Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 11CoP/589/2013 z 23. 6. 2014 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 23. júna 2014, sp. zn. 11CoP/589/2013, ECLI:SK:KSBA:2014:1212215914.1 Krajský súd Bratislava | 11CoP/589/2013 | ECLI:SK:KSBA:2014:1212215914.1 | 2014-06-23 | Rozsudok Oblasť práva: Rodinné právo, Rodinné právo – Rozvod, Vyživovacie povinnosti Citované ustanovenia: § 219 OSP, § 22 ZoR, § 23 ZoR, § 24 ods. 1 ZoR, § 24 ods. 2 ZoR, § 24 ods. 3 ZoR, § 62 ZoR Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/b658f4f4-b7e1-488b-9c19-a7e025ec50e2 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2014:1212215914.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 11CoP/589/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1212215914
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 06. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Štrignerová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1212215914.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Štrignerovej a
členov senátu JUDr. Bianky Gelačíkovej a JUDr. Blanky Podmajerskej, v právnej veci navrhovateľky:
D.. I. J., bytom D., W. X, zastúpenou JUDr. Jozefom Boledovičom, advokátom, Rovinka č.578, proti
odporcovi: K. J., bytom D., W. X, zastúpeného JUDr. Janou Kocandovou, advokátkou, Bratislava,
Jungmannova 8, o rozvod manželstva a úpravu rodičovských práv a povinností k maloletému K. J., R..
XX.X.XXXX, zastúpenému kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave,
Vazovova 7/A, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 07.10.2013,
č.k. 27P/144/2012-49, jednohlasne ( pomerom hlasov 3:0) takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvého stupňa sa p o t v r d z u j e.

Účastníci nemajú právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

V napadnutom rozhodnutí súd prvého stupňa :

- rozviedol manželstvo D.. I. J., W.. I., R.. XX.XX.XXXX a K. J., R.. XX.XX.XXXX, uzavreté dňa
XX.XX.XXXX C. R., zapísané v knihe manželstiev Matričného úradu R. vo zväzku XX, ročníka XXXX,
na strane XXX, pod por. č. XXX,

- maloletého K. J., R.. XX.XX.XXXX zveril na dobu po rozvode manželstva rodičov do osobnej
starostlivosti navrhovateľky ( matky) s tým, že zastupovať maloletého a spravovať jeho majetok budú
obaja rodičia,

- odporcovi ( otcovi ) uložil povinnosť prispievať na výživu maloletého K. sumou XXX euro mesačne,
od právoplatnosti tohto rozsudku v časti výroku o rozvode, vždy do 15-teho dňa v mesiaci, k rukám
navrhovateľky,

- deklaroval, že styk odporcu s maloletým Miroslavom bude neobmedzený,

- určil, že účastníci nemajú právo na náhradu trov konania.

Rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 18, § 19 ods.1, § 23 ods.1,2, § 24 ods,1, § 25 ods.1,2,3, § 62
ods.1,2,3,4 Zákona o rodine, ust. § 113 ods.1 O.s.p. a tým, že na základe vykonaného dokazovania
dospel k záveru, že vzťahy medzi manželmi sú vážne rozvrátené, manželstvo účastníkov si neplní
svoje funkcie, čím mal za preukázané splnenie zákonných predpokladov k rozvodu manželstva. V
časti konania o úprave práv a povinností manželov k maloletému dieťaťu na čas po rozvode, ktoré je



podľa ust. § 113 ods.1 O.s.p. spojené s konaním o rozvod manželstva, maloletého zveril do osobnej
starostlivosti navrhovateľky s tým, že obaja rodičia budú dieťa zastupovať a spravovať jeho majetok.
Odporcovi uložil povinnosť platiť na maloletého syna narodeného z manželstva výživné v sume XXX
euro mesačne, ktoré zodpovedá jednak odôvodneným potrebám maloletého , ako aj schopnostiam a
možnostiam odporcu. Súd pri rozhodovaní o výške výživného bral do úvahy, že odôvodnené potreby
dospievajúceho Miroslava sú porovnateľné s potrebami dospelého muža ( maloletý prichádza do
obdobia prudkého telesného vývinu ) a náklady najmä na jeho základné potreby (strava, oblečenie,
obuv) budú výrazne vyššie, než doposiaľ. Na strane odporcu zohľadnil jeho skutočné možnosti a
schopnosti, u ktorého možno predpokladať zvýšenie jeho príjmu ( od januára 2014 plánuje zmenu
zamestnania), keďže jeho terajší príjem nezodpovedá celkom dosiahnutej odbornej kvalifikácii a
fyzickým danostiam. O neobmedzenej úprave styku otca s maloletým rozhodol s poukazom na záujem
syna prihliadajúc na možnosť a schopnosť rodičov sa o tejto otázke dohodnúť.

O trovách konania rozhodol podľa § 144 prvá veta O.s.p..

Proti rozsudku v celom jeho rozsahu podal v zákonnej lehote odvolanie odporca navrhujúc, aby
odvolací súd podľa § 221 O.s.p. rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vrátil vec na ďalšie
konanie, alternatívne, aby o veci konal a znova rozhodol. Podľa názoru odvolateľa súd prvého stupňa
vykonal v tomto konaní riadne všetky navrhované dôkazy, ale ich vyhodnotil nesprávne, následne
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. S rozvodom
manželstva nesúhlasil, pretože rozvod nepriaznivo vplýva na dieťa a vzťahy v ich manželstve nie sú
trvalo rozvrátené. Odporca trval na zachovaní manželstva, v ktorom neboli vážne nezhody a v ktorom sa
v plnom rozsahu venoval len rodine a zamestnaniu tak, ako si to želala manželka. Tvrdenie manželky
o tom, že bol agresívny a vynucoval si intímny styk sú len účelovými tvrdeniami, aby mohla podať návrh
na rozvod a žiť voľný život. V súvislostí so stanovením rozsahu vyživovacej povinnosti súd prvého
stupňa vychádzal z priemerných príjmov odporkyne v sume XXX euro a z jeho priemerného príjmu vo
výške XXX euro. Pri rozhodovaní o výške výživného súd prvého stupňa neuviedol, aké výdavky považuje
za nevyhnutné, respektíve nezohľadnil jeho náklady na živobytie, náklady na platenie hypotekárneho
úveru vo výške XXX euro mesačne a jeho ďalšie výdavky ( na dopravu do zamestnania vo výške XX
euro za 3 mesiace, náklady na stravu a náklady na zabezpečenie bývania v budúcnosti ). Po zohľadnení
nevyhnutných výdavkov mu zostáva z jeho priemerného zárobku XXX euro, po odrátaní výživného mu
zostáva suma XXX euro, ktorá nemôže postačovať na jeho živobytie, oblečenie, obuv a hygienické
potreby. Pri príjme, ktorý má, je natoľko vyťažený, že nemá možnosť hľadať ďalšiu prácu ( pracuje
na 3 zmeny a je veliteľom objektu). Práve na výkon strážnej služby si zvyšoval kvalifikáciu, keďže v
nej musí mať odborné skúšky a absolvované psychotesty. Má dosiahnuté stredné odborné učilište
elektrotechnické a v Bratislave, kde je miera nezamestnanosti nad 5%, sa nemá možnosť sa v tomto
odbore sa zamestnať. Mal za to, že pri výške výživného je treba zohľadniť aj to, že v čase styku s
dieťaťom musí mať nejaké finančné prostriedky na záujmovú činnosť s dieťaťom, prípadne na vreckové
pre neho.

Navrhovateľka v písomnom vyjadrení sa k odvolaniu odporcu navrhla rozhodnutie súdu prvého
stupňa ako vecne a právne správne potvrdiť. Uviedla, že tvrdenie odporcu o záujme na zachovaní
manželstva je účelové, keď tento dlhodobo vlastným správaním potvrdzoval nezáujem o zachovanie
manželstva. Rozpory medzi manželmi pretrvávajú, odporca ju naďalej osočuje a správa sa vulgárne,
pričom svedkom týchto scén je pravidelne aj maloletý syn. Pokiaľ ide o výšku výživného, súd
prvého stupňa postupoval v zmysle zákona, riadil sa potrebami maloletého dospievajúceho syna a
skutočnými možnosťami a schopnosťami odporcu. Náklady, ktoré musí pokrývať na maloletého budú
narastať v súvislosti s ukončením povinnej školskej dochádzky, pričom úhrada výživného musí mať
u odporcu prioritu pred ostatnými výdavkami. Pokiaľ ide o pracovný odev, tento dostáva odporca
od zamestnávateľa a sám si zabezpečuje podľa potreby iba pracovnú obuv. Pokiaľ ide o splátky
hypotekárneho úveru, tieto sú uhrádzané zo spoločných prostriedkov, nakoľko príjem odporcu je
súčasťou BSM. Odporca nie je pracovne vyťažený, v rámci svojho voľna celý deň preleží, skoro všetky
svoje voľné večery trávi mimo bytu a vracia sa vždy po polnoci. Perspektívne sa môžu majetkové pomery
odporcu po rozvode zmeniť len tým, že v rámci vyporiadania BSM práve ona prevezme záväzok splácať
hypotekárny úver, čo odporcovi umožní bezproblémovo plniť vyživovaciu povinnosť.



Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu podľa § 212 ods.1, 2 písm. a/
O.s.p., vec prejednal bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., s verejným vyhlásením
rozsudku podľa § 156 ods. 3 O.s.p., a dospel k záveru, že odvolanie odporcu nie je dôvodné.

Podľa ust. § 22 Zákona o rodine k zrušeniu manželstva rozvodom možno pristúpiť len v odôvodnených
prípadoch.

Podľa ust. § 23 ods.1,2,3 Zákona o rodine môže súd na návrh niektorého z manželov manželstvo
rozviesť, ak sú vzťahy medzi manželmi tak vážne rozvrátené a trvalo rozvrátené, že manželstvo nemôže
plniť svoj účel a od manželov nemožno očakávať obnovenie manželského spolužitia.

Súd zisťuje príčiny, ktoré viedli k vážnemu rozvratu vzťahov medzi manželmi, a pri rozhodovaní o rozvode
na ne prihliada. Súd pri rozhodovaní o rozvode vždy prihliadne na záujem maloletých detí.

Súd pri posudzovaní miery rozvratu vzťahov medzi manželmi prihliada na porušenie povinností
manželov podľa § 18 a 19.

Pre doplnenie dôvodov rozhodnutia a v záujme vyporiadania sa s odvolacími námietkami odporcu vo
vzťahu k výroku o rozvode manželstva účastníkov odvolací súd poukazuje na to, že hore citované
ustanovenia hmotnoprávneho predpisu zakotvujú objektívny princíp rozvodu manželstva a zároveň
vymedzujú podmienky pre rozvod manželstva. Manželstvo je možné rozviesť iba v odôvodnených
prípadoch ( § 22 Zákona o rodine ) za predpokladu splnenia všetkých hmotnoprávnych podmienok
pre rozvod, ktorými sú: a) vážnosť narušenia manželských vzťahov ( vážnosť rozvratu vzťahov medzi
manželmi ), b/ trvalosť rozvrátenia manželských vzťahov, c) pre existenciu tohto vážneho a trvalého
rozvrátenia manželských vzťahov ( rozvratu manželstva ) manželstvo nemôže plniť svoj účel, t.j.
vytvárať harmonické a trvalé životné spoločenstvo, ktoré zabezpečí riadnu výchovu detí, d) od manželov
nemožno očakávať obnovenie manželského spolunažívania, e) rozvod manželstva nebude v rozpore
so záujmami mal. detí. Základným predpokladom pre zrušenie manželstva rozvodom je skutočnosť, že
sa manželia alebo jeden z nich vo vzájomnom správaní neriadia pravidlami ustanovenými v Zákone o
rodine ( § 18 a 19 ), a že toto správanie so zreteľom na jeho dĺžku a intenzitu, spôsobuje vážny rozvrat
medzi manželmi.

Kvalifikovanosť rozvratu medzi manželmi je pritom daná nielen jeho intenzitou a dĺžkou, ale aj
skutočnosťou, že v dôsledku tohto rozvratu manželia spolu nežijú. Skutočnosť, či manželia spolu žijú
alebo nie, nie je viazaná na existenciu spoločného bydliska ( keď môžu síce spoločne bývať v jednom
byte, ale nežijú spolu), ale na otázku ich osobného ( vrátane intímneho ), ale i majetkového spoločenstva,
t.j. spoločného zdieľania radostí a problémov, spoločného trávenia voľného času, osobnej starostlivosti
o druhého manžela, spoločného nakladania s finančnými prostriedkami a pod..

Vychádzajúc z odvolania odporcu, z ktorého obsahu je možné vo vzťahu k prijatému záveru o
kvalifikovanosti rozvratu manželstva účastníkov vyvodiť námietku o nesprávnych skutkových záveroch
prvostupňového súdu ( § 205 ods.2 písm. d/ O.s.p. ) odvolací súd uvádza, že vnútorné presvedčenie
súdu ( ako výsledok hodnotenia dôkazov ) by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia
a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel
formálnej logiky. Podľa ust. § 132 O.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo
za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je
obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje
sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité
obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O.s.p.). Kontrola výsledku hodnotenia
dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku
upraveného v § 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa navrhovateľ domáhal a z
akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne



vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými
úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne
posúdil. Súd má povinnosť dbať na tom, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce
najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanom prípade súd prvého stupňa
v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vykonaným dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval
naň správny predpis a svoje rozhodnutie vo vzťahu k záveru o splnení zákonných podmienok pre rozvod
manželstva aj dostatočne odôvodnil. V prejednávanom prípade z vykonaného dokazovania ( výsluchu
účastníkov konania, Správ z referátu poradensko - psychologických služieb ÚPSVaR Bratislave a
sčasti i zo skutočností uvedených maloletým K. v priebehu jeho pohovoru z kolíznym opatrovníkom ) i
podľa názoru odvolacieho súdu nepochybne vyplynulo, že manželia dlhodobo fakticky spolu nežijú a
sú dlhoročne citovo odcudzení.

V nadväznosti na zhodnotenie všetkých v konaní zistených skutočností vo vzájomnej súvislosti je potom
potrebné dôjsť k záveru, že zákonné podmienky predpokladané v ust. § 23 Zákona o rodine sú v
tomto prípade dané, keďže medzi manželmi sa jedná o kvalifikovaný rozvrat. Z okolností prípadu je
jednoznačné, že medzi manželmi sa jedná o vážne a trvalé narušenie manželských vzťahov, pre ktoré
manželstvo nemôže plniť svoj účel, t.j. vytvárať harmonické a trvalé životné spoločenstvo zabezpečujúce
všetky funkcie manželstva, spoločné trávenie voľného času, osobnú starostlivosť o druhého manžela
a spoločné nakladanie s finančnými prostriedkami. Zo žiadnej okolnosti prípadu nevyplynulo ani to, že
od manželov možno očakávať vzájomné obnovenie manželského spolunažívania, keď túto možnosť
navrhovateľka v návrhu a i v ďalšom priebehu konania vôbec nepripustila.

Podľa ust. § 24 ods.1,2,3 Zákona o rodine v rozhodnutí, ktorým sa rozvádza manželstvo rodičov
maloletého dieťaťa, súd upraví výkon ich rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu na čas
po rozvode, najmä určí, komu maloleté dieťa zverí do osobnej starostlivosti, kto ho bude zastupovať a
spravovať jeho majetok. Súčasne určí, ako má rodič, ktorému nebolo maloleté dieťa zverené do osobnej
starostlivosti, prispievať na jeho výživu, alebo schváli dohodu rodičov o výške výživného.

V danom prípade vo vzťahu k výrokom súdu prvého stupňa upravujúcim práva a povinnosti rodičov k
maloletému K., R.. XX.XX.XXXX na čas po rozvode postupoval súd prvého stupňa vecne správne, keď
zisťoval všetky skutočnosti podstatné pre rozhodnutie o zverení maloletého do osobnej starostlivosti
jedného z rodičov a jeho zastupovaní a spravovaní jeho majetku a o určení vyživovacej povinnosti z
hľadiska súčasných odôvodnených potrieb maloletého, ako aj z hľadiska schopností a možností rodičov,
na výživu ktorých je maloletý plne odkázaný. Prvostupňovým súdom určená výška výživného, ktorou
je otec maloletého zaviazaný prispievať na jeho výživu, podľa názoru odvolacieho súdu zodpovedá
kritériám rozhodným pre určovanie výživného na mal. dieťa uvedené v ust. § 62 ods. 1 až 5 a § 75 ods.
1 Zákona o rodine, t.j. je primeraná ako odôvodneným potrebám maloletého vo veku 14 rokov, ako aj
v konaní zisteným pomerom rodičov, pri zohľadnení práva maloletého dieťaťa podieľať sa na životnej
úrovni rodičov, ale aj jeho práva na uspokojovanie základných životných potrieb. Na tejto okolnosti nič
nemení ani to, že odporca v odvolaní deklaroval, že s ním dosahovaného príjmu nie je schopný určené
výživné uhrádzať.

K odvolacím námietkam odporcu odvolací súd poznamenáva, že výživné určené súdom prvého stupňa
vo výške 150 euro predstavuje sumu, ktorá pokrýva len základné potreby maloletého končiaceho
povinnú školskú dochádzku. Okolnosť,

že odporca v súčasnosti dosahuje v porovnaní s navrhovateľkou nižší príjem neznamená, že tento
môže prenášať zodpovednosť za uspokojovanie základných životných potrieb súvisiacich s výchovou a
výživou maloletého na matku. Odporca je povinný vyvíjať také pracovné aktivity, v ktorých dosiahne
príjem, z ktorého bude schopný zabezpečiť nielen svoje základné potreby, ale najmä základné potreby
maloletého dieťaťa, ktoré je na neho odkázané výživou. Odvolací súd je toho názoru, že pokiaľ
matka maloletých dokáže zabezpečovať základné potreby maloletého dieťaťa i za cenu zvýšeného
pracovného úsilia počas dní pracovného voľna na úkor času určeného na regeneráciu, rovnaké aktivity
môže vyvinúť i otec, majúci v porovnaní s matkou viac voľného času.



S poukazom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa ust. § 219 O.s.p. ako vecne
správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p., v spojení s § 144 O.s.p..

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.