Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Co/497/2012 z 14. 6. 2016 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 14. júna 2016, sp. zn. 3Co/497/2012, ECLI:SK:KSBA:2016:1708200469.1 Krajský súd Bratislava | 3Co/497/2012 | ECLI:SK:KSBA:2016:1708200469.1 | 2016-06-14 | Rozsudok Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/908f852e-5bd2-4db7-b6bd-451457b00f06 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2016:1708200469.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/497/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1708200469
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1708200469.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov
senátu JUDr. Blanky Malichovej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci navrhovateľov: 1/ V. Š., nar. X. X.
XXXX, bytom Z. XX, K., štátny občan SR, 2/ Z. Š., nar. XX. XX. XXXX, bytom M. XX, K., štátny občan SR,
obaja zastúpení: JUDr. Ivan Syrový, PhD., advokát so sídlom Kadnárova 83, Bratislava, proti odporcovi:
1/ T.. Q.. B. C., nar. XX. XX. XXXX, bytom V. R. XXXX/XXA, K., štátny občan SR, zastúpený: AK MS s.r.o.,
IČO: 47237767, Galandova 3, Bratislava, o určenie vlastníckeho práva, na odvolanie navrhovateľov 1/
a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 29. mája 2012, č. k. 5C/923/2008-652, jednohlasne
(pomerom hlasov 3:0) takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvého stupňa sa v napadnutej časti p o t v r d z u j e.

Navrhovatelia 1/ a 2/ s ú p o v i n n í spoločne a nerozdielne zaplatiť odporcovi náhradu trov odvolacieho
konania vo výške 266,42 eur, k rukám jeho právneho zástupcu, AK MS s.r.o., so sídlom Galandova 3,
Bratislava, a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom, súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovatelia 1/ a 2/ ako právni
nástupcovia pôvodnej navrhovateľky M. Š. po pripustení zmeny žalobného petitu voči odporcom 1/ T..
B. C. , 2/ Slovenskej republike zastúpenej Slovenským pozemkovým fondom domáhali určenia, že
pozemok parc. č. XXXX/X, druh pozemku: orná pôda, o celkovej výmere 46.201 m2, kat. úz. K., tak ako
je vyznačený v Geometrickom pláne č. XX/XXXX (stav podľa registra C KN), vypracovanom dňa 28. 9.
2007 M. Z. a úradne overenom dňa 29. 10. 2007 Správou katastra Senec, patrí do dedičstva po B. Š.,
nar. XX. XX. XXXX, zomr. dňa XX. XX. XXXX, naposledy bytom M. XX, K. v podiele 1/1 a navrhovateľov
1/ a 2/ zaviazal na náhradu trov konania.

Rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 80 písm. c/ zák.č. 99/1963 Zb. v platnom znení (ďalej
„O.s.p.“), ust. § 1, § 2, § 7 nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení
poľnohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa, ust.
§ 1 ods. 1, § 2 nar. SNR č. 104/1946 Sb. n. SNR o vydávaní výmerov o vlastníctve pôdy pridelenej
podľa nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR a vecne nedostatkom naliehavého právneho záujmu na
požadovanom určení a vo vzťahu k odporcovi 2/ aj nedostatkom pasívnej vecnej legitimácie. Vykonaným
dokazovaním mal súd prvého stupňa za preukázané, že ku dňu 1. marcu 1945 bol skonfiškovaný všetok
pôdohospodársky majetok C. N., nar. XX. XX. XXXX v Č., bez ohľadu na to, v ktorom katastrálnom
území, či v ktorej obci na území Slovenska sa tento majetok nachádzal, a to na základe upovedomenia
Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy č. XXXXX/XX-T. zo dňa 31. 5. 1945, v ktorom
bolo konštatované, že Predsedníctvo Slovenskej národnej rady na svojom zasadnutí dňa 18. 4. 1945
na návrh Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy, po dohode s Povereníctvom vnútra



rozhodlo o tom, že menovaného treba považovať podľa § 1 ods. 1 písm. d/ nar. č. 104/1945 Sb. n. SNR
za zradcu alebo nepriateľa slovenského národa. Súd prvého stupňa vyslovil názor, že ku konfiškácii
došlo priamo zo zákona, dňom účinnosti Dekrétu prezidenta republiky, t. j. ku dňu 1. 3. 1945. Uvedené
vyvodil z ust. § 1 nariadenia SNR č. 104/1945 Sb. o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení
pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského
národa, podľa ktorého sa s okamžitou platnosťou a bez náhrady na území Slovenska konfiškoval pre
účely pozemkovej reformy pôdohospodársky majetok osôb nemeckej národnosti, bez ohľadu na štátnu
príslušnosť. K zavŕšeniu konfiškačného procesu bolo potrebné vydať individuálne správne rozhodnutie o
tom, že sú splnené podmienky konfiškácie, ktoré podliehalo inštančnému preskúmaniu. Bez príslušného
správneho rozhodnutia by bolo pojmovo vylúčené označenie majetku, ktorý konfiškácii podliehal.
Právoplatné a vykonateľné správne rozhodnutie bolo zásadnou podmienkou konfiškácie, bez splnenia
ktorej by o konfiškovaný majetok nešlo. Aj s poukazom na skutočnosť, že podľa stavu platného do 1.
1. 1951 bol k prevodu vlastníctva nehnuteľných vecí potrebný vklad do verejných kníh, tzv. intabulácia,
súd prvého stupňa uzavrel, že konfiškačný proces bol v danom prípade riadne dovŕšený, o čom svedčí
aj zápis v prospech Československého štátu na príslušnú PK vložku č. XXXX, pre kat. úz. K., z
ktorej vyplýva, že parc. č. XXXX, o výmere 2kj XXXX, zapísaná ako roľa v hone bola dňa 29. 10.
1957 pod poradovým číslom 72 zapísaná v prospech vlastníka Československý štát - ONV odbor
poľnohospodárskeho a lesného hospodárstva Bratislava na základe upovedomenia Povereníctva a
pozemkovej reformy zo dňa 26. 4. 1946, číslo XXXX/XX-T. o konfiškácii, t.j. následkom konfiškácie.
Vykonaným dokazovaním mal súd prvého stupňa tiež za preukázané, že Výmerom o vlastníctve pôdy
č. XX.XXX/XX-T. vydaným Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy zo dňa 23. 12.
1947 boli B. Š. podľa nar. č. 104/1945 Sb.n. SNR v znení nar. č. 64/1946 Sb.n. SNR o konfiškovaní
a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov
slovenského národa pridelené do vlastníctva nehnuteľnosti nachádzajúce sa v kat. úz. Č. (v súčasnosti
K.) o celkovej výmere 4.9959 ha, ktoré sú v prídelovom pláne označené ako vložka č. XXXX, časť parcely
č. XXXX, označenie Q., roľa o výmere 4.7799 ha a vo vložke č. 3, parc. Č.. XXXX/X, označené ako Q.
XX, vinica o výmere 0,2160 ha. Súd prvého stupňa z uvedeného výmeru o vlastníctve pôdy zistil, že
predmetné nehnuteľnosti boli pridelené B. Š., v 1/1 -ine. V tejto súvislosti uviedol, že v rozhodnom čase,
po roku 1945 Povereníctvo poľnohospodárstva a pozemkovej reformy vydávalo podľa nariadenia vlády
č. 104/1945 Sb. n. SNR a nariadenia vlády č. 104/1946 Sb. n. SNR výmery o vlastníctve pôdy a bývalé
okresné národné výbory vydávali podľa zák. č. 142/1947 Sb. a zák. č. 46/1984 Sb. prídelové listiny,
ktoré mali rovnaké právne účinky. Tieto výmery a prídelové listiny (verejné listiny) boli a aj v súčasnosti
sú dokladmi o vlastníctve prídelcov k prideleným nehnuteľnostiam, a sú vkladuschopnými listinami pre
zápis nadobudnutého vlastníctva do katastra nehnuteľností. Predpokladom ich vkladuschopnosti bola
ich právna perfektnosť. S poukazom na rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo 123/2003 zdôraznil, že mimo
rámec správneho súdnictva, všeobecný súd nie je oprávnený skúmať vecnú správnosť správneho aktu;
môže ho preskúmať len so zreteľom na to, či ide o akt ničotný. Výmer o vlastníctve pôdy č. XX.XXX/XX-
T. predložený súdu v danom prípade označil za verejnú listinu, preukazujúcu vlastnícke právo prídelcu
k prideleným nehnuteľnostiam, a to bez ohľadu na to, že na danom výmere chýbal podpis povereníka
a súčasne údaj o výške prídelovej ceny, nakoľko obsahoval meno povereníka, ktorý výmer vydal. Jeho
správnosť a súlad s vtedy platnými právnymi predpismi však súd prvého stupňa s poukazom na uvedené
závery súdnej praxe neskúmal a na námietku odporcov týkajúcu sa nedostatku výmeru o vlastníctve
pôdy v podobe absentujúceho podpisu povereníka, neprihliadol. Navrhovatelia 1/ a 2/ v konaní predložili
aj prídelovú listinu zo dňa 2. 9. 1957 vyhotovenú Okresným národným výborom Bratislava - okolie v
Bratislave, týkajúcu sa nehnuteľností v katastrálnom území K., a to vo vložke č. XXXX, parc. č. XXXX,
roľa o výmere 4,7799 ha s prídelovou cenou stanovenou na sumu vo výške 8.946,- Kčs, a vo vložke
č. 3, parc. č. XXXX/X, vinica o výmere 0,2160 ha, pričom prídelová cena bola stanovená na sumu
vo výške 2.592,- Kčs. Po vydaní výmeru o vlastníctve pôdy a súčasne pred vydaním prídelovej listiny
t.j. v priebehu prídelového procesu, uzavrel právny predchodca navrhovateľov B. Š., dňa XX. X. XXXX,
manželstvo s M. Š., rod I.. V konečnom prídelovom pláne, ktorým bol „dovŕšený“ celý prídelový proces,
bol pod položkou č. XXX uvedený B. Š. a jeho manželka M. I., K., č.d. XXX, číslo PK vložky: XXXX a č.
X, ako členovia B., pričom išlo o parc. č. XXXX, roľa o výmere ...(nečitateľné), a parc. č. XXXX/X, vinica,
o výmere ... (nečitateľné). Súd prvého stupňa mal tiež za preukázané, že rozhodnutím Odboru vodného
hospodárstva pre veci poľnohospodárske a lesné ONV Bratislava - Vidiek č. 47/1965 zo dňa 20. 1. 1965
bol predmetný prídel zrušený z dôvodu, že prídelca nesplnil podmienky prídelu. Toto rozhodnutie však
súd prvého stupňa považoval za nulitný správny akt s poukazom na skutočnosť, že právomoc zrušiť
výmer s dôsledkom odňatia vlastníckeho práva na bývalé národné výbory podľa príslušných predpisov
(nariadenia č. 116/1949 Sb. a č. 122/1951 Sb.) nikdy neprešla a tak tento štátny orgán rozhodol nad



rámec svojich kompetencií, čo má za následok neexistenciu takto postihnutého aktu, a súd je na ňu
povinný prihliadať z úradnej povinnosti v každom štádiu konania bez toho, že by sa tým prelomila
dispozičná zásada občianskeho súdneho konania. Doplnil, že k odňatiu prídelu bolo možné pristúpiť
len z dôvodov uvedených v § 23 ods. 2 nariadenia vl. č. 104/1945 Sb. n. SNR v znení nar. č. 64/1946
Sb. n. SNR o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako
aj zradcov a nepriateľov slovenského národa, ktoré v danom prípade nenastali a iný spôsob odňatia
pridelenej pôdy (pridelenie už raz pridelenej pôdy inému subjektu) právne predpisy účinné v tomto období
neumožňovali.

V ďalšom súd prvého stupňa skonštatoval danosť naliehavého právneho záujmu na určení, pri výroku,
že predmetná nehnuteľnosť patrí do dedičstva, nakoľko iba takéto rozhodnutie môže byť v nesporovom
konaní podkladom pre uskutočnenie zmeny zápisu vlastníckych práv k nehnuteľnosti. V súvislosti s
riešením otázky naliehavého právneho záujmu sa zaoberal aj konkurenciou vlastníckej a reštitučnej
žaloby a za podstatný moment v danej veci označil skutočnosť, že zápis predmetnej nehnuteľnosti na
príslušnú PK vložku č. 3174 v prospech Československého štátu bol vykonaný až dňa 29. 10. 1957, t.
j. až po vydaní výmeru o vlastníctve pôdy a taktiež aj po vydaní prídelovej listiny, ktoré boli dokladmi o
vlastníctve pôdy a verejnými listinami. Skúmal teda, či došlo k administratívnemu pochybeniu zo strany
príslušnej správy katastra, alebo či skutočne nehnuteľnosť prešla na Čsl. štát bez právneho dôvodu a
tiež správanie štátu po vykonaní tohto zápisu na príslušnej správe katastra. Z dokazovania vyplynulo,
že predmetná nehnuteľnosť bola vnesená do bývalého JRD Bernolákovo, ktoré ju obrábalo. Dopytom
na PD Chorvátsky Grob - Bernolákovo súd prvého stupňa zistil, že družstvo užívalo parcelu č. XXXX,
vedenú v PK vložke č. 3174 ako štátnu pôdu, s tým že nájomné sa až do transformácie JRD v roku
1992 neplatilo a od roku 1992 až do roku 1998, sa platilo Slovenskému pozemkovému fondu.
Z uvedeného súd prvého stupňa vyvodil, že Československý štát sa správal ako vlastník predmetnej
nehnuteľnosti, resp. za vlastníka ho považovalo aj poľnohospodárske družstvo, ktoré v danom období
nehnuteľnosť užívalo, zatiaľ čo právni predchodcovia navrhovateľov sa ako vlastníci nehnuteľnosti
nesprávali (t.j. neobrábali pôdu, nehospodárili, nedomáhali sa svojich vlastníckych práv, a to ani po
transformácii družstva). Ustálil tak, že vykonanie zápisu do PK vložky č. 3174 dňa 29. 10. 1957
v prospech Československého štátu nebolo iba tzv. administratívnou chybou, ale skutočne došlo k
prechodu spornej nehnuteľnosti na štát bez právneho dôvodu, v dôsledku čoho vznikol oprávnenej
osobe nárok podľa reštitučných predpisov (zák. č. 503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o
zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach
na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov), ktorý si navrhovatelia (ako
právni nástupcovia oprávnenej osoby) mali uplatniť na príslušnom pozemkovom úrade. Navrhovatelia 1/,
2/ tak podľa zistení súdu aj urobili a reštitučný nárok si riadne a včas uplatnili na Obvodnom pozemkovom
úrade v Senci, pričom ku dňu prvostupňového rozhodnutia nebolo o tomto nároku, vzťahujúcom
sa k spornej nehnuteľnosti, právoplatne rozhodnuté. Uvedená skutočnosť podľa názoru súdu prvého
stupňa vylučuje možnosť domáhať sa ochrany vlastníckeho práva prostredníctvom žaloby o určenie,
že nehnuteľnosť patrí do dedičstva po poručiteľovi, keďže žalobou o určenie vlastníckeho práva nie je
podľa súdnej praxe možné obchádzať zmysel a účel reštitučného zákonodarstva (lex specialis derogat
legi generali). Existenciu špeciálnej úpravy v reštitučných predpisoch označil súd prvého stupňa za
vylučujúcu naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva tam, kde bolo možné podľa týchto
predpisov uplatniť nárok na vrátenie veci a nárok uplatnený nebol alebo z nejakých dôvodov nebolo
tejto požiadavke vyhovené. Z dôvodu riadneho uplatnenia nároku na vydanie veci podľa reštitučných
predpisov navrhovateľmi 1/ a 2/, konštatoval nedostatok naliehavého právneho záujmu na určení, že
sporná nehnuteľnosť patrí do dedičstva po poručiteľovi, pre ktorý návrh ako nedôvodný zamietol.

Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia poukázal aj na nedostatok pasívnej vecnej
legitimácie na strane odporcu 2/, ako len dočasného vlastníka sporných nehnuteľností, ktoré zmluvou o
bezodplatnom prevode vlastníckeho práva previedol na spoločnosť HUMA'90, spol. s.r.o., ktorá nárok na
bezodplatný prevod vlastníckeho práva nadobudla zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 5. 11. 1998
od pôvodných reštituentiek. S poukazom na záver o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie odporcu 2/
a absenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení sa súd prvého stupňa prejudiciálne
nezaoberal ďalšími námietkami navrhovateľov 1/ a 2/, týkajúcimi sa vydržania nehnuteľnosti odporcom
2/ na základe Notárskej zápisnice č. N 43/98, Nz 41/98 zo dňa 29. 1. 1998 spísanej na Notárskom úrade
na Plynárenskej ulici č. 1, v Bratislave, pred notárom B.. T. M.. Rovnako súd prvého stupňa nevyhovel ani
návrhu odporcu 1/ na vykonanie dôkazu vyhotovením znaleckého posudku za účelom geometrického



zobrazenia súčasného pozemku v porovnaní s pozemkom prideleným v rámci výmeru o vlastníctve
pôdy, ktorý vzhľadom na právne posúdenie veci považoval za nadbytočný.

O náhrade trov konania súd prvého stupňa rozhodol podľa zásady úspechu vyjadrenej v ust. § 142 ods.
1 O.s.p. Základnú sadzbu tarifnej odmeny určil 1/13 výpočtového základu za daný kalendárny rok, v
súlade s výpočtom trov právneho zastúpenia predloženým odporcami 1/ a 2/, ktorí vychádzali z 1/13
výpočtového základu podľa § 11 ods. 1 vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z. a nie z ceny zistenej znaleckým
posudkom, ktorá mala tvoriť tarifnú hodnotu veci. Znalecký posudok ale odporcovia 1/ a 2/ súdu
nedoručili. Trovy právneho zastúpenia súd prvého stupňa potom priznal nasledovne:

Odporca 1/:
- príprava a prevzatie veci vrátane prvej konzultácie s klientom (§ 11 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. a)
vyhl.) ....................................................................................................1.465,85 ( t.j. 48,66 €)
- písomné podanie na súd vo veci samej zo dňa 18. 11. 2008 (§ 11 ods. 1, §14 ods. 1 písm. c)
vyhl.) ....................................................................................................... 1.465,85 ( t.j. 48,66 €)
- písomné podanie na súd vo veci samej zo dňa 18. 2. 2009 (§ 11 ods. 1, §14 ods. 1 písm. a)
vyhl.) ............................................................................................................................... 53,49 €
- konanie na súde - účasť na pojednávaní dňa 19. 2. 2009 (§ 11 ods. 1, §14 ods. 1 písm. d)
vyhl.) ............................................................................................................................... 53,49 €
- konanie na súde - účasť na pojednávaní dňa 4. 6. 2009 (§ 11 ods. 1 a § 14 ods. 1 písm. d)
vyhl.) ............................................................................................................................... 53,49 €
- písomné podanie na súd vo veci samej zo dňa 21. 7. 2009 (§ 11 ods. 1, §14 ods. 1 písm. c)
vyhl.) ............................................................................................................................... 53,49 €
- konanie na súde - účasť na pojednávaní dňa 30. 7. 2009 (§ 11 ods. 1 a §14 ods. 1 písm. d)
vyhl.) .............................................................................................................................. 53,49 €
- konanie na súde - účasť na pojednávaní dňa 23. 11. 2009 (§ 11 ods. 1, §14 ods. 1 písm. d), § 14 ods.
4 vyhl.) 1 zo sumy 53,49 € ...........................................................................t.j. 13,37 €
- konanie na súde - účasť na pojednávaní dňa 25. 3. 2010 (§ 11 ods. 1 a §14 ods. 1 písm. d)
vyhl.) ............................................................................................................................... 55,49 €
- konanie na súde - účasť na pojednávaní dňa 20. 7. 2010 (§ 11 ods. 1 a § 14 ods. 1 písm. d)
vyhl.) ............................................................................................................................... 55,49 €
- konanie na súde - účasť na pojednávaní dňa 2. 12. 2010 (§ 11 ods. 1 a §14 ods. 1 písm. d) vyhl.) 1 zo
sumy 55,49 € ............................................................................................t.j. 13,87 €
- písomné podanie na súd vo veci samej - doloženie dokumentov zo dňa 31. 8. 2011 (§ 11 ods. 1, § 14
ods. 1 písm. c) vyhl.) ...................................................................................... 57,- €
- konanie na súde - účasť na pojednávaní dňa 6. 10. 2011(§ 11 ods. 1 a §14 ods. 1 písm. d)
vyhl.) ................................................................................................................................. 57,- €
- konanie na súde - účasť na pojednávaní dňa 29. 5. 2012 (§ 11 ods. 1 a §14 ods. 1 písm. d)
vyhl.) .............................................................................................................................. 58,69 €
- režijné výdavky: 2x 6,31 € + 6x 6,95 € + 3x 7,21 € + 2x 7,41 € + 1x 7,63 €...........................98,39 €
- náhrada za stratu času: 10x 11,59 € (cesta na pojednávania dňa 19. 2. 2009, 4. 6. 2009, 30.
7. 2009, 23. 11. 2009) + 6x 12,02 € (cesta na pojednávania dňa 25. 3. 2010, 20. 7. 2010, 2.
12. 2010) + 2x 12,35 € (cesta na pojednávanie dňa 6. 10. 2011) + 2x 12,71 € (cesta na pojednávanie
dňa 29. 5. 2012)
Spolu...........................................................................................................................1.012,21 €

Odporca 2/:
- príprava a prevzatie veci vrátane prvej konzultácie s klientom (§ 11 ods. 1, §14 ods. 1 písm. a)
vyhl.)................................................................................................... 1.465,85 ( t.j. 48,66 €)
- písomné podanie na súd vo veci samej zo dňa 9. 1. 2009 (§ 11 ods. 1, §14 ods. 1 písm. c)
vyhl.) ......................................................................................................................... 53,49 €
- konanie na súde - účasť na pojednávaní dňa 19. 2. 2009 (§ 11 ods. 1, § 14 ods. písm. d)
vyhl.) .............................................................................................................................. 53,49 €
- konanie na súde - účasť na pojednávaní dňa 2. 4. 2009 (§ 11 ods. 1, §14 ods. 1 písm. d) vyhl.) 1 zo sumy
53,49 €...............................................................................................................................t.j. 13,37 €
- konanie na súde - účasť na pojednávaní dňa 4. 6. 2009 (§ 11 ods. 1 a §14 ods. 1 písm. d)
vyhl.) .............................................................................................................................. 53,49 €



- konanie na súde - účasť na pojednávaní dňa 30. 7. 2009 (§ 11 ods. 1, §14 ods. 1 písm. d)
vyhl.) ............................................................................................................................... 53,49 €
- písomné podanie na súd vo veci samej zo dňa 16. 9. 2009 (§ 11 ods. 1, §14 ods. 1 písm. c)
vyhl.) ............................................................................................................................ 53,49 €
- konanie na súde - účasť na pojednávaní dňa 23. 11. 2009 (§ 11 ods. 1 a § 14 ods. 1 (d) vyhl.) 1 zo
sumy 53,49 € .................................................................................................................t.j. 13,37 €
- konanie na súde - účasť na pojednávaní dňa 25. 3. 2010 (§ 11 ods. 1 a §14 ods. 1 písm. d)
vyhl.) .......................................................................................................................... 55,49 €
- konanie na súde - účasť na pojednávaní dňa 20. 7. 2010 (§ 11 ods. 1 a § 14 ods. 1 písm. d)
vyhl.) ........................................................................................................................... 55,49 €
- konanie na súde - účasť na pojednávaní dňa 2. 12. 2010 (§ 11 ods. 1 a § 14 ods. 1 písm. d) vyhl.) 1
zo sumy 55,49 € ...........................................................................................t.j. 13,87 €
- konanie na súde - účasť na pojednávaní dňa 6. 10. 2011 (§ 11 ods. 1 a § 14 ods. 1 písm. d)
vyhl.) .................................................................................................................................. 57,- €
- konanie na súde - účasť na pojednávaní dňa 29. 5. 2012 (§ 11 ods. 1 a §14 ods. 1 písm. d)
vyhl.) .............................................................................................................................. 58,69 €
- režijné výdavky: 1x 6,31 € + 7x 6,95 € + 3x 7,21 € + 1x 7,41 € + 1x 7,63 €.................91,63 €
- náhrada za stratu času: 10x 11,59 € (cesta na pojednávania dňa 19. 2. 2009, 4. 6. 2009, 30.
7. 2009, 23. 11. 2009) + 6x 12,02 € (cesta na pojednávania dňa 25. 3. 2010, 20. 7. 2010, 2.
12. 2010) + 2x 12,35 € (cesta na pojednávanie dňa 6. 10. 2011) + 2x 12,71 € (cesta na pojednávanie
dňa 29. 5. 2012)
-20%DPH.......................................................................................................................182,64 €
Spolu............................................................................................................................1.095,80 €

Súd prvého stupňa nepriznal odporcovi 1/ náhradu cestovných výdavkov za cesty Bratislava - Pezinok a
späť podľa § 16 ods. 3 vyhl. z dôvodu nedoručenia fotokópie technického preukazu motorového vozidla
za účelom preverenia spotreby pohonných hmôt. Rovnako mu nepriznal odmenu za všetky vyjadrenia
doručené súdu s poukazom na to, že jeho právny zástupca viackrát aj bez výzvy súdu doručil písomné
vyjadrenia k veci, čo súd prvého stupňa vyhodnotil ako trovy nie účelne vynaložené. Odporcovi 2/
nepriznal náhradu trov právneho zastúpenia v sume 1.095,80 eur, ako mu prináležala, ale len v sume
ním uplatnenej, t. j. 1.080,99 eur.

Proti tomuto rozsudku v časti, v ktorej súd zamietol návrh voči odporcovi 1/, podali v zákonnej lehote
odvolanie navrhovatelia 1/ a 2/, žiadali rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmeniť,
žalobnému návrhu v celom rozsahu vyhovieť a odporcu 1/ zaviazať na náhradu trov konania, alternatívne
zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Súdu prvého stupňa vytkli nesprávne skutkové
zistenia, ku ktorým na základe vykonaných dôkazov dospel a nesprávne právne posúdenie veci vo
vzťahu k jednej, avšak v konaní rozhodnej otázke, či sporné nehnuteľnosti boli právnym predchodcom
navrhovateľov 1/ a 2/ niekedy prevzaté štátom bez právneho dôvodu. Vo všetkých ostatných otázkach
(vlastníctvo konfiškovaného majetku C. N., vyznačenie konfiškácie na PKV vložke č. 3174 až dňa 29.
10. 1957, pridelenie sporného pozemku B. Š., nulitnosť rozhodnutia bývalého ONV Bratislava - vidiek
č. XX/XXXX zo dňa 20. 1. 1965) sa súd prvého stupňa stotožnil s tvrdeniami navrhovateľov 1/ a 2/
a tieto akceptoval. Za nesprávne skutkové zistenie označili záver o faktickom užívaní pôdy prídelcu
družstvom Chorvátsky Grob - Bernolákovo, čo bolo spôsobené tým, že vo vedení družstva už nie sú
osoby, ktoré by si mohli pamätať tieto okolnosti. Poukázali na to, že JRD nikdy nenadobudlo pôdu svojich
členov, jeho cieľom bolo len sceľovanie pôdy, nie však právne. Štát a JRD si boli vždy vedomí vlastníctva
jednotlivých družstevníkov k obrábanej pôde. Z uvedeného dôvodu preto aj v pofebruárovej ČSR vznikol
inde nepoznaný inštitút „právo družstevného užívania“, ktorý mal za cieľ umožniť nevlastníkovi (JRD)
užívať cudzí majetok bez potreby skutočného vyporiadania užívacích vzťahov, napr. cestou nájmu. Za
účelom obhospodarovania štátnej pôdy boli od 1. 1. 1952 zriaďované vo forme národných podnikov
štátne majetky, ktorých vznik a transformáciu upravoval zák. č. 312/1948 Sb. o organizácii štátnych
lesov a statkov, následne vládne nariadenie č. 82/1951 o organizácii štátnych majetkov a neskoršie
vykonávacie predpisy a len tieto subjekty vlastnili a obrábali štátnu pôdu, vrátane štátnej pôdy už
za čias prvej republiky a pôdy konfiškovanej po 2. svetovej vojne a pridelenej štátu. Uviedli, že len
samotná konfiškácia však nezakladala vlastnícke právo štátu a že k spornému pozemku neexistujú
žiadne dokumenty o prídele štátu, ale len doklady preukazujúce jeho pridelenie právnemu predchodcovi
navrhovateľov. V Československu pritom po druhej svetovej vojne nedošlo k zoštátneniu pôdy, ale
iba k jej konfiškácii pre účely pozemkových reforiem. Československý štát sa preto v danom období



nestal skutočným vlastníkom, ale iba prechodným správcom/držiteľom pôdy do momentu pridelenia
vlastníckeho práva novým vlastníkom. Novými vlastníkmi pôdy sa konkrétne v obci Bernolákovo stali
mnohé fyzické osoby, ktoré vlastníctvo k pôde nadobudli momentom vystavenia výmeru, v ktorom bolo
uvedené meno prídelcu, parcelné číslo, druh pôdy a jej výmera. Vlastníctvo prechádzalo z pôvodného
vlastníka (v danom prípade C. N.) priamo na nového vlastníka, prídelcu, bez toho, aby bol medzičasom
vlastníkom štát, ktorý bol len organizátorom pozemkovej reformy. Len v malom množstve prípadov bolo
vlastníctvo pridelené štátu, aj to nie samotnou konfiškáciou, ale až následne ďalším úkonom príslušného
orgánu (povereníctva). Uvedené je podľa navrhovateľov 1/ a 2/ možné vyvodiť aj z ust. § 10, § 11 ods. 1
nar. vl. č. 104/1945 Zb. SNR. O tom, že sporný majetok sa nestal vlastníctvom štátu svedčí podľa nich aj
samotné upovedomenie Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy č. XXXX/XX-T. zo dňa
26. 4. 1946 (na základe ktorého boli vykonané oba zápisy do pozemkovej knihy v roku 1956 a 1957),
v ktorom sa uvádza, že majetok B. N. a spol. (dodatkom z roku 1956 upresnené, že sa vzťahuje aj na
C. N.) „...konfiškuje sa s okamžitou platnosťou a bez náhrady pre účely pozemkovej reformy..... a je pod
dočasnou národnou správou“. Práve z dôvodu, že štát sa nestal vlastníkom spornej nehnuteľnosti, snažil
sa v roku 1965 o jej nadobudnutie „zrušením prídelu“ a následne v roku 1998 vyhotovením zápisnice o
vydržaní. Tieto snahy a súvisiace dokumenty sú podľa navrhovateľov 1/ a 2/ absolútnym nedostatkom
oboch zložiek vlastníctva (corpus a animus) ako takého. V ďalšom namietali aj záver súdu, že ich právni
predchodcovia sa ako vlastníci predmetnej nehnuteľnosti nesprávali, majúc za to, že tak ako ich právni
predchodcovia, ako aj samotní navrhovatelia sa vždy pokladali za vlastníkov sporných nehnuteľností
a tak sa vždy aj správali, a to až do času, keď zistili, že sa na ich pozemkoch začala výstavba
golfového ihriska. Poukázali tiež na to, že ich právni predchodcovia predmetné pozemky riadne a osobne
obhospodarovali najmenej už dva roky pred ich formálnym pridelením výmerom z roku 1948. Mali tiež
vedomosť o tom, že pozemky boli vnesené do JRD (bez straty vlastníctva), k čomu došlo pod tlakom
vtedajších spoločenských a politických zmien. Ako členovia družstva však pozemky obhospodarovali
v družstve. Súd prvého stupňa preto vec nesprávne právne posúdil, keď dospel k záveru o prechode
spornej nehnuteľnosti na štát bez právneho dôvodu, nakoľko sporný pozemok neprešiel na štát žiadnym
zo spôsobov uvedených v § 6 ods. 1 a 2 zák. č. 229/1991 Zb., a preto navrhovateľom a ich právnym
predchodcom nikdy nevznikol reštitučný nárok podľa zák. č. 503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva k
pozemkom. Z uvedeného dôvodu nie je podľa navrhovateľov možné hovoriť ani o konflikte (súbehu)
dvoch nárokov, kedy by mal nárok reštitučný prednosť pred žalobou určovacou. Na podporu svojho
právneho názoru navrhovatelia poukázali aj na rozhodnutie NS SR sp. zn. 6Sžo/128/2010, rozsudok
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19. 9. 2011 sp. zn. 3Co/57/2011-528, kde sa konajúce súdy zaoberali
otázkou (ne)existencie reštitučného nároku.

Odporca 1/ vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Stotožnil
sa s názorom súdu prvého stupňa, rešpektujúcim aj ustálenú súdnu prax, v zmysle ktorej existencia
špeciálnej úpravy v reštitučných predpisoch vylučuje naliehavý právny záujem na určení vlastníctva tam,
kde bolo možné uplatniť nárok na vrátenie veci a nárok uplatnený nebol, alebo z určitých dôvodov
požiadavke navrátenia veci nebolo vyhovené. Tvrdenia navrhovateľov 1/ a 2/ v odvolaní podľa jeho
názoru popierajú zistenia súdu prvého stupňa, že vlastnícke právo Československého štátu k sporným
pozemkom bolo preukázateľne zapísané do PK vl. č. 3174 v roku 1956 na účely pozemkovej reformy, a to
na základe súdneho rozhodnutia Čd 126/56. Zápis tohto vlastníctva v prospech štátu a konanie štátnych
orgánov bez ohľadu na správnosť alebo nesprávnosť tvrdení navrhovateľov 1/, 2/, by podľa odporcu 1/
založilo reštitučný dôvod - prevzatie nehnuteľnosti bez právneho dôvodu podľa § 3 ods. 1 písm. o/ zák.
č. 503/2003 Z.z., resp. § 6 ods. 1 písm. p/ zák. č. 229/1991 Zb. Aj s poukazom na rozsudok NS ČR sp.
zn. 31Cdo/1222/2001, priznanie možnosti domáhať sa určenia vlastníckeho práva na súde určovacou
žalobou vylučuje akúkoľvek možnosť uplatnenia reštitučného dôvodu „prevzatie nehnuteľnosti bez
právneho dôvodu“, a tak popiera jeho zmysel a účel vzniku reštitučných predpisov. Odporca 1/ bol navyše
presvedčený, že navrhovatelia v konaní nepreukázali, že ich právni predchodcovia mali pozemky od r.
1947 v kontinuálnej držbe a v užívaní v súlade s právnymi predpismi účinnými v r. 1947. Okrem toho
v súlade s ich presvedčeniami a tvrdeniami si v zákonnej lehote uplatnili reštitučný nárok, majúc za to,
že ich právnym predchodcom boli sporné pozemky odňaté a prevzaté štátom bez právneho dôvodu. Za
v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou, občianskym súdnym poriadkom a reštitučnými predpismi
označil odporca 1/ súčasne prebiehajúce súdne konanie, resp. skutočnosť, aby sa navrhovatelia
svojho vlastníckeho práva domáhali neskôr podanou určovacou žalobou. Za neprípustné vzhľadom k
jeho nespornému vlastníctvu predmetných pozemkov tiež považoval, aby obchádzaním reštitučného
zákonodarstva nastala nová krivda a súd by svojim rozhodnutím menil právoplatné rozhodnutie o
pridelení pozemkov, ktoré už nie je možné preskúmať súdom. Vyslovil domnienku, že navrhovatelia 1/



a 2/ podanou žalobou úmyselne obchádzajú reštitučné zákonodarstvo, čo potvrdzuje aj vyjadrenie ich
právneho zástupcu na pojednávaní konanom dňa 6. 10. 2011, že uplatnenie reštitučného nároku bolo
len preventívnym krokom. Súhlasil tiež s názorom prvostupňového súdu, že navrhovatelia 1/ a 2/ nemajú
naliehavý právny záujem na požadovanom určení z dôvodu, že zákonodarca vytvoril systém reštitučných
predpisov na prípadnú ochranu s možnosťou vrátenia nehnuteľnosti a obnovenia vlastníckeho práva
(viď aj napr. nález ÚS ČR sp. zn. Pl. ÚS- st. 21/05). V danom prípade je preto príslušný na rozhodnutie
o vzniku reštitučného nároku a o vlastníckom práve navrhovateľov 1/ a 2/ a ich právnych predchodcov
k sporným pozemkom Obvodný pozemkový úrad v rámci reštitúcie. Pre vznik reštitučného nároku
pritom postačuje, ak štát v rozhodnom období prevzal pozemky bez právneho dôvodu (§ 6 ods. 1
písm. p/ zák. č. 229/1991 Zb.), resp. ich bez právneho dôvodu odňal prídelcom a sám k nim nadobudol
vlastnícke právo. V danom konaní bolo preukázané, že vlastnícke právo Československého štátu k
sporným pozemkom bolo zapísané do PK vložky č. 3174 v roku 1956 na účely pozemkovej reformy
(Čd 126/56) a následne v roku 1957 (Čd 4134/57), pričom štát ďalej nakladal so spornými pozemkami
ako so svojim vlastníctvom, prostredníctvom príslušných orgánov štátnej moci a spravoval ich na
účel, pre ktorý bolo vlastníctvo štátu v PK vložke zapísané. V čase zápisu vlastníckeho práva do PK
vložky č. 3174 nemal tento zápis konštitutívny charakter, ale vlastníctvo ako vecné právo štátu bolo
zapísané na základe súdnych rozhodnutí (Čd 126/56 a Čd 4134/57). Na druhej strane za nepreukázané
označil tvrdenie odvolateľov, podľa ktorého JRD Chorvátsky Grob po celý čas užívalo spornú pôdu ako
vlastníctvo prídelcu B. Š. a nie ako štátnu pôdu. Poukázal tiež na to, že v prídelovom procese v roku
1947 sa vychádzalo z jednej parcely č. 4846 o výmere 67799 m2 pozostávajúcej zo samostatných
pozemkovoknižných parciel, ktoré boli spoločne a rovnakým spôsobom užívané a obhospodarované, a
tak pre zjednodušenie v užívacích a daňových otázkach zlúčené. V prídelovom procese, ktorý nebol
v roku 1947 ukončený, teda nebola riešená zmena vlastníckeho práva k jednotlivým parcelám, ale
išlo len o nové prerozdelenie užívacích práv k zlúčenej časti 4846. Z uvedených dôvodov neboli nikdy
vydané originály výmerov o vlastníctve pôdy, nebol ukončený prídelový proces a ani „prídelcovia“ neboli
zapísaní v pozemkovej knihe ako vlastníci pozemkov. V konaní Čd 126/56, kedy Ľudový súd povolil
zápis vlastníckeho práva Československého štátu aj k sporným pozemkom, sa rozhodlo v priamej
nadväznosti na konfiškáciu majetku C.. N., resp. so zachovaním kontinuity držby a vlastníckeho práva
československého štátu. Je preto vylúčené, aby boli predmetné pozemky medzi tým (od konfiškácie
do povolenia zápisu) pridelené do vlastníctva tretej osoby, resp. právnym predchodcom navrhovateľov
a štát s predmetnými pozemkami nenakladal ako s pozemkami pridelenými tretím osobám. Uvedené
potvrdil aj Ľudový súd uznesením o povolení zápisu v PK vl. 3174 (Čd 126/56), prevedením zápisu v
PK vl. 3174 a aj samotné Povereníctvo pôd. a pozem. reformy v Bratislave (č. Pl-9/1-1956), opatrené
pečiatkou Povereníctva pôdoh. a pozemkovej reformy a podpísané povereníkom. Týmto úkonom bolo
schválené prevzatie pozemkov do správy ONV. Za bezpredmetný označil preto odporca 1/ výklad
konfiškačných predpisov odvolateľmi, podľa ktorých konfiškáciou vlastnícke právo na štát neprešlo,
ale pozemky boli len v jeho dočasnej správe. Nestotožnil ani s tvrdením navrhovateľov 1/ a 2/, že
štát a družstvo si boli vedomí vlastníctva družstevníkov k predmetnej pôde, nakoľko títo sa tak po
dlhé desaťročia nesprávali a až do vstupu investičnej skupiny T. do chotára Bernolákovo v r. 2003,
nemali vedomosť o vlastníckom práve k týmto nehnuteľnostiam, resp. túto v konaní pred súdom prvého
stupňa žiadnym spôsobom nepreukázali. V opačnom prípade by aj po smrti B. Š. dedičia žiadali zahrnúť
pozemky do dedičstva a v rámci zmeny územného plánu obce Bernolákovo a vydávania územného
rozhodnutia na stavbu golfového ihriska, ktoré je v súlade s územným plánom a sčasti aj na pôvodnej
PK parcele č. XXXX, ktorá sa uvádza v navrhovateľmi predloženom výmere. Neobstojí ani ich tvrdenie,
že vlastníci pozemkov vnesených do družstva si mohli uplatniť majetkové práva po transformácii
družstva len v prípade, že doň vniesli živý alebo mŕtvy inventár, keďže podľa § 14 zák. č. 72/1992
Zb. o úprave majetkových vzťahov a vyporiadaní majetkových nárokov v družstvách, pri transformácii
družstva boli okrem iných, oprávnenými osobami vlastníci pôdy a vlastníci ostatného majetku užívaného
družstvom (s hodnotou najmenej 30.000 Kčs), pokiaľ sa písomne prihlásili v družstve do 3 mesiacov
od účinnosti tohto zákona. Podmienkou však bolo preukázanie prevzatia a užívania majetku družstvom.
Navrhovatelia si však neboli vedomí svojho vlastníctva k pôde ktorú družstvo užívalo, preto žiadne
úkony smerujúce k uplatneniu majetkových práv voči družstvu neuplatnilo. Tento názor podľa odporcu 1/
potvrdzuje aj skutočnosť, že družstvo neplatilo nájomné za užívanie pozemkov navrhovateľom ale štátu-
Slovenskému pozemkovému fondu, až do r. 1998, kedy nadobudli predmetné pozemky do vlastníctva
tretie osoby. Za podstatnú právnu skutočnosť pre rozhodnutie súdu označil rozhodnutie Pozemkového
úradu v Nitre sp. zn. 443/92- R-V zo dňa 19. 6. 1996, právoplatné dňa 12. 8. 1996 a rozhodnutie
Pozemkového úradu v Nových Zámkoch sp. zn. 566/92/K zo dňa 15. 10. 1992, právoplatné dňa 7.
1. 1993, ktorými bol právoplatne priznaný reštitučný nárok oprávneným osobám vo forme náhradných



pozemkov, okrem iných aj k parc. č. XXXX/X v katastrálnom území Bernolákovo. Predmetná parcela, na
ktorej časť si nárokujú vlastnícke právo navrhovatelia 1/ a 2/, bola v roku 1998 označenými rozhodnutiami
priznaná ako náhrada v právoplatne skončenom reštitučnom konaní oprávnených osôb N.. G. a Š.. Š..
Štát zastúpený Slovenským pozemkovým fondom v zmysle reštitučného zák. č. 229/1991 Zb. s týmito
oprávnenými osobami uzavrel dňa 4. 11. 1998 Dohodu o rozsahu a spôsobe reštitučnej náhrady za
nehnuteľnosti, pričom tieto oprávnené osoby mali dostať ako náhradu okrem iných aj sporné pozemky, t.
j. parcelu č. XXXX/X, ktorá bola vo vlastníctve Slovenskej republiky, v správe Slovenského pozemkového
fondu z čoho tiež vyplýva, že štát disponoval s touto parcelou ako vlastník pozemku. Odporca 1/
pritom poukázal na to, že právoplatnosťou rozhodnutia o priznaní reštitučnej náhrady spočívajúcej v
prevode vlastníckeho práva k inému náhradnému pozemku sa reštitučné konanie právoplatne končí a k
dotknutému náhradnému pozemku sa zápisom vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností nadobúda
vlastnícke právo k nehnuteľnosti. Následne uzatvorené Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 5. 11.
1998 medzi oprávnenými osobami a spoločnosťou HUMA 90 spol. s.r.o. a Zmluva o bezodplatnom
prevode vlastníctva k pozemkom zo dňa 11. 11. 1998 medzi SPF a spoločnosťou HUMA 90 spol. s.r.o.,
potvrdzujú vstup tejto spoločnosti do práv reštituentov, resp. oprávnených osôb, ktorým bola právoplatne
priznaná reštitučná náhrada spočívajúca v prevode vlastníckeho práva k náhradným pozemkom, vrátane
sporného. Navrhovatelia 1/ a 2/ podanou žalobou sledujú nadobudnutie vlastníctva k pozemkom, ktoré
boli priznané ako náhradné pozemky pri reštitučnom nároku právoplatnými rozhodnutiami príslušných
správnych orgánov, ktorých preskúmanie je možné len podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku
v rámci správneho súdnictva a v stanovených lehotách. Uvedené skutočnosti vylučujú zmenu týchto
právoplatných rozhodnutí. S poukazom na skutočnosť, že po vyhlásení rozsudku súdu prvého stupňa
bola v obdobnej veci vedenej na tamojšom súde preukázaná nová skutočnosť dôležitá pre konanie,
odporca 1/ navrhol v odvolacom konaní vykonať dôkaz, a to oboznámenie zo zápisnicou z pojednávania
zo dňa 7. 6. 2012 vo veci navrhovateľa: E. Z. proti odporcovi: T.. Q.. B. C., sp. zn. 4C/920/2008,
alternatívne dôkaz výsluchom svedka, p. Y. C., O. združenia vlastníkov pozemkov v Bernolákove.

Navrhovatelia 1/ a 2/ v písomných doplneniach odvolania dali do pozornosti odvolacieho súdu
rozhodnutie Ústavného súdu SR SR zo dňa 22. 9. 2011, sp. zn. III. ÚS 178/06, ktoré sa zaoberá
podaním určovacej žaloby v prípadoch, ak došlo k zabratiu majetku štátom bez právneho dôvodu, ako aj
nejednotnosť rozhodovania súdov v reštitučných veciach vyplývajúcu aj z rozhodnutia Okresného súdu
Pezinok zo dňa 2. 11. 2010, č. k. 4C/920/2008-460 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
zo dňa 19. 9. 2011, č. k. 3Co/57/2011-528, v ktorých súd prvého stupňa dospel
k celkom inému záveru ako v danej veci.

Rovnako odporca 1/ v priebehu odvolacieho konania vo viacerých písomných podaniach doručených
odvolaciemu súdu poukázal na nové skutočnosti, ktoré podporujú jeho argumentáciu prednesenú pred
prvostupňovým súdom o nedostatku právomoci súdu na konanie, konkrétne uznesenie Okresného súdu
Pezinok zo dňa 21. 10. 2013, sp. zn. 4C/924/2008, uznesenie Okresného súdu Pezinok zo dňa 20. 7.
2010, sp. zn. 4C/926/2008 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30. 4. 2013, sp. zn.
7Co/376/2010. Aj z nálezu Ústavného súdu ÚS II. 249/2011 a uznesenia II. ÚS 231/2009 možno podľa
odporcu 1/ vyvodiť záver o tom, že slovenský právny poriadok nevylučuje uplatnenie práv určovacou
žalobou za súčasnej existencie reštitučného zákonodarstva, avšak len v prípade, ak osoba/sťažovateľ
nevyužil možnosť uplatniť svoj nárok na základe reštitučných predpisov. Odvolaciemu súdu v zmysle
uvedeného navrhol zastaviť odvolacie konanie a po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania vec
postúpiť Okresnému úradu, odbor pozemkový a lesný. V odvolacom konaní tiež predložil nový dôkaz,
ktorý bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa, keďže mu
bol doručený dňa 15. 7. 2015, a to rozhodnutie Okresného úradu Senec zo dňa 8. 7. 2015, č. j.: OU-
SC-PLO/2015/2928-4/814/Ko, ktorým navrhovateľom ako oprávneným osobám v reštitučnom konaní
priznal právo na náhradu za pozemok parc. č. XXXX, ozn. ako prídel Q., roľa o výmere 47799 m2,
a to z dôvodu, že sa pozemok nachádza vo vlastníctve fyzickej osoby, čo je zákonnou prekážkou
pre navrátenie vlastníctva. Za tých istých skutkových a právnych okolností uplatňujú navrhovatelia v
predmetnom konaní určenie vlastníckeho práva, čo je podľa odporcu 1/ celkom vylúčené a v rozpore s
ochranou dobromyseľne nadobudnutého vlastníckeho práva novými nadobúdateľmi. Navrhovatelia 1/ a
2/ preto v danej situácii nemajú naliehavý právny záujem na požadovanom určení.

Navrhovatelia 1/ a 2/ sa k novému dôkazu predloženému v odvolacom konaní odporcom 1/ vyjadrili tak,
že z jeho existencie nie je možné vyvodiť absenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom
určení, nakoľko aj v reštitučnom aj v súdnom konaní vždy trvali na kontinuite vlastníckeho práva k



predmetnému pozemku predkov a ich samotných. Zdôraznili, že o kvázi reštitúciu, ktorou im má byť
vydaný nepatrný zlomok skutočnej hodnoty ich pôdy, nemôžu mať záujem. Opätovne uviedli, že je úlohou
súdu rozhodnúť o otázke existencie vlastníckeho práva, ktorou sa správny orgán
v reštitučnom konaní nezaoberal. Správny orgán tiež nesprávne konštatoval, že vlastníctvo prešlo na
štát a momentálne nemôže byť vrátené, nakoľko na pozemkoch niekto medzičasom postavil golfové
ihrisko. O tejto otázke, ako aj o prejudiciálnej otázke absolútnej neplatnosti notárskej zápisnice o vydržaní
vlastníckeho práva k spornej pôde odporcom 2/ z roku 1998 (1999) musí podľa nich rozhodnúť súd v
tomto konaní.

Odvolací súd prejednal vec v rozsahu a z dôvodov odvolania podľa § 212 ods. 1 O.s.p. (kedy
odvolaciemu prieskumu podrobil len výrok vo veci samej a nadväzujúci výrok o trovách konania
vzťahujúci sa na odporcu 1/) , po doplnení dokazovania na nariadenom odvolacom pojednávaní ( §
213 ods.4, § 205a ods. d/ O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľov 1/ a 2/ je nedôvodné.

V súlade s ust. § 213 ods. 4 O.s.p. odvolací súd na návrh odporcu 1/ doplnil dokazovanie oboznámením
s rozhodnutím Okresného úradu Senec, pozemkový a lesný odbor zo dňa 8. júla 2015, č. j.: OU-SC-
PLO/2015/2928-4/814/Ko, ktorým bolo podľa § 2 ods. 2 zák. č. 503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva k
pozemkom a o zmene a doplnení zák. NR SR č. 180/1995 Z.z. o niektorých opatreniach na usporiadanie
vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov vyslovené, že M. Š., rod. I., nar. X. X. XXXX,
manželka pôvodného vlastníka nehnuteľnosti a pôvodná vlastníčka, ktorá zomrela dňa XX. X. XXXX
počas reštitučného konania, a po ktorej nastupujú dedičia V. Š., nar. X. X. XXXX a Z. Š., nar. XX.
XX. XXXX, spĺňajú podmienky k poskytnutiu náhrady za pozemky, ktoré prešli do vlastníctva čsl. štátu
podľa § 3 ods. 1 písm. o/ zák. č. 503/2003 Z.z., konkrétne pozemok v kat. úz. Bernolákovo podľa
výmeru o vlastníctve pôdy parc. č. XXXX, druh pozemku: roľa, výmera v m2: 47799, celk. pôv. vlast.
podiel: 1/1. Oprávneným osobám bola podľa predmetného rozhodnutia priznaná náhrada za tento
pozemok vo forme iného náhradného pozemku vo vlastníctve štátu, v primeranej výmere a bonite v
akej bol pôvodný pozemok, a to z dôvodu, že nehnuteľnosť sa po jej prechode do vlastníctva štátu
nachádza vo vlastníctve fyzickej osoby, čo tvorí zákonnú prekážku navrátenia vlastníctva. Šetrením
odvolacieho súdu bolo zistené, že predmetné rozhodnutie správneho orgánu nadobudlo právoplatnosť
dňa 15. augusta 2015. Z odôvodnenia rozhodnutia Okresného úradu Senec vyplynulo,
že právna predchodkyňa navrhovateľov 1/ a 2/, M. Š. si nárok na navrátenie vlastníctva, založený na
rovnakých skutkových okolnostiach ako v prejednávanej veci (t. j. titulom prídelu B. Š. na základe výmeru
o vlastníctve pôdy č. 65.619/47-III.B. zo dňa 23. 12. 1947 z konfiškátu po C. N.) uplatnila na bývalom
Obvodnom pozemkovom úrade v Senci, dňa 15. 11. 2004. Za reštitučný titul Okresný úrad Senec označil
zápis prechodu vlastníctva sporného pozemku ako konfiškovaného majetku C. N. v PKV č. 3174 na
Čsl. štát - ONV, odbor poľnohospodárstva Bratislava - okolie, dňa 29. 10. 1957, t. j.
po čase, kedy vlastníctvo k pozemku na prídelovú parcelu už mali právni predchodcovia oprávnených
osôb, čo považoval za prevzatie nehnuteľnosti bez právneho dôvodu. Vo vzťahu k občianskoprávnemu
konaniu vedenému na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 5C/923/2008 konštatoval, že konanie o
uplatnenom reštitučnom nároku je správnym konaním, ktoré vykonáva Okresný úrad Senec, pozemkový
a lesný odbor, ktorý má právomoc rozhodnúť o vlastníckom práve k nehnuteľnosti prevzatej štátom bez
právneho dôvodu v období od 25. 2. 1948 do 1. 1. 1990.

Právny zástupca navrhovateľov 1/ a 2/ vo vzťahu k novo vykonanému dôkazu na pojednávaní zdôraznil,
že navrhovateľom 1/ a 2/ doposiaľ nebola za pozemky vyplatená finančná náhrada a neboli im vydané
ani náhradné pozemky a je predpoklad, že sa čaká práve na rozhodnutie súdu o tejto určovacej žalobe.
Opätovne poukázal aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktoré zodpovedalo otázky súvisiace so
súbehom reštitučných nárokov s uplatnenou určovacou žalobou.

Právny zástupca odporcu 1/ na odvolacom pojednávaní poukázal na to, že o obdobných reštitučných
nárokoch už vo viacerých prípadoch rozhodoval Krajský súd v Bratislave. Ako jedno z posledných
rozhodnutí uviedol rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 5. 4. 2015, č. k. 14Co/87/2012- 474,
ktoré sa týkalo obdobnej veci. Vo vzťahu k výmeru z roku 1947 namietol, že tento obsahuje údaje, ktoré
v čase jeho vydania objektívne neexistovali (napr. manželka prídelcu I.), čo svedčí o neplatnosti tejto
listiny z dôvodu nesúladu so vtedajším právnym poriadkom.

Nevyhnutným procesným predpokladom pre úspešné uplatnenie určovacej žaloby podľa § 80 písm.
c/ O.s.p. je existencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, ktorej nedostatok vedie



bez ďalšieho k zamietnutiu určovacej žaloby. Tento bude spravidla daný vtedy, ak by bez tohto určenia
bolo navrhovateľovo právo ohrozené, alebo by sa jeho právne postavenie stalo neistým a naopak
nebude daný spravidla v prípadoch, kedy možno žalovať priamo na splnenie povinnosti (§ 80 písm.
b/ O.s.p.). Pokiaľ súdne rozhodnutie žiadnym spôsobom neovplyvní právne postavenie navrhovateľa,
nemožno konštatovať danosť naliehavého právneho záujmu. Podmienka preukázania naliehavého
právneho záujmu na požadovanom určení odpadá len v prípadoch, kedy zákon expresseis verbis priamo
v hmotnoprávnej úprave pripúšťa, aby sa ten - ktorý subjekt hmotnoprávneho vzťahu domáhal určenia
existencie/neexistencie práva alebo dôsledkov existencie/neexistencie určitej právnej skutočnosti, napr.
určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru podľa § 77 Zákonníka práce.

V prejednávanej veci súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľov 1/ a 2/ o určenie, že označené
nehnuteľnosti patria do dedičstva po po zomr. B. Š., nar. XX. XX. XXXX, zomr. XX. XX.
XXXX, naposledy bytom M. XX Z. K., v podiele 1/1, a to vo vzťahu k odporcovi 1/ pre nedostatok
naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení a vo vzťahu k odporcovi 2/ pre nedostatok
pasívnej vecnej legitimácie v konaní. Predmetom odvolacieho prieskumu vymedzeným v navrhovateľmi
1/ a 2/ v podanom odvolaní bolo len zamietnutie žalobného návrhu vo vzťahu k odporcovi
1/, a teda preskúmanie správnosti právneho názoru prvostupňového súdu o nedostatku naliehavého
právneho záujmu založenom na konkurenčnom vzťahu všeobecného a reštitučného zákonodarstva.
Vzhľadom na uvedené pokračoval odvolací súd v odvolacom konaní len s odporcom 1/, ktorého v
ďalšom texte odôvodnenia označuje už len ako odporcu.

Odvolatelia v odvolacom konaní žiadnym spôsobom nespochybňovali vykonaným dokazovaním zistenú
skutočnosť, že ku dňu účinnosti Dekrétu prezidenta republiky, ktorým sa prevádzala pozemková reforma,
t. j. k 1. marcu 1945, došlo priamo zo zákona ku konfiškácii všetkého pôdohospodárskeho majetku
C. N.J., nar. XX. XX. XXXX v Č., ktorý bol podľa upovedomenia Povereníctva pôdohospodárstva
a pozemkovej reformy č. 22022/45-I/B zo dňa 31. 5. 1945 s poukazom na ust. § 1 ods. 1 písm.
d/ nar. 104/1945 Sb. n. SNR označený za zradcu alebo nepriateľa slovenského
národa. O zavŕšení konfiškačného procesu podľa prvostupňového súdu svedčilo aj zapísanie pozemku
s parc. č. XXXX v kat. úz. Bernolákovo na príslušnú PK vložku č. 3174 dňa 29. 10. 1957 pod por. č. 72 v
prospech Československého štátu. Za rovnako správne označili odvolatelia aj osvojenie si ich názoru,
že predmetný pozemok bol Výmerom Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy zo dňa
23. 12. 1947 o vlastníctve pôdy č. XX.XXX/XX-T. a následnou prídelovou listinou zo dňa 2. 9. 1957
vyhotovenou Okresným národným výborom Bratislava - okolie pridelený ich právnemu predchodcovi, B.
Š., ktorý v priebehu prídelového procesu uzavrel manželstvo s M. Š., rod. I., v 1/1. Tento pozemok nebol
prídelcom odňatý ani v dôsledku následne vydaného rozhodnutia Odboru vodného hospodárstva pre
veci poľnohospodárske a lesné ONV Bratislava - Vidiek č. 47/1965 zo dňa 20. 1. 1965, ktoré považoval
súd prvého stupňa za nulitný správny akt s poukazom na skutočnosť, že právomoc zrušiť výmer s
následkom odňatia vlastníckeho práva podľa nar. č. 116/1949 Sb. a nar. č. 122/1951 Sb. nikdy neprešla
na okresné národné výbory, ktoré v tomto smere rozhodovali nad rámec svojich kompetencií. Odvolatelia
však nesúhlasili s právnymi názormi súdu prvého stupňa vyslovenými v súvislosti so zisťovaním dôvodu,
pre ktorý bolo vlastníctvo k spornej nehnuteľnosti dňa 29. 10. 1957, t. j. po vydaní výmeru o vlastníctve
pôdy a prídelovej listiny, prepísané v prospech Československého štátu. Za nesprávne považovali
konštatovanie súdu prvého stupňa, že sporná parcela č. XXXX vedená v PK vložke č. XXXX následne
vnesená do bývalého JRD Bernolákovo, bola družstvom užívaná ako štátna pôda,
za ktorú bolo nájomné od roku 1992 do roku 1998 hradené Slovenskému pozemkovému fondu, ktorý
sa správal ako vlastník tejto nehnuteľnosti, zatiaľ čo právni predchodcovia navrhovateľov 1/ a 2/ pôdu
neobrábali, nehospodárili na nej, nedomáhali sa svojich vlastníckych práv, a to ani po transformácii
družstva, z čoho vyvodil, že k prechodu nehnuteľnosti na štát v roku 1957 nedošlo len v dôsledku
administratívnej chyby, ale prechod tejto nehnuteľnosti na štát nesledoval žiadny právny dôvod, čím
oprávnenej osobe/ oprávneným osobám vznikol reštitučný nárok podľa zák. č. 503/2003 Z.z. o navrátení
vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona NR SR č. 180/1995 Z.z. o niektorých opatreniach
na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov. Navrhovatelia 1/ a 2/ si pritom
tento nárok uplatnili riadne a včas na príslušnom pozemkovom úrade v Senci, ešte pred podaním žaloby
o určenie vlastníckeho práva, čo ich podľa prvostupňového súdu vylúčilo z možnosti domáhať sa súdnej
ochrany vlastníckeho práva prostredníctvom podanej určovacej žaloby, ktorou nie je podľa súdnej praxe
možné obchádzať účel a zmysel reštitučného zákonodarstva.



Odvolací súd sa plne stotožňuje s uvedeným právnym záverom, ktorého vecnú správnosť potvrdzujú
aj výsledky v odvolacom konaní doplneného dokazovania oboznámením s rozhodnutím Okresného
úradu Senec, pozemkový a lesný odbor zo dňa 8. 7. 2015, Č. j. OU-SC-
PLO/2015/2928-4/814/Ko, právoplatným dňa 15. 8. 2015. Navrhovatelia 1/ a 2/ ani v odvolacom
konaní súd nepresvedčili o existencii naliehavého právneho záujmu určovacej žaloby ako nevyhnutného
procesného predpokladu pre úspešné uplatnenie žalovaného nároku. Naopak odvolací súd je toho
názoru, že postoj navrhovateľov 1/ a 2/ svedčí o cielenej a účelovej ignorácii vzťahu reštitučnej právnej
úpravy ako lex specialis a všeobecnej právnej úpravy Občianskeho zákonníka ako lex generalis. Súdna
prax sa pritom už viackrát zaoberala riešením tejto otázky a aj v rozhodnutiach, na ktoré poukazovali
odvolatelia (napr. uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 178/2006, II. ÚS 231/2009), konštatovala,
že oprávnená osoba sa môže svojho (reštitučného) nároku, príp. finančnej náhrady domáhať aj žalobou
opierajúcou sa o všeobecné predpisy občianskeho práva a naliehavý právny záujem na takomto určení
bude daný aj vtedy, ak nárok nebol včas uplatnený v reštitučnom konaní. Odvolatelia však opomínajú
skutočnosť, že judikatúra, na ktorú sa odvolávajú, sa týka výlučne prípadov, kedy si oprávnené osoby
riadne a včas neuplatnili nárok na navrátenie nehnuteľnosti v správnom konaní. Uvedené zodpovedá
aj účelu reštitučných predpisov, ktoré oprávneným osobám nemali spôsobiť zánik vlastníckeho práva
po uplynutí určitého času, ale naopak mali im uľahčiť dosiahnutie ich zápisu ako vlastníkov v katastri
nehnuteľnosti v prípadoch, kedy štát zneužijúc svoje postavenie v dobe neslobody a nedbajúc na platné
právo pripustil zmenu zápisu vlastníckeho práva v evidencii nehnuteľností bez základných požiadaviek
vyplývajúcich aj z vtedy platného práva, t. j. aby nápravu zápisu svojho (existujúceho) vlastníckeho práva
mohli dosiahnuť v relatívne jednoduchom správnom konaní a nemuseli sa domáhať súdnej ochrany
svojho vlastníckeho práva. Pre lepšie pochopenie vzájomného vzťahu reštitučnej a všeobecnej právnej
úpravy odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie NS SR 52/1998 ZSP (Cdo 1/98), podľa ktorého lex
specialis neruší platnosť (a záväznosť) lex generalis, len jeho primárnu aplikáciu vylučuje až do tej
doby, než je zistené, že ustanovenia lex specialis na daný prípad nedopadajú, a preto ich nemožno naň
uplatniť; aplikácia lex generalis nastupuje za týchto predpokladov až sekundárne.

V prejednávanej veci (narozdiel od prípadov, na ktoré poukazovali odvolatelia) si však právna
predchodkyňa navrhovateľov 1/ a 2/ riadne, včas (15. 11. 2004) a na príslušnom správnom orgáne
uplatnila reštitučný nárok podľa zák. č. 503/2003 Z.z., o ktorom ako vyplynulo v odvolacom konaní,
bolo už právoplatne rozhodnuté, a to rozhodnutím Okresného úradu Senec, pozemkový a lesný odbor
zo dňa 8. 7. 2015, Č. j. OU-SC-PLO/2015/2928-4/814/Ko, právoplatným dňa 15. 8. 2015. Predmetným
rozhodnutím správny orgán rozhodol, že podľa § 2 ods. 2 zák. č. 503/2003 Z.z. oprávnená osoba, M.
Š., G.. X. X. XX35, manželka pôvodného vlastníka nehnuteľnosti a pôvodná vlastníčka, zomrelá počas
reštitučného konania dňa 21. 2. 2010, po ktorej do konania nastúpili dedičia V. Š., nar. X. X. XXXX a Z.
Š., G.. XX. XX. XXXX, spĺňajú podmienky k poskytnutiu náhrady za pozemky, ktoré prešli do vlastníctva
československého štátu podľa § 3 ods. 1 písm. o/ zák. č. 503/2003 Z.z., konkrétne pozemku v kat. úz.
Bernolákovo s parc. č. XXXX, druh pozemku: roľa, výmera: 47799 m2, v podiele 1/1, ozn. ako prídel
1. Oprávneným osobám správny orgán priznal právo na náhradu za predmetný pozemok z dôvodu, že
tento sa po prechode do vlastníctva štátu nachádza vo vlastníctve fyzickej osoby, čo vytvára zákonnú
prekážku navrátenia vlastníctva. Vychádzal pritom zo záveru, že zápisom vlastníckeho práva v PKV
vložke č. 3174 dňa 29. 10. 1957 v prospech československého štátu, t. j. po čase, kedy vlastníctvo
k pozemku na prídelovú parcelu už mali právni predchodcovia oprávnených osôb, došlo k naplneniu
dôvodu prevzatia majetku štátom bez právneho dôvodu, podľa § 3 ods. 1 písm. o/ zák. č. 503/2003
Z.z. Bez ohľadu na argumentáciu odvolateľov, ktorí aj napriek právoplatnosti rozhodnutia o priznaní
reštitučnej náhrady trvali na podanej žalobe argumentujúc tým, že nemajú záujem o kvázi reštitúciu,
ktorou získajú len nepatrný zlomok skutočnej hodnoty ich pôdy, súdy rozhodujúce v občianskom súdnom
konaní podľa § 135 ods. 2 O.s.p. musia rešpektovať právoplatný záver správneho orgánu o tom,
že navrhovateľom 1/ a 2/ vznikol reštitučný nárok, ktorému bolo v reštitučnom konaní vyhovené. Z
uvedených dôvodov sa odvolací súd preto nezaoberal ďalšími odvolacími námietkami odvolateľov, že
navrhovateľom, resp. ich právnym predchodcom nikdy nevznikol reštitučný nárok, čo sa priamo vylučuje
s uplatnením reštitučného nároku ich právnou predchodkyňou na príslušnom správnom orgáne. Navyše
aj samotnou reštitučnou právnou úpravou je vylúčené, aby navrhovateľom 1/ a 2/ z titulu nemožnosti
navrátenia vlastníckeho práva k ich pozemkom bola priznaná náhrada v podobe náhradných pozemkov
alebo finančná kompenzácia a súčasne, aby im súd v občianskom súdnom konaní na základe rovnakých
skutkových a právnych okolností priznal vlastnícke právo, o ktorom už rozhodol správny orgán. Bez
ohľadu na vecnú správnosť právneho názoru správneho orgánu o existencii reštitučného nároku, ktorú
nie je súdom možné preskúmať mimo rámec správneho súdnictva, navrhovatelia 1/ a 2/ sa svojimi



požiadavkami snažia obísť skutočnosť, že sporný pozemok už je vo vlastníctve inej fyzickej osoby
(odporcu), čo vytvára zákonnú prekážku pre jeho navrátenie pôvodným vlastníkom, resp. ich právnym
nástupcom. Právne neopodstatnene v tomto smere vyznieva tiež argument, že navrhovateľom 1/
a 2/ nebola doposiaľ na základe tohto rozhodnutia vyplatená náhrada ani im neboli dané náhradné
pozemky, zrejme čakajúc na rozhodnutie súdu v predmetnom konaní. Rozhodnutie správneho orgánu,
do právomoci ktorého patrí rozhodovať o reštitučnom nároku podľa zák. č. 503/2003 Z.z. nadobudlo
právoplatnosť a jeho vykonateľnosť nie je žiadnym spôsobom závislá od rozhodnutia všeobecného súdu
o tom, či nehnuteľnosť patrí do dedičstva po poručiteľovi.

Resumé uvedeného, ak nároku, ktorý je za podmienok podľa ustálenej súdnej praxe možné uplatniť v
správnom ale aj v občianskom súdnom konaní bolo právoplatne vyhovené v skôr začatom správnom
konaní, nemožno priznať právnu ochranu aj pozitívnym rozhodnutím v súdnom konaní. V takom
prípade by došlo k zásahu do právnej istoty nielen súčasného vlastníka nehnuteľnosti (odporcu) ale aj
predchodcov žalovanej strany, ktorým bol sporný pozemok rozhodnutím orgánu verejnej moci priznaný
ako náhradný, za pozemky rovnako zabraté štátom v období od 25. 2. 1948 do 1. 1. 1990. Nevyhnutné
je preto konštatovať, že určovací návrh v danom prípade nie je nástrojom prevencie a dosiahnutia
právnej istoty na strane navrhovateľov 1/ a 2/, ale smeruje k narušeniu právnej istoty súčasného vlastníka
nehnuteľnosti.

Vzhľadom k vyššie uvedenému, odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti, týkajúcej
sa zamietnutia žalobného návrhu voči odporcovi a v závislom vecne a právne správnom výroku o trovách
konania, podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142
ods. 1 O.s.p. a v odvolacom konaní plne úspešnému odporcovi podľa § 11 ods. 1 písm. a/, § 14 ods.
1 písm. b/, § 16 ods. 3, § 18 ods. 2 vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení účinnom do 30. 6. 2013 a podľa § 11 ods. 1 písm.
a/, § 13a ods. 1 písm. c/, d/, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 uvedenej vyhlášky v znení účinnom od 1. 7. 2013
priznal náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 266,42 eur (za tri úkony právnej služby á 66 eur:
písomné vyjadrenie zo dňa 14. 9. 2012 a zo dňa 30. 10. 2013, účasť na pojednávaní dňa 15.
6. 2016, režijný paušál: 1x á 7,63 eur + 1x á 7,81 eur + 1x á 8,58 eur, 20 % DPH v sume 44,40
eur). Pri výpočte základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby odvolací súd viazaný
návrhom účastníka konania vychádzal z jednej trinástiny výpočtového základu za príslušný kalendárny
rok, aj keď by odporcovi prináležala odmena v základnej sadzbe tarifnej odmeny vypočítanej podľa § 10
ods. 1, 2 uvedenej vyhlášky, t. j. vo vyššej výške.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.