{"guid": "2d5d0af4-8b9c-48cc-b984-c4694873b1ee:a94e7176-46ec-4f48-a278-0d82cdda555d", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2017:5614205068.3", "spisova_znacka": "11Co/368/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 11Co/368/2016 z 23. 1. 2017", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Žilina z 23. januára 2017, sp. zn. 11Co/368/2016, ECLI:SK:KSZA:2017:5614205068.3", "identifikacne_cislo": "5614205068", "sud": {"guid": "sud_130", "nazov": "Krajský súd Žilina", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-zilina"}, "sudca": "JUDr. Jozef Ryant", "sudca_id": 235, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-jozef-ryant-235", "datum_vydania": "2017-01-23", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zmluvy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "nazov": "§ 387 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/a94e7176-46ec-4f48-a278-0d82cdda555d", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2017:5614205068.3", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSZA:2017:5614205068.3", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSZA:2017:5614205068.3/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/368/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5614205068
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 01. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Malíková
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5614205068.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Malíkovej
a členov senátu JUDr. Jany Kotrčovej a JUDr. Romana Tichého, v právnej veci žalobcu: EOS KSI
Slovensko, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného
spoločnosťou TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843, proti
žalovanému: Z. F., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom L. U. XX, o zaplatenie 3.504,86 eur s príslušenstvom,
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 10C/166/2014-118 zo dňa
24.06.2016, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým vo zvyšnej časti žalobu zamietol                 a vo výroku
o náhrade trov konania    p o t v r d z u j e .

Vo zvyšku sa rozsudku okresného súdu    n e d o t ý k a .

Žalovanému   p r i z n á v a   voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 2.459,66
eur, úrok z omeškania vo výške 24,63 eur a úrok z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy
2.157,01 eur od 29.07.2012 do zaplatenia, ktoré súd povolil žalovanému splácať v mesačných splátkach
vo výške 60,- eur, splatných vždy k poslednému dňu príslušného kalendárneho mesiaca, počnúc
mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti rozsudku, pričom omeškanie s plnením jednej splátky má
za následok zročnosť celého plnenia. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Žalobcovi priznal náhradu trov
konania                  vo výške 84,- eur a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 310,99 eur, ktoré
súd povolil žalovanému splácať v mesačných splátkach vo výške 5,- eur, splatných vždy k poslednému
dňu príslušného kalendárneho mesiaca, počnúc mesiacom nasledujúcim      po právoplatnosti rozsudku,
splnomocnenému zástupcovi žalobcu, pričom omeškanie s plnením jednej splátky má za následok
zročnosť celého plnenia.

2. Rozsudok okresného súdu sa opiera o ust. § 52 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 497 Obchodného
zákonníka, § 25 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z., § 2 písm. a), b) zákona                č. 258/2001
Z. z., § 5b zákona č. 250/2007 Z. z., § 100 ods. 1, § 101, § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. V
súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami súd podanej žalobe žalobcu čiastočne vyhovel, nakoľko
mal preukázanú jej čiastočnú dôvodnosť. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že právny
predchodca žalobcu (Slovenská sporiteľňa, a. s.) ako veriteľ a žalovaný ako dlžník uzatvorili zmluvu
o úvere, na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 100.000,- Sk. Žalovaný sa
zaviazal vrátiť poskytnutý úver, spolu s dojednaným úrokom, v pravidelných mesačných splátkach.
Nakoľko zmluva bola uzatvorená medzi dodávateľom a spotrebiteľom, jednalo sa o spotrebiteľskú



zmluvu. Vzhľadom na charakter a obsah zmluvy, sa jednalo o zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Zmluva
obsahovala všetky zákonom stanovené náležitosti. Žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru dňa
18.07.2012 a vyzval žalovaného                   na úhradu nesplatenej časti úveru do 28.07.2012.
Aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v konaní mal súd preukázanú zmluvou o postúpení pohľadávok,
ktorú žalobca uzavrel             so Slovenskou sporiteľňou, a. s., ako aj oznámením o postúpení
pohľadávky. Žalobca si v konaní uplatnil nárok na zaplatenie splátok úveru splatných od 10.06.2010
do 10.07.2015. Podľa zákonného ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa
v znení neskorších predpisov, je súd povinný od 01.05.2014 ex offo  prihliadať na oslabenie nároku
predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania. Súd preto, vzhľadom na skutočnosť,
že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným vznikol spotrebiteľský právny vzťah, skúmal
možnosť premlčania žalovaného nároku a k tomuto prihliadol pri rozhodovaní. Nakoľko medzi právnym
predchodcom žalobcu a žalovaným vznikol spotrebiteľský právny vzťah, v zmysle ustanovenia § 52 ods.
2 Občianskeho zákonníka, sa dĺžka premlčacej doby spravuje občianskoprávnymi predpismi, teda je
trojročná. Keďže žaloba bola podaná na súde dňa 04.06.2014, v čase podania žaloby už boli premlčané
žalobcom uplatnené splátky splatné od 10.06.2010 do 10.05.2011, t. j. 12 splátok po 56,53 eur, spolu
678,36 eur. Preto súd žalobu v časti premlčaných splátok, t. j. vo výške 678,36 eur, zamietol. Nakoľko
povinnosťou dlžníka zo zmluvy o úvere je vrátiť poskytnutý úver a zaplatiť dojednaný úrok, súd uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 2.459,66 eur, pozostávajúcu z nezaplatených
splátok úveru splatných od 10.06.2011 do 10.07.2012, t. j. do vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru,
spolu 14 splátok po 1.703,-Sk, čo činí 23.842,- Sk, t. j. 791,41 eur a istiny zo splátok splatných od
10.08.2012 do 10.07.2015, ktorá sa stala splatnou v dôsledku vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru,
a ktorej výška, podľa amortizačnej tabuľky, predloženej žalobcom, činí 50.257,55 Sk, t. j. 1.668,25
eur. Súd žalobu v časti úroku zo splátok, ktoré sa stali splatnými v dôsledku vyhlásenia mimoriadnej
splatnosti úveru, t. j. zo splátok splatných od 10.08.2012                    do 10.07.2015, spolu vo
výške 366,81 eur, zamietol, nakoľko zmluvný úrok ako odplata (cena) veriteľovi za poskytnuté peňažné
prostriedky prislúcha veriteľovi len za dojednanú dobu poskytnutia úveru. Uvedená skutočnosť vyplýva
aj z ustanovenia § 503 ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa ktorého záväzok platiť úroky je splatný
spolu                    so záväzkom vrátiť použité peňažné prostriedky. Úroky predstavujú osobitnú peňažnú
náhradu, súvisiacu s poskytnutím finančných prostriedkov, pričom sú splatné spolu                 so
záväzkom vrátiť použité peňažné prostriedky (čo konštatoval aj Krajský súd v Žiline napr. v rozsudku
zo dňa 19.11.2013, č. k. 5Co/165/2013-148, v rozsudku zo dňa 20.11.2014, sp. zn. 9Co/862/2014, v
rozsudku zo dňa 26.03.2015, sp. zn.  9Co/138/2015). Preto žalobcovi neprislúchalo právo na zaplatenie
zmluvných úrokov zo splátok úveru, ktoré sa stali splatnými v dôsledku vyhlásenia mimoriadnej splatnosti
úveru, t. j.                   za obdobie po splatnosti úveru. Nakoľko žalovaný sa dostal s plnením svojho
peňažného záväzku voči žalobcovi do omeškania, vzniklo žalobcovi aj právo na zaplatenie úrokov z
omeškania. Súd preto priznal žalobcovi úroky z omeškania z jednotlivých nezaplatených splátok úveru,
a to vo výške 8,75 % ročne, tak ako si to uplatnil v žalobe, ktorá nebola vyššia ako výška úrokov z
omeškania podľa občianskoprávnych predpisov, avšak vždy len z časti splátky pripadajúcej na istinu,
nakoľko  príslušenstvo - úroky z omeškania neprislúchajú z príslušenstva - úrokov (Občiansky zákonník
neumožňuje priznať úroky z omeškania z úrokov). Súd preto priznal žalobcovi úroky z omeškania             zo
sumy 977,54 Sk od 11.06.2011 do 28.07.2012, t. j. do mimoriadnej splatnosti úveru, vo výške 97,01 Sk,
zo sumy 988,45 Sk od 11.07.2011 do 28.07.2012 vo výške 90,99 Sk, zo sumy 999,49 Sk od 11.08.2011
do 28.07.2012 vo výške 84,58 Sk, zo sumy 1.010,64 Sk od 11.09.2011 do 28.07.2012 vo výške 78,09
Sk, zo sumy 1.021,93 Sk od 11.10.2011 do 28.07.2012 vo výške 71,53 Sk, zo sumy 1.033,34 Sk od
11.11.2011 do 28.07.2012           vo výške 64,65 Sk, zo sumy 1.044,87 Sk od 11.12.2011 do 28.07.2012
vo výške 57,86 Sk, zo sumy 1.056,54 Sk od 11.01.2012 do 28.07.2012 vo výške 50,65 Sk, zo sumy
1.068,33 Sk od 11.02.2012 do 28.07.2012 vo výške 43,28 Sk, zo sumy 1.080,26 Sk              od 11.03.2012
do 28.07.2012 vo výške 36,25 Sk, zo sumy 1.092,32 Sk od 11.04.2012            do 28.07.2012 vo výške
28,54 Sk, zo sumy 1.104,51 Sk od 11.05.2012 do 28.07.2012           vo výške 20,91 Sk, zo sumy 1.116,84
Sk od 11.06.2012 do 28.07.2012 vo výške 12,85 Sk a zo sumy 1.129,31 Sk od 11.07.2012 do 28.07.2012
vo výške 4,87 Sk, spolu 742,06 Sk, t. j. 24,63 eur. Súd taktiež priznal žalobcovi úrok z omeškania z
celkovej sumy nezaplatenej istiny, t. j. zo sumy 2.157,01 eur, od 29.07.2012, teda od splatnosti celého
úveru, do zaplatenia, v sadzbe uplatnenej v žalobe, t. j. 8,75 % ročne. V zostávajúcej časti uplatnených
úrokov z omeškania súd podanú žalobu zamietol. V súlade s ustanovením             § 142 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku súd priznal náhradu trov konania v konaní úspešnejšiemu žalobcovi.
Úspech žalobcu v konaní predstavoval 2.459,66 eur, čo percentuálne činí 70 %, jeho neúspech 1.045,20
eur, čo percentuálne činí 30 %. Pomer úspechu a neúspechu žalobcu potom predstavoval 40 % (70 % -
30 %). Súd preto priznal žalobcovi náhradu trov konania vo výške 40 % zo zaplateného súdneho poplatku



z návrhu na začatie konania v sume 210,- eur, čo činí 84,- eur a náhradu trov právneho zastúpenia podľa
vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov vo výške 40 % z celkových trov právneho zastúpenia v sume 777,47 eur, čo
činí 310,99 eur, a to tarifnú odmenu za 3 úkony právnej služby - prevzatie a príprava zastúpenia, podanie
žaloby               na súd a účasť na súdnom pojednávaní dňa 24.06.2016, po 131,13 eur, čo činí 393,39 eur,
tarifnú odmenu vo výške 1-ice základnej tarifnej odmeny za 2 úkony právnej služby - námietka vstupu
vedľajšieho účastníka do konania a vyjadrenie k odvolaniu o nepripustení vstupu vedľajšieho účastníka
do konania, spolu 131,13 eur (§ 13a ods. 1 písm. a/, c/, d/, ods. 2 písm. b/, ods. 5 citovanej vyhlášky
v spojení s § 10 ods. 1 citovanej  vyhlášky), režijný paušál k 2 úkonom právnej služby vykonaným v
roku 2014 po 8,04  eur, k 2 úkonom právnej služby vykonaným v roku 2015 po 8,39 eur a k 1 úkonu
právnej služby vykonanému v roku 2016 vo výške 8,58 eur (§ 16 ods. 3 citovanej vyhlášky), náhradu
cestovných výdavkov v sume 81,93 eur za účasť na súdnom pojednávaní dňa 24.06.2016 na trase
Košice - Liptovský Mikuláš a späť, spolu 346 km, pri použití osobného motorového vozidla substitučného
právneho zástupcu žalobcu evidenčné číslo KE 684IN (§ 15  písm. a/, § 16 ods. 4 citovanej vyhlášky v
spojení s § 7 zákona číslo 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov), a to
základnú náhradu 0,183 eur x 346 km, t. j. 63,32 eur a náhradu za spotrebované pohonné hmoty 346
km x 5/100 km (spotreba) x 1,076 eur/l (cena paliva zistená z internetovej stránky Štatistického úradu
SR), t. j. 18,61 eura a DPH 20 % z priznanej tarifnej odmeny a režijného paušálu, t. j. zo sumy 647,89
eur, čo činí 129,58 eur (§ 18 ods. 3 citovanej vyhlášky). Súd nepriznal žalobcovi tarifnú odmenu a k nej
prislúchajúci režijný paušál            za doplnenie žaloby zo dňa 24.02.2015, nakoľko sa nejednalo o
účelne vynaložené trovy konania. Žalobca bol povinný už v žalobe uviesť relevantné skutkové tvrdenia
v dostatočnom rozsahu tak, aby bolo možné preskúmať dôvodnosť uplatneného nároku. Pokiaľ tak
žalobca neučinil a musel byť súdom na doplnenie relevantných skutkových tvrdení vyzývaný, nejedná
sa o účelne vynaložené trovy konania, ktoré by mu bolo možné v súdnom konaní priznať na ťarchu
žalovaného. Súd taktiež nepriznal žalobcovi základnú tarifnú odmenu za námietku neprípustnosti vstupu
vedľajšieho účastníka              do konania a vyjadrenie k odvolaniu o nepripustení vstupu vedľajšieho
účastníka                    do konania, nakoľko, podľa § 13a ods. 2 písm. b/ citovanej vyhlášky, sa
nejednalo o úkony vo veci samej. Preto za uvedené úkony právnej služby prislúchala tarifná odmena
vo výške 1-ice  základnej sadzby tarifnej odmeny. Súd nepriznal žalobcovi  ani náhradu za stratu času,
nakoľko cesta na súdne pojednávanie nebola vykonaná advokátom, ale advokátskym koncipientom,
ktorý je zamestnancom advokáta. Advokátsky koncipient teda pri ceste na súdne pojednávanie plní
svoje pracovné povinnosti v rámci pracovnej cesty, na ktorú bol ako zamestnanec vyslaný. Advokátovi
prislúcha náhrada za stratu času v zmysle § 17 ods. 1 citovanej vyhlášky preto, že počas cesty
nemôže vykonávať iné povinnosti. Počas cesty advokátskeho koncipienta na súdne pojednávanie však
advokátovi ako jeho zamestnávateľovi strata času nevzniká. Nakoľko žalobca bol v konaní zastúpený
splnomocneným zástupcom, ktorý je advokátom, súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť náhradu
trov konania splnomocnenému zástupcovi žalobcu, a to v splátkach po 5,- eur mesačne, z rovnakých
dôvodov, pre ktoré mu povolil splátky priznaného plnenia s príslušenstvom.

3. Voči citovanému rozsudku v zákonnej lehote v časti, v ktorej súd žalobu zamietol, podal odvolanie
žalobca. Namieta nesprávnu aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka týkajúce sa premlčacej doby,
keď na daný prípad bolo potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, keďže ide o zmluvu
o úvere, a teda absolútny obchodno-záväzkový vzťah, a to aj napriek tomu, že jednou zo zmluvných
strán je spotrebiteľ. Poukazuje na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 2MCdo 3/2011 zo dňa
28.04.2011, 6MCdo 4/2012 zo dňa 27.03.2013 a 7MCdo 9/2014 zo dňa 24.03.2015, ako aj na viaceré
rozhodnutia krajských súdov. Tiež poukazuje na názor autora komentára k ust. § 52 OZ prof. JUDr.
Petra Vojčíka, CSc., v zmysle ktorých na danú právnu vec treba aplikovať obchodnoprávnu úpravu. Z
ust. § 392 ods. 2 Obchodného zákonníka vyplýva, že pri práve na čiastkové plnenie plynie premlčacia
doba pre každé čiastkové plnenie samostatne. Ak sa pre nesplnenie niektorého čiastkového záväzku
stane splatný celý záväzok, plynie premlčacia doba od splatnosti nesplneného záväzku. Premlčacia
doba teda začala plynúť dňa 29.07.2012 a uplynula by až 29.07.2016. S poukazom na to, že žaloba
bola podaná dňa 04.06.2014, nemožno považovať nárok za premlčaný ani len sčasti. Má za to, že
má nárok na riadny úrok aj po vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru. Nestotožňuje sa s právnym
posúdením veci, keď tento nárok mu prvostupňový súd nepriznal. V zmysle Obchodného zákonníka
§ 503 ods. 3 ObZ má veriteľ nárok na riadne úroky aj po vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru.
V tejto súvislosti poukazuje aj                  na ust. § 505, § 506 Obchodného zákonníka. Má
za to, že mu patrí nárok na úhradu uplatnených splátok, t. j. aj nárok na riadny úrok zo splátok
splatných vyhlásením mimoriadnej splatnosti úveru. Ďalej nesúhlasí s tým, že súd priznal žalobcovi úrok



z omeškania len zo sumy pripadajúcej na istinu tej-ktorej uplatnenej splátky, majúc za to, že Občiansky
zákonník neumožňuje priznať úroky z omeškania z úrokov. S uvedeným tvrdením žalobca nesúhlasí.
Nárok na úrok z omeškania vzniká žalobcovi ako veriteľovi priamo zo zákona a je zákonným dôsledkom
omeškania dlžníka s úhradou dlžnej sumy. Občiansky zákonník v žiadnom ustanovení nevylučuje nárok
veriteľa na zákonné úroky z omeškania v prípade omeškania dlžníka s plnením dohodnutých zmluvných
úrokov. Zmluvný úrok je súčasťou peňažného záväzku dlžníka, ktorý sa dlžník zaviazal veriteľovi zaplatiť,
a preto dôsledkom omeškania s platením takéhoto peňažného záväzku je vznik povinnosti zaplatiť
veriteľovi úroky z omeškania zo sumy nezaplateného peňažného záväzku. Nesúhlasí tiež s tým, že
mu okresný súd nepriznal náhradu za stratu času                                        pri úkonoch
vykonaných advokátskym koncipientom. Úkon uskutočnený advokátskym koncipientom je v konečnom
dôsledku úkonom právnej služby advokáta, za ktorý zodpovedá samotný advokát, a to bez ohľadu na
skutočnosť, či ide o substitučného advokáta. Zo žiadnych ustanovení nevyplýva, že by pri rozhodovaní
o trovách konania strany, ktorú zastupoval advokát, sa mal uplatniť iný právny režim zohľadňujúci
okolnosť, či posudzovaný úkon vykonal advokát alebo jeho koncipient. Tiež nesúhlasí s tým, že počas
cesty advokátskeho koncipienta na súdne pojednávanie advokátovi ako jeho zamestnávateľovi strata
času nevzniká. Advokátsky koncipient, ktorého zamestnáva advokát, jednotlivé úkony vykonáva v mene
zamestnávateľa, teda advokáta a tiež na jeho účet. Pokiaľ by advokát nesplnomocnil koncipienta
účasťou na pojednávaní, mohol by koncipient vykonávať činnosti, ktorými by ho poveril advokát. Ide
teda o stratu času, ktorá advokátovi vznikla. Žiada, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že
vyhovie žalobe žalobcu, resp. aby ho zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie. Zároveň si uplatňuje trovy odvolacieho konania.

4. Žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril.

5. V priebehu odvolacieho konania odvolací súd žalobcu vyzval, aby sa v lehote 10 dní            od
doručenia výzvy v zmysle ust. § 382 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.
s. p.“) vyjadril k možnej zmene právnej kvalifikácie v súdenej veci, k použitiu ustanovenia, ktoré doposiaľ
aplikované nebolo, a to § 92 ods. 8 zákona  č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení k 27.06.2012 (ku
dňu uzatvorenia zmluvy o postúpení pohľadávok č. 0900/2012/CE). Na výzvu odvolacieho súdu žalobca
uviedol, že v konaní predložil relevantné oznámenie postupcu žalovanému o postúpení pohľadávky,
ktoré spolu s podacím hárkom preukazujúcim odoslanie tejto písomnosti a bez ďalšieho zakladá aktívnu
legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd má povinnosť z tohto oznámenia
vychádzať, bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení.
Dlžník sa v takomto prípade nemôže úspešne dovolávať neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky,
ani jej prípadnej neexistencie. V tejto súvislosti poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa
11.06.2003, sp. zn. 4 Obo 210/01, ako aj na viaceré rozhodnutia Krajského súdu v Žiline. Má za
to, že pohľadávka bola platne postúpená v zmysle ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Ust. § 92
ods. 8 Zákona o bankách podľa názoru žalobcu nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu
ako postupníka pohľadávky. Zo systematického zaradenia tohto ustanovenia je zrejmé, že účelom
ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia
pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva.
Aj podľa dôvodovej správy bolo hlavným účelom predmetného ustanovenia prelomenie bankového
tajomstva a nie obmedzenie možnosti postúpiť pohľadávku. Zo zákona nevyplýva, že by podmienky
uvedené v predmetnom ustanovení podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky.
Aj prípadné porušenie povinnosti vyplývajúcej z § 92 ods. 8 Zákona o bankách nemožno spojiť s
občianskoprávnym následkom neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, keďže norma obsiahnutá v §
92 ods. 8 Zákona o bankách nezakladá občianskoprávnu povinnosť vo vzťahu ku klientovi banky, v tomto
prípade žalovanému, ale administratívnu zodpovednosť postihnuteľnú Národnou bankou Slovenska
podľa § 50 ods. 1 Zákona o bankách. V tejto súvislosti poukazuje na názor doc. JUDr. Kristiána Csacha,
PhD., LL.M. publikovanom v časopise Súkromné právo č. 1/2015. Z uvedeného vyplýva, že doručenie
písomnej výzvy banky dlžníkovi v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách nie je podmienkou pre platné
postúpenie pohľadávky. S nedoručením takejto výzvy môžu byť spojené len sankcie vyplývajúce zo
Zákona o bankách, nie sankcia v podobe neplatnosti zmluvy o postúpení. Žalobca tiež poukazuje na
to, že ku dňu postúpenia pohľadávky bol žalovaný v omeškaní po dobu 1272 dní, teda súčet všetkých
omeškaní žalovaného presiahol 1 rok. V tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Krajského súdu v
Prešove. Žalobca tiež poukazuje na bod 18.14 Všeobecných obchodných podmienok, podľa ktorého
klient výslovne súhlasil s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky. V



tejto súvislosti tiež poukazuje na viaceré rozhodnutia krajských súdov. Žalobca považuje nárok uplatnený
žalobou za oprávnený a dôvodný.

6. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe odvolania žalobcu v
rozsahu a z dôvodov daných ust. § 379, § 380 C. s. p. (z uvedeného sa rozhodnutie odvolacieho súdu
nedotýka odvolaním nenapadnutého výroku, ktorým okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 2.459,66 eur, úrok z omeškania vo výške 24,63 eur a úrok z omeškania vo výške 8,75
% ročne zo sumy 2.157,01 eur od 29.07.2012 do zaplatenia, ktoré súd povolil žalovanému splácať v
mesačných splátkach vo výške 60,- eur) a bez nariadenia odvolacieho pojednávania postupom v zmysle
ust. § 219 ods. 3 C. s. p. rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku, ktorým vo zvyšnej časti žalobu
zamietol a vo výroku o náhrade trov konania potvrdil v zmysle ust. § 387 ods. 1 C. s. p.

7. Rozhodnutie okresného súdu je vecne správne.

8. Žalobca nesúhlasí s aplikáciou ust. § 101 Občianskeho zákonníka na danú vec, majúc            za to,
že na súdenú vec bolo potrebné aplikovať 4-ročnú premlčaciu dobu upravenú v ust. § 397 Obchodného
zákonníka.

9. Okresný súd postupoval správne, keď na danú vec aplikoval ust. § 101 Občianskeho zákonníka o
premlčaní.

10. Nepopierajúc povahu úverovej zmluvy ako absolútneho obchodu, na otázku premlčania je potrebné
vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré sú
pre spotrebiteľa výhodnejšie. Takéto pravidlo je ustálené v aplikačnej praxi súdov, ktoré riešenie odobril
aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení pod sp. zn. I. ÚS 402/2013-10 zo dňa 19. júna 2013,
v ktorom skonštatoval, že prednostným uplatnením Občianskeho zákonníka na prospech spotrebiteľa
na úver ako absolútny obchod upravený v Obchodnom zákonníku nedošlo k porušeniu ústavných práv
veriteľa.

11. Novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z. z. definitívne normatívne vyriešila
(doplnením ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka), že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali
použiť normy obchodného práva. Z autentického výkladu zákonodarcu vyplýva, že Občiansky zákonník
bude použitý, pokiaľ ide o posudzovanie otázky premlčania, otázky úpravy ručenia, zmluvnej pokuty,
uznania záväzku a podobne, aj keby sa na právny režim mala použiť právna úprava Obchodného
zákonníka. Hoci účinnosť tohto ustanovenia bola posunutá až na 1. apríl 2015, predmetné ustanovenie
poníma výkladový status a jeho cieľom je iba expressis verbis vyjadriť aj doposiaľ platné pravidlo
prednostného použitia režimu Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské záväzky.

12. Pokiaľ potom okresný súd v časti premlčaných splátok, t. j. vo výške 678,36 eur zamietol, jeho
rozhodnutie je v tejto časti vecne správne.

13. Odvolací súd považuje za dôvodné tie odvolacie námietky žalobcu, ktoré sa dotýkali nepriznania
úrokov z úveru a úrokov z omeškania z úrokov z úveru. V tomto smere považuje argumentáciu žalobcu
za správnu.

14. Pri určení práv a povinností účastníkov zmluvy o úvere je potrebné vychádzať z ust.             §
497 Obchodného zákonníka, ktoré upravuje základné práva a povinnosti účastníkov úverovej zmluvy.
Vychádzajúc zo znenia ust. § 497 Obchodného zákonníka, obsahom záväzku dlžníka nie je vrátiť len
poskytnuté peňažné prostriedky, ale aj úroky, ktoré nemožno stotožňovať s úrokmi z omeškania. Úroky
sú odplatou za poskytnutie peňažných prostriedkov na základe úverovej zmluvy, predstavujú cenu úveru
a dlžník je povinný platiť ich od okamihu reálneho poskytnutia peňazí do okamihu ich reálneho vrátenia,
a to či už v lehote alebo v omeškaní.

15. V danom prípade bola medzi účastníkmi uzatvorená písomná úverová zmluva, platnosť ktorej nebola
spochybnená. Pre určenie práv a povinností zmluvných strán je preto potrebné vychádzať predovšetkým
z obsahu úverovej zmluvy, vychádzajúc tak zo zásady zmluvnej slobody, ktorá je základnou zásadou
nielen obchodného, ale aj občianskeho práva. Táto zmluva upravila práva a povinnosti zmluvných



strán vo vzťahu k splácaniu úveru, ale aj ostatných nárokov z úveru vyplývajúcich, najmä úrokov
z úveru. Pre určenie práv a povinností zmluvných strán je tak dôležitý obsah uzatvorenej zmluvy,
pokiaľ ide o platné dojednanie. Samozrejme, jednotlivé zmluvné podmienky podliehajú z hľadiska
ochrany spotrebiteľa kontrole prijateľnosti. Až v prípade, pokiaľ zmluva úpravu neobsahuje, alebo sú
jej podmienky neprijateľné, riadia sa práva a povinnosti zmluvných strán ustanoveniami Obchodného,
prípadne Občianskeho zákonníka.

16. Úrok z úveru je nárokom, na ktorý nemá vplyv ani omeškanie dlžníka, ktoré je skutočnosťou,
ktorá zakladá vznik nových sankčných záväzkov dlžníka, samotný vznik nároku na úrok z úveru však
neovplyvňuje.

17. Pokiaľ však ide o aplikáciu ust. § 506 Obchodného zákonníka, toto ustanovenie upravuje
špecifický prípad odstúpenia veriteľa od zmluvy pri omeškaní dlžníka, ktoré môže veriteľ využiť,
ak je dlžník v omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok alebo jednej splátky po dobu dlhšiu
ako tri mesiace. Uvedené odstúpenie nespôsobuje zánik záväzku ex tunc. Ako to vyplýva priamo
z dikcie tohto zákonného ustanovenia, naďalej trvá právo veriteľa, aby dlžník vrátil dlžnú sumu s
úrokmi. Táto povinnosť odstúpením od zmluvy o úvere nezaniká. V dôsledku tejto špeciálnej úpravy je
vylúčené použitie ustanovení Občianskeho zákonníka o odstúpení, lebo Občiansky zákonník obdobné
ustanovenie neobsahuje. Ide o právny inštitút, ktorý je určený na ochranu veriteľa a jeho využitím sa
veriteľ nemôže dostať do horšieho právneho postavenia, v akom by bol pred odstúpením od zmluvy,
situácia totiž nastala pre neplnenie si povinností dlžníka. Základnou zásadou spotrebiteľského práva
je ochrana pred neprijateľnými podmienkami, to však neznamená vylúčenie aplikácie ustanovení na
ochranu veriteľa pri neplnení si povinností dlžníka.

18. Odstúpením od zmluvy v zmysle ust. § 506 Obchodného zákonníka pre omeškanie dlžníka s
vrátením viac než dvoch splátok alebo jednej splátky po dobu dlhšie ako 3 mesiace zmluva od počiatku
nezanikla a naďalej trvá právo veriteľa a tomu zodpovedajúca povinnosť dlžníka vrátiť dlžnú sumu spolu
s úrokmi z úveru. Tým nie je dotknutý nárok veriteľa na zákonný úrok z omeškania.

19. Úroky z úveru v tomto prípade sú osobitnou peňažnou náhradou súvisiacou s poskytnutím
finančných prostriedkov. Omeškaním s úhradou úroku je možné požadovať platenie úrokov z omeškania
z nezaplatených úrokov. Dlžník je totiž potom v omeškaní so splnením peňažného záväzku, preto je
povinný platiť z nezaplatenej sumy úroky z omeškania.

20. Ani napriek dôvodnosti uvedených odvolacích námietok žalobcu odvolací súd však žalobcovi
v odvolacom konaní vyhovieť nemohol. Hoci rozhodnutie okresného súdu je v časti založené na
nesprávnom právnom posúdení veci, vo výroku je vecne správne.

21. Okresný súd sa dostatočne nezaoberal vecnou legitimáciou žalobcu na uplatňovanie požadovaného
nároku.

22. Podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení k 27.06.2012 (ku dňu uzatvorenia
zmluvy o postúpení pohľadávok č. 0900/2012/CE), ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky
zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo
len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo
pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť
písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez
súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred
postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v
celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením
čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol
jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať
postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka;
banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných
záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok
a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.



23. Okresný súd sa nezaoberal aplikáciou daného ustanovenia na prejednávanú vec, pričom práve
toto ustanovenie malo byť v súdenej veci použité. Vyhodnotenie právneho vzťahu účastníkov v zmysle
citovaného ustanovenia vedie odvolací súd k záveru o nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu na
uplatnenie požadovaného nároku.

24. Citované ustanovenie je ustanovením špeciálnym vo vzťahu k všeobecnej úprave postúpenia
upravenej v ust. § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka a v zmysle zásady prednosti špeciálneho
predpisu pred predpisom všeobecným je prednostne aplikovateľné na právny vzťah týkajúci sa bankovej
pohľadávky.

25. Účelom daného ustanovenia je upraviť špeciálny režim pri postupovaní pohľadávok banky, ktorá má
v zmysle citovaného zákona postavenie subjektu sui generis vzhľadom na jej špecifické oprávnenie a
povinnosti vyplývajúce zo Zákona o bankách. Takýmto špecifikom je aj úprava bankového tajomstva,
na úpravu ktorého citované ustanovenie nepochybne nadväzuje. Práve bankové tajomstvo je dôvodom
osobitného režimu pri postupovaní pohľadávok banky.

26. Citované ustanovenie je ustanovením špeciálnym aj vo vzťahu k ust. § 525 Občianskeho zákonníka
a upravuje špeciálne prípady pohľadávok, ktoré sú vylúčené z postúpenia, teda sú nespôsobilým
predmetom postúpenia. Postúpenie nespôsobilej pohľadávky v nadväznosti na ust. § 39 Občianskeho
zákonníka, spôsobuje absolútnu neplatnosť takéhoto postúpenia, na ktorú je súd povinný prihliadať ex
offo.

27. Pokiaľ odvolateľ v odvolaní poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 11.06.2003, sp.
zn. 4Obo 210/01, ide o odlišnú vec a toto rozhodnutie nie je v danej veci aplikovateľné. Rovnako pokiaľ
odvolateľ poukazuje na iné rozhodnutia krajských a okresných súdov, tieto nie sú pre odvolací súd
záväzné.

28. Z ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách nepochybne vyplýva, že spôsobilým predmetom postúpenia
je iba pohľadávka alebo jej časť, ktoré sú už splatnými, a to za predpokladu predchádzajúcej písomnej
výzvy, po tom, čo bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené
predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky, musia byť splnené
v čase postúpenia pohľadávky. Z obsahu spisu, ako aj zo skutočností vyplývajúcich zo samotného
odvolania odvolací súd konštatuje, že žalobca nepreukázal doručenie výzvy banky klientovi, t. j.
žalovanému, a preto možno konštatovať, že nebol splnený zákonný predpoklad pre platné postúpenie
pohľadávky banky. Postúpená pohľadávka nebola v čase jej postúpenia pohľadávkou spôsobilou na
postúpenie.

29. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že žalovaný bol v čase postúpenia v omeškaní viac ako 1
kalendárny rok. Dikcia, na ktorú odvolateľ poukazuje, a ktorá sa nachádza v druhej vete citovaného
ustanovenia za bodkočiarkou „to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením, čo len časti
toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok“, sa
vzťahuje len na podmienku uvedenú rovnako v druhej vete tohto ustanovenia, a ktoré upravuje osobitný
zákaz banky postúpiť pohľadávku, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo
pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva.

30. Pohľadávka, ktorá je predmetom uplatneného nároku, nebola v čase postúpenia pohľadávkou
spôsobilou na postúpenie. Postúpenie tak predstavuje absolútne neplatný právny úkon a s tým spojený
nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu na uplatnenie nároku.

31. Keďže toto ustanovenie v prvostupňovom konaní nebolo použité, odvolací súd v priebehu
odvolacieho konania umožnil žalobcovi k aplikácii daného ustanovenia sa vyjadriť, pričom sa však s jeho
argumentáciou nestotožnil, poukazujúc na vyššie uvedené.

32. Vyššie uvedený záver odvolacieho súdu bránil odvolaciemu súdu vyhovieť odvolaniu žalobcu čo
i len čiastočne. Hoci uvedené (nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu) zakladá nedôvodnosť celého
nároku žalobcu uplatneného v tomto konaní, odvolací súd, viazaný rozsahom dovolania, sa dotkol iba
napadnutej časti rozsudku.



33. Odvolateľ napádal aj nepriznanie časti náhrady trov právneho zastúpenia spočívajúcich v nepriznaní
náhrady za stratu času z dôvodu, že úkon vykonal advokátsky koncipient.

34. Aj v tejto súvislosti odvolací súd udáva, že sa nestotožňuje s vysloveným právnym záverom súdu
prvej inštancie, že náhrada za stratu času nepatrí právnemu zástupcovi v prípade, že úkon vykonal
advokátsky koncipient. Odvolací súd sa stotožňuje s tvrdením žalobcu, že ak advokátsky koncipient
koná v mene advokáta, úkon ním vykonaný je rovnocenný s úkonom realizovaným priamo advokátom.
Vyhláška č. 655/2004 Z. z.               pri priznaní odmeny advokáta nerozlišuje, či úkon právnej služby
vykonal advokát alebo advokátsky koncipient. Je na advokátovi, ktorý koncipienta zamestnáva, akú
organizáciu svojho času a času koncipienta zvolí, rovnako v koncipientovi stráca pracovnú silu                   na
vykonanie pracovnej služby. Náhrada za stratu času preto patrí advokátovi aj                        v prípade,
že úkon právnej služby vykonal koncipient.

35. V súdenej veci je tu však iná okolnosť, ktorá bráni odvolaciemu súdu aj v tejto časti odvolania
žalobcovi vyhovieť. Odvolací súd nepovažuje uplatnené trovy náhrady                   za stratu času za
účelné. Požiadavku účelnosti nemôže spĺňať taký postup advokáta majúceho sídlo v Bratislave, ktorý
sa nechá zastúpiť na pojednávaní konanom                         na Okresnom súde v Liptovskom
Mikuláši v spotrebiteľskej, nie zložitej veci advokátom, ktorý má sídlo v Košiciach, keď môže využiť
služby advokátskych kancelárií, ktoré sa nachádzajú v blízkosti prejednávajúceho súdu. Z uvedených
dôvodov preto odvolací súd odvolaniu nevyhovel a považoval rozhodnutie okresného súdu aj v časti
výroku o trovách konania za vecne správne.

36. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutie okresného súdu v napadnutom
rozsahu potvrdil ako vecne správne.

37. Výrok o trovách odvolacieho konania sa opiera o ust. § 396 ods. 1 s poukazom na ust.               § 255
ods. 1, § 262 ods. 1 C. s. p. Úspešným účastníkom odvolacieho konania bol žalovaný, ktorému odvolací
súd priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

38. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 C. s. p.)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces                       (§ 420 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 C. s. p.)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak



a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 C. s . p.)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 C. s. p.)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 C. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 C. s. p.)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 C. s. p.)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 C. s. p.)", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "10C/166/2014", "guid": "cdb5fb3d-45b3-4054-a56a-94efd0c4af47:2db1971f-6f29-4e1a-8457-41750e581c16", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:b2b4ba89-b46e-44aa-8596-a23f49bcba90", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 402/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 402/2013 z 19. 6. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-06-19", "citacie_n": 1211, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b2b4ba89-b46e-44aa-8596-a23f49bcba90"}, {"guid": "dd80b03b-30ca-43b3-a8a3-1838e274061a:ffc2b4fb-2f10-4e4e-ae79-a1d2e7f4b49e", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:8812206681.1", "spisova_znacka": "7MCdo/9/2014", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7MCdo/9/2014 z 23. 3. 2015", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2015-03-23", "citacie_n": 244, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:8812206681.1"}, {"guid": "4149f857-ea6d-4d16-9826-3ea492bf5987:0997158a-8bbc-43bc-99ce-0ebe394ae19e", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2013:8109223908.1", "spisova_znacka": "6MCdo/4/2012", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/4/2012 z 26. 3. 2013", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2013-03-26", "citacie_n": 766, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:8109223908.1"}, {"guid": "831b08dc-b54f-43c9-936d-59b4d3f23982:1ada096a-a97e-460a-a50e-e8cd94e911d2", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2014:5613207571.1", "spisova_znacka": "9Co/862/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 9Co/862/2014 z 19. 11. 2014", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2014-11-19", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2014:5613207571.1"}, {"guid": "9bf565d4-1691-400d-8065-b085a1b403ef:fc25e3b3-9ee9-444c-8866-08c69c1bdf4d", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2013:8313204432.1", "spisova_znacka": "5Co/165/2013", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 5Co/165/2013 z 6. 11. 2013", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2013-11-06", "citacie_n": 75, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2013:8313204432.1"}], "citovane_v": []}