Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 16Co/252/2014 z 27. 7. 2015
Citácia: rozsudok Krajského súdu Trenčín z 27. júla 2015, sp. zn. 16Co/252/2014, ECLI:SK:KSTN:2015:3712211789.3
Krajský súd Trenčín | 16Co/252/2014 | ECLI:SK:KSTN:2015:3712211789.3 | 2015-07-27 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci
Citované ustanovenia: § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z. z., § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/e4196783-deaa-40d1-b828-cbdc174d4617
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2015:3712211789.3

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 16Co/252/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3712211789
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 07. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Prikrylová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3712211789.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Prikrylovej a členiek
senátu JUDr. Ivety Záleskej a JUDr. Ivice Čelkovej v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o. so
sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO 35807598, právne zastúpeného Fridrich Paľko, s. r. o.
so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO 36864421, proti žalovanému Slovenská republika,
za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky so sídlom Župné námestie 13, 813 11
Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Považská Bystrica č. k. 7C/142/2012-60 zo dňa 9. septembra 2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa   p o t v r d z u j e.

Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania    n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou  sa žalobca  domáhal náhrady
majetkovej škody vo výške 125 eur a nemajetkovej ujmy vo výške
307,95 eur, žalovanému náhradu trov konania nepriznal a žalobcovi nepriznal náhradu trov odvolacieho
konania. Súd prvého stupňa rozhodol o veci opätovne, po tom, čo bol rozsudok súdu prvého stupňa č.k.
7C/142/2012-17 zo dňa 6.9.2013 na základe odvolania žalobcu odvolacím súdom zrušený uznesením
č.k. 16Co/71/2014-43 zo dňa 29.4.2014 a vec bola vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Súd prvého stupňa vec prejednal a rozhodol podľa § 101 ods. 2 O.s.p. v neprítomnosti žalobcu,
jeho právneho zástupcu a žalovaného, ktorí mali doručenie predvolania na pojednávanie riadne a
včas vykázané, svoju neúčasť na pojednávaní pritom ospravedlnili. Na základe skutkového stavu
preukázaného z vykonaného dokazovania súd prvého stupňa aplikoval na vec § 3 ods. 1 písm. d), ods.
2, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, 2, 4, § 9 ods. 1, 2  zákona    č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom v čase podania
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (ďalej len zákon č. 514/2003 Z.z.) a dospel k
záveru, že žaloba žalobcu      o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy nie je dôvodná a túto
zamietol.  Zo spisu Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. 5Er/772/2010 súd prvého stupňa zistil,
že dňa 12.8.2010 spísal žalobca v procesnom postavení oprávneného u súdneho exekútora           JUDr.
Rudolfa Krutého, do zápisnice návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému L. N. za účelom vymoženia
pohľadávky 420 eur s príslušenstvom, na základe exekučného titulu rozhodcovského rozsudku Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s. sp.zn. SR 04065/10
zo dňa 26.5.2010 (sp. zn. EX 13511/10). Súdny exekútor dňa 16.11.2010 doručil Okresnému súdu
Považská Bystrica žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (sp. zn. 5Er/772/2010). Dňa
3.12.2010 vydal exekučný súd uznesenie č.k. 5Er/772/2010-9, ktorým žiadosť exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie zamietol z dôvodu, že rozsudok rozhodcovského súdu nie je



spôsobilým exekučným titulom. Rozhodcovský rozsudok priznal oprávnenému plnenie na len základe
zmenky, ktorú oprávnený vyplnil na základe uzavretej dohody o vyplnení zmenky. Exekučný súd
vyhodnotil dohody o vyplnení zmenky ako neprijateľnú zmluvnú podmienku a z tohto dôvodu bolo
priznané plnenie v rozpore so zákonom.  O odvolaní oprávneného rozhodol Krajský súd v Trenčíne
uznesením č.k. 6CoE/79/2011-36 zo dňa 30.3.2011 tak, že uznesenie exekučného súdu potvrdil.
Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 16.5.2011. Uznesením č.k. 5Er/772/2010-38 zo dňa 10.6.2011
bolo exekučné konanie zastavené. V exekučnom spise sa nenachádza žiadna urgencia zo strany
žalobcu za účelom rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie ani sťažnosť
žalobcu na prieťahy v konaní adresovaná predsedovi okresného súdu. Súd prvého stupňa konštatoval,
že zo záveru znaleckého posudku Ekonomickej univerzity v Bratislave, Znalecký ústav Bratislava č.
l/2014 predloženého žalobcom (sp. zn. Spr 680/2014) vyplýva, že znalec určil výšku majetkovej škody,
ktorá bola spôsobená nesprávnymi úradnými postupmi a nezákonnými rozhodnutiami okresných súdov
Slovenskej republiky v exekučných konaniach vzniknutej spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o. na základe
vykonanej analýzy mzdových nákladov, nákladov na poštovné, telekomunikačné služby, tlač a úpravu
informačného systému, pričom na žalobu NZP a NP predstavuje škoda na jednu žalobu 30,76 eur a na
žalobu ZE sumu 31,68 eur. Nesprávneho úradného postupu sa mal exekučný súd dopustiť tým, že o
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia nerozhodol v zákonnej lehote. V zmysle zákona
č. 514/2003 Z.z. zisťoval súd prvého stupňa existenciu podmienok, ktoré zakladajú objektívnu
zodpovednosť štátu za vznik škody 1/ nesprávny úradný postup pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, 2/ vznik škody a 3/ príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným
postupom a vzniknutou škodou s tým, že tieto musia byť splnené súčasne.

Súd prvého stupňa bol toho názoru, že na predmetné exekučné konanie sa vzťahuje      § 44 ods. 2 v
spojení s § 41 ods. 2 písm. d/ zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch      a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) v znení neskorších predpisov. Ako dôkaz na podporu svojich tvrdení o vzniku
prieťahov konaní žalobca navrhol pripojenie exekučného spisu v exekučnej veci žalobcu proti povinnému
L. N. pre vymoženie peňažnej pohľadávky, ktorá vznikla neplnením záväzku povinnej vyplývajúceho zo
zmluvy o úvere      č. 302000082. Exekučný súd rozhodol o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie dňa 3.12.2010, t.j. 7 dní po jej doručení. Bolo tým vyvrátené tvrdenie navrhovateľa,
že exekučný súd bol 167 dní nečinný. Podľa názoru súdu prvého stupňa lehota 15 dní uvedená v §
44 ods. 2 Exekučného poriadku sa vzťahuje len na situáciu, ak súd vydá poverenie pre exekútora, aby
vykonal exekúciu. Z textu ustanovenia nevyplýva, žeby procesná lehota 15 dní dopadala aj na prípady,
keď súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Z tohto pohľadu potom nemožno konštatovať
žiadne porušenie lehoty na rozhodnutie, keďže súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
zamietol. Za nepravdivé považoval súd prvého stupňa aj tvrdenia žalobcu o tom, že exekučnému súdu
zasielal žiadosti o informácie o stave exekučného konania  a sťažnosti na prieťahy v konaní. Vzhľadom
na skutočnosť, že žalobca nepreukázal vznik škody, dokazovanie, resp. vyhodnotenia tvrdení o výške
škody, ktorá mu mala vzniknúť, považoval súd prvého stupňa za nehospodárne. Skutočnú výšku škody
treba vždy hodnoverne preukázať tak, aby nedochádzalo k ľubovoľnému a subjektívnemu vyčísľovaniu
škody. Súd prvého stupňa taktiež poukázal na to, že existenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym
úradným postupom a tvrdenou škodou nemožno konštatovať, pretože mal za to, že žiadna škoda
nevznikla. Rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcii si žalobca
v konečnom dôsledku zavinil sám tým, že do úverovej zmluvy v rozpore so spotrebiteľským právom
vložil rozhodcovskú doložku s charakterom neprijateľnej zmluvnej podmienky, hoci ako dodávateľ
poskytujúci úvery vo veľkom rozsahu už niekoľko rokov, musí poznať spotrebiteľské právne normy. Nešlo
o neočakávané rozhodnutie exekučného súdu. Žalobca potom musí znášať následky vlastného výberu,
pretože mu nič nebránilo obrátiť sa so svojím nárokom na všeobecný súd, ktorý by rozhodoval podľa
právnych noriem na ochranu spotrebiteľa a získal by tým exekučný titul s možnosťou vydania poverenia
na vykonanie exekúcie.  K uplatnenej náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch s poukazom na      §
17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. bol súd prvého stupňa toho názoru, že oneskorené rozhodnutie
nezasahuje do práv žalobcu v miere odôvodňujúcej priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalobca
mal preukázať, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. V
nadväznosti na dôvody žalobcu pre priznanie nemajetkovej ujmy súd prvého stupňa uviedol, že žalobca
nijako bližšie nekonkretizoval zánik podnikateľských aktivít a podnikateľských plánov, neupresnil, v čom
a ako oneskorené rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia ovplyvnilo jeho ďalšie podnikateľské
postupy. Žalobca nepreukázal, že sa pokúšal oneskorenie pri rozhodovaní exekučného súdu riešiť
sťažnosťou predsedovi exekučného súdu, ktorý mohol zjednať nápravu a predísť tak prípadnej ujme,



pričom uvedená procesná aktivita žalobcu predstavuje jeden z možných účinných právnych prostriedkov
ochrany práv podmieňovaný Ústavným súdom Slovenskej republiky pri rozhodovaní o zbytočných
prieťahoch a priznávaní náhrady nemajetkovej ujmy. K požiadavke žalobcu na konštatovanie porušenie
jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súd prvého stupňa uviedol, že existenciu
zbytočných prieťahov              v súdnom konaní môže určiť len Ústavný súd Slovenskej republiky
s právomocou rozhodovanie o porušení ústavných práv fyzických a právnických osôb. V zmysle
ustanovení § 5 a § 6 zákona č. 514/2003 Z.z. pre ustálenie vzniku zodpovednosti štátu za škodu bolo
podľa súdu prvého stupňa taktiež podstatné, že uznesenie exekučného súdu nebolo do dňa vyhlásenia
rozsudku zmenené alebo zrušené príslušným orgánom pre nezákonnosť.

Vzhľadom na skutočnosť, že súd prvého stupňa nemal preukázané splnenie všetkých podmienok
nevyhnutných pre konštatovanie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom, nerozhodoval o základe veci medzitýmnym rozsudkom.  Ak nie je daná zodpovednosť, súd
nemôže rozhodovať o náhrade škody či nemajetkovej ujmy. Súd prvého stupňa záverom poukázal na
skutočnosť, že v priebehu konania nepristúpil             k vykonaniu dôkazu navrhnutého žalobcom, k
znaleckému dokazovaniu na zodpovedanie otázky týkajúcej sa interpretácie aplikácie Smernice Rady
93/2013 EHS z 5. 4. 2013               v nadväznosti na justičnú prax a záväznú judikatúru Súdneho
dvora Európskej únie, nakoľko aplikácia a interpretácia smerníc je s poukazom na zásadu iura novit
curia vecou súdov, pričom ju súdy uskutočňujú v súlade s interpretáciou uskutočnenej Súdnym dvorom
Európskej únie.

Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil súd prvého stupňa podľa § 142 ods.1 O.s.p.
Z dôvodu, že  žalovanému žiadne trovy konania nevznikli a v predchádzajúcom odvolacom konaní si
úspešný žalobca náhradu trov konania neuplatnil, súd žalovanému náhradu trov v konaní pred súdom
prvého stupňa a žalobcovi v odvolacom konaní náhradu trov nepriznal.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov, že v konaní
došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., keď účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.),
rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.),
súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho
predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.
h/ O.s.p.), pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na
základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav
neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a) a
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na to, že
súd prvého stupňa nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O.s.p. a vec prejednať v jeho neprítomnosti.
Žalobca riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu
listiny spájané s označenými dôvodmi. Ak tak súd prvého stupňa spravil, odňal tým žalobcovi jeho
právo na konanie pred súdom. Sudcu, ktorý vydal napadnutý rozsudok nepovažoval za nestranného.
Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je základným predpokladom na naplnenie podmienok
spravodlivého procesu (IV. ÚS 345/09). Základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným
súdom podľa čl. 36 ods. 1 Listiny a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, je v občianskom
súdnom konaní zabezpečené vylúčením sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre jeho
zaujatosť (§ 12 - 16 O.s.p., I. ÚS 27/98). Nedostatok nestrannosti sudcu je súčasťou pojmu „zákonný
sudca“ (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,           III. ÚS 16/2000). Neobstojí názor krajského
súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu
Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva. Žalobca podal ústavnú sťažnosť pre
porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského
súdu. Za týchto okolnosti nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom
vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca. V konaní bolo možné uskutočniť len také úkony, ktoré
nepripúšťajú odklad. Za danej procesnej situácie ústne pojednávanie nebolo neodkladným úkonom.
Konečné rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy
aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania
podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., proti ktorému pripustil odvolanie a toto odvolanie žalobca podáva.
V čase podania odvolania o zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na
prerušenie konania. Správanie súdu prvého stupňa, kedy predbehol vydaním konečného rozhodnutia
účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti



sudcu, zakladá porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu a marí jeho možnosť konať pred súdom.
Žalobca taktiež poukázal na to, že nemal možnosť vyjadriť sa k tým tvrdeniam žalovaného, z ktorých
súd vychádzal v rozhodnutí a nemal možnosť vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a na ktorých
založil toto rozhodnutie. Tým došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu práva žalobcu na
súdnu ochranu ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom. Koncepcia spravodlivého súdneho
konania zahŕňa aj právo na kontradiktórne konanie, v ktorom musia mať strany možnosť nielen predložiť
dôkazy nevyhnutné pre úspešnosť žaloby, ale aj možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými
dôkazmi alebo stanoviskami, k týmto sa vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie.  Žalobca ako
strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a
sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení.  Poukázal na to, že v danej veci
nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, jeho právo na kontradiktórny súdny proces tým
bolo porušené. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie, ktorého rozsah a obsah si určil sám a vykonal
dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či
šlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz v danom konaní môžu slúžiť len listiny založené
v exekučnom spise, pretože vec sa týka nesprávneho úradného postupu štátneho orgánu. Dôvodil, že
pokiaľ žalovaný nereagoval na výzvu súdu prvého stupňa, aby predložil písomné vyjadrenie k žalobe v
zmysle § 114 ods. 3 O.s.p., mal rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O.s.p.

Žalobca predložil súdu prvého stupňa ako dôkaz o vzniku škody znalecký posudok č. 1/2014,
ktorým jednoznačne preukázal, že nesprávny úradný postup mal na žalobcu negatívny dopad a
objektívne spôsobil zníženie jeho majetku vo výške určenej posudkom. Ak súd prvého stupňa
konštatoval, že žalobca nepreukázal vznik škody, potom súd prvého stupňa nevykonal dostatočne
dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom. Zo znaleckého posudku vyplýva,
ktoré konkrétne náklady žalobca vynaložil na správu a vedenie pohľadávky. Podľa názoru žalobcu
boli v konaní preukázané všetky zákonné podmienky pre vznik nároku na náhradu škody. Záverom
odvolania žalobca uviedol, že ak bol súdu prvého stupňa doručený v čase predchádzajúcom súdnemu
pojednávaniu návrh žalobcu na prerušenie konania z dôvodu prebiehajúceho konania o prejudiciálnej
otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd
na základe ústnej sťažnosti podanej Ústavnému súdu Slovenskej republiky, bol súd prvého stupňa pred
rozhodnutím o veci samej, rozhodnúť  osobitne tomto návrhu. S poukazom na uvedenú argumentáciu
a vytknuté procesné chyby žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
zrušil a vrátil vec tomuto súdu na opätovné prejednanie.

Žalovaný sa k doručenému odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou, včas v zákonnej lehote na podanie odvolania,
že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 42 ods.3 O.s.p. aj náležitosti podľa § 205 ods.1
O.s.p. s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal odvolací súd preskúmanie zákonnosti
napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania. Dôvodmi odvolania vymedzenými
žalobcom a ich rozsahom je odvolací súd viazaný podľa § 212 ods.1 O.s.p.

Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. v rozsahu žalobcom podaného odvolania, bez
nariadenia ústneho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a vo veci verejne vyhlásil rozsudok podľa
§ 211 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p., keď dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je
dôvodné a napadnutý rozsudok je potrebné podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdiť.

Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie dostatočným
spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi účastníkov konania, dôkazy vyhodnotil v súlade
so zásadami uvedenými v § 132 O.s.p. a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver,
keď s poukazom na ním citované ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a zákona č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku žalobu zamietol,
žalovanému ako úspešnému účastníkovi konania náhradu trov konania podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
nepriznal a žalobcovi ako úspešnému účastníkovi predchádzajúceho odvolacieho konania taktiež podľa
citovaného ustanovenia nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa podrobne a presvedčivo odôvodnil v súlade s požiadavkami §
157 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku
a konštatuje správnosť jeho dôvodov, na ktoré v podrobnostiach odkazuje.



Obligatórne (§ 212 ods. 3 O.s.p.) sa odvolací súd zaoberal, či v konaní pred súdom prvého stupňa
nedošlo postupom súdu k procesným vadám uvedeným v § 221 ods. 1 písm. a/ - g/ O.s.p. a tzv. iným
vadám konania, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolacie dôvody posudzoval
odvolací súd podľa obsahu tohto opravného prostriedku. Žalobcom namietané vady konania vymedzené
v § 221 ods. 1 písm. f/ a g/ O.s.p. sú vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho
konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej
republiky okrem zákonov aj články 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a článok 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd. Preto odvolací súd posudzoval či postupom súdu prvého
stupňa nebola účastníkom odňatá možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s
§ 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) a vo veci rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení
s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.).

V ustanovení  § 14  O.s.p. sú upravené podmienky, ktorých splnenie má za následok, že sudca
je vylúčený z prejednania a rozhodovania veci. Predmetný dôvod odvolania sa však výslovne
obmedzuje len na rozhodovanie vylúčeného sudcu, nakoľko rozhodovacia činnosť ostatných sudcov
tohto okresného súdu nie je v tejto veci daná. Námietka žalobcu, že napadnuté rozhodnutie súdu prvého
stupňa vydal vylúčený sudca,  predstavuje odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221
ods. 1 písm. g/ O.s.p. Jej dôvodnosť posudzuje odvolací súd vždy, bez toho, aby bol pritom viazaný tým,
či prípadne otázku zaujatosti sudcu posúdil ešte pred vydaním napadnutého rozhodnutia nadriadený
súd  (§ 16 O.s.p.). Z obsahu spisu vyplýva, že prejednávaná vec bola pridelená na prejednanie a
rozhodnutie sudcovi Okresného súdu Považská Bystrica JUDr. Róbertovi Jankovskému. Krajský súd
v Trenčíne ako nadriadený súd uznesením č.k. 19NcC/534/2012-14 zo dňa 23.10.2012 rozhodol, že
sudca  JUDr. Róbert Jankovský nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania tejto veci. Odvolací
súd skúmajúc dôvodnosť uplatneného odvolacieho dôvodu zo strany žalobcu dospel k záveru, že na
strane zákonného sudcu nie je existencia žiadnej okolnosti, ktorá by ho v zmysle § 14 a nasl. O.s.p.
vylučovala z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na pomer k veci a na pomer k účastníkom
konania. Z obsahu spisu vyplýva, že v exekučnej veci vedenej na Okresnom súde Považská Bystrica
sp.zn. 5Er/772/2010 nebol JUDr. Róbert Jankovský zákonným sudcom. Odvolací súd               v konaní
nezistil z hľadiska § 14 ods. 1 O.s.p. žiadne skutočnosti zakladajúce dôvod na vylúčenie tohto sudcu
a takýto vzťah nie je možné odvodiť ani z údajov žalobcu.  Dôvodom na pochybnosti o nezaujatosti
namietaného sudcu nemôžu byť ani úvahy žalobcu založené na skutočnosti, že  súd  prvého stupňa
svojim nelegálnym konaním (nesprávnym úradným postupom) zapríčinil vznik škody na strane žalobcu,
lebo táto skutočnosť sama o sebe nevypovedá nič o vzťahu namietaného sudcu k účastníkom a k
prejednávanej veci a nemožno z nej odvodiť, že by bola spôsobilá ovplyvniť jeho nestranné rozhodnutie.
Z týchto dôvodov odvolací súd vyhodnotil uplatnenú odvolaciu námietku žalobcu ako nedôvodnú.

Odňatím možnosti konať pred súdom treba vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorým bola
účastníkovi znemožnená realizácia tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva.
K pojmovým znakom tohto odňatia patrí odňatie možnosti konať pred súdom, k odňatiu možnosti konať
došlo v dôsledku postupu súdu a možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Tieto
pojmové znaky musia byť splnené súčasne. V súvislosti s týmto odvolacím dôvodom odvolací súd
preskúmal splnenie podmienok na postup súdu prvého stupňa v konaní podľa § 114 ods. 1, 2, § 120
ods. 4, § 101 ods. 2 a § 123 O.s.p.

Podľa § 114 ods. 2 O.s.p. v rámci prípravy pojednávania súd doručí návrh na začatie konania (žalobu)
odporcovi (žalovanému) spolu s rovnopisom a prílohami návrhu do vlastných rúk a poučí účastníkov
podľa § 120 ods. 4. Vyjadrenie odporcu súd bezodkladne odošle navrhovateľovi.

Procesnou povinnosť súdu je pripraviť pojednávanie tak, aby ochrana práv účastníka bola rýchla a
účinná a aby sa rozhodlo spravidla na jedinom pojednávaní. Súd musí procesné úkony vykonávať
tak, aby nedochádzalo k porušovaniu práva účastníka na verejné prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov. Prípravou pojednávania podľa § 114 O.s.p. treba rozumieť všetku činnosť sudcu (predsedu
senátu) od začiatku konania na súde až do začatia pojednávania vo veci. K procesným úkonom, ktoré
je súd povinný vykonať podľa       § 114 ods. 2 O.s.p. patrí doručenie návrhu na začatie konania (žaloby)
spolu s prílohami odporcovi (žalovanému) do vlastných rúk na vyjadrenie s uvedením rozhodujúcich
skutočností na svoju obranu a označenie dôkazov, ktorých sa dovoláva, prípadne na predloženie
listiny, v súdom určenej lehote. Občiansky súdny poriadok lehotu na vyjadrenie neurčuje, ide o tzv.



sudcovskú lehotu, ktorú možno v odôvodnených prípadoch z vážnych dôvodov predĺžiť. V rámci prípravy
pojednávania vykoná súd poučenie všetkých účastníkov konania podľa § 120 ods. 4 O.s.p., vrátane tých,
ktorí sú zastúpení v konaní právnym zástupcom.  Ide prejav koncentračnej zásady a zásady neúplnej
apelácie civilného procesu. Ak žalovaný splní povinnosť a k žalobe a k prílohám sa vyjadrí v lehote
určenej súdom, súd toto vyjadrenie bez zbytočného odkladu odošle žalobcovi.

Odvolací súd po preskúmaní postupu súdu prvého stupňa konštatuje, že postup tohto súdu zodpovedá
všetkým stanoveným procesným podmienkam prípravy pojednávania podľa § 114 ods. 2 O.s.p. Súd
prvého stupňa dňa 21.7.2014 doručil žalobu žalovanému. Vyjadrenie žalovaného došlo súdu prvého
stupňa dňa 7.8.2014, ktoré bolo následne dňa 28.8.2014 doručené žalobcovi prostredníctvom právneho
zástupcu. Poučenie účastníka konania vrátane poučenia podľa § 120 ods. 4 O.s.p. vykonal súd prvého
stupňa spolu s predvolaním na pojednávanie nariadené na deň 9.9.2014, ktoré prevzal právny zástupca
žalobcu a žalovaný dňa 21.7.2014. Dňa 5.9.2014 bol súdu prvého stupňa doručený návrh právneho
zástupcu žalobcu na zrušenie pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu
a sudcu spolu s oznámením, že žalobca trvá na osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaní a
návrhom na doplnenie dokazovania oboznámením znaleckého posudku na preukázanie skutočnosti,
že postup exekučného súdu bol v rozpore so zákonom a za týmto účelom nechal žalobca spracovať
znalecký posudok znalcom v odbore 330000 - právne vzťahy k cudzine, odvetvie 330300 - európske
právo, ktorý odpovie na otázky týkajúce sa interpretácie a aplikácie smernice Rady 93/13/EHS z
5.4.1993. Právny zástupca žalobcu sa z neúčasti na pojednávaní neospravedlnil. Žalovaný, ktorý sa
z neúčasti ospravedlnil, nežiadal o odročenie pojednávania, odkázal na svoje písomné vyjadrenie vo
veci. Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa pri vyššie opísanom procesnom postupe splnil a
mal dňa 9.9.2014 splnené všetky procesné povinnosti a podmienky na prejednanie a rozhodnutie veci
na pojednávaní v neprítomnosti účastníkov konania. V neprospech žalobcu je potrebné posúdiť jeho
návrh na zrušenie pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu
zo dňa 5.9.2014. K námietke žalobcu, že mu doposiaľ nebolo doručené rozhodnutie Krajského súdu v
Trenčíne o nevylúčení sudcu/sudcov Okresného súdu Považská Bystrica, odvolací súd uvádza, že táto
námietka je nedôvodná a nepravdivá. Z obsahu súdneho spisu nepochybne vyplýva, že konanie v tejto
veci sp.zn. 7C/142/2012 bolo uznesením Okresného súdu Považská Bystrica č.k. 7C/113/2012-9 zo dňa
12.10.2012 spojené na spoločné konanie vedené pod sp.zn. 7C/113/2012. V spojenom konaní rozhodol
o námietke zaujatosti vznesenej žalobcom Krajský súd v Trenčíne uznesením                        č.k.
19NcC/534/2012-14 zo dňa 23.10.2012 tak, že sudca  JUDr. Róbert Jankovský nie je vylúčený z
prejednávania a rozhodovania tejto veci sp.zn. 7C/113/2012 a toto uznesenie bolo právnemu zástupcovi
žalobcu a žalovanému doručené dňa 7.2.2013. Uznesením                   č.k. 7C/113/2012-43 zo dňa
17.6.2013 vylúčil vec sp.zn. 7C/142/2012 na samostatné konanie. Za nedôvodnú považoval odvolací
súd aj námietku žalobcu týkajúcu sa nestrannosti súdu a sudcu a aj s poukazom na vyššie uvedené
opätovne zdôrazňuje, že o vznesenej námietke zaujatosti z týchto istých žalobcom tvrdených dôvodov
právoplatne rozhodol Krajský súd v Trenčíne ako súd nadriadený a jeho rozhodnutím bol súd prvého
stupňa viazaný. Žalobca ani v odvolacom konaní nepredložil žiaden dôkaz o nestrannosti súdu a sudcu,
z ktorého by odvolaciemu súdu vznikla povinnosť na dôkaz prihliadať a z neho vychádzať.

Žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa okrem iného namietal, že nemal možnosť
vyjadriť sa k tým tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd vychádzal v rozhodnutí a nemal možnosť
vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a na ktorých založil toto rozhodnutie, nebol oboznámený
s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť
dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Koncepcia spravodlivého súdneho konania zahŕňa aj právo na
kontradiktórne konanie, v ktorom musia mať strany možnosť nielen predložiť dôkazy nevyhnutné pre
úspešnosť žaloby, ale aj možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami,
k týmto sa vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie.

Preskúmaním obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že žalobca mal objektívnu možnosť vyjadriť
sa ku všetkým skutočnostiam a dôkazom, ktoré uviedol a navrhol žalovaný v písomnom vyjadrení.
Vyjadrenie žalovaného spolu s pripojenými prílohami k vyjadreniu mal právny zástupca vo svojej faktickej
dispozícii od 28.8.2014 už pred začiatkom pojednávania vo veci samej dňa 9.9.2014. V tomto smere
tvrdenie žalobcu nie je pravdivé.

Na prejednanie veci nariadil súd prvého stupňa pojednávanie podľa § 115 ods. 1 O.s.p. pri zachovaní
lehoty podľa § 115 ods. 2 O.s.p. po splnení procesných povinností podľa § 114 ods. 2 O.s.p. Súd prvého



stupňa vec prejednal a rozhodol bez účasti účastníkov konania a právneho zástupcu žalobcu postupom
podľa § 101 ods. 2 O.s.p. Na strane právneho zástupcu žalobcu absentoval dôležitý dôvod,  pre ktorý by
bol súd prvého stupňa povinný pojednávanie dňa 9.9.2014 zrušiť alebo odročiť. Z doručenky súdneho
doručovateľa vyplýva, že právny zástupca žalobcu prevzal uznesenie Krajského súdu v Trenčíne o
nevylúčení zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania veci dňa 7.2.2013. Toto vykonateľné
uznesenie je v ďalších štádiách konania pre súd prvého stupňa záväzné a súd prvého stupňa bol povinný
v prejednávanej veci ďalej konať v súlade so svojou povinnosťou podľa § 1      ods. 1 O.s.p. aj napriek
tomu, že žalobca podal ústavnú sťažnosť. Okrem tvrdenia podania ústavnej sťažnosti, žalobca v konaní
nepredložil túto ústavnú sťažnosť spolu s dokladom o jej doručení Ústavnému súdu Slovenskej republiky,
neoznámil a nedoručil súdu prvého stupňa rozhodnutie, ktorým by došlo k odkladu vykonateľnosti
sťažnosťou napadnutého uznesenia v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky. Odvolací
súd z úradnej činnosti zistil, že Ústavný súd Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti žalobcu, ktorá
došla Ústavnému súdu Slovenskej republiky dňa 19.3.2013 rozhodol uznesením č.k. II. ÚS 589/2013-10
zo dňa 5.11.2013 tak, že sťažnosť odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa čl.
127 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 25 ods. 1, 2 zákona   č. 38/1993 Z.z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (zákon o ústavnom súde). V čase nariadeného pojednávania vo veci dňa 9.9.2014 na strane
žalobcu a ani jeho právneho zástupcu neexistoval dôvod na zrušenie pojednávania. Ustanovenie §
101 ods. 2 O.s.p. umožňuje súdu vec prejednať a rozhodnúť v neprítomnosti účastníka konania alebo
jeho právneho zástupcu v prípade splnenia podmienok, ktoré spočívajú v tom, že účastník konania
alebo jeho právny zástupca bol na pojednávanie riadne predvolaný so zachovaním 5-dňovej lehoty na
prípravu pojednávania      (§ 115 ods. 2 O.s.p.) a tento účastník konania alebo jeho právny zástupca
včas nepožiadali z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania. Tento dôležitý dôvod, pre povahu
ktorého sa nemôže pojednávania zúčastniť, sa musí týkať predovšetkým jeho osoby a mal by sa
vyznačovať určitou mierou nepredvídateľnosti, mal by byť závažný a svojím rozsahom alebo z iných
dôvodov by mal obsahovať dôvodený znak ospravedlnosti. Dôležitosť dôvodu treba hodnotiť ku všetkým
okolnostiam konkrétnej veci aj s prihliadnutím na zásadu hospodárnosti. Odvolací súd konštatuje, že z
obsahu predmetného návrhu nevyplýva žiadny dôležitý dôvod  zrušenia alebo odročenia pojednávania
a neúčasti právneho zástupcu žalobcu na pojednávaní dňa 9.9.2014. Za daného procesného stavu
súd prvého stupňa nariadením pojednávania na prejednanie veci samej na deň 9.9.2014 umožnil
sporovým stranám zúčastniť sa prejednania veci vrátane možnosti označiť rozhodné skutočnosti a
dôkazy, vyjadriť ku všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali (§ 123 O.s.p.), vykonať zhrnutie návrhov a
vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci (§ 118 ods. 4 O.s.p.). Odvolací súd preskúmaním
postupu súdu prvého stupňa, s prihliadnutím na všetky okolnosti veci, vyhodnotil postup tohto súdu ako
správny, keď mal preukázané, že súd prvého stupňa mal pre prejednanie veci v neprítomnosti právneho
zástupcu žalobcu a žalovaného splnené všetky podmienky podľa § 101 ods. 2 O.s.p. Zo skutočností a
postupov súdu prvého stupňa v konaní vyplýva, že právo žalobcu na kontradiktórnosť súdneho procesu
nebolo porušené. Prejednaním veci v neprítomnosti účastníkov konania súd prvého stupňa neodňal
účastníkom konania možnosť konať pred súdom.  Odvolaciu námietku žalobcu o odňatí možnosti konať
pred súdom postupom súdu prvého stupňa vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú. Nepravdivé je aj
tvrdenie právneho zástupcu žalobcu, že nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p.

Odvolací súd je toho názoru, že žalobca v konaní nesplnil dôkaznú povinnosť podľa    § 120 ods.
1 O.s.p. V sporových konaniach, ako je aj v danej veci, sa nesplnenie dôkaznej povinnosti prejaví v
nepriaznivom meritórnom rozhodnutí pre účastníka, ktorý svoje dôkazné bremeno neuniesol. Dôkazné
bremeno je procesný inštitút, ktorý spočíva v zodpovednosti  účastníka konania za to, že v konaní
budú preukázané tie rozhodné skutočnosti, ku ktorým sa dôkazné bremeno viaže. Povinnosť tvrdenia
a dôkazná povinnosť závisí od účastníkov konania, ktorí tým vymedzujú predmet dokazovania, teda to
čo má byť preukázané. Na preukázanie skutočností, ohľadom ktorých má účastník konania dôkazné
bremeno slúži dôkaz, dôkazný prostriedok, realizovaný v procese dokazovania. Vymedzenie okruhu
skutočností, ktoré musí účastník uviesť a následne preukázať závisí od hypotézy hmotnoprávnej normy
upravujúcej sporný vzťah medzi účastníkmi. Táto norma zároveň určuje rozsah dôkaznej povinnosti a
dôkazného bremena.  Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci má charakter
objektívnej zodpovednosti, ktorej podmienkami sú : výkon verejnej moci príslušným orgánom verejnej
moci, vznik škody alebo nemajetkovej ujmy poškodenému a príčinná súvislosť medzi nimi. Tieto
podmienky musí preukázať poškodený, ktorý znáša dôkazné bremeno o skutočnostiach, ktoré zakladajú
objektívnu zodpovednosť štátu.



Právne vzťahy, z ktorých žalobca odvodzoval nároky uplatnené žalobou sú upravené zákonom č.
514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci         a o zmene
niektorých zákonov (účinnosť 1. júla 2004, zmena vykonaná zákonom č. 215/2007 Z.z. s účinnosťou
od 1. septembrom 2007, zmena vykonaná zákonom č. 477/2008 Z.z.             a zákonom č. 517/2008
Z.z. s účinnosťou od 1. januárom 2009, zmena vykonaná zákonom č.508/2010 Z.z. s účinnosťou od
1. januárom 2011, zmena vykonaná zákonom č. 412/2012 Z.z. s účinnosťou od 1.1.2013) v znení do
31.12.2012.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri
výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

Vychádzajúc z citovaných ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. predstavuje existencia nesprávneho
úradného postupu pri výkone verejnej moci orgánom verejnej moci hypotézu právnej normy. Pokiaľ
nesprávny úradný postup existuje nastupuje dispozícia právnej normy predstavujúca zodpovednosť
štátu ako zodpovednostného subjektu za škodu, ktorá predstavuje právny následok nesprávneho
úradného postupu v podobe sankcie. Dôkazná povinnosť žalobcu spočívala v preukázaní nesprávneho
úradného postupu Okresného súdu Považská Bystrica v konaní sp.zn. 5Er/772/2010. Nesprávny
úradný postup žalobca charakterizoval ako nevydanie rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp.
v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov. Na preukázanie nesprávneho úradného postupu
spočívajúceho v nevydaní rozhodnutia exekučným súdom v zákonom stanovenej lehote, resp. v
primeranom čase a bez zbytočných prieťahov žalobca navrhoval ako dôkaz súdny spis exekučného súdu
vedeného medzi oprávneným - žalobcom a povinným L. N. pre vymoženie peňažnej pohľadávky, ktorá
vznikla neplnením záväzku povinného vyplývajúceho zo zmluvy o úvere č. 302000082 (EX 13511/2010).

V danom prípade bolo povinnosťou žalobcu preukázať, že nevydanie uznesenia           o žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie exekučným súdom v primeranom čase a bez
zbytočných prieťahov, je nesprávnym úradným postupom podľa právoplatného rozhodnutia vydaného
v inom konaní (sťažnosť u predsedu súdu na podklade sťažnosti na prieťahy, disciplinárne konanie,
konanie pred Ústavným súdom Slovenskej republiky, konanie pred Európskym súdom pre ľudské práva).
Žalobca nepreukázal, že prieťahy, o ktorých malo byť rozhodnuté v inom konaní, sú neodôvodnené,
boli podstatnou a rozhodujúcou príčinou vzniku škody žalobcu v exekučnom konaní z dôvodu, že jeho
pohľadávka sa stala nevymáhateľnou a nevykonateľnou.

Odvolací súd konštatuje, že v danej veci možno posudzovať nesprávny úradný postup exekučného
súdu len z hľadiska plynulosti konania v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov, pretože
vyslovenie nesprávneho úradného postupu z dôvodu nevydania rozhodnutia v zákonom stanovenej
lehote neprichádza do úvahy. Podľa § 36 ods. 1 Exekučného zákona exekučné konanie začalo dňa
12.8.2010, v deň podania návrhu žalobcu na vykonanie exekúcie. V čase začatia exekučného konania
bolo toto konanie upravené Exekučným poriadkom v znení účinnom od 1.6.2010, ktorý v ustanovení



§ 44 ods. 2 posledná veta nestanovoval pre prípad, ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo
exekučného titulu so zákonom, lehotu na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie ani zastavenie exekučného konania. Lehota 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie sa týka prípadu, ak súd nezistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so
zákonom. Exekučný súd rozhodol o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie vydaním uznesenia o zamietnutí tejto žiadosti do 7 dní od jej doručenia. V danej veci preto
odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa konštatuje, že v exekučnom konaní bola aj za situácie
zamietnutia žiadosti dodržaná zákonná lehota 15 dní, pri ktorej žalobca tvrdil jej nedodržanie ako
nesprávny úradný postup exekučného súdu tvoriaci právny základ jeho nárokov uplatnených v konaní.

Odvolacie dôvody prezentované žalobcom v odvolaní nemajú oporu v zistenom skutkovom stave ani v
právnom posúdení veci súdom prvého stupňa.

Odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa konštatuje, že vykonanie dokazovania znaleckým
posudkom č. 1/2014 vypracovaným znaleckým ústavom Ekonomickou univerzitou v Bratislave, nebolo v
danom prípade potrebné, pretože v konaní pred súdom bolo preukázané, že nie je daná zodpovednosť
štátu podľa citovaných zákonných ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z.  Za splnenia všetkých procesných
povinností, ktoré vykonal súd prvého stupňa v súlade s príslušnými ustanovenia Občianskeho súdneho
poriadku o konaní, prejednaní a rozhodnutí veci, keď účastníkov riadne poučil o možnosti označiť a
predkladať dôkazy a na pojednávaní dňa 9.9.2014 vyhlásil dokazovanie za skončené, odvolací súd v
súlade s § 213 ods. 5 O.s.p. nezistil dôvody na doplnenie dokazovania, pre ktoré nebol daný právny
základ žalobcom uplatnených nárokov.

Odvolací súd poukazuje na to, že niektoré odvolacieho dôvody sa vôbec netýkajú prejednávanej veci,
tvrdenia žalobcu nezodpovedajú skutočnému stavu veci a vo vzťahu k prejednávanej veci sú nepravdivé.
Je zrejmé, že obsah podaného odvolania vyhotovil právny zástupca žalobcu tak, aby obsiahol odvolacie
dôvody takmer vo všetkých prípadoch, v ktorých žalobca uplatnil proti žalovanému na súdoch Slovenskej
republiky svoje nároky na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003
Z.z. Uvedené sa prejavuje predovšetkým v námietkach proti procesnému postupu súdu prvého stupňa,
keď žalobca napríklad na jednej strane tvrdí, že súd rozhodol bez pojednávania a na druhej strane
tvrdí, že pre nariadenie pojednávania vo veci samej nemal súd splnené základné povinnosti a zákonné
podmienky, nepravdivé sú aj tvrdenia dodržania povinnosti súdu prvého stupňa podľa § 120 ods. 4 O.s.p.
a postupu podľa § 123 O.s.p. ako aj o tom, že súd rozhodol o návrhu na prerušenie konania v meritórnom
rozhodnutí. V tejto právnej veci žalobca návrh na prerušenie konania vôbec nepodal. Z tohto pohľadu sa
obsah odvolania javí bez znalosti konkrétnej procesnej situácie v postupe súdu prvého stupňa v danej
veci.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods.1 v spojení       s § 142 ods.1
O.s.p. Žalovanému ako úspešnému účastníkovi by patrila náhrada trov odvolacieho konania. Žalovaný si
trovy odvolacieho konania neuplatnil. Preto odvolací súd žalovanému náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.