Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 19Co/498/2015 z 13. 1. 2016 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trenčín z 13. januára 2016, sp. zn. 19Co/498/2015, ECLI:SK:KSTN:2016:3512210506.1 Krajský súd Trenčín | 19Co/498/2015 | ECLI:SK:KSTN:2016:3512210506.1 | 2016-01-13 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: § 219 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/3496d526-1497-4980-a69f-d53a6cee774f Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2016:3512210506.1 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/498/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3512210506
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 01. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3512210506.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Beáty Čupkovej a sudkýň
JUDr. Viery Škultétyovej a JUDr. Aleny Záhumenskej v právnej veci navrhovateľa B., zastúpeného J.
proti odporcovi M., o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom, č.k. 11C/388/2012-111 zo dňa 29. októbra 2015,
takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa navrhovateľ domáhal proti
odporcovi zaplatenia náhrady majetkovej škody vo výške 125 Eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo
výške 125 Eur z dôvodu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Nové Mesto
nad Váhom. Odporcovi nepriznal náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil
§ 41 ods. 2 písm. c), d), § 44 ods. 2, 3 Exekučného poriadku, § 3 ods. 1 písm. d), § 6 ods. 1, § 9
ods. 1, 2, § 17 ods. 1, 2 a 3, § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Z vykonaného dokazovania mal za
preukázané, že súdny exekútor V.. L. N. podal dňa 01.12.2008 na Okresný súd Nové Mesto nad Váhom
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo veci oprávneného B., s.r.o.
proti povinnému L. Z.. Exekučným titulom bol Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného
zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s., sp. zn. SR 06855/08 zo dňa 29.07.2008, ktorý nadobudol
právoplatnosť dňa 02.09.2008 a vykonateľnosť dňa 05.09.2008. Okresný súd Nové Mesto nad Váhom
poveril dňa 02.12.2008 pod č. 5304 004376* súdneho exekútora V.. N. vykonaním exekúcie. Posúdením
zisteného skutkového stavu podľa citovaných ustanovení právnych predpisov dospel súd prvého stupňa
k záveru, že návrh navrhovateľa nie je dôvodný. Navrhovateľ sa v konaní domáhal náhrady škody
a nemajetkovej ujmy z titulu nesprávneho úradného postupu, spočívajúceho v nevydaní poverenia,
resp. rozhodnutia exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia v 15-dňovej
zákonnej lehote od podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V zmysle § 9 ods.
1, veta druhá zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci sa za nesprávny úradný postup považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, pričom podľa citovaných ustanovení §
44 Exekučného poriadku, ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia
žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Súd mal za to, že v danej veci o takýto
prípad nejde, pretože z obsahu exekučného spisu tamojšieho súdu, sp. zn. 1Er/2674/2008 vyplynulo,
že v uvedenom exekučnom konaní súd na základe žiadosti súdneho exekútora o udelenie



poverenia doručenej tamojšiemu súdu dňa 01.12.2008 vydal poverenie na vykonanie exekúcie č. 5304
004376* dňa 02.12.2008, t. j. nasledujúci deň potom, ako bola žiadosť Okresnému súdu Nové Mesto
nad Váhom doručená. Je teda zrejmé, že zo strany súdu nedošlo k nesprávnemu úradnému
postupu nevydaním poverenia v zákonnej 15-dňovej lehote, ale práve naopak, súd konal okamžite, keď
preskúmal, či žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul sú v
súlade so zákonom a následne vydal poverenie na vykonanie exekúcie. Teda záver o tom, že konanie
bolo postihnuté zbytočnými prieťahmi, prípadne že vec nebola prejednaná v primeranej lehote, bolo
potrebné odmietnuť ako nesprávny a nedôvodný. Na základe uvedených záverov, keď navrhovateľ v
konaní nepreukázal nesprávny úradný postup exekučného súdu, súd prvého stupňa návrh navrhovateľa
bez ďalšieho v celom rozsahu zamietol. O náhrade trov konania rozhodol súd prvého stupňa tak, že
navrhovateľa zaviazal zaplatiť odporcovi náhradu trov konania podľa § 142 ods. 1 O.s.p., v
zmysle ktorého má v konaní úspešný účastník právo na náhradu účelne vynaložených trov konania proti
účastníkovi, ktorý v konaní úspech nemal. Keďže však odporca do troch pracovných dní od vyhlásenia
rozsudku svoje trovy konania nevyčíslil a zo spisu mu žiadne trovy konania nevyplývali,
súd prvého stupňa podľa § 151 ods. 1 a 2 O.s.p. nebol viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov
konania odporcovi vo vyhlásenom rozsudku a odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., a to, že v spojení s § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. sa mu postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., v konaní rozhodoval
vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g) O.s.p.), súd prvého stupňa
nesprávne právne posúdil podľa § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.
h) O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Doteraz zistený
skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované
a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd
prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu, postupujúc podľa §
101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania.
Navrhovateľ uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich
k tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu, je potrebné z konania
vylúčiť, pričom okolnosť, že odvolací súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod
na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach
verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných
krajských súdov. Uviedol, že konečné rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo
v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa
nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť
navrhovateľa o odročenie nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Nemal možnosť vyjadriť sa k
tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho
rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané
lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu
nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako
strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto
dôkazom a prednesom vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu
svojich protitvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať
sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal
z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia
pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez
uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu
spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na
oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom,
ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti
boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie
je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom
spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah
si určil sám, kedy navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný
spis. Navrhovateľ hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť
dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie



si zabezpečil. K návrhu na prerušenie konania poukázal na to, že na základe ním podanej sťažnosti
na Ústavný súd Slovenskej republiky bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o
tomto návrhu rozhodnúť osobitne. Na podporu tohto tvrdenia poukázal na judikatúru odvolacích súdov
(rozsudok Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 9Co/174/2014). Žiadal preto, aby krajský súd ako súd odvolací
zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Odporca sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd v Trenčíne vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok okresného súdu je
potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na § 219
ods. 2 O.s.p. sa krajský súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správnym odôvodnením okresného
súdu, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich
náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky, sp. zn. III ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku
navrhovateľa. Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku
ktorým na základe týchto premís súd prvého stupňa dospel, sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť
prijateľné, racionálne aj spravodlivé.

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd
rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 02.12.2008, a to rozhodnutím o
poverení. K rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie teda došlo
po uplynutí zákonom stanovenej lehoty, pričom omeškanie predstavuje viac ako 6 mesiacov.

Ako vyplýva z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa, žiadne z týchto tvrdení sa nezakladá
na pravde.

Ako správne konštatoval súd prvého stupňa a odvolací súd sa s týmto konštatovaním v celom rozsahu
stotožňuje, navrhovateľ podáva žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie prostredníctvom
súdneho exekútora na Okresný súd Nové Mesto nad Váhom dňa 01.12.2008 a k vydaniu poverenia na
vykonanie exekúcie dochádza poverením Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č. 5304 004376*
dňa 02.12.2008.

Tamojší súd rozhodol o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia poverením dňa 02.12.2008 č.
5304 004376*, teda v nasledujúci deň po tom, ako bola žiadosť tamojšiemu súdu doručená. Rozpor s
ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku teda nie je daný.

Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka postupu súdu v exekučnom konaní s
poukazom na § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v náväznosti na
ustanovenia zákona o ochrane spotrebiteľov v Občianskom zákonníku, zákone o
spotrebiteľských úveroch, je exekučný súd vždy ex offo povinný skúmať, či rozhodcovský rozsudok
nezaväzuje spotrebiteľa na plnenie právom nedovolené a v rozpore s dobrými mravmi. Spotrebiteľské
právo je jedno z najdynamickejšie sa rozvíjajúcich odvetví súkromného práva, ktoré priamo alebo
nepriamo ovplyvňujú aj právne predpisy na úrovni Európskeho spoločenstva vrátane judikatúry Súdneho
dvora EÚ. Nemožno sa preto v žiadnom prípade stotožniť s tvrdením navrhovateľa, že v
prejednávanej veci sa nejednalo po právnej stránke o zložitú vec.

Odvolací súd dodáva, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov v exekučnom
konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže určiť len
Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických
a právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky
(1ÚS 27/02, 1ÚS 197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne
neopodstatnenej je aj zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými
prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Nie každý zistený prieťah v súdnom
konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez



zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. S ohľadom
na konkrétne okolnosti veci sa totiž postupom dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významným
prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V zmysle záverov ústavného súdu
potom možno konštatovať, že zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia (za stavu, kedy právny predpis
v tomto čase v sebe nezakotvoval žiadnu lehotu, v ktorej má exekučný súd zamietnuť žiadosť o udelenie
poverenia, čo nie je možné zamieňať s pojmom vydanie poverenia) v lehote 14 dní od
doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na exekučný súd, nemožno považovať za
prieťahy v súdnom konaní.

Preto odvolací súd poukazuje, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou škodou,
prípadne ušlým ziskom, by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému
postupu tak, ako to predpokladá § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.

V náväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať
prípadnou nemajetkovou ujmou, tak ako to predpokladá ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.
z., by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej
premisy, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod
sa v prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2
citovaného zákona.

Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov, a že rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd prvého stupňa sa riadne zaoberal
vyhodnotením návrhu navrhovateľa na prerušenie konania a rozhodol osobitne uznesením, ktorým
zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania, riadne v odôvodnení uviedol, z akých dôvodov tento
návrh navrhovateľa zamietol.

M. Tvrdenie navrhovateľa, že súd prvého stupňa prejednal a rozhodol vec v
neprítomnosti navrhovateľa a odporcu a jeho právneho zástupcu bez nariadenia pojednávania, nie
je pravdivé. Súd prvého stupňa na prejednanie veci nariadil pojednávanie, ktorého termín vytýčil na
29.10.2014, navrhovateľ predvolanie na pojednávanie prevzal dňa 26.09.2014, čím účastníkom konania
vytvoril predpoklady pre uplatnenie možnosti vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré považujú pre
rozhodnutie vo veci za podstatné. Na predmetnom pojednávaní sa navrhovateľ zároveň mohol
oboznámiť s obsahom vyjadrenia odporcu k návrhu na začatie konania. Predmetného pojednávania
sa však napriek riadne doručenému predvolaniu nezúčastnil, rovnako ako ani odporca, preto nemožno
uzavrieť, že by v danej súvislosti navrhovateľovi bola súdom prvého stupňa odňatá možnosť vyjadriť
sa k tvrdeniam odporcu v konaní. Súd prvého stupňa, postupujúc podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p.,
sa riadne zaoberal, z akého dôvodu pojednával napriek tej skutočnosti, že riadne predvolaní účastníci
sa na pojednávanie nedostavili.

Navrhovateľ v množstve svojich podaní na súdoch tvrdí, že súd mu svojím postupom odňal možnosť
konať pred súdom, avšak, ako bolo vyššie konštatované, v danej veci bolo nariadené pojednávanie
na konkrétny termín, navrhovateľ bol riadne a včas predvolaný bez ospravedlnenia sa
nedostavil s tým, že na pojednávaní sa súd prvého stupňa oboznámil s obsahom spisu a
obsahom exekučného spisu súdu. Pokiaľ teda súd prvého stupňa na pojednávaní vykonal
dôkazy navrhované navrhovateľom a poskytol možnosť obom účastníkom zúčastniť sa pojednávania,
čím mali možnosť vyjadriť sa k dôkazom, resp. navrhnúť ďalšie dôkazy na preukázanie
svojich tvrdení, takýmto postupom súdu prvého stupňa nedošlo k porušeniu princípov kontradiktórnosti,
princípu rovnosti zbraní ako základných definičných prvkov práva na spravodlivé súdne konanie. Súd
prvého stupňa preto v prejednávanej veci dodržal zásadu priamosti, ústnosti vykonávania dôkazov ako
jednu zo základných zásad občianskeho súdneho konania, ktorú zaručuje nielen Ústava (čl.
48 ods. 2), ale aj Dohovor (čl. 6 ods. 1), keďže táto zásada je súčasťou práva účastníkov konania
na spravodlivé prejednanie veci týkajúce sa ich občianskych práv a záväzkov. Postupom súdu prvého
stupňa preto nedošlo k porušeniu práva vyjadriť sa ku každému z vykonaných dôkazov v zmysle čl. 48
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, k porušeniu zásad priamosti a ústnosti vykonávaných
dôkazov a kontradiktórnosti sporového konania.



Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci aplikoval nesprávne právne
predpisy, a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení
s § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho
konania priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu
mu trovy odvolacieho konania nevyplývajú.

Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .