{"guid": "2cffbb96-192b-4007-a711-254c12524e87:40b75c57-b9f2-41fb-9bd3-22d8443a3fa2", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2014:8713010136.1", "spisova_znacka": "4To/41/2013", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 4To/41/2013 z 15. 1. 2014", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Prešov z 15. januára 2014, sp. zn. 4To/41/2013, ECLI:SK:KSPO:2014:8713010136.1", "identifikacne_cislo": "8713010136", "sud": {"guid": "sud_155", "nazov": "Krajský súd Prešov", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-presov"}, "sudca": "Mgr. Štefan Baláž", "sudca_id": 32, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-stefan-balaz-32", "datum_vydania": "2014-01-15", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": ["Trestné právo"], "podoblast": ["Sloboda a ľudská dôstojnosť"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2005/300", "nazov": "TZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/300", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/300-2005"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-189.odsek-1", "nazov": "§ 189 ods. 1 TZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-189.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/300-2005/paragraf-189"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2005/300#paragraf-189"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/40b75c57-b9f2-41fb-9bd3-22d8443a3fa2", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2014:8713010136.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2014:8713010136.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2014:8713010136.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 4To/41/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8713010136
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 01. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Zeleňáková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8713010136.1

Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martiny Zeleňakovej a sudcov JUDr.
Petra Tobiaša a JUDr. Moniky Halkociovej, na verejnom zasadnutí konanom dňa 16.01.2014, v trestnej
veci obžalovaného M. Z. pre zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 Tr. zák., o odvolaní obžalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Poprad sp. zn. 6 T 38/13 zo dňa 11.09.2013, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por.  z a m i e t a  odvolanie obžalovaného M. Z.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uznal obžalovaného M. Z. vinným zo zločinu vydierania
podľa § 189 ods. 1 Tr. zák. na tom skutkovom základe, že

- dňa 25.03.2012 v presne nezistenom čase od 12.00 hod. do 15.00 hod. uviedol M. G., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom Z., Ul. G.. D. č. XXX/XXX, pred jej bytom na adrese trvalého pobytu, že jej
syn A. G., mu dlhuje peniaze a keď mu ich do konca týždňa nedonesie, tak ho po kúskoch bude nosiť
pred dvere jeho bytu, že má na to ľudí a taktiež, aby uvedenú správu odovzdala aj svojmu zaťovi A.
P. a následne odišiel.

Za to mu podľa § 189 ods. 1 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák. § 36 písm. j/ Tr. zák. uložil
trest odňatia slobody vo výmere 2 (dvoch) rokov.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Tr. zák., § 50 ods. 1 Tr. zák. mu výkon uloženého trestu podmienečne odložil
na skúšobnú dobu 1 (jedného) roka.

Proti tomuto rozsudku, v zákonom stanovenej lehote, priamo do zápisnice o hlavnom pojednávaní, podal
obžalovaný odvolanie, ktoré neskôr osobitným podaním, prostredníctvom svojho obhajcu, aj odôvodnil.
V písomných dôvodoch svojho odvolania namietal, že je nevinný, žalovaného zločinu sa nedopustil, súd
prvého stupňa vyhodnotil vykonané dôkazy jednostranne, v jeho neprospech, uveril poškodenej hoci jej
tvrdenia žiaden iný priamy svedok nepotvrdil, napriek tomu, že incident sa mal odohrať v nedeľu okolo
12.00 hod. v bytovom dome a malo pri ňom dôjsť k zvýšeniu hlasu, nikto zo susedov nič nepočul, a
to ani manžel poškodenej, ktorý mal spať niekoľko metrov od miesta incidentu za situácie, že dvere
bytu mali byť otvorené. Považoval za nelogické, v rozpore s pudovým konaním človeka, že incident, z
ktorého mala mať poškodená vážne obavy a strach neoznámila ihneď polícii, dokonca ani manželovi,
ale mala ostať sama sedieť v kuchyni, následne mala ísť za svojou dcérou a trestné oznámenie podal
až jej zať A. P., a to až na druhý deň po incidente. Namietal, že prvostupňový súd uveril poškodenej aj
napriek tomu, že v jej výpovediach navzájom, ako aj vo vzťahu k ostatným vo veci vykonaným dôkazom,
existujú rozpory najmä pokiaľ ide o priebeh incidentu, dĺžky trvania rozhovorov s ním (obžalovaným),
vymedzenia času, kedy k stretnutiam s ním došlo, ale aj pokiaľ ide o stretnutia poškodenej s jej
dcérou, s manželom poškodenej, jej synom, ktoré prvostupňový súd ponechal bez povšimnutia. Súd
prvého stupňa sa podľa jeho názoru nedostatočne zaoberal motívom konania z jeho strany. V tejto



súvislosti uviedol, že s poškodenou sa stretol opakovane, a to aj s jej synom, celú situáciu sa snažil
vyriešiť mimo orgánov činných v trestnom konaní, až následne v novembri 2011 syna poškodenej, ako
páchateľa krádeže v jeho zariadení, oznámil, pričom prvostupňový súd sa nezaoberal tým, aký posun
vo veci by dosiahol, ak by sa poškodenej vyhrážal 25.03.2013. Vyjadril názor, že tvrdenia poškodenej
sú evidentne nepravdivé, prednesené v snahe chrániť svojho syna, pričom prvostupňový súd v tejto
súvislosti nesprávne vyhodnotil a vytrhol z kontextu vyjadrenia znalkyne PhDr. H. A., ktorá uviedla, že
poškodená v strachu o svojho syna a v snahe uchrániť ho pred problémami môže tendenčne, z veľkej
časti nevedome prejavovať silnú potrebu ho chrániť a nevedome môže niektoré skutočnosti sama pred
sebou skresľovať. Namietal, že neobvyklá citová previazanosť poškodenej na syna A. G. a jej snaha
chrániť ho vzhľadom na predchádzajúcu stratu ďalšieho syna, jej neochota oznámiť okoliu morálne
problémy jej syna, nezvládanie jeho výchovy z jej strany, jej neschopnosť ako rodiča prijať účinné
opatrenia na nápravu takéhoto závadného stavu ani po uplynutí 16 mesiacov odo dňa zistenia jeho
problémov so zákonom a morálkou, zostali súdom prvého stupňa nepovšimnuté. Vyjadril názor, že súd
prvého stupňa sa dostatočným spôsobom nezaoberal hodnotením jeho osoby, jeho predchádzajúcim
bezúhonným životom a spôsobom života poškodenej a jej syna, ktorý je obvinený z niekoľkonásobnej
trestnej činnosti (krádeže), nedokončil strednú školu, v rozpore s dobrými mravmi sa na sociálnej sieti
vyhráža svojim rovesníkom, tvrdí, že urobí poriadok s ním (obžalovaným), ako aj pánom Y.. V podstate
z týchto dôvodov navrhol, aby krajský súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na
nové konanie a rozhodnutie, pričom tento svoj návrh na verejnom zasadnutí konanom o jeho odvolaní
modifikoval v tom smere, že požadoval vrátenie veci po jej zrušení prokurátorovi na došetrenie, v rámci
ktorého by bol vyšetrený duševný stav poškodenej a boli vypočutí ako svedkovia obyvatelia bytového
domu, v ktorom k incidentu malo dôjsť.

Na základe takto podaného odvolania postupoval krajský súd v intenciách ustanovenia § 317 ods. 1 Tr.
por., podľa ktorého, ak odvolací súd nezamietne odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok
podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým
odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, pričom na chyby,
ktoré neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa §
371 ods. 1 Tr. por. a dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné.

V posudzovanej trestnej veci bolo, podľa názoru krajského súdu, na súde prvého stupňa vykonané
dokazovanie v takom rozsahu, ako to bolo v zmysle ust. § 2 ods. 10 Tr. por. pre správne zistenie
skutkového stavu nevyhnutné. Prvostupňový súd vykonané dôkazy vyhodnotil spôsobom uvedeným v
ust. § 2 ods. 12 Tr. por. a takýmto postupom dospel k správnym skutkovým a právnym záverom.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu, vzhľadom na vykonané dôkazy, bolo v posudzovanej veci
nepochybne preukázané, že skutok tak, ako ho prvostupňový súd ustálil, sa stal a že ho spáchal
obžalovaný.

Aj keď obžalovaný spáchanie žalovaného zločinu poprel, pripustil, že s poškodenou sa v kritický deň
stretol, bránil sa však tým, že poškodenej sa nevyhrážal, nezvyšoval na ňu hlas, len sa pýtal, kde je jej
syn a po odpovedi, že je v posilňovni, odišiel.

Zo spáchania skutku, tak ako ho súd prvého stupňa ustálil, je však obžalovaný usvedčovaný najmä
výpoveďou samotnej poškodenej M. G., v súlade s ktorou vyznievajú výpovede svedkov U. P., A. P.
a A. G.. Poškodená opakovane v podstatných rysoch zhodne priebeh žalovaného skutku popísala v
podstate tvrdiac, že obžalovaný jej pri osobnom stretnutí pred jej bytom povedal, aby mu do týždňa jej
syn A. poslal peniaze, pretože v opačnom prípade jej ho donesie posekaného na rohožke po kúskoch,
má na to ľudí s tým, že má pozdraviť aj svojho zaťa, čo následne osobne povedala svojej dcére U. P., za
ktorou po incidente zašla a synovi A. tak telefonicky, ako aj osobne po jeho návrate domov. V súlade s jej
výpoveďou, ako to už bolo vyššie uvedené, vyznievajú výpovede svedkov U. P., A. P. a A. G., ktorí aj keď
priamo účastníkmi žalovaného incidentu neboli, o priebehu skutku sa dozvedeli z počutia od poškodenej,
ktorá sa im v krátkom časovom odstupe po skutku s jeho priebehom zverila, s tým, že svedok A. P. sa
o incidente dozvedel telefonicky od svojej manželky svedkyne U. P., ktorá mu ním uvádzané informácie
oznámila v podstate ihneď potom, čo jej ich povedala pri osobnom stretnutí jej matka - poškodená M. G..
Svedkyňa U. P. totiž vypovedala, že v kritický deň prišla za ňou jej mama (poškodená), ktorá jej uviedla,
že bol za ňou obžalovaný, ktorý jej povedal, že ak mu jej brat A. G. nedonesie o týždeň nejaké peniaze,
tak jej ho donesie po kúskoch, že má na to ľudí, ktorí by strpčili život celej ich rodine, čo telefonicky



oznámila manželovi A. P., ktorý cestou z práce v tejto súvislosti podal trestné oznámenie. Svedok A. P.
uviedol, že v predmetný deň mu do práce zatelefonovala manželka U. P., ktorá mu povedala, že bola za
ňou jej matka - poškodená, od ktorej sa dozvedela, že za ňou bol obžalovaný, ktorý chcel, aby mu jeho
švagor A. G. do týždňa doniesol nejaké peniaze, pretože inak ho on donesie po kúskoch pred dvere s
tým, že tieto slová má odkázať aj jemu (svedkovi). Svedok A. G. potom ešte uviedol, že v kritický deň mu
volala mama, povedala mu, že bol za ňou obžalovaný, ktorý sa jej vyhrážal, že ak mu nedonesie peniaze,
tak ho budú nosiť domov po kúskoch, čo mu následne aj osobne povedala potom, čo sa vrátil domov.

Výpoveď poškodenej, ako priamy dôkaz, a reťaz odvodených dôkazov, a to výpovede svedkov U. P.,
A. P. a A. G., aj podľa názoru krajského súdu, na seba nadväzujú a navzájom sa doplňujú do takej
miery, že predstavujú vo svojom úhrne logickú, ničím neprerušovanú a uzavretú sústavu dôkazov, ktoré
sú v takom príčinnom vzťahu k dokazovaným skutočnostiam, teda priebehu skutkového deja, že z nich
možno vyvodiť jediný záver o jeho priebehu nepripúšťajúci inú alternatívu.

Vo svetle uvedeného potom, keďže iných priamych svedkov incidentu neuvádzala ani poškodená a
ani obžalovaný, a teda zjavne ani neexistujú, javí sa byť vypočutie obyvateľov bytového domu, kde k
incidentu došlo, nadbytočné, pretože jednak skutočnosti, ktoré by mali byť ich výpoveďami objasnené, aj
krajský súd považoval za dostatočne objasnené už doposiaľ vykonanými, vyššie uvedenými dôkazmi a
navyše, od skutku uplynula doba takmer dvoch rokov, preto je len málo pravdepodobné, aby si obyvatelia
bytového domu dokázali vybaviť zvýšené hlasy na chodbe bytového domu spred tak dlhého obdobia.

K námietkam obhajoby v tejto súvislosti je potrebné ešte uviesť, že  ohľadom na relatívne malý rozsah
vyhrážok, ktoré obžalovaný použil, incident medzi ním a poškodenou musel trvať len krátku dobu,
maximálne pár minút. Len tak krátko trvajúci incident, a to aj za situácie, že by bol doprevádzaný
zvýšeným hlasom, vzhľadom na krátkosť jeho trvania, naozaj nemusel záujem susedov vzbudiť, o to
viac, že sa mal odohrávať niekedy v čase obeda, a preto skutočnosť, že žiaden zo susedov do incidentu
nezasiahol, pochybnosti o jeho priebehu nevzbudzuje. Obdobne tak pre krátkosť jeho trvania nemusel
ho zaregistrovať, či považovať za potrebné zasiahnuť do jeho priebehu,ani manžel poškodenej.

Je potrebné obhajobe prisvedčiť, že naozaj určité rozpory, či už medzi jednotlivými výpoveďami
poškodenej alebo medzi jej výpoveďou a výpoveďami ostatných svedkov, v priebehu trestného konania
vznikli. Na tomto mieste sa ale žiada uviesť, že nie všetky, akékoľvek rozpory majú automatický za
následok použitie jednej zo základných zásad trestného konania, a to „v pochybnostiach v prospech
obžalovaného“ a v dôsledku jej použitia oslobodenie obžalovaného spod obžaloby prokurátora, ale len
pochybnosti závažné, rozumné a odôvodnené, popri ktorých už zistený skutkový stav nemôže obstáť,
čomu zodpovedá aj znenie ust. § 258 ods. 4 Tr. por. a § 264 ods. 1 Tr. por., ktoré vyjadrujú potrebu
odstraňovať v rámci dokazovania v priebehu trestného konania rozpory nie akékoľvek ale len rozpory
podstatné, ktoré predstavujú zmenu pôvodne tvrdených podstatných skutočností a za ktoré nie je možné
považovať len použitie aj keď nie absolútne zhodných ale obdobných výrazových prostriedkov, ktoré
pôvodný zmysel tvrdení nemenia a rovnako tak za podstatné rozpory nie je možné považovať rozpory v
nepodstatných nedôležitých detailoch, ktoré nemajú vplyv na priebeh skutkového deja, samozrejme za
situácie, že v tom ktorom konkrétnom prípade nemajú vplyv na hodnovernosť prednesených tvrdení.

Z obsahu spisu je zrejmé, že svedkovia boli v prejednávanej veci vypočúvaní opakovane, pri každej
ďalšej výpovedi s väčším časovým odstupom, pritom je len samozrejme, že od svedka, ako osoby,
ktorá priebeh skutkového deja vnímala vlastnými zmyslami, nie je možné v každom štádiu trestného
konania, keď je opakovane vypočúvaná s určitým časovým odstupom, očakávať, že priebeh vnímanej
udalosti popíše absolútne zhodne, tými istými slovami. Je prirodzené, že v dôsledku procesu zabúdania
svedok určité detaily vnímanej udalosti vynechá, či pri jej opise použije iné slová. Je potom vecou súdu,
aby vyhodnotil, či v tej ktorej konkrétnej veci ide o rozpory podstatné, ktoré je nevyhnutne potrebné
odstraňovať, pretože ide o rozpory, ktoré jednak predstavujú zmenu oproti pôvodným tvrdeniam a jednak
by už mohli naznačovať, že dôvodom ich výskytu nie je len prirodzený proces zabúdania ale skutočnosť,
že svedok nehovorí pravdu, alebo sú to rozpory nepodstatné, nemeniace podstatu opisovaných udalostí
a teda bezpochyby prameniace z procesu zabúdania.

Použitie potom nie vždy totožných výrazov zo strany poškodenej pri opakovanom opise stretnutia s
obžalovaným, ktoré však nemalo za následok podstatnú zmenu ich významu, nie je možné hodnotiť
inak ako rozpor nepodstatný, nevzbudzujúci pochybnosti o pravdivosti jej tvrdení, navyše za situácie,



že jej tvrdenia v prejednávanej veci opäť v podstatných rysoch podporujú vo svojich výpovediach
ostatní vo veci vypočutí, vyššie spomenutí, svedkovia. Pokiaľ poškodená uvádzala iný čas stretnutia s
obžalovaným, k tomu je potrebné uviesť, že aj samotný obžalovaný stretnutie s poškodenou potvrdil,
pripustil, že to mohlo byť 25.03.2012, preto skutočnosť, že si poškodená na tento dátum nepamätá,
je rovnako tak skutočnosťou nepodstatnou, obdobne tak pokiaľ ide o rozpory v tvrdeniach poškodenej
ohľadom dĺžky trvania rozhovoru s obžalovaným, či doby počas ktorej ostala sedieť v kuchyni, času
kedy odišla k svojej dcére a vôbec času, kedy k incidentu došlo, v tejto súvislosti je potrebné uviesť,
že schopnosť odhadnúť čas a jeho plynutie je značne individuálne, subjektívne, závislé od rôznych
činiteľov, ktoré na vnímajúcu osobu pôsobia, preto nepresnosti v jeho odhade, pokiaľ časové údaje nie
je možné spojiť s konkrétnou objektívne overiteľnou skutočnosťou, pochybnosti o pravdivosti tvrdení
osoby, ktorá ich odhaduje spravidla nevyvolávajú a spravidla ich nevyvoláva ani rozpor s iným odhadom
inej vypočúvanej osoby, pokiaľ ani táto osoba svoj odhad nespája s konkrétnymi objektívne overiteľnými
skutočnosťami, navyše z obsahu spisu v prejednávanej veci je zrejmé, že už pri svojich prvotných
výpovediach svedkovia vypovedali s určitým časovým odstupom od spornej udalosti, pritom vypovedali
o tom, kedy sa mali stretnúť so svojimi blízkymi príbuznými, kedy im mali zavolať, ako ich blízki príbuzní
trávili určitú časť dňa, vzhľadom na to, že je bežné, že sa blízki príbuzní stretávajú, telefonujú si, trávia
spolu časť dňa, len ťažko je možné takéto bežné, často opakované aktivity každého človeka presne s
ohľadom na konkrétny dátum vyselektovať a následne potom v pamäti dlhodobo, pre potreby trestného
stíhania aj niekoľko rokov bez zmeny udržiavať.

Obhajobou namietané rozpory teda aj krajský súd považoval za nepodstatné, nevzbudzujúce
pochybnosti o pravdivosti tvrdení vypočúvaných osôb a nenarúšajúce ucelenosť vyššie uvedenej
sústavy dôkazov.

O uvedenom, a to najmä relatívnosti vnímania plynutia času napokon svedčí aj skutočnosť, že aj samotný
obžalovaný na hlavnom pojednávaní uviedol, že k vzneseniu obvinenia A. G. vo veci, kde vystupuje ako
poškodený došlo možno po 4 mesiacoch od krádeže. Z obsahu spisu nijakým spôsobom nevyplýva,
že by obžalovaný mal v tomto konkrétnom tvrdení neuvádzať pravdu, napriek tomu je z predložených
listín zrejmé, že ku krádeži v zariadení obžalovaného došlo 28.07.2011 a obvinenie bolo A. G. vznesené
06.09.2012, teda po viac ako 13 mesiacov pričom obžalovaný uvádzal, že to bolo po možno 4 mesiacoch.

Pokiaľ obhajoba namietala vôbec schopnosť poškodenej vypovedať ako svedok, k tomu je potrebné
uviesť, že vo veci bolo vykonané dokazovanie z odboru psychológie v rámci ktorého znalkyňa PhDr.
H. A. žiadne skutočnosti, ktoré by poškodenej bránili prežité udalosti riadne vnímať, zapamätať si
alebo reprodukovať ich, nezistila. Z uvedeného potom vyplýva, že poškodená je spôsobilá ako svedok
vypovedať a v tejto schopnosti jej nebráni ani jej neurologické ochorenie, ktoré podľa vyjadrenia
znalkyne nie je takého charakteru, aby malo vplyv na jej úsudok. Vyšetrenie duševného stavu, a to
či už obvineného alebo svedka je závažným zásahom do základných ľudských práv a slobôd človeka
a súd ho môže nariadiť len v nevyhnutných a odôvodnených prípadoch, pokiaľ zistené skutočnosti
v prípade svedka nasvedčujú tomu, že svedok trpí duševnou poruchou alebo chorobou, ktorá má
za následok spôsobenie podstatného zníženia schopnosti správne vnímať alebo vypovedať. Takéto
skutočnosti však z obsahu spisu nijakým spôsobom nevyplývajú a neodhalila ich ani znalkyňa, ktorá
aj keď nie je znalkyňou z odboru zdravotníctvo, odvetvie psychiatria, príznaky, ktoré by nasvedčovali
o psychiatricky podmienenej zníženej schopnosti správne vnímať, či vypovedať by zrejme odhalila a
potrebu psychiatrického vyšetrenia by avizovala. Ani prípadné zlyhanie poškodenej ako matky, pretože
obsah spisu naozaj naznačuje nezvládnutie výchovy svedka A. G., ktorému bolo opakovane vznesené
obvinenie pre viaceré trestné činy krádeže a ktorý sa opakovane na sociálnych sieťach mal rôznymi
spôsobmi vyhrážať viacerým ľuďom, o existencii duševnej poruche, či chorobe na strane poškodenej a
tým o potrebe psychiatrického vyšetrenia nesvedčí a rovnako tak o takejto potrebe nesvedčí ani prípadná
potreba doplniť výpoveď poškodenej o odpovede na doplňujúce otázky (z obsahu spisu vyplýva, že
poškodená sama spontánne na hlavnom pojednávaní vypovedala o podstatných okolnostiach priebehu
skutkového deja a až následne odpovedala na doplňujúce otázky strán v konaní a súdu).

Znalkyňa z odboru psychológie ďalej konštatovala, že u poškodenej nezistila sklony k vymýšľaniu si a jej
zvýšený strach o syna A. znásobený predchádzajúcou stratou iného syna síce nie je možné vylúčiť, ide
však o strach, ktorý by po predchádzajúcej strate dieťaťa mal byť prítomný u každej zdravej ženy, pričom
táto silná potreba chrániť svojho syna sa môže prejaviť ako nevedomá tendencia určité skutočnosti



skresliť, nie však vymyslieť s tým, že z psychologického hľadiska je poškodená schopná podať objektívnu
výpoveď.

Zo záverov znaleckého dokazovania teda skutočnosti, ktoré by mali nasvedčovať záveru, že poškodená
nehovorí pravdu, zistené neboli, naopak poškodená sa javí vo všeobecnej rovine ako hodnoverná osoba.
Psychologička pripustila, že poškodená by mohla určité skutočnosti v strachu o svojho syna skresliť, nie
si však vymyslieť. V žiadnom prípade potom tvrdenia znalkyne nie je možné vyložiť tak, že znalkyňa
pripustila, že poškodená v strachu o svojho syna nevedome nehovorí pravdu a v rámci toho si vymyslela
vyhrážky, ktoré neodzneli. Znalkyňa výslovne uviedla, že poškodená môže určité skutočnosti nevedome
skresliť z vyššie uvedeného dôvodu, nie však si ich vymyslieť. Uvedenie vyhrážok, ktoré neodzneli, nie
je možné považovať za skreslenie skutočnosti ale za vymyslenie si faktov, ktoré nezodpovedajú realite,
sklony k čomu znalkyňa u poškodenej nezistila.

Ako to už bolo vyššie uvedené v spise zhromaždené listiny naozaj naznačujú, že svedkovi A. G. nebola
poskytnutá potrebná rodičovská výchova, avšak ani prípadné zlyhanie ako rodiča vo výchove svojho
maloletého dieťaťa neznamená, že rodič automaticky v konkrétnom prípade týkajúceho sa jeho dieťaťa
klame, a preto len na podklade tejto skutočnosti záver o tom, že poškodená nehovorí pravdu, nie je
možné vyvodiť. Obdobne tak pre záver o tom, že poškodená nehovorí pravdu, nestačí ani skutočnosť, že
proti svedkovi A. G. je vedené trestné stíhanie pre krádež, ktorej sa mal dopustiť v zariadení patriacom
obžalovanému. Z obsahu spisu vyplýva, že obžalovaný nemal byť svedkom spomínanej udalosti a
skutočnosti, že jej páchateľom mal byť A. G., mal zistiť až dodatočne, a preto obvinenie obžalovaného
v inej trestnej veci nemôže zásadným spôsobom postavenie A. G. v jeho prebiehajúcom trestnom
stíhaní zlepšiť. Vo svetle uvedeného potom odpadá na strane poškodenej ako motív nehovorenia
pravdy z jej strany snaha syna A. G. v jeho prebiehajúcom trestnom konaní ochrániť krivým obvinením
obžalovaného.

Pokiaľ malo ísť o pomstu zo strany svedka A. G. za prebiehajúce trestné stíhania, a to nie len voči
obžalovanému, ale aj svedkovi Z. Y., ktorého svedok A. G. mal taktiež krivo obviniť z trestného činu
vydierania, k tomu sa žiada uviesť, že ku skutku v prejednávanej veci došlo 25.03.2012, pričom svedkovi
A. G. bolo v jeho veci, v ktorej je trestne stíhaný za trestný čin krádeže v zariadení obžalovaného,
vznesené obvinenie až dňa 06.09.2012, preto len ťažko z jeho strany mohlo ísť o pomstu za stíhanie,
ktoré sa začalo voči nemu viesť až po viac ako piatich mesiacoch od skutku v prejednávanej veci, pokiaľ
ide o obvinenie svedka Z. Y., tento svedok sám vo vzťahu k spomínanému trestnému stíhaniu uviedol, že
svedkovi A. G. naozaj povedal, že pokiaľ mu do pondelka nevráti jeho retiazky, tak ho zbije, čo naznačuje,
že o bezdôvodné podanie trestného oznámenia z dôvodu pomsty zo strany svedka A. G. nešlo.

Pokiaľ obhajoba namietala, že konanie poškodenej bolo nelogické a rozporné s pudovým konaním
človeka, pretože okamžite neoznámila polícii, čo sa stalo, ostala sedieť v kuchyni, následne išla za
príbuznými, ktorým sporné udalosti popísala, ani ona ani ďalšie osoby, ktorým vyhrážky oznámila taktiež
okamžite nepodali trestné oznámenie telefonicky, poškodená ponechala podanie trestného oznámenia,
teda ponechala tak závažný krok na svojho zaťa, k tomu je potrebné uviesť, že objektívne nie je možné
stanoviť pravidlo ako by sa zvyčajne človek, ktorý sa stal obeťou trestného činu, mal zachovať, reakcia
človeka v takýchto životných situáciách je výsostne individuálna a závisí od charakteru trestnej činnosti,
okolností, za ktorých k nej došlo, od povahových vlastností a štruktúry poškodenej osoby a podobne.
V prejednávanej veci sa obžalovaný poškodenej vyhrážal, že jej synovi v podstate ublíži až potom,
čo mu nedonesie alebo nepošle peniaze do týždňa, každopádne poškodenej ponechal lehotu jedného
týždňa na jej reakciu, s tým, že vyhrážky mali byť naplnené až po uplynutí jedného týždňa, preto krajský
súd nepovažuje za nelogické, že poškodená okamžite telefonicky nepodávala trestné oznámenie, ale
chcela sa o svojom postupe poradiť s príbuznými. Navyše zo znaleckého posudku z odboru psychológie
ďalej vyplýva, že poškodená situáciám nepodlieha, dokáže účinne myslieť aj v situáciách emocionálne
napätých, preto okamžité nepodanie trestného oznámenie, ale snaha svoj ďalší postup si premyslieť
zodpovedá povahovým vlastnostiam poškodenej. Zo spomínaného znaleckého posudku ďalej vyplýva,
že u poškodenej z obranných mechanizmov prevláda projekcia, racionalizácia s infantilným podtónom,
vysvetlí z čoho pramenia jej problémy, čaká ale, že ich niekto odstráni, preto neochota poškodenej
vôbec túto situáciu riešiť, čo vyplynulo z vyjadrenia svedkyne U. P., neochota podať trestné oznámenie a
ponechanie tohto kroku na zaťa, ako aj vôbec prípadná neochota riešiť synove problémy, aktívne sa nimi
s cieľom nájsť ich riešenie zapodievať, opätovne len zodpovedá povahovým vlastnostiam poškodenej



a jej konanie preto nie je možné považovať za nelogické, naznačujúce, že koná vypočítavo a nehovorí
pravdu, ale naopak za jej povahe vlastné a prirodzené.

Vzhľadom na to, že ako to už bolo vyššie spomenuté, vyhrážky zo strany obžalovaného mali
byť naplnené až po týždni, nelogicky nevyznieva ani situácia, že poškodená aj keď sa vyhrážok
obžalovaného bála, zároveň mu povedala, že momentálne jej syn nie je doma, ale je v posilňovni. A
rovnako nelogicky nevyznieva ani situácia, že svedok A. G. išiel domov po telefonáte zo strany matky
až s časovým odstupom po oprave auta, keďže logicky zdôvodnil, že ísť domov sa bál.

Len potom samotná skutočnosť, že v osobe obžalovaného išlo pred spáchaním žalovaného skutku o
bezúhonného človeka, ktorý sa pred jeho spáchaním do rozporu so zákonom nedostal a na strane
poškodenej ide o človeka, ktorý zrejme zlyhal pri výchove maloletého dieťaťa, na ktoré je citovo
naviazaný a ktoré sa malo dostať do rozporu so zákonom a morálkou bez ďalšieho, keďže ďalšie
skutočnosti, ako to vyplýva z vyššie uvedeného, zistené neboli, pre záver, že poškodená nehovorí
pravdu, ale pravdu hovorí obžalovaný nepostačuje.
Záverom k námietkam obhajoby je ešte potrebné uviesť, že vyhrážka zo strany v podstate neznámeho
človeka spočívajúca v tom, že bude poškodenej nosiť jej syna po kúskoch v prípade nesplnenia jeho
požiadavky prednesená v hneve, je bezpochyby objektívne spôsobilá strach z jej uskutočnenia spôsobiť,
a preto niet dôvodu poškodenej neveriť, že z uskutočnenia vyhrážok mala strach, a to bez ohľadu na to,
že v jej prípade mohlo ísť ešte o strach znásobený tým, že o jedného syna už prišla.

Ani krajský súd preto obhajobe obžalovaného pre jej rozpornosť s ostatnými vo veci vykonanými dôkazmi
neuveril a považoval ju za účelovú, prednesenú v snahe vyhnúť sa trestnej zodpovednosti a nepovažoval
ani za potrebné z už vyššie uvedených dôvodov dokazovanie dopĺňať, navyše Trestný poriadok s
účinnosťou od 01.01.2006 zákonný rámec pre vrátenie veci prokurátorovi na došetrenie z dôvodu
potreby doplnenia dokazovania odvolacím súdom neobsahuje.

Súd prvého stupňa teda skutkový stav ustálil správne, pričom správne zistenému skutkovému stavu
zodpovedá potom aj správna právna kvalifikácia. Obžalovaný tým, že iného hrozbou násilia nútil,
aby niečo konal, dopustil sa zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1 Tr. zák.. Trestnej zodpovednosti
obžalovaného nezbavuje ani skutočnosť, že vykonané dokazovanie naozaj naznačuje, že obžalovaný
konal v presvedčení, že svedok A. G. je zodpovedný za krádež v jeho zariadení a teda, že svojim
konaním sa domáhal nahradenia škody spôsobenej mu protiprávnym konaním inej osoby, za situácie,
že jeho zariadenie bolo opakovane vykradnuté bez úspešného vyriešenia spomínaných krádeží a tým
aj bez nahradenia vzniknutej škody. Aj keď je potom konanie obžalovaného z tohto pohľadu ľudsky
pochopiteľné, nie je právom dovolené, pretože v právnom štáte nie je prípustné vymáhanie pohľadávok
spáchaním trestného činu, ale na vykonateľnosť práva je potrebné zvoliť výlučne právne prostriedky.

Svedkovia Z. Y. a O. T. svedkami spornej udalosti neboli a rovnako tak nemali ani o jej priebehu žiadne
vedomosti, a preto pre ustálenie priebehu skutku nemali podstatný význam.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku ďalej vyplýva, ktoré skutočnosti vzal súd prvého stupňa do úvahy
pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu.

Plynie z neho, že prihliadal najmä na jednotlivé hľadiska ukladania trestov vyplývajúce z ust. § 34 ods. 4
Tr. zák., ktorými sú spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútka, priťažujúce okolnosti,
poľahčujúce okolnosti, osoba páchateľa, jeho pomery a možnosti jeho nápravy.

Z odpisu registra trestov je zrejmé, že obžalovaný doposiaľ nebol súdne trestaný, okrem jedného
priestupku na úseku dopravy nemá obžalovaný ani iný záznam v Ústrednej evidencie priestupkov
Ministerstva vnútra SR. V mieste svojho trvalého bydliska je obžalovaný hodnotený síce len všeobecne,
no ani mesto Svit, kde obžalovaný trvale býva, nemá informácie o tom, že by sa obžalovaný
dopustil priestupku, alebo že by bol prejednávaný komisiou verejného poriadku. Obžalovanému teda
poľahčovalo, že pred spáchaním žalovaného trestného činu viedol riadny život (§ 36 písm. j/ Tr. zák.).
Priťažujúce okolnosti vyplývajúce z ust. § 37 Tr. zák. ani krajský súd nezistil. U obžalovaného bola teda
zistená prevaha poľahčujúcej okolnosti pri neexistencii žiadnych priťažujúcich okolností, čo znamená,
že v súlade s ust. § 38 ods. 3 Tr. zák. bolo nevyhnutné pri úvahách o treste vychádzať z upravenej
trestnej sadzby, ktorej úprava spočívala v znížení hornej hranice zákonom stanovenej trestnej sadzby



(v rozmedzí od dvoch do šiestich rokov) o jednu tretinu z rozdielu medzi jej hornou a dolnou hranicou
(§ 38 ods. 8 Tr. zák.) na úroveň štyroch rokov a ôsmich mesiacov.

Vzhľadom na osobu obžalovaného, a to najmä jeho doterajší život a z toho prameniacu priaznivú
prognózu jeho nápravy, na motív jeho konania, aj krajský súd dospel k záveru, že trest odňatia slobody
na samej dolnej hranici trestnej sadzby vo výmere dvoch rokov je trestom na nápravu obžalovaného
primeraným, tak z hľadiska individuálnej ako aj generálnej prevencie.

S ohľadom na už vyššie uvedené správny je potom aj záver súdu prvého stupňa spočívajúci v tom, že
bezpodmienečný výkon trestu odňatia slobody u obžalovaného nie je potrebný a na jeho nápravu postačí
hrozba jeho výkonu, preto súd prvého stupňa postupoval správne, pokiaľ výkon trestu obžalovanému
podmienečne odložil na skúšobnú dobu, a to s ohľadom na motív jeho konania, len jedného roka.

Z doteraz uvedených dôvodov potom krajský súd odvolanie obžalovaného ako nedôvodné postupom
podľa § 319 Tr. por. zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}