Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 13CoE/43/2016 z 21. 3. 2016 Citácia: uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica z 21. marca 2016, sp. zn. 13CoE/43/2016, ECLI:SK:KSBB:2016:6715206342.1 Krajský súd Banská Bystrica | 13CoE/43/2016 | ECLI:SK:KSBB:2016:6715206342.1 | 2016-03-21 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: EP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/00c4e39c-6cc3-4d96-ba80-63763782c90f Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2016:6715206342.1 Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13CoE/43/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6715206342
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ferdinand Zimmermann
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6715206342.1

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s. r. o.,
IČO: 35 807 598, so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, zastúpený Advocate, s. r. o., IČO: 36 865 141,
so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, proti povinnému: K.. Y. R., nar. XX. XX. XXXX, bytom v N., N. XX,
pošta H., vedenej pod spisovou značkou EX 16798/15 súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým,
PhD., Exekútorský úrad so sídlom v Bratislave, Záhradnícka 60, na vymoženie pohľadávky oprávneného
v sume 250 € s prísl., na odvolanie oprávneného zo dňa 18. 09. 2015 proti uzneseniu Okresného súdu
Zvolen č. k. 10Er/213/2015-13 zo dňa 21. 08. 2015, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu potvrdzuje.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením prvostupňový exekučný súd žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa
Krutého, PhD., o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 05. 03. 2015 zamietol.

V dôvodoch rozhodnutia súd uviedol: „Návrhom zo dňa 05.03.2015 sa oprávnený domáha vykonania
exekúcie proti povinnému pre vymoženie sumy 250,- Eur s príslušenstvom na podklade exekučného
titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom
Slovenská rozhodcovská, a.s. so sídlom v Bratislave zo dňa 13.11.2014, sp. zn. SR 10819/14, ktorý
podľa vyznačenej doložky nadobudol právoplatnosť dňa 31.12.2014 a vykonateľnosť dňa 05.01.2015.
Žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súdny exekútor doručil tunajšiemu súdu dňa
05.05.2015.

V exekučnom titule bola povinnému uložená povinnosť na zaplatenie sumy 250,- Eur, poplatku vo výške
164,56 Eur, úroku vo výške 32 % ročne zo sumy 250,- Eur od 18.10.2012 do zaplatenia, úroku z
omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 414,56 Eur od 16.02.2013 do zaplatenia, trov mediačného
konania vo výške 158,17 Eur, poplatku za upomienky vo výške 20,- Eur a trov rozhodcovského konania
vo výške 201,94 Eur, to všetko v mesačných splátkach vo výške 100,- Eur pod následkom straty výhody
splátok v prípade nezaplatenia čo i len jednej splátky riadne a včas.

Rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc vo veci rozhodnúť z rozhodcovskej zmluvy, uzavretej medzi
účastníkmi exekučného konania dňa 17.10.2012.

Z príloh, ktoré oprávnený priložil k návrhu na vykonanie exekúcie súd zistil, že oprávnený a povinný
uzatvorili dňa 17.10.2012 zmluvu o úvere, z ktorej vyplýva, že oprávnený ako veriteľ poskytol povinnému
ako dlžníkovi úver v sume 250,- Eur, ktorý sa dlžník zaviazal vrátiť s navýšením o príslušný poplatok
vo výške 242,- Eur, t.j. celkovo zaplatiť sumu 492,- Eur v 12-tich mesačných splátkach po 41,- Eur. V
zmluve je uvedené RPMN 304,1 %.



Podľa § 41 ods. 2 písm. d) zákona č. 233/1995 Z.z., o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok), podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných
rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.
Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

V súvislosti s citovanými zákonnými ustanoveniami súd považuje za potrebné na prvom mieste poukázať
na stanovisko Ústavného súdu Slovenskej republiky zaujaté v uznesení č.k. PLz. ÚS 1/2014-27 zo
dňa 07.05.2014, v ktorom ústavný súd rozhodol, že „Pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného poriadku) sa môžu primerane uplatniť ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak exekučný súd pri preskúmavaní
žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných
dôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (exekučný titul, návrh
na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomto základe posúdi exekučný titul v
neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosť vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak
tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho rozhodnutie dôvod na vyslovenie porušenia základného práva
oprávneného vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky. Pre ústavnú konformnosť konania ako celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosť
reálne poskytnutá v odvolacom konaní.“

K spotrebiteľskej povahe záväzkovoprávneho vzťahu medzi účastníkmi konania

Podľa § 2 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z., o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení účinnom ku dňu uzatvorenia predmetnej
zmluvy o úvere (ďalej len ako „zákon o spotrebiteľských úveroch“), na účely tohto zákona sa rozumie
spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania.
Podľa § 52 ods. 4 zákona č. 40/1964 Zb., Občiansky zákonník (ďalej prípadne len „OZ“), spotrebiteľ
je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej
obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
Podľa § 52 ods. 1 OZ, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú
uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
Podľa § 52 ods. 2 OZ v znení účinnom do 31.03.2015, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako
aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy,
ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody,
ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

Súd preskúmal predmetnú žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, pričom zistil
nasledovný stav:

Oprávnený ako dodávateľ a povinný ako spotrebiteľ uzavreli dňa 17.10.2012 zmluvu o úvere a v
ten istý deň vo forme osobitnej zmluvy aj rozhodcovskú zmluvu. Súd posúdil právne vzťahy z oboch
predmetných zmlúv ako spotrebiteľské zmluvné vzťahy. Pri určení, či ide o spotrebiteľskú zmluvu na
účely posúdenia ne/prijateľnosti jej jednotlivých dojednaní nie je podstatný predmet zmluvy, ale povaha
jej strán. Súdny dvor v týchto súvislostiach v rozsudku vo veci C-488/11 Dirk Frederik Asbeek Brusse,
Katarina de Man Garabito proti Jahani BV, zo dňa 30.05.2013 (body 29-30), pokiaľ ide pôsobnosť
smernice 93/13 EHS uviedol, že žiadne ustanovenie smernice neuvádza, na aké druhy zmlúv sa
aplikuje, pritom smernica definuje zmluvy, na ktoré sa vzťahuje, odkazom na určitú vlastnosť zmluvných
strán, podľa toho či konajú alebo nekonajú s cieľom vzťahujúcim sa k ich obchodom, podnikaniu alebo
povolaniu.

Pokiaľ ide o postavenie veriteľa ako dodávateľa, o uvedenej skutočnosti súd nemal žiadne pochybnosti,
a to jednak s ohľadom na predmet činnosti dodávateľa uvedený v Obchodnom registri, ktorým je aj



poskytovanie úverov z vlastných zdrojov, ako aj vzhľadom k tomu, že súdu je z rozhodovacej činnosti
známe, že oprávnený v obdobných prípadoch rovnakého druhu a neurčitého počtu vystupuje opätovne.

Pokiaľ ide o postavenie povinného ako dlžníka, tento mal preukázateľne postavenie spotrebiteľa.

V predmetnej zmluve o úvere sa nachádza ustanovenie, v zmysle ktorého „Dlžník prehlasuje, že finančné
prostriedky sú poskytnuté na výkon: zamestnania ? povolania ? podnikania ? iný účel ?.“ V predmetnom
ustanovení bola prostredníctvom „X“ zaškrtnutá možnosť, že finančné prostriedky sú poskytnuté na iný
účel.

Zákon o spotrebiteľských úveroch č. 129/2010 Z.z. účinný v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy o úvere
vymedzuje spotrebiteľa v podstate zhodným spôsobom ako OZ v ustanovení § 52 ods. 4. V zmysle
§ 2 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch je pojem „spotrebiteľ“ vymedzený tým spôsobom, že
ide o fyzickú osobu, ktorá nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania. Na rozdiel
od prechádzajúcej právnej úpravy (zákon č. 258/2001 Z.z.) teda v zmysle § 2 písm. a) zákona o
spotrebiteľských úveroch účinného v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy o úvere nie je podstatný
účel použitia poskytnutých peňažných prostriedkov, ale skutočnosť, či dlžník koná v rámci predmetu
svojho povolania alebo podnikania. Po oboznámení sa s celým obsahom predmetnej zmluvy o úvere,
k nej prislúchajúcich všeobecných obchodných podmienok, ako aj rozhodcovskej zmluvy, nemal súd
preukázané, že by dlžník konal pri uzatváraní predmetných zmlúv v rámci svojej podnikateľskej alebo
inej obchodnej činnosti.

Ustanovenie § 2 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z. hovorí, že ide o vymedzenie spotrebiteľa na účely
zákona o spotrebiteľských úveroch, týkajúceho sa ochrany v partikulárnej oblasti spotrebiteľských
úverov. Na účely posúdenia neprijateľných podmienok v rámci zmluvného vzťahu účastníkov
exekučného konania je potrebné vychádzať z vymedzenia spotrebiteľa obsiahnutého v prvej časti
OZ, ktorej obsahom sú všeobecné ustanovenia OZ. Z ustanovenia § 52 ods. 4 OZ, vyplýva, že je
rozhodujúce, či účastník zmluvy koná v rámci podnikateľskej alebo obchodnej činnosti, ako však už bolo
uvedené z obsahu predmetnej zmluvy o úvere, z pripojených všeobecných obchodných podmienok, ako
aj rozhodcovskej zmluvy súd uvedenú skutočnosť nemal preukázanú.

Skutočnosť, že zmluva o úvere predstavuje tzv. „absolútny obchod“ v zmysle § 261 ods. 6 Obchodného
zákonníka (v súčasnom znení) a jej právna úprava je v systéme vnútroštátneho práva SR obsiahnutá
v Obchodnom zákonníku, nemá za následok skutočnosť, že na záväzkovoprávny vzťah účastníkov
exekučného konania, vyplývajúci zo zmluvy o úvere a z rozhodcovskej zmluvy, sa nevzťahuje pôsobnosť
príslušných právnych noriem o ochrane spotrebiteľa. V zmysle § 52 ods. 2 OZ v znení účinnom
do 31.03.2015 sa ustanovenia o ochrane postavenia spotrebiteľa použijú vždy pokiaľ je účastníkom
právneho vzťahu spotrebiteľ. Teda pri posudzovaní otázky pôsobnosti predmetných právnych noriem
o ochrane spotrebiteľa je okolnosť, že predmetná zmluva o úvere bola uzatvorená podľa Obchodného
zákonníka bez významu.

K posúdeniu individuálnosti dojednania zmluvných podmienok, z ktorých rozhodcovský súd odvodil
právomoc rozhodnúť spor medzi účastníkmi exekučného konania

Súd v rámci exekučného konania nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je
exekučným titulom; nemôže preskúmavať právne a skutkové závery, ktoré boli výsledkom konania, ktoré
predchádzalo vydaniu rozhodnutia, na poklade ktorého sa má vykonať exekúcia. Ak však exekučný
súd skúma platnosť rozhodcovskej zmluvy, takýto postup nemožno považovať za posudzovanie vecnej
správnosti rozsudku rozhodcovského súdu, ale len za realizáciu oprávnenia vyplývajúceho z ust. § 44
ods. 2 Exekučného poriadku.

Nakoľko v danom prípade rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc vec rozhodnúť z dohody medzi
účastníkmi konania, ktorí, ako už súd ustálil v predchádzajúcej časti odôvodnenia tohto rozhodnutia, boli
voči sebe navzájom v postavení spotrebiteľa a dodávateľa, je povinnosťou exekučného súdu v rámci
prieskumnej právomoci vyplývajúcej z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku ustáliť, či ustanovenia
takejto dohody nie sú neprijateľnými podmienkami obsiahnutými v spotrebiteľskej zmluve. Ešte predtým
je však potrebné zodpovedať otázku, či zmluvné dojednania dohody účastníkov exekučného konania o
právomoci rozhodcovského súdu ich vzájomný spor rozhodnúť boli alebo neboli dojednané individuálne,



pričom pokiaľ by boli dojednané individuálne, v takom prípade by boli vylúčené z obsahového prieskumu
v tom zmysle, či ide o neprijateľné podmienky v spotrebiteľskej zmluve.

Podľa § 53 ods. 1 OZ, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len
"neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu
plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo
ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.
Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, v znení účinnom do 31.12.2014
(ďalej prípadne len „ZRK“), rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky
alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom
vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní.
Podľa § 4 ods. 1 ZRK, rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu
rozhodcovskej doložky k zmluve.
Podľa § 53 ods. 2 OZ, za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými
mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.
Podľa čl. 3 ods. 2 veta prvá smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica 93/13 EHS“), podmienka sa nepovažuje za individuálne
dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky,
najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou.

Vo vzťahu k posúdeniu individuálnosti dojednania o právomoci rozhodcovského súdu rozhodnúť spor
medzi účastníkmi exekučného konania exekučný súd považuje za podstatné na prvom mieste poukázať
na právnu úpravu zákona o rozhodcovskom konaní, ktorý v ustanovení § 4 ods. 1 stanovuje, že
rozhodcovskú zmluvu možno uzavrieť buď vo forme osobitnej zmluvy alebo vo forme rozhodcovskej
doložky k zmluve.

Kým v druhom prípade je rozhodcovská zmluva vo forme rozhodcovskej doložky inkorporovaná
medzi ustanovenia inej zmluvy, na rozdiel od toho v prvom prípade má formu osobitnej zmluvy. V
súvislosti s ustanovením § 4 ods. 1 ZRK je však podstatné, že predmetné ustanovenie hovorí o forme
rozhodcovskej zmluvy ako právneho úkonu, pričom formu rozhodcovskej zmluvy nemožno v nijakom
prípade zamieňať ani stotožňovať s kontraktačným procesom, ktorý je procesom vzniku zmluvy ako
dvojstranného právneho úkonu. Teda skutočnosť, že rozhodcovská zmluva bola uzavretá vo forme
osobitnej zmluvy (teda na samostatnej listine) ešte nepreukazuje, že jej jednotlivé ustanovenia (z ktorých
rozhodcovská zmluva pozostáva) boli dojednané individuálne. Pre záver o individuálnosti dojednania
účastníkov exekučného konania o právomoci rozhodcovského súdu nie je rozhodujúca konečná forma
rozhodcovskej zmluvy, ale práve proces kreovania, resp. vzniku dohody účastníkov o právomoci
rozhodcovského súdu.

Ďalšou okolnosťou, ktorú je potrebné v súvislosti s posudzovaním dohody účastníkov o právomoci
rozhodcovského súdu zvýrazniť je, že ochrana pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľskej
zmluve nie je obmedzená len na zmluvné dojednania obsiahnuté vo všeobecných obchodných
podmienkach, ale týka sa akéhokoľvek zmluvného dojednania, s ktorým sa v zmysle § 53 ods.
2 OZ spotrebiteľ pri uzatváraní zmluvy mal síce možnosť oboznámiť, ale nemohol ovplyvniť jeho
obsah. Predmetné ustanovenie § 53 ods. 2 OZ je transpozíciou čl. 3 ods. 2 smernice 93/13 EHS,
v súlade s ktorým je potrebné § 53 ods. 2 OZ vykladať. Z čl. 3 ods. 2 smernice 93/13 EHS je
zrejmé, že zmluvné dojednanie v predbežne formulovanej štandardnej zmluve (nielen vo všeobecných
obchodných podmienkach) sa nepovažuje za individuálne dojednané, ak spotrebiteľ nebol schopný
ovplyvniť podstatu podmienky. Pritom je zrejmé, že predmetom posúdenia neprijateľnosti v zmysle
uvedeného ustanovenia smernice 93/13 EHS nie je predbežne formulovaná zmluva ako celok, ale
jednotlivé dojednania v nej obsiahnuté. To napokon rovnako vyplýva aj z ustanovenia § 53 ods. 1 OZ, v
zmysle ktorého je predmetom prieskumu ne/prijateľnosti nie zmluva ako celok, ale jednotlivé dojednania
v nej obsiahnuté.

V súvislosti s výkladom čo možno rozumieť pod podstatou, resp. obsahom rozhodcovskej zmluvy, je
potrebné zohľadniť ustanovenie § 3 ods. 1 ZRK, ktoré stanovuje, že rozhodcovskou zmluvou (bez
ohľadu na to, či má formu osobitnej zmluvy alebo doložky k inej zmluve) sa rozumie dohoda medzi
zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v



určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní. Podstatou,
resp. obsahom rozhodcovskej zmluvy (bez ohľadu na to, či má formu osobitnej zmluvy alebo doložky
k inej zmluve) je dohoda zmluvných strán jednak o otázke, či sa v rozhodcovskom konaní rozhodnú
všetky alebo len niektoré spory medzi zmluvnými stranami, ďalšou otázkou, ktorú zmluvné strany
vzájomnou dohodou v obsahu rozhodcovskej zmluvy upravujú je, či sa v rozhodcovskom konaní
rozhodnú spory, ktoré už vznikli alebo (aj) tie, ktoré ešte len vzniknú, a taktiež v obsahu rozhodcovskej
zmluvy strany vecne vymedzujú spory z akého vzájomného právneho vzťahu, resp. akého okruhu
vzájomných právnych vzťahov budú predmetom rozhodcovského konania.

V danej súvislosti sa súd oboznámil s rozhodcovskou zmluvou, ktorú priložil oprávnený k návrhu na
vykonanie exekúcie, pričom zistil, že predmetná zmluva je, pokiaľ ide o formu, uzavretá na samostatnej
listine, v ktorej sú „vyštvorčekované“ kolónky pre doplnenie údajov o dlžníkovi a ručiteľovi, ďalej sú
na predmetnej listine „vyštvorčekované“ kolónky pre doplnenie čísla zmluvy o úvere a doplnenie dňa
uzavretia zmluvy o úvere, a napokon kolónka pre doplnenie údaja o dátume podpisu rozhodcovskej
zmluvy.

Čl. I. bod 1. predmetnej rozhodcovskej zmluvy stanovuje, že „Rozhodcovským súdom sa na účely
tejto zmluvy rozumie Stály rozhodcovský súd zriadený spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s. so
sídlom Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava, IČO: 35 922 761, zapísaná v Obchodnom registri
Okresného súdu Bratislava I, Oddiel Sa, vložka č. 3530/B. (ďalej len „Stály rozhodcovský súd“).“ V
zmysle čl. II bodu 1. rozhodcovskej zmluvy je predmet rozhodcovskej zmluvy vymedzený nasledovne
„Všetky spory, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere č. ????????? uzatvorenej dňa ?? ?? ???? , vrátane
sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, ako aj spory, ktoré vzniknú z dohody o vyplnení zmeniek
zabezpečujúcej uvedenú úverovú zmluvu a uplatnenia práv z takto vyplnenej zmenky, vrátane sporov
o jej platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom, ak žalujúca
zmluvná strana podá žalobu na Stálom rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené
podľa vnútorných predpisov Stáleho rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným
podľa vnútorných predpisov Stáleho rozhodcovského súdu (...), b) pred príslušným súdom Slovenskej
republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zákon
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok).“

Z obsahu predmetnej rozhodcovskej zmluvy mal súd preukázané, že ide o štandardnú vopred
naformulovanú zmluvu, ktorá bola uzavretá ohľadom riešenia sporov zo vzájomného spotrebiteľského
zmluvného vzťahu. Rozhodcovská zmluva vo forme osobitnej zmluvy nie je jednotlivým zmluvným
dojednaním, a to ani sama osebe, a ani vo vzťahu k zmluve o úvere, ktorej sa týka, ale naopak sama
rozhodcovská zmluva pozostáva z jednotlivých zmluvných dojednaní, ktoré ju ako osobitnú zmluvu
tvoria. Exekučný sud zistil, že do predmetnej zmluvy bolo možné doplniť len údaje o označení dlžníka
a ručiteľa, identifikačné údaje o zmluve o úvere, a to jej číslo a dátum jej uzavretia, a údaj o dátume
podpisu rozhodcovskej zmluvy. Všetky ostatné zmluvné dojednania rozhodcovskej zmluvy boli vopred
naformulované, pričom pokiaľ ide o samotný predmet rozhodcovskej zmluvy, dlžník nemal možnosť
akokoľvek ovplyvniť nielen výber rozhodcovského súdu, ktorý bol v čl. I bod 1. rozhodcovskej zmluvy
vopred určený, ale nemal ani možnosť akokoľvek modifikovať obsah rozhodcovskej zmluvy pokiaľ ide
o okruh vzájomných sporov, ktoré by mal rozhodcovský súd medzi účastníkmi rozhodnúť, a to či už z
hľadiska vecného rozsahu, teda či sa rozhodcovská zmluva bude vzťahovať na všetky alebo len niektoré
vzájomné spory medzi účastníkmi rozhodcovskej zmluvy, s prípadným vecným vymedzením o aké spory
pôjde. Naopak z vopred naformulovaného predmetu rozhodcovskej zmluvy obsiahnutého v čl. II. bod 1.
vyplýva vopred určený presný vecný okruh sporov (so špecifikáciou, že pôjde o spory zo zmluvy o úvere,
ale aj o spory, ktoré vzniknú z dohody o vyplnení zmeniek zabezpečujúcej uvedenú úverovú zmluvu, ako
aj spory z uplatnenia práv z vyplnenej zmenky), s tým, že pôjde o všetky spory, ktoré medzi zmluvnými
stranami z takto vecne vymedzeného okruhu vzťahov vzniknú.

Na základe uvedeného mal teda exekučný súd preukázané, že povinný ako dlžník pri uzatváraní
rozhodcovskej zmluvy nemal možnosť ovplyvniť okruh otázok, na ktorom sa môžu účastníci
rozhodcovskej zmluvy v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 ZRK dohodnúť, pričom podstatu, resp. obsah
rozhodcovskej zmluvy tvorí práve úprava týchto otázok.

Podľa § 53 ods. 3 OZ, ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi
dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.



Podľa čl. 3 ods. 2 veta tretia smernice 93/13 EHS, keď predajca alebo dodávateľ vznesie námietku, že
štandardná podmienka bola individuálne dohodnutá, musí o tom podať dôkaz.

Z ust. § 53 ods. 3 OZ vyplýva vyvrátiteľná domnienka, že zmluvné ustanovenia medzi dodávateľom a
spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané. V danom prípade dôkazné bremeno zaťažuje
dodávateľa. S ohľadom na už uvedenú argumentáciu mal súd za to, že ustanovenia rozhodcovskej
zmluvy zo dňa 17.10.2012, a to konkrétne čl. I bod 1. rozhodcovskej zmluvy, ktorý obsahuje určenie
osoby rozhodcu a čl. II. bod 1., ktorý obsahuje vymedzenie vecného okruhu sporov, na riešenie ktorých
sa rozhodcovská zmluva vzťahuje, neboli so spotrebiteľom individuálne dojednané vzhľadom na to, že
tento nemohol ovplyvniť obsah, resp. podstatu týchto zmluvných dojednaní. Len samotnú skutočnosť,
že rozhodcovská zmluva bola uzavretá vo forme osobitnej zmluvy, nemožno považovať za unesenie
dôkazného bremena v zmysle § 53 ods. 3 OZ, pričom dôkazná povinnosť dodávateľa vyplýva aj z
ustanovenia čl. 3 ods. 2 veta tretia smernice 93/13 EHS vo vzťahu ku ktorému predstavuje § 53 ods.
3 OZ transpozičné ustanovenie. Naopak v bode 13 veta druhá Všeobecných podmienok poskytnutia
úveru, ktoré tvoria súčasť predmetnej zmluvy o úvere, sa uvádza, že „Zmluvné strany sa dohodli, že
pred rozhodnutím sporu v konaní pred rozhodcovským súdom môže ktorákoľvek zmluvná strana využiť
mediáciu, pri ktorej zmluvné strany pomocou mediátora riešia spor, ktorý vznikol z tejto zmluvy o úvere,
ručiteľského vyhlásenia, dohody o vyplnení zmeniek a zmenky, vrátane sporu o ich platnosť, výklad
alebo zrušenie.“ Z uvedeného ustanovenia Všeobecných podmienok poskytnutia úveru mal súd naopak
v rozpore s dôkazným bremenom vyplývajúcim dodávateľovi z ustanovenia § 53 ods. 3 OZ preukázané,
že dodávateľ už v samotných všeobecných obchodných podmienkach zmluvy o úvere dopredu počítal
s rozhodovaním vzájomných sporov v rozhodcovskom konaní.

Na tomto mieste exekučný súd uvádza, že k záveru, že ustanovenia rozhodcovskej zmluvy neboli so
spotrebiteľom individuálne dojednané, dospel v skutkovo a právne obdobnej veci, v ktorej vystupoval
rovnaký oprávnený, aj Krajský súd v Banskej Bystrici napr. v uznesení sp. zn. 3CoE/19/2015 zo dňa
18.02.2015.

K právnemu posúdeniu ne/prijateľnosti dojednaní rozhodcovskej zmluvy

Podľa čl. 3 ods. 1 smernice 93/13 EHS, zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá
sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.
Podľa čl. 3 ods. 3 smernice 93/13 EHS, príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam
podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé.
Podľa § 53 ods. 4 písm. r) OZ v znení účinnom do 31.12.2014, za neprijateľné podmienky
uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej
rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.
Podľa § 53 ods. 5 OZ, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Súd posudzuje ne/prijateľnosť konkrétnych zmluvných dojednaní nielen prostredníctvom
demonštratívneho výpočtu neprijateľných podmienok obsiahnutého v ust. § 53 ods. 4 OZ, ale aj
prostredníctvom tzv. generálnej klauzuly obsiahnutej v ust. § 53 ods. 1 OZ. Samotná smernica 93/13 EHS
rovnako ako Občiansky zákonník obsahuje okrem indikatívneho a príkladného výpočtu neprijateľných
podmienok, obsiahnutého v prílohe, aj generálnu klauzulu, obsiahnutú v čl. 3 ods. 1, pretože počíta s
tým, že nekalé môžu byť nielen zmluvné dojednania príkladmo uvedené v prílohe smernice, čo napokon
jasne vyplýva aj z čl. 3 ods. 3 smernice, ktorý uvádza, že zoznam uvedený v prílohe „je indikatívny a
nevyčerpávajúci“. Neprijateľnou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve je teda vždy zmluvné ustanovenie,
ktoré možno podradiť pod niektorú z klauzúl obsiahnutých v ust. § 53 ods. 4 OZ, ale zároveň môže
byť kvalifikované ako neprijateľná podmienka aj zmluvné ustanovenie, ktoré nie je možné podradiť pod
niektorú z týchto klauzúl, ak takéto dojednanie napĺňa kritériá generálnej klauzuly obsiahnutej v § 53
ods. 1 OZ.

Z hľadiska ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r) OZ v spojení s ustanovením § 4 ods. 1 zákona o
rozhodcovskom konaní je zrejmé, že v predmetnej veci bola medzi účastníkmi exekučného konania
rozhodcovská zmluva dojednaná nie vo forme rozhodcovskej doložky, ale vo forme samostatnej
rozhodcovskej zmluvy. Zmluvné dojednania o právomoci rozhodcovského súdu rozhodnúť spor medzi
účastníkmi exekučného konania teda nie je možné podradiť pod klauzulu obsiahnutú § 53 ods. 4



písm. r) OZ. V danom prípade je potrebné posudzovať ne/prijateľnosť zmluvných dojednaní o riešení
vzájomných sporov účastníkov exekučného konania v rozhodcovskom konaní z pohľadu generálnej
klauzuly obsiahnutej v ustanovení § 53 ods. 1 OZ a je potrebné skúmať naplnenie jednotlivých kritérií
generálnej klauzuly.

Na prvom mieste je zrejmé, že dojednania týkajúce sa právomoci rozhodcovského súdu rozhodnúť
spor medzi účastníkmi exekučného konania nie sú zmluvnými dojednaniami týkajúcimi sa hlavného
predmetu plnenia a primeranosti ceny, a teda z tohto hľadiska nie sú z posúdenia v zmysle § 53
ods. 1 OZ vyňaté. Rovnako s ohľadom na už uvedenú argumentáciu v predchádzajúcich častiach
odôvodnenia tohto rozhodnutia mal exekučný súd preukázané, že zmluvné dojednania týkajúce sa
právomoci rozhodcovského súdu neboli individuálne dojednané, a teda ani na základe tejto skutočnosti
nie sú spod posúdenia ne/prijateľnosti v zmysle generálnej klauzuly obsiahnutej v ustanovení § 53 ods.
1 OZ vyňaté.

Zásadným kritériom generálnej klauzuly obsiahnutej v ust. § 53 ods. 1 OZ je identifikácia, či zmluvné
dojednanie, ktorého obsah je predmetom posúdenia, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán, pričom táto nerovnováha musí byť v neprospech spotrebiteľa.

Podľa § 19 ods. 1 ZRK, podanie žaloby na rozhodcovský súd alebo prijatie žaloby druhým účastníkom
rozhodcovského konania, ak rozhodcovský súd nebol ešte ustanovený, má rovnaké právne účinky, ako
keby bola žaloba podaná na súd.
Podľa § 19 ods. 2 ZRK, po začatí rozhodcovského konania nemožno v tej istej veci konať a rozhodovať
na súde alebo pred iným rozhodcovským súdom.

Zmluvné dojednanie o právomoci rozhodcovského súdu rozhodnúť spor medzi účastníkmi exekučného
konania obsiahnuté v čl. II. bod 1. rozhodcovskej zmluvy zo dňa 17.10.2012 síce formálne obsahuje
možnosť riešenia sporov vecne vymedzených v uvedenom ustanovení v konaní pred súdom, pričom
možnosť voľby medzi všeobecným a rozhodcovským súdom má vždy žalobca. S ohľadom na citované
ustanovenia § 19 ods. 1 a 2 ZRK je však zrejmé, že ak žalobca, ktorým bol aj v danom prípade
dodávateľ, už raz voľbu spočívajúcu vo výbere rozhodcovského konania uskutoční, tak žalovaný, ktorým
je v tomto prípade spotrebiteľ, už nemá možnosť takto vykonanú voľbu zvrátiť, pretože podanie žaloby
na rozhodcovský súd má rovnaké účinky ako podanie žaloby na všeobecný súd, pričom po začatí
rozhodcovského konania už nemožno v tej istej veci konať a rozhodovať na súde. S ohľadom na povahu
spotrebiteľských zmluvných vzťahov, v rámci ktorých poskytuje dodávateľ v rámci svojej podnikateľskej
činnosti spotrebiteľovi zväčša tovar alebo služby (vrátane finančných) a spotrebiteľ sa za ich poskytnutie
zaväzuje zaplatiť odplatu, je aj bez ďalšieho uvažovania zrejmé, že v procesnej pozícii žalujúcej strany
je takmer vždy dodávateľ domáhajúci sa zväčša finančnej odplaty za plnenie, ktoré v rámci svojej
podnikateľskej činnosti spotrebiteľovi poskytol.

Exekučný súd má teda za to, že dojednanie o právomoci rozhodcovského súdu obsiahnuté v čl. II.
bod 1. rozhodcovskej zmluvy svojimi dôsledkami napĺňa kritérium značnej nerovnováhy v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa v zmysle generálnej klauzuly § 53 ods. 1
OZ. Predmetné zákonné ustanovenie musí byť vykladané tým spôsobom, že na prvom mieste bude
zohľadnený účel sledovaný danou právnou normou - t.j. ochrana spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej
strany. Účel a pôsobnosť tohto ustanovenia nemôžu byť obchádzané z dôvodu samotnej formulácie
ustanovenia čl. II. bod 1. rozhodcovskej zmluvy v tom zmysle, že toto je naformulované tým spôsobom,
že umožňuje zmluvnej strane, ktorá podáva žalobu, rozhodnúť sa medzi rozhodcovským súdom
a všeobecným súdom. Je potrebné zohľadniť najmä to, že dohoda zmluvných strán o právomoci
všeobecného súdu je bez právneho významu, nakoľko právomoc všeobecného súdu na rozhodovanie
sporov vymedzených v rozhodcovskej zmluve vyplýva priamo z príslušných ustanovení Občianskeho
súdneho poriadku, a to bez ohľadu na vôľu strán zmluvy. Podstatou rozhodcovskej zmluvy teda nie
je dohoda zmluvných strán o právomoci všeobecného súdu, ale dohoda o právomoci rozhodcovského
súdu rozhodnúť spor medzi účastníkmi v rozhodcovskom konaní. Po podaní žaloby na rozhodcovskom
súde spotrebiteľ aj v predmetnej veci nemal reálnu možnosť túto voľbu dodávateľa zvrátiť. Sama
skutočnosť, že rozhodcovská zmluva v dojednaní v čl. I. bod 1. obsahuje vopred presne určenú
osobu rozhodcu - v danom prípade rozhodcovský súd, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Vzhľadom na to, že osoba rozhodcu - v
danom prípade rozhodcovského súdu bola v ustanovení čl. I. bod 1. rozhodcovskej zmluvy vopred



uvedená a povinný v postavení spotrebiteľa nemal možnosť výber tejto osoby akokoľvek ovplyvniť, táto
skutočnosť sama osebe vyvoláva dôvodné pochybnosti o inštitucionálnej nezávislosti rozhodcovského
súdu vo vzťahu k účastníkom konania, najmä oprávnenému, pretože súdu je z rozhodovacej činnosti
známe, že oprávnený svoje pohľadávky z podnikateľskej činnosti opakovane uplatňuje pred tým
istým rozhodcovským súdom, ktorý je uvedený aj v čl. I. bod 1. predmetnej rozhodcovskej zmluvy. Z
označenia uvedeného rozhodcovského súdu v zmluve je zrejmé, že jeho zriaďovateľom je podnikateľský
subjekt - obchodná spoločnosť, právnická osoba založená v zmysle Obchodného zákonníka za účelom
podnikania, ktorého cieľom je dosahovanie zisku. Oprávnený zmluvy o úvere uzatvára rovnako v
rámci svojej podnikateľskej činnosti, pričom za prejednanie veci v rozhodcovskom konaní zaplatil
rozhodcovskému súdu poplatok. Záujmom zriaďovateľa rozhodcovského súdu teda zrejme bude, aby
bol tento ustanovený na rozhodovanie v čo najväčšom množstve prípadov, za prejednanie ktorých mu
bude prislúchať odmena, čo môže mať vplyv na jeho rozhodovanie.

Podľa § 53 ods. 11 OZ (do 31.05.2014 ods. 10), neprijateľnosť zmluvných podmienok sa hodnotí so
zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená, a na všetky okolnosti
súvisiace s uzatvorením zmluvy v dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky zmluvy alebo
na inú zmluvu, od ktorej závisí.
Podľa čl. 4 ods. 1 smernice 93/13 EHS, bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia článku 7, nekalosť
zmluvných podmienok sa hodnotí so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva
uzatvorená a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy, v dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky
ostatné podmienky zmluvy alebo na inú zmluvu, od ktorej závisí.

Pri ďalšom posúdení, či zmluvné dojednania o právomoci rozhodcovského súdu rozhodnúť spory medzi
účastníkmi exekučného konania obsiahnuté v čl. I. bod 1. a čl. II. bod 1. rozhodcovskej zmluvy napĺňajú
kritérium značnej nerovnováhy v zmysle § 53 ods. 1 OZ je potrebné zohľadniť, že rozhodcovská
zmluva, či už vo forme rozhodcovskej doložky alebo vo forme osobitnej zmluvy, je v zmysle príslušných
ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní právnym úkonom, ktorý je právom dovolený a predvídaný,
rovnako je potrebné aj zohľadniť skutočnosť, že exekučný súd nemá právomoc ani vo vzťahu k rozsudku
všeobecného súdu a ani vo vzťahu k rozsudku rozhodcovského súdu preskúmavať vecné a skutkové
závery týchto orgánov, ktoré predchádzali vydaniu exekučného titulu.

Na strane druhej však z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva povinnosť pri rozhodovaní o
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie skúmať súlad exekučného titulu, na podklade
ktorého sa má exekúcia vykonať, so zákonom. V rámci tohto posúdenia súd skúma aj tú skutočnosť,
či bol exekučný titul vydaný orgánom s právomocou na jeho vydanie. Právomoc rozhodcovského súdu
závisí od platného dojednania účastníkov exekučného konania o právomoci rozhodcovského súdu
spor medzi nimi rozhodnúť. Exekučný súd musí mať pri tomto posúdení preukázanú nielen existenciu
takéhoto dojednania, ale musí posúdiť aj skutočnosť, či je takéto dojednanie platné. Vychádzajúc z
početnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (porov. napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 3 Cdo 146/2011 zo dňa 13.10.2011, publikované v Zbierke stanovísk NS a súdov SR č.
3/2012, s. 46, sp. zn. 5 Cdo 230/2011 zo dňa 18.09.2012, publikované v Zbierke stanovísk NS a súdov
SR č. 5/2013, s. 35, sp. zn. 6 Cdo 105/2011 zo dňa 10.10.2012, publikované v Zbierke stanovísk NS
a súdov SR č. 5/2013, s. 27, sp. zn. 6 Cdo 143/2011 zo dňa 18.01.2012, sp. zn. 6 Cdo 135/2012 zo
dňa 05.12.2012 a ďašie) už v súčasnosti nie je sporné, čo sa týka výkladu ust. § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské
konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy.

V danom prípade sú, ako už bolo uvedené, predmetom posúdenia ustanovenia čl. I. bod 1. a čl. II. bod
1. rozhodcovskej zmluvy, pričom v zmysle citovaného ust. § 53 ods. 11 OZ, ktoré je transpozíciou čl. 4
ods. 1 smernice 93/13 EHS, je potrebné ich hodnotiť so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na
ktoré bola zmluva uzatvorená, a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy v dobe uzatvorenia
zmluvy a na všetky ostatné podmienky zmluvy alebo na inú zmluvu, od ktorej závisí.

Je zrejmé, že rozhodcovská zmluva zo dňa 17.10.2012, vrátane ustanovení čl. I. bod 1. a čl. II. bod 1., sa
primárne týka zmluvy o úvere z toho istého dňa 17.10.2012. Exekučný súd teda zhodnotil ustanovenia
čl. I. bod 1. a čl. II. bod 1. rozhodcovskej zmluvy vo vzťahu k ustanoveniam zmluvy o úvere zo dňa
17.10.2012. Z obsahu predmetnej zmluvy o úvere súd na prvom mieste zistil, že Všeobecné podmienky



poskytnutia úveru, ktoré majú vo vzťahu k nej povahu všeobecných obchodných podmienok, obsahujú
v bode 12. zmluvné dojednanie nasledovného znenia: „Dohoda o vyplnení zmeniek: Na zabezpečenie
peňažného záväzku dlžníka ako vystaviteľa zmeniek (ďalej aj ako „vystaviteľ“) vyplývajúceho z tejto
úverovej zmluvy voči veriteľovi ako remitentovi (ďalej aj ako „remitent“) vystavil vystaviteľ dve zmenky, v
ktorých nie sú vyplnené zmenková suma a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy. Ručiteľ je z takto
vystavených zmeniek viazaný ako zmenkový ručiteľ. Remitent má právo uplatniť si celý svoj peňažný
nárok vyplnením ktorejkoľvek zmenky. Zmluvné strany a ručiteľ sa dohodli, že zmenkovú sumu vyplní
na prvej zo zmeniek remitent najskôr v deň , kedy sa v zmysle bodu 4 týchto podmienok stane celý dlh
splatný okamžite, t.j. keď dlžník neuhradí včas štyri po sebe idúce splátky, prípadne uhradí len časti
splátok, alebo neuhradí včas poslednú splátku, alebo časť poslednej splátky. Zmenková suma bude
pozostávať zo sumy všetkých peňažných nárokov veriteľa voči dlžníkovi, ktoré veriteľovi vzniknú ku
dňu vyplnenia prvej zo zmeniek. Dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy vyplní na prvej zo zmeniek
remitent tak, že ním bude deň, kedy sa v zmysle bodu 4 týchto podmienok stal splatný celý dlh. Zmluvné
strany a ručiteľ sa dohodli, že Remitent je oprávnený vyplniť druhú nevyplnenú zmenku v prípade,
ak zmenka, ktorá bola vyplnená ako prvá, bola zničená alebo stratená, a to tak, že zmenková suma
bude pozostávať zo sumy všetkých peňažných nárokov veriteľa voči dlžníkovi, ktoré veriteľovi vzniknú
ku dňu vyplnenia druhej zo zmeniek. Dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy vyplní na druhej zo
zmeniek remitent tak, že ním bude deň, kedy sa v zmysle bodu 4 týchto podmienok stal splatný celý
dlh. Zmluvné strany sa dohodli, že takto vyplnená zmenka bude predstavovať samostatný zmenkový
nárok veriteľa voči dlžníkovi a ručiteľovi.“ Ďalej z bodu 04. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru
vyplýva, že ak bude dlžník v omeškaní s niektorou splátkou sedem a viac dní, tak je povinný zaplatiť
omeškanú splátku spolu so zmluvnou pokutou 15,- Eur za každý jeden prípad omeškania. Ďalej z
uvedeného ustanovenia vyplýva, že dlžník má možnosť uhradiť štyri po sebe idúce splátky, prípadne len
časti po sebe idúcich splátok, v oboch prípadoch so zmluvnou pokutou 30,- Eur s možnosťou návratu
platenia podľa pôvodného splátkového kalendára. Ďalej z bodu 05. Všeobecných podmienok poskytnutia
úveru vyplýva, že dlžník je povinný v prípade porušenia svojich zmluvných povinností uhradiť veriteľovi
zmluvnú pokutu 312,- Eur, ktorá je určená na úhradu všetkých nákladov vynaložených veriteľom v
súvislosti s vykonaním úkonov smerujúcich k zabezpečeniu dlhu dlžníka.

Exekučný súd zistil, že dôsledkom ustanovení čl. I. bod 1. a čl. II. bod 1. rozhodcovskej zmluvy veriteľ
získal možnosť už v čase uzavretia zmluvy o úvere a rozhodcovskej zmluvy uplatniť v rozhodcovskom
konaní voči dlžníkovi nielen samotné pohľadávky zo zmluvných pokút obsiahnutých v zmluve o úvere,
ale aj možnosť zahrnúť ich do zmenkovej sumy, ktorá bude ďalej voči dlžníkovi znamenať nesporný a
abstraktný zmenkový záväzok. Zmluvné strany sa dohodli, že vyplnená zmenka bude predstavovať voči
dlžníkovi - spotrebiteľovi samostatný zmenkový nárok. Už táto skutočnosť s ohľadom na nespornosť a
abstraktnosť zmenkových záväzkov predstavuje podstatné oslabenie pozície dlžníka - spotrebiteľa voči
veriteľovi. V zmysle dohody o vyplnení zmeniek má veriteľ zo zmluvy o úvere ako remitent právo vyplniť
do zmenky zmenkovú sumu pozostávajúcu zo všetkých peňažných nárokov veriteľa voči dlžníkovi.
Je teda bez rozumnej pochybnosti, že veriteľ môže do zmenkovej sumy zahrnúť aj svoje nároky zo
zmluvných sankcií dojednaných v predmetnej spotrebiteľskej zmluve.

Všetky uvedené zmluvné dojednania, či už o zmluvných pokutách, ale aj dohoda o vyplnení zmeniek,
neboli s dlžníkom - spotrebiteľom individuálne dojednané, ale sú súčasťou Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru. Dôsledkom ustanovení čl. I. bod 1. a čl. II. bod 1. rozhodcovskej zmluvy, v rámci
ktorých veriteľ sám vopred určil jednak osobu rozhodcu a jednak vecne vymedzil okruh vzájomných
vzťahov, z ktorých všetky spory budú riešené v rozhodcovskom konaní, je existencia značnej
nerovnováhy v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Exekučný súd mal
teda preukázané, že ustanovenia čl. I. bod 1. a čl. II. bod 1. rozhodcovskej zmluvy napĺňajú hypotézu
generálnej klauzuly obsiahnutej v § 53 ods. 1 OZ po ich posúdení vo vzťahu k dojednaniam predmetnej
zmluvy o úvere. V danom prípade exekučný súd neidentifikoval existenciu značnej nerovnováhy v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa s ohľadom na priebeh a výsledky
neskoršieho rozhodcovského konania. Vyhodnotil predmetné ustanovenia rozhodcovskej zmluvy v
zmysle § 53 ods. 11 OZ podľa okolností v dobe uzatvorenia zmluvy o úvere a rozhodcovskej zmluvy.
Neprijateľnosť uvedených ustanovení rozhodcovskej zmluvy teda exekučný súd vyvodil nie na základe
neskorších právnych a skutkových záverov rozhodcovského konania, ale táto neprijateľnosť bola
daná vzhľadom na obsah zmluvy o úvere už v čase uzavretia rozhodcovskej zmluvy. Na základe
uvedených ustanovení rozhodcovskej zmluvy týkajúcich sa určenia osoby rozhodcu a vymedzenia
vecného okruhu vzájomných vzťahov, z ktorých spory budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní



(vrátane vzťahov z dohody o vyplnení zmenky a uplatnenia práv zo zmenky) získal dodávateľ možnosť
uplatniť pred rozhodcovským súdom, ktorého výber spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť, pohľadávky
z hrubo nevyvážených ustanovení zmluvy o úvere, ktoré sú samy osebe spôsobilé naplniť definíciu
neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve. Preto niet pochybnosti o tom, že ustanovenia čl. I.
bod 1. a čl. II. bod 1. rozhodcovskej zmluvy spôsobili značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

Napokon súd považuje za potrebné uviesť, že v zmysle čl. I. bod 1. rozhodcovskej zmluvy mal
v rozhodcovskom konaní rozhodovať rozhodcovský súd, ktorý má rovnako ako dodávateľ, ktorý je
v exekučnom konaní v postavení oprávneného, sídlo v Bratislave. Súdny dvor v rozsudku vo veci
C-243/08 Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Győrfi zo dňa 04.06.2009 (bod 40) uviedol,
že zmluvné dojednanie, ktoré priznáva právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy súdu,
v obvode ktorého sa nachádza sídlo dodávateľa, spĺňa všetky podmienky (vrátane kritéria značnej
nerovnováhy vyplývajúceho z generálnej klauzuly obsiahnutej v čl. 3 ods. 1 smernice 93/13 EHS),
aby bolo kvalifikované v zmysle smernice ako nekalé. V súlade s uvedeným exekučný súd zastáva
názor, že čl. I. bod 1. rozhodcovskej zmluvy spôsobuje značnú nerovnováhu aj tým, že v jeho obsahu
dodávateľ bez toho, aby spotrebiteľ vedel ovplyvniť výber osoby rozhodcu, zvolil pre rozhodnutie sporu
rozhodcovský súd v mieste svojho sídla.

Dôsledky neplatnosti ustanovení čl. I. bod 1. a čl. II. bod 1. rozhodcovskej zmluvy pre exekučné konanie
a vykonateľnosť exekučného titulu

Podľa čl. 6 ods. 1 smernice 93/13 EHS, členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v
zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho
práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre
strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.

Z vyššie uvedených dôvodov súd ustálil, že predmetnej veci je podkladom pre vykonanie exekúcie
rozhodcovský rozsudok vydaný rozhodcovským súdom, ktorý svoju právomoc rozhodnúť spor medzi
účastníkmi exekučného konania odvodzoval od rozhodcovskej zmluvy, ktorej ustanovenia čl. I. bod
1. a čl. II. bod 1. súd s ohľadom na už uvedené vyhodnotil ako neprijateľné podmienky obsiahnuté
v spotrebiteľskej zmluve, ktoré sú v zmysle § 53 ods. 5 OZ absolútne neplatné. V dôsledku toho
rozhodcovská zmluva uzavretá medzi účastníkmi exekučného konania dňa 17.10.2012 neobsahovala
platné dojednanie o osobe rozhodcu a ani platné dojednanie o vecnom okruhu vzťahov, z ktorých spory
budú v rozhodcovskom konaní riešené. Tieto otázky (pokiaľ ide o vecný okruh sporov, ktoré majú byť v
rozhodcovskom konaní riešené) tvoria v zmysle § 3 ods. 1 ZRK podstatu rozhodcovskej zmluvy, pričom
súd zároveň nemal preukázané, že by rozhodcovský súd, ktorý v rozhodcovskom konaní rozhodol,
bol na rozhodovanie ustanovený inak ako na základe neplatného ustanovenia čl. I. bod 1 predmetnej
rozhodcovskej zmluvy. Absencia platného dojednania týchto podstatných náležitostí má za následok,
že predmetná rozhodcovská zmluva zo dňa 17.10.2012 nebola platne uzavretá.

V uvedených súvislostiach z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že vnútroštátne súdy, ktoré konštatujú
nekalosť zmluvných podmienok, sú povinné na základe článku 6 ods. 1 smernice 93/13 EHS jednak
vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, aby spotrebiteľ nebol
uvedenými podmienkami viazaný, a jednak posúdiť, či dotknutá zmluva môže existovať bez týchto
nekalých podmienok (k uvedenému porov. napr. rozsudok Súdneho dvora vo veci C 453/10 Jana
Pereničová, Vladislav Perenič proti SOS financ, spol. s r. o. zo dňa 15.03.2012, body 29 - 30).

V dôsledku skutočnosti, že rozhodcovská zmluva nebola platne dojednaná, konajúci rozhodcovský súd
teda nemal právomoc predmetný majetkový spor medzi účastníkmi exekučného konania rozhodnúť.
Pri preskúmavaní súladu exekučného titulu so zákonom v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či exekučný titul bol vydaný orgánom
vybaveným právomocou na vydanie takéhoto rozhodnutia. Ak takáto právomoc chýba, ide o právny
akt nulitný. Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa naň tak, akoby neexistoval. Predpokladom na
vedenie exekúcie voči dlžníkovi je exekučný titul. Exekučným titulom je iba také rozhodnutie, ktoré je
vykonateľné a ktoré ukladá určitú povinnosť. Každé rozhodnutie, resp. iný titul, ktorého exekúcia sa
navrhuje, musí súd podrobiť skúmaniu, či sú splnené podmienky vykonateľnosti (formálnej i materiálnej).
Pokiaľ bol rozhodcovský rozsudok vydaný orgánom, ktorý nemal právomoc na jeho vydanie, nikdy



nemohol nadobudnúť a ani nenadobudol formálnu a materiálnu vykonateľnosť. Z uvedeného dôvodu
rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenská
rozhodcovská, a.s. so sídlom v Bratislave sp. zn. SR 10819/14 zo dňa 13.11.2014 nie je spôsobilým
exekučným titulom na vykonanie exekúcie.

Na základe uvedeného súd žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, PhD. o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 05.03.2015 zamietol a rozhodol tak, ako je uvedené vo
výrokovej časti tohto uznesenia“.

Proti uzneseniu odvolanie podal oprávnený. Vytýkal súdu prvého stupňa nesprávne právne posúdenie
veci a hoci súd správne zistil skutkový stav, nesprávne aplikoval právny predpis.

Oprávnený zastáva názor, že v rámci preskúmavania exekučného titulu po materiálnej stránke, nemôže
exekučný súd skúmať samotné rozhodcovské konanie, nakoľko samotné ustanovenie, o ktoré sa opiera
súd v napadnutom uznesení, stanovuje podmienku na zastavenie exekúcie tak, že rozhodcovský
rozsudok a nie rozhodcovské konanie zaväzuje k niečomu nedovolenému.

Odvolateľ tvrdil, že oprávnený s povinným uzatvára rozhodcovskú zmluvu formou samostatného
právneho úkonu a to na samostatnej listine. V niektorých prípadoch je rozhodcovská doložka dohodnutá
v rámci všeobecných obchodných podmienok, ktoré sú pre zmluvné strany záväzné. Konajúci súd však
tieto skutočnosti dostatočne nezisťoval a tak zaťažil konanie vadou nedostatočne zisteného skutkového
stavu.

Pokiaľ Občiansky zákonník za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve považuje najmä
ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory
s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, poukazuje na odôvodnenie zákonodarcov, v
zmysle ktorého je cieľom tejto úpravy umožniť spotrebiteľom rozhodnúť sa, kde uplatnia svoje práva.
Súd v danej veci teda konal nad rámec zákonných ustanovení.

Odvolateľ preto žiadal uznesenie okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu určenom § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a uznesenie okresného súdu potvrdil podľa § 219 ods. 1 OSP
ako vo výroku vecne správne.

V danej veci odvolací súd nezistil žiadne okolnosti, ktoré by spochybňovali správnosť uznesenia súdu
prvého stupňa. Z obsahu spisu vyplýva, že procesný súd správne postupoval, keď zamietol návrh
na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Dôvody, pre ktoré tak urobil, okresný súd správne a
podrobne rozobral v odôvodnení svojho uznesenia. S týmito dôvodmi sa v celom rozsahu stotožňuje aj
odvolací súd a v podrobnostiach na ne odkazuje (ust. § 219 ods. 2 OSP).

Na zdôraznenie správnosti a k dôvodom podaného odvolania odvolací súd naviac dodáva.

Pokiaľ odvolateľ v odvolaní uvádza iný právny názor, než prezentuje súd prvého stupňa, táto skutočnosť
sama o sebe ešte nie je dôvodom na zrušenie alebo zmenu napadnutého uznesenia. Dôvod na reparáciu
alebo zrušenie by bol iba v tom prípade, ak by záver prijatý okresným súdom bol arbitrárny a teda
neprijateľný v rozpore so zákonnými ustanoveniami.

Ďalej treba uviesť, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul
rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať či rozhodcovské
konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Pri riešení otázky, či rozhodcovský
rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým,
ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd (rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo/146/2011 zo dňa 13. 10.
2011).

O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.



Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.