Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2S/132/2011 z 30. 10. 2012
Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 30. októbra 2012, sp. zn. 2S/132/2011, ECLI:SK:KSBA:2012:7011200628.1
Krajský súd Bratislava | 2S/132/2011 | ECLI:SK:KSBA:2012:7011200628.1 | 2012-10-30 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov
Citované ustanovenia: § 250j ods. 2 písm. c) OSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/68ef3a0d-83ca-473e-b4bb-9074a5b9bc3a
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2012:7011200628.1

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2S/132/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7011200628
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Trenčan
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:7011200628.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Trenčana a členov
senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a Mgr. Viliama Pohančeníka, právnej veci žalobcu: Trenkwalder,
a.s., Námestie 1. Mája, Bratislava, IČO: 35 861 169, zastúpený: JUDr. Julián Lapšanský, advokát,
Andrusovova 6, Bratislava, proti žalovanému: Národný inšpektorát práce, Masarykova 10, Košice, o
preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.S/2011/1415-2.1 O-81/2011 zo dňa 23.06.2011,
jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného č. S/2011/1415-2.1 O-81/2011 zo dňa
23.06.2011  z r u š u j e  podľa § 250j ods. 2 písm. c/ O.s.p. a vec vracia  žalovanému  na ďalšie konanie.

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v sume 33 € a náhradu trov právneho
zastúpenia v sume 157,09 €, na účet jeho právneho zástupcu, do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou doručenou Krajskému súdu v Košiciach dňa 13.07.2011, postúpenou tunajšiemu súdu
uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 22.07.2007 (č.k. 6S 75/2011-28), sa žalobca domáhal
preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. S/2011/1415-2.1 O-81/2011 zo dňa 23.06.2011,
ktorým bolo zamietnuté odvolanie žalobcu a bolo potvrdené rozhodnutie Inšpektorátu práce Žilina
č.k.: 66/2011-IZA-2.3/pok/R zo dňa 18.04.2011 o uložení pokuty vo výške 10.000 eur žalobcovi za
porušenie § 223 ods. 1 a § 226 ods. 1 Zákonníka práce, spočívajúce v uzatváraní dohôd o vykonaní
práce bez splnenia podmienky výnimočnosti a za prekročenie maximálneho zákonom prípustného počtu
odpracovaných hodín na základe dohody o vykonaní práce, ktoré bolo zistené kontrolou dodržiavania
pracovno-právnych a mzdových predpisov, ako aj dodržiavania zákazu nelegálneho zamestnávania a
nelegálnej práce, ktorú vykonal u žalobcu Inšpektorát práce Žilina v dňoch 26.10.2010, 08.12.2010 a
27.01.2011.

Pri výkone inšpekcie práce bola vykonaná kontrola dohôd o vykonaní práce, ktoré uzatvoril žalobcom
so svojimi zamestnancami, pre výkon zákazky spoločnosti CARMEL Auto, s.r.o. Žalobca uviedol, že
so spoločnosťou CARMEL Auto, s.r.o. uzatvoril zmluvu o poskytovaní služieb podľa Obchodného
zákonníka, predmetom ktorej bolo rozoberanie automobilov zn. KIA, pričom za účelom splnenia tejto
zákazky uzavrel s fyzickými osobami, ktoré prejavili o prácu záujem, dohody o vykonaní práce. Dohody
boli podľa žalobcu uzavreté za účelom plnenia jeho úloh tak, ako to predpokladá § 223 ods. 1 Zákonníka
práce. Poskytnutie služieb pre spoločnosť CARMEL Auto, s.r.o. zabezpečil žalobca vzhľadom na ich
nárazovitosť a premenlivosť zamestnancami zamestnanými na základe dohôd o prácach vykonávaných
mimo pracovného pomeru, pretože zamestnanie takýchto zamestnancov v hlavnom pracovnom pomere
a ich následné dočasné pridelenie neprichádzalo do úvahy, a to aj preto, lebo im nebolo možné z
dôvodov na strane klienta (nerovnomernosť, nestálosť a nárazovitosť objednávok) rozvrhnúť pracovný



čas spôsobom predvídaným  v § 85 a nasl. Zákonníka práce, ani nerovnomerne. Takýto zamestnanci
by podľa žalobcu mohli mať uzavretý pracovný pomer nanajvýš na obdobie jedného mesiaca, čo je
v rozpore so zmyslom a účelom pracovného pomeru. Žalobca tvrdil, že žalovaný aj Inšpektorát práce
Žilina nesprávne vyložili § 223 ods. 1 Zákonníka práce vo vzťahu k poskytovaniu služieb žalobcu pre
svojich klientov formou dohôd o vykonaní práce. Poukázal na to, že v priebehu januára 2011 boli všetky
pobočky žalobcu nachádzajúce sa v krajských mestách kontrolované inými inšpektorátmi práce v rámci
celoslovenskej akcie, pričom žiadny z ostatných inšpektorátov nevzniesol námietky voči poskytovaniu
služieb zamestnancami zamestnanými na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného
pomeru v prípade nárazovitých a premenlivých činností. Pokiaľ teda bola žalobcovi uložená pokuta,
postupovali správne orgány v rozpore s § 3 ods. 4 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej
len Správny poriadok), pretože zo skutkovo podobných prípadov vyvodili úplne protichodné závery ako
ostatné inšpektoráty práce.

Žalobca  namietal nedostatočne zistený skutkový stav pri ukladaní sankcie za porušenie § 226
ods. 1 Zákonníka práce, podľa ktorého môže zamestnávateľ uzavrieť dohodu o vykonaní práce
s fyzickou osobou, ak predpokladaný rozsah práce (pracovnej úlohy), na ktorý sa táto dohoda
uzatvára, nepresahuje 350 hodín v kalendárnom roku. Žalobca tvrdil, že žiaden z jeho zamestnancov
zamestnaný na základe dohody o vykonaní práce pri plnení zákazky pre spoločnosť CARMEL Auto,
s.r.o. neodpracoval pre žalobcu viac ako 350 hodín, čo žalobca preukazoval dohodami o vykonaní práce
a mzdovými listami dotknutých zamestnancov, u ktorých mal byť prekročený maximálne povolený limit
hodín v kalendárnom roku. Počet odpracovaných hodín nespochybňuje ani evidencia zamestnancov v
registri poistencov Sociálnej poisťovne, pretože z tejto evidencie iba vyplýva obdobie, počas ktorého
bol zamestnanec prihlásený do registra poistencov. Skutočnosť, či zamestnanec počas uvedeného
obdobia aj poberal príjem od zamestnávateľa, z ktorého by boli odvádzané odvody na sociálne
poistenie (v prípade dohôd o vykonaní práce na úrazové a garančné poistenie), vyplýva z pravidelných
mesačných výkazov, ktoré zasiela žalobca Sociálnej poisťovni. Žalobca uviedol, že k dôkazu o počte
odpracovaných hodín kontrolovanými zamestnancami formou dohody o vykonaní práce z registra
poistencov Sociálnej poisťovne sa v konaní na prvom stupni nemohol vyjadriť, preto ho rozporoval až
v odvolacom konaní, v ktorom tvrdil, že samotný fakt registrácie zamestnanca v registri poistencov
Sociálnej poisťovne ešte nezakladá existenciu príjmu, s tým, že príjem zamestnancov je možné zistiť až z
pravidelných mesačných výkazov zasielaných žalobcom, resp. jeho dcérskymi spoločnosťami Sociálnej
poisťovni. Žalobca namietal, že napriek tomu žalovaný nevykonal navrhnutý dôkaz a nevyžiadal zo
Sociálnej poisťovne mesačné výkazy žalobcu, z ktorých by bol preukázaný rozsah odpracovaných hodín
kontrolovanými zamestnancami a najmä okolnosť, že žiaden z nich neprekročil maximálny prípustný limit
odpracovaných hodín formou dohody o vykonaní práce (porovnaním príjmu zamestnanca a dohodnutej
hodinovej sadzby).

Správne orgány pri určení počtu odpracovaných hodín vychádzali podľa žalobcu z jediného dôkazu,
a tým bol výkaz odpracovaných hodín dodaný spoločnosťou CARMEL Auto, s.r.o. Tá však dodala
Inšpektorátu práce Žilina dochádzku zamestnancov bez rozlíšenia, či títo zamestnanci vykonávali
prácu pre žalobcu, prípadne pre jeho dcérske spoločnosti  ako tretie subjekty. Výkon práce pre takéto
tretie subjekty podľa žalobcu nemožno započítať do počtu odpracovaných hodín pre žalobcu. Žalobca
tvrdil, že preukázal rozpor dochádzky dodanej jeho klientom (CARMEL Auto, s.r.o.) so skutočnosťou
a to mzdovými listami kontrolovaných zamestnancov a dohodami o vykonaní práce uzavretými medzi
kontrolovanými zamestnancami a tretími osobami.

Nakoniec žalobca namietal, že správne orgány oboch stupňov porušili Správny poriadok pri ukladaní
súhrnnej sankcie, pretože sa ani vo výroku ani v odôvodnení rozhodnutí nezaoberali osobitnými
dôvodmi, ktoré ich viedli k uplatneniu administratívneho postihu. V odôvodnení len uviedli, že pri
uložení sankcie prihliadli na závažnosť zistených porušení zákona, závažnosť ich následkov a počet
zamestnancov žalobcu, pričom tieto hľadiská neaplikovali na jednotlivé údajné porušenia zákonných
povinností žalobcom.

Žalovaný v písomnom vyjadrení k obsahu žaloby uviedol, že zamestnávateľ má zabezpečovať
prevažujúci predmet svojej činnosti zamestnancami v pracovnom pomere alebo v obdobnom pracovnom
vzťahu a dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru má využívať len výnimočne.
Uvedená zásada má podľa žalovaného zabrániť tomu, aby zamestnávatelia zneužívali na výkon závislej
práce v prevažujúcej miere uvedené dohody, prípadne iné zmluvné typy občianskeho alebo obchodného



práva. Účelom tejto právnej úpravy je predovšetkým ochrana zamestnancov, ktorú im v podstatne vyššej
miere zabezpečuje výkon pracovnej činnosti v pracovnom pomere.

V danom prípade nebola podľa žalovaného splnená jedna z podmienok uzavretia dohody o vykonaní
práce a tou je jej výnimočnosť, preto žalobca nemohol podľa názoru žalovaného realizovať dohodnutú
pracovnú činnosť výlučne prostredníctvom dohôd o vykonaní práce. Poukázal na to, že žalobca za
obdobie kalendárneho roka 2010 uzatvoril 3131 dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného
pomeru, z čoho plynie, že nešlo o náhodnú, výnimočnú a ojedinelú prácu, resp. prácu malého rozsahu,
ktorých vykonávanie v pracovnom pomere by bolo neefektívne a neekonomické. V uzatvorených
dohodách o vykonaní práce žalobca uviedol pracovné úlohy vymedzené ako manipulačno-obslužné
práce vo výrobnej hale, nablokovanie a oštítkovanie zadaného tovaru, poupratovanie haly, poprenášanie
materiálu, demontáž balenia náhradných dielov zn. KIA alebo štítkovanie, olepovanie fliaš, pričom
(okrem iných) so zamestnancami K. A., P. X., E. L. boli dohody uzatvárané na rovnaké činnosti
opakovane na celý kalendárny rok 2010. Ide podľa žalovaného o práce, ktoré majú charakter
pravidelne sa opakujúcej činnosti, preto je vylúčená ich výnimočnosť. Na základe uvedeného mal
žalovaný za preukázané, že žalobca ako zamestnávateľ využíval v kontrolovanom období závislú prácu
zamestnancov uvedených v napadnutom rozhodnutí v rozpore s podmienkami stanovenými v Zákonníku
práce, pretože na plnenie svojich úloh neuzatváral dohody o vykonaní práce výnimočne, tak ako mu to
nariaďujú ustanovenia platných právnych predpisov.

K námietke o protichodných záveroch v skutkovo podobných prípadoch (§ 3 ods. 4 Správneho poriadku)
žalovaný uviedol, že inšpekcia práce nie je konaním v zmysle Správneho poriadku, ale dozor vykonávaný
podľa osobitného predpisu (zákon č. 125/2006 Z.z.). Uviedol, že každý inšpektor práce ako odborný
štátny zamestnanec postupuje pri výkone svojej činnosti podľa platných predpisov, zároveň však
posudzuje stav veci tak, že vždy prihliada na konkrétne podmienky a okolnosti prípadu.

Žalovaný ďalej uviedol, že porušenie § 226 ods. 1 Zákonníka práce bolo jednoznačne preukázané
predloženou evidenciou dochádzky za rok 2010, z ktorej vyplýva, že kontrolovaní zamestnanci
vykonávali práce pre žalobcu na základe dohôd o vykonaní práce v rozsahu, ktorý vysoko presahuje
zákonom stanovené obmedzenie, a to V. Q. XXX hodín, F. K. XXX hodín, P. X. XXXX,X hodín, E.
L. XXXX,X hodín, K. A. XXXX,X hodín, F. X. XXXX,X hodín. Žalovaný poukázal na čl. VI bod 12
Zmluvy o poskytovaní služieb uzavretej medzi žalobcom a spoločnosťou CARMEL Auto, s.r.o., podľa
ktorého riadne vedenie evidencie dochádzky zamestnancov žalobcu zabezpečí spoločnosť CARMEL
Auto, s.r.o. Vzhľadom na to považoval žalovaný námietku žalobcu, že správny orgán nerešpektoval ním
predkladanú evidenciu dochádzky, za právne irelevantnú.

Záverom poukázal žalovaný na to, že správne orgány vychádzali v predmetnom konaní zo spoľahlivo
zisteného skutkového stavu veci, z ktorého vyvodili správne právne závery, vydané rozhodnutia
obsahujú predpísané náležitosti, pričom správny orgán sa vyrovnal aj s návrhmi a námietkami žalobcu.
Preto navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 246 ods. 1 O.s.p.) na
nariadenom pojednávaní preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§
249 ods. 2 O.s.p.), ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie
vychádza zo skutkového stavu, ktorý je nedostačujúci pre posúdenie veci.

Z obsahu pripojených administratívnych spisov správnych orgánov oboch stupňov súd zistil, že
na základe výsledkov kontroly vykonanej u žalobcu v dňoch 26.10.2010, 08.12.2010 a 27.01.2011
Inšpektorátom práce Žilina, ktorej výsledky boli zaznamenané v protokole č.: IZA-06-21-2.3/P-E24,25-11
zo dňa 27.01.2011, bolo voči žalobcovi začaté správne konanie, v ktorom po zabezpečení práva žalobcu
na vyjadrenie sa k veci a k podkladom rozhodnutia vydal Inšpektorát práce Žilina rozhodnutie č.k.:
66/2011-IZA-2.3/pok/R zo dňa 18.04.2011. Týmto rozhodnutím uložil žalobcovi pokutu vo výške 10.000
eur za dve porušenia zákona, a to, že:

- na zabezpečenie svojej činnosti vyplývajúcej zo zmluvy uzavretej  spoločnosťou CARMEL Auto,
s.r.o. uzatvoril 3131 dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru (kontrolovaná vzorka
pozostávala zo 7 zamestnancov), pričom dohody boli uzatvárané opakovane, hoci nejde o náhodnú,



výnimočnú a ojedinelú prácu, resp. prácu malého rozsahu, ktorej vykonávanie v pracovnom pomere by
bolo neefektívne a neekonomické, čo je v rozpore s § 223 ods. 1 Zákonníka práce,

- podľa evidencie pracovného času žalobcu kontrolovaní zamestnanci vykonávajúci prácu na základe
zmluvy o poskytovaní služieb uzatvorenej medzi žalobcom a CARMEL Auto s.r.o. odpracovali v
kalendárnom roku 2010 viac ako 350 hodín (V. Q hodín, F. K. XXX hodín, P. X. XXXX,X hodín, E. L.
XXXX,X hodín, K. A. XXXX,X hodín, F. X. XXXX,X hodín), čo je v rozpore s § 226 ods. 1 Zákonníka práce.

Proti uvedenému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, v ktorom okrem iného vytýkal správnemu
orgánu prvého stupňa, že nevzal do úvahy žalobcom predkladané dôkazy a vychádzal len z výkazov
predložených spoločnosťou CARMEL Auto, s.r.o. Namietal, že predložil dôkazy preukazujúce, že
zamestnanci nepracovali pre len žalobcu, ale pre tretie osoby, pričom správny orgán tieto dôkazy
vôbec nevyhodnotil a nevyjadril sa, či na ne prihliadal, či považoval skutočnosti nimi dokladované za
preukázané alebo nie, a ak nie, tak z akých dôvodov. Poukázal tiež na to, že evidenciu zamestnancov v
registri poistencov Sociálnej poisťovne nemožno považovať za dôkaz, pretože z tejto evidencie vyplýva
iba obdobie, počas ktorého bol zamestnanec prihlásený do registra poistencov, avšak skutočnosť, či
zamestnanec počas tohto obdobia aj poberal príjem od zamestnávateľa, z ktorého by boli odvádzané
odvody na sociálne poistenie, vyplýva až z pravidelných mesačných výkazov, ktoré zasiela žalobca
Sociálnej poisťovni.

Žalovaný rozhodnutím č. S/2011/1415-2.1 O-81/2011 zo dňa 23.06.2011 odvolanie žalobcu zamietol
a napadnuté rozhodnutie Inšpektorátu práce Žilina potvrdil, a to z dôvodov uvedených v písomnom
vyjadrení k obsahu žaloby.

Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov
preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti
rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, t.j.
najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. súd
preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna
činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc
stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný
vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané
náležitosti, ak sa na takého konanie vzťahuje zákon o správnom konaní.

Podľa § 223 ods. 1 Zákonníka práce zamestnávateľ môže na plnenie svojich úloh alebo na zabezpečenie
svojich potrieb výnimočne uzatvárať s fyzickými osobami dohody o prácach vykonávaných mimo
pracovného pomeru (dohodu o vykonaní práce, dohodu o pracovnej činnosti a dohodu o brigádnickej
práci študentov), ak ide o prácu, ktorá je vymedzená výsledkom (dohoda o vykonaní práce) alebo
ak ide o príležitostnú činnosť vymedzenú druhom práce (dohoda o pracovnej činnosti, dohoda o
brigádnickej práci študentov). Na pracovnoprávny vzťah založený dohodami o prácach vykonávaných
mimo pracovného pomeru sa vzťahujú ustanovenia prvej časti.

Podľa § 226 ods. 1 Zákonníka práce dohodu o vykonaní práce zamestnávateľ môže uzatvoriť s
fyzickou osobou, ak predpokladaný rozsah práce (pracovnej úlohy), na ktorý sa táto dohoda uzatvára,
nepresahuje 350 hodín v kalendárnom roku. Do predpokladaného rozsahu práce sa započítava aj práca
vykonávaná zamestnancom pre zamestnávateľa na základe inej dohody o vykonaní práce. Podľa ods.
2 dohoda o vykonaní práce sa uzatvára písomne, inak je neplatná. V dohode o vykonaní práce musí byť
vymedzená pracovná úloha, dohodnutá odmena za jej vykonanie, doba, v ktorej sa má pracovná úloha
vykonať, a predpokladaný rozsah práce, ak jej rozsah nevyplýva priamo z vymedzenia pracovnej úlohy.
Písomná dohoda o vykonaní práce sa uzatvára najneskôr deň pred dňom začatia výkonu práce.

Podľa § 19 ods. 2 písm. a/ zákona č. 125/2006 Z.z. o inšpekcii práce inšpektorát práce uloží pokutu
zamestnávateľovi za porušenie povinností vyplývajúcich z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a)
prvom a druhom bode alebo za porušenie záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv až do 100 000
eur.



Podľa § 19 ods. 5 zákona č. 125/2006 Z.z. o inšpekcii práce inšpektorát práce pri ukladaní pokuty podľa
odsekov 1 a 2 zohľadňuje jej preventívne pôsobenie a pri určovaní výšky pokuty prihliada najmä na

a) závažnosť zisteného porušenia povinností a závažnosť ich následkov,

b) počet zamestnancov zamestnávateľa a riziká, ktoré sa vyskytujú v činnosti zamestnávateľa,

c) skutočnosť, či zistené porušenie povinností je dôsledkom neúčinného systému riadenia ochrany práce
u zamestnávateľa alebo či ide o ojedinelý výskyt nedostatku,

d) opakované zistenie toho istého nedostatku.

Podľa § 21 ods. 2 zákona č. 125/2006 Z.z. o inšpekcii práce na konanie podľa § 4 písm. e), § 6 ods. 1
písm. b), d) a e), § 7 ods. 3 písm. d), e) a i), ods. 7 písm. b) a ods. 8, § 12 ods. 2 písm. c) až g), § 19 a
20 sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak. Všeobecné
predpisy o správnom konaní sa nevzťahujú na vydanie oprávnenia, osvedčenia a povolenia podľa tohto
zákona.

Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav
veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi
účastníkov konania. Podľa ods. 2 podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia
účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe
správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie
určuje správny orgán.

Podľa § 33 ods. 1 Správneho poriadku účastník konania a zúčastnená osoba má právo navrhovať dôkazy
a ich doplnenie a klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní a miestnej ohliadke. Podľa
ods. 2 správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred
vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho
doplnenie.

S ohľadom na vymedzenie žalobných dôvodov pripadlo súdu posúdiť, či správne orgány v konaní
dostatočne zistili skutkový stav veci a či zistené skutočnosti po právnej stránke správne posúdili.

Pokiaľ ide o namietané nesprávne právne posúdenie splnenia predpokladov pre poskytovanie služieb
žalobcu v prospech spoločnosti CARMEL Auto, s.r.o. formou dohôd o vykonaní práce, túto námietku
vyhodnotil súd ako nedôvodnú. Súd je toho názoru, že Zákonník práce jednoznačne favorizuje
zamestnávanie osôb v pracovnom pomere, ktorý zamestnancovi garantuje väčšiu mieru ochrany, pred
výkonom pracovných činností na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru.
To sa prejavuje okrem iného stanovením zákonnej podmienky výnimočnosti takýchto dohôd, ako aj
obmedzením predmetu a rozsahu pracovnej činnosti, ktorú možno na ich základe vykonávať. Pre dohodu
o vykonaní práce Zákonník práce stanovuje  okrem iných náležitostí aj vymedzenie pracovnej úlohy,
určenie doby, v ktorej sa má pracovná úloha vykonať a predpokladaný rozsah práce.

Správne orgány v predmetnej veci postupovali podľa názoru súdu v medziach zákona, keď zistené
opakované uzavieranie dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru s tými istými
zamestnancami v roku 2010 vyhodnotili ako porušenie § 223 ods. 1 Zákonníka práce a to z dôvodu
nedodržania zákonnej podmienky výnimočnosti uzavierania takýchto dohôd. Spôsob vymedzenia
pracovných úloh u kontrolovaných zamestnancov v uzavretých dohodách (napr. manipulačné obslužné
práce vo výrobnej hale, upratovanie haly, prenášanie materiálu, demontáž, balenie náhradných dielov a
pod.), množstvo uzavretých dohôd v roku 2010 (3131) a tiež počet hodín, ktoré kontrolovaní zamestnanci
na základe týchto dohôd odpracovali, dostatočne odôvodňuje záver, že nešlo o náhodnú, výnimočnú
alebo ojedinelú prácu, ani o prácu malého rozsahu, ktorej vykonávanie v pracovnom pomere by bolo
neefektívne a neekonomické.  Uvedené zistenia a závery vyvracajú obranu žalobcu, že poskytnutie
služieb pre spoločnosť CARMEL Auto, s.r.o. zamestnancami zamestnanými na základe dohôd o
prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru bolo vyvolané nárazovitosťou a premenlivosťou týchto
prác, v dôsledku ktorej nebolo možné rozvrhnúť dotknutým zamestnancom pracovný čas spôsobom
predvídaným Zákonníkom práce. Uvedené tvrdenia žalobcu považoval súd za účelové a je toho názoru,



že pokiaľ objem prác, ktoré vykonávali zamestnanci žalobcu pre spoločnosť CARMEL Auto, s.r.o. na
základe dohôd vykonávaných mimo pracovného pomeru, si v roku 2010 vyžiadal celkom uzavretie 3131
takýchto dohôd, nemohlo byť splnené kritérium výnimočnosti použitia tohto pracovno-právneho inštitútu.
Z jednotlivých dohôd, ktoré kontrolovaní zamestnanci so žalobcom opakovane uzatvárali, vyplynulo, že
pracovné úlohy boli vymedzené všeobecne a nekonkrétne a nevyplynula z nich len prechodná potreba
práce, ktorá by dokladala nevhodnosť založenia pracovného pomeru na jej výkon.

Napriek uvedenému platí, že uzatváranie dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru
je podľa práva možné napr. aj v prípade nárazovitých a premenlivých pracovných činností, kedy by
uzavretie pracovného pomeru bolo neefektívne a neúčelné. O takúto situáciu však v prejednávanej veci
nešlo, pretože zmluvný partner žalobcu požadoval v období roku 2010 pokrytie takého objemu prác,
že nebolo možné hovoriť o nárazovitosti a premenlivosti prác a ani o výnimočnosti dohôd o prácach
vykonávaných mimo pracovného pomeru, keďže tieto boli uzavierané aj opakovane v stovkách prípadov.

Ak žalobca tvrdí, že v priebehu mesiaca január 2011 boli všetky jeho krajské pobočky kontrolované
inými inšpektorátmi práce a žiaden z nich nevzniesol námietky voči poskytovaniu služieb zamestnancami
zamestnanými na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru v prípade
nárazovitých a premenlivých činností, tieto svoje tvrdenia nedoložil zápisnicami o výkone inšpekcie
práce, resp. vydanými rozhodnutiami, na základe ktorých by mohol súd posúdiť namietané porušenie
zákonnej zásady rovnakého rozhodovania v skutkovo podobných prípadoch. Preto sa súd touto
námietkou bližšie nezaoberal.

Za dôvodnú považoval súd námietku žalobcu týkajúcu sa nedostatočne zisteného skutkového stavu
veci. Žalovaný na podklade dohôd o vykonaní práce, údajov z evidencie zamestnancov v registri
poistencov Sociálnej poisťovne a výkazu odpracovaných hodín dodaného spoločnosťou CARMEL
Auto s.r.o. vyvodil, že posudzovaná vzorka zamestnancov odpracovala pre žalobcu za kalendárny
rok 2010 viac ako po 350 hodín. Správne orgány sa dostatočne nevenovali tvrdeniu žalobcu, že
kontrolovaní zamestnanci uvedení vo výkazoch odpracovaných hodín vypracovaných spoločnosťou
CARMEL Auto, s.r.o. mohli vykonávať prácu v uvedenej spoločnosti aj pre tretie subjekty, čo
spoločnosť CARMEL Auto, s.r.o.  v predloženej dochádzke zamestnancov nerozlíšila. Ak by tomu
tak bolo, potom by výkon práce pre takéto tretie subjekty nebolo možné započítať do počtu hodín
odpracovaných jednotlivými zamestnancami pre žalobcu v danom roku. Súd je toho názoru, že keď
žalobca navrhoval na vysvetlenie tejto skutočnosti vykonať dôkaz zabezpečením mesačných výkazov
žalobcu zasielaných Sociálnej poisťovni, z ktorých by vyplynul nielen údaj o období, počas ktorého
bol konkrétny zamestnanec prihlásený do registra poistencov Sociálnej poisťovne, ale aj o príjme od
daného zamestnávateľa, z ktorého boli odvádzané odvody na sociálne poistenie, bolo potrebné takýto
dôkaz vykonať alebo aspoň zrozumiteľne zdôvodniť, prečo považuje správny orgán jeho vykonanie za
nepotrebné alebo nadbytočné. Zákon dáva účastníkovi správneho konania právo navrhovať doplnenie
podkladov rozhodnutia a vykonanie dôkazov. Napriek tomu, že rozsah a spôsob zisťovania podkladov
pre rozhodnutie určuje správny orgán, ktorý nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania a pri
úplnom a presnom zisťovaní skutočného stavu veci a obstarávaní potrebných podkladov pre rozhodnutie
postupuje z úradnej povinnosti, musí účastníkovi konania umožniť, aby boli vykonané aj ním navrhnuté
dôkazy, pokiaľ sa nimi majú preukázať skutočnosti relevantné pre rozhodnutie vo veci. Vzhľadom na
to, že žalobcom navrhované dôkazy majú relevanciu vo vzťahu k preukázaniu porušenia § 226 ods. 1
Zákonníka práce, ktoré sa žalobcovi kladie za vinu, bolo ich vykonanie žiaduce a potrebné.

Vzhľadom na uvedené dospel súd k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného vychádza z
nedostatočne zisteného skutkového stavu a preto bolo potrebné podľa § 250j ods. 2 písm. c/ O.s.p.
toto rozhodnutie zrušiť a vrátiť vec žalovanému na ďalšie konanie, v ktorom bude právnym názorom
súdu viazaný. Bude na zvážení žalovaného, či predmetný dôkaz zabezpečí v odvolacom správnom
konaní sám, alebo prvostupňové rozhodnutie zruší a uloží tak urobiť správnemu orgánu prvého stupňa.
V prípade opätovného rozhodnutia vo veci bude potrebné, aby sa žalovaný vysporiadal nielen s novými
skutkovými zisteniami, resp. s dôkaznými návrhmi, ale aj so zákonnými kritériami stanovenými pre
rozhodovanie o výške uloženej sankcie za spáchané správne delikty.



O trovách konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a v konaní úspešnému žalobcovi priznal právo
na náhradu trov, ktorej vyúčtovanú výšku však krátil na polovicu z dôvodov hodných osobitného zreteľa,
ktoré videl v skutočnosti, že právne posúdenie výnimočnosti uzavretých dohôd o prácach vykonávaných
mimo pracovného pomeru bolo zo strany žalovaného správne. Náhrada trov konania žalobcu pozostáva
z polovice zaplateného súdneho poplatku vo výške 66 €  (33 €) a z nákladov právneho zastúpenia
advokátom za uplatnené dva úkony právnej služby po 123,50 € (§ 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a/,
c/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb -
príprava a prevzatie zastúpenia, písomné podanie žaloby na súd), 2 x 7,41 € paušálna náhrada, k tomu
20% DPH 52,36 €. Celková priznaná náhrada trov právneho zastúpenie žalobcu predstavuje polovicu zo
sumy 314,18 € (157,09 €). Uvedené sumy je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi na účet jeho právneho
zástupcu podľa § 149 ods. 1 O.s.p.

Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č.
757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/3011 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho         doručenia, na Krajský
súd v Bratislave.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.)  uviesť, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda,  v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje
za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.