{"guid": "2db3ca1d-68db-4bc8-a309-4daca9b6dad8:3b8de73c-a5a5-459d-81ee-cdb350e1e5c5", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2013:5811201580.1", "spisova_znacka": "8Co/209/2013", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 8Co/209/2013 z 29. 9. 2013", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Žilina z 29. septembra 2013, sp. zn. 8Co/209/2013, ECLI:SK:KSZA:2013:5811201580.1", "identifikacne_cislo": "5811201580", "sud": {"guid": "sud_130", "nazov": "Krajský súd Žilina", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-zilina"}, "sudca": "JUDr. Táňa Rapčanová", "sudca_id": 1300, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-tana-rapcanova-1300", "datum_vydania": "2013-09-29", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ochrana osobnosti"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "nazov": "§ 219 ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/3b8de73c-a5a5-459d-81ee-cdb350e1e5c5", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2013:5811201580.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSZA:2013:5811201580.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSZA:2013:5811201580.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/209/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5811201580
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2013:5811201580.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne Rapčanovej
a sudcov JUDr. Oľgy Belkovej a Mgr. Miroslava Šeptáka v právnej veci žalobcov: 1/ E. V., nar. XX.
XX. XXXX, bytom X., ul. Y. č. XXX, 2/ P. V., nar. XX. XX. XXXX, bytom X., ul. Y. č. XXX, zastúpených
splnomocneným zástupcom JUDr. Miroslavom Bachyncom, advokátom so sídlom J. č. XXX, proti
žalovanému: H. R., nar. XX. XX. XXXX, bytom J. č. XXX, toho času Ústav na výkon trestu odňatia slobody
Leopoldov, zastúpený splnomocneným zástupcom JUDr. Andrejom Bryjom, advokátom so sídlom X.,
ul. P. č. XX, o náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcov 1/, 2/ proti rozsudku Okresného súdu
Námestovo zo dňa 30. januára 2013 č. k. 9C/83/2011-62, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu     p o t v r d z u j e .

Žalovanému sa voči žalobcom 1/ a 2/ náhrada trov odvolacieho konania      n e p r i z - n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Námestovo rozsudkom zo dňa 30. 01. 2013 č. k. 9C/83/2011-62 žalobu žalobcov 1/, 2/
zamietol. Žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

Súd konštatoval, že vzhľadom na vznesenú námietku premlčania vo veci nevykonal dokazovanie a pri
svojom rozhodovaní vychádzal len z prednesov právnych zástupcov a zo skutočností, ktoré neboli medzi
účastníkmi konania sporné.

Medzi účastníkmi bolo nesporné, že dňa XX. XX. XXXX došlo k úmrtiu dcéry žalobcov H. V. v dôsledku
úmyselného konania žalovaného, ktorý bol v súvislosti s úmrtím dcéry žalobcov rozsudkom Okresného
súdu Žilina sp. zn. 22T/111/2008 zo dňa        08. 09. 2008, právoplatným dňa 08. 09. 2008, uznaný
vinným z obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 1, 2 písm. d/ Trestného zákona a iné,
za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 20 rokov nepodmienečne, pre výkon ktorého bol
zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia.

Žalobcovia si žalobným návrhom doručeným súdu dňa 23. 03. 2011 uplatňovali právo na náhradu
nemajetkovej ujmy v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorá im vznikla v dôsledku
neoprávneného zásahu do ich práva na ochranu osobnosti, predovšetkým do práva na ochranu
súkromia a práva na rodinný život. Podľa súdu právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
je jedným z relatívne samostatných prostriedkov zabezpečenia ochrany osobnostných práv, ktoré
nepodliehajú premlčaniu, avšak jeho vyjadrenie peňažným ekvivalentom má za následok, že ide o
osobné právo výrazne majetkovej povahy. Ide o peňažný nárok (reparačný nárok), ktorý rovnako ako
iné obdobné práva na peňažnú satisfakciu, ktorých základom je nemajetková rovina (napr. bolestné
alebo sťaženie spoločenského uplatnenia), podlieha režimu premlčania, a to vo všeobecnej trojročnej



premlčacej dobe, ktorá v zmysle ust. § 101 Občianskeho zákonníka začína plynúť odo dňa, kedy tento
nárok mohol byť uplatnený prvýkrát. Objektívnou skutočnosťou zakladajúcou vznik práva na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch je samotný zásah do osobnosti, osobnostných práv, fyzickej osoby a
premlčacia doba teda začína plynúť dňom nasledujúcim po dni kedy k zásahu došlo (teda dňom kedy
bolo možné uplatniť právo po prvýkrát).

V prejednávanej veci neoprávneným konaním žalovaného došlo k zásahu do práva na súkromie a
rodinný život žalobcov, ktorý nastal momentom smrti ich dcéry H. V. v dôsledku úmyselného násilného
konania žalovaného dňa 21. 03. 2008. Žalobcovia teda mohli svoje právo na uplatnenie si náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch vykonať prvýkrát v nasledujúci deň, t. j. dňa 22. 03. 2008. Od tohto
dňa začala plynúť všeobecná trojročná premlčacia doba, ktorá uplynula dňa 22. 03. 2011. Žaloba bola
doručená súdu až dňa 23. 03. 2011, teda po uplynutí premlčacej doby. Keďže v danom prípade ide o
hmotnoprávnu lehotu, nepostačuje odovzdanie žaloby v stanovenej lehote na poštovú prepravu, ale je
potrebné, aby toto právo bolo v stanovenej lehote uplatnené na súde, čo sa v danom prípade nestalo.

Pokiaľ ide o námietku žalobcov prostredníctvom právneho zástupcu, že títo sa až z trestného rozsudku
Okresného súdu Žilina sp. zn. 22T/111/2008 zo dňa 08. 09. 2008, právoplatného dňa 08. 09. 2008,
dozvedeli o tom kto je za daný čin zodpovedný, súd poukázal na to, že v danom prípade plynie
premlčacia doba objektívne, t. j. bez ohľadu na to či a kedy sa účastník dozvedel o vzniku skutočnosti
zakladajúcej nárok na náhradu nemajetkovej ujmy ako aj o tom, kto za tento zásah zodpovedá. Právo
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká okamihom zásahu do osobnosti fyzickej osoby,
pričom uplatňovanie práv na náhradu škody (pokiaľ sa v rámci spôsobenej škody neuplatňuje i náhrada
nemajetkovej ujmy) v trestnom konaní a vôbec existencia a trvanie trestného alebo iného konania voči
osobe zasahujúcej do osobnosti fyzickej osoby nemá vplyv na plynutie objektívnej premlčacej doby.
Žalobcovia mohli uplynutiu premlčacej doby zabrániť či už uplatnením nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy v dôsledku porušenia ich práva na súkromie v trestnom konaní (ako adhézny nárok) alebo v
občianskom súdnom konaní pred uplynutím premlčacej doby.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti a dôvodne vznesenú námietku premlčania žalovaným musel súd
žalobu žalobcov zamietnuť.

Napriek tomu, že žalovaný bol úspešným účastníkom konania, teda by mu patrila náhrada trov
konania, súd s prihliadnutím na ust. § 150 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“)
žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Dôvody hodné osobitného zreteľa videl v okolnostiach,
ktoré žalobcov viedli k uplatneniu práva podanou žalobou (ktoré si žalobcovia uplatnili v súvislosti s
preukázaným konaním žalovaného, ktorý znásilnil a následne úmyselne usmrtil dcéru žalobcov, a to
surovým spôsobom), v dôsledku čoho by aplikácia ust. § 142 ods. 1 O. s. p. v danom prípade mohla viesť
k nežiaducej tvrdosti, pričom priznanie náhrady trov konania žalovanému v danom prípade by podľa
názoru súdu odporovalo dobrým mravom.

Proti tomuto rozsudku okresného súdu podali odvolanie žalobcovia 1/ a 2/ prostredníctvom svojho
splnomocneného zástupcu, ktorí navrhli napadnutý rozsudok zmeniť a ich žalobnému návrhu vyhovieť
a zaviazať žalovaného aj nahradiť trovy konania.

S rozhodnutím súdu nesúhlasili z dôvodu, že dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobcovia uviedli, že
legislatívne poňatie náhrady škody ako materiálnej ujmy v súčasnosti nevylučuje, aby sa jednotlivec
domáhal náhrady za nemateriálnu ujmu spočívajúcu v zásahu do osobnostných práv prostredníctvom
ochrany osobnosti podľa § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka preto, lebo z hľadiska legislatívnej úpravy
sa jedná o iný nárok než je náhrada škody.

Žalobcovia 1/, 2/ poukázali na to, že podľa § 102 Občianskeho zákonníka sa premlčujú všetky
práva majetkové s výnimkou práva vlastníckeho. Z tohto ustanovenia a contrario vyplýva, že v
oblasti občianskeho práva naopak nepodliehajú premlčaniu osobnostné práva, a to vzhľadom na
vyššie popísanú legislatívnu úpravu. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktoré si
prostredníctvom žalobného návrhu uplatnili sa podľa ich názoru nepremlčuje, a preto ak súd na základe
námietky premlčania vznesenej právnym zástupcom žalovaného zamietol žalobný návrh, tak rozhodol
nesprávne.



Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu navrhol
rozsudok okresného súdu potvrdiť a rozhodnúť o náhrade trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní.

Odvolanie žalobcov 1/ a 2/ považoval za nedôvodné. Podľa žalovaného žalobcovia 1/ a 2/ vo veľmi
strohom odôvodnení odvolania tvrdia, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nepremlčuje,
a teda prvostupňový súd nerozhodol správne. V tejto súvislosti poukázal na Rc 4/2008, ktorým bol
publikovaný rozsudok Vrchného súdu v Olomouci sp. zn. 1Co/63/2003 zo dňa 17. 02. 2004 zastávajúci
opačný názor, t. j. že ide o právo, ktoré sa premlčuje, keďže ide o majetkový nárok, ktorý sa odvíja od
osobnostného nepremlčateľného práva. Špecializovaný senát Najvyššieho súdu ČR následne v ďalšej
veci predložil spis veľkému senátu, ktorý v zhode s publikovaným rozhodnutím dospel k záveru, že
uvedené právo sa premlčuje. Odvolával sa aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 17. 02. 2011
sp. zn. 5Cdo/265/2009.

Ďalej žalovaný uviedol, že aj keď žalobcovia v odvolaní neuvádzajú pochybnosti o začiatku plynutia
premlčania, je nevyhnutné zdôrazniť, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch -
peňažná satisfakcia vzniká už okamihom zásahu do osobnosti fyzickej osoby, nevyžaduje potrebu
predchádzajúceho uplatnenia u osoby do práv zasahujúcej a nekonštituuje sa až súdnym rozhodnutím,
ktoré je teda len deklaratórne a významné len pre počiatok omeškania z neho (z určenej splatnosti)
vyplývajúci. Uplatňovanie práv na náhradu škody v trestnom konaní a vôbec existencia a trvanie
trestného alebo iného konania voči osobe zasahujúcej do osobnosti fyzickej osoby nemá vplyv na
plynutie premlčacej lehoty (nespôsobí prerušenie jej plynutia), keď má vplyv len na preukázanie
zodpovednosti deklaratórnym rozhodnutím. Na základe uvedeného je podľa žalovaného premlčaný
predmetný nárok žalobcov 1/ a 2/ uplatňovaný žalobou zo dňa 21. 03. 2011, doručenou súdu dňa 23.
03. 2011, pretože po prvýkrát sa toto právo mohlo uplatniť 22. 03. 2008 a poslednýkrát dňa 22. 03. 2011,
a teda dňa 23. 03. 2011 je návrh podaný po uplynutí premlčacej doby. S týmto záverom sa podľa neho
stotožňuje aj Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 5Cdo/278/2007 z 25. 09. 2008, v ktorom
poznamenáva, že i podľa jeho názoru je právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ako jeden z
relatívne samostatných prostriedkov ochrany osobnosti fyzickej osoby právom majetkovej povahy, ktorá
sa premlčuje. Toto právo, hoci je jedným z prostriedkov zabezpečenia ochrany osobných (osobnostných)
práv, ktoré režimu premlčania nepodliehajú, sa svojou povahou zreteľne odlišuje od týchto osobných
(osobnostných) práv.

Vzhľadom na uvedené považoval žalovaný predmetný nárok na nemajetkovú ujmu za premlčaný a
keďže iný nárok nie je predmetom tohto konania, je predmetné odvolanie žalobcov 1/, 2/ neopodstatnené
a neodôvodnené.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), po zistení, že odvolanie podali včas účastníci konania
(§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§
201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené ust. § 202 O. s. p., bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2, § 156 ods. 3 O. s. p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom
rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a rozsudok okresného súdu ako vecne
správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.) z nasledovných dôvodov:

V preskúmavanej veci okresný súd zamietol žalobcu žalobcov 1/ a 2/ domáhajúcich sa voči žalovanému
náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch vzniknutej v dôsledku neoprávneného zásahu do
ich práva na ochranu osobnosti, predovšetkým do práva na ochranu súkromia a práva na rodinný život.
Dôvodom bolo akceptovanie námietky premlčania vznesenej zo strany žalovaného.

Žalobcovia 1/ a 2/ v odvolaní namietali nesprávne právne posúdenie premlčania práva na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Krajský súd podrobne preskúmal rozhodujúcu otázku, ktorá bola vo veci vznesená a v plnom rozsahu sa
stotožnil so skutkovým záverom okresného súdu konštatujúcim preukázanie, že neoprávneným konaním
žalovaného bolo jedným činom dňa XX. XX. XXXX zasiahnuté do práv na život dcéry žalobcov 1/ a
2/, do práva na súkromie a rodinný život žalobcov 1/ a 2/, ktorý nastal momentom jej smrti a ktorého



následky v podobe rôznej formy citovej ujmy u žalobcov 1/ a 2/ stále pretrvávajú. Žalobcovia 1/ a 2/
preto mohli svoje právo na uplatnenie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vykonať prvýkrát 22. 03.
2008. Od tohto dňa začala plynúť všeobecná trojročná premlčacia doba, ktorá skončila 22. 03. 2011.
Žalobcovia 1/ a 2/ však svoju žalobu podali na súde dňa 23. 03. 2011, teda po uplynutí premlčacej doby.
Stotožnil sa aj s právnym záverom okresného súdu podľa ktorého právo na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch je jedným z relatívne samostatných prostriedkov zabezpečenia ochrany osobnostných práv,
ktoré nepodliehajú premlčaniu, avšak jeho vyjadrenie peňažným ekvivalentom má za následok, že ide
o osobné právo výrazne majetkovej povahy. Ide o peňažný nárok (reparačný nárok), ktorý rovnako ako
iné obdobné práva na peňažnú satisfakciu, ktorých základom je nemajetková rovina (napr. bolestné
alebo sťaženie spoločenského uplatnenia), podlieha režimu premlčania, a to vo všeobecnej trojročnej
premlčacej dobe, ktorá v zmysle ust. § 101 Občianskeho zákonníka začína plynúť odo dňa, kedy tento
nárok mohol byť uplatnený prvýkrát. Objektívnou skutočnosťou zakladajúcou vznik práva na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch je samotný zásah do osobnosti, osobnostných práv, fyzickej osoby a
premlčacia doba teda začína plynúť dňom nasledujúcim po dni kedy k zásahu došlo (teda dňom kedy
bolo možné uplatniť právo po prvýkrát). Podľa odvolacieho súdu rozhodnutie okresného súdu tiež spĺňa
všetky požiadavky kladené na zákonné rozhodnutie podľa § 157 ods. 2 O. s. p. Keďže sa v celom rozsahu
stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, obmedzuje sa len na skonštatovanie správnosti jeho
dôvodov (§ 219 ods. 2 O. s. p.).

Na tomto mieste odvolací súd dopĺňa len to, že k obdobnému právnemu záveru o premlčateľnosti
práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch dospel NS SR aj vo svojom rozhodnutí sp. zn.
5Cdo 278/2007 zo dňa 25. 09. 2008. Taktiež aj v rozhodnutí sp. zn. 5Cdo 265/2009 zo dňa 17. 02.
2011, z ktorého vyplýva, že podľa názoru dovolacieho súdu je to obsah nároku a nie predmet jeho
ochrany, čo robí pre povahu nároku rozhodujúce, či sa uplatní všeobecný právny inštitút premlčania.
Ak obsahom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je požiadavka na zaplatenie peňažnej sumy, potom
princíp právnej istoty vylučuje, aby plynutiu času neboli priznané žiadne právne účinky. Aj podľa rozsudku
NS SR sp. zn. 2Cdo 194/2011 z 27. 11. 2012 právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, je
právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje. Pod Rc 4/2008 bol publikovaný rozsudok Vrchného súdu
v Olomouci sp. zn. 1Co 63/2003 zo dňa 17. 02. 2004 zastávajúci názor, že ide o právo, ktoré sa
premlčuje, keďže ide o majetkový nárok, ktorý sa odvíja od osobnostného nepremlčateľného práva oproti
opačnému názoru v rozhodnutí NS ČR sp. zn. 33Cdo 1522/2007 zo dňa 28. 06. 2007, podľa ktorého
právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka nepodlieha
premlčaniu. Špecializovaný senát NS ČR následne v ďalšej veci predložil spis veľkému senátu, ktorý v
zhode s publikovaným rozhodnutím dospel k záveru, že uvedené právo sa premlčuje.

Z týchto dôvodov odvolací súd odvolanie žalobcov 1/ a 2/ vytýkajúcich súdu nesprávne právne posúdenie
veci ohľadom vznesenej námietky premlčania považoval za nedôvodné a preto rozsudok okresného
súdu vrátane výroku o trovách konania založeného na výnimočných dôvodoch v zmysle ust. § 150 O.
s. p. ako vecne správny potvrdil

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd tiež podľa ust. § 224 ods. 1 a § 150 O. s. p. Aj
keď mal teda žalovaný plný úspech a prislúchali by mu trovy odvolacieho konania z titulu právneho
zastúpenia advokátom voči žalobcom 1/ a 2/ nepriznal mu ich. Dôvody hodné osobitného zreteľa videl
v okolnostiach, ktoré viedli žalobcov 1/ a 2/ k podaniu odvolania majúceho posúdiť otázku premlčania,
ktorá bola v súdnej praxi ako vyplýva z vyššie uvedeného aj doposiaľ rôzne interpretovaná.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere 3 : 0.

Poučenie:

8Co/209/2013-85

5811201580



ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne Rapčanovej
a sudcov JUDr. Oľgy Belkovej a Mgr. Miroslava Šeptáka v právnej veci žalobcov: 1/ Ján Tomaga,
nar. 27. 10. 1958, bytom Nižná, ul. Šoltésovej č. 659, 2/ Helena Tomagová, nar. 11. 10. 1964, bytom
Nižná, ul. Šoltésovej č. 659, zastúpených splnomocneným zástupcom JUDr. Miroslavom Bachyncom,
advokátom so sídlom Podbiel č. 177, proti žalovanému: Miroslav Skuban, nar. 17. 03. 1989, bytom
Podbiel č. 348, toho času Ústav na výkon trestu odňatia slobody Leopoldov, zastúpený splnomocneným
zástupcom JUDr. Andrejom Bryjom, advokátom so sídlom Námestovo, ul. Hviezdoslavova č. 49, o
náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcov 1/, 2/ proti rozsudku Okresného súdu Námestovo zo
dňa 30. januára 2013 č. k. 9C/83/2011-62, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu     p o t v r d z u j e .

Žalovanému sa voči žalobcom 1/ a 2/ náhrada trov odvolacieho konania      n e p r i z - n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Námestovo rozsudkom zo dňa 30. 01. 2013 č. k. 9C/83/2011-62 žalobu žalobcov 1/, 2/
zamietol. Žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

Súd konštatoval, že vzhľadom na vznesenú námietku premlčania vo veci nevykonal dokazovanie a pri
svojom rozhodovaní vychádzal len z prednesov právnych zástupcov a zo skutočností, ktoré neboli medzi
účastníkmi konania sporné.

Medzi účastníkmi bolo nesporné, že dňa 21. 03. 2008 došlo k úmrtiu dcéry žalobcov Martiny Tomagovej
v dôsledku úmyselného konania žalovaného, ktorý bol v súvislosti s úmrtím dcéry žalobcov rozsudkom
Okresného súdu Žilina sp. zn. 22T/111/2008 zo dňa        08. 09. 2008, právoplatným dňa 08. 09. 2008,
uznaný vinným z obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 1, 2 písm. d/ Trestného zákona
a iné, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 20 rokov nepodmienečne, pre výkon ktorého
bol zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia.

Žalobcovia si žalobným návrhom doručeným súdu dňa 23. 03. 2011 uplatňovali právo na náhradu
nemajetkovej ujmy v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorá im vznikla v dôsledku
neoprávneného zásahu do ich práva na ochranu osobnosti, predovšetkým do práva na ochranu
súkromia a práva na rodinný život. Podľa súdu právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
je jedným z relatívne samostatných prostriedkov zabezpečenia ochrany osobnostných práv, ktoré
nepodliehajú premlčaniu, avšak jeho vyjadrenie peňažným ekvivalentom má za následok, že ide o
osobné právo výrazne majetkovej povahy. Ide o peňažný nárok (reparačný nárok), ktorý rovnako ako
iné obdobné práva na peňažnú satisfakciu, ktorých základom je nemajetková rovina (napr. bolestné
alebo sťaženie spoločenského uplatnenia), podlieha režimu premlčania, a to vo všeobecnej trojročnej
premlčacej dobe, ktorá v zmysle ust. § 101 Občianskeho zákonníka začína plynúť odo dňa, kedy tento
nárok mohol byť uplatnený prvýkrát. Objektívnou skutočnosťou zakladajúcou vznik práva na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch je samotný zásah do osobnosti, osobnostných práv, fyzickej osoby a
premlčacia doba teda začína plynúť dňom nasledujúcim po dni kedy k zásahu došlo (teda dňom kedy
bolo možné uplatniť právo po prvýkrát).



V prejednávanej veci neoprávneným konaním žalovaného došlo k zásahu do práva na súkromie
a rodinný život žalobcov, ktorý nastal momentom smrti ich dcéry Martiny Tomagovej v dôsledku
úmyselného násilného konania žalovaného dňa 21. 03. 2008. Žalobcovia teda mohli svoje právo na
uplatnenie si náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vykonať prvýkrát v nasledujúci deň, t. j. dňa 22.
03. 2008. Od tohto dňa začala plynúť všeobecná trojročná premlčacia doba, ktorá uplynula dňa 22.
03. 2011. Žaloba bola doručená súdu až dňa 23. 03. 2011, teda po uplynutí premlčacej doby. Keďže
v danom prípade ide o hmotnoprávnu lehotu, nepostačuje odovzdanie žaloby v stanovenej lehote na
poštovú prepravu, ale je potrebné, aby toto právo bolo v stanovenej lehote uplatnené na súde, čo sa
v danom prípade nestalo.

Pokiaľ ide o námietku žalobcov prostredníctvom právneho zástupcu, že títo sa až z trestného rozsudku
Okresného súdu Žilina sp. zn. 22T/111/2008 zo dňa 08. 09. 2008, právoplatného dňa 08. 09. 2008,
dozvedeli o tom kto je za daný čin zodpovedný, súd poukázal na to, že v danom prípade plynie
premlčacia doba objektívne, t. j. bez ohľadu na to či a kedy sa účastník dozvedel o vzniku skutočnosti
zakladajúcej nárok na náhradu nemajetkovej ujmy ako aj o tom, kto za tento zásah zodpovedá. Právo
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká okamihom zásahu do osobnosti fyzickej osoby,
pričom uplatňovanie práv na náhradu škody (pokiaľ sa v rámci spôsobenej škody neuplatňuje i náhrada
nemajetkovej ujmy) v trestnom konaní a vôbec existencia a trvanie trestného alebo iného konania voči
osobe zasahujúcej do osobnosti fyzickej osoby nemá vplyv na plynutie objektívnej premlčacej doby.
Žalobcovia mohli uplynutiu premlčacej doby zabrániť či už uplatnením nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy v dôsledku porušenia ich práva na súkromie v trestnom konaní (ako adhézny nárok) alebo v
občianskom súdnom konaní pred uplynutím premlčacej doby.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti a dôvodne vznesenú námietku premlčania žalovaným musel súd
žalobu žalobcov zamietnuť.

Napriek tomu, že žalovaný bol úspešným účastníkom konania, teda by mu patrila náhrada trov
konania, súd s prihliadnutím na ust. § 150 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“)
žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Dôvody hodné osobitného zreteľa videl v okolnostiach,
ktoré žalobcov viedli k uplatneniu práva podanou žalobou (ktoré si žalobcovia uplatnili v súvislosti s
preukázaným konaním žalovaného, ktorý znásilnil a následne úmyselne usmrtil dcéru žalobcov, a to
surovým spôsobom), v dôsledku čoho by aplikácia ust. § 142 ods. 1 O. s. p. v danom prípade mohla viesť
k nežiaducej tvrdosti, pričom priznanie náhrady trov konania žalovanému v danom prípade by podľa
názoru súdu odporovalo dobrým mravom.

Proti tomuto rozsudku okresného súdu podali odvolanie žalobcovia 1/ a 2/ prostredníctvom svojho
splnomocneného zástupcu, ktorí navrhli napadnutý rozsudok zmeniť a ich žalobnému návrhu vyhovieť
a zaviazať žalovaného aj nahradiť trovy konania.

S rozhodnutím súdu nesúhlasili z dôvodu, že dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobcovia uviedli, že
legislatívne poňatie náhrady škody ako materiálnej ujmy v súčasnosti nevylučuje, aby sa jednotlivec
domáhal náhrady za nemateriálnu ujmu spočívajúcu v zásahu do osobnostných práv prostredníctvom
ochrany osobnosti podľa § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka preto, lebo z hľadiska legislatívnej úpravy
sa jedná o iný nárok než je náhrada škody.

Žalobcovia 1/, 2/ poukázali na to, že podľa § 102 Občianskeho zákonníka sa premlčujú všetky
práva majetkové s výnimkou práva vlastníckeho. Z tohto ustanovenia a contrario vyplýva, že v
oblasti občianskeho práva naopak nepodliehajú premlčaniu osobnostné práva, a to vzhľadom na
vyššie popísanú legislatívnu úpravu. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktoré si
prostredníctvom žalobného návrhu uplatnili sa podľa ich názoru nepremlčuje, a preto ak súd na základe
námietky premlčania vznesenej právnym zástupcom žalovaného zamietol žalobný návrh, tak rozhodol
nesprávne.

Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu navrhol
rozsudok okresného súdu potvrdiť a rozhodnúť o náhrade trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní.



Odvolanie žalobcov 1/ a 2/ považoval za nedôvodné. Podľa žalovaného žalobcovia 1/ a 2/ vo veľmi
strohom odôvodnení odvolania tvrdia, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nepremlčuje,
a teda prvostupňový súd nerozhodol správne. V tejto súvislosti poukázal na Rc 4/2008, ktorým bol
publikovaný rozsudok Vrchného súdu v Olomouci sp. zn. 1Co/63/2003 zo dňa 17. 02. 2004 zastávajúci
opačný názor, t. j. že ide o právo, ktoré sa premlčuje, keďže ide o majetkový nárok, ktorý sa odvíja od
osobnostného nepremlčateľného práva. Špecializovaný senát Najvyššieho súdu ČR následne v ďalšej
veci predložil spis veľkému senátu, ktorý v zhode s publikovaným rozhodnutím dospel k záveru, že
uvedené právo sa premlčuje. Odvolával sa aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 17. 02. 2011
sp. zn. 5Cdo/265/2009.

Ďalej žalovaný uviedol, že aj keď žalobcovia v odvolaní neuvádzajú pochybnosti o začiatku plynutia
premlčania, je nevyhnutné zdôrazniť, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch -
peňažná satisfakcia vzniká už okamihom zásahu do osobnosti fyzickej osoby, nevyžaduje potrebu
predchádzajúceho uplatnenia u osoby do práv zasahujúcej a nekonštituuje sa až súdnym rozhodnutím,
ktoré je teda len deklaratórne a významné len pre počiatok omeškania z neho (z určenej splatnosti)
vyplývajúci. Uplatňovanie práv na náhradu škody v trestnom konaní a vôbec existencia a trvanie
trestného alebo iného konania voči osobe zasahujúcej do osobnosti fyzickej osoby nemá vplyv na
plynutie premlčacej lehoty (nespôsobí prerušenie jej plynutia), keď má vplyv len na preukázanie
zodpovednosti deklaratórnym rozhodnutím. Na základe uvedeného je podľa žalovaného premlčaný
predmetný nárok žalobcov 1/ a 2/ uplatňovaný žalobou zo dňa 21. 03. 2011, doručenou súdu dňa 23.
03. 2011, pretože po prvýkrát sa toto právo mohlo uplatniť 22. 03. 2008 a poslednýkrát dňa 22. 03. 2011,
a teda dňa 23. 03. 2011 je návrh podaný po uplynutí premlčacej doby. S týmto záverom sa podľa neho
stotožňuje aj Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 5Cdo/278/2007 z 25. 09. 2008, v ktorom
poznamenáva, že i podľa jeho názoru je právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ako jeden z
relatívne samostatných prostriedkov ochrany osobnosti fyzickej osoby právom majetkovej povahy, ktorá
sa premlčuje. Toto právo, hoci je jedným z prostriedkov zabezpečenia ochrany osobných (osobnostných)
práv, ktoré režimu premlčania nepodliehajú, sa svojou povahou zreteľne odlišuje od týchto osobných
(osobnostných) práv.

Vzhľadom na uvedené považoval žalovaný predmetný nárok na nemajetkovú ujmu za premlčaný a
keďže iný nárok nie je predmetom tohto konania, je predmetné odvolanie žalobcov 1/, 2/ neopodstatnené
a neodôvodnené.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), po zistení, že odvolanie podali včas účastníci konania
(§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§
201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené ust. § 202 O. s. p., bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2, § 156 ods. 3 O. s. p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom
rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a rozsudok okresného súdu ako vecne
správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.) z nasledovných dôvodov:

V preskúmavanej veci okresný súd zamietol žalobcu žalobcov 1/ a 2/ domáhajúcich sa voči žalovanému
náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch vzniknutej v dôsledku neoprávneného zásahu do
ich práva na ochranu osobnosti, predovšetkým do práva na ochranu súkromia a práva na rodinný život.
Dôvodom bolo akceptovanie námietky premlčania vznesenej zo strany žalovaného.

Žalobcovia 1/ a 2/ v odvolaní namietali nesprávne právne posúdenie premlčania práva na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Krajský súd podrobne preskúmal rozhodujúcu otázku, ktorá bola vo veci vznesená a v plnom rozsahu sa
stotožnil so skutkovým záverom okresného súdu konštatujúcim preukázanie, že neoprávneným konaním
žalovaného bolo jedným činom dňa 21. 03. 2008 zasiahnuté do práv na život dcéry žalobcov 1/ a 2/, do
práva na súkromie a rodinný život žalobcov 1/ a 2/, ktorý nastal momentom jej smrti a ktorého následky v
podobe rôznej formy citovej ujmy u žalobcov 1/ a 2/ stále pretrvávajú. Žalobcovia 1/ a 2/ preto mohli svoje
právo na uplatnenie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vykonať prvýkrát 22. 03. 2008. Od tohto dňa
začala plynúť všeobecná trojročná premlčacia doba, ktorá skončila 22. 03. 2011. Žalobcovia 1/ a 2/ však
svoju žalobu podali na súde dňa 23. 03. 2011, teda po uplynutí premlčacej doby. Stotožnil sa aj s právnym



záverom okresného súdu podľa ktorého právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je jedným
z relatívne samostatných prostriedkov zabezpečenia ochrany osobnostných práv, ktoré nepodliehajú
premlčaniu, avšak jeho vyjadrenie peňažným ekvivalentom má za následok, že ide o osobné právo
výrazne majetkovej povahy. Ide o peňažný nárok (reparačný nárok), ktorý rovnako ako iné obdobné
práva na peňažnú satisfakciu, ktorých základom je nemajetková rovina (napr. bolestné alebo sťaženie
spoločenského uplatnenia), podlieha režimu premlčania, a to vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe,
ktorá v zmysle ust. § 101 Občianskeho zákonníka začína plynúť odo dňa, kedy tento nárok mohol byť
uplatnený prvýkrát. Objektívnou skutočnosťou zakladajúcou vznik práva na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch je samotný zásah do osobnosti, osobnostných práv, fyzickej osoby a premlčacia doba teda
začína plynúť dňom nasledujúcim po dni kedy k zásahu došlo (teda dňom kedy bolo možné uplatniť
právo po prvýkrát). Podľa odvolacieho súdu rozhodnutie okresného súdu tiež spĺňa všetky požiadavky
kladené na zákonné rozhodnutie podľa § 157 ods. 2 O. s. p. Keďže sa v celom rozsahu stotožnil s
odôvodnením napadnutého rozhodnutia, obmedzuje sa len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov
(§ 219 ods. 2 O. s. p.).

Na tomto mieste odvolací súd dopĺňa len to, že k obdobnému právnemu záveru o premlčateľnosti
práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch dospel NS SR aj vo svojom rozhodnutí sp. zn.
5Cdo 278/2007 zo dňa 25. 09. 2008. Taktiež aj v rozhodnutí sp. zn. 5Cdo 265/2009 zo dňa 17. 02.
2011, z ktorého vyplýva, že podľa názoru dovolacieho súdu je to obsah nároku a nie predmet jeho
ochrany, čo robí pre povahu nároku rozhodujúce, či sa uplatní všeobecný právny inštitút premlčania.
Ak obsahom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je požiadavka na zaplatenie peňažnej sumy, potom
princíp právnej istoty vylučuje, aby plynutiu času neboli priznané žiadne právne účinky. Aj podľa rozsudku
NS SR sp. zn. 2Cdo 194/2011 z 27. 11. 2012 právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, je
právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje. Pod Rc 4/2008 bol publikovaný rozsudok Vrchného súdu
v Olomouci sp. zn. 1Co 63/2003 zo dňa 17. 02. 2004 zastávajúci názor, že ide o právo, ktoré sa
premlčuje, keďže ide o majetkový nárok, ktorý sa odvíja od osobnostného nepremlčateľného práva oproti
opačnému názoru v rozhodnutí NS ČR sp. zn. 33Cdo 1522/2007 zo dňa 28. 06. 2007, podľa ktorého
právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka nepodlieha
premlčaniu. Špecializovaný senát NS ČR následne v ďalšej veci predložil spis veľkému senátu, ktorý v
zhode s publikovaným rozhodnutím dospel k záveru, že uvedené právo sa premlčuje.

Z týchto dôvodov odvolací súd odvolanie žalobcov 1/ a 2/ vytýkajúcich súdu nesprávne právne posúdenie
veci ohľadom vznesenej námietky premlčania považoval za nedôvodné a preto rozsudok okresného
súdu vrátane výroku o trovách konania založeného na výnimočných dôvodoch v zmysle ust. § 150 O.
s. p. ako vecne správny potvrdil

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd tiež podľa ust. § 224 ods. 1 a § 150 O. s. p. Aj
keď mal teda žalovaný plný úspech a prislúchali by mu trovy odvolacieho konania z titulu právneho
zastúpenia advokátom voči žalobcom 1/ a 2/ nepriznal mu ich. Dôvody hodné osobitného zreteľa videl
v okolnostiach, ktoré viedli žalobcov 1/ a 2/ k podaniu odvolania majúceho posúdiť otázku premlčania,
ktorá bola v súdnej praxi ako vyplýva z vyššie uvedeného aj doposiaľ rôzne interpretovaná.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie     n i e    j e     p r í p u s t n é .

V Žiline, dňa 30. septembra 2013



JUDr. Táňa RAPČANOVÁ

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Iveta Labudová", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "9C/83/2011", "guid": "7ba75dc3-f8e4-444e-9441-4128d8f8c6c2:b3ff349a-35bc-4e2a-aeaf-58139555b134", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}