Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2Co/47/2017 z 21. 8. 2018 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 21. augusta 2018, sp. zn. 2Co/47/2017, ECLI:SK:KSBA:2018:1214221767.2 Krajský súd Bratislava | 2Co/47/2017 | ECLI:SK:KSBA:2018:1214221767.2 | 2018-08-21 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Zmluvy Citované ustanovenia: OZ, § 451 OZ, § 20 ods. 2 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/93603701-5f8b-4156-b444-113bef64d658 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2018:1214221767.2 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/47/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1214221767
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 08. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Králová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1214221767.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Michaely Královej a členov
senátu: JUDr. Dariny Kriváňovej a JUDr. Ivany Jahnovej v právnej veci žalobcu: K. O., narodený dňa
XX.XX.XXXX, O. č. XXX, XXX XX O., zastúpený JUDr. Vierou Petrášovou, advokátkou, so sídlom
Šancová 33, 831 04 Bratislava, proti žalovanému: C. hospodárstva D. republiky, so sídlom C. XX,
XXX XX J., W.: XX XXX XXX, o zaplatenie 11.599,19 € s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 12. októbra 2016, č. k. 51C/243/2015-191, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 12. októbra 2016, č.k. 51C/243/2015-191,
p o t v r d z u j e.

II. Žalobca m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
11.599,19 €, úrok z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy 5.260,- € od 30.11.2013 do zaplatenia,
zo sumy 1.489,19 € od 28.11.2013 do zaplatenia, zo sumy 173,- € od 23.11.2013 do zaplatenia, zo sumy
3.374,- € od 29.11.2013 do zaplatenia, zo sumy 229,- € od 7.12.2013 do zaplatenia, zo sumy 369,- € od
11.12.2013 do zaplatenia, zo sumy 705,- € od 17.12.2013 do zaplatenia a to všetko do 3 dní odo dňa
právoplatnosti rozsudku. Zároveň žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

2. Rozhodol tak o žalobe zo dňa 05.09.2014, ktorou sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia sumy
11.599,19 € s príslušenstvom a náhrady trov konania, titulom neuhradenia faktúr za dodávku materiálu
a služieb v celkovej hodnote 11.599,19 €, týkajúcich sa zabezpečenia servisu motorových vozidiel,
ako aj dodávky zimných pneumatík na služobné motorové vozidlá patriace žalovanému, ktoré vykonal
žalobca, ako samostatne zárobkovo činná osoba pre žalovaného na základe ústnych a písomných
objednávok, faktúry vzťahujúce sa k uvedenému žalovaný odmietol uhradiť. Žalovaný namietal, že
všetky objednávky zabezpečoval p. K. E., bývalý zamestnanec odboru hospodárskej kontroly. Išlo o
výlučnú osobnú iniciatívu bývalého zamestnanca, ktorý na takéto konanie vzhľadom na svoje zaradenie
(referent dopravy) nebol vôbec oprávnený a svojím konaním prekročil rozsah svojho oprávnenia. O
predmetnej záležitosti neinformoval nikoho z odboru hospodárskej správy žalovaného. Žalobca nie je
vedený u žalovaného ako dodávateľ a nebol s ním uzatvorený žiadny zmluvný vzťah a uvedené práce
neboli predmetom plánu ani procesu verejného obstarávania.

3. Súd prvej inštancie sa teda v prvom rade zaoberal otázkou, či v prejednávanej veci nedošlo k excesu
na strane zamestnanca žalovaného - pána K. E. a či takéto správanie zamestnanca žalovaného mohlo
priamo zaväzovať žalovaného a teda, či je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi za práce vykonané na
motorových vozidlách patriacich žalovanému. Skutkovo bolo nesporné, že v rozhodnom čase bol K.



E. zamestnancom žalovaného, pričom zo svedeckej výpovede jeho priameho nadriadeného vyplynulo,
že bol pridelený ako vodič z povolania vedúcemu služobného úradu pánovi Y.. Do jeho náplne práce
patrilo okrem toho, že bol trvalo prideleným vodičom, po zrušení oddelenia dopravy, aj manažovanie
chodu tohto útvaru, avšak bez oprávnenia robiť objednávky, keďže ako uviedol svedok W.. D., toto
patrí do kompetencie vedúceho úradu. V súvislosti s organizačnou zmenou, kedy došlo k zrušeniu
oddelenia dopravy, došlo aj k zmene pracovnej zmluvy pána E. a do jeho pracovnej náplne patrilo aj
zabezpečovanie servisu vozidiel ministerstva. Tieto skutočnosti neboli medzi stranami sporu sporné.

4. V tejto súvislosti súd prvej inštancie v rámci svojho odôvodnenia uviedol, že právne úkony orgánov
zamestnávateľa, ako aj poverených zamestnancov, zaväzujú zásadne vždy zamestnávateľa, ktorý z
týchto úkonov nadobúda práva a povinnosti. Občiansky zákonník však chráni právnickú osobu pred
následkom tzv. excesu, t.j. prekročenia medzí oprávnenia pracovníkov alebo členov pri právnych
úkonoch za právnickú osobu (§ 20 ods. 2 druhá veta Občianskeho zákonníka). Exces spravidla
prichádza do úvahy najmä pri konaní iných osôb než štatutárnych orgánov. V záujme ochrany
dobromyseľnosti tretích osôb však Občiansky zákonník ustanovuje dve podmienky, pri splnení ktorých
možno aj exces považovať za právny úkon právnickej osoby, z ktorého jej vznikajú práva a povinnosti.
Prvou z týchto podmienok je, že právny úkon, pri ktorom došlo k excesu, sa musí týkať predmetu činnosti
právnickej osoby. Druhou podmienkou je, že účastník, s ktorým sa právny úkon uzaviera, nemohol
vedieť, že orgán právnickej osoby pri právnom úkone prekračuje medze svojich oprávnení. Či účastník
mohol alebo nemohol vedieť, že ide o prekročenie oprávnenia, treba posúdiť objektívne so zreteľom na
všetky okolnosti konkrétneho prípadu. Nepôjde teda o právny úkon právnickej osoby, ak druhý účastník o
prekročení vedel alebo musel vedieť, aj keby išlo o úkon týkajúci sa predmetu činnosti právnickej osoby.

5. Súd prvej inštancie mal za to, že v danej veci sú splnené všetky podmienky stanovené v § 20
ods. 2 Občianskeho zákonníka veta druhá, keď je jednoznačné, že používanie motorových vozidiel
a ich servis a výmena, ako aj nákup pneumatík súviseli s výkonom činnosti žalovaného. Súd prvej
inštancie mal rovnako za preukázané, že žalobca vzhľadom na všetky okolnosti veci, pri zachovaní
bežnej opatrnosti v podnikateľských vzťahoch, nemohol vedieť, že K. E. nie je oprávnený zadávať
a riešiť objednávky motorových vozidiel a nákup pneumatík na tieto vozidlá pre potreby Ministerstva
hospodárstva SR, nakoľko tento sa žalobcovi preukázal služobným preukazom, disponoval všetkými
dokladmi k predmetným motorovým vozidlám, predložil žalobcovi objednávky, na tlačive vystavenom
MH SR opatrenom pečiatkami. Žalobca bol s K. E. aj v jeho kancelárii na MH SR, stretol sa aj s
jeho nadriadeným. Teda žalobca nemal dôvod pochybovať o tom, že K. Vároš nie je oprávnený v
záležitostiach týkajúcich sa motorových vozidiel žalovaného za žalovaného konať a robiť s tým súvisiace
právne úkony. E. na uvedené, mal súd prvej inštancie za to, že právne úkony zamestnanca žalovaného
K. E., týkajúce sa servisu motorových vozidiel a nákupu pneumatík, zaväzovali žalovaného, ako jeho
zamestnávateľa, ktorý z týchto úkonov nadobúdal práva a povinnosti.

6. Ďalej sa súd prvej inštancie zaoberal, či a na akom základe vznikla žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi žalobou uplatnenú sumu 11.599,19 € s príslušenstvom. Na základe vykonaného dokazovania
mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca ako zhotoviteľ skutočne uzatvoril so žalovaným
(resp. s Dominikom E. - zamestnancom žalovaného) ako objednávateľom zmluvu, predmetom ktorej
bola dodávka pneumatík a vykonanie servisných prác na služobných motorových vozidlách patriacich
žalovanému. Uvedená zmluva v časti týkajúcej sa vykonania opravy a údržby motorových vozidiel
svojim obsahom zodpovedá zmluve o dielo tak, ako je tento zmluvný typ vymedzený v § 536 a
nasl. Obchodného zákonníka a v časti nákupu pneumatík kúpnej zmluve vymedzenej v § 409 a nasl.
Obchodného zákonníka. Nakoľko však subjekt, ktorý tieto zmluvy uzavrel (K. E.), nebol oprávnený na
takýto právny úkon, je nevyhnutné považovať predmetné zmluvy za absolútne neplatný právny úkon.
Okrem toho súd prvej inštancie poukázal aj na skutočnosť, že vzhľadom na to, že žalovaný subjekt je
ústredným orgánom štátnej správy, je v prípade uzatvárania zmlúv o dielo nevyhnutné postupovať v
súlade so zákonom č. 343/2015 Z.z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov
a ani tento zákonný predpoklad uzavretia zmluvy nebol dodržaný.

7. V prípade absolútnej neplatnosti zmluvy prichádza do úvahy vydanie bezdôvodného obohatenia (§
451 a nasl. Občianskeho zákonníka). V prejednávanej veci nie je pritom možná aplikácia ustanovenia §
457 Občianskeho zákonníka, nakoľko plnila len jedna strana (žalobca) a v takomto prípade sa povinnosť
vydať plnenie z neplatnej alebo zrušenej zmluvy riadi ustanovením § 451 Občianskeho zákonníka. V
ustanovení § 451 Občianskeho zákonníka je bezdôvodné obohatenie vymedzené predovšetkým ako



záväzok, z ktorého vzniká tomu, kto sa obohatil, povinnosť vydať všetko, o čo sa bezdôvodne obohatil
a oproti tomu vzniká i právo toho, na úkor ktorého k obohateniu došlo, požadovať vydanie toho, o čo sa
druhý zo subjektov tohto záväzku obohatil. V danom prípade sa žalobca domáhal zaplatenia peňažného
plnenia, ktoré predstavuje cenu za ním vykonané servisné práce, dodané pneumatiky a náhradné diely
na motorové vozidlá vo vlastníctve, resp. v užívaní žalovaného. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti
upresnil, že predmetom konania nebolo zaplatenie ceny za dielo, resp. kúpnej ceny za pneumatiky,
ale vydanie bezdôvodného obohatenia, t.j. určenia neoprávnene nadobudnutého prospechu na strane
žalovaného a nie poskytnutie plnohodnotnej náhrady plnenia predpokladaného neplatnou zmluvou.

8. Pokiaľ ide o samotnú výšku bezdôvodného obohatenia (teda hodnotu vykonaných prác a cenu
dodaných pneumatík), súd prvej inštancie vzhľadom na neplatnosť zmluvy od počiatku nemohol
vychádzať z tejto zmluvy pri určení výšky plnenia. Priklonil sa ku kritériu ceny obvyklej, teda ceny, ktorú
by v danom čase a mieste musel žalovaný za nadobudnutie porovnateľného plnenia (opravy motorových
vozidiel a pneumatík) vynaložiť. Vychádzal nakoniec z podkladov žalobcu a určil výšku plnenia podľa
žalobcom vystavených faktúr, nakoľko mal za to, že takto určená hodnota poskytnutej služby zodpovedá
cene obvyklej. Žalovaný túto skutočnosť nenamietal a nenavrhol vykonať v tejto súvislosti žiadne dôkazy.
Pokiaľ žalovaný mal za to, že výška plnenia fakturovaná žalobcom nezodpovedá obvyklej cene za
obdobné služby, bolo jeho povinnosťou rámci procesnej obrany tieto skutočnosti tvrdiť a prípadne
navrhnúť súdu dôkazy na podporu svojich tvrdení. Žalovaný však v rámci prostriedkov procesnej
obrany neuviedol v tejto súvislosti žiadne skutkové tvrdenia, ktorým by spochybňoval samotnú hodnotu
vykonaných prác a dodaných pneumatík a náhradných dielov a nenavrhol v tomto smere ani vykonanie
dôkazov, preto súd prvej inštancie vychádzal z faktúr predložených žalobcom a s poukazom na
ustanovenie § 151 ods. 1 C.s.p. považoval hodnotu žalobcom vykonaných prác za nespornú.

9. Súd prvej inštancie dospel na základe vyššie uvedeného k záveru, že nakoľko žalobca vykonal
servis motorových vozidiel pre žalovaného a dodal žalovanému pneumatiky, žalovaný je povinný zaplatiť
žalobcovi plnenie za práce vykonané pri oprave a údržbe motorových vozidiel patriacich žalovanému,
ako aj za dodávku pneumatík, a to v rozsahu a výške, ako bolo žalobcom vyúčtované jednotlivými
faktúrami vystavenými žalobcom, spolu v sume 11.599,19 €, ktorej výška zodpovedá bezdôvodnému
obohateniu žalovaného.

10. Nakoľko žalovaný sa dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu, žalobca mal tak nárok
domáhať sa proti žalovanému zaplatenia úrokov z omeškania, o ktorých rozhodol súd prvej inštancie
podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka v spojení s § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka
a § 3 rekonštruovaného nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z. v znení účinnom
od 01.02.2013. Začiatok omeškania s plnením peňažného dlhu stanovil súd prvej inštancie podľa
dátumu splatnosti jednotlivých faktúr, pričom dňom nasledujúcim po dni splatnosti dostal sa žalovaný
do omeškania s plnením dlhu.

11. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie tak, že úspešnému žalobcovi v súlade s § 255 ods.
1 C.s.p. priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu, pričom o výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku.

12. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný odvolanie a navrhol Krajskému súdu v Bratislave,
aby rozsudok Okresného súdu Bratislava II. č.k. 51C/243/2015-191 zo dňa 12.10.2016 v celom rozsahu
zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, alebo alternatívne sám rozhodol tak, že žalobný návrh žalobcu
v plnom rozsahu zamieta a nepriznáva mu náhradu trov konania. V odvolaní poukázal opätovne na
skutočnosť, že objednávky u žalobcu zabezpečoval K. E. (trestne stíhaný za rozsiahlu trestnú činnosť
proti žalovanému), bývalý zamestnanec odboru hospodárskej správy žalovaného, pričom išlo o výlučne
osobnú iniciatívu bývalého zamestnanca, ktorý na takéto konanie nebol vôbec oprávnený a svojim
konaním prekročil rozsah svojho oprávnenia. O predmetnej činnosti neinformoval nikoho z odboru
hospodárskej správy, pričom so žalobcom nebol zo strany ministerstva uzatvorený žiadny kontrakt a
uvedené práce neboli ani predmetom plánu ani procesu verejného obstarávania. Žalovaný namieta
aplikáciu § 20 ods. 2 druhá veta Občianskeho zákonníka, ktorý chráni právnickú osobu pred následkom
excesu a stanovuje dve podmienky, pri splnení ktorých možno aj exces považovať za právny úkon
právnickej osoby. Uvádza, že už prvá z týchto podmienok, že právny úkon, pri ktorom došlo k excesu, sa
musí týkať predmetu činnosti právnickej osoby, nebola splnená, pretože oprava motorových vozidiel, ako
činnosť žalovaného nie je uvedená v § 8 v kompetenčnom zákone č. 575/2001 Z.z. Druhou podmienkou



je, že účastník, s ktorým sa právny úkon uzaviera nemohol vedieť, že orgán právnickej osoby pri
právnom úkone prekračuje medze svojich oprávnení. Žalobca musel vedieť, že K. E. je len referent
dopravy a vodič a ako taký, nemôže podpisovať za žalovaného objednávky za tisíce €. Bol u žalovaného
na pracovisku, rozprával s jeho nadriadeným p. D. (riaditeľom odboru hospodárskej správy), a preto
musel vydedukovať, že K. E. nie je oprávnený podpisovať objednávky za žalovaného. Teda nebola
splnená ani druhá podmienka stanovená Občianskych zákonníkom, a preto žalovaný spochybňuje v
tomto smere stanovisko Okresného súdu Bratislava II. Žalovaný ďalej poukazuje aj na skutočnosť, že
z výpovede svedka p. Saba pred vyšetrovateľom (zápisnica o výsluchu svedka pred vyšetrovateľom
KR PZ Bratislava zo dňa 16.07.2014) vyplýva, že E. platil za vykonané práce benzínom, čo poverený
zástupca žalovaného uviedol do zápisnice zo súdneho pojednávania dňa 23.09.2015, pričom samotný E.
pred vyšetrovateľom potvrdil, že žalobcovi za vykonané práce zaplatil 22.000,- €. Spis ČVS: KPR-236/2
VYS-BA-2014/TM mal súd prvej inštancie k dispozícii, ale túto výpoveď E. prehliadol a spoľahol sa
len na jeho výpoveď pred súdom, kde E. vypovedal, že žalobcovi platil za práce síce benzínom,
ale v prejednávanom prípade to tak nebolo. V tomto smere je podľa názoru žalovaného potrebné
prehodnotiť stanovisko súdu prvej inštancie. Okrem uvedeného žalovaný v odvolaní nesúhlasí ani s
tvrdením súdu prvej inštancie, že poverený zástupca v rámci prostriedkov procesnej obrany neuviedol
žiadne skutkové tvrdenia, ktorými by spochybňoval samotnú hodnotu vykonaných prác. V zápisnici zo
súdneho pojednávania zo dňa 23.09.2015 poverený zástupca uviedol, že nie je možné po takej dobe
ani znaleckým posudkom preukázať, či boli predmetné opravy žalobcom vykonané, keď po tejto dobe
boli vozidlá ďalej opravované inými firmami. Súčasne poverený zástupca žalovaného poukázal na tú
skutočnosť, že faktúra neznamená, že práce boli aj vykonané a toto dôkazné bremeno nebolo zo strany
žalobcu na súdnom pojednávaní preukázané.

13. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že tvrdenie žalovaného, že právne
posúdenie súdom prvej inštancie pri aplikácii § 20 ods. 2 Občianskeho zákonníka neobstojí, pretože
podľa zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení
neskorších predpisov, že nie je predmetom činnosti zabezpečovanie servisných opráv a iných úkonov
pri udržiavaní vozového parku žalovaného, je právne neudržateľné. V posudzovanom prípade nie je
možné na daný skutkový stav aplikovať zákon o organizácii činnosti vlády, pretože nejde o kompetenčný
spor medzi dvomi ústrednými orgánmi štátnej správy, ale o obchodnoprávny spor medzi podnikateľom a
štátnym orgánom a podľa § 261 ods. 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších
predpisov: „Touto časťou zákona sa spravujú takisto záväzkové vzťahy medzi subjektom verejného
práva, ak sa týkajú zabezpečovania verejných potrieb alebo vlastnej prevádzky a podnikateľmi pri ich
podnikateľskej činnosti.“ Na hospodárenie s majetkom štátu sa vzťahuje zákon č. 278/1993 Z.z. o správe
majetku štátu v znení neskorších predpisov. Podľa § 3 ods. 2 tohto zákona: „Správca je oprávnený
a povinný majetok štátu užívať na plnenie úloh v rámci predmetu činnosti alebo v súvislosti s ním,
nakladať s ním podľa tohto zákona, udržiavať ho v riadnom stave, využívať všetky právne prostriedky
na jeho ochranu a dbať, aby nedošlo najmä k jeho poškodeniu, strate, zneužitiu alebo zmenšeniu.“
Pri argumentoch žalovaného vo vzťahu k stanovisku súdu prvej inštancie týkajúceho sa zaplatenia
ceny za dielo pohonnými hmotami žalovaného, poukazuje žalobca na protirečivosť jednotlivých tvrdení
žalovaného, ktorý na jednej strane namieta, že sa súd nevyporiadal a ďalej neskúmal jeho námietky,
avšak sám nenavrhol žiadny dôkazný prostriedok, ktorý by jeho tvrdenie potvrdil. Námietka bola zo
strany žalovaného prednesená na úplne prvom pojednávaní 23.09.2015, na ktorom navrhol Okresnému
súdu Bratislava II, aby pripojil k súdnemu spisu vyšetrovací spis ČVS: KPR-236/2-vys-BA-2014TM,
avšak počas ďalšieho konania už žiadne ďalšie vykonávanie dôkazov nenavrhol. Na pojednávaní
05.02.2016 sa nielen žalobca, ale aj súd pýtali K. E. na úhradu prác, ktoré mali byť zaplatené čerpaním
pohonných hmôt, pričom K. E. na otázku súdu „či teda práce, ktoré sú predmetom tohto konania a
ktoré boli vykonané do konca roka 2013, vrátane dodávky pneumatík, boli práce a dodávky, ktoré mali
byť následne predmetom verejného obstarávania a neboli vôbec uhradené“, K. E. uviedol: „Tieto práce
neboli uhradené a mali byť predmetom uvádzaného verejného obstarávania. Dodatočné práce sú tie,
ktoré boli vykonané v nasledujúcom období, teda po januári 2014 a za tieto som ja následne zaplatil
benzínom, čo však navrhovateľ popiera.“ Pri výpovedi p. D., ktorý túto informáciu uviedol ako prvú,
na otázku žalovaného tento uviedol: „V polovici februára 2014, keď došlá faktúra za PHM bola vyššia
ako obvykle, ja som o tom informoval pani D., ktorá bola poradkyňou vedúceho služobného úradu a
tým som teda informoval aj vedúceho služobného úradu o tejto skutočnosti, na čo pán E. uviedol, že
bola v tomto období odstávka niektorých služobných vozidiel a nedali sa používať tankovacie karty,
a preto došlo k navýšeniu.“ Samotný žalobca sa k týmto tvrdeniam vyjadril na prvom pojednávaní
konanom dňa 23.09.2015, pričom uviedol, že pohľadávky má riadne vedené v účtovníctve, pretože za



dodané pneumatiky a náhradné diely riadne zaplatil dodávateľom a odovzdal ich žalovanému spolu
s vykonaním prác na vozidlách. Žalovaný žiadne ďalšie námietky alebo návrhy k uvedenému potom
nevzniesol. Námietka žalovaného, že sa Okresný súd Bratislava II. nevyporiadal s jeho námietkou, že
„nie je možné po takej dobe ani znaleckým posudkom preukázať, či boli predmetné opravy žalobcom
vykonané, keď po tejto dobe boli vozidlá ďalej opravované inými firmami.“, nie je podľa názoru žalobcu
relevantná, nakoľko záver o tom, že tieto opravy boli aj skutočne vykonané, mal súd prvej inštancie za
preukázané zo svedeckých výpovedí svedkov a ako uvádza súd prvej inštancie v písomnom vyhotovení
rozsudku, vyplýva to z vyšetrovacieho spisu priloženého práve na návrh žalovaného k súdnemu spisu
v tomto konaní. Žalovaný mal o nezaplatených faktúrach vedomosť už od roku 2014, kedy mu žalobca
doručil faktúry do podateľne žalovaného. Žalovaný vystupuje ako poškodený v trestnom konaní vedenom
Krajským riaditeľstvom PZ v Bratislave od roku 2014 a žiadnym spôsobom sa k týmto skutočnostiam
nevyjadril. Žalobca považuje za správne skutkové zistenie Okresného súdu Bratislava II., ktorý založil
zistenie skutkového stavu aj na zisteniach z priloženého vyšetrovacieho spisu, podľa ktorého bolo
zrejmé, že žalobca v dotknutom čase opravy motorových vozidiel vykonával. Žalobca navrhuje, aby
Krajský súd v Bratislave potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava II. č.k. 51C/243/2015-191 zo dňa
12.10.2016 a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

14. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380
ods. 1 Civilného sporového poriadku), túto prejednal bez nariadenia pojednávania keď pre nariadenie
pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku neboli splnené zákonné
podmienky (nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný
záujem) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa
22.08.2018 (§ 378 C.s.p., § 219 ods. 3 C.s.p.). O termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany
sporu t.j. žalobca, právny zástupca žalobcu a žalovaný upovedomení zákonným spôsobom.

15. Rozsudok súdu prvej inštancie odvolací súd potvrdil, pretože je v napadnutom výroku vecne
správnym a keďže sa stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku ako správnymi, rozsudok
odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje (§ 387 ods. 1, 2 C.s. p.).

16. Podľa § 20 ods. 2 Občianskeho zákonníka za právnickú osobu môžu robiť právne úkony aj iní
pracovníci alebo členovia, pokiaľ je to uvedené vo vnútorných predpisoch právnickej osoby alebo je to
vzhľadom na ich pracovné zaradenie obvyklé. Ak tieto osoby prekročia svoje oprávnenie, vznikajú práva
a povinnosti právnickej osobe, len pokiaľ sa právny úkon týka predmetu činnosti právnickej osoby a len
vtedy, ak ide o prekročenie, o ktorom druhý účastník nemohol vedieť.

17. Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka bezdôvodným obohatením je majetkový prospech
získaný plnením bezprávneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho
dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

18. Podľa § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným
obohatením. Ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa
poskytnúť peňažná náhrada.

19. Pokiaľ ide o argumentáciu žalovaného uvedenú v odvolaní t. j., že objednávky u žalobcu
zabezpečoval K. E. (trestne stíhaný za rozsiahlu trestnú činnosť proti žalovanému), bývalý zamestnanec
odboru hospodárskej správy žalovaného, pričom išlo o výlučne osobnú iniciatívu bývalého zamestnanca,
ktorý na takéto konanie nebol vôbec oprávnený a svojim konaním prekročil rozsah svojho oprávnenia,
nakoľko o predmetnej činnosti neinformoval nikoho z odboru hospodárskej správy, pričom so žalobcom
nebol zo strany ministerstva uzatvorený žiadny kontrakt a uvedené práce neboli ani predmetom plánu ani
procesu verejného obstarávania, v tejto súvislosti odvolací súd udáva, že aplikácia použitia ustanovenia
§ 20 ods. 2 Občianskeho zákonníka zo strany súdu prvej inštancie bola dôvodná. Zákon výslovne
neurčuje rozsah oprávnenia týchto osôb konať v mene právnickej osoby, a preto je možné vychádzať
z toho, že rozsah oprávnenia je určený práve vnútorným predpisom alebo vyplýva z pracovného
zaradenia danej osoby, pričom rozsah oprávnenia sa určuje so zreteľom na tretie osoby a objektívne
očakávania súvisiace s oprávnením konať v určitej pracovnej pozícii (pracovník oddelenia nákupu
bude mať iný rozsah oprávnení ako kontrolór kvality). Ak tieto osoby prekročia svoje oprávnenie,
vznikajú práva a povinnosti právnickej osobe len potiaľ, pokiaľ sa právny úkon týka predmetu činnosti
právnickej osoby, a len vtedy, ak ide o prekročenie, o ktorom druhý účastník nemohol vedieť. Pokiaľ



ide o predmet činnosti, aj tento je potrebné vykladať v súzvuku s požiadavkou obvyklosti konania
osoby v danom pracovnom zaradení a z hľadiska tretích osôb. Inak povedané je nepochybné, že K.
E., ako zamestnanec žalovaného v rámci svojej pracovnej pozície vodiča, mal na starosti okrem práce
vodiča aj veci súvisiace so servisom a opravou motorových vozidiel, inak povedané mal oprávnenie
manažovať chod oddelenia dopravy (uvedené vyplynulo z výpovede svedka I. D.), avšak nemal právo
robiť objednávky samostatne, toto oprávnenie patrilo do kompetencie vedúceho úradu. V súvislosti
s posudzovaním prekročenia rámca oprávnenia konať za žalovaného je potrebné uviesť, že žalobca
osobne navštívil žalovaného t.j. Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky, zamestnanec p. E.
sa preukázal služobným preukazom, žalobca hovoril priamo s nadriadeným pána E., pričom (p. E.)
tlačil objednávky pre žalobcu priamo v kancelárii, ukázal mu všetky motorové vozidlá, ktoré vyžadovali
opravu a poskytol ich vrátane príslušnej dokumentácie na opravu žalobcovi. Za tejto situácie žalobca
nemohol ani vydedukovať, ani predpokladať, že p. E., ako zamestnanec žalovaného nemá možnosť
reálne vyhotoviť objednávku napriek tomu, že mal oprávnenie manažovať chod oddelenia dopravy.
Pokiaľ ide o predmet činnosti žalovaného a jeho námietku k predmetu činnosti v rámci podaného
odvolania, odvolací súd uvádza, že je prirodzené, že predmetom činnosti štátneho orgánu nie je servis
motorových vozidiel, avšak na druhej strane je potrebné uviesť, že na hospodárenie s majetkom štátu
sa vzťahuje zákon č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu v znení neskorších predpisov. Podľa § 3
ods. 2 citovaného zákona: „Správca je oprávnený a povinný majetok štátu užívať na plnenie úloh v
rámci predmetu činnosti alebo v súvislosti s ním, nakladať s ním podľa tohto zákona, udržiavať ho
v riadnom stave, využívať všetky právne prostriedky na jeho ochranu a dbať, aby nedošlo najmä k
jeho poškodeniu, strate, zneužitiu alebo zmenšeniu.“ Takže v tomto kontexte je potrebné vykladať aj
predmet činnosti k obstarávaniu servisu motorových vozidiel zo strany žalovaného. Samotná námietka
žalovaného uvedená v odvolaní, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s tým, že po tak dlhej dobe
ani znaleckým posudkom nie je možné preukázať, či boli predmetné opravy aj skutočne vykonané, je
odvolací súd toho názoru, že uvedená námietka žalovaného neobstojí. Predmetné práce žalobcu ani
dodávku materiálu žalovaný nereklamoval, realizáciu týchto prác potvrdili jednotliví svedkovia jednak
svedok Jozef D., ktorý bol vedúcim odboru hospodárskej správy a súčasne uvedené vyplynulo aj
z výsluchu pána Vároša, ktorým bolo síce pôvodne žalovaným v 2. rade, avšak on sám uvedené
objednávky realizoval preberal a kontroloval motorové vozidlá, ako zamestnanec žalovaného. V danom
prípade sa žalobca domáhal zaplatenia peňažného plnenia, ktoré predstavuje cenu za ním vykonané
servisné práce, dodané pneumatiky a náhradné diely na motorové vozidlá vo vlastníctve, resp. v užívaní
žalovaného. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti upresnil, že predmetom konania nebolo zaplatenie
ceny za dielo, resp. kúpnej ceny za pneumatiky, ale vydanie bezdôvodného obohatenia, t.j. určenia
neoprávnene nadobudnutého prospechu na strane žalovaného a nie poskytnutie plnohodnotnej náhrady
plnenia predpokladaného neplatnou zmluvou, s čím sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. Pokiaľ
ide o ďalšiu námietku žalovaného uvedenú v odvolaní t.j. námietku vzťahujúcu sa k obvyklej výške ceny
za obdobné práce a servis motorových vozidiel odvolací súd udáva, že bolo povinnosťou žalovaného
nielen namietať cenu týchto prác ale súčasne bolo jeho povinnosťou aj navrhnúť dôkazy za účelom
preukázania hodnoty uvedených prác. Z obsahu celého spisu však nevyplýva, že by žalovaný navrhol
nejaký dôkaz za týmto účelom, preto tvrdenie súdu prvej inštancie, že vychádzal z jednotlivých faktúr,
ako aj to, že tieto ceny vykonaných prác považuje za ceny obvyklé, považuje odvolací súd za dostatočné
zdôvodnenie a dostatočnú argumentáciu, na ktorú v celom rozsahu odkazuje. Na základe všetkých
vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne a právne správny
potvrdil § 387 ods. 1, 2 CSP).

20. Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva
účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument účastníka nie je súd povinný
dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale
len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania, čo
sa nepochybne v prejednávanej veci stalo (porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské
práva zo dňa 25.9.2012 vo veci E. proti D. republike /sťažnosť č. XXXXX/XX/, nález Z. súdu D. republiky
zo dňa XX.X.XXXX, č.k. I. ÚS XXX/XXXX-XX, rozsudok L. súdu D. republiky zo dňa XX.X.XXXX, sp.zn.
X M Q. X/XXXX).

21. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanovením § 378, § 219 ods. 3 C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal
dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené účastníkmi konania na pojednávaní na



odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto
preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; účastníci, predovšetkým odvolateľ, ani nevzniesli
žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene
písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho
súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci B. Q. E. S. proti G.; porovnaj tiež rozsudok
L. súdu D. republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. X Q. XXX/XXXX, X Q. XX/XXXX, X Q. XXX/XXXX,
X Q. XX/XXXX).

22. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods. 1,
v spojení s § 262 ods. 1 O. s. p.. Žalobca bol v odvolacom konaní úspešný, a preto mu podľa vyššie
citovaných ustanovení vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania, pričom o výške náhrady trov
konania rozhodne súd prvej inštancie s poukazom na ustanovenie § 262 ods. 2 C.s.p.

23. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011, § 393 ods. 2 Civilného sporového
poriadku).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 C.s.p. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.



(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§
435 C.s.p.).