Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 17Co/408/2017 z 9. 10. 2018 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trenčín z 9. októbra 2018, sp. zn. 17Co/408/2017, ECLI:SK:KSTN:2018:3116216299.1 Krajský súd Trenčín | 17Co/408/2017 | ECLI:SK:KSTN:2018:3116216299.1 | 2018-10-09 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Zmluvy Citované ustanovenia: § 387 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/6967e86d-bc34-4608-a2c9-5beb84322bc9 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2018:3116216299.1 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/408/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3116216299
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Janáková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3116216299.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Janákovej a
členov senátu Mgr. Zuzany Holúbkovej a Mgr. Ivana Kubínyiho v spore žalobcu: C. H., zastúpeného
Advokátskou kanceláriou M. s.r.o., so sídlom v H., S. T., o zaplatenie 10.822,05 eur s príslušenstvom,
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 16. augusta 2017, č.k.
20Csp/51/2016-50, takto

r o z h o d o l :

I. P r i p ú š ť a , aby do konania na miesto doterajšieho žalobcu C., vstúpila spoločnosť
R X. s.r.o., so sídlom S. T..

II. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti a vo výroku o nároku na
náhradu trov konania p o t v r d z u j e.

III. Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 7.924,04 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 11,39 eur a vo výške 5,05 % ročne zo sumy
7.924,04 eur od 09.11.2015 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, výrokom II. vo zvyšku
žalobu zamietol a výrokom III. žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 46,44 %. Z
odôvodnenia rozsudku vyplýva, že žalobca sa žalobou domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť mu sumu istiny 10.822,05 eur, bankové poplatky za upomienky v sume 66,13 eur, úroky z
istiny do vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru v sume 1.045,78 eur, zmluvné úroky vo výške 13,90
% ročne zo sumy 10.822,05 eur od 30.10.2015 do zaplatenia, úroky z omeškania vo výške 5,05 %
ročne zo sumy istiny 10.822,05 eur od 09.11.2015 do zaplatenia a náhradu trov konania. Z
vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že dňa 24.06.2013 bola medzi žalobcom ako veriteľom
a žalovaným ako dlžníkom uzavretá zmluva o úvere podľa ustanovenia § 497 a nasl. Obchodného
zákonníka. Súd uviedol, že išlo zároveň o spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 ods. 1 a nasl.
Občianskeho zákonníka. Dlžník obsah zmluvy a všeobecných obchodných podmienok (VOP) pred jej
podpisom podstatným spôsobom nemohol ovplyvniť. Súdu je z rozhodovacej činnosti
známe, že žalobca vzorový text zmluvy, VOP používal vo viacerých prípadoch pri poskytovaní úverov
iným spotrebiteľom. Dlžníkovi poskytol finančné prostriedky veriteľ v rámci jeho podnikateľskej činnosti
a dlžník pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej či
inej podnikateľskej činnosti, ale ako spotrebiteľ, čo vyplýva aj z jeho označenia v zmluve. Jedná sa o
spotrebiteľskú zmluvu aj v zmysle zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, keďže dlžníkovi bol
úver poskytnutý na jeho osobnú potrebu a žalobca úver poskytol ako podnikateľ, keďže predmetom jeho
podnikateľskej činnosti je poskytovanie úverov. Súd konštatoval, že na uvedenú zmluvu sa vzťahuje
aj zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, pretože žalobca poskytol spotrebiteľský úver



v rámci svojho podnikania a dlžníkovi bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon
zamestnania, povolania alebo podnikania, pričom aplikáciu režimu tohto zákona si strany potvrdili v
zmluve o úvere. Preskúmaním listín mal súd za to, že nárok nemôže byť premlčaný, pretože 3 ročná
premlčacia doba v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka neuplynula pred podaním žaloby na súd, keďže
žaloba bola podaná na súd dňa 16.09.2016 a premlčané by mohli byť len splátky úveru, ktorých splatnosť
nastala pred 16.09.2013, pričom z výpisu z úverového účtu ako aj tvrdení žalobcu vyplýva, že tieto
splátky žalovaný uhradil. Ďalej súd uviedol, že zákon o spotrebiteľských úveroch vyžaduje, aby zmluva
o spotrebiteľskom úvere spĺňala v písomnej forme prísne obsahové náležitosti. Preskúmaním zmluvy
o spotrebiteľskom úvere súd zistil, že zmluva neobsahuje údaje o výške, počte a termínoch splátok
istiny, úrokov a iných poplatkov, ktoré náležitosti musia byť v zmluve obsiahnuté podľa ust. § 9 ods. 2
písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z.. V zmluve je uvedená iba výška, počet a termíny anuitnej splátky, čo
podľa súdu bol nedostatočný údaj, pretože nie je zrejmé, koľko z každej splátky sa započítava na istinu,
koľko na úrok, koľko na poplatok. Literu zákona v tomto smere nenapĺňa ani možnosť klienta kedykoľvek
počas trvania zmluvy vyžiadať od banky výpis z úverového účtu formou amortizačnej tabuľky, zakotvená
v bode 7.8 VOP. Zákon jednoznačne vyžaduje, aby zmluva už v čase jej uzavretia mala predpísané
náležitosti. Preto neobstojí, ak tieto náležitosti môžu byť poskytnuté až dodatočne na základe žiadosti
spotrebiteľa. Jednoznačné údaje o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných
poplatkov uvedené priamo v zmluve majú informovať dlžníka ešte pred podpisom zmluvy o budúcich
platbách a spôsobe ich započítavania. Preskúmaním zmluvy o spotrebiteľskom úvere súd ďalej zistil,
že zmluva o úvere neobsahuje údaj o celkovej čiastke splatnej spotrebiteľom v zmysle §
9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z.z.. V zmluve o úvere je uvedená iba celková výška nákladov v
sume 9.954,49 eur a drobnejším písmom pod základnými náležitosťami zmluvy je uvedené, že celkovú
čiastku úveru predstavuje súčet výšky úveru a celkových nákladov spojených s úverom.
Tento údaj je však podľa názoru súdu nepostačujúci, nakoľko podľa § 9 ods. 2 písm. j) zákona č.
129/2010 Z.z. medzi základné náležitosti zmluvy patrí aj údaj o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ
zaplatiť, a teda tento údaj musí byť vyčíslený a uvedený v zmluve, a nie je možné používať iba odkaz
na súčet výšky úveru a celkových nákladov spojených s úverom. Súd dodal, že celková čiastka splatná
spotrebiteľom je významný údaj pre spotrebiteľa, pretože na základe neho môže spotrebiteľ poznať
rozsah svojho záväzku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Naviac v danom prípade je údaj o celkovej
výške nákladov v zmluve nesprávny, pretože pokiaľ mal dlžník zaplatiť 120 splátok po 192,24 eur, tak to
celkovo predstavuje sumu 23.068,80 eur a keďže úver bol poskytnutý vo výške 11.500 eur, tak náklady
potom predstavujú sumu 11.568,80 eur (23.068,80 eur - 11.500 eur), a nie 9.954,49 eur ako je uvedené
v zmluve. V zmluve je tak klamlivo v neprospech spotrebiteľa uvedená nižšia suma nákladov, než je
skutočná suma nákladov, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť. Pokiaľ zmluva uzatvorená medzi účastníkmi
niektorú z podstatných náležitostí vymenovaných v § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1 zákona
č. 129/2010 Z.z. neobsahuje, poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov v zmysle §
11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z.. Keďže predmetný úver sa považuje za bezúročný a bez
poplatkov, žalobcovi proti žalovanému nevzniklo právo na zaplatenie úroku z úveru a
poplatkov /poplatky za upomienky, za výzvy, za poistenie/, ktoré boli v zmluve dojednané, a ani čiastočné
úhrady žalovaného nebol žalobca oprávnený započítať na tieto nároky. Z obsahu listín
bolo preukázané, že dlžníkovi boli poskytnuté peňažné prostriedky vo výške 11.500 eur s tým, že dlžník
uhradil žalobcovi titulom úveru celkovú sumu 3.575,96 eur, ktorú započítal súd na istinu úveru. Žalovaný
má teda nesplnenú zmluvnú povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 7.924,04 eur (11.500 eur - 3.575,96
eur). Celý úver sa stal splatným ku dňu 29.10.2015 na základe vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru
žalobcom v súlade s ust. bodu 3.11, 3.12 časti III VOP a odo dňa nasledujúceho po zosplatnení, t.j.
od 30.10.2015 je žalovaný v omeškaní so zaplatením celého zostatku úveru. Súd uviedol, že úrok z
omeškania za obdobie od splatnosti celého úveru prináleží v zmysle § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995
Z.z. vo výške o 5 percentuálnych bodov vyššej ako bola základná úroková sadzba Európskej centrálnej
banky platná k prvému dňu omeškania (čo bolo ku dňu 30.10.2015 vo výške 0,05%). Z listín vyplýva,
že žalovaný sa dostal do omeškania s jednotlivými splátkami úveru splatnými pred zosplatnením, ktorý
úrok z omeškania žalobca vyčíslil na sumu 11,39 eur, súd vyhodnotil v tejto časti žalobu za dôvodnú,
pretože žalobca uniesol bremeno tvrdenia ohľadom tohto úroku z omeškania, špecifikoval vyčíslený úrok
z omeškania uvedením, z akej sumy, v akej sadzbe, za aké obdobie bol úrok z omeškania vypočítaný a
ním uplatnený nárok bol za použitia úrokovej sadzby v súlade s uvedenými právnymi predpismi. Preto
súd žalobcovi priznal úrok z omeškania vo vyčíslenej výške 11,39 eur za obdobie od 25.09.2013 do
28.10.2015 a vo výške 5,05 % ročne zo sumy istiny 7.924,04 eur od žalobcom uplatneného dátumu
09.11.2015 do zaplatenia. Vo zvyšku súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. Rozhodnutie o nároku na
náhradu trov konania súd odôvodnil ust. § 262 ods. 1,2, § 255 ods. 1,2 CSP a uviedol, že žalobca sa



žalobou domáhal od žalobcu zaplatenia istiny 10.822,05 eur, súd jeho žalobe vyhovel v časti o zaplatenie
istiny 7.924,04 eur, preto úspech žalobcu predstavoval 73,22 % a súd žalobu vo zvyšnej časti zamietol,
čo predstavovalo úspech žalovaného v rozsahu 26,78 %. Prevažne úspešný žalobca má potom nárok na
náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 46,44 % (73,22% - 26,78%) z celkových trov konania.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie žalobca,
a to proti výrokom II. a III. Uviedol, že v posudzovanom zmluvnom vzťahu splácanie spotrebiteľského
úveru bolo dojednané vo forme anuitných splátok, ktorých výška sa počas celého splácania úveru
nemení a ktoré v sebe zahŕňajú splátky časti úroku aj časť istiny. Z doslovného znenia § 9 ods. 2
písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch nie je možné vyvodiť, že v zmluve o spotrebiteľskom úveru
musí byť rozpísaná splátka úveru na časť istiny, časť úroku a iných poplatkov. Považuje za absolútne
dostatočné a v súlade so zákonom, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahu vyčíslenie istiny, úroku
a poplatku a zároveň určuje počet, výšku a termíny splatnosti jednotlivých splátok, ktorými sa má
táto celková čiastka splatiť. Následne konštatoval, že predmetná zmluva obsahuje všetky požadované
obsahové náležitosti podľa § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom žalovaný mohol
posúdiť rozsah svojho záväzku, a teda nemožno považovať poskytnutý spotrebiteľský úver za bezúročný
a bez poplatkov. V ďalšom poukázal na to, že ak by súdy vykladali § 9 ods. 2 písm. k) zákona o
spotrebiteľských úveroch tak, že je potrebné výšku mesačnej splátky rozčleniť na sumu pripadajúcu na
istinu, zvlášť na sumu pripadajúcu na úroky a zvlášť na sumu pripadajúcu na poplatky, znamenalo by to,
že Slovenská republika nesplnila svoju povinnosť a netransponovala smernicu 2008/48/ES správne. V
takom prípade ale dôsledky tohto protiprávneho konania štátu nemôžu znášať fyzické alebo právnické
osoby, a preto im nemôže byť uložená na základe nesprávne prebratej smernice 2008/48/ES žiadna
povinnosť. Naopak, fyzické a právnické osoby sa môžu domáhať všetkých práv, ktoré im z neprebratej
smernice vyplývajú. Skutočnosť, že Slovenská republika nesprávne transponovala smernicu do svojho
vnútroštátneho poriadku a postupovala úplne v rozpore s článkom 22 bod 1. smernice preukazuje
rozsudok Súdneho dvora EÚ C 42/15 zo dňa 09.11.2016. Ďalej uviedol, že žalovaný sa k veci nevyjadril,
žiadnym spôsobom nerozporoval jeho nárok a neuviedol súdu žiadny dôvod, pre ktorý by mala byť
žaloba čo i len čiastočne zamietnutá. Súd preto nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces. Namietal, že rozsudok je prekvapivý, nakoľko nemal možnosť počas konania sa vyjadriť k
dôvodom zamietnutia žaloby. Na základe uvedenej argumentácie žiadal odvolací súd, aby rozsudok v
napadnutej časti zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na nové konanie, alebo aby zmenil rozsudok tak,
že žalobe v plnom rozsahu vyhovie a zaviaže žalovaného na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

3. K podanému odvolaniu žalobcu sa žalovaný písomne nevyjadril.

4. Po rozhodnutí súdu prvej inštancie a po podaní odvolania žalobcom navrhli spoločne žalobca a
spoločnosť M. písomným podaním, doručeným súdu dňa 15.10.2018, aby súd pripustil v konaní zmenu
subjektu na strane žalobcu tak, že z konania vystúpi spoločnosť doterajšieho žalobcu C. a na miesto
žalobcu vstúpi spoločnosť R X. s.r.o., so sídlom S. T.. Návrh odôvodnili tým, že na základe zmluvy
o postúpení pohľadávok bola ku dňu 06.08.2018 postúpená pohľadávka proti žalovanému, ktorá je
predmetom sporu, z doterajšieho žalobcu na spoločnosť R X. s.r.o., so sídlom S. a táto
spoločnosť so svojím vstupom do konania na miesto žalobcu súhlasila.

5. Podľa § 80 ods. 1 CSP, ak po začatí konania nastala právna skutočnosť, s ktorou sa spája prevod
alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná, môže žalobca navrhnúť, aby do konania na
jeho miesto alebo na miesto žalovaného vstúpil ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené
alebo na koho prešli.

6. Podľa § 80 ods. 2 CSP, súd vyhovie návrhu podľa odseku 1, ak sa preukáže, že po začatí konania
došlo k prevodu alebo prechodu práva alebo povinnosti, a ak s tým súhlasí ten, kto má vstúpiť na miesto
žalobcu. Právne účinky spojené s podaním žaloby zostávajú zachované.

7. Na základe uvedených skutočností a v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami odvolací súd
návrhu na pripustenie zmeny žalobcu v konaní vyhovel, pretože bolo preukázané, že po začatí konania
došlo k prevodu pohľadávky proti žalovanému, ktorá je predmetom tohto sporu, a to z doterajšieho
žalobcu - C. a táto spoločnosť so vstupom do konania na miesto žalobcu súhlasila.



8. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie
je potrebné v napadnutej zamietajúcej časti a vo výroku o nároku na náhradu trov konania (výroky II. a
III.) ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť.

9. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I., ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 7.924,04 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 11,39 eur a vo výške 5,05 % ročne
zo sumy 7.924,04 eur od 09.11.2015 do zaplatenia, a to do 3 dní, odvolaním napadnutý nebol, preto je
rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti právoplatný a týmto rozhodnutím odvolacieho súdu
nedotknutý (§ 367 ods. 2 CSP).

10. V prejednávanej veci súd prvej inštancie správne konštatoval, že uzatvorená zmluva o
úvere je zmluvou spotrebiteľskou vychádzajúc z postavenia žalovaného ako dlžníka a správne
dospel k záveru, že je namieste aplikovať zákon o spotrebiteľskom úvere. Správne potom preskúmaval,
či predmetná zmluva obsahuje všetky obligatórne náležitosti podľa uvedeného zákona.

11. Zamietavú časť rozhodnutia súd prvej inštancie založil na použití ust. § 9 ods. 2 písm. k) zák. č.
129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia úverovej zmluvy medzi
stranami sporu. Podľa uvedeného ustanovenia, zmluva o spotrebiteľskom úvere musí
okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka obsahovať výšku, počet a termíny splátok
istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým
nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.
Rovnako súd založil rozhodnutie na tom, že zmluva neobsahuje údaj o celkovej čiastke, ktorú musí
spotrebiteľ zaplatiť - § 9 ods. 2 písm. j) zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Keďže súd
prvej inštancie vyhodnotil absenciu týchto zákonom požadovaných náležitostí zmluvy o úvere, veriteľ
nemá právo na úroky a poplatky za úver (§ 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z.).

12. Súdna prax nebola pri aplikácii ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch
donedávna jednotná. Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 22.2.2018, sp. zn. 3Cdo 146/2017 však
prijalo záver, že predmetné ustanovenie je potrebné interpretovať tak, že nie je potrebné, aby zmluva
o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej
ktorej anuitnej splátky. Pokiaľ predmetné ustanovenie zákona č. 129/2010 Z.z. hovorí o výške, počte,
termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, je potrebné ho eurokonformne vykladať tak, že sa tým
neustanovuje povinnosť uviesť požadované informácie vo vzťahu ku každej položke (t.j. istine, úrokom
a iným poplatkom) osobitne, ale len ich uvedenie v súhrne ku splátke, ktorá zahrňuje istinu, úroky a iné
poplatky. Zamietnutie žaloby z uvedeného dôvodu potom nie je v súlade s uvedeným záverom
NS SR a odvolacie námietky žalobcu, týkajúce sa uvedeného, sú preto dôvodné.

13. Odvolací súd sa však stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že predmetná úverová zmluva
neobsahovala údaj vyplývajúci z ust. § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z.z., a to údaj o celkovej
čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, a preto bol v konečnom dôsledku správne súdom prvej inštancie
prijatý záver, že poskytnutý úver je bezúročný a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona č.
129/2010 Z.z.

14. Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že dňa 24.06.2013 uzavrel žalobca so žalovaným ako dlžníkom
zmluvu o úvere, na základe ktorej sa žalobca zaviazal poskytnúť dlžníkovi úver vo výške 11.500 eur.
V čl. IV. zmluvy o úvere sú uvedené ďalšie náležitosti zmluvy, a to záväzok dlžníka zaplatiť úver v 120
mesačných splátkach po 192,24 eur, pri ročnej úrokovej sadzbe 13,90 % s tým, že dátum prvej splátky
bol do 25.07.2013, každá ďalšia splátka mala byť zaplatená k 25.temu dňu v mesiaci a dátum končenej
splatnosti je dňa 25.06.2023. RPMN bola uvedená vo výške 15,42%, priemerná hodnota RPMN vo
výške 13,79 % a celková výška nákladov bola uvedená vo výške 9.954,49 eur. Pod týmito náležitosťami
zmluvy v čl. IV zmluvy je drobnejším písmom uvedené, že celkovú čiastku úveru predstavuje súčet výšky
úveru a celkových nákladov spojených s úverom.

15. Ako bolo už uvedené, súd prvej inštancie založil záver o úvere ako bezodplatnom a bezúročnom
okrem iného na tom, že bola nesprávne uvedená celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť (§ 9 ods.
2 písm. j) zák. č. 129/2010 Z.z.). Uvedené dovodil z toho, že v zmluve o úvere je uvedená iba celková
výška nákladov v sume 9.954,49 eur a drobnejším písmom pod základnými náležitosťami zmluvy je



uvedené, že celkovú čiastku úveru predstavuje súčet výšky úveru a celkových nákladov spojených s
úverom, a tiež z toho, že údaj o celkovej výške nákladov v zmluve je nesprávny, nakoľko ak mal dlžník
zaplatiť 120 splátok po 192,24 eur, tak to celkovo to predstavuje sumu 23.068,80 eur a keďže úver bol
poskytnutý vo výške 11.500 eur, tak náklady potom predstavujú sumu 11.568,80 eur (23.068,80 eur -
11.500 eur), a nie sumu 9.954,49 eur ako je uvedené v zmluve.

16. Zmluva je v tomto smere úplne jednoznačná, teda že úver sa spláca v 120 splátkach po 192,24
eur, inú dohodu z nej vyvodiť nemožno, v dôsledku čoho je správny záver súdu prvej inštancie o
nesprávne uvedenej celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, a to v neprospech spotrebiteľa,
pretože podľa údaja o výške nákladov sa úver javí lacnejší ako podľa súčinu počtu splátok a výšky
splátky. V neprospech spotrebiteľa nesprávne uvedená celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť,
má identický dopad ako neuvedenie tejto náležitosti, preto je úver bezúročný a bez poplatkov, ako
správne na základe tohto dôvodu rozhodol súd prvej inštancie.
17. Za situácie, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, súd prvej inštancie správne dospel k
záveru, že žalovaný bol povinný zaplatiť žalobcovi len rozdiel medzi sumou poskytnutého úveru 11.500
eur a sumou zaplatených splátok 3.575,96 eur, teda sumu 7.924,04 eur s príslušenstvom.

18. Odvolací súd reagujúc na námietku žalobcu uvedenú v odvolaní, že napadnuté rozhodnutie je podľa
jeho názoru prekvapivé a že nemal možnosť vyjadriť sa počas konania k dôvodom zamietnutia žaloby,
uvádza, že táto nie je dôvodná, nakoľko v predmetnej veci boli nariadené dve pojednávania (konané v
dňoch 16.06.2017 a 16.08.2017) s tým, že na obe bol žalobca riadne predvolaný, avšak nezúčastnil sa
ich, pričom pojednávania nežiadal odročiť.

19. Vzhľadom na to, že odvolacie námietky žalobcu boli nedôvodné a keďže predmetný úver je potrebné
považovať za bezúročný a bez poplatkov, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej
zamietajúcej časti a v súvisiacom výroku o nároku na náhradu trov konania (výroky II. a III.) podľa § 387
ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

20. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 255 ods.1
a § 262 ods. 1CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný. Tomuto však žiadne trovy odvolacieho
konania nevznikli a tieto nevyplývali ani z obsahu spisu, preto mu odvolací súd nárok na náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal.

21. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).