritériá neprijateľnej podmienky, za ktorú  sa považuje podmienka, ktorá
1. je obsiahnutá v štandardnej  formulárovej zmluve, 2. spôsobuje značnú  nerovnováhu v právach a
povinnostiach strán, 3. nerovnováha musí byť daná v neprospech spotrebiteľa.

Odvolací súd sa stotožňuje s prvostupňovým súdom, že  o doložku, ktorá vyžaduje, aby spotrebiteľ
riešil spory výlučne v rozhodcovskom konaní ide aj vtedy, ak síce  spotrebiteľ  podľa nej má možnosť
vybrať si   medzi rozhodcovským  a štátnym súdom, ale  ak by podľa tejto doložky  začalo rozhodcovské
konanie  na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený nezvratne podrobiť sa rozhodcovskému konaniu
(porov. uznesenia Krajského súdu v Trnave vo veciach sp. zn. 10CoE/153/2011, sp. zn. 10CoE /30/2011,
sp. zn. 10CoE 109/2011). Právna veda na tento problém reaguje Kristiánom Csachom: „Z pohľadu
spotrebiteľa je totiž rovnocenné, či riešenie jeho sporov prostredníctvom rozhodcovského konania mu
„vnúti“ štandardná zmluvná klauzula, alebo dodávateľ svojím konaním. Spotrebiteľ má byť chránený
pred oboma. Práve proti možnosti dodávateľa diktovať svoju vôľu v zmluvnom vzťahu bol vytvorený celý
mechanizmus spotrebiteľsko-právnej ochrany pred štandardnými zmluvami.“ In: Štandardné zmluvy, str.
214, Vydavateľ Aleš Čeněk, 2010).

Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/ OZ je svojím obsahom najbližšie problémovej doložke ,,...vyžaduje
v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne  v
rozhodcovskom konaní“.

Uvedené ustanovenie sa má vykladať z pohľadu spotrebiteľa a jeho ochrany a nie z pohľadu dodávateľa
(porov. internetovú diskusiu na otázku neprijateľnosti doložky, ktorá ponúkala na výber medzi štátnym
a rozhodcovským súdom: <http://www.lexforum.sk/247>  Kristián Csach: ,,Takže otázne je, ako by som
posúdil reálne možnosti, ktoré by nastali:
1. Spotrebiteľ by inicioval konanie na RS - OK, RS môže konať (písmenko r) nezakazuje, aby spotrebiteľ
sa na RS obrátil, zakazuje iba to, aby to bol jediný orgán, na ktorý sa môže obrátiť).
2. Spotrebiteľ by inicioval konanie na súde - OK, súd môže konať
3. Dodávateľ by inicioval konanie na súde - OK, súd môže konať
Samozrejme, problematickou by bola tá najočakávanejšia:
4. Dodávateľ by inicioval konanie na RS - klauzula je neprijateľná, ak nie je alternatíva daná pre
spotrebiteľa, aby rozhodcovské konanie zastavil a „odsunul\" na iné bojisko).

Podľa dôvodovej správy k § 53 ods. 4 písm. r/ O.z. ,,spotrebiteľ  môže svoje práva uplatňovať nie iba
v zmysle  dojednanej rozhodcovskej doložky, ale ak sa tak rozhodne, aj v občianskoprávnom konaní a
zmluvná podmienka, ktorá by mu v tom bránila, bude v zmysle  navrhovaného ustanovenia považovaná
za  neprijateľnú“.



Teda podľa Csacha doložku nie je možné akceptovať, ak by vyžadovala od spotrebiteľa podrobiť sa
arbitráži. Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/ O.z.  nie je len o možnosti výberu medzi štátnym a súkromným
súdom, ale predovšetkým o dôsledkoch, ktoré zakladá, a teda, či doložka nenúti spotrebiteľa podrobiť
sa nezvratné arbitráži.

Ako je zrejmé zo  smernice,  na spotrebiteľa pri typových zmluvách dopadá ochranný režim
zákazu neprijateľných zmluvných podmienok. O typovú zmluvu  vrátane rozhodcovskej doložky ide
aj v predmetnej právnej veci. Nepochybne ide o štandardnú typovú zmluvu medzi podnikateľom a
spotrebiteľom (čl. 1 ods.1, čl. 2 písm.b/,c/ Smernice Rady 93/13/EHS).

Odvolací súd zastáva názor, že pokiaľ ide o tzv. nevýhradnú rozhodcovskú doložku,  možnosť voľby pre
spotrebiteľa je len iluzórna, pretože takmer s pravidelnosťou rozhodcovské žaloby podávajú veritelia,
čo možno odôvodniť aj rozsahom nárokov plynúcich zo štandardne formulovanej zmluvy. Naopak, ak
niektorý spotrebiteľ výnimočne uplatňuje svoje práva, tak využíva - pre neho transparentný štátny súd.
Odvolací súd pritom nepochybuje o tom, že spotrebiteľ, ktorý sa rozhodne osobitne individuálne vyjednať
rozhodcovskú zmluvu, by aj reálne rozhodcovské konanie využil, pretože inak by jeho individuálne
(„sólo“) vyjednávanie nedávalo zmysel.

Poskytovanie spravodlivosti musí mať svoje limity a musí aj pre súkromnoprávnu sféru arbitrov. Ide
o rozhodovanie o právach a právom chránených záujmoch osôb, ktoré môže výrazne zasiahnuť
do života ľudí a ak sa majú akceptovať pri poskytovaní spravodlivosti súkromnoprávne prvky, tak
len s jednoznačnými garanciami vylučujúcimi pochybnosti o férovom arbitrážnom konaní vrátane
rozhodcovskej zmluvy. Doložky nemôžu predstavovať pasce pre spotrebiteľov za účelom čo
najskoršieho privodenia exekúcie.

V danom prípade podľa obsahu spisu dodávateľ preukázateľne naviac nevysvetlil spotrebiteľovi  význam
rozhodcovskej doložky, na rozdiel od zásad občianskeho súdneho konania, nepredstavil mu pravidlá,
podľa ktorých sa bude viesť súkromný „súdny“ proces a nedal mu po preukázateľnom poučenie  na
výber rozhodnúť sa  (pre porovnanie § 90 ods. 3 Zákona o platobných službách).

Aj procesné pravidlá rozhodcovského súdu ponímajúce kontraktuálnu inkorporáciu prostredníctvom
rozhodcovskej doložky sú súčasťou zmluvného vzťahu a ako formulárový produkt podliehajú súdnej
kontrole neprijateľnosti zmluvných podmienok. Ak povinný  spotrebiteľ mal vyjednať súkromný „súdny“
proces, mal by nepochybne poznať tieto pravidla. O týchto niet v spise ani zmienky. Odvolateľ sa bráni
tým, že žalobkyňa bola  dostatočne poučená a táto skutočnosť vyplýva zo  Záznamu o potrebách klienta.

Odvolací súd si nedokáže predstaviť rokovanie spotrebiteľa o rozhodcovskej doložke a jej perfektné
individuálne zmluvné vyjednanie, ak spotrebiteľ nepozná jeho obsah (vedľajší predmet zmluvy). Je
takmer notorietou, že v rámci uzatvárania spotrebiteľských zmlúv sa díleri nezmieňujú o podrobnostiach
a  procesných pravidlách rozhodcovského konania. Získavanie podpisov spotrebiteľov pod údajné
individuálne vyjednanie má kampaňovitý rozmer. Tvrdenie o tom, že  si takýto proces vyjednal spotrebiteľ
a pritom nepoznal jeho obsah, je poznačené neudržateľnou tendenciou  dosiahnuť arbitráž, s čím je
spojené ďalšie zvýšenie nákladov spotrebiteľa.

O to sa ale súd musí postarať, pretože štát má medzinárodný záväzok chrániť hospodárske záujmy
spotrebiteľov (čl. 169 Zmluvy o fungovaní EÚ).

Príloha smernice, ktorá obsahuje zoznam nekalých podmienok, ustanovuje pod  písm. q/,,...
najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory nepodliehajúce právnym ustanoveniam, výhradne
arbitrážou...“

Ide o vzorový zoznam, a preto aj keby odporúčanie pod písm. q/ smernica neobsahovala, vlastne
by to nemalo praktický význam a dopad pre slovenského zákonodarcu, ktorý mohol upraviť okruh
neprijateľných podmienok podľa vlastných predstav. Ak je nerozhodujúce, či vzorový zoznam vôbec
obsahuje klauzulu o rozhodcovskej doložke, je rovnako irelevantné, ak zoznam obsahuje určité znenie
týkajúce sa rozhodcovskej doložky. V konečnom dôsledku slovenský zákonodarca ani neprevzal znenie
smernice pod bodom q/ prílohy v jej znení. Rovnako je nerozhodujúce, či sa bude operovať termínom
„doložka“ alebo „podmienka“  v prílohe smernice.



Znenie smernice má význam pre postup súdu pri výklade a aplikácii generálnej klauzuly uvedenej v §
53 ods. 1 O.z., pretože už len tým, že tvorca smernice osobitne v prílohe poukázal na niektoré klauzuly,
nepochybne tak urobil preto, že majú vysokú potenciu spôsobiť v praxi značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Tým, že je v rámci prílohy smernice spomínaná aj arbitráž,
je treba mať v aplikačnej praxi súdov osobitne na zreteli arbitráž, čo prvostupňový súd  ani najmenej
nepodcenil, práve naopak.

Môže sa vyskytnúť otázka, či by vôbec spotrebiteľa napadla myšlienka namietať neprijateľnosť
rozhodcovskej doložky. Tú odvolací súd poukazuje na nutnosť objektívneho posúdenia rozhodcovskej
doložky a nie je rozhodujúca vôľa účastníka zmluvného vzťahu a v tomto zmysle ani jeho aktivita.
Neprijateľná rozhodcovská doložka je absolútne neplatná (§ 53 ods. 5 O.z.) a je povinnosťou nielen súdu,
ale aj rozhodcu z tohto právneho posúdenia vyvodiť všetky právne dôsledky a poskytnúť náležitú ochranu
pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami. Neuniklo pozornosti odvolacieho súdu, že rozhodca iba
zriedkavo pristupuje k posúdeniu platného založenia vlastnej právomoci, resp. túto iba formalisticky
skonštatuje ako danú. Odvolací súd tak nadobudol presvedčenie, že aj toto konanie je prejavom
nerešpektovania práv spotrebiteľov, resp. reflexiou absencie nestrannosti a nezaujatosti rozhodcu.

Akceptovateľnosť rozhodcovského konania v spotrebiteľských veciach sa ponúka napríklad osobitným
vyjednaním a nie nanútením arbitráže spotrebiteľovi. Arbitráž môže fungovať, ale za transparentných
podmienok ako efektívny prostriedok ochrany a keď aj spotrebiteľ rozumie, o čo v prípade rozhodcu ide.

Na individuálne dojednanie je však potrebné rešpektovať a zachovať proces tvorby zmluvy ustanovený
v O.z.. Naproti tomu nevhodné predkladanie podmienok predstavuje jednu z nekalých obchodných
praktík (klamlivá obchodná praktika; § 8 ods. 4 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa; ďalej
len ,,ZOS“). Predkladanie rozhodcovských doložiek spotrebiteľom za stavu, keď nepoznajú pravidlá
arbitráže (predmet rozhodcovskej zmluvy) a prirodzene nevenujú dostatočnú pozornosť tejto časti
formuláru, sa zneužíva k záverom o individuálnom vyjednaní zo strany spotrebiteľov, pričom na tomto nič
nemení technika predkladania - inkorporovanie doložky do všeobecných zmluvných podmienok versus
vyhotovenie štandardnej rozhodcovskej zmluvy na samostatnom liste (hárku) papiera.

Zbavenie sa zodpovednosti za nekalú obchodnú praktiku pri nevhodnom predkladaní zmluvných
podmienok argumentáciou, že spotrebiteľ mal byť bdelý, odvolací súd neprijíma, a odsudzuje ako
konanie hraničiace so zlým úmyslom v zmluvných vzťahoch. Je neakceptovateľné, aby porušovateľ
práva presúval zodpovednosť na slabšieho a je vylúčené, aby za takýchto okolností súd akceptoval
rozhodcovskú doložku.

Odvolací súd pripomína judikatúru súdneho dvora [...je nezanedbateľné nebezpečenstvo, že priemerný
spotrebiteľ nepoukáže na nekalosť zmluvnej podmienky (Océano,  Mostaza Claro (bod. 25-27), Godard
(bod 61), ASTURCOM (bod 51), uznesenie POHOTOVOSŤ (bod 50), Pannon a iné]. To isté platí,
pokiaľ ide o  rozpor rozhodcovskej doložky s generálnou klauzulou. Odvolací súd naviac poukazuje
na uznesenie Ústavného súdu SR z 24.2.2011, IV. ÚS 55/2011-19, v ktorom ústavný súd podporil
judikatúru na ochranu spotrebiteľa: ,,Zákon explicitne nekonfrontuje navzájom inštitút dobrých mravov
a inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky. Odvolací súd nezaznamenal ani v judikatúre pomenovanie
týchto inštitútov súkromného práva. Každopádne na to, aby sa skonštatovala blízkosť týchto inštitútov
z hľadiska ich významu a zákonom sledovaného cieľa ratio legis, netreba použiť ani zložité výkladové
metódy.

Pravidlá správania sa, ktoré sú v prevažnej miere v spoločnosti uznávané a tvoria základ
fundamentálneho hodnotového poriadku, aj takto sa dajú definovať dobré mravy, ak tomuto kritériu
zmluvná podmienka nevyhovuje, prieči sa dobrým mravom.

Nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v spotrebiteľskej zmluve v neprospech
spotrebiteľa, je neprijateľná. Pokiaľ je však zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech
spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý
vzťah teória a prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nemali by byť žiadne pochybnosti
o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre
docielenie skutočnej, rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj



bez návrhu a rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej
podmienky. Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a
dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi.“

Dodávateľ s odbornou starostlivosťou mal a musel vedieť, že nemá používať neprijateľné podmienky  a
má  poznať aj dôsledky ich používania. Dodávateľ musí počítať s tým, že plnenie z nekalej podmienky
mu súd nemôže vymôcť.

Predávajúci nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa
rozumie ,,najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky
diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby,
alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe,
využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody
(pre porov. § 4 ods. 8 ZOS).

Odvolací súd nevidí dôvod na odklon od  spoločného stanoviska občianskoprávneho a
obchodnoprávneho kolégia KS v Prešove z 27.09.2010, podľa ktorého: ,,Zmluvná podmienka v
štandardnej formulárovej zmluve uzavretej po 31. 12. 2007 alebo vo všeobecných obchodných
podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom  individuálne dojednaná a
ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni
tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným
titulom na udelenie poverenia pre exekútora. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce
spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa
takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh  dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť
sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému
konaniu. ...“

Odvolací súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach konštatoval a je to uvedené aj v spomínanom
stanovisku kolégia, že nijako nespochybňuje význam materiálnej právoplatnosti súdneho rozhodnutia,
a to predovšetkým v záujme právnej istoty vyplývajúcej z právoplatného súdneho rozhodnutia. Na druhej
strane však materiálna právoplatnosť rozhodnutia štátneho orgánu nie je bezvýnimočná a možno ju
prelomiť v zákonom stanovených prípadoch (porov. účinky rozhodnutia v blokovom konaní, ktorým súd
nie je viazaný, § 135 ods. 1 in fine O.s.p.).

Európsky súd pre ľudské práva nevidel porušenie čl. 6 Dohovoru v prípade, že z podstatných dôvodov
došlo k prelomeniu účinkov veci právoplatne štátnym súdom judikovanej (porov. § 64 rozsudku
Zehentner v. Rakúsko).

Podľa cit. čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách ,,Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so
spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre
spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia
existencia možná bez nekalých podmienok“.

Európska komisia vo svojich pripomienkach uviedla, že „pokiaľ ide o zásadu efektivity, t.j. o požiadavku,
aby vnútroštátne procesné predpisy neznemožnili alebo nesťažili nadmerne výkon práv uznaných
právom Únie, zdá sa, že pokiaľ sa ust. § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní uplatňuje aj
na prípady, keď požadované plnenie je v rozpore s právom Únie, povinnosť vnútroštátneho súdu
zastaviť exekučné konanie bez návrhu (ex offo) predstavuje dostatočné zabezpečenie uplatnenia tejto
zásady“ (bod 33 pripomienok EK vo veci C-76/10).

Podľa čl. 38 Charty základných práv Európskej únie „politiky štátov zabezpečia vysoký stupeň ochrany
spotrebiteľa“.

Ochrana spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách vychádza z
predpokladu, že spotrebiteľ je z hľadiska informovanosti a z hľadiska vyjednávacej pozície v slabšom
postavení. To platí aj vo vzťahu, keď zmluvný vzťah obsahuje aj vedľajšie zmluvné ustanovenia



formulárovej povahy (záložné zmluvy, ručiteľské zmluvy, dohody o zrážkach zo mzdy, rozhodcovské
zmluvy a pod.).

Možnosť zmeny obsahu štandardných podmienok zo strany spotrebiteľa je len iluzórna a je zrejmé,
že ide o rovnosť len formálnu. Aby sa dosiahla faktická rovnosť, je to možné dosiahnuť len vonkajším
zásahom tzv. súdnou kontrolou (porov. rozsudky Mostaza Claro C 168/05, Océano Grupo Editorial SA
C 240/98-C 244/98).

Snaha názorovo uprednostniť jednostranný výklad zákona na strane odvolateľa evidentne naráža na
ciele práva Európskej únie, ktoré musí štát naplniť. Medzinárodná zmluva vrátane Zmluvy o fungovaní
EÚ má po jej ratifikácii prednosť a v hierarchii právnej sily je nad zákonom (čl. 7 ústavy). Lojalita k aktom
EÚ je zásadná a rešpektovanie judikatúry súdneho dvora je principiálnou otázkou. Odvolací súd nechce
relativizovať význam princípu právnej istoty vyplývajúci z právoplatného rozhodnutia ale na druhej strane
ak ide o výnimočné  a závažné okolnosti a naplnenie cieľov práva EÚ, súd ich má naplniť.

Podľa čl. 3 ods. 2 smernice ,,Podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá
vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne
formulovanou štandardnou zmluvou“.

Možnosť ponúknuť spotrebiteľovi rozhodcovské konanie nič nemení na podstate povahy individuálne
vyjednanej rozhodcovskej doložky.

Evidentne ide o vopred dodávateľom naformulované zmluvné klauzuly, vrátane časti o rozhodcovskom
konaní  a rovnako je zrejmé, že spotrebiteľ  nemôže meniť formulárovú zmluvu ani obsah rozhodcovskej
zmluvy vrátane rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu. Cieľ smernice garantovať súdnu kontrolu
neprijateľnosti zmluvných podmienok sa týka 1. dodávateľom vopred naformulovaných klauzúl a 2.
bez možnosti meniť ich obsah. Je pritom irelevantné, či niektorú časť zmluvy  dodávateľ osobitne
spotrebiteľovi navrhol.

Podľa názoru vyjadreného v odvolaní by platilo, že všetky rozhodcovské zmluvy dohodnuté so
spotrebiteľom sú individuálne vyjednané len z dôvodu, že spotrebiteľ uviedol o jeden podpis v zmluve
naviac. Úplne by sa strácal cieľ a zmysel súdnej kontroly formulárových podmienok , ktorých obsah
spotrebiteľ nemôže nejako zmeniť. Spotrebiteľ mohol rozhodcovskú doložku ako celok prijať alebo
odmietnuť, a na otázku, či si rozhodcovskú doložku vymienil, možno iba ťažko odpovedať kladne, keďže
jej obsah, vrátane relevantných pravidiel rozhodcovského procesu zjavne  nepoznal.

Teória prezentovaná v odvolaní  je v priamom rozpore s relevantnými ustanoveniami O.z. Tu rovnako
platí, že za podmienku, ktorá nie je individuálne vyjednaná, sa považuje podmienka, ktorá bola vopred
naformulovaná a spotrebiteľ nemôže meniť jej obsah. Ak by podstatu individuálne vyjednanej zmluvnej
podmienky determinovala bez ďalšieho možnosť výberu, zo súdnej kontroly by boli vylúčené všetky
formulárové typové zmeny a doplnky k pôvodnej zmluve, keďže bolo len na spotrebiteľovi, či k
formulárovým zmenám pristúpi. S tým sa odvolací súd nemôže stotožniť, keďže by došlo k popretiu
zmyslu a cieľa ochrany práv spotrebiteľa (Smernice 93/13/EHS) a k spochybneniu ochrany a podpory
efektívneho vnútorného trhu EÚ očisteného od nemorálnych zmluvných klauzúl. Vo formulároch môžu
byť pre spotrebiteľa dôležité, ale aj nepotrebné veci, no spoločným znakom za každých okolností je,
že spotrebiteľ nemá možnosť meniť obsah formulára . Buď ho akceptuje alebo zmluva nevznikne.
Súdna kontrola bola vytvorená práve z dôvodu ochrany pred diktátom formulárových zmlúv, vrátane
formulárových zmien a doplnkov pripravených vopred dodávateľom. Uvedený cieľ žalovaný   náležite
nedocenil, resp. nesprávne interpretoval, o to viac, že ide o medzinárodný záväzok Slovenskej republiky
k EÚ.

Tento záver možno vystihnúť z judikatúrneho vývoja súdneho dvora v rozhodnutí Pohotovosť/
Korčkovská (bod 50). Preto aj ochrana poskytovaná  súdom vo vzťahu k neprijateľnej zmluvnej
podmienke je o presadení noriem vyššej právnej sily a záväzku štátu prijať všetky kroky nevyhnutné na
to, aby nekalá podmienka spotrebiteľa nezaväzovala. Pri dôslednom aplikovaní judikatúrnych záverov
súdneho dvora tak aj prvostupňový súd ako článok súdnej sústavy EÚ a ako orgán členského štátu
EÚ postupoval náležite a rozhodol vecne správne tým, že poskytol ochranu spotrebiteľovi pred nekalou
rozhodcovskou doložkou.



Moc rozhodcu rozhodovať spory nie je delegovaná zo strany žiadneho verejnoprávneho subjektu
(uznesenie ÚS ČR IV. ÚS 130/02). Prvostupňový súd interpretoval a aplikoval právo v súlade s
medzinárodnou zmluvou.

Nevhodné predkladanie zmluvných podmienok sa  týka smernice Európskeho parlamentu a Rady
z 11.05.2005 č. 2005/29 ES o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na
vnútornom trhu, ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 84/450/EHS, smernice Európskeho parlamentu
a Rady 97/7/ES, 98/27/ES a 2002/65/ES a nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2006/2004
(„smernica o nekalých obchodných praktikách“). Odvolací súd pripomína, že  O.z. v rovine vnútroštátnej
zakotvuje normatívne mantinely posúdenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky.

Na strane žalovaného je dôkazné bremeno preukázať, že spotrebiteľ si vo svetle vyššie uvedených
požiadaviek odvolacieho súdu (nielen formálne) individuálne vyjednal rozhodcovské konanie. V tomto
smere popri nedôslednej argumentácii neboli doložené žiadne relevantné listinné dôkazy podporujúce
záver o individuálnom vyjednaní rozhodcovskej doložky. Nie spotrebiteľ má dokázať, že nedošlo k
individuálnemu vyjednaniu,  ale dodávateľa zaťažuje bremeno presvedčivo preukázať individuálne
vyjednanie (§ 53 ods. 3 O.z.) - ani tento aspekt nie je v odvolaní zohľadnený. Z predloženej zmluvy
nevyplýva individuálne vyjednaná rozhodcovská zmluva a žalovaný neoznačil žiadne iné relevantné
dôkazy. Ak si spotrebiteľ individuálne vyjednal rozhodcovskú zmluvu, potom by muselo platiť, že si
individuálne (podľa predstav spotrebiteľa)  vyjednal aj podmienky arbitráže. Z obsahu spisu však takýto
záver rozhodne nemožno prijať. Dôvodne teda možno konštatovať, že žalovaný si dôkazné bremeno o
individuálnom vyjednaní rozhodcovskej doložky nesplnil.

Žalobkyňa  nemala možnosť ovplyvniť  obsah predmetnej doložky. Mohla ju buď prijať ako celok alebo
odmietnuť. Obsah tejto rozhodcovskej doložky bol  dodávateľom (žalovaným) vopred pripravený a na jej
obsahu žalobkyňa nijakým spôsobom neparticipovala. Už len tento samotný fakt spochybňuje tvrdenie
žalovaného, že ide o individuálny návrh  žalobkyne   na riešenie prípadného sporu v rozhodcovskom
konaní.

Inštitút individuálne dohodnutej podmienky je treba vykladať v súlade s cieľom smernice, podľa ktorej sa
podmienka nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola pripravená  vopred a spotrebiteľ preto nebol
schopný ovplyvniť podstatu podmienky v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou (čl.
3 ods. 2 Smernice).

Nič na tom nemení ani tá skutočnosť, na ktorú žalovaný poukazoval v odvolaní,  že vyjednaniu tejto
rozhodcovskej doložky predchádzal záznam sprostredkovateľa poistenia o potrebách klienta, ktorý bol
spísaný pri uzatváraní poistnej zmluvy. Ak by sa žalobkyňa rozhodla osobitne individuálne vyjednať
rozhodcovskú doložku, zaiste by tento záznam o sprostredkovaní poistenia, aj samotná zmluva neboli
na predtlačenom formulári, ale osobitne konkrétne vyjednané a špecifikované tak, aby odrážali to, čo
si žalobkyňa individuálne želá.

Záznam sprostredkovateľa poistenia o požiadavkách a potrebách klienta k predmetnej poistnej zmluve
preukazuje, že v danom prípade opäť ide o predtlačený formulár, kde žalobkyňa nemala na výber
možnosť individuálne dohodnúť obsah podmienky. Takto predtlačený formulár (aj keď vo forme záznamu
sprostredkovateľa poistenia o požiadavkách a potrebách klienta), odvolací súd nepovažoval za dôkaz,
ktorý by potvrdzoval, že navrhovateľ individuálne dojednal rozhodcovskú doložku. Na tejto okolnosti nič
nemení ani to, že predmetné poistenie bolo dojednané sprostredkovateľom poistenia v zmysle zákona
č. 340/2005 Z.z. Sprostredkovateľ poistenia je totiž osobou, ktorá reprezentuje poisťovňu, koná v jej
záujme a v jej prospech, čo znamená, že samotná okolnosť takejto formy dojednávania poistného
vzťahu nemôže byť na ujmu hodnotenia zmluvných podmienok dojednaných pri tomto poistení v zmysle
Smernice Rady č. 93/13/EHS.

Z obsahu spisu a napokon aj tvrdenia samotného žalovaného nevyplýva, že by ako dodávateľ vysvetlil
žalobkyni význam rozhodcovskej doložky, pravidlá, podľa ktorých sa bude viesť tento proces a po
preukázateľnom poučení, jej dal na výber sa rozhodnúť. Preto, ak napríklad spotrebiteľ mal vyjednať
tento súkromný proces, mal by nepochybne tieto pravidlá poznať. O nich však v spise tiež niet žiadnej



zmienky. Preto tvrdenie žalovaného o tom, že takýto proces si dojednal spotrebiteľ (v danom prípade
žalobkyňa) a pritom nepoznal jeho obsah, je z pohľadu vykonaného dokazovania neudržateľné.

K námietke odvolateľa o nedostatočnom odôvodnení rozsudku súdu prvého stupňa, ktoré  najmä
z pohľadu preskúmateľnosti rozhodnutia a eventuálneho odňatia možnosti odporcovi konať pred
súdom, odvolací súd udáva, že  súd prvého stupňa venoval dostatočnú pozornosť na okolnosti,
ako bola rozhodcovská doložka v predmetnej poistnej zmluve a súvisiacich listinách  naformulovaná,
analyzoval jej umiestnenie vo všeobecných poistných podmienkach, ako aj v osobitných zmluvných
dojednaniach a správne konštatoval  umiestnenie predmetnej rozhodcovskej doložky, ako aj jej
formulovanie v rámci všeobecných poistných podmienok a osobitných zmluvných dojednaní. Je
potrebné predovšetkým konštatovať, že osobitné zmluvné dojednania sú vlastne súčasťou všeobecných
poistných podmienok, aj keď sú tieto osobitne podpísané, avšak z pohľadu priemerného spotrebiteľa,
ako je to v prípade navrhovateľa, nevymykajú sa tieto osobitné zmluvné dojednania osobitným
spôsobom z rámca všeobecných poistných podmienok a predovšetkým z charakteru vopred pripravenej
predformulovanej zmluvnej podmienky.  Dokazovanie vykonané na súde prvého stupňa potvrdilo, že
žalobca nemal možnosť takto formulovanú podmienku nijakým spôsobom ovplyvniť a ako bolo vyššie
naznačené, zodpovednosti v tomto smere sa žalovaný nemôže zbaviť ani s poukazom na pôsobenie
sprostredkovateľa poistenia pri uzatváraní predmetnej poistnej zmluvy v zmysle zákona č. 340/2005
Z.z. Práve táto okolnosť, teda pôsobenie sprostredkovateľa poistenia pri uzatváraní predmetnej poistnej
zmluvy, je dôkazom toho, že tieto  predložené doklady, teda všeobecné poistné podmienky a ich súčasť
v podobe osobitných zmluvných dojednaní, nebolo možné meniť.

V danej veci je nezanedbateľná aj tá skutočnosť, že v predmetnej veci napr. trovy rozhodcu (276,-
Eur) prevyšujú vymáhanú istinu pohľadávky vo výške 51,45 Eur. Už len táto skutočnosť predstavuje
neprimeranosť arbitrážneho procesu.

Odvolací súd sa preto nestotožnil s tým, že rozhodcovská doložka bola individuálne dojednaná medzi
žalobkyňou a žalovaným.

Predkladanie takto dohodnutých rozhodcovských doložiek spotrebiteľom za stavu, keď nepoznajú
pravidlá arbitráže, nevenujú pozornosť tejto časti formuláru, pretože táto doložka je zakotvená do
všeobecných zmluvných podmienok vyhotovenej v štandardnej rozhodcovskej zmluve, na samostatnom
liste - hárku papiera, odvolací súd považuje za nevhodné.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na judikatúru Súdneho dvora a na tú skutočnosť, že priemerný
spotrebiteľ nepoukáže na nekalosť zmluvnej podmienky (Mostaza Claro, bod 25. - 27., C 168/05,
Océano Grupo Editoria, Asturcom, a iné). rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky
diskriminácie alebo vybočenie z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovanie služby,
alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe,
využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušenie zmluvnej slobody
(§ 4 ods. 8  Zákona o ochrane spotrebiteľa).

K námietke odvolateľa, že  sa prvostupňový súd nezaoberal testom primeranosti predmetnej
rozhodcovskej doložky ako zmluvnej podmienky v zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie
a v tomto smere správne poukázal na okolnosť, že predmetná zmluvná podmienka prináša značnú
nerovnováhu do vzťahu medzi účastníkmi konania.

Ak žalovaný v odvolaní poukazuje na test primeranosti uvedený v článku 4 Smernice č. 93/13/EHS,
najmä v podobe brania do úvahy povahy služby, všetkých špecifických okolností, ktoré sprevádzali
uzatvorenie zmluvy a všetkých ďalších podmienok zmluvy vo vzájomných súvislostiach v čase uzavretia
zmluvy, bolo jeho dôkazným bremenom v priebehu konania, aby preukázal, že z tohto pohľadu
rozhodcovská doložka ako zmluvná podmienka nie je neprimeraná, a preto nemôže byť kvalifikovaná
ako neprijateľná. Prvostupňový súd  v odôvodnení svojho rozhodnutia jednoznačne zhodnotil aké
ťažkosti rozhodcovské konanie môže žalobkyni ako priemernému spotrebiteľovi priniesť z pohľadu
uplatňovania jeho práva, ako aj istú mieru pochybností o nezávislosti rozhodcovského orgánu, pokiaľ
jednoznačnú ingerenciu pri jeho voľbe alebo kreovaní má len žalovaný ako dodávateľ. Nemožno preto
konštatovať, že by predmetná zmluvná podmienka v podobe dojednania rozhodcovskej doložky prešla
v pozitívnom slova zmysle testom primeranosti v zmysle článku 4 Smernice č. 93/13/EHS a obstála z



pohľadu dodržania predpisov na ochranu spotrebiteľa. Na týchto záveroch nič nemení ani eventuálne
odlišná judikatúra iných súdov, nakoľko v predmetnej veci v zmysle vyššie uvedeného i v zmysle záverov
súdu prvého stupňa nemožno konštatovať osobitosť dojednania tejto zmluvnej podmienky v podobe
rozhodcovskej doložky.

Na základe uvedeného je potrebné konštatovať, že súd prvého stupňa vo veci správne postupoval,
pokiaľ návrhu vyhovel v dôsledku porušenia predpisov zabezpečujúcich ochranu spotrebiteľa a v
nadväznosti na túto okolnosť rozsudok rozhodcovského súdu zrušil.
K námietkam vo vzťahu k odkladu vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku odvolací súd poznamenáva.

Ustanovenie § 40 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. umožňuje, aby súd, ktorý rozhoduje o žalobe o zrušenie
tuzemského rozhodcovského rozsudku odložil na návrh účastníka konania vykonateľnosť predmetného
rozhodcovského rozsudku.

V zmysle tohto ustanovenia je odklad vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku dočasným a
preventívnym procesným úkonom súdu, ktorým na určitú dobu suspenduje jeden z účinkov súdneho
rozhodnutia. Takto plní významnú ochrannú funkciu a v prípade, ak dôjde k úspešnému odkladu
vykonateľnosti, napomáha k predchádzaniu možného vzniku škody alebo nemajetkovej ujmy. Postup
podľa citovaného rozhodnutia založený na odklade vykonateľnosti rozhodnutia je tak rozhodnutím
dočasným i predbežným. Dočasnosť spočíva v tom, že vykonateľnosť sa len odkladá (v prejednávanej
veci do právoplatného rozhodnutia všeobecného súdu vo veci samej o podanej žalobe). Preventívnosť
spočíva v snahe predísť vzniku škody i nemajetkovej ujmy povinným osobám, ktoré by mohli vzniknúť
ako dôsledok núteného výkonu napadnutého rozhodnutia, t.j. exekúcie založenej na predmetnom
rozhodcovskom rozsudku.

Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa v zmysle návrhu žalobkyne dôvodne rozhodol o
odklade vykonateľnosti spomínaného rozhodcovského rozsudku, pričom tento postup je v súlade s
citovaným ustanovením § 40 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní. Vydaný rozhodcovský rozsudok
je nepochybne exekučným titulom, u ktorého v prípade jeho výkonu by došlo k výraznému zásahu
do majetkovej sféry žalobkyne. Je nutné zdôrazniť aj to, že vzhľadom na charakter činnosti žalovanej
spoločnosti, odklad vykonateľnosti vážnym spôsobom nezasiahne jej majetkovú sféru.

Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok ako vecne správny (vrátane správneho výroku o
trovách konania § 219 O.s.p.).

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd postupom podľa § 224  ods. 1  O.s.p. V odvolacom
konaní žalobkyňa nevyčíslila  trovy  konania  v lehote do troch pracovných dní od vyhlásenia rozsudku,  a
preto sa  jej trovy nepriznali (§ 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. § 151 ods. 1 ods. 2 O.s.p.).

Rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3: 0 (§ 3 ods. 9 zákona č.757/2004 Z.z o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "12C/190/2013", "guid": "d998a19b-65b1-4678-8c94-3bb577a7b40a:ffb4e55e-a58e-41f1-9499-3da73f0e8611", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:90fa83a3-a427-46f1-9799-7b24a214ff2a", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 55/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 55/2011 z 24. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-24", "citacie_n": 11298, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:90fa83a3-a427-46f1-9799-7b24a214ff2a"}, {"guid": "87052ca4-9c14-4220-b271-b635baacc14d:3cf0fc59-f4d7-4c96-88b4-d56e397bc8d6", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2012:2509212342.1", "spisova_znacka": "10CoE/153/2011", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 10CoE/153/2011 z 28. 2. 2012", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2012-02-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2012:2509212342.1"}, {"guid": "2f69e019-b8c6-4d4f-9703-c40f6a97330a:4bdcab0c-35d6-4ac8-90d7-02fbc538ca7f", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2012:2710204379.1", "spisova_znacka": "10CoE/109/2011", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 10CoE/109/2011 z 28. 2. 2012", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2012-02-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2012:2710204379.1"}], "citovane_v": []}