Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 5CoE/295/2015 z 28. 4. 2016
Citácia: uznesenie Krajského súdu Nitra z 28. apríla 2016, sp. zn. 5CoE/295/2015, ECLI:SK:KSNR:2016:4215207533.1
Krajský súd Nitra | 5CoE/295/2015 | ECLI:SK:KSNR:2016:4215207533.1 | 2016-04-28 | Uznesenie
Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí
Citované ustanovenia: § 243d ods. 1 EP, OSP, § 219 ods. 2 OSP, § 53 ods. 1 OZ, EP, § 142 ods. 1 OSP, § 243d ods. 2 EP, § 224 ods. 1 OSP, § 219 ods. 1 OSP, OZ, § 44 ods. 2 EP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/8b43a717-2953-4bc0-b4b0-906320f5ca47
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2016:4215207533.1

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5CoE/295/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4215207533
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Renáta Pátrovičová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4215207533.1

Uznesenie
Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: BENCONT INVESTMENTS, s.r.o., Vajnorská 100/
A, Bratislava, IČO: 36 432 105, zastúpený: JUDr. Veronikou Kubrikovou, PhD., advokátkou so sídlom v
Bratislave, Martinčekova 13, proti povinnému: C. A., nar. XX. XX. XXXX, bytom A. XXX, o vymoženie
pohľadávky vo výške 642,64 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného
súdu Komárno zo dňa 18. septembra 2015, č. k. 8Er/646/2015-12, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa  p o t v r d z u j e .
Povinnému náhradu trov odvolacieho konania  n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Komárno (súd prvého stupňa, exekučný súd) uznesením zo dňa 18. 09. 2015, č. k.
8Er/646/2015-12 zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Ing. Jána Gaspera, PhD., o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 20. 04. 2015. Rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na §
41 ods. 2 písm. d/, § 44 ods. 2, § 243d ods. 2 Exekučného poriadku, § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002
Z. z. o rozhodcovskom konaní, § 39, § 52 ods. 1 - 4, § 53 ods. 1, 2, 5 a § 54 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. V odôvodnení uznesenia poukázal na to, že oprávnený sa návrhom doručeným dňa 30. 03.
2015 domáhal u súdneho exekútora vykonania exekúcie na vymoženie pohľadávky voči povinnému vo
výške 642,64 eura s príslušenstvom na základe exekučného titulu - Rozhodcovského rozsudku Stáleho
rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie sp. zn. II/2014-624 zo dňa 27. 08. 2014. Dňa
28. 04. 2015 doručil súdny exekútor exekučnému súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie s prílohami. Exekučný súd preskúmal Zmluvu o poskytnutí spotrebného úveru zo dňa 27.
02. 2009 uzavretú medzi povinným a právnym predchodcom oprávneného  - Všeobecnou úverovou
bankou, a. s., kde v článku II. bod 4. je uvedené: „Banka uzavretím tejto zmluvy navrhuje, aby prípadné
spory vzniknuté z tohto obchodu boli rozhodnuté prednostne v rozhodcovskom konaní prostredníctvom
Stáleho rozhodcovského súdu zriadeným v zmysle zákona č. 510/2002 Z. z. o platobnom styku.
Dlžník vyjadruje súhlas s návrhom banky na riešení sporov Stálym rozhodcovským súdom.“ Súd mal
z predložených dokladov za preukázané, že súčasťou zmluvy o úvere boli obchodné podmienky,
ktoré povinný ovplyvniť nemohol, pretože boli pripravené už vopred pre veľký počet spotrebiteľov.
Podľa predmetnej zmluvy sa veriteľ, ktorý koná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti, zaviazal
poskytnúť dlžníkovi (povinnému), ktorý nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej
podnikateľskej činnosti, úver a dlžník sa zaviazal úver zvýšený o náklady vrátiť v  mesačných splátkach.
Súd posúdil predloženú zmluvu ako spotrebiteľskú zmluvu, pretože v danej veci nebolo preukázané, že
dlžník - povinný, je podnikateľským subjektom, je možné vzhľadom na všetky zákonné kritériá považovať
aj daný zmluvný vzťah medzi dodávateľom - oprávneným a spotrebiteľom - povinným za spotrebiteľský
vzťah v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka a následne ho potom aj podriadiť právnemu režimu
tejto normy upravujúcej problematiku spotrebiteľských zmlúv a spotrebiteľských vzťahov. Podstatná pre
posúdenie spôsobilosti rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu je rozhodcovská doložka. Súd,
ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti
spotrebiteľa, musí hneď potom, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými



na tento účel, preskúmať ex offo povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi
dodávateľom a spotrebiteľom. Súd mal za preukázané, že v danom prípade nie je možné formuláciu
rozhodcovskej doložky považovať za platnú rozhodcovskú zmluvu alebo platnú rozhodcovskú doložku.
Takto formulovaná doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech spotrebiteľa tým, že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného
sporu a ponecháva ho výlučne na vôli dodávateľa. Z hľadiska ochrany spotrebiteľa nie je rozdiel
medzi výhradnou rozhodcovskou doložkou a voľbou dodávateľa, ktorý spotrebiteľovi rozhodcovské
konanie vnúti, ako najvhodnejší spôsob rozhodovania sporu. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ
osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami.
Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým úverovým podmienkam, a teda
aj rozhodcovskému konaniu. Doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa, ale na
začiatku zmluvného vzťahu. Takto formulovaná doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán, a preto je v zmysle občianskeho zákonníka neplatná. Zároveň súd
poukázal na skutočnosť, že nešlo o individuálne dojednanie tejto doložky, na ktoré by povinný, teda
spotrebiteľ, bol zvlášť upozornený, ktoré by bolo s povinným zvlášť dojednané, on by bol s týmto
ustanovením zmluvy súhlasil a prejavil by svoj súhlas podpisom. Podpis na úverovej zmluve nemožno
považovať zároveň aj za prejav súhlasu s rozhodcovskou doložkou, na jej platnosť je nevyhnutné jej
individuálne dojednanie a individuálny prejav vôle účastníkov zmluvného vzťahu podpisom, ktorý v tomto
prípade nebol dodržaný.  Kvalifikačným kritériom pre záver, že nejde o individuálne vyjednanú zmluvnú
podmienku je stav, ak zmluvné podmienky boli vopred pripravené a nebolo možné meniť ich obsah,
čo je bezpochyby daný prípad. Povinný sa tak bez vlastnej vôle a možnosti pričinenia vzdal vopred
svojich práv, čo je v rozpore s ustanovením § 54 ods. 1 OZ. Tým, že takto formulovaná rozhodcovská
doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa, je v zmysle ustanovenia § 53 ods. 4 OZ neplatná. Ak v určitej veci nedošlo k uzatvoreniu
platnej rozhodcovskej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd
a vydať rozhodcovský rozsudok. Takto vydaný rozsudok nie je vykonateľný a nemôže byť ani exekučným
titulom, pretože nie je spôsobilý byť podkladom na nútený výkon rozhodnutia. Pri preskúmavaní toho,
či je preložené rozhodnutie vykonateľným exekučným titulom, sa súd zameral najmä na zistenie, či
bol predložený rozsudok vydaný orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených
v príslušných právnych predpisov ide o rozhodnutie vykonateľné po formálnej a materiálnej stránke. S
poukazom na uvedené skutočnosti súd zistil, že rozhodnutie predložené v tomto exekučnom konaní
ako exekučný titul nespĺňa náležitosti vykonateľného rozhodnutia, pretože ho vydal orgán, ktorý nemal
právomoc vo veci konať a rozhodovať. Vzhľadom k tomu je možné vychádzať z toho, že ak neexistuje
rozhodcovský rozsudok, ktorý je spôsobilý byť exekučným titulom buď z hľadiska formálneho alebo z
hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zamietnutie žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a preto súd rozhodol tak ako uviedol vo výrokovej časti
uznesenia.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, žiadajúc odvolací súd, aby
rozhodnutie v celom rozsahu zmenil tak, že žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie vyhovuje, alebo alternatívne, aby príslušný súd napadnuté uznesenie v celom
rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Podanie odvolania odôvodnil s
poukazom na ustanovenia § 205 ods. 2 písm. a), d), f), e), § 120 ods. 4, § 221 ods. 1 písm. d), f)
a h) OSP. Uviedol, že súd prvého stupňa prekročil zákonné limity pre skúmanie žiadosti o vydanie
poverenia, pričom prekročenie spočíva v skúmaní iných listín ako pripúšťa výslovné znenie § 44
ods. 2 Exekučného poriadku. Rozhodnutie tak vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a z
nedostatočne zisteného skutkového stavu a zároveň ním súd odňal oprávnenému možnosť konať pred
súdom. Do pozornosti odvolacieho súdu dal znenie ustanovenia § 243d ods. 1 a 2 Exekučného poriadku.
V zmysle vyššie uvedených ustanovení je súd oprávnený skúmať a vykonať ako dôkazy výlučne žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Súd  nemal
skúmať iné listiny, ako je napr. zmluva o úvere, ktorá obsahuje rozhodcovskú doložku. Okrem iného
poukázal aj na nedostatočné zdôvodnenie vydaného uznesenia. Uviedol, že ak je exekučným titulom
rozhodcovský rozsudok, súdom príslušným na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu nie je vecne
príslušný vo veci konať ako súd vyššej inštancie alebo ako kasačný súd, či súd konajúci o opravnom
prostriedku, ale len ako tzv. exekučný súd. Z povahy veci teda nie je možné priznať exekučnému súdu
väčší rozsah vecnej preskúmavanej pôsobnosti, než akou v prospech uvedenej interpretácie nesvedčia
len jazykové, logické, axiologické a systematické dôvody, ale aj premenné historického výkladu. V
súvislosti s uvedeným poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 16. 06. 2009 sp.  zn. 4Cdo
159/2009. Rozhodnutie súdu prvého stupňa považoval za arbitrárne a svojvoľné, v dôsledku toho, že



súd prekročil rámec zákonných limitov pre skúmanie exekučného titulu § 45 ods. 1 a 2 ZoRK a prekážky
rozsúdenej veci, a to skúmaním rozhodcovskej doložky. Oprávnený mal za to, že exekučný súd je
oprávnený skúmať rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul len v zákonom určených medziach. Dodal,
že o platnosti rozhodcovskej doložky rozhoduje rozhodcovský súd, a preto prekážka rozsúdenej veci
bráni tomu, aby bola opätovne posúdená. Teda ak existuje prekážka res iudicata, konanie súdu porušuje
článok 2 ods. 2 zákona č. 460/1992 Z. z. Ústavy SR, keďže štátne orgány môžu konať iba na základe
ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Súd svojim konaním nerešpektoval
ust. § 35, § 40 a nasl. zákona č. 244/2002 Z. z. a na podporu svojich tvrdení poukázal na nálezy
Ústavného súdu II. ÚS 499/2012 a PL. ÚS 21/08, s ktorými sa v celom rozsahu stotožnil. Uviedol, že
nie je možné, aby súdy ignorovali vôľu zákonodarcu, ktorú jasne vyjadril pri konštruovaní vzťahu medzi
súdnym a rozhodcovským konaním. Zdôraznil, že v zmysle ustanovenia II. časti bodu 10 Všeobecných
obchodných podmienok, Poštová banka, a. s. postupovala v súlade s § 93b zákona o bankách, ktorý
jej ukladá povinnosť ponúknuť klientovi návrh rozhodcovskej doložky s tým, že v predmetnom bode
je klientovi daná možnosť neprijať túto zákonom stanovenú ponuku. Klient rozhodcovskú doložku
neodmietol, čo je prejavom jeho osobnej a zmluvnej slobody. Súd zamietol poverenie z dôvodu, že
exekučný titul bol vydaný v rozhodcovskom konaní, avšak opomenul tú skutočnosť, že oprávnený je
zo zákona povinný klientovi ponúknuť návrh rozhodcovskej doložky. Pokiaľ by tak neurobil, došlo by k
porušeniu zákona o bankách, avšak aj napriek splneniu si zákonom stanovenej povinnosti, súd práve
týmto splnením zákonnej povinnosti dôvodí zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia. Oprávnený vo
svojom odvolaní namietal porušenie zákazu retroaktivity vychádzajúcej z č. 1 ods. 1 Ústavy SR, a to
aplikáciou ustanovení § 52 a nasl. OZ. Zdôraznil, že Občiansky zákonník v čase uzavretia predmetnej
zmluvy o úvere taxatívnym spôsobom vymedzoval, na ktoré zmluvné typy sa piata hlava vzťahuje.
Retroaktivita nie je v našom právnom poriadku prípustná, a tak je nevyhnutné zákaz retroaktivity ako
základný právny princíp rešpektovať. Do pozornosti odvolacieho súdu dal Nález Ústavného súdu SR
sp. zn. III. ÚS 20/2011 z 29. marca 2011, PL. ÚS 36/95, PL. ÚS 37/99, PL. ÚS 49/03, PL. ÚS 6/04
a sp. zn. I. ÚS 238/04 z 31. januára 2005. Ďalej súd nesprávne aplikoval § 53 ods. 4 OZ a porušil §
153 ods. 1 OSP. Zároveň sa nijako nevysporiadal s odlišným právnym názorom, ktorý majú iné súdy
toho istého stupňa alebo samotný exekučný súd. V prípade, ak by zmluva neobsahovala rozhodcovskú
doložku, ktorá je v konečnom dôsledku vôľou oboch strán, a konanie by prebiehalo na štátnom súde,
súd sa nevyjadril, akým iným spôsobom by si slabšia strana svoj osud v závažnej veci, akou by bol
prípadný neskorší proces, dokázala náležite naplánovať. V rozhodcovskom konaní rozhodujú traja
rozhodcovia, pričom žalobca a žalovaný si určia každý jedného rozhodcu. V rozhodcovskom konaní
pred Stálym rozhodcovským súdom sú výhradne odborne spôsobilé a bezúhonné fyzické osoby s
právnickým vzdelaním, čo zabezpečuje prinajmenšom rovnakú úroveň ochrany práv sporových strán,
a teda aj dlžníka ako spotrebiteľa. Ďalšou namietanou skutočnosťou bolo, že súd prvého stupňa odňal
oprávnenému možnosť konať pred súdom a vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a skutkovému stavu.
Ďalej uviedol, že ani OSP, Exekučný poriadok a dokonca ani ZoRK neposkytuje oporu pre záver,
že by exekučný súd mohol vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku rozhodovať ako súd, konajúci vo
veci samej. V súvislosti s aplikáciou sekundárneho práva EÚ a judikatúry mal za to, že smernica je
záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť,
pričom voľba foriem a metód sa ponecháva vnútroštátnym orgánom. Záver o neplatnosti rozhodcovskej
doložky teda nemožno oprieť o Smernicu EHS č. 93/13/EHS, keďže ide výlučne o akt sekundárnej
povahy a jeho priamy normatívny význam pre výklad národného zákona je výlučne indikatívny, nie
interpretační. V súvislosti s neprijateľnosťou rozhodcovskej doložky taktiež nie je možné brať do úvahy
judikatúru ESD, keďže sa vzťahuje na rozhodcovské doložky všeobecne, alebo rozhodcovské doložky
v spotrebiteľských zmluvách, nie však voči jednotlivcom - a teda ani voči účastníkom tohto konania.
Okrem iného konštatoval, že súd prvého stupňa porušuje princíp právnej istoty a legitímnych očakávaní,
keďže exekučné súdy v skutkovo a právne obdobných veciach poverenie niekedy zamietnu a inokedy
vydajú. Podotkol, že súdy svojim konaním neprimerane zvýhodňujú povinného v exekučnom konaní,
a to len na základe postavenia spotrebiteľa. Oprávnený zastáva právny názor, že postupom súd bol
porušený princíp rovnosti účastníkov konania, keďže bez toho, aby povinný urobil akýkoľvek právny
úkon, bol nezákonne zvýhodnený len na základe svojho postavenia. Exekučný súd takýmto konaním
nahrádza pasivitu povinného, svojím konaním a svojou vôľou bez toho, aby povinný urobil akýkoľvek
úkon. Takýmto spôsobom sú spotrebitelia motivovaní k pasivite namiesto toho, aby boli vedení k
dodržiavaniu zákonov a povinností. V súvislosti s uvedeným poukázal na uznesenie Ústavného súdu
SR III. 23/2013-8, Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 153/07 z 18. októbra 2007 a sp. zn. III.
ÚS 171/096 z 5. apríla 2007. Na základe vyššie uvedeného konštatoval, že exekučný súd mu svojim



postupom znemožnil uplatniť svoje právo priznané exekučným titulom, ktorého účinky sa v zásade
zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku.
Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal odvolaním napadnuté uznesenie
prvostupňového súdu procesným postupom podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru,
že odvolanie oprávneného nie je dôvodné, preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v zmysle
§ 219 ods. 1 OSP potvrdil.
Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd preskúmaním spisového materiálu zistil, že exekučné konanie sa začalo návrhom
na vykonanie exekúcie doručeným súdnemu exekútorovi JUDr. Ing. Jánovi Gasperovi, PhD., so
sídlom Exekútorského úradu v Rimavskej Sobote, K. Mikszatha 268, dňa 30. 03. 2015 v neprospech
povinného o vymoženie sumy 642,64 eura s príslušenstvom, na podklade exekučného titulu, ktorým
je rozhodcovský rozsudok sp. zn. II/2014-624 zo dňa 27. 08. 2014 vydaný Stálym rozhodcovským
súdom Slovenskej bankovej asociácie so sídlom v Bratislave, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 31. 10.
2014 a vykonateľnosť dňa 03. 11. 2014. Exekučným titulom bola povinnému uložená povinnosť zaplatiť
oprávnenému dlžnú istinu vo výške 1 416,40 eura spolu s riadnym úrokom vo výške 18,90 % ročne
zo sumy 642,64 eura od 02. 08. 2013 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy
642,64 eura od 02. 08. 2013 do zaplatenia, trovy rozhodcovského konania pozostávajúce z poplatku
za rozhodcovské konanie vo výške 51,60 eura vrátane DPH, paušálneho poplatku na krytie správnych
nákladov Rozhodcovského súdu vo výške 30,- eur vrátane DPH a náhradu trov právneho zastúpenia vo
výške 118,34 eura, a to do troch dní od právoplatnosti rozhodcovského rozsudku.
Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 12. 2014, súd preskúma žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí
rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor
žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Podľa § 243d ods. 1 Exekučného poriadku, exekučné konanie na podklade rozhodcovského rozhodnutia
vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného
predpisu,4ead) vydaného pred 1. januárom 2015, možno začať len do troch mesiacov od účinnosti
tohto zákona. Na základe návrhu na vykonanie exekúcie podaného po tejto lehote nemožno udeliť
poverenie na vykonanie exekúcie; rozhodcovské rozhodnutie prestáva účastníkov rozhodcovského
konania zaväzovať.
Podľa § 243d ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01. 01. 2015, na exekučné konania
začaté v súlade s odsekom 1 alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v
rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, a
ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014.
Podľa § 53 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“).
Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom pre nútený výkon
rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia
zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd
okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul. Exekučný
súd je už v štádiu tohto posudzovania povinný ex offo skúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu na
vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul)
je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch vykonateľné tak po stránke formálnej
(z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z
aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia - jednak určitosti, zrozumiteľnosti, a presnosti označenia
subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať).
V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové
a právne závery) rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd
nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom; nemôže naprávať chyby
a nedostatky exekučného titulu. Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný
titul rozsudok, je exekučný súd - tak v prípade rozsudku všeobecného súdu, ako aj v prípade rozsudku



rozhodcovského súdu - povinný skúmať, či ide o rozsudok vykonateľný (§ 39 ods. 2 a § 41 Exekučného
poriadku); v rámci toho exekučný súd skúma, či rozsudok vydal orgán s právomocou vydať takýto
rozsudok (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/225/2011 zo dňa 11. 12. 2012).
Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského
súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na
základe uzavretej (resp. v tomto prípade platnej) rozhodcovskej zmluvy (uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 9. februára 2012 sp. zn. 3Cdo/122/2011).
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (v spotrebiteľskej veci) súdy v exekučnom konaní
nepreskúmavajú vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizujú svoje oprávnenie
vyplývajúce zo zákona, a to ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť,
či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 21. marca 2012 sp. zn. 6Cdo/1/2012). V danej veci súdy konajú v medziach svojej právomoci, keď
príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretujú a aplikujú, ich úvahy vychádzajúce z
konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne.
Ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský
súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný súd akceptoval
rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval
by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu
„rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského
konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom
konaní prípadne nenamietal neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a
nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom
súde, je tu irelevantná (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/146/2011 zo dňa 13. 10. 2011).
V nadväznosti na uvedené je treba poukázať aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára 2007 sp. zn. 3Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk
a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu,
ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto
požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez
návrhu zastavená.“
Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa dospel k záveru, že súd
prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, preto odvolací súd potvrdzuje vecnú správnosť
napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd navyše poznamenáva, že konanie o nútenom výkone súdnych
a iných rozhodnutí - exekučné konanie je integrálnou súčasťou práva na súdnu ochranu v zmysle č. 46
Ústavy SR. Toto konanie je relatívne samostatným druhom civilného procesu, ktoré môže, ale nemusí
nadväzovať na základné civilné konanie.
V exekučnom konaní je možno nútene vykonať vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo,
zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok Taktiež možno vykonať exekúciu aj na podklade iných
vykonateľných rozhodnutí, napr. na podklade rozsudkov rozhodcovských súdov. Súd v zásade postupom
podľa § 44 ods. 2 EP nepreskúmava vecnú správnosť exekučných titulov, pretože by sa tým nezákonným
spôsobom fakticky rozširovala pôsobnosť opravných konaní, ktorých účelom je v rámci nachádzajúceho
konania preskúmavať možné vecné pochybenie príslušného orgánu, ktorý rozhodnutie vydal. S
prehlbovaním potreby ochrany spotrebiteľov v európskom priestore však dochádza, prostredníctvom
normatívnych aktov Európskej únie a legislatívnej činnosti zákonodarných orgánov jednotlivých
členských štátov, k prelamovaniu uvedenej zásady „nepreskúmateľnosti“ vecnej správnosti niektorých
rozhodnutí - exekučných titulov, ktorá je úzko prepojená so samotnou právomocou vydať exekučný titul.
Tak tomu je aj v prípade predpisov na ochranu spotrebiteľa, kedy všeobecný súd, ale aj iný povolaný
orgán, ktorý rozhoduje právnu vec spotrebiteľského charakteru, musí z úradnej povinnosti prihliadať na
všetky aspekty nedovolenosti, resp. neprijateľnosti praktík, ktoré znevýhodňujú spotrebiteľa. V najširšom
zmysle je potrebné považovať za takúto zákonnú úpravu príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka,
ktoré okrem iného vymedzujú charakteristiku spotrebiteľského právneho vzťahu a demonštratívny
výpočet charakteristických neprijateľných zmluvných podmienok, na neprijateľnosť ktorých (neplatnosť)
prihliada súd z úradnej povinnosti vždy vtedy, keď mu to zákon umožňuje. Exekučný súd pritom nemôže
byť obmedzený pri posudzovaní uvedených nedostatkov izolovane, iba čo do objektívne nemožného,
právom nedovoleného plnenia, poprípade plnenia, ktoré odporuje dobrým mravom, výroku rozhodnutia
samotného, ale pre naplnenie cieľov aproximačných právnych nástrojov Európskej únie (Smernica
Rady č. 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993) a postupom v súlade so zákonom sa vyžaduje, aby
toto posudzovanie prekročilo rámec skúmania len formálnej stránky právoplatnosti a vykonateľnosti
predmetného rozhodcovského rozsudku. Vo všetkých prípadoch je spotrebiteľ zaviazaný na povinnosť



zaplatiť peňažnú sumu, pričom zo samotného výroku rozhodnutia (rozhodcovského rozsudku) nemožno
bez ďalšieho vyčítať „vnútornú stránku“ nemožného, právom nedovoleného plnenia, poprípade plnenia,
ktoré odporuje dobrým mravom. Navonok (preskúmavaním len výroku) totiž nemožno ustáliť tento súlad
ani v prípade, ak by bola rozhodnutím priznaná nezvykle vysoká (nízka) suma - istina, alebo nezvykle
vysoký (nízky) úrok z omeškania (poprípade zmluvná pokuta), pretože len preskúmaním vnútornej,
obsahovej stránky plnenia možno záver o nemožnom, právom nedovolenom, alebo dobrým mravom
odporujúcom plnení vyvodiť. S plnením, ktoré možno označiť za exekučne nevykonateľné, sa totiž súd vo
svojej praxi nestretol a takto ponímaný účel noriem umožňujúci iba takéto preskúmanie rozhodcovského
rozsudku by sa míňal práve euro konformnému výkladu a cieľu, ktorý si kladie európska legislatíva. Z
preskúmavanej pôsobnosti exekučného súdu v tomto prípade nemôže byť vylúčená vecná správnosť
rozhodcovského rozsudku (vo veciach, na ktoré musí príslušný orgán reagovať z úradnej povinnosti,
pričom do skúmania vecnej správnosti patrí aj posudzovanie existencie právomoci orgánu konať a
rozhodnúť), pretože len tak môže byť naplnený účel, cieľ ochrany spotrebiteľa pred nekalými praktikami
dodávateľov - podnikateľov v situácii, kedy bola deklarovaná povinnosť spotrebiteľa v rozhodnutí
rozhodcovského súdu, ktorému je možné zjavne vyčítať nedôslednosť pri zákonnej ochrane spotrebiteľa.
Podľa názoru odvolacieho súdu bol právny vzťah medzi oprávneným a povinným správne posúdený ako
vzťah spotrebiteľský, ktorý používa zvýšenú právnu ochranu v zmysle osobitných právnych predpisov
o ochrane spotrebiteľa, t. z., že je nutné aplikovať spotrebiteľské právo. Rozhodcovský súd od počiatku
nepristupoval pri svojom rozhodovaní vo veci ako ku konaniu, ktorého účastníkom je spotrebiteľ. Na
základe uvedených skutočností odvolací súd preskúmal exekučný titul z hľadiska občianskeho práva
alebo z hľadísk ochrany spotrebiteľa podľa osobitných právnych predpisov.
Tento záver je napokon aj v súlade so zásadou hospodárnosti exekučného konania. Exekučný
súd je v zmysle tejto zásady povinný v rámci svojich možností dbať o to, aby trovy exekúcie tak
na strane súdneho exekútora, ak aj na strane účastníkov (aj na strane súdu) boli čo najmenšie.
Nemožno totiž strácať zo zreteľa, že vydaním poverenia exekútorovi vzniká povinnosť postarať sa
o vykonanie exekúcie (§ 46 ods. 1 Exekučného poriadku), teda povinnosť vydať upovedomenie, na
ktoré môže povinný reagovať námietkami. Vydanie upovedomenia, ako aj námietky povinného sú
pritom procesné úkony, ktoré sú na strane exekútora, resp. povinného spojené s trovami. Navyše,
tento postup exekučného súdu by predstavoval i plytvanie časom, silami a v neposlednom rade
i rozpočtovými prostriedkami súdu na zbytočné vydávanie viacerých aktov (súdneho poverenia a
uznesenia o zastavení exekúcie), ich následné doručovanie a podobne. Predpokladom materiálnej
a formálnej vykonateľnosti akéhokoľvek rozhodnutia, ktoré má byť exekučným titulom je, že takéto
rozhodnutie vznikne pred orgánom, ktorý koná a rozhoduje v súlade so svojou právomocou a podľa
vopred stanovených pravidiel. Rozhodcovský súd odvolil svoju právomoc od čl. II, bod 4 Zmluvy
o poskytnutí spotrebného úveru a čl. IX., bod 3 Všeobecných obchodných podmienok VÚB, a. s.,
na poskytovanie spotrebných úverov fyzickým osobám - občanom, ktoré majú vopred predtlačenú
podobu pred podpísaným zmluvy. Odvolací súd k veci ďalej uvádza, že ochrana spotrebiteľa pred
neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách vychádza z predpokladu, že spotrebiteľ je z
hľadiska informovanosti a z hľadiska vyjednávacej pozície v slabšom postavení a má spravidla na výber
buď zmluvu vopred naformulovanú dodávateľom akceptovať so všetkými formulárovými klauzulami
alebo ju odmietnuť. Možnosť zmeny štandardných podmienok zo strany spotrebiteľa je len iluzórna a
je zrejmé, že ide o rovnosť len formálnu. Aby sa dosiahla faktická rovnosť, je to možné dosiahnuť len
vonkajším zásahom (porov. rozsudky Mostaza Claro C 168/05, Océano Grupo Editorial SA C 240/98-C
244/98). Na základe rozhodcovskej doložky konštatoval, že zmluvné strany sa dohodli, že všetky spory,
ktoré vzniknú v budúcnosti budú rozhodované v rozhodcovskom konaní (Stálym rozhodcovským súdom
Asociácie bánk). Takto dohodnutá rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach strán, a to v neprospech spotrebiteľa. V danej veci je rozhodcovská doložka súčasťou
všeobecných podmienok poskytnutia úveru k formulárovej zmluve, ktorú oprávnený v rámci svojej
podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu,
obsah tejto zmluvy nemal povinný ako spotrebiteľ reálnu možnosť ovplyvniť, pričom dojednanie takejto
doložky v spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou podmienkou, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho
zákonníka neplatná. Odvolací súd zastáva názor, že nemožno založiť právomoc rozhodcovského
súdu na základe neplatnej rozhodcovskej doložky. Takto vydal rozhodnutie orgán, ktorý nemal vo
veci právomoc konať, preto ak dané rozhodnutie síce existuje kauzálne, je normatívne nezáväzné a
exekučne nevykonateľné, a teda súd prvého stupňa pri zamietnutí poverenia na výkon exekúcie súdneho
exekútora postupoval správne.
Ochrana spotrebiteľov, ktorú legislatíva európskej únie a členských štátov zabezpečuje, má za cieľ nad
rámec základných zásad súkromného práva ako autonómia zmluvných strán, či pacta sunt servanda,



zvýšiť ochranu záujmov spotrebiteľov. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti. Táto zákonná definícia vymedzuje jeden zo subjektov spotrebiteľskej zmluvy (ak je táto za
spotrebiteľskú zmluvu považovaná), pričom dôvodom zavedenia a konkretizácie subjektu vzťahov
„obchodných“ - spotrebiteľských v právnom poriadku je zvýraznenie potreby ochrany týchto subjektov
pred „silnejšími“ subjektmi. Dôvody takejto potreby možno hľadať v charaktere priemerného spotrebiteľa,
ktorý vstupuje do právnych vzťahov najmä pre aktuálnu potrebu uspokojenia svojich spotrebiteľských
potrieb. Iná kvalita bdelosti v procese kontraktácie sa vyžaduje od subjektu - zmluvnej strany -
nespotrebiteľa, a iná kvalita bdelosti sa vyžaduje od spotrebiteľa. Každý sa má predovšetkým starať
o svoje veci sám, tzn. sám musí niesť dôsledky svojich rozhodnutí, preto možno uzavrieť, že
nemožno zbaviť ani spotrebiteľa civilnej zodpovednosti za neplnenie si povinností vyplývajúcich zo
spotrebiteľských zmlúv. Súdnu ochranu však nemožno uprieť ani menej bdelému, či skoro pasívnemu
až ľahostajnému spotrebiteľovi. Jeho ochrana je založená a rozsahom upravená zákonom, preto
možno ochrániť spotrebiteľa len v obmedzenom rozsahu. Ak teda zákon stanovuje, že neprijateľnou
podmienkou (s dôsledkom neplatnosti) je najmä ustanovenie, ktoré vyžaduje v rámci dojednanej
rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní,
potom stanovenie konkrétneho rozhodcovského orgánu, ktorý vec prejedná, patrí tiež do množiny
neprijateľnej praktiky, t. j. podmienky, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
práve z dôvodov uvedených v predchádzajúcich odsekoch tohto rozhodnutia.
Odvolací súd poukazuje na to, že prijateľnou rozhodcovskou doložkou obsiahnutou v rozhodcovskej
zmluve môže byť taká, ktorá bude so svojimi dôsledkami ozrejmená spotrebiteľovi v čase a spôsobom
(bez pridaných „motivačných“ podmienok), kedy si aj priemerný spotrebiteľ dôsledky založenia
právomoci rozhodcovského orgánu uvedomí, pričom doložka nevylúči a ozrejmí spotrebiteľovi možnosť
vec prejednať v súdnom konaní, pôjde o väčšmi prijateľnú podmienku v spotrebiteľskom právnom
vzťahu. Napokon možnosť alternatívne si vybrať rozhodcovské, alebo súdne konanie nemá byť len
napísané (v čase zníženej bdelosti spotrebiteľa), ale musí sa javiť a byť naplnené vo vzťahu k
priemernému spotrebiteľovi aj fakticky.
Záver o prijateľnosti (primeranosti) spornej rozhodcovskej doložky nemožno oprieť ani o odvolaním
citovanú úpravu zo zákona o bankách.
Podľa § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z. banky a pobočky zahraničných bánk sú povinné
ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich
prípadné vzájomné spory z obchodov (§ 5 písm. i/) budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní
stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona, a to tak, aby klient mal možnosť
voľby, či prijme alebo neprijme predložený návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. Banka a
pobočka zahraničnej banky sú pri predložení návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy tiež povinné
preukázateľne poučiť klienta o dôsledkoch uzavretia navrhovanej rozhodcovskej zmluvy na riešenie ich
vzájomných sporov z obchodov.
Podľa § 93b ods. 2 zákona o bankách návrh rozhodcovskej zmluvy podľa odseku 1 sú banky a pobočky
zahraničných bánk povinné predložiť svojim klientom najneskôr pri uzatváraní obchodu, na ktorý sa
nevzťahuje už uzavretá rozhodcovská zmluva. Klient nie je povinný prijať návrh rozhodcovskej zmluvy
predložený podľa odseku 1; ak klient neprijme návrh rozhodcovskej zmluvy predložený podľa odseku 1,
tak prípadné spory z obchodu s takýmto klientom sa riešia postupom podľa osobitných predpisov.
Uvedené ustanovenia prekračujú rámec úvah potrebných na vyriešenie príslušného problému, či
zákonodarcu k „obohateniu“ zákona o bankách, predovšetkým prvým zo zhora citovaných ustanovení,
viedla nedôvera v schopnosť všeobecných súdov dostatočne rýchlo či účinne zabezpečiť vymožiteľnosť
pohľadávok bankového sektora alebo presvedčenie o poskytnutí aj klientom bánk dostatočného
prostriedku ochrany práv alternatívou v podobe rozhodcovského konania. Odvolací súd dodáva, že
požiadavkou na neodvolateľnosť návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy v zmysle § 93b ods. 1
zákona o bankách treba rozumieť len požiadavku, aby pre prípad rozhodnutia sa klienta z akéhokoľvek
dôvodu pre uzavretie rozhodcovskej zmluvy nemusel čeliť prípadnému rozmysleniu si takéhoto zámeru
zo strany banky, najmä však návrhom na uzavretie rozhodcovskej zmluvy v kontexte ust. § 93b
ods. 1 a ods. 2 vety druhej zákona o bankách, môže byť len návrh v podobe umožňujúcej klientovi
(spotrebiteľovi) jeho pomerne jednoduché odlíšenie od ostatných zmluvných podmienok predkladaných
mu druhou stranou zmluvného vzťahu a tiež jeho rovnako bezproblémové oddelenie od ostatného
obsahu zmluvy (tak, aby klientovi nespôsobilo žiadne ťažkosti, vrátane prípadného rizika čakania
na prepracovanie návrhu zmluvy, trvanie na odstránení pre neho neakceptovateľnej rozhodcovskej
zmluvy, resp. doložky). Požiadavku na takto ponúknutý (predložený) návrh nemožno považovať za
splnenú, ak banka návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy začlení medzi iné zmluvné podmienky, a



to dokonca ani nie priamo do zmluvy (o samostatnej rozhodcovskej zmluve ani nehovoriac), ale len do
vlastných všeobecných obchodných podmienok, u ktorých je známe, že sa s nimi klient (spotrebiteľ)
v čase pred uzavretím zmluvy dostatočne podrobne, či často i vôbec neoboznamuje (hoci spravidla v
zmluve potvrdzuje presný opak). Nepochybne práve nedôsledné napĺňanie zámeru vyvoditeľného už z
pôvodného znenia zákona č. 603/2003 Z. z v praxi viedlo k neskoršej úprave doplnením (s účinnosťou
od 1. decembra 2009) povinnosti poskytnúť klientovi možnosť voľby a tiež zodpovedajúceho poučenia.
Práve oprávnený tak nad rámec neprimeranej (neprijateľnej) podmienky, konštatovanej napadnutým
uznesením a predstavovanej konkrétnou podobou rozhodcovskej doložky, odvolaním upozornil na ďalší
dôvod, pre ktorý rozhodcovskú doložku bolo treba považovať za neprijateľnú.
Z uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo o prípad zamietnutia
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v procesnej situácii, v ktorej pre
toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady, preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa
potvrdil v zmysle § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne.

O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP s tým, že ich
náhradu úspešnému povinnému v tomto konaní nepriznal, pretože mu žiadne odvolacie trovy nevznikli.
Toto uznesenie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.