Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 14S/61/2017 z 11. 7. 2018 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 11. júla 2018, sp. zn. 14S/61/2017, ECLI:SK:KSTT:2018:2017200283.2 Krajský súd Trnava | 14S/61/2017 | ECLI:SK:KSTT:2018:2017200283.2 | 2018-07-11 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: § 51 zákona č. 222/2004 Z. z., § 1 zákona č. 563/2009 Z. z., § 45 zákona č. 563/2009 Z. z., § 2 zákona č. 222/2004 Z. z., § 24 zákona č. 563/2009 Z. z., § 3 zákona č. 563/2009 Z. z., § 49 zákona č. 222/2004 Z. z., § 8 zákona č. 222/2004 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/fcf81729-0bc3-432f-8b31-05d0843f2aeb Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2018:2017200283.2 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 14S/61/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2017200283
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 07. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Laczo
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2017200283.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, ako súd správny, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Lacza
a členov senátu JUDr. Anity Filovej a JUDr. Ľubomíra Bundzela v právnej veci žalobcu: Ján Brocka
BROCKA, s miestom podnikania ul. Svätopeterská 66, 920 01 Hlohovec, IČO: 33 429 707, právne
zastúpeného: Advokátska kancelária MCL, s.r.o., so sídlom Mostová 2,811 02 Bratislava, IČO:50 074
369, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská
Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101370714/2017 zo dňa 19.06.2017
takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd napadnuté rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č.
101370714/2017 zo dňa 19.06.2017 a rozhodnutie Daňového úradu Trnava č. 100441452/2017 zo dňa
13.03.2017 z r u š u j e a vec vracia Daňovému úradu Trnava na ďalšie konanie.

II. Správny súd priznáva žalobcovi voči žalovanému právo na náhradu trov konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh administratívneho konania
1. Žalovaný rozhodnutím č. 101370714/2017 zo dňa 19.06.2017 v rámci odvolacieho konania postupom
podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) potvrdil rozhodnutie
Daňového úradu Trnava (ďalej aj ako „správca dane“ alebo „orgán verejnej správy nižšieho stupňa“)
č. 100441452/2017 zo dňa 13.03.2017, ktorým bol žalobcovi podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku
vyrubený rozdiel dane v sume 16 711,57 € na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2010.
2. Dôvodom nepriznania žalobcom uplatneného práva na vrátenie dane a dodatočného určenia
dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) bolo neuznanie DPH zaplatenej žalobcom za prijaté
zdaniteľné plnenia deklarované faktúrami za nákup bravčového mäsa, vystavenými dodávateľom
žalobcu EUROCOOP spotrebné družstvo v likvidácii so sídlom v Malackách (ďalej len „EUROCOOP“).
Správca dane na základe vyhodnotenia skutkových zistení získaných v rámci výkonu daňovej kontroly
spochybnil reálny základ žalobcom deklarovaných zdaniteľných obchodov od uvedeného dodávateľa,
pričom dôvodom bol záver správcu dane, že zdaniteľné obchody neboli reálne uskutočnené, pretože
spoločnosť EUROCOOP nepreukázala, že jej právo na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr od
spoločnosti MARKT, s.r.o. za zdaňovacie obdobie apríl 2010 vzniklo resp. inak povedané, správca
dane preukázal, že EUROCOOP tovar nenadobudol od spoločnosti MARKT, s.r.o. a preto ho následne
nemohol dodať daňovému subjektu - žalobcovi. Na základe zisteného skutkového stavu daňové
orgány oboch stupňov konštatovali nesplnenie zákonných podmienok na odpočítanie dane žalobcom z
preverovaných faktúr podľa ustanovení § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) v nadväznosti
na § 19 ods. 1 a § 8 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o DPH“) a uplatnený nárok na odpočet dane neuznali.



II. Žaloba a jej dôvody
3. Včas podanou správnou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia
žalovaného č. 101370714/2017 zo dňa 19.06.2017, ako aj prvostupňového rozhodnutia Daňového
úradu Trnava č. 100441452/2017 zo dňa 13.03.2017, ich zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie.
Namietal nezákonnosť napadnutých rozhodnutí spôsobenú tým, že skutkový stav, ktorý vzal orgán
verejnej správy za základ rozhodnutia, je v rozpore s administratívnymi spismi a nemá v nich oporu, ďalej
tvrdil, že zistenie skutkového stavu orgánmi verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie
veci, ďalej, že napadnuté rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a že došlo k
podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánmi verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok
vydanie nezákonného rozhodnutia.
4. Podľa žalobcu nesprávne vyhodnotenie skutkového stavu spočívalo v tom, že správca dane
sa pri preverovaní žalobcom uplatneného práva na odpočet dane rozsiahlym spôsobom zaoberal
skutočnosťami relevantnými pre dodávateľské subjekty nachádzajúce sa v obchodnom reťazci
[EUROCOOP spotrebné družstvo v likvidácii, PERRO s.r.o. (táto spoločnosť za zdaňovacie obdobie
apríl 2010 dodávateľské faktúry pre spoločnosť EUROCOOP nevystavila - poznámka správneho súdu)
a MARKT, s.r.o.], pričom sa mal pri dokazovaní predovšetkým zamerať na vyhodnotenie dôkazov
predložených žalobcom. Poukázal na to, že v právnom štáte nemá miesto a je neprípustné, aby boli pre
správcu dane dôležitejšie zistenia týkajúce sa iných subjektov ako dôkazy ním predložené a to najmä
pri posudzovaní, či splnil podmienky na priznanie nároku na odpočet DPH.
5. Žalobca mal za to, že predložením daňových dokladov vyčerpal svoje dôkazné bremeno a v
prípade pochybností správcu dane, tento žalobcu nevyzval na predloženie konkrétneho dôkazu. Zároveň
uviedol, že existencia kupovaného mäsa nebola spochybnená, pričom prevzatím tovaru preukázateľne
nadobudol právo nakladať s predmetným tovarom ako vlastník. Ďalej žalobca namietal, že správca dane
sa v priebehu daňového konania obmedzil len na spochybňovanie dôkazov predložených žalobcom a
žalovaný v odvolacom konaní nijako nerozporoval, ani bližšie nevyhodnotil závery správcu dane.
6. S poukazom na právne závery vyplývajúce z judikatúry Európskeho súdneho dvora (C-354/03,
C-355/03, C-484/03), podľa ktorej každá transakcia musí byť vyhodnotená samostatne, a teda nemožno
na ňu prenášať prípadné nedostatky alebo podvod na inom stupni obchodu, žalobca dôvodil, že
správca dane mal dokazovanie zamerať na skúmanie reálnosti dodania mäsa žalobcovi, a nie skúmať
podrobnosti podvodnosti konania predchádzajúcich dodávateľov.
7. V súvislosti s konštatovaným podvodným konaním žalobcu, tento napádal nepreukázanie vedomosti
žalobcu zo strany daňových orgánov, prípadne jeho nedostatočnej odbornej starostlivosti spôsobujúcej
nevedomosť o podvodnom konaní daňových subjektov nachádzajúcich sa v kontrolovanom obchodnom
reťazci s mäsom. Na podporu svojich tvrdení žalobca poukázal na právne závery rozsudkov Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) sp. zn. 5Sžf/49/2010 zo dňa 30.06.2010 a sp. zn.
3Sžf/1/2011 zo dňa 15.03.2011.
8. Žalobca spochybňoval a to s poukazom na ustanovenie § 15 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka
upravujúce záväznosť úkonov podnikateľa, ak zaňho konala neoprávnená osoba dopúšťajúca sa excesu
v rozsahu poverenia konať za podnikateľa, v jeho neprospech vyhodnotený dôkaz o konaní s pánom O.,
ako neoprávnenou osobou jeho dodávateľa EUROCOOP. Dôvodil, že spotrebné družstvo EUROCOOP
počas ich vzájomnej spolupráce nespochybňovalo medzi nimi uzatvárané obchody v zastúpení s pánom
O., všetky dojednané dodávky tovaru sa vždy realizovali a dodávateľ nikdy nespochybňoval oprávnenosť
úhrad za dodaný tovar. V prípade potencionálneho prekročenia poverenia by už podľa názoru žalobcu
išlo o vnútorný zodpovednostný vzťah v rámci jeho dodávateľa, ktorý zo svojej pozície dobromyseľného
odberateľa nemal dôvod skúmať a ani sa ho netýkal.
9. Vo vzťahu k záveru správcu dane, ktorý za nedostatočnú starostlivosť zo strany žalobcu vyhodnotil
skutočnosť, že nepreveril potrebnú registráciu jeho dodávateľa na príslušnej Regionálnej veterinárnej a
potravinovej správe, žalobca namietal nemožnosť spochybnenia reálnosti preverovaných zdaniteľných
plnení na základe absencie predmetnej registrácie u jeho dodávateľa. V tejto súvislosti argumentoval
osobitosťami tohto druhu veľkoobchodnej činnosti, pri ktorej v odvetví predaja mäsových výrobkov
nie je obvyklé a ani opodstatnené kontrolovať registráciu dodávateľa mäsa, pretože výrobky sú ďalej
predávané podnikateľom na ich finálne spracovanie a predaj konečným spotrebiteľom. Preto podľa jeho
názoru porušenie registračných povinností jeho dodávateľom nijakým spôsobom nevplývajú na nárok
žalobcu pre uplatnenie práva na odpočítanie dane.
10. Žalobca ďalej napádal spochybňovanie jeho práva na odpočet dane na základe zistení správcu
dane z dôvodu odovzdávania hotovosti šoférom producenta mäsa Jatky Moravský Krumlov, spol.
s r.o. (ďalej len „JMK“), pre tvrdenú fiktívnosť obchodov žalobcu s jeho odberateľmi - T., jeho



sprostredkovania cez pána O., ako i z dôvodu realizácie kontrolovaných dodaní tovaru prostredníctvom
prepravy uskutočnenej tým istým prepravcom mäsa - JMK. Uvedený spôsob realizácie zdaniteľných
obchodov žalobca odôvodňoval ako zavedenú obchodnú prax medzi stranami, pričom malo ísť o
obdobu bežného trojstranného obchodu, o čom žalobca nemal dôvod pochybovať. Dodávanie tovaru
prostredníctvom tretieho subjektu bolo úplne bežným spôsobom zabezpečenia zmluvných povinností
dodávateľa žalobcu, ako i jeho samotného, keďže nedisponovali chladiarenskými vozidlami potrebnými
na prepravu mäsa. V nadväznosti na spôsob realizácie dodávok mäsa mal žalobca za to, že vynaložil
náležitú starostlivosť pri výbere obchodných partnerov a pri realizácii predmetných zdaniteľných plnení,
pričom dôvodil pravidlom podnikateľského úsudku, aplikovaného na základe úpravy zodpovednosti
štatutárnych orgánov podľa Obchodného zákonníka a rozhodovacej praxe súdov, podľa ktorého členovia
štatutárneho orgánu nemôžu niesť zodpovednosť za neúspech v obchodovaní, pričom si bol vedomý
svojej zodpovednosti za plnenie svojich povinností, pri obchodovaní so svojimi partnermi. Podľa
žalobcu vykonané dokazovanie preukázalo, že pri všetkých jeho spochybnených transakciách konal v
dobrej viere, zadovážil si dostatok potrebných informácií, prijal všetky obvyklé rozumné opatrenia, čím
bezpochyby preukázal konanie s odbornou starostlivosťou.
11. V súvislosti s uvedeným žalobca namietal záver žalovaného, že s prihliadnutím na všetky okolnosti
prípadu vedel, resp. musel vedieť, že sa zúčastňuje na podvodných plneniach a túto možnosť
akceptoval.
12. Nedostatočné zistenie skutkového stavu správcom dane žalobca vzhliadol vo všeobecne a
nekonkrétne formulovaných výzvach a požiadavkách správcu dane na žalobcu, aby preukázal ním
deklarované zdaniteľné plnenia a jeho konanie s odbornou starostlivosťou, pričom žalobca na základe
nekonkrétnych požiadaviek správcu dane nemohol vedieť, čo vlastne správca dane od neho požaduje,
čím sa v dôsledku tohto postupu daňového orgánu ocitol v stave právnej neistoty. Naproti tomu správca
dane odmietol vypočuť žalobcom navrhovaných svedkov napriek tomu, že dopredu nemohol mať
vedomosť o tom, že ich výpovede nebudú mať vplyv na závery správcu dane o neoprávnenom uplatnení
odpočtu DPH.
13. Nesprávne právne posúdenie veci žalobca odôvodnil tým, že žalovaný svoje závery o nesplnení
podmienok na odpočet DPH opiera o mechanicky citovanú európsku judikatúru týkajúcu sa vedomosti
podnikateľa o podvode vo vzťahu k uplatnenému právu na odpočet DPH. Poukázal na to, že v zmysle
citovaných rozhodnutí je to práve správca dane, ktorý musí v daňovom konaní preukázať, že daňový
subjekt o podvode „vedel alebo musel vedieť“, pričom nestačí, že správca dane preukáže, že daňový
subjekt o tomto podvode len „mohol vedieť“ doplniac, že s ohľadom na vykonané dokazovanie je zrejmé,
že o podvode nie len, že nevedel, ale ani nemal ako vedieť. V tejto súvislosti tiež upozornil, že citované
rozhodnutia rozoberali poväčšine prípady fiktívnych plnení a preto vyvstáva otázka, či ich je vôbec možné
na posudzovaný prípad aplikovať, keď o reálnosti dodávok bravčového mäsa niet pochýb. Žalobca
tvrdil, že si uplatnil odpočet DPH z dodávateľských faktúr, ktoré boli riadnym daňovým dokladom, ničím
nespochybnené správcom dane, za dodávky tovaru preukázateľne zaplatil, mäso prevzal do zástupcov
EUROCOOP-u a dodaný tovar použil na zdaniteľné plnenia, z ktorých odviedol DPH na výstupe, preto
daňovú výhodu v tomto smere mohli získať iba subjekty predchádzajúceho stupňa. V tejto súvislosti
poukázal na to, že žalovaný sa nezaoberal jeho tvrdeniami, ktoré súviseli s prevzatím mäsa priamo od
R. O. a jeho prítomnosti pri vykládkach tovaru - t.j. skutočnosťami navonok preukazujúcimi ekonomické
vlastníctvo tovaru družstva EUROCOOP. Pre úplnosť upozornil, že žalovaným viackrát spomínané
rozhodnutie SDEÚ vo veci Halifax nielen, že je nemožné na posudzovaný prípad aplikovať, ale toto
rozhodnutie nemôže slúžiť ani len ako podporný argument, pretože toto rozhodnutie rozoberá prípad,
kde sa daňového podvodu dopustil priamo subjekt uplatňujúci si odpočet DPH, čo je v jeho prípade
vylúčené.
14. Z procesných pochybení žalobca namietal porušenie zásad úzkej súčinnosti správcu dane a
materiálnej pravdy určujúcej správcovi dane povinnosť zistiť úplný a presný stav veci v preskúmavanom
daňovom konaní. Namietané porušenie malo spočívať vo vykonaní výsluchu kľúčového svedka, pána
O., správcom dane k okolnostiam preverovaných zdaniteľných plnení bez toho, aby o pripravovanom
výsluchu konanom dňa 05.05.2014 vopred upovedomil žalobcu. Týmto postupom bolo porušené právo
žalobcu byť prítomný na výsluchu svedka a klásť mu otázky. Žalobca nepovažoval za správny postup
správcu dane, na základe ktorého bol žalobca oboznámený s priebehom výsluchu a výsledkami šetrenia
až na ústnom konaní konanom u správcu dane dňa 06.10.2014, pričom konfrontovaný s uvedeným
svedkom bol až na ústnom konaní dňa 14.11.2014.
15. Rovnako za nezákonný označil žalobca postup žalovaného, ktorým odmietol návrh žalobcu na
prerušenie daňového konania z dôvodu jeho vyhodnotenia ako nekvalifikovaného podnetu. Poukázal
na to, že návrh na prerušenie daňového konania podal podľa § 61 ods. 2 daňového poriadku z dôvodu



informovania správcu dane o podaných správnych žalobách na preskúmanie zákonnosti rozhodnutí
žalovaného v skutkovo zhodných veciach týkajúcich sa skôr rozhodnutých vecí za kontrolované
mesačné zdaňovacie obdobia roku 2008. Zdôraznil, že výsledok súdnych konaní môže mať dopad
aj na výsledok prebiehajúceho daňového konania za zdaňovacie obdobie roku 2010. Dôvodil ďalej,
že prebiehajúce súdne konania sú spôsobilé prispieť k správnemu určeniu dane, pretože sa v nich
rozhoduje aj o zákonnosti použitej argumentácie, ktorú totožný správca dane použil v prebiehajúcom
daňovom konaní. S poukazom na ustanovenie § 3 ods. 1 daňového poriadku a zásadu hospodárnosti
daňového konania uviedol, že žalovaný bol povinný sa podaným návrhom na prerušenie daňového
konania zaoberať a vo vzťahu k prebiehajúcemu daňovému konaniu mal podľa § 61 ods. 1 písm. b)
daňového poriadku vyhodnotiť, či išlo o konania o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia,
keďže ich predmetom boli skutkovo zhodné veci, v ktorých daňové orgány vychádzali z rovnakej
právnej argumentácie, ako v prebiehajúcom daňovom konaní. Z uvedeného dôvodu nesúhlasil s
výkladom ustanovenia § 61 ods. 2 daňového poriadku žalovaným, ktorý argumentoval nemožnosťou
prerušenia daňového konania na návrh, pretože v konaní je len jeden účastník konania, pričom uvedené
ustanovenie predpokladá prerušenie daňového konania len v prípade, ak to zhodne navrhnú účastníci
konania.

16. Žalobca tiež namietal, že žalovaný nerozhodol o odvolaní v rámci 60 - dňovej lehoty, ktorá uplynula
v zmysle § 27 daňového poriadku dňa 29.05.2017, pričom ho o neúmernom predĺžení lehoty na vydanie
rozhodnutia neupovedomil.
17. Záverom žalobca s odkazom na § 5 ods. 1 Správneho súdneho poriadku (ďalej aj ako len „SSP“) a
čl. 2 Civilného sporového poriadku citujúc z rozsudku Krajského súdu v Trnave sp. zn. 14S/73/2016, v
ktorom správny súd rozhodoval o skutkovo zhodnom prípade, poukázal na princíp právnej istoty.

III. Vyjadrenie žalovaného, replika žalobcu, duplika žalovaného
18. Žalovaný v písomnom vyjadrení navrhol žalobu zamietnuť a žalobcovi nárok na náhradu trov konania
nepriznať.
19. Zopakoval zistenia týkajúce sa prvotných odberateľov mäsa na území SR v roku 2010, spoločnosti
MARKT, s.r.o., F. K., spoločnosti PERRO s.r.o. a daňového subjektu, ktoré mali podľa vystavených faktúr
dodávať mäso nakúpené od JMK dodávateľovi žalobcu, obchodnej spoločnosti EUROCOOP spotrebné
družstvo v likvidácii. Podstatnými zisteniami boli skutočnosti vyplývajúce z výpovede jediného konateľa
spoločnosti MARKT, s.r.o. (v zdaňovacom období apríl 2010 spoločnosť EUROCOOP obchodovala
okrem daňového subjektu a F. K. iba so spoločnosťou MARKT, s.r.o. - poznámka správneho súdu) G. K.,
ktorý sa vyjadril, že v sídle tejto spoločnosti nikdy nebol, nevedel, či spoločnosť vlastnila nejaký majetok,
nesplnomocnil nikoho zastupovaním spoločnosti, nevykonával žiadnu činnosť za spoločnosť, nevedel,
kto vykonával obchodné transakcie za túto spoločnosť, nezúčastnil sa žiadnych obchodných rokovaní a
ani nikoho tým nepoveril, nevystavoval a nepodpisoval za spoločnosť účtovné doklady a ani iné doklady,
len podpísal asi 10 ks odberateľských faktúr za reklamné služby v roku 2009, ktoré mu predložil p. N.,
asi 2-3 krát vybral finančné prostriedky z bankového účtu spoločnosti, ktoré následne odovzdal p. N.,
neuhrádzal za dodávky tovaru, účtovníctvo spoločnosti nikdy nemal, nevedel o obchodnej spolupráci
so spoločnosťou JMK od zástupcov tejto spoločnosti neprijímal žiadny faktúry, dodacie listy, neuhrádzal
za dodávky tovaru a ani nikoho tým nepoveril a nezúčastňoval sa pri vykládke tovaru. Vo vzťahu k
odberateľom daňového subjektu [Y. T., Z. T., MUDr. F. T. (ďalej len ako „T.“)] poukázal na to, že sám
žalobca sa vyjadril, že T. nepoznal, nikdy sa s nimi nestretol, kontakt zabezpečoval p. O., žalobca T.
úveroval, za čo mal cenovú výhodu, T. si objednávali tovar u O. (teda nie u žalobcu), p. O. uviedol, že
T. si objednávali priamo u JMK, žalobca nikdy tovar T. nedodával, len vystavoval faktúry.
20. V súvislosti so žalobnou námietkou napádajúcou preverovanie subjektov na predchádzajúcich
stupňoch obchodného reťazca opätovne poukázal na záver rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn.
3Sžf/24/2012, v zmysle ktorého je správca dane podľa § 24 ods. 2 a 4 daňového poriadku povinný
šetriť celý obchodný reťazec a zisťovať pohyb tovaru v celom obchodnom reťazci medzi všetkými
obchodnými partnermi. Preto nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že správca dane sa mal primárne zamerať
na vyhodnotenie dôkazov ním predložených a nie skúmať reálie týkajúce sa iných subjektov. V tejto
súvislosti poukázal na to, že daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti
rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov dodajúc, že
dokazovanie vedie správca dane a je povinný dbať na to, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy
daní boli zistené čo najúplnejšie. Z uvedeného dôvodu by len obmedzenie sa na tvrdenia daňového
subjektu znamenalo, že dokazovanie by nebolo vykonané riadne, skutočnosti nevyhnutné na účely
správy daní by neboli zistené čo najúplnejšie a takýto postup by nebol v súlade so zákonom.



21. K namietaným všeobecne znejúcim výzvam správcu dane na predloženie dôkazov žalobcom
za účelom preukázania jeho tvrdení žalovaný s odvolaním sa na platnú právnu úpravu uviedol, že
správcovi dane zo zákona nevyplýva žiadna povinnosť usmerňovať žalobcu alebo mu radiť, akým
spôsobom, resp. akými konkrétnymi dôkazmi má preukázať oprávnenosť odpočítania dane. Naopak, ide
o zákonnú povinnosť žalobcu, ktorého zaťažuje dôkazné bremeno, a preto je na ňom, akými dôkaznými
prostriedkami preukáže svoje tvrdenia. V súvislosti s dôkazným bremenom platcu DPH uplatňujúcim si
odpočet dane poukázal na právne závery rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/63/2011, z ktorých
vyplýva, že na uplatnenie odpočtu DPH nepostačuje iba predloženie faktúr a preukázanie ich úhrad, ale
zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet stanovil preukázal,
že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené a to práve osobou uvedenou na faktúre.
22. Podľa žalovaného žalobcom poukazované pravidlo podnikateľského úsudku „business judgement
rule“ nie je v danom prípade aplikovateľné, pretože sa ním spravujú súkromnoprávne obchodné vzťahy,
avšak v preskúmavanom prípade ide o porušenie daňových právnych predpisov spadajúcich do oblasti
verejného práva.
23. Ohľadne nedodržania potrebnej miery opatrnosti pri účasti žalobcu v preverovaných obchodovaných
reťazcoch žalovaný poukázal na právne závery rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/42/2012, v
zmysle ktorých, okrem iného je povinnosťou zmluvnej strany overiť si informácie a skutočnosti o svojom
obchodnom partnerovi. Rovnako poukázal na aj právne závery uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn.
IV. ÚS 104/2012 z 1. marca 2012 a rozsudkov Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/25/2011 z 27. októbra
2012 a sp. zn. 4Sžf/25/2011 z 13. septembra 2011, v zmysle ktorých sa v podnikateľskej sfére následky
nedostatočnej pozornosti pri vstupe do právnych vzťahov s inými právnymi subjektmi prejavia vo forme
znášania väčšieho podnikateľského rizika.
24. Žalovaný s poukazom na rozsudky SDEÚ C-439/04 a C-440/04 (Axel Kittel a Recolta Recycling
SPRL), C-80/11 a C-142/11 (Mahagében Kft a Péter Dávid) a C-78/12 (Evita - K EOOD) skonštatoval,
že bolo nespochybniteľne preukázané, že žalobca vystupuje v reťazci spoločností obchodujúcich s
komoditou bravčové mäso, ktorý bol poznačený podvodom, nakoľko spoločnosti PERRO s.r.o. (uvedená
spoločnosť nevystupovala ako dodávateľ EUROCOOP v zdaňovacom období apríl 2010 - poznámka
správneho súdu) a MARKT, s.r.o., ktoré vystupovali ako subdodávatelia EUROCOOP sú fiktívne
spoločnosti, ktoré tovar nikdy nenadobudli a ani nedodali, DPH do štátneho rozpočtu neodviedli,
konateľ spoločnosti MARKT, s.r.o. p. G. K., nikdy v sídle spoločnosti nebol, nikoho nesplnomocnil
na zastupovanie spoločnosti, nevykonal žiadne obchodné transakcie, žiadne faktúry nepodpísal a
odberateľské vzťahy žalobcu s T. boli taktiež umelo vytvorené, žalobca ich nepoznal, nikdy sa nestretli
a títo si tovar objednávali priamo od JMK a žalobca im len dodatočne vystavoval faktúry.
25. Podľa názoru žalovaného sú tvrdenia žalobcu o jeho konaní v dobrej viere, po overení si všetkých
potrebných informácií a po prijatí všetkých rozumných opatrení spochybnené zisteniami o spôsobe
uskutočňovania preverovaných zdaniteľných obchodov. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na to,
že žalobca konal s neoprávnenou osobou, keď v zmysle zákonných ustanovení bol jedinou osobou
oprávnenou konať za EUROCOOP p. N., pričom p. O. a ani p. O. (ktorý ani nebol zamestnancom
EUROCOOP) oprávnenými osobami neboli. Ďalej poukázal na to, že žalobca pečiatkoval a podpisoval
doklady bez toho, aby si overil čo vlastne podpisuje, žalobca uzatvoril za kontrolované obdobia rokov
2008 - 2011 sporné zdaniteľné obchody v značnom finančnom rozsahu (len DPH predstavuje sumu
1 223 182,59 EUR) a ani si len nepreveril, aké doklady podpisuje (ako sa sám vyjadril, podpisoval
nejaké doklady o príjme vystavené spoločnosťou JMK, tie odovzdával p. O. a pečiatkoval len prázdnu
zadnú stranu CMR dokladov, pričom prednú nečítal). Rovnako mal za to, že boli preukázané umelo
vytvorené odberateľské vzťahy s T., ktorých žalobca nepoznal, nikdy sa s nimi nestretol, tovar si u neho
neobjednávali, čo aj sám potvrdil, tento si objednávali priamo u JMK, pričom žalobcovi iba dodatočne
poslali údaje, na základe ktorých mal pre nich žalobca vystaviť faktúry. V tejto súvislosti poukázal
žalovaný na to, že pri nákupe tovaru od JMK by si T. museli uplatniť samozdanenie, čím by výsledný
vzťah k štátnemu rozpočtu bol nulový, avšak T. si uplatňovali odpočítanie dane z faktúr od žalobcu,
ktorý im tovar v skutočnosti nedodal, a preto ide o podvodné konanie, ktorého priamym účastníkom je
aj žalobca.
26. Namietané porušenie práva žalobcu byť prítomný a klásť svedkovi otázky pri výsluchu dňa
05.05.2014 správcom dane, žalovaný označil za nepravdivé tvrdenie, pretože žalobcovi toto právo
nebolo upierané, keďže so svedkom pánom O. bolo vykonané ústne pojednávanie za prítomnosti
žalobcu, ktorý mal možnosť klásť vypočúvanému svedkovi otázky. V súvislosti s výsluchom tohto svedka
poukázal na to, že výsluch kľúčového svedka bol v konaní vykonaný 3 x - dňa 05.02.2014 za prítomnosti
žalobcu (zápisnica o ústnom pojednávaní č. 9201402/5/454498/2014), ďalej dňa 05.05.2014 (zápisnica
o ústnom pojednávaní č. 9201402/5/1714176/2014 bez prítomnosti žalobcu; o obsahu tejto výpovede



bol žalobca oboznámený na ústnom pojednávaní dňa 06.10.2014) a dňa 14.11.2014 opäť za prítomnosti
žalobcu (zápisnica o ústnom pojednávaní č. 9201402/5/5064610/2014).
27. K zamietnutiu návrhu na vypočutie ďalších svedkov poukázal na to, že daňové subjekty majú právo
predkladať dôkazy až do vydania meritórneho rozhodnutia, pričom súčasne uviedol, že správca dane
rozsiahlym dokazovaním spochybnil oprávnenosť žalobcom uplatneného odpočítania dane zo sporných
faktúr a preto bolo na žalobcovi, aby preukázal oprávnenosť tohto odpočítania. Tvrdil, že správca dane
umožnil žalobcovi využiť právo predkladať dôkazy, avšak žalobca tak neučinil v stanovenej lehote, čo
znamená, že svoje právo si neuplatnil za zákonom stanovených podmienok (v určenej lehote). Preto
uzavrel, že správca dane nebol povinný vypočuť navrhovaných svedkov.
28. V súvislosti s námietkou napádajúcou nezákonné vybavenie návrhu žalobcu na prerušenie daňového
konania žalovaný označil výklad ustanovení daňového poriadku upravujúcich prerušenie daňového
konania žalobcom za nesprávny.
29. Podľa žalovaného podmienky na obligatórne prerušenie daňového konania z dôvodov
predpokladaných ustanovením § 61 ods. 1 písm. a) daňového poriadku neboli splnené a zároveň
neboli naplnené zákonné podmienky na fakultatívne prerušenie predmetného daňového konania podľa
ustanovení § 61 ods. 1 písm. b) a § 61 ods. 2 citovaného zákona. Žalovaný v tejto súvislosti uviedol,
že ani splnenie podmienok podľa § 61 ods. 1 písm. b) a § 61 ods. 2 daňového poriadku neznamená
právny nárok daňového subjektu, aby daňový orgán prerušil prebiehajúce daňové konanie. Preto bolo
v danom prípade na žalovanom, či daňové konanie preruší alebo nie.
30. K námietke, ktorou žalobca poukazoval na nedodržanie lehoty na vydanie rozhodnutia v rámci
odvolacieho konania žalovaný poukázal na ustanovenie § 73 ods. 2 daňového poriadku s tým, že v
riešenom prípade mu odvolanie daňového subjektu s predkladacou správou a kompletným spisovým
materiálom bolo doručené dňa 24. apríla 2017 a preto lehota na vydanie rozhodnutia uplynula dňa
23.06.2017. V tejto súvislosti tiež uviedol, že žalobca bol listom č. 100643236/2017 (správne malo byť
uvedené 100642740/2017 - poznámka správneho súdu) zo dňa 19.04.2017 upovedomený, že správca
dane v súlade s § 73 ods. 2 daňového poriadku postúpil jeho odvolanie odvolaciemu orgánu.
31. Záverom svojho vyjadrenia žalovaný vo vzťahu k rozsudku Krajského súdu v Trnave sp. zn.
14S/73/2016 uviedol, že proti tomuto rozsudku podal dňa 31. augusta 2017 kasačnú sťažnosť a to z
dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. g) a h) SSP, nakoľko mal za to, že správny súd rozhodol na základe
nesprávneho právneho posúdenia veci.
32. V replike na vyjadrenie žalovaného žalobca zotrval vo všetkých žalobných bodoch na svojich
námietkach s tvrdením, že žalovaný nemôže klásť žalobcovi, ktorý si splnil svoju dôkaznú povinnosť
za vinu konanie jeho dodávateľov a na podklade domnelého a nepreukázaného nedostatku odbornej
starostlivosti založiť nesplnenie podmienok na uplatnenie práva na odpočet dane. Súčasne požiadal
o priznanie odkladného účinku správnej žalobe, ktorému návrhu bolo vyhovené uznesením č. k.
14S/61/2017-119 z 31. januára 2018.
33. Žalovaný dupliku nepodal.

IV. Konanie na správnom súde a relevantná právna úprava
34. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej
správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach
ustanovených týmto zákonom.
35. Správny súd po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu a administratívnych spisov
orgánov verejnej správy, preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako i priebeh administratívneho konania
predchádzajúcemu jeho vydaniu, pričom za splnenia procesných podmienok, keď účastníci konania
nepožiadali o nariadenie pojednávania a zo strany správneho súdu nebol vzhliadnutý zákonný dôvod
na nariadenie pojednávania (§ 107 ods. 1 písm. b/ až e/ SSP), vec podľa § 107 ods. 2 SSP, za splnenia
zákonných podmienok podľa § 137 ods. 4 SSP, prejednal bez nariadenia pojednávania a dospel k
záveru, že správna žaloba je dôvodná.
36. Podľa § 1 ods. 1 daňového poriadku tento zákon upravuje správu daní, práva a povinnosti daňových
subjektov a iných osôb, ktoré im vzniknú v súvislosti so správou daní.
37. Podľa § 3 ods. 1 daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných
právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom
chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
38. Podľa § 3 ods. 2 daňového poriadku správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s
daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach,
ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom



správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky,
ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.
39. Podľa § 45 ods. 1 písm. e) daňového poriadku daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová
kontrola (ďalej len „kontrolovaný daňový subjekt“), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo
klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní.
40. Podľa § 24 ods. 1 písm. a) až c) daňového poriadku daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,
b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo
daňového konania,
c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
41. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti
nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi
daňových subjektov.
42. Podľa § 25 ods. 4 daňového poriadku, ak vypovedá svedok, daňový subjekt alebo jeho zástupca
má právo byť prítomný pri jeho vypočutí a klásť mu otázky. Správca dane je povinný o výsluchu svedka
včas písomne vyrozumieť daňový subjekt alebo jeho zástupcu.
43. Podľa § 44 ods. 1 daňového poriadku daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje
skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov.
Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.
44. Podľa § 61 ods. 1 daňového poriadku, správca dane daňové konanie
a) preruší, ak má vedomosť, že sa začalo konanie o predbežnej otázke,
b) môže prerušiť, ak sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia alebo je
potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu.
45. Podľa § 61 ods. 2 daňového poriadku, správca dane môže daňové konanie prerušiť najdlhšie na 30
dní, ak to z dôležitých dôvodov zhodne navrhnú účastníci daňového konania; túto lehotu môže správca
dane predĺžiť na nevyhnutný čas.
46. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona o DPH predmetom dane je dodanie tovaru za protihodnotu v
tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby.
47. Podľa § 8 ods. 1 písm. a) vety po bodkočiarku zákona o DPH dodaním tovaru je prevod práva
nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak.
48. Podľa § 19 ods. 1 vety prvej a druhej zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru.
Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.
49. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň
z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3
a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov
a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
50. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH ) Právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ
uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
51. Podľa § 51 ods. 2 zákona o DPH Platiteľ vykoná odpočítanie dane podľa § 49 ods. 2 písm. a), c)
alebo písm. d) najskôr v zdaňovacom období, v ktorom právo na odpočítanie dane vzniklo, a najneskôr
v poslednom zdaňovacom období kalendárneho roka, v ktorom právo na odpočítanie dane vzniklo, ak
do uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za zdaňovacie obdobie, v ktorom uplatňuje právo na
odpočítanie dane, má doklad podľa odseku 1 písm. a), c) alebo písm. d). Ak platiteľ nemá doklad podľa
odseku 1 písm. a), c) alebo písm. d) do uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za posledné
zdaňovacie obdobie kalendárneho roka, v ktorom právo na odpočítanie dane vzniklo, vykoná odpočítanie
dane v tom zdaňovacom období, v ktorom dostane doklad podľa odseku 1 písm. a), c) alebo písm. d).
Platiteľ vykoná odpočítanie dane podľa § 49 ods. 2 písm. b) najskôr v zdaňovacom období, v ktorom
právo na odpočítanie dane vzniklo, a najneskôr v poslednom zdaňovacom období kalendárneho roka,
v ktorom právo na odpočítanie dane vzniklo.
52. Správny súd mal z obsahu administratívneho spisu preukázané, že žalobca podal za zdaňovacie
obdobie apríl 2010 daňové priznanie, na základe ktorého si uplatnil odpočítanie dane v celkovej výške
22 759,73 €. Daňová kontrola bola začatá dňa 25. mája 2012, pričom predmetom daňovej kontroly
boli zdaňovacie obdobia január 2010 - december 2010. Rozhodnutím o prerušení daňovej kontroly č.
9201402/5/1405963/2013 zo dňa 15. apríla 2013 bola daňová kontrola podľa § 61 ods. 1 daňového
poriadku odo dňa 16.04.2013 prerušená z dôvodu zaslania žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií.
Správca dane listom č. 9201402/5/4014968/2013 zo dňa 3. septembra 2013 daňovému subjektu
oznámil, že dňa 3. septembra 2013 mu bola doručená odpoveď na žiadosť o medzinárodnú výmenu



informácií a preto pokračuje vo výkone kontroly začatej dňa 25.05.2012. Dňa 2. októbra 2013 bol
vypracovaný Protokol z daňovej kontroly č. 9201402/5/4460259/2013 (ďalej len ako „protokol“). Daňový
subjekt bol v súlade s § 46 ods. 8 daňového poriadku vyzvaný na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným
v protokole.
53. Daňová kontrola bola ukončená dňa 9. októbra 2013 prevzatím protokolu (§ 46 ods. 9 písm. a/
daňového poriadku). Nasledujúcim dňom sa začalo vyrubovacie konanie, v rámci ktorého prebehlo
doplnenie dokazovania výsluchom svedkov. Dňa 5. februára 2014 bol vypočutý R. O. za prítomnosti
daňového subjektu; dňa 5. mája 2014 bol opäť vypočutý R. O. bez prítomnosti daňového subjektu,
ktorý nebol o tomto výsluchu ani upovedomený, pričom uvedenú skutočnosť správca dane ani
žalovaný nespochybňuje; dňa 6. októbra 2014 prebehlo ústne pojednávanie, na ktorom bol žalobca
oboznámený s výsledkom ústneho pojednávania so svedkom R. O. vykonaného dňa 5. mája 2014,
pričom žalobca nesúhlasil s výpoveďou svedka, konkrétne, že si tovar objednával u šoférov a požiadal
o vzájomnú konfrontáciu s pánom O., aby sa nezrovnalosti vysvetlili; dňa 14.11.2014 sa uskutočnilo
ústne pojednávanie za prítomnosti svedka R. O. a žalobcu. Na základe doplneného dokazovania sa
dňa 8. júna 2015 uskutočnilo ústne pojednávanie za prítomnosti žalobcu, pričom jeho predmetom bolo
prerokovanie výsledkov dokazovania v rámci vyrubovacieho konania za zdaňovacie obdobia rokov 2008
až 2011, pričom žalobca na základe výsledkov doplneného dokazovania navrhol ako svedka vypočuť
W. O., ktorý bol vypočutý za prítomnosti žalobcu dňa 25.08.2015. Dňa 9. novembra 2015 podal žalobca
správcovi dane návrh na vypočutie ďalších svedkov, konkrétne na vypočutie svedka W. Z. (vypočutý
dňa 29.02.2016), B. B. (vypočutý dňa 01.03.2016), T. K. (vypočutý dňa 01.03.2016), W. Z. (vypočutý
dňa 29.02.2016), R. Z. (vypočutá dňa 29.02.2016), G. N. (vypočutý dňa 01.03.2016) a X. Z. (vypočutý
dňa 02.03.2016).
54. Z obsahu administratívneho spisu mal ďalej správny súd preukázané, že podaním zo dňa 23.03.2016
navrhol žalobca z dôvodu dosvedčenia skutočností týkajúcich sa realizácie zdaniteľných obchodov,
vystavovania daňových dokladov, úhrad dodávok a pod. doplniť dokazovanie výsluchom svedkýň F. Z.
a Ing. O. M.. Žalobca v uvedenom návrhu súčasne poukazujúc na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 3Sžf/11/2012 a sp. zn. 2Sžf/41/2010 uviedol, že lehota na predkladanie dôkazov stanovená vo
výzve správcu dane je len procesnou lehotou a preto daňový poriadok s jej uplynutím nespája zánik
práva daňového subjektu predkladať ďalšie dôkazy. Správca dane návrhu na doplnenie dokazovania
nevyhovel a túto skutočnosť oznámil žalobcovi prípisom zo dňa 6. apríla 2016. Dňa 13. júna 2016 zaslali
obe navrhované svedkyne správcovi dane čestné prehlásenie, v ktorom okrem iného požiadali o výsluch.
Dňa 30. novembra 2016 doručil žalobca správcovi dane návrh na prerušenie konania, ktorý bol vybavený
odpoveďou správcu dane č. 104518361/2016 zo dňa 20.12.2016 tým spôsobom, že nie sú dané dôvody
na prerušenie konania. Dňa 7. marca 2017 došlo k prerokovaniu priebehu a výsledkov dokazovania v
rámci vyrubovacieho konania (zápisnica o ústnom pojednávanie č. 100410350/2017 zo dňa 07.03.2017).
Následne dňa 13. marca 2017 bolo vydané prvostupňového rozhodnutie správcu dane, proti ktorého
žalobca podal odvolanie.
55. V danom konaní bolo medzi účastníkmi konania nesporné, že k dodaniu mäsa žalobcovi skutočne
došlo. Spornou otázkou bolo, či tovar - mäso (bravčové polovičky) boli žalobcovi dodané dodávateľom
uvedeným na faktúrach - EUROCOOP spotrebné družstvo alebo inak povedané, či dodávateľ tovaru
bol vlastníkom dodaného tovaru, preukázanie ktorej skutočnosti by malo v danom prípade za následok
splnenie zákonných podmienok na priznanie práva na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 a 2 písm.
a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia, ako
aj napadnutého rozhodnutia vyplýva, že konajúce orgány verejnej správy v danom prípade uzavreli,
že bol vytvorený umelý mechanizmus obchodovania, do ktorého boli zapojené osoby bez akéhokoľvek
právneho vedomia a ekonomicko-sociálneho zázemia tzv. „biele kone“ vystupujúce v úlohe dodávateľov
tovaru pre platiteľa EUROCOOP spotrebné družstvo v likvidácii a následne pre kontrolovaný daňový
subjekt, za účelom odpočítania dane z tovaru nadobudnutého v tuzemsku a teda jediným cieľom
deklarovaných plnení na základe vyhotovených faktúr a podporných dokladov bolo získanie daňovej
výhody pre odberateľa daňového subjektu EUROCOOP, v danom prípade žalobcu.
56. Správny súd sa v prvom rade zaoberal žalobnými bodmi procesného charakteru a to z
dôvodu, že zákonnosť administratívneho konania smerujúceho s vydaniu rozhodnutia je základným
predpokladom samotnej zákonnosti napadnutého rozhodnutia. V tejto súvislosti správny súd dodáva,
že pri posudzovaní procesných námietok zohľadňoval ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR a
správnych súdov, v zmysle ktorej sa rozhodnutie nezrušuje preto, aby sa zopakoval proces a odstránili
formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka (R 122/2003).
57. Správny súd z obsahu odôvodnenia napadnutých rozhodnutí oboch stupňov a z obsahu
administratívneho spisu zistil, že podkladom pre vydanie prvostupňového rozhodnutia správcu dane,



okrem iných podkladov, bola i výpoveď svedka pána O. realizovaná dňa 05.05.2014 na ústnom
pojednávaní u správcu dane bez toho, aby bol žalobca informovaný o tom, že sa uvedené vypočutie
svedka bude konať. Uvedené porušenie procesných práv byť prítomný na výsluchu svedka a klásť
mu otázky žalobca namietal v správnej žalobe, pričom žalovaný sa v súvislosti s týmto pochybením
bránil tvrdením, že bolo vykonané ústne pojednávanie s uvedeným svedkom za prítomnosti žalobcu a
námietku žalobcu označil za nepravdivé tvrdenie.
58. Išlo o rovnakú procesnú vadu a rovnako vyhodnotený dôkaz výpovede svedka O. zo dňa 05.05.2014,
ktorý správca dane použil i na vyhodnotenie oprávnenosti nároku na odpočet dane za zdaňovacie
obdobia rokov 2008, o ktorých už Krajský súd v Trnave v rámci súdneho prieskumu zákonnosti
rozhodnutí žalovaného rozhodoval rozsudkami napr. vo veciach sp. zn. 14S/73/2016, 14S/75/2016,
20S/113/2016 a 20S/109/2016, v ktorých uvedené procesné pochybenie správcu dane vyhodnotil
nasledovne: „Žalovaný dokonca priznáva určité pochybenie pri vykonaní tohto dôkazu - výsluchu svedka
R. O. bez prítomnosti žalobcu, avšak podľa názoru žalovaného tento procesný nedostatok bol žalovaným
odstránený tým, že s výpoveďou tohto svedka bol žalobca oboznámený dňa 6.10.2014 a okrem toho bol
žalobca s týmto svedkom konfrontovaný počas vykonanej konfrontácie, ku ktorej došlo dňa 14.11.2014.
S týmto tvrdením žalovaného krajský súd nesúhlasí, pretože v danom prípade bolo porušené zo strany
žalovaného ust. § 25 ods. 4 daňového poriadku, podľa ktorého ak vypovedá svedok, daňový subjekt
a jeho právny zástupca má právo byť prítomný pri jeho vypočutí a klásť mu otázky a správca dane
je povinný o výsluchu svedka včas písomne vyrozumieť daňový subjekt alebo jeho zástupcu, pričom
zároveň bol v danom prípade porušený aj článok 48 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého má každý právo,
aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku
všetkým vykonaným dôkazom.“
59. S uvedenou argumentáciou obsiahnutou v skorších rozhodnutiach sa správny súd stotožňuje,
nakoľko i v preskúmavanom daňovom konaní došlo k uvedenej procesnej vade a bolo porušené právo
žalobcu vyplývajúce z ustanovenia § 25 ods. 4 daňového poriadku, ktoré môže mať bezpochyby vplyv
na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

60. Je potrebné súčasne poukázať na to, že ani argumentácia žalovaného, že svedok O. nebol
oprávnenou osobou, ktorá mohla konať za EUROCOOP spotrebné družstvo, nezbavuje správcu dane
zodpovednosti za uvádzané procesné pochybenie, naviac s prihliadnutím na skutočnosť, že konanie
neoprávnenej osoby za obchodný subjekt je vo vzťahu k preverovaniu nároku na uplatnenie odpočtu
DPH bez ďalšieho skutočnosťou irelevantnou, nakoľko pri preverovaní nároku je dôležitá reálnosť
deklarovaných obchodov, ako to v konečnom dôsledku deklarovali aj správca dane a žalovaný. Prípadné
prekročenie právomoci R. O., keď konal za EUROCOOP ako podpredseda predstavenstva, zakladá iba
jeho zodpovednosť v oblasti obchodnoprávnych vzťahov s tretími osobami.

61. Výpoveď tohto svedka v danom prípade predstavuje zásadný dôkaz potrebný nielen na preverenie
dodávateľských vzťahov medzi EUROCOOP a žalobcom, ale aj obchodných vzťahov týkajúcich sa
dodávateľov spoločnosti EUROCOOP a prepravných služieb vykonaných spoločnosťou JMK.

62. Naliehavosť a potreba vykonania tohto dôkazu zákonným spôsobom vyplýva zo skutočnosti,
že správca dane a žalovaný svoje rozhodnutia o vyrubení DPH zdôvodňovali podvodným konaním
subdodávateľov žalobcu, t.j. dodávateľov spoločnosti EUROCOOP, za ktorú vystupoval v prevažnej
miere obchodov R. O., ktorý ako svedok mohol vysvetliť a ozrejmiť všetky dôležité otázky vo vzťahu k
dodávateľom spoločnosti, ako aj vo vzťahu k odberateľovi, t.j. žalobcovi. Aby však výpoveď tohto svedka
bola relevantná pre prijaté závery dokazovania, musí byť vykonaná zákonným spôsobom o to viac, ak
predmetom výsluchu tohto svedka dňa 05.05.2014 boli nové skutočnosti, ktoré správca dane získal od
orgánov činných v trestnom konaní. Ohľadne súvisiacej námietky žalobcu treba konštatovať, že výsluch
svedka je iným procesným inštitútom ako konfrontácia a preto nemožno tieto dva procesné úkony
zamieňať, ani ich vzájomne nahrádzať, keďže konfrontáciu vykonávajú príslušné orgány až potom,
ako zistia zásadné rozdiely medzi výpoveďou daňového subjektu a výpoveďou svedka. Pokiaľ však
výpoveď svedka nebola vykonaná v súlade so zákonom, dá sa konštatovať, že je právne bezvýznamná,
nemožno k nej prihliadať a preto ani nie je dôvod na vykonanie konfrontácie, nakoľko neexistujú rozpory
vo výpovedi daňového subjektu a svedka.

63. Procesné pochybenie správneho orgánu v tomto smere nemôže logicky zhojiť ani dodatočné
oboznámenie daňového subjektu s obsahom výpovede svedka. Uvedené procesné pochybenie je
podľa názoru správneho súdu spôsobilým dôvodom na ustálenie, že v rámci daňového konania



došlo k podstatnému porušeniu ustanovení daňového poriadku, ktoré mohlo mať za následok vydanie
nezákonného rozhodnutia (§ 191 ods. 1 písm. g/ SSP). Súčasne toto procesné pochybenie spôsobuje,
že zistený skutkový stav nie je dostačujúci pre riadne posúdenie veci (§ 191 ods. 1 písm. e/ SSP),
nakoľko pre preukázanie tvrdenia, že žalobca vedel, resp. mohol vedieť, že je súčasťou podvodného
reťazca obchodných spoločností, ktorých jediným cieľom bolo získať daňovú výhodu, je potrebné práve
vyhodnotenie výpovede svedka R. O., ktorý ako osoba konajúca s dodávateľskými spoločnosťami ako
aj so žalobcom, môže v spojitosti s ďalšími vykonanými dôkazmi potvrdiť, resp. vyvrátiť podozrenie
o vedomosti žalobcu o jeho účasti v obchodnom reťazci podvodných zdaniteľných plnení za účelom
získania daňovej výhody.

64. Správny súd súhlasí s tvrdením žalovaného, že sa žalobca vo vzťahu k prevereniu registrácie
EUROCOOP v zmysle ustanovenia § 40 zákona č. 39/2007 Z. z. na príslušnej Regionálnej veterinárnej
a potravinovej správe správal nedôsledne, keď si túto skutočnosť nepreveril, avšak tento samotný
fakt nestačí na prijatie záveru, že žalobca mohol vedieť, alebo vedel, že je súčasťou podvodného
dodávateľsko-odberateľského reťazca.

65. V nadväznosti na uvedené možno konštatovať, že celkové objektívne vyhodnotenie samotného
spôsobu realizácie dodávok tovaru žalobcovi, spolu s posúdením vynaloženia jeho dostatočnej odbornej
starostlivosti pri realizácii deklarovaných zdaniteľných plnení, s dopadom na konečné vyhodnotenia
splnenia všetkých zákonných podmienok na uplatnenie odpočtu dane za nákup predmetného tovaru,
bude zo strany správcu dane možné až po odstránení vyššie uvedeného procesného pochybenia
a následného vyhodnotenia všetkých vykonaných dôkazov jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach.
Vzhľadom na uvedené správny súd podotýka, že nie je na škodu presvedčivosti správneho rozhodnutia,
dôsledne sa vysporiadať i s dôvodmi nevykonania navrhovaných dôkazov, konkrétne pokiaľ ide o
výsluch svedkyne F.L. a Ing. O. M., predovšetkým uvedením úvahy ozrejmujúcej a vyhodnocujúcej
vierohodnosť už vykonaných dôkazov a ich vplyvu na celkové skutkové závery vo vzťahu k navrhovaným
dôkazom. Správny súd však v súvislosti s navrhovaným výsluchom týchto svedkýň dáva správcovi
dane na zváženie vypočutie navrhovaných svedkýň a to vzhľadom na závažnosť prijatého záveru,
že žalobca vedel resp. že všetky okolnosti nasvedčujú tomu, že musel vedieť o tom, že sa svojím
konaním zúčastňuje v obchodnom reťazci poznačenom podvodom na DPH, ktorá skutočnosť má pri
nespochybnení reálnej existencie tovaru za následok nepriznanie práva na odpočítanie dane z pridanej
hodnoty.

66. V súvislosti s bodom 65 tohto rozsudku súčasne správny súd dodáva, že obsahom administratívneho
spisu má preukázané, že návrh na doplnenie dokazovania bol zamietnutý jednak z dôvodu, že nebol
predložený v lehote ustanovenej správcom dane, pričom daňový subjekt bol upozornený na skutočnosť,
že ak nebudú v stanovenej lehote identifikovaní všetci svedkovia, ktorých považuje za potrebné v
prebiehajúcom vyrubovacom konaní vypočuť, ďalšie návrhy nebude správca dane akceptovať a ďalej z
dôvodu ochrany záujmov štátu a obcí (§ 3 daňového poriadku) v podobe dodržania lehoty na vyrubenie
dane. Uvedené vyplýva z prípisu správcu dane zo dňa 06.04.2016 (č.l. 27 administratívneho spisu). V
tejto súvislosti správny súd poukazuje na to, že daňový poriadok vo vzťahu k vykonaniu navrhovaných
dôkazov neupravuje koncentračnú zásadu, ktorá má za následok nemožnosť vykonania dôkazov po
uplynutí lehoty určenej správcom dane vo výzve na predloženie dôkazov v rámci vyrubovacieho konania
a preto daňový subjekt môže predkladať dôkazy až do spísania poslednej zápisnice o priebehu a
výsledkoch dokazovania podľa § 68 ods. 3 daňového poriadku. V podstate uvedené skonštatoval, na
rozdiel od vyjadrenia k žalobe (k tomu pozri bližšie bod 27 tohto rozsudku) aj žalovaný v odôvodnení
svojho rozhodnutia, keď uviedol, že súhlasí s názorom daňového subjektu o možnosti predkladať dôkazy
až do vydania meritórneho rozhodnutia. Správny súd v tejto súvislosti vychádza práve z ustanovenia §
68 ods. 3 daňového poriadku, ktoré pripúšťa opakované spisovanie zápisnice o priebehu a výsledkoch
dokazovania v rámci vyrubovacieho konania. To konkrétne znamená, že po prerokovaní priebehu
a výsledkov dokazovania môže daňový subjekt navrhovať vykonanie ďalších dôkazov. Preto pokiaľ
správca dane bude považovať, vzhľadom na výsledky doterajšieho dokazovania, vykonanie ďalších
dôkazov navrhovaných daňovým subjektom za neúčelné a nehospodárne, je potrebné, aby dôvody
svojho rozhodnutia nevykonať navrhnuté dôkazy, náležite odôvodnil. V tejto súvislosti správny súd
súčasne dodáva, že správca dane v odôvodnení svojho rozhodnutia len skonštatoval, že zamietol
návrh na doplnenie dokazovania a vo vzťahu k čestným prehláseniam uviedol, že tieto neovplyvňujú
závery správcu dane a vyhodnotenie dôkazov, pričom žalovaný na odvolaciu námietku ohľadom
nevykonania navrhovaných dôkazov poukázal na uváženie správcu dane, aké dôkazy vykoná a



akým spôsobom dokazovanie doplní, pričom bližšie s poukazom na jednotlivé súvislosti daného
prípadu už nekonkretizoval neúčelnosť vykonania navrhovaných dôkazov. V tejto súvislosti naviac nedá
správnemu súdu nepoukázať na to, že posledná zápisnica o priebehu a výsledkoch dokazovania v rámci
vyrubovacieho konania bola spísaná až dňa 7. marca 2017, pričom správca dane navrhol ako prvý
termín ústneho pojednávania deň 6. marec 2017 a návrh na doplnenie dokazovania bol správcovi dane
doručený dňa 25.3.2016. Preto samotná dĺžka vyrubovacieho konania ako dôvod nevykonania týchto
dôkazov neobstojí.

67. Z dôvodu zistenia vyššie uvedeného procesného pochybenia konajúcich orgánov verejnej správy,
ktoré podľa názoru správneho súdu má vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, sa správny súd
už ďalej nevenoval vecnému posúdeniu veci, pretože toto prichádza do úvahy až za splnenia podmienky
vykonania administratívneho konania zákonným spôsobom.

68. V súvislosti s námietkou napádajúcou nevydanie rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu
prebiehajúcich súdnych konaní vo veci prieskumu zákonnosti rozhodnutí žalovaného týkajúcich sa
oprávnenosti nároku žalobcu na odpočet dane za zdaňovacie obdobia v roku 2008 správny súd
konštatuje, že daňový poriadok neukladá povinnosť daňovým orgánom vydať rozhodnutie o neprerušení
daňového konania, ani o nevyhovení návrhu účastníkov konania na jeho prerušenie. V tomto ohľade
žalovaný neporušil zákon, keď sa s dôvodmi nevyhovenia návrhu na prerušenie konania vysporiadal v
rozhodnutí vo veci samej. Na fakultatívne prerušenie daňového konania na základe návrhu účastníkov
konania nie je právny nárok a je výlučne na správnej úvahe konajúceho daňového orgánu, ako vyhodnotí
opodstatnenosť a závažnosť dôvodov na prerušenie daňového konania.
69. Pre úplnosť správny súd považuje za potrebné uviesť, že nemožno prisvedčiť výkladu ohľadom
aktívnej legitimácie na podanie návrhu na prerušenie daňového konania podľa § 61 ods. 2 daňového
poriadku žalovaným, pripúšťajúci len podanie zhodného návrhu na prerušenie konania všetkými
účastníkmi konania, pričom jeden účastník konania právom na podanie tohto návrhu podľa žalovaného
nedisponuje.
70. Uvedený jazykový a výslovne formálny výklad predmetného ustanovenia nie je v súlade so zásadou
rovnosti daňových subjektov pri správe daní (§ 3 ods. 7 daňového poriadku), ani s účelom sledovaným
zavedením možnosti prerušiť konanie z dôležitých dôvodov na strane účastníka konania. Formulácia
hypotézy ustanovenia § 61 ods. 2 daňového poriadku „...,ak to z dôležitých dôvodov zhodne navrhnú
účastníci daňového konania;...“ v sebe zahŕňa možnosť podať uvedený návrh aj jediným účastníkom
daňového konania. Citovaným znením zákon sleduje, aby neboli poškodené práva a oprávnené záujmy
ostatných účastníkov konania, ktorí s návrhom na prerušenie konania nesúhlasia, avšak podanie návrhu
na prerušenie konania jediným účastníkom daňového konania, ustanovenie § 61 ods. 2 daňového
poriadku nevylučuje.

71. Vo vzťahu k námietke, ktorou žalobca poukazoval na nedodržanie dĺžky odvolacieho konania,
správny súd uvádza, že táto nie je dôvodná, pretože obsahom administratívneho spisu je preukázané,
že žalovaný rozhodol v zákonnej lehote. V tejto súvislosti musí správny súd súčasne upriamiť pozornosť
žalobcu, že uvedená námietka by mohla mať relevanciu výlučne len vo vzťahu k tvrdenej nečinnosti
orgánu verejnej správy, voči ktorej je ochrana poskytovaná formou osobitného druhu žaloby a to žaloby
proti nečinnosti orgánu verejnej správy.

72. S poukazom na bod 62 a 63 tohto rozsudku bude preto v ďalšom konaní potrebné, aby správca
dane opätovne za prítomnosti žalobcu vypočul R. O., konkrétne pokiaľ ide o podrobnosti týkajúce
sa dodávateľských vzťahov medzi EUROCOOP a žalobcom, obchodných vzťahov týkajúcich sa
dodávateľov spoločnosti EUROCOOP a prepravných služieb vykonaných spoločnosťou JMK, pričom
v závislosti od zistení získaných týmto výsluchom, dáva správny súd na zváženie správcovi dane aj
vykonanie výsluchu navrhovaných svedkýň F. Z. a Ing. O. M.
73. Správny súd z vyššie uvedených dôvodov preskúmavané rozhodnutie žalovaného a z dôvodu
nutnosti zopakovania výsluchu relevantného svedka a možnej potreby doplnenia dokazovania, aj
rozhodnutie orgánu verejnej správy nižšieho stupňa zrušil podľa § 191 ods.1 písm. e) a písm. g) SSP v
spojení s § 191 ods. 3 písm. a) SSP a vec podľa § 191 ods. 4 SSP vrátil Daňovému úradu Trnava, ako
orgánu verejnej správy nižšieho stupňa, na ďalšie konanie.

74. Právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, sú konajúce orgány verejnej
správy v ďalšom konaní viazané (§ 191 ods. 6 SSP).



75. V správnom súdnom konaní úspešnému žalobcovi priznal správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP
náhradu dôvodne vynaložených trov konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne
správny súd po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník (§
175 ods. 2 SSP).

76. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Trnave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote 30 dní od
doručenia rozsudku na Krajský súd v Trnave. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno
odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (§ 57 SSP) uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva
(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len
do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho
zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d)
alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.