{"guid": "2da0bab2-8f74-4cc9-ae81-ef2e8bd5ffbc:74fdee28-bead-48e3-853f-b142cdf3ad86", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2019:5613200964.1", "spisova_znacka": "10Co/44/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 10Co/44/2019 z 21. 8. 2019", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Žilina z 21. augusta 2019, sp. zn. 10Co/44/2019, ECLI:SK:KSZA:2019:5613200964.1", "identifikacne_cislo": "5613200964", "sud": {"guid": "sud_130", "nazov": "Krajský súd Žilina", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-zilina"}, "sudca": "JUDr. Viera Koscelanská", "sudca_id": 927, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-viera-koscelanska-927", "datum_vydania": "2019-08-21", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "nazov": "§ 387 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/74fdee28-bead-48e3-853f-b142cdf3ad86", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2019:5613200964.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSZA:2019:5613200964.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSZA:2019:5613200964.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/44/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5613200964
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 08. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5613200964.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana
a sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci žalobcov 1/ Ing. K. U., nar.
XX.X.XXXX, 2/ MUDr. I. U., nar. XX.X.XXXX, 3/ F. U., nar. XX.X.XXXX, všetci bytom A., Q. XX,
právne zastúpení JUDr. Roman Hojer s.r.o. advokátska kancelária, so sídlom Bratislava, Šustekova
51, proti žalovanému Ing. U. Y., nar. X.X.XXXX, bytom L. XXX, právne zastúpenému advokátom JUDr.
Miroslavom Kokavcom, so sídlom N. Y., G.. X. Y. XX, o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, na
základe odvolania žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 7C/42/2013-136
zo dňa 5. decembra 2018 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu   p o t v r d z u j e   vo výroku o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť
žalobkyni 1/ 20.000 eur, žalobcovi 2/ 20.000 eur a žalobkyni 3/ 15.000 eur, všetko do 15 dní od
právoplatnosti rozsudku a vo výrokoch o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania.

Rozsudok okresného súdu   z o s t á v a   n e d o t k n u t ý   vo výroku o zamietnutí žaloby vo zvyšnej časti.

Strany   n e m a j ú   nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalocom 1/ a 2/ po 20.000
eur a žalobkyni 3/ 15.000 eur, všetko do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Vychádzal z nespornej
skutočnosti, že žalovaný ako vodič motorového vozidla porušením svojich právnych povinností spôsobil
dňa 31.1.2010 dopravnú nehodu, v dôsledku ktorej zomrel R. U. - syn žalobcov 1/, 2/ a zároveň brat
žalobkyne 3/; za ktorý skutok bol žalovaný právoplatne odsúdený v trestnom konaní vedenom na
tamojšom súde pod sp. zn. 2T/113/2010. Konštatoval, že pasívna vecná legitimácia žalovaného je daná v
zmysle § 420 ods. 1 Obč. zák. z titulu všeobecnej zodpovednosti za škodu pri nedbanlivostnom zavinení.
2. Okresný súd sa nestotožnil s argumentáciou žalovaného, že by mala byť daná zodpovednosť
podľa § 427 a nasl. Obč. zák. Základnou podmienkou takejto zodpovednosti je to, že ide o škodu
spôsobenú osobitnou povahou prevádzky dopravných prostriedkov. Podľa súdnej praxe však nejde
o prípady, keď škoda síce bola spôsobená porušením právnej povinnosti v súvislosti s prevádzkou
dopravného prostriedku, ale už nie povahou tejto prevádzky; alebo keď škoda síce vznikla v súvislosti
s prevádzkou dopravného prostriedku, ale nebola vyvolaná osobitnou povahou jeho prevádzky (R
20/1975). Okresný súd zdôraznil, že k úmrtiu R. U. došlo porušením právnej povinnosti zo strany
žalovaného ako vodiča motorového vozidla; čo nebolo vyvolané okolnosťami, ktoré by mali pôvod v
prevádzke v tom zmysle, že by „nejako charakterizovali osobitnú povahu prevádzky motorového vozidla“.
K zásahu do práva žalobcov na ochranu osobnosti tak došlo priamo protiprávnym konaním žalovaného,
ktorý ako vinník dopravnej nehody spôsobil smrť ich syna, resp. brata. Preto okresný súd nevyhovel ani



návrhu žalovaného na doplnenie dokazovania výsluchom bývalého člena predstavenstva spoločnosti,
ktorá bola prevádzkovateľom predmetného motorového vozidla.
3. V otázke výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch okresný súd uviedol, že strata dieťaťa
jeho úmrtím v mladom veku je pre rodiča najzávažnejšia životná ujma. Z povahy disproporcie hodnôt
ľudského života a hmotného statku sa pritom nejaví ako „dostatočná náhrada“ za stratený život žiadna
suma. Z hľadiska kritérií zakotvených v § 13 ods. 3 Obč. zák. - závažnosť ujmy a okolnosti, za
ktorých došlo k neoprávnenému zásahu do osobnosti - okresný súd zopakoval, že jedinou príčinou
vzniku dopravnej nehody s tragickým následkom bola nesprávna technika jazdy žalovaného (manéver v
úmysle otočiť sa cez prerušenie zvodidiel na diaľnici), ktorou vytvoril náhlu a neprekonateľnú prekážku.
Prihliadol i na postoj žalovaného v postavení obvineného v trestnom konaní, keď tento produkoval
verziu nehodového deja (náhly prechod z pravého do ľavého jazdného pruhu v dôsledku ohrozenia
slabo osvetleným vozidlom prichádzajúcim z privádzacieho pruhu), ktorá bola vylúčená znaleckým
posudkom, ako aj na skutočnosť, že žalovaný neprejavil „účinný súcit a ľútosť nad smrťou nebohého“,
neospravedlnil sa riadne pozostalým, ani im neposkytol pomoc. Okresný súd poukázal aj na rozhodnutia
súdov v obdobnej veci (rozhodnutie Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 8C/103/2009 v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v banskej Bystrici sp. zn. 15Co/171/2012). Vo zvyšnej časti (u každého zo
žalobcov do sumy 30.000 eur) - nad priznaný rozsah náhrady nemajetkovej ujmy - žalobu zamietol.
4. O trovách prvoinštančného konania rozhodol tak, že žalobcom 1/ a 3/ priznal nárok na ich náhradu
voči žalovanému v plnom rozsahu. Za určujúci vzal okresný súd plný úspech žalobcov v otázke základu
nároku, pričom rozhodnutie o jeho výške záviselo od úvahy súdu a prihliadol tiež na princíp všeobecnej
spravodlivosti. Konštatoval, že o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením
po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (§ 262 ods. 2 CSP), keď pri určení odmeny právneho
zástupcu bude vychádzať zo súdom priznanej sumy, a nie z výšky nároku uplatňovaného v žalobe.

5. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný, ktorý sa domáhal
jeho zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie. Mal za to, že za škodu/ujmu spôsobenú žalobcom
1/ až 3/ zodpovedá nie samotný žalovaný, ale z titulu objektívnej zodpovednosti jeho zamestnávateľ,
prevádzkovateľ a vlastník motorového vozidla Mercedes ML 500 (ev. č. LM-181-BB), ktorým bola
spôsobená dopravná nehoda. Tvrdil, že v prípade tejto osobitnej zodpovednosti za škodu podľa § 427
ods. 1 Obč. zák. nie je možné prenášať zodpovednosť a tým ani pasívnu legitimáciu prevádzkovateľa
na inú osobu. V danej spojitosti žalovaný uviedol, že od začiatku konania bolo známe, že dotknuté
vozidlo mal zverené od svojho zamestnávateľa a mohol ho neobmedzene používať tak na pracovné,
ako i osobné účely.
6. Zároveň „v zmysle platnej súdnej praxe a judikatúry rozhodnutí súdov SR“ v prípade, keď je škoda
spôsobená prevádzkou motorového vozidla, ku ktorej sa viaže zákonné zmluvné poistenie, je takúto
škodu povinná nahradiť poisťovňa/poisťovateľ motorového vozidla. Podľa názoru odvolateľa ide preto
o prípad núteného spoločenstva a keďže poisťovňa nebola žalovaná, mal okresný súd v zmysle § 78
ods. 2 CSP žalobu zamietnuť. Na záver poukazoval na to, že aj výška finančného zadosťučinenia sa
„s odkazom na iné rozhodnutia slovenských súdov v obdobných veciach javí ako vysoká a nie celkom
primeraná skutkovým zisteniam“.

7. Druhá sporová strana zostala v odvolacom konaní nečinná.

8. Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov vymedzených v odvolaní (§
379 a § 380 ods. 1 CSP), z ktorého titulu nedotknutým zostal rozsudok okresného súdu v odvolaním
nenapadnutom výroku o zamietnutí žaloby vo zvyšnej časti a v preskúmavanej časti bez nariadenia
pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) rozsudok okresného súdu podľa
§ 387 ods. 1 CSP potvrdil
9. Žalovaný síce odvolanie formálne vymedzuje ako odvolanie proti rozsudku okresného súdu v celom
rozsahu, ale z jeho obsahu, ktoré hľadisko je určujúce (§ 124 ods. 1 CSP), je zrejmé, že výrok o
zamietnutí žaloby vo zvyšnej časti nenapáda. Pokiaľ by aj odvolací súd striktne formálne rešpektoval
takéto vymedzenie rozsahu odvolania, muselo by byť v dotknutej časti odmietnuté (vecne by rozsudok
okresného súdu nebol - taktiež - preskúmavaný), lebo vo vzťahu k nej nie je žalovaný subjektívne
oprávnený podať odvolanie, keďže tento výrok vyznieva v jej prospech (§ 365 v spojení s § 386 písm.
b/ CSP).

10. Prioritne je nutné zdôrazniť, že žalovaný bol právoplatne (dňa 21.8.2018) uznaný rozsudkom
Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 2T/113/2010-955 z 20.12.2017 v spojení s rozsudkom Krajského



súdu v Žiline sp. zn. 1To/54/2018 z 21.8.2018 za vinného z prečinu usmrtenia, ktorého sa dopustil
spôsobením dopravnej nehody dňa 31.1.2010, pri ktorej - okrem iných - utrpel zranenia syn žalobcov
1/ a 2/ a brat žalobkyne 3/ R. U. (narodený XX.X.XXXX), ktorým dňa X.X.XXXX podľahol. Zo skutkovej
vety - opisu protiprávneho konania odsúdeného U. Y. (žalovaného) - je pritom nepochybné, že príčinou
dopravnej nehody bolo porušenie povinností žalovaným ako vodičom motorového vozidla ev. č. LM-181-
BB.
11. V zmysle § 193 CSP je (občianskoprávny) súd viazaný rozhodnutím príslušného orgánu o tom, že
bol spáchaný trestný čin a o tom, kto ho spáchal. Predmetná viazanosť sa týka nielen samotného výroku
o spáchaní trestného činu, ale zahŕňa aj právoplatné zadefinovanie konkrétneho konania, jeho právnu
kvalifikáciu a formu zavinenia, ako i príčinnú súvislosť medzi týmto konaním a spôsobeným následkom
v narušení chráneného spoločenského vzťahu/hodnoty (bližšie napríklad rozhodnutie publikované v
Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod R 22/1979 alebo R 35/1993).

12. Nadväzne krajský súd uzatvára, že dopravná nehoda a tým aj jej smrteľný následok neboli
spôsobené osobitnou povahou prevádzky motorového vozidla (dopravného prostriedku), ale výlučne
zavineným porušením povinností žalovaného ako vodiča motorového vozidla/účastníka cestnej
premávky. Žalovaný ani len konkrétne skutkovo netvrdí a už vôbec nie minimálne označením dôkazov
preukazuje, aké jedinečné a len osobitnej povahe prevádzky dopravných prostriedkov vlastné okolnosti
mali mať vplyv na vznik škody/ujmy. Nie je preto daný skutkový základ pre aplikáciu § 427 a nasl.
Občianskeho zákonníka; v tomto smere náležite už okresný súd poukázal na ustálenú súdnu prax
(R 72/1975).
13. Navyše, ani v prípade, ak by sa na vzniku škody podieľala aj predmetná špecifická povaha prevádzky
dopravných prostriedkov, nezbavovala by žalovaného zodpovednosti za jeho protiprávne konanie, resp.
za jeho následky. Zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva, že v prípade dopravnej nehody by
sa vždy automaticky jednalo výlučne o objektívnu zodpovednosť prevádzateľa dopravného prostriedku
v zmysle § 427 a nasl. Obč. zák.; presne k takejto konštrukcii však právna argumentácia odvolateľa
smeruje. Takýto názor nie je ani prezentovaný v právnej teórii alebo v súdnej praxi; naopak, rozhodnutie
publikované v Zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov SR pod R 29/1979 priamo definuje možnosť
súbehu zodpovednosti za škodu podľa § 427 Obč. zák a podľa § 420 Obč. zák.

14. Hoci žalovaný opakovane poukazuje hlavne na § 427 Obč. zák., jeho skutková argumentácia,
odvíjajúca sa od toho, že auto mal zverené zamestnávateľom a tiež v čase dopravnej nehody plnil
pracovné povinnosti, smeruje aj k snahe podradiť jeho konanie a súvisiacu zodpovednosť za škodu/
nemajetkovú ujmu pod ustanovenie § 420 ods. 2 Obč. zák. Z výsluchu žalovaného v trestnom konaní
je však úplne nepochybné, že v inkriminovanom čase neplnil žiadne pracovné povinnosti. Aktuálne
prezentované tvrdenia o tom, že v danom čase mal pôvodne smerovať na pracovné rokovanie do
Popradu, ktoré sa napokon neuskutočnilo, je len  účelová. Navyše, ide o veľmi všeobecné skutkové
tvrdenie, bez náležitej špecifikácie (napr. označením osôb, s ktorými sa mal stretnúť; vymedzením
predmetu rokovania; uvedením, kedy a ako bolo dotknuté stretnutie dohodnuté; kedy presne sa malo
uskutočniť atď.)
15. V záujme komplexnosti krajský súd z pripojeného trestného spisu cituje vyjadrenia žalovaného
(v pozícii obvineného, resp. obžalovaného). Pri výsluchu pred vyšetrovateľom dňa 10.5.2010 (č.l. 22
trestného spisu) uvádzal : „My sme boli predtým lyžovať v R. a ja som chcel ešte odskočiť do T....na
pumpe pri obci Q. som sa od obsluhy dozvedel, že pred T. sa tvoria kolóny a preto som sa rozhodol, že
do T. nejdem.“ Na hlavnom pojednávaní dňa 17.1.2012 (č.l. 367 trestného spisu) žalovaný vypovedal:
„V tú nedeľu sme boli lyžovať v R., husto snežilo, lyžovanie sme skončili okolo...my sme boli s družkou
dohodnutí, že ako vždy cez víkend pôjdeme na týždenné nákupy. Ona...nemohla ísť s nami. Dohodli
sme sa, že medzi 17.30 a 18.00 hod. stretneme v Kauflande. Keďže ja som šiel s chlapcami skôr, mali
sme čas, už skôr sme hovorili, že by sme šli do Baumaxu do T. pozrieť nejaké veci, tak som chcel tento
čas využiť, že pôjdeme do T.“.
16. Je namieste dodať, že pri oboch dotknutých výpovediach žalovaného v trestnom konaní bol prítomný
jeho obhajca, ktorý je v súdenej veci jeho právnym zástupcom.

17. Bez ohľadu na rozoberané konkrétnosti súdenej veci krajský súd uvádza, že v prípade
prenechania motorového vozidla zamestnávateľom zamestnancovi do neobmedzeného užívania
(na služobné/pracovné i osobné účely) nie je z hľadiska zodpovednosti za ujmu vzniknutú pri
dopravnej nehode určujúcou okolnosťou, kto je vlastník (eventuálne evidenčný držiteľ) vozidla. Takouto
určujúcou okolnosťou je skutočnosť, či pri spôsobení škody dotknutým motorovým vozidlom konkrétny



zamestnanec plnil pracovné úlohy; t.j. či išlo o situáciu v rámci činnosti zamestnávateľa, na ktorú bol
použitý zamestnanec.

18. Neobstojí ani tvrdenie žalovaného, že v prípade zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla, ku ktorému sa viaže zmluvné poistenie zodpovednosti za takúto škodu, ide  o nútené
spoločenstvo (aj) poisťovne. Odvolateľ nielenže neuvádza, podľa ktorého (hmotnoprávneho) zákonného
ustanovenia by sa o takýto druh procesného spoločenstva malo jednať, ale v odvolaní ani nedefinuje
subjekt, s ktorým by poisťovňa mala nútené spoločenstvo tvoriť.
19. Zodpovednosť (všeobecná) za škodu v zmysle § 420 ods. 1 Obč. zák. a zodpovednosť poisťovne
pri uplatnení priameho nároku poškodeného podľa § 15 zákona č. 381/2001 Z.z. sú rôznymi druhmi
zodpovednosti, s rozdielnymi podmienkami pre ich vznik.  Aj keby nastala situácia, že by prichádzali
do úvahy oba dotknuté nároky, nejedná sa o nútené spoločenstvo. Naopak, je výlučne na žalobcovi,
ktorý zo zodpovedných subjektov bude žalovať, alebo či ich bude žalovať oboch súčasne. Podmienkou
núteného spoločenstva v zmysle § 78 ods. 1 CSP je, že osobitný predpis vyžaduje pre úspech v spore
účasť všetkých účastníkov právneho vzťahu. Žalovaný v tomto smere neuvádza, ktorý právny predpis by
mal obsahovať takéto ustanovenie. Ak sa jeho úvaha odvíja od zákona č. 381/2001 Z.z., mal zrejme na
mysli § 15 dotknutej právnej normy, ktorý však okolnosť núteného procesného spoločenstva nedefinuje.

20. Napokon nie je dôvodnou ani odvolacia námietka týkajúca sa výšky priznaného finančného
zadosťučinenia - „s odkazom na iné rozhodnutia slovenských súdov v obdobných veciach javí ako
vysoká a nie celkom primeraná skutkovým zisteniam“. Citovaná formulácia  je maximálne všeobecná,
bez uvedenia akéhokoľvek „iného rozhodnutia súdu v obdobnej veci“, ktoré by inak posudzovalo
dotknutú otázku, resp. v rozpore s ktorým by výška náhrady priznaná v súdenej veci mala byť v
(diametrálnom) rozpore. Taktiež žalovaný vôbec neuvádza, ktoré konkrétne skutkové zistenia by neboli
pri určení výšky náhrady okresným súdom zohľadnené, resp. (naopak) na ktoré by malo byť neprimerane
prihliadané.

21. Takto vymedzená odvolacia námietka nie je nadväzne relevantne spôsobilá podmieniť konkrétny
prieskum dotknutých záverov súdu prvej inštancie, vrátane k nim vedúcich úvah a východísk. Pokiaľ by
krajský súd na základe vyššie citovanej všeobecnej formulácie vykonal (podrobný/štandardný) odvolací
prieskum, postupoval by v rozpore nielen s bezprostredným textom zákona (osobitne § 380 ods. 1
CSP), ale nerešpektoval by samotnú podstatu sporového kontradiktórneho súdneho procesu. Navyše
by neprimerane zvýhodnil žalovaného, čím by porušil elementárnu zásadu rovnosti strán sporu (čl. 47
ods. 3 Ústavy SR, nadväzne i čl. 6 ods. 1 Základných princípov CSP).
22. Pri akceptácii takéhoto (žalovaným minimálne naznačovaného) nazerania na procesné povinnosti
odvolateľa a súvisiaci postup odvolacieho súdu by sa v zásade vždy jednalo o úplný ex offo odvolací
prieskum. S určitým zjednodušením, ale presne vystihujúcim podstatu prístupu žalovaného, možno
uviesť, že na podrobné posúdenie všetkých rozhodujúcich okolností odvolacím súdom by postačovalo
odvolateľovi uviesť, že s rozhodnutím okresného súdu nesúhlasí; eventuálne, že uložená mu povinnosť
plnenia sa javí neprimerane vysoká. Ako už bolo konštatované, uvedené absolútne popiera účel a zmysel
sporového konania, ktorého neoddeliteľnou súčasťou je zodpovednosť strany za ňou zvolený spôsob
využitia zákonom jej priznaných procesných práv a povinností. Pokiaľ odvolateľ nie je pri vymedzení
konkrétnych odvolacích dôvodov dôsledný, nemôže ísť daná nedôslednosť na ťarchu protistrany a
nedostatočnosť vymedzenia odvolacích dôvodov nemôže z vlastnej iniciatívy nahrádzať ani odvolací
súd.

23. Nakoľko odvolacie námietky vymedzené žalovaným, ktorými je odvolací súd viazaný, neboli dôvodné
a odvolací súd nezistil ani nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré prihliada z úradnej povinnosti
(§ 380 ods. 2 CSP), v preskúmavanej meritórnej časti napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny.

24. Žalovaný síce odvolaním napadol rozsudok okresného súdu v celom rozsahu, ale vo vzťahu k výroku
o trovách prvoinštančného konania nevymedzil žiadnu konkrétnu námietku. Nadväzne, potvrdenie
posudzovaného rozhodnutia v meritórnej časti, od ktorej je výrok o trovách konania priamo závislý,
zakladá vecnú správnosť aj dotknutého bezprostredne podmieneného výroku o nároku na náhradu trov.
Len na okraj krajský súd dopĺňa, že okresný súd primerane povahe veci aplikoval zásadu úspechu v
spore, vrátane princípu všeobecnej spravodlivosti. Zároveň v zmysle § 11 ods. 8 vyhl. č. 655/2004 Z.z.
sa tarifná hodnota odmeny za právne služby neodvíja od výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy,
ale od samotnej skutočnosti, že sa žiada/la náhrada nemajetkovej ujmy.



25. Odvolateľ/žalovaný nebol v odvolacom štádiu (vôbec) úspešný, preto nemá nárok na náhradu jeho
trov; naopak vo všeobecnosti ho zaťažuje povinnosť ich náhrady protistrane. Avšak žalobcom 1/ až 3/
žiadne relevantné (odôvodnené a účelne vynaložené) trovy konania v súvislosti odvolacím prieskumom
preukázateľne nevznikli; žalobcovia ich vznik netvrdia a tento nevyplýva ani z obsahu súdneho spisu.
Následne krajský súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 251 CSP a § 396 ods. 1 CSP vyslovil, že
strany nemajú nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Takéto „jednostupňové“ rozhodnutie o
nároku na náhradu trov konania zodpovedá aj východiskám a záverom ustálenej rozhodovacej praxe
najvyšších súdnych autorít (bližšie napr. rozhodnutie publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov SR pod R 72/2018).

26. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku   j e   p r í p u s t n é   dovolanie z dôvodov vymedzených v § 420 a § 421 CSP.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, v lehote dvoch mesiacov
od doručenia tohto rozhodnutia na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom a dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch vymedzených v § 429 ods. 2 CSP.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "7C/42/2013", "guid": "8ce599d6-0b8e-4bd0-b1a3-69a7671fb9b7:291d9440-2787-4ca2-bc4b-5a0e96a1bfe0", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "4385d9da-419d-48ef-9ef0-e398d5f9b5b7:1d3a1746-0eb3-47a0-bb51-9e424443b2a3", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2019:8417010040.1", "spisova_znacka": "1To/54/2018", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 1To/54/2018 z 12. 3. 2019", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2019-03-12", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2019:8417010040.1"}, {"guid": "21d532e0-4551-40d2-b9e2-3ebe81a19cdd:05ed73dc-a4d3-47b9-bb6b-ce8b2934c465", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2013:6909208770.2", "spisova_znacka": "15Co/171/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 15Co/171/2012 z 14. 5. 2013", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2013-05-14", "citacie_n": 37, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2013:6909208770.2"}], "citovane_v": []}