Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžf/55/2016 z 2. 7. 2017 Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 2. júla 2017, sp. zn. 4Sžf/55/2016, ECLI:SK:NSSR:2017:8015200770.1 Najvyšší súd | 4Sžf/55/2016 | ECLI:SK:NSSR:2017:8015200770.1 | 2017-07-02 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Opravné prostriedky proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov Citované ustanovenia: § 219 ods. 2 OSP, OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/768c9807-12bd-47ac-893c-f0eeddbe2be9 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:8015200770.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Sžf/55/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8015200770
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 07. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Zemková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:8015200770.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Zemkovej PhD.
a zo sudcov JUDr. Nory Halmovej a JUDr. Milana Moravu v právnej veci žalobcu: M.I.M. Prešov, s.r.o.,
so sídlom Slovenská 69, Prešov, právne zastúpený advokátom JUDr. Eugenom Kostovčíkom, so sídlom
Gelnická 33, Košice, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská
Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100305/1/215055/2015/5057 zo dňa
25. mája 2015, konajúc o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 2S/28/2015
- 92 zo dňa 22. marca 2016, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 2S/28/2015 - 92 zo dňa 22.
marca 2016 p o t v r d z u j e .

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1.

1.1 Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Prešove zamietol žalobu podľa § podľa § 250j ods.
1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p."), ktorou sa žalobca domáhal preskúmania
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100305/1/215055/2015/5057 zo dňa 25.05.2015.
Predmetným rozhodnutím žalovaný potvrdil prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Prešov č.
9701401/5/5480592/2014/FedV zo dňa 22.12.2014, ktorým bol žalobcovi podľa § 68 ods. 6 zákona
č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej
len „daňový poriadok") vyrubený rozdiel v sume nadmerného odpočtu 177.007,90 € na dani z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2006. Zároveň Daňový úrad Prešov znížil nadmerný odpočet na
dani z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH") uplatnený v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie február
2006 zo sumy 177.597,49 € na sumu 589,59 €.

1.2 Krajský súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že účelom daňového konania je zistenie, či si daňové
subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu
rozpočtu. Daňový poriadok preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či si
daňové subjekty splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi, pretože ide
o fiškálne záujmy štátu. Daňový poriadok taktiež obsahuje osobitnú úpravu zisťovania a preverovania
základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej
povinnosti daňového subjektu.

1.3 Krajský súd mal za jednoznačne preukázané, že v predmetnej veci ide o nákup a predaj tovaru -
hnuteľného tovaru v reťazci dodávateľov a taktiež sa stotožnil s tvrdením žalobcu, že tovar do Litvy dodal.



Zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon o DPH") účinný k februáru 2006
dodanie tovaru posudzoval podľa krajského súdu tak, že dodaním tovaru je dodanie hmotného majetku,
pri ktorom dochádza k zmene vlastníckeho práva, ak zákon neustanovuje inak, čo bolo v predmetnej
veci dodacími listami, faktúrami, prepravnými listami o doprave a napokon aj potvrdením odberateľa
v Litve potvrdené. Daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru a deň dodania tovaru je deň, keď
kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.

1.4 Argument žalobcu o tom, že na základe rozhodnutia žalovaného zo dňa 13.01.2014 nemohlo
začať vyrubovacie konanie dňom 03.02.2014 z dôvodu, že protokol Daňového úradu Prešov zo dňa
13.10.2008 za zdaňovacie obdobie marec 2006, na ktorý správca dane v konaní za zdaňovacie obdobie
február 2006 prihliadol, nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku a potom aj
protokol Daňového úradu Prešov zo dňa 03.03.2011 za mesiac február 2006 bol takýmto nezákonným
dôkazom, je podľa krajského súdu neopodstatnený, pretože daňová kontrola za zdaňovacie obdobie
február 2006 začala 18.06.2010, skutočne začala 02.07.2010 a ukončená bola 30.03.2011 podľa
vtedy platnej právnej úpravy a následne dňa 01.04.2011 začalo vyrubovacie konanie, v rámci ktorého
správca dane dňa 04.04.2011 vydal dodatočný platobný výmer, ktorý žalovaný svojím rozhodnutím č.
1100305/1/112319/2014/5057 zo dňa 13.01.2014 zrušil a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie, v
zmysle právneho názoru vysloveného v rozsudku krajského súdu sp. zn. 2S/34/2011 zo dňa 14.12.2012
a v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžf/22/2013 zo dňa 06.11.2013. V
predmetnom rozsudku dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že daňová kontrola za
zdaňovacie obdobie február 2006 nebola vykonaná v rozpore so zákonom a jej dĺžka nepresiahla
zákonom stanovenú lehotu. Podľa názoru krajského súdu bol teda postup správcu dane v čase výkonu
daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie marec 2006 až do dňa zákonnej lehoty na jej ukončenie v
súlade so zákonom a dôkazy získané v tomto čase nenesú znaky nezákonnosti. Tieto dôkazy následne
použil správca dane aj vo vyrubovacom konaní za zdaňovacie obdobie február 2006 a na základe týchto
skutočností ako žalovaný, tak aj krajský súd považovali postup správcu dane po doručení právoplatného
rozhodnutia žalovaného dňa 03.02.2014 správcovi dane za zákonný, pričom krajský súd dospel k
záveru, že správcom dane bola bezpochyby dodržaná lehota na vyrubenie dane v súlade s obsahom
ustanovenia § 45 ods. 2 daňového poriadku.
1.5 K vypočutiu konateľa Litovskej spoločnosti UAB EMITRA, pána V. F., krajský súd uviedol, že v
spisovom materiáli nie je obsiahnutá žiadosť žalobcu o vypočutie pána F.. Konateľ spoločnosti UAB
EMITRA síce predložil čestné prehlásenie zo dňa 03.07.2006, v ktorom prehlásil, že v roku 2006 prijal
na základe zmluvy č. 12/2012/2005 od spoločnosti žalobcu tovar, dokumenty a faktúry č. 200612,
200613, 200615, pričom počet kusov zariadenia v prehlásení nie je uvedený. Tieto skutočnosti uvedené
konateľom Litovskej spoločnosti v čestnom prehlásení sú však v rozpore so zisteniami Litovskej daňovej
správy, ako aj s jeho vyjadrením pred Litovskou daňovou správou zo dňa 18.07.2006, ktoré nasledovalo
po jeho čestnom vyhlásení. Z uvedeného dôvodu preto správca dane pri posudzovaní získaných
dôkazov vychádzal zo skutkového stavu objektívne zisteného Litovskou daňovou správou a z vyjadrení
pána F., ktoré poskytol pred Litovskou daňovou správou pri preverovaní žiadosti o medzinárodnú
výmenu informácii.

1.6 Ku konštatovaniu, že v predmetných obchodných vzťahoch išlo o fiktívne obchody bez reálneho
plnenia, krajský súd uviedol, že ani jeden z preverovaných dodávateľov nepotvrdil dodanie tovaru.
Bývalí konatelia spoločnosti SYS-NET s.r.o. zhodne tvrdili, že tovar nikdy nevideli, nejakú vedomosť o
mieste jeho uskladnenia a popreli aj fyzické prevzatie tovaru a jeho odovzdanie od spoločnosti M.I.M.
Prešov s.r.o.,. V prípade dodania strojov od spoločnosti BRAVIS a.s., v zdaňovacom období marec 2006
ich existenciu nepreukázala ani jedna zo zúčastnených spoločností. V konaní nie je podľa krajského
súdu sporné, že na základe žiadosti správcu dane o výmenu informácií Litovská daňová správa zistila,
že deklarovaný odberateľ UAB EMITRA Litva nadobudla časť preverovaného tovaru, ktorý jej mal
byť dodaný na základe dokladov, ktorým je podľa fyzickej obhliadky staré, hrdzavé a nepoužiteľné
zariadenie. Správca dane nespochybnil skutočnosti, že stroje, ktoré zistila Litovská daňová správa v
spoločnosti UAB EMITRA boli prepravené do Litvy, ale svojimi zisteniami vyvrátil tvrdenia žalobcu,
že išlo o stroje, ktoré mu dodala spoločnosť SYS-NET s.r.o. Okrem toho krajský súd poukázal aj na
tú skutočnosť, že spoločnosť SYS-NET s.r.o. (a ani predchádzajúci dodávatelia) nepreukázala a ani
nepotvrdila dodanie strojov, čo je potrebné uviesť, že aj z vyjadrení konateľa žalobcu je zrejmé, že nemal
vedomosť o tom, kde sa predmetné stroje nachádzajú.



1.7 Krajský súd poukázal na vyjadrenie žalovaného, že preukazovanie nároku na odpočítanie dane
nemôže byť založené iba na predpokladoch, ale na dôkazoch. Pri preverovaní prepravy tohto tovaru
správca dane zistil, že bol tento tovar nakladaný v areáli Mäsokombinátu Vrútky, kde sa začala aj jeho
preprava do Litvy, avšak správca dane v skutočnosti stroje, ktoré boli vo Vrútkach naložené a prepravené
do Litvy nespochybnil, ale svojimi zisteniami správca dane vyvrátil tvrdenia žalobcu, že išlo o stroje,
ktoré mu dodala spoločnosť SYS-NET s.r.o.,. Okrem toho, spoločnosť SYS-NET s.r.o., nepreukázala a
ani nepotvrdila dodanie strojov.

1.8 K námietke žalobcu o tom, že daňový subjekt znáša dôkazné bremeno len ku skutočnostiam,
ktoré sám tvrdí, krajský súd uviedol, že žalobca ako daňový subjekt mal preukázať aj tie skutočnosti,
ktoré sa vzťahujú na dôkaznú povinnosť iných subjektov. Správca dane spochybnil podstatu celého
obchodu už od začiatku zisteného reťazca dodávateľov, keď jednoznačne vyvrátil dodanie tovaru zo
strany spoločnosti SAXUM CAMIN s.r.o., pre ďalšieho odberateľa. V daňovom konaní platí prejednávacia
zásada a nie vyhľadávacia. V tomto ohľade povinnosťou správcu dane bolo nároky žalobcu ako
daňového subjektu prerokovať, umožniť platiteľovi dane existenciu dodávky preukázať dôkazmi a
zabezpečiť len dôkazy, ktoré podľa zákona nemá predložiť daňový subjekt. Správca dane podľa
krajského súdu postupoval v súlade s ustanovením § 24 daňového poriadku, keď dbal o to, aby
skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie. Pri všetkých úkonoch, ktoré
správca dane vykonal vo veci vypočutia svedkov, mohol žalobca využiť svoje právo a klásť svedkom
otázky, nakoľko o každom jednom úkone bol správcom dane upovedomený. V tejto súvislosti krajský súd
poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/29/14 zo dňa 26.10.2015.

1.9 V závere rozsudku krajský súd poukázal na zákonnú úpravu preukazovania oprávnenosti nároku
na odpočítanie dane z pridanej hodnoty vyplývajúcu z ustanovení § 49 až 51 daňového poriadku,
ktorá určila prísne podmienky, ktoré musia byť splnené pri uplatnení odpočítania dane platiteľom dane.
Dokazovanie oprávnenosti nároku na odpočítanie dane je preto vždy v prvom rade vedené v preukázaniu
uskutočnenia dodania tovaru, teda vzniku daňovej povinnosti z dodaného tovaru, a teda jeho existencie.
Pri preukázaní opaku je potom z hľadiska vzniku práva na odpočítanie dane irelevantné, či dodávateľ
uvedený na faktúre poprie alebo potvrdí jeho vyhotovenie. Správca dane teda aj podľa názoru krajského
súdu svojim konaním nevybočil zo základných zásad daňového konania a vychádzal z nich pri realizácii
a aplikácii jednotlivých ustanovení právnych predpisov.

1.10 Pokiaľ ide o aplikáciu rozsudkov Európskeho súdneho dvora C - 354/03, C - 355/03, C - 484/03 zo
dňa 12.01.2006, C - 439/04, C - 440/04, krajský súd sa stotožnil s názorom žalovaného, že predmetné
rozsudky nemožno aplikovať na prejednávanú vec.

2.

2.1 Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie a žiadal, aby
odvolací súd rozsudok Krajského súdu v Prešove zmenil a zrušil rozhodnutie žalovaného č.
1100305/1/215055/2015/5057 zo dňa 25.05.2015, ako aj rozhodnutie Daňového úradu Prešov č.
9701401/5/5480592/2014/FedV zo dňa 22.12.2014.

2.2 V dôvodoch odvolania žalobca uviedol, že napadnutý rozsudok nie je v súlade so zákonom. Z práva
na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. vyplýva povinnosť
súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, že majú
význam pre rozhodnutie. Žalobca v žalobe v zmysle ustanovenia § 249 ods. 2 O.s.p. jednoznačne
a jasne formuloval množstvo konkrétnych dôvodov v čom vidí nezákonnosť rozhodnutia a postupu
správneho orgánu. Krajský súd však podľa žalovaného nedal v napadnutom rozsudku presvedčivú
odpoveď ani na jednu právne a skutkovo relevantnú ťažiskovú otázku uvedenú v žalobe. Požiadavky
uvedené v čl. 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p. nemôžu byť naplnené tým, že
súd námietky žalobcu označí za bezpredmetné a jednostranne obhajuje závery správnych orgánov bez
toho, aby výsledok konfrontácie záverov žalovaného a záverov žalobcu predstavil zákonne konformným
spôsobom.



2.3 Jednou zo zásadných a jasne formulovaných námietok žalobcu bolo jeho tvrdenie, že právo vyrubiť
daň za zdaňovacie obdobie február 2006 ku dňu 23.02.2014 zaniklo a z uvedeného dôvodu rozhodnutia
správcu dane a žalovaného sú nezákonné. V súvislosti s týmto konštatovaním je podľa žalobcu potrebné
zodpovedať zásadnú otázku, a to či protokol Daňového úradu Prešov z 03.03.2011 z daňovej kontroly
za február 2006 nadobudol alebo nenadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku.
Podľa žalobcu krajský súd túto vec po právnej stránke posúdil nesprávne, keď dospel k záveru, že
predmetný protokol nenadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku. Krajský súd
právny názor z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/76/2013 za marec 2006 k mesiacu február
2006 obmedzil len na posúdenie zákonnosti protokolu z pohľadu zákonnej lehoty na výkon daňovej
kontroly. Kontrola za február 2006 bola vykonaná v zákonnej lehote, no ak by skutočnosti uvedené v
rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/76/2013 za marec 2006 nemali dosah na kontrolu za február
2006, ako tvrdí krajský súd, potom by nebol dôvod rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 3Sžf/22/2013 zrušiť predchádzajúce rozhodnutie žalovaného. Žalovaný ďalej v tejto súvislosti
uviedol, že kontrola za mesiac február 2006 bola vykonaná v zákonnej lehote, preto žalobca namietal
nedodržanie lehoty na jej vykonanie, a teda závery súdu k uvedenému sú podľa žalobcu bezpredmetné.

2.4 Ďalšou zo zásadných a jednoznačne formulovaných námietok žalobcu bolo jeho tvrdenie, že správca
dane nepostupoval podľa ustanovenia § 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb., resp. § 3 ods. 3 daňového
poriadku, pretože neprihliadol na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Žalobca poukazoval na to,
že v reťazci dodávateľov má osobitné postavenie spoločnosť IMPLICIT, s. r. o., ktorá dodávala tovar
spoločnosti SYS-NET, s. r. o., (za mesiac marec 2006 aj pre BRAVIS, a. s.). Žalobca v žalobe uviedol
konkrétne skutočnosti, ktoré vyplývali z výpovede konateľa spoločnosti IMPLICIT, s. r. o., pred orgánmi
polície zo dňa 17.04.2008 a v žalobe namietal, že správne orgány tieto skutočnosti účelovo zamlčali.
Podľa žalobcu tieto skutočnosti vo vzájomnej súvislosti s inými dôkazmi (bod 33 až 41 žaloby) mali pre
posúdenie veci rozhodujúci význam. Z obsahu rozsudku vyplýva, že uvedenou zásadnou námietkou
žalobcu sa krajský súd vôbec nezaoberal.

2.5 Správca dane podľa žalobcu nepostupoval podľa § 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb., resp. § 3
ods. 3 daňového poriadku, pretože nezhodnotil každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy vo vzájomnej
súvislosti. Krajský súd v odôvodnení rozsudku iba prevzal a opakoval závery žalovaného. Podľa žalobcu
je potrebné trvať na logickej súladnosti a vecnej konzistencii odôvodnenia rozhodnutia, ktoré nemôže
opomenúť dôležité skutočnosti a tieto ponechať bez odpovede. Ak L.. C. uviedol, že v mäsokombináte
nakúpili nové stroje, on zabezpečoval ich odpojenie, konzerváciu a balenie pre expedíciu a L.. T. tvrdí,
že stroje deklarované na faktúrach od dodávateľa SYS-NET, s.r.o., korešpondovali s majetkom bývalého
štátneho podniku Mäsokombinát a tieto stroje sa v areáli bývalého mäsokombinátu nenašli, potom z
uvedeného je možné prijať len jeden logický záver, že stroje, ktoré nakúpil žalobca od dodávateľa SYS-
NET, s.r.o., išlo o funkčné stroje bývalého štátneho podniku Mäsokombinát a tieto stroje boli následne
žalobcom prepravené do Litvy. Za daných okolností záver krajského súdu, že daňové orgány svojimi
zisteniami vyvrátili tvrdenia žalobcu, že išlo o stroje, ktoré mu dodala spoločnosť SYS-NET, s.r.o., popiera
pravidlá formálnej a právnej logiky a je založený výlučne len na domnienkach správcu dane, ktoré
nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní a v zistenom skutkovom stave, ktoré súd len bezvýhradne
reprodukoval.

2.6 Ďalším sporným momentom v prejednávanej veci je skutočnosť, že v tovare, ktorý bol prevezený
do Litvy, sa nejednalo o stroje dodané dodávateľom SYS-NET, s.r.o., pričom ťažiskovým dôkazom
malo byť zistenie litovskej daňovej správy, že spoločnosť UAB EMITRA nadobudla staré, zhrdzavené
a nepoužiteľné zariadenie. Stav zariadenia mali potvrdzovať aj fotografie litovskej daňovej správy.
Žalobca k uvedenému uviedol, že je otázne a v rozpore s logikou, prečo žalovaný uvedenými dôkazmi
argumentoval až po ôsmych rokoch od ich získania. Prezentácia takýchto dôkazov teda podľa žalobcu
vzbudzuje pochybnosti o ich transparentnosti, a teda aj zákonnosti. V priebehu daňovej kontroly za
mesiac marec 2006 správca dane s konateľom žalobcu vykonal viac ako 20 ústnych pojednávaní,
no nikdy sa nezmienil o tak závažných dôkazoch, ako je vyjadrenie litovskej daňovej správy a o
fotodokumentácii. Dôsledkom zatajenia uvedených dôkazov získaných v priebehu daňovej kontroly bola
žalobcovi účelovo odňatá reálna možnosť uplatniť svoje práva a splniť si svoju dôkaznú povinnosť a
predložiť dôkazy a argumenty k svojim tvrdeniam. Je v rozpore so zásadou objektívnej pravdy, ak zo
znaleckého posudku, ktorý bol vypracovaný za účelom posúdenia identity zariadení na fotodokumentácii
so zariadeniami uvedenými na faktúrach žalobcu vyplýva, že identita sa nepotvrdila, pretože zariadenie
sa nedalo identifikovať, no správne orgány a krajský súd na základe uvedeného znaleckého posudku



dospejú k záveru, že fotodokumentácia je ďalším dôkazom, že išlo o staré, hrdzavé a nepoužiteľné
zariadenie, ktoré bolo žalobcom dodané do Litvy.

2.7 Žalobca v odvolaní taktiež namietal, že v prípade viacerých námietok vznesených v žalobe, krajský
súd v odôvodnení rozsudku iba zopakoval argumentáciu žalovaného v napadnutom rozhodnutí a
predmetnými námietkami sa ďalej nezaoberal.

3.

3.1 Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že žalobca zotrval na dôvodoch uvedených v žalobe,
resp. tieto dôvody viedol formuláciou vo vzťahu k záverom súdu. Žalovaný mal za to, že s odvolacími
námietkami žalobcu, či už procesnoprávneho alebo hmotnoprávneho charakteru sa dostatočne
vysporiadal vo svojom vyjadrení k žalobe zo dňa 19.10.2015 i v odôvodnení napadnutého rozhodnutia.
Žalovaný zotrval na svojom stanovisku a rozsudok krajského súdu považoval za správny, pretože
vychádza zo správneho právneho posúdenia veci.
4.

4.1 Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 veta
prvá O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v
rozsahu dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 250ja ods. 2 O.s.p.) a po tom, ako bolo oznámenie o verejnom vyhlásení rozhodnutia zverejnené
najmenej 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke najvyššieho súdu www.nsud.sk,
rozsudok verejne vyhlásil (§ 156 ods. 1, 3 O.s.p.).

4.2 Z obsahu administratívneho a súdneho spisu odvolací súd zistil nasledovný skutkový stav. Daňový
úrad Prešov vykonal u žalobcu - daňového subjektu daňovú kontrolu DPH za zdaňovacie obdobie február
2006. Daňová kontrola bola začatá dňa 18.06.2010. Pri výkone daňovej kontroly vychádzali zamestnanci
správcu dane z výsledkov preverovaní vykonaných pri výkone kontroly na zistenie oprávnenosti nároku
na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie marec 2006. V zdaňovacom období február
2006 si žalobca uplatnil odpočítanie dane z faktúry č. 10060214 zo dňa 27.02.2006, vystavenej
spoločnosťou SYS - NET s. r. o., na základe zmluvy č. 05/12/2005 zo dňa 28.12.2005 vo výške
5.332.540,- Sk za dodanie strojov, technológie určenej na spracovanie mäsa a udiarne (bočný panel -
nerez, centrálny motor rozvodu pary, dvere jednopákové - ľavé, lišty rozvodové, panel zadný - nerez,
rám dverí - nerez, rezačka mäsa, rozvod pary vnútorný, rozvodová skriňa - nerez, uhlové spojovacie
plechy, vrchný panel horný - nerez, zadymovací systém - nerez). Spoločnosť SYS - NET s. r. o. tento
tovar mala nadobudnúť podľa faktúry č. 21/02/2006 IM-SYS zo dňa 21.02.2006 od dodávateľa IMPLICIT
s. r. o., a spoločnosť IMPLICIT s.r.o., mala tento tovar nadobudnúť podľa faktúry č. 10060002 zo dňa
10.02.2006 od dodávateľa SAXUM CAMIN s. r. o.,.

4.3 O výsledku daňovej kontroly vyhotovil Daňový úrad Prešov Protokol č. 724/320/5384/2011/Fed zo
dňa 03.03.2011 (ďalej len „Protokol"), ktorý bol prerokovaný dňa 31.03.2011. Na základe Protokolu
následne vydal rozhodnutie č. 724/230/19219/11/Poll zo dňa 04.04.2011, ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel
dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2006 vo výške 177.007,90 €. Proti uvedenému
rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, na základe ktorého Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky
rozhodnutím č. I/225/11672-77239/2011/990813-r zo dňa 22.07.2011 potvrdilo rozhodnutie Daňového
úradu Prešov č. 724/230/19219/11/Poll zo dňa 04.04.2011. Žalobca následne napadol rozhodnutie
Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky žalobou o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia podľa druhej
hlavy piatej časti O.s.p. Krajský súd v Prešove rozsudkom č. k. 2S/34/2011-83 zo dňa 14.12.2012
rozhodnutie Daňového riaditeľstva SR zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd Slovenskej
republiky rozsudkom sp. zn. 3Sžf/22/2013 zo dňa 06.11.2013 potvrdil rozsudok Krajského súdu v
Prešove č. k. 2S/34/2011-83 zo dňa 14.12.2012. Na základe uvedeného žalovaný vydal rozhodnutie
č. 1100305/1/12319/2014/5057 zo dňa 13.01.2014, ktorým zrušil dodatočný platobný výmer Daňového
úradu Prešov č. 724/230/19219/11/Poll zo dňa 04.04.2011 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolací
orgán zaviazal správcu dane, aby postupoval v súlade s vysloveným právnym názorom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky a v ďalšom konaní použil len zákonne získané dôkazy.

4.4. Správca dane následne po zrušení rozhodnutia a vrátení celej prejednávanej veci dospel
k názoru, že v predmetnej veci je potrebné vykonať ďalšie konanie. Na základe jeho žiadosti č.



9701401/5/603542/2014/FedV zo dňa 14.02.2014 žalovaný predĺžil listom č. 1100305/1/87467/2014
zo dňa 17.02.2014 lehotu na vydanie rozhodnutia v rámci vyrubovacieho konania o 330 dní. Správca
dane dňa 03.02.2014 začal vyrubovacie konanie a výsledkom bolo rozhodnutie Daňového úradu Prešov
č. 9701401/5/5480592/2014/FedV zo dňa 22.12.2014, ktoré bolo následne potvrdené rozhodnutím
žalovaného č. 1100305/1/215055/2015/5057 zo dňa 25.05.2015.

4.5 Podľa § 250ja ods. 4 O.s.p., súd prvého stupňa aj správny orgán sú viazané právnym názorom
odvolacieho súdu, ak bolo rozhodnutie zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie.

4.6 Podľa § 15 ods. 13 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave
územných finančných orgánov (účinný ku dňa začatia daňovej kontroly) (ďalej len „zákon č. 511/1992
Zb."), daňová kontrola je ukončená dňom prerokovania protokolu s kontrolovaným daňovým subjektom
alebo jeho zástupcom. Dňom nasledujúcim po dni prerokovania protokolu sa začína vyrubovacie konanie
(§ 44). Doručenie protokolu podľa odseku 12 alebo spísanie zápisnice o dohode o výške dane (§ 29
ods. 5) sa považuje za úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane (§ 45 ods. 2).

4.7 Podľa § 30a ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb., správca dane ukončí daňovú kontrolu (§ 15) do šiestich
mesiacov odo dňa jej začatia. Orgán najbližšie nadriadený správcovi dane môže lehotu uvedenú v prvej
vete v zložitých prípadoch pred jej uplynutím primerane predĺžiť, najviac však o šesť mesiacov, a ak ide
o daňovú kontrolu zahraničných závislých osôb, ktoré vyčísľujú rozdiel základu dane podľa osobitného
zákona najviac o dvanásť mesiacov. Ak vykonáva daňovú kontrolu orgán podľa § 15 ods. 16, príslušným
orgánom na predĺženie lehoty je ministerstvo.

4.9 Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb., ak tento zákon alebo osobitný zákon neustanovuje
inak, nemožno vyrubiť daň ani rozdiel dane alebo priznať nárok na vrátenie nadmerného odpočtu
alebo vrátenie dane po uplynutí piatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové
priznanie alebo hlásenie alebo v ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti
podať daňové priznanie alebo hlásenie, alebo v ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na vrátenie
nadmerného odpočtu alebo nárok na vrátenie dane; ak ide o daňový subjekt, ktorý si uplatňuje
odpočítanie daňovej straty podľa osobitného predpisu, nemožno vyrubiť daň ani rozdiel dane po uplynutí
siedmich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie, v ktorom bola táto
daňová strata vykázaná.

4.10 Podľa § 165 ods. 2 daňového poriadku, daňové konania začaté a právoplatne neukončené pred
účinnosťou tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov; sankcia sa uloží podľa zákona
Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných
finančných orgánov v znení účinnom do 31. decembra 2011, ak skutočnosť rozhodujúca pre uloženie
sankcie nastala do 31. decembra 2011 a ak je to pre daňový subjekt priaznivejšie.

4.11 Podľa § 165 ods. 5 daňového poriadku, vyrubovacie konanie po daňovej kontrole začatej a
neukončenej pred účinnosťou tohto zákona sa vykoná podľa doterajších predpisov.

4.12 Po vrátení veci Finančnému riaditeľstvu SR na základe rozsudku Najvyššieho súdu SR sa v súlade
s citovanými ustanoveniami zákona, procesne postupovalo podľa zákona č. 563/2009 Z. z. (daňový
poriadok).

4.13 Podľa § 68 ods. 3 daňového poriadku, ak daňový subjekt predloží pripomienky a dôkazy v lehote
určenej správcom dane vo výzve podľa § 46 ods. 8 a § 49 ods. 1, dohodne so správcom dane deň
prerokovania pripomienok a dôkazov ním predložených; ak sa nedohodnú, určí deň ich prerokovania
správca dane. Ak sa daňový subjekt nemôže zúčastniť na prerokovaní, je povinný určiť si na tento
účel zástupcu. Správca dane na základe písomného vyjadrenia daňového subjektu a ním predložených
dôkazov vykoná dokazovanie alebo miestne zisťovanie. Ak sa daňový subjekt alebo jeho zástupca
nezúčastní na prerokovaní pripomienok a dôkazov ním predložených, správca dane spíše o tejto
skutočnosti úradný záznam. O priebehu a o výsledkoch dokazovania správca dane spíše s daňovým
subjektom zápisnicu podľa § 19, a to aj opakovane; v tom prípade správca dane vydá rozhodnutie do
15 dní odo dňa spísania poslednej zápisnice s daňovým subjektom alebo odo dňa spísania úradného
záznamu.



4.14 Podľa § 69 ods. 1 daňového poriadku, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak,
nemožno vyrubiť daň ani rozdiel dane alebo uplatniť nárok na sumu podľa osobitných predpisov po
uplynutí piatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo v
ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie, alebo v ktorom
daňovému subjektu vznikol nárok na uplatnenie sumy podľa osobitných predpisov. Ak ide o daňový
subjekt, ktorý si uplatňuje odpočítanie daňovej straty, nemožno vyrubiť daň ani rozdiel dane po uplynutí
siedmich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie, v ktorom bola táto
daňová strata vykázaná.

4.15 Odvolací súd sa pri preskúmavaní napadnutého rozhodnutia žalovaného, ako aj rozhodnutia
správcu dane zaoberal v prvom rade skutočnosťou či správca dane a následne aj žalovaný rešpektovali
právny názor vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžf/22/2013.
Najvyšší súd v predmetnom rozhodnutí dospel k záveru, že za nezákonne získaný dôkaz je nutné
považovať protokol o výsledku daňovej kontroly na daň z pridanej hodnoty za mesiac marec 2006,
na ktorý daňové orgány v priebehu vyrubovacieho konania pôvodne prihliadali. Najvyšší súd zaviazal
daňové orgány aplikovať v ďalšom konaní len zákonne získané dôkazy.

4.16 Z predloženého administratívneho spisu odvolaciemu súdu vyplynulo, že správca dane v rámci
vyrubovacieho konania vychádzal z výsledkov preverovania uskutočneného v rámci výkonu kontroly
na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie marec
2006. Správca dane mal za to, že postupoval v súlade s právnym názorom vysloveným v rozsudku
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/22/2013, čo odôvodnil tým, že použil iba dôkazy, ktoré získal počas
plynutia zákonnej lehoty na uskutočnenie daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie
nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie február i marec 2006. Žalovaný sa s uvedeným
postupom správcu dane stotožnil a prvostupňové rozhodnutie č. 9701401/5/5480592/2014/FedV zo dňa
22.12.2014 potvrdil.

4.17 Oprávnenosťou nároku daňového subjektu M.I.M. Prešov, s.r.o., na vrátenie nadmerného odpočtu
DPH za zdaňovacie obdobie marec 2006 sa Najvyšší súd Slovenskej republiky zaoberal v konaní
vedenom pod sp. zn. 3Sžf/76/2013 a dospel k záveru, že v prejednávanej veci nebola dodržaná
zákonom stanovená lehota na výkon daňovej kontroly. Najvyšší súd vtedy poukázal na nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. III.ÚS 24/2010-57 zo dňa 29.06.2010, ako aj na svoje rozhodnutie
sp. zn. 4Sžf/10/2011 zo dňa 31.05.2011 a uviedol, že daňová kontrola nemôže u daňového subjektu
prebiehať po neobmedzenú dobu a predstavuje tlak na správcu dane, aby vykonával jednotlivé úkony
v rámci daňovej kontroly bez zbytočných prieťahov. Avšak ak je z obsahu spisu zrejmé, že správca
dane nevytváral zbytočné prieťahy, prostredníctvom ďalších úkonov musel odstraňovať jednotlivé
nejasnosti, ktoré v rámci kontroly vyšli najavo a daňový subjekt neposkytol také relevantné dôkazy,
ktoré by pochybnosti odstránili, nie je možné lehote na výkon daňovej kontroly priznať takú váhu, ktorá
by následne znamenala zmarenie účelu daňovej kontroly, ktorý spočíva v riadnom zistení daňovej
povinnosti. Podľa ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR, má protokol z daňovej kontroly trvajúcej
dlhšie ako jeden rok povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku.

4.18 Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. I. ÚS 314/2015-55 zo dňa 16.12.2015
konštatoval, že „v zákone o správe daní nie je taxatívne uvedený výpočet situácií, kedy správca dane
nie je oprávnený začať daňovú kontrolu. Zo všeobecných zásad a princípov daňového konania, tak ako
boli už uvedené, však vyplýva, že v určitých prípadoch nie je možné daňovú kontrolu vykonať. Jednou
zo zákonných prekážok vykonania daňovej kontroly, ktorá už bola judikatúrou všeobecných súdov, ako
aj ústavného súdu potvrdená, je uplynutie prekluzívnej lehoty pre uskutočnenie daňovej kontroly (sp. zn.
III. ÚS 24/2010). Uplynutím prekluzívnej lehoty končí daňové konanie vo vzťahu ku konkrétnej dani a
zdaňovaciemu obdobiu, čo predstavuje absolútnu prekážku pre uskutočnenie ďalšej daňovej kontroly a
je súčasne prejavením jednej zo základných zásad právneho štátu, a to zásady právnej istoty v daňovom
konaní".

4.19 Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. III. ÚS 24/2010 zo dňa 29.06.2010 konštatoval, že
„ak daňový úrad nerešpektoval maximálnu dĺžku trvania daňovej kontroly, porušil tým nielen ustanovenie
§ 30a ods. 7 zákona o správe daní a poplatkov, ale aj zásadu primeranosti a zásadu zákonnosti v
daňovom konaní. Daňová kontrola nebola vykonaná v súlade so zákonom a protokol z nej tak nadobudol
povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku, ktorý v daňovom konaní nemožno použiť (a



contrario § 29 ods. 4 prvá veta zákona o správe daní a poplatkov). V prípade, že použitý bol, je celé
daňové konanie zaťažené vadou nezákonnosti a rozhodnutie, ktoré je jeho zavŕšením a vychádza zo
skutočností zistených počas nezákonnej daňovej kontroly a zachytených v protokole o takejto kontrole,
je rovnako nezákonné."

4.20 Žalovaný v napadnutom rozhodnutí v súvislosti s použitím dôkazov získaných počas daňovej
kontroly zameranej na daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2006 uviedol, že aj keď
sa pripustí, že protokol z daňovej kontroly trvajúcej dlhšie ako jeden rok v inom konaní má povahu
nezákonne použitého dôkazného prostriedku, existujú jednotlivé dôkazy, ktoré keď boli vykonané
v zákonom stanovenej lehote, nemožno považovať za nezákonne získané. Nedodržanie zákonom
stanovenej lehoty na ukončenie daňovej kontroly nevylučuje, aby sa ďalšie konanie vo veci vykonalo
ako vyrubovacie konanie vzhľadom na to, že kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie
nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie marec 2006 začala zákonným spôsobom a všetky dôkazy
vykonané až do dňa zákonnej lehoty na jej ukončenie boli získané zákonným spôsobom. Žalovaný mal
teda za to, že správca dane postupoval správne, keď v rozhodnutí č. 9701401/5/5480592/2014/FedV
zo dňa 22.12.2014 zohľadnil iba dôkazy získané počas zákonnej daňovej kontroly za mesiac február
2006. Týmto postupom podľa žalovaného správca dane nepoužil nezákonné dôkazy, a teda ani jeho
rozhodnutie nie je nezákonné.

4.21 „Pri hodnotení dôkazov ide o myšlienkovú činnosť príslušného orgánu, v rámci ktorej je vykonaným
dôkazom prisudzovaná hodnota závažnosti (dôležitosti) pre rozhodnutie, hodnota zákonnosti a napokon
hodnota ich pravdivosti.
Finančný orgán pri hodnotení dôkazov z hľadiska ich závažnosti (dôležitosti) určuje, aký význam majú
jednotlivé dôkazy pre jeho rozhodnutie a či o tieto dôkazy môže oprieť svoje zistenia ohľadne skutku,
t.j. či sú pre zistený skutkový stav uchopiteľné. To znamená, že dokazovanie predstavuje aj verifikačný
proces, pri ktorom finančný orgán zvažuje, ktorý dôkaz je využiteľný a z hľadiska dokazovania významný,
a ktorý je pre rozhodnutie vo veci bezvýznamný. Ak správca dane vyradí určitý dôkaz ako bezvýznamný,
už sa týmto dôkazom ďalej nezaoberá.
Pri hodnotení dôkazov z hľadiska ich zákonnosti príslušný orgán posudzuje, či dôkazy boli získané a
vykonané spôsobom zodpovedajúcim zákonu alebo či z tohto hľadiska možno vyčítať aj určité chyby,
t.j. či ide o dôkazy zabezpečené v súlade so zákonom alebo o dôkazy nezákonné. Na dôkazy, ktoré boli
získané alebo vykonané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, nemožno prihliadnuť.
Iný postup príslušného orgánu by mal za následok, že porušenie všeobecne záväzného právneho
predpisu by sa premietlo do skutkového stavu veci, ktorý zistil finančný orgán a v konečnom dôsledku aj
do rozhodnutia veci. Ak by správca dane prihliadol na nezákonné dôkazy a na základe takýchto dôkazov
by postavil skutkové zistenia, potom by konanie v predmetnej veci zaťažil chybou, ktorá by mala za
následok vecne nesprávne a v konečnom dôsledku aj nezákonné rozhodnutie."

4.22 Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil so závermi krajského súdu ohľadom toho, že daňová
kontrola za zdaňovacie obdobie február 2006 nebola vykonaná v rozpore so zákonom a jej dĺžka
nepresiahla zákonom stanovenú lehotu. Správca dane v následnom vyrubovacom konaní, v súlade s
§ 68 ods. 3 daňového poriadku, použil dôkazy získané počas daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie
február 2006, získané a vykonané v zákonnej lehote na ukončenie daňovej kontroly, čím správca dane
zhojil prípadnú nezákonnosť použitých dôkazných prostriedkov. Podľa názoru odvolacieho súdu je
nevyhnutné zdôrazniť, že zvolený postup žalovaného a správcu dane je možné v takomto prípade
akceptovať len z dôvodu, že v predmetnej veci (mesiac február 2006) sa nejedná priamo o prípad
daňovej kontroly, v ktorej nebola dodržaná zákonom stanovená lehota (ako tomu bolo v mesiaci marec
2006). Odvolací súd taktiež konštatuje, že správca dane dodržal lehotu na vyrubenie dane, v súlade s
§ 45 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb.

4.23 Správca dane vykonal v prejednávanej veci rozsiahle dokazovanie. Odvolací súd sa aj v tomto
smere plne stotožnil s tvrdením krajského súdu o tom, že žalobca nepreukázal, že tovar, z ktorého si
uplatnil odpočítanie dane z pridanej hodnoty, je tým istým tovarom, ktorý bol dodaný do Litvy. V daňovom
konaní je to práve daňový subjekt, ktorý nesie dôkazné bremeno, a teda dôsledkom akýchkoľvek
pochybností a nezrovnalostí v dokazovaní je i prípadné neunesenie dôkazného bremena na strane
daňového subjektu a následne neuznanie odpočtu DPH, ktorý si žalobca ako daňový subjekt uplatnil,
čo nastalo po rozsiahlom konaní i v tomto prípade.



4.24 Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského
súdu postupom podľa § 219 ods. 2 O.s.p. potvrdil.

5.

5.1 O trovách odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 224 ods. 1 v spojitosti s §
250k ods. 1 a § 246c ods. 1 O.s.p., podľa ktorých iba úspešný žalobca má právo na náhradu trov konania,
čo však v prejednávanej veci nenastalo, a teda súd právo na náhradu trov konania žalobcovi nepriznal.

6.

6.1 Podľa § 492 ods. 2 zákona Národnej rady SR č. 162/2015 Z. z. (Správny súdny poriadok), odvolacie
konania podľa piatej časti O.s.p. začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia
podľa doterajších predpisov. S poukazom na uvedené ustanovenie, Najvyšší súd SR vo veci postupoval
procesne podľa ustanovení O.s.p., pretože odvolacie konanie začalo pred 1. júlom 2016.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.