Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 13Co/37/2013 z 11. 11. 2013 Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 11. novembra 2013, sp. zn. 13Co/37/2013, ECLI:SK:KSPO:2013:8711206531.1 Krajský súd Prešov | 13Co/37/2013 | ECLI:SK:KSPO:2013:8711206531.1 | 2013-11-11 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo, Občianske právo – Zmluvy, Ostatné Citované ustanovenia: OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/8348ec46-503d-4652-a6c7-7c930f8e374d Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2013:8711206531.1 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 13Co/37/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8711206531
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 11. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Škrab
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2013:8711206531.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Škraba a členov JUDr. Petra
Šama a JUDr. Romana Tótha, v právnej veci žalobkyne: B. O., nar. X.X.XXXX, bytom F., X. XXXX/
XX, zastúpenej advokátom Mgr. Milošom Čičmancom, so sídlom Poprad, Rastislavova 3468/36, proti
žalovanému: GECO, s.r.o., so sídlom Bratislava, Stará Vajnorská 17, IČO: 35 782 587, zastúpenému
advokátkou JUDr. Alexandrou Korbeľovou, so sídlom Bratislava, Osuského 6, o zaplatenie 155,19 eur
s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Poprad zo dňa 19.12.2012
pod č. k. 7C/99/2011-111, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvého stupňa.

N e p r i z n á v a žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Poprad vyššie označeným rozsudkom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 155,19
eur s 9 % úrokom z omeškania ročne od 20.6.2008 do zaplatenia do 3 dní od jeho právoplatnosti. Zároveň
zaviazal v tej istej lehote žalovaného nahradiť žalobkyni trovy konania za zaplatený súdny poplatok vo
výške 16,50 eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 144,85 eur.

Vychádzal zo zistenia, že žalobkyňa uzavrela so žalovaným dňa 1.12.2006 pracovnú zmluvu na dobu
určitú od tohto dňa do 30.6.2007. Následne uzavrela pracovnú zmluvu na dobu neurčitú. Pracovný pomer
bol skončený dohodou ku dňu 31.5.2008. U žalovaného teda pracovala od 1.12.2006 do 31.5.2008.
Za rok 2007 bol jej uznaný nárok na dovolenku iba vo výmere 20 dní, pričom táto skutočnosť medzi
účastníkmi sporná nebola. Pri nástupe do zamestnania žalobkyňa mala odpracovaných 16 rokov a 91
dní, teda spĺňala podmienky podľa § 103 ods. 2 Zákonníka práce na dovolenku vo výmere až 5 týždňov,
t.j. 25 dní za rok 2007. Pri nástupe do zamestnania predložila zamestnávateľovi potvrdenie o dĺžke
zamestnania od predchádzajúceho zamestnávateľa (spoločnosti Kaufland), z ktorého vyplýva, že ku
dňu rozviazania pracovného pomeru s touto spoločnosťou sa jej započítala doba zamestnania doba
zamestnania 16 rokov a 91 dní. Žalovaný žiadal návrh zamietnuť z dôvodu, že žalobkyňa do konca roka
2007 nepreukázala nárok na dlhšiu než základnú výmeru dovolenky, a to aj napriek tomu, že ju ako
zamestnávateľ na to vyzval. Odpracovanie aspoň 15 rokov po 18 roku veku predložila až v januári 2008,
čím jej nárok na dlhšiu dovolenku za rok 2007 zanikol.

S poukazom na ustanovenie § 103 ods. 2, 4 Zákonníka práce uzavrel, že nárok žalobkyne je dôvodný.
Pri hodnotení dôkazov totiž nezistil žiadnu právnu normu, z ktorej by bolo zrejmé, akými dokladmi
má zamestnanec preukázať nárok na dlhšiu, než základnú výmeru dovolenky. V tejto súvislosti



vypočul svedkyňu Ing. Y. F., zamestnankyňu Inšpektorátu prácu Prešov, ktorá uviedla, že potvrdenie o
dĺžke zamestnania žalobkyne vystavené spoločnosťou Kaufland, je potvrdením, ktoré spĺňa náležitosti
potrebné na uplatnenie nároku na dlhšiu výmeru dovolenky podľa § 103 ods. 2 Zákonníka práce.
Tento doklad je riadne opatrený pečiatkou, dátumom a bol predložený zamestnávateľovi pri nástupe
do zamestnania. Naviac, spoločnosť Kaufland je spoločnosťou dlhodobo pôsobiacou v SR, ale aj v
zahraničí, a dá sa predpokladať, že aj u iných subjektov podobné potvrdenie o dĺžke zamestnania
vyhovuje. Teda za daného stavu súd neakceptoval, že nárok na dlhšiu, než základnú výmeru dovolenky,
si žalobkyňa u žalovaného v lehote do konca roku 2007 podľa § 103 ods. 4 Zákonníka práce neuplatnila.
Výšku uplatneného nároku mal súd za preukázanú v zmysle § 116 ods. 2 Zákonníka práce a z tohto
dôvodu jej návrhu vyhovel.

O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., keď úspešnej žalobkyni priznal
ich náhradu za zaplatený súdny poplatok vo výške 16,50 eur a trovy právneho zastúpenia vo výške
144,85 eur.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal žalovaný odvolanie, ktorým žiadal o jeho zmenu tak, aby
návrh žalobkyne bol v celom rozsahu zamietnutý. V odvolaní uviedol, že Zákonník práce v ustanovení
§ 103 ods. 4 ukladá zamestnancovi, aby preukázal svoj nárok na dlhšiu ako základnú výmeru
dovolenky. Ukladá lehotu, nie však spôsob jeho preukázania. Zákonník práce a ani žiadny iný všeobecne
záväzný právny predpis, dokonca ani dostupná judikatúra nešpecifikuje, ktoré doklady majú dostatočnú
výpovednú hodnotu, a ktoré teda musí zamestnávateľ akceptovať ako nepochybné. Výnimku tvorí
potvrdenie vydané Sociálnou poisťovňou, ktoré je podkladom pre rozhodovanie o viacerých nárokoch
zamestnancov. Iba toto potvrdenie ako jediné je možné považovať za doklad, ktorým sa nároky
zamestnanca preukazujú bez akýchkoľvek pochybností. Platí to aj o nároku na priznanie dlhšej výmery
dovolenky v zmysle § 103 ods. 2 Zákonníka práce.

V priebehu konania bolo preukázané, že žalobkyňa predložila doklad od predchádzajúceho
zamestnávateľa (spoločnosti Kaufland), ktorým namiesto uvedenia doby trvania pracovného pomeru
tak, ako mu to ukladá ustanovenie § 75 ods. 2 písm. a/, uviedol dobu údajného trvania všetkých
predchádzajúcich pracovných pomerov. V tejto súvislosti podotkol, že ani údaj uvedenej spoločnosti
nezodpovedal potvrdeniu neskoršie vydanému Sociálnou poisťovňou. Ako zamestnávateľ preto prijal
opatrenie, na základe ktorého všetci zamestnanci preukazujú splnenie podmienok na priznanie svojich
nárokov na dlhšiu výmeru dovolenky predložením potvrdenia od Sociálnej poisťovne. O tejto jeho
požiadavke bola žalobkyňa tak, ako aj ostatní zamestnanci, upovedomená hneď po nástupe do
pracovného pomeru. Následne na splnenie tejto povinnosti bola upozornená opakovane v priebehu roka
2007. To, že nepriznal žalobkyni nárok na dlhšiu výmeru dovolenky za rok 2007, vedela, resp. to mohla
vedieť, okrem iného, aj od momentu prijatia prvej výplatnej pásky, z ktorej jednoznačne vyplynulo, že jej
priznal nárok iba na základnú výmeru dovolenky. Až po poslednej urgencii z konca roka 2007 žalobkyňa
napokon toto potvrdenie predložila, ale až v januári 2008.

Vyjadrenie pracovníčky z inšpektorátu práce, ktoré súd prvého stupňa vzal za podstatné pri rozhodovaní,
nepovažuje za záväzný výklad zákonných ustanovení. Inšpektorát práce kontrolu v jeho spoločnosti
vykonal až v mesiaci marec 2008, teda po uplynutí prekluzívnej lehoty, ktorou zákon limituje možnosť
preukázania nároku na dlhšiu výmeru dovolenky. Žalovaný nemal v záujme spochybňovať vierohodnosť
a odbornú spôsobilosť svedkyne Ing. F. a spoločnosti Kaufland, ale chce výlučne chrániť svoje práva a
oprávnené záujmy. Podľa jeho názoru, okresný súd v danom prípade postupoval v rozpore s dobrými
mravmi, keď fakticky ho sankcionoval za to, že chránil svoje práva, a zjavne poskytol ochranu žalobkyni
napriek tomu, že sám vyslovil pochybnosti o tom, že svoj údajný nárok na dlhšiu dovolenku preukázala.

Žalobkyňa na odvolacom pojednávaní navrhla potvrdiť rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny.

Odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného podľa zásad uvedených v § 212 ods. 1, 2, 3 O.s.p. a dospel
k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť. Pokiaľ súd prvého stupňa nároku žalobkyne vyhovel,



správne zistil skutkový stav a správne ho aj právne posúdil. Preto v tejto súvislosti odvolací súd plne
odkazuje na zdôvodnenie rozsudku okresným súdom (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Predmetom konania je nárok žalobkyne na náhradu mzdy nad základnú výmeru dovolenky vo výmere
najmenej päť týždňov za splnenia podmienok podľa § 103 ods. 2 Zákonníka práce.

Podľa § 103 ods. 2 Zákonníka práce, dovolenka vo výmere najmenej piatich týždňov patrí
zamestnancovi, ktorý do konca kalendárneho roka dovŕši aspoň 15 rokov pracovného pomeru po 18.
roku veku.

Podľa § 103 ods. 4 Zákonníka práce, nárok na dlhšiu ako základnú výmeru dovolenky je zamestnanec
povinný preukázať najneskôr do konca kalendárneho roka, v ktorom uplatňuje nárok na dlhšiu
dovolenku; inak nárok na dlhšiu dovolenku za ten kalendárny rok zaniká.

Odvolací súd je toho názoru, že v prejednávanom prípade žalobkyňa nárok na dlhšiu výmeru dovolenky
v zmysle § 103 ods. 2 Zákonníka práce preukázala už potvrdením od predchádzajúceho zamestnávateľa
- spoločnosti Kaufland ešte pri nástupe do pracovného pomeru, a to potvrdením o dĺžke zamestnania zo
dňa 30.11.2006 (č. l. 15). Týmto potvrdením sa konštatuje, že ku dňu rozviazania pracovného pomeru
(k 30.11.2006), sa jej započítala ako doba zamestnania spolu 16 rokov a 91 dní. V zápočtovom liste
Sociálnej poisťovne zo dňa 5.12.2005 (č. l. 133) sa uvádza súčet obdobia dôchodkového poistenia
24 rokov a 15 dní, teda obdobie dlhšie, než v potvrdení o dĺžke zamestnania od predchádzajúceho
zamestnávateľa (spoločnosti Kaufland). V zápočtovom liste Sociálnej poisťovne sa zároveň uvádza,
že od 1.11.1997 do 31.5.2005 žalobkyňa vykonávala činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba
(SZČO), pričom za celú dobu sociálneho poistenia poistné z jej strany bolo uhradené. Teda potvrdenie
o dĺžke zamestnania od spoločnosti Kaufland v spojení so zápočtovým listom Sociálnej poisťovne
potvrdzujú žalobkyni nárok na výmeru dlhšej dovolenky podľa § 103 ods. 2 Zákonníka práce, než je jej
základná výmera. Ak žalobkyňa až v januári 2008 doplnila predchádzajúci údaj o dĺžke zamestnania
(predložený ešte pri nástupe do zamestnania u žalovaného) zápočtovým listom Sociálnej poisťovne,
táto okolnosť nič nemení na tom, že nárok na dlhšiu dovolenku vo výmere 5 týždňov jej v zmysle § 103
ods. 2 Zákonníka práce patrí. Na dĺžke odpracovaných rokov v znení potvrdenia spoločnosti Kaufland sa
totiž nič nezmenilo ani po predložení zápočtového listu od Sociálnej poisťovne. Z tohto dôvodu by bolo
v rozpore s dobrými mravmi, ak by žalobkyni na priznanie dlhšej dovolenky nepostačovalo potvrdenie o
dĺžke zamestnania predložené pri vstupe do pracovného pomeru so žalovaným. Iná by bola situácia v
tom prípade, ak by zápočet od Sociálnej poisťovne uvádzal nižšiu dĺžku zamestnania, než v potvrdení od
spoločnosti Kaufland. Z tohto dôvodu námietka žalovaného, že žalobkyňa nárok na dlhšiu ako základnú
výmeru dovolenky nepreukázala najneskôr do konca kalendárneho roka 2007, nie je dôvodná. Preto
správne rozhodol súd prvého stupňa, ak návrhu žalobkyne čo do uplatnenej istiny a úroku z omeškania
vyhovel vychádzajúc z toho, že výška uplatneného nároku medzi účastníkmi sporná nebola.

Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny (§ 219
ods. 1 O.s.p.).

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1
O.s.p.. Keďže žalobkyňa trovy odvolacieho konania na odvolacom pojednávaní výslovne nežiadala, ich
náhrada jej priznaná nebola.

Poučenie:

P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.