Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžik/6/2019 z 17. 12. 2019
Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 17. decembra 2019, sp. zn. 2Sžik/6/2019, ECLI:SK:NSSR:2019:1013200467.3
Najvyšší súd | 2Sžik/6/2019 | ECLI:SK:NSSR:2019:1013200467.3 | 2019-12-17 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Ostatné
Citované ustanovenia: SSP, § 461 SSP, Ústava, zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám, § 1 zákona č. 211/2000 Z. z., § 2 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z., § 3 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z., § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 211/2000 Z. z., § 12 zákona č. 211/2000 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/3b83f2c6-0142-4014-a1ac-ca90b99c65b1
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:1013200467.3

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Sžik/6/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013200467
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Benczová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:1013200467.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd kasačný, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.
Kataríny Benczovej a členov senátu JUDr. Jozefa Hargaša a JUDr. Marty Molnárovej, v právnej
veci žalobcu: JUDr. T. H., LL.M., nar.: XX.. XXXX, bytom R., J., zastúpený: Mgr. Stanislav Hutňan,
advokát, Kominárska 141/2,4, Bratislava, proti žalovanému (sťažovateľovi): Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného
č. 397/2012-34-I zo dňa 23. januára 2013, v konaní o kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku
Krajského súdu v Bratislave č. k. 5S/63/2013-161 zo dňa 09. októbra 2018, takto

r o z h o d o l :

I. Najvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť  zamieta.

II. Najvyšší súd Slovenskej republiky návrh na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti  zamieta.

III. Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na plnú náhradu trov kasačného konania.

o d ô v o d n e n i e :

I.
1. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd") napadnutým rozsudkom z 09. októbra 2018,
č. k. 5S/63/2013-161, podľa § 191 ods. 1 písm. c/ Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP")
zrušil rozhodnutie žalovaného z 23. januára 2013, č. 397/2012-34-I a vec vrátil žalovanému na ďalšie
konanie. Žalovaný rozhodnutím z 23. januára 2013 podľa § 59 ods. 2 Správneho poriadku potvrdil
rozhodnutie z 28. decembra 2012, č. 397/2012-34-I, ako vecne správne a rozklad žalobcu zamietol.
Týmto prvostupňovým rozhodnutím správny orgán postupom podľa § 11 ods. 1 písm. d/ v spojení
s § 18 ods. 2 zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v rozhodnom znení (ďalej len „zákon č. 211/2000
Z.z.") žalobcom požadované informácie v celom rozsahu nesprístupnil, nakoľko sa týkajú rozhodovacej
činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj ako „ESĽP") ako medzinárodného súdneho orgánu.

2. Žalobca sa domáhal sprístupnenia „(...) žiadosti Slovenskej republiky adresovanej Európskemu súdu
pre ľudské práva v Štrasburgu (ESĽP) o preskúmanie rozsudku Veľkou komorou vo veci Labsi v.
Slovenská republika, a to v celom znení vrátane všetkých príloh. (...)".

II.
3. Krajský súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že právo na informácie spolu so slobodou prejavu sú
ústavnými právami každého subjektu garantovanými Ústavou Slovenskej republiky, Listou základných
práv a slobôd a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Právo vyhľadávať a šíriť
informácie možno obmedziť len zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné
na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosti štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia



a mravnosti (čl. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky). Výkladovým pravidlom pri obmedzovaní
základných práv a slobôd je ustanovenie čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého pri
obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa
môžu použiť len na ustanovený cieľ. Rozsah obmedzení základných práv a slobôd je potrebné vykladať
reštriktívne.

4. Dôvodil, že právo na informácie podľa čl. 26 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky potrebuje
konkretizáciu osobitným zákonom (na rozdiel od slobody prejavu, takisto zakotvenej v čl. 26 ústavy,
ktorá nemusí byť bližšie špecifikovaná osobitnými predpismi). Súčasťou režimu práva na informácie
je výslovne uložená povinnosť orgánov verejnej moci zverejniť (sprístupniť) informácie, ktoré sa
zaručujú prostredníctvom práva na informácie. Vo všeobecnosti platí, že štátne orgány zverejňujú všetky
informácie, ktoré majú k dispozícii (§ 3 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z.), až na výnimky určené zákonom
(§ 11 zákona č. 211/2000 Z.z.). Obmedzenie práva na informácie je dovolené pri splnení formálnych
a materiálnych podmienok. Formálnou podmienkou je explicitná zákonná úprava takého obmedzenia;
materiálnou podmienkou je požiadavka, aby obmedzenie slúžilo na ochranu práv a slobôd iných,
bezpečnosť štátu, verejného poriadku, verejného zdravia alebo mravnosti a nevyhnutnosť obmedzenia
v demokratickej spoločnosti.

5. Poukázal na to, že zákon č. 211/2000 Z.z. v podrobnostiach upravuje podmienky, postup a rozsah
slobodného prístupu k informáciám (§ 1). Obmedzenia práva na slobodný prístup k informáciám sú
upravené v ustanoveniach § 8 až § 13 tohto zákona, pričom krajský súd sa zaoberal obmedzením
na prístup k informáciám podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z., ktoré je v
predmetnej veci sporné. V predmetnej právnej veci sa žalobca domáhal sprístupnenia celého vyjadrenia
Slovenskej republiky predložených ESĽP. Podľa krajského súdu je nepochybné, že uvedené písomnosti
sú písomnosťami účastníka konania (strany) pred ESĽP a týkajú sa rozhodovacej činnosti ESĽP ako
medzinárodného súdneho orgánu; žalobca nežiada sprístupniť rozhodnutie vo veci samej, ktoré vydal
ESĽP. Krajský súd konštatoval, že v danom prípade sa rozsudok vo veci Labsi v. Slovenská republika stal
právoplatným dňa 24. septembra 2012, teda už predtým ako žalobca požiadal o informáciu žiadosťou
zo dňa 06. novembra 2012.

6. V tejto situácii je podľa krajského súdu potrebné tiež posúdiť, či Rokovací poriadok ESĽP, resp. čl.
40 ods. 2 Dohovoru predstavujú také záväzné právne dokumenty, ktoré ukladajú žalovanému povinnosť
žalobcom požadované informácie sprístupniť napriek zneniu § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000
Z.z. V tejto súvislosti krajský súd poukázal na to, že táto problematika bola predmetom konania sp.
zn. 2S/169/2013 pred krajským súdom vo veci žalobcu proti žalovanému o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia č. 31562/2013-23-II zo dňa 29. apríla 2013. V uvedenom konaní bol vyslovený záver, že
„čl. 40 ods. 2 Dohovoru ani Rokovací poriadok ESĽP neukladajú povinnosť žalovanému bez ďalšieho
sprístupniť svoje vyjadrenie vo veci vedenej na ESĽP. Právo na informácie je zakotvené v čl. 10
Dohovoru, ktorý v odseku 2 pripúšťa existenciu obmedzení ustanovených zákonmi Vysokých zmluvných
strán - v tomto prípade § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. aplikovaný v predmetnej právnej
veci." Krajský súd sa s týmto záverom v prejednávanej veci nestotožnil.

7. Zastával názor, že čl. 40 ods. 2 Dohovoru má podľa čl. 154c ods. 1 ústavy prednosť pred zákonom,
ktorý zakotvuje ako základný princíp verejný prístup k spisom/dokumentom uloženým u tajomníka.
Princíp verejnosti je možné v zmysle bodu 33 Rokovacieho poriadku ESĽP prelomiť na základe
rozhodnutia prezidenta komory ak je zároveň splnená niektorá z obmedzujúcich podmienok, ktorú
toto ustanovenie obsahuje. V danom prípade však krajský súd z predloženého administratívneho
spisu nezistil, že by bolo vydané rozhodnutie prezidenta komory o obmedzí prístupu verejnosti k
požadovanému dokumentu. Taktiež Slovenská republika nepožiadala ESĽP o obmedzenie prístupu k
žalobcom požadovanej informácii ani z jedného z dôvodov uvádzaných v pravidle 33 Rokovacieho
poriadku ESĽP.

8. Vo vzťahu k ďalšej spornej otázke, t. j., či sa žalobcom požadované informácie týkajú rozhodovacej
činnosti súdu, resp. medzinárodného súdneho orgánu, teda či sa na ne vzťahuje nesprístupnenie
informácií podľa § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z., nakoľko v danom prípade sa rozsudok
vo veci Labsi v. Slovenská republika stal právoplatným dňa 24. septembra 2012, teda už predtým
ako žalobca požiadal o informáciu žiadosťou zo dňa 06. novembra 2012, krajský súd konštatoval,
že v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. sa nesprístupňujú informácie, ktoré



sa týkajú rozhodovacej činnosti súdu. Informácia má takúto kvalitu v zásade iba počas súdneho
konania, až do právoplatného skončenia veci. Pod pojem rozhodovacia činnosť súdu nepatria všetky
informácie v súdnom konaní, takúto kvalitu má informácia v zásade iba počas súdneho konania.
Žalovaný sa preto za právneho stavu právoplatne skončenej veci musí pri rozhodovaní na základe
žiadosti žalobcu o sprístupnenie informácie v prvom rade zákonne vysporiadať s tým, či poskytnutie
požadovanej informácie je spôsobilé ohroziť práva a právom chránené záujmy. Nakoľko súdne konanie
bolo právoplatne ukončené, poskytnutie informácie z neho nebolo spôsobilé žiadnym spôsobom ohroziť
práva a právom chránené záujmy účastníkov konania alebo iných osôb, prípadne bezpečnosť štátu,
verejný poriadok, verejné zdravie alebo mravnosť a už vonkoncom za danej situácie nemohlo zasiahnuť
do nezávislosti právoplatne ukončeného súdneho konania.

9. Na základe uvedeného dospel krajský súd súd k záveru, že správne orgány oboch stupňov vec
nesprávne právne posúdili, a preto krajský súd napadnuté rozhodnutie žalovaného zo dňa 23. januára
2013 podľa § 191 ods. 1 písm. c/ SSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. O náhrade trov konania
súd rozhodol podľa § 167 SSP a úspešnému žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania.

III.
10. Proti rozsudku krajského súdu podal žalovaný v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť z dôvodov podľa
§ 440 ods. 1 písm. f/ a g/ SSP.

11. Namietal, že krajský súd v rozpore s § 134 ods. 1 SSP prekročil dôvody správnej žaloby. Uviedol,
že žalobca nesprávne právne posúdenie veci žalovaným odôvodňoval
- nesprávnou aplikáciou rozsudku ESĽP Társaság a Szabadságjogokért v. Maďarsko,
- nesprávnym záverom o tom, že verejný záujem je už obsiahnutý v zákone č. 211/2000 Z.z.,
- nesprávnou aplikáciou, resp. neaplikovaním rozsudku ESĽP Feldek v. Slovenská republika,
- nesprávnym záverom o tom, že Rokovací poriadok ESĽP je cudzí právny akt, teda nie je prameňom
práva na území Slovenskej republiky, a to s ohľadom na čl. 39 Rokovacieho poriadku ESĽP,
- nesprávnym uplatnením zásady „ius facit inter partes",
- poskytnutím obdobných informácii Ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky,
pričom napadnutý rozsudok na tieto žalobné dôvody vôbec nereflektuje, k žiadnemu z nich sa
nevyjadruje, tieto neposudzuje, k zrušeniu preskúmavaného rozhodnutia žalovaného došlo z úplne
iných dôvodov, ktoré žalobca v správnej žalobe neuviedol a nenamietal. Rozhodnutie žalovaného teda
preskúmal mimo dôvodov správnej žaloby.

12. So záverom krajského súdu, podľa ktorého článok 40 ods. 2 Dohovoru má s použitím článku 154c
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky prednosť pred zákonom, sa nestotožnil. Dôvodil tým, že článok
154c ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky stanovuje prednosť pred zákonom medzinárodných zmlúv o
ľudských právach a základných slobodách. Dohovor sa skladá z troch hláv, pričom len hlava I s názvom
Práva a slobody v článku 2 až 18 formuluje ľudské práva a základné slobody. Len v prípade ustanovení
tejto hlavy je možné hovoriť o ich priamej aplikácii, respektíve o ich prednosti pred zákonom s použitím
článku 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Hlava II s názvom Európsky súd pre ľudské práva
formuluje procesné pravidlá konania, obsahuje ustanovenia o zriadení ESĽP, jeho zložení a základných
pravidlách konania. Článok 40 sa nachádza v hlave II a neformuluje žiadne základné právo, neformuluje
právo na prístup k dokumentom a spisom. Okrem toho zdôraznil, že priamo článok 40 ods. 2 Dohovoru
umožňuje predsedovi súdu rozhodnúť inak, a to, že konkrétne spisy v konkrétnom prípade nebudú
prístupné verejnosti. Teda aj keby článok 40 ods. 2 Dohovoru formuloval právo na prístup k spisom,
samotný článok 40 ods. 2 umožňuje predsedovi súdu bez akéhokoľvek odôvodnenia rozhodnúť inak,
teda obmedziť prístup k spisom. Samotné znenie tohto článku teda relativizuje právo na prístup k spisom.
V tejto súvislosti aj s poukazom na záver krajského súdu, že Slovenská republika nepožiadala ESĽP
o obmedzenie prístupu k žalobcom požadovanej informácii ani z jedného z dôvodov uvádzaných v
pravidle 33 Rokovacieho poriadku ESĽP uviedol, že nie je prakticky možné, aby došlo k sprístupneniu,
či nesprístupneniu informácií zo strany žalovaného podľa zákona č. 211/2000 Z.z. na podklade toho, či
došlo alebo nedošlo k obmedzeniu prístupu k spisu podľa článku 40 ods. 2 Dohovoru. Okrem praktickej
okolnosti, a síce lehoty na vybavenie žiadosti o sprístupnenie informácií, ide i o ďalšiu okolnosť, a síce,
kým nikto nežiadal o prístup k spisu, nebol dôvod, aby došlo k rozhodnutiu o obmedzení prístupu k
nemu. Až keby nejaká osoba požiadala o prístup k spisu ESĽP podľa článku 40 ods. 2, až na základe
takejto žiadosti by mohlo dôjsť k obmedzeniu prístupu k dokumentom alebo k spisu.



13. Rovnako sa žalovaný nestotožnil so záverom krajského súdu, že v prípade právoplatne skončeného
konania nie je možné aplikovať obmedzenie prístupu k informáciám podľa § 11 ods. 1 písm. d/ zákona
č. 211/2000 Z.z., keďže poskytnutie informácii z neho už nie je spôsobilé žiadnym spôsobom ohroziť
práva a právom chránené záujmy účastníkov konania, alebo iných osôb, prípadne bezpečnosť štátu,
verejný poriadok, verejné zdravie alebo mravnosť a už vonkoncom nemohlo zasiahnuť do nezávislosti
právoplatne ukončeného súdneho konania. V prvom rade namietal, že tieto závery nemajú žiadnu oporu
v zákone č. 211/2000 Z.z., nevyplývajú z § 11 ods. 1 písm. d/, ktoré je podľa žalovaného pomerne
jasné a zrozumiteľné, ktoré neustanovuje kritérium prebiehajúceho, či právoplatne skončeného konania.
Neukladá povinnej osobe skúmať, či sprístupnením konkrétnych informácii je možné zasiahnuť do
nezávislosti či nestrannosti rozhodovacej činnosti súdu. Predmetné ustanovenie ukladá povinnej osobe
v prípade, že dospeje k záveru, že požadovaná informácia sa týka rozhodovacej činnosti súdu len
uskutočniť úvahu, či ide o rozhodnutie alebo nie. Úlohou povinných osôb je len skúmať, či požadovanú
informáciu je možné sprístupniť, alebo ju nie je možné sprístupniť, alebo ju nie je možné sprístupniť
z dôvodu podľa § 8 až § 11 zákona č. 211/2000 Z.z. V preskúmavanom rozhodnutí žalovaný dospel
k záveru, že na požadovanú informáciu sa vzťahuje obmedzenie k informáciám podľa § 11 ods. 1
písm. d/ zákona a urobil to právne korektným a zrozumiteľným spôsobom. Ďalšie skúmanie, či toto
obmedzenie je v záujme ochrany nezávislosti a nestrannosti súdnej moci, nezasahovania do práv a
slobôd iných, nemožnosti ohroziť bezpečnosť štátu, verejný poriadok ani verejný záujem či mravnosť,
žalovaný nebol povinný realizovať. Zdôraznil, že zákon č. 211/2000 Z.z. má pomerne krátke lehoty
pre vybavenie žiadostí o sprístupnenie informácií, s ktorých zmeškaním sú spojené vážne následky
(nastúpenie fikcie doručenia) a tomu je prispôsobená aj úprava obmedzení prístupu k informáciám,
ktoré sú v zákone stanovené formálne. Pri takto formálne vyjadrených dôvodoch obmedzenia prístupu
k informáciám nie je namieste skúmanie otázok, či sprístupnením informácií je možné zasiahnuť do
nezávislosti a nestrannosti súdnej moci, do práv a slobôd iných, ohroziť bezpečnosť štátu, verejný
poriadok, verejný záujem či mravnosť. Toto skúmanie zákonodarca povinným osobám nezveril. Žalovaný
pre porovnanie poukázal na nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 10499/2001, v ktorého
článku 5 ods. 2 je na rozdiel od zákona č. 211/2000 Z.z. vyjadrené obmedzenie prístupu k informáciám
materiálne, a teda orgány odmietnu prístup k dokumentu v prípade, keď by sa jeho zverejnením porušila
ochrana súdneho konania a právneho poradenstva, pokiaľ nepreváži verejný záujem na jeho zverejnení.

14. V ďalšej časti podanej kasačnej sťažnosti žalovaný dôvodil tým, že sprístupňovanie iných informácií
týkajúcich sa rozhodovacej činnosti súdov nemal zákonodarca nikdy v úmysle upraviť. Pri formulácií §
11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. zákonodarca určite nemal v úmysle ustanoviť pravidlo, že v
prípade právoplatne skončených konaní majú súdy sprístupňovať zo súdneho spisu všetky informácie.
Ak by takýto úmysel mal, § 11 ods. 1 písm. d/ zákona by znel určite inak. V tejto súvislosti žalovaný
pripustil, že v rozhodnutiach súdov, ktoré vykladali § 11 ods. 1 písm. d/ zákona v znení účinnom do 31.
decembra 2011 nachádzali pasáže, ktoré vytrhnuté z kontextu môžu hovoriť o tom, že po právoplatnom
skočení konania obmedzenie prístupu k informáciám podľa § 11 ods. 1 písm. d/ zákona nie je možné
aplikovať. Dodal, že je potrebné si uvedomiť skutočný zmysel a význam týchto rozhodnutí. Následne
žalovaný v kasačnej sťažnosti označil rozhodnutia súdov, ktoré vytrhnuté z kontextu môžu zavádzať a
viesť k prijatiu nesprávnych záverov - 8Sži/3/2011, 5Sži/1/2011 a 3Sži/7/2009.

15. Záverom žalovaný navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Okrem toho navrhol priznať odkladný účinok kasačnej sťažnosti
podľa § 447 ods. 1 SSP, čo odôvodnil hrozbou závažnej ujmy spočívajúcej v tom, že žalovaný by
bol v ďalšom konaní povinný aplikovať záver, podľa ktorého po právoplatnom skončení konania nie je
uplatniteľný dôvod obmedzenia prístupu k informáciám podľa § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000
Z.z. a informácie nezvratne sprístupniť.

IV.
16. Žalobca vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti žalovaného súhlasil s napadnutým rozsudkom krajského
súdu a s vysloveným právnym záverom sa stotožňoval. Navrhol kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú
zamietnuť a zároveň si uplatnil náhradu trov kasačného konania.

V.
17. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd") ako súd kasačný (§ 11 písm. g/ SSP)
preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu ako aj konanie predchádzajúce jeho vydaniu postupom
bez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.



18. Predmetom kasačného konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd zrušil
rozhodnutie žalovaného z 23. januára 2013, č. 397/2012-34-I a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.
Žalovaný rozhodnutím z 23. januára 2013 potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu z 28.
decembra 2012, č. 397/2012-34-I, ktorým podľa § 11 ods. 1 písm. d/ v spojení s § 18 ods. 2 zákona č.
211/2000 Z.z. neboli sprístupnené žalobcom požadované informácie v celom rozsahu, nakoľko sa týkajú
rozhodovacej činnosti ESLP ako medzinárodného súdneho orgánu.
19. Podľa článku 1 Dohovoru Vysoké zmluvné strany priznávajú každému, kto podlieha ich jurisdikcii,
práva a slobody uvedené v Hlave I tohto Dohovoru.

20. Podľa článku 10 ods. 1 Dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu
zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a
bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým,
televíznym alebo filmovým spoločnostiam.

21. Podľa článku 10 ods. 2 Dohovoru výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť,
môže podliehať takým formalitám, podmienkam obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon
a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti,
predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv
iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.

22. Podľa článku 40 ods. 2 Dohovoru spisy uložené u tajomníka súdu sú prístupné verejnosti, ak
predseda súdu nerozhodne inak.

23. Podľa článku 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky Slovenská republika je zvrchovaný,
demokratický a právny štát.

24. Podľa článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy,
v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

25. Podľa článku 13 ods. 2 Ústavy slovenskej republiky medze základných práv a slobôd možno upraviť
za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom.

26. Podľa článku 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa
musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

27. Podľa článku 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky sloboda prejavu a právo na informácie sú
zaručené.
28. Podľa článku 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť
informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na
ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a
mravnosti.

29. Podľa článku 26 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky orgány verejnej moci majú povinnosť
primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob
vykonania ustanoví zákon.

30. Podľa článku 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky výklad a uplatňovanie ústavných zákonov,
zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

31. Podľa článku 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky medzinárodné zmluvy o ľudských právach a
základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným
zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho poriadku a
majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd.

32. Zákon č. 211/2000 Z.z. upravuje podmienky, postup a rozsah slobodného prístupu k informáciám
(§ 1).



33. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. osobami povinnými podľa tohto zákona sprístupňovať
informácie (ďalej len „povinné osoby") sú štátne orgány, obce, vyššie územné celky, ako aj tie právnické
osoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických
osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy, a to iba v rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti.

34. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. každý má právo na prístup kinformáciám, ktoré majú
povinné osoby k dispozícii.

35. Podľa § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. v znení účinnom od 1. januára 2012 do 31.
decembra 2015, povinná osoba obmedzí sprístupnenie informácie alebo informáciu nesprístupní, ak
sa týka rozhodovacej činnosti súdu vrátane medzinárodných súdnych orgánov alebo orgánu činného v
trestnom konaní okrem informácie, ktorá sa sprístupňuje podľa osobitného predpisu, 24) (§ 82a ods. 5
zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011
Z.z.; § 55m ods. 5 zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre v znení zákona č. 220/2011 Z.z.; pozn. pod
čiarou) rozhodnutia policajta v prípravnom konaní podľa druhej časti druhej hlavy piateho dielu Trestného
poriadku a informácie o vznesení obvinenia vrátane opisu skutku, ak ich sprístupnenie nezakazuje zákon
alebo ak ich sprístupnenie neohrozuje práva a právom chránené záujmy.

36. Podľa § 12 zákona č. 211/2000 Z.z. všetky obmedzenia práva na informácie vykonáva povinná osoba
tak, že sprístupní požadované informácie vrátane sprievodných informácií po vylúčení tých informácií,
pri ktorých to ustanovuje zákon. Oprávnenie odmietnuť sprístupnenie informácie trvá iba dovtedy, kým
trvá dôvod nesprístupnenia.

VI.
37. Najvyšší súd z obsahu súdneho ako aj pripojeného administratívneho spisu žalovaného mal
preukázané, že:
- žalobca podaním z 02. novembra 2012 požiadal žalovaného podľa zákona č. 211/2000 Z.z. o
sprístupnenie „(...) žiadosti Slovenskej republiky adresovanej Európskemu súdu pre ľudské práva v
Štrasburgu o preskúmanie rozsudku Veľkou komorou vo veci Labsi v. Slovenská republika, a to v celom
znení a vrátane všetkých príloh. (...)"
- rozhodnutím z 15. novembra 2012, Ev. č.: 397/2012-34-I, prvostupňový správny orgán predmetnej
žiadosti žalobcu nevyhovel s odôvodnením, že žiadané informácie sa týkajú rozhodovacej činnosti
ESĽP ako medzinárodného súdneho orgánu a následným poukazom na § 11 ods. 1 písm. d/ zákona
č. 211/2000 Z.z.,
- rozhodnutím z 12. decembra 2012, Č. 397/2012-34-I, žalovaný ako správny orgán príslušný rozhodovať
o rozklade rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zo dňa 15. novembra 2012 zrušil a vec mu
vrátil na nové prejednanie z dôvodu aplikácie zákonného dôvodu nesprístupnenia, ktorý nemá oporu v
znení právneho predpisu účinného v čase rozhodovania o žiadosti o sprístupnenie informácií,
- rozhodnutím z 28. decembra 2012, Ev. č.: 397/2012-34-I, prvostupňový správny orgán predmetnej
žiadosti žalobcu opätovne nevyhovel s odôvodnením, že žiadané informácie sa týkajú rozhodovacej
činnosti ESĽP ako medzinárodného súdneho orgánu a následným poukazom na § 11 ods. 1 písm. d/
zákona č. 211/2000 Z.z.,
- rozhodnutím z 23. januára 2013, Č. 397/2012-34-I, žalovaný ako správny orgán príslušný rozhodovať
o rozklade zamietol rozklad žalobcu a potvrdil prvostupňové správne rozhodnutie z 28. decembra 2012,

38. Na úvod najvyšší súd uvádza, že základom interpretácie a aplikácie článku 1 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky je zabezpečenie materiálneho a nie formálneho právneho štátu. Základnou
premisou materiálneho právneho štátu sa prezentuje všeobecná záväznosť práva pre všetkých. To
znamená, že štátne orgány, orgány územnej samosprávy, právnické osoby s právomocou rozhodovania
o právach a povinnostiach, ako aj každý jednotlivec musí konať tak, ako určuje právny poriadok.
Ústavný súd Slovenskej republiky princíp materiálneho právneho štátu prezentoval v právnom názore
cit.: „(...) V právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem iných stelesnené princípy,
ako sú právna istota a spravodlivosť (princíp materiálneho právneho štátu), čo možno spoľahlivo
vyvodiť z čl. 1 ústavy, sa osobitný dôkaz kladie na ochranu tých práv, ktoré sú predmetom jej úpravy.
Povinnosťou všetkých štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektmi,
ktorými boli priznané." (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22. septembra 1999, sp. zn. I. ÚS
17/1999, zhodne tiež z 13. októbra 1999, sp. zn. I. ÚS 44/1999). Judikatúra Ústavného súdu Slovenskej
republiky tiež kladie dôraz, že v súlade s článkom 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky s uplatňovaním



princípu právnej istoty v právom štáte sa spája požiadavka všeobecnosti, platnosti, trvácnosti, stability,
racionálnosti a spravodlivého obsahu právnych noriem; medzi ústavné princípy vlastné právnemu štátu
patrí aj zákaz svojvôle v činnosti štátnych orgánov, ako aj zásada primeranosti, respektíve proporcionality
(m. m. PL. ÚS 1/04). Z článku 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že výklad a uplatňovanie
všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou. Pozitivistický právny prístup k
aplikácii zákonov je preto v činnosti štátnych orgánov modifikovaný ústavne konformným výkladom, ktorý
v závislosti od ústavou chránených hodnôt pôsobí reštriktívne alebo extenzívne na dikciu zákonných
pojmov. Obsah zákonnej právnej normy nemôže byť interpretovaný izolovane, mimo zmyslu a účelu
zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a
výklad zákona je podmienkou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho správneho aktu. Mocenské
orgány štátu realizujúc svoju rozhodovaciu právomoc sú pri výkone svojej moci povinné postupovať
v zmysle článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, s prihliadnutím na to, že súčasne sú viazané
aj právnou úpravou obsiahnutou v medzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika viazaná
(článok 7 Ústavy Slovenskej republiky) a po vstupe Slovenskej republiky do Európskeho spoločenstva,
Európskej únie postupovať tiež v súlade s právne záväznými predpismi Európskeho spoločenstva,
Európskej únie.

39. Z hľadiska ústavného (a tiež systematického) možno subsumovať právo na informácie pod kategóriu
základných práv a slobôd prvej generácie, ktoré sú z hľadiska slovenského ústavného práva zaradené
v Treťom oddiele, Druhej hlavy Ústavy Slovenskej republiky a nazvanom „Politické práva". Základné
právo na informácie v zmysle článku 26 Ústavy Slovenskej republiky je nevyhnutné vykladať v kontexte
demokratického a právneho charakteru štátu, ktorý je ako jeden zo základných princípov formulovaný v
článku 1 ods. 1 ústavy. Uvedené základné právo predstavuje spolu s právom na slobodu prejavu ústavnú
záruku na existenciu slobodnej tvorby a výmeny názorov, ideí, poznatkov či informácií bez ohľadu na ich
význam, účelnosť či obsah. Takto sledovaný účel základného práva na informácie sa pritom nepremieta
len do roviny slobody vytvárania a sprostredkovania názorov vo vzťahu k veciam verejným, kde je
súvislosť s hodnotami demokratického štátu zjavná, ale naopak, má výrazne širší dosah dotýkajúci sa
rozmanitých sfér života jednotlivcov aj spoločnosti (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 19.
januára 2011, PL. ÚS 1/09). Z ústavnej definície vyplýva, že právo na informácie má tri zložky, a to
vyhľadávanie, prijímanie a rozširovanie informácií. Pri bližšej analýze sa dá dospieť k názoru, že ide o
tri relatívne samostatné zložky práva na informácie. Vyhľadávanie informácií je vlastne zisťovanie, či
v oblasti záujmu toho, kto informácie vyhľadáva, informácie vôbec jestvujú, aké a kde sa nachádzajú.
Nejde teda ešte o samotné informácie, ale o informáciu o informácii. Prijímanie informácií je získanie
informácie do vlastnej dispozičnej sféry tak, aby mohla byť subjektom pre vlastnú potrebu, ako aj pre
potrebu iných spracovaná. Získanie informácie sa môže uskutočňovať tak zmyslovými orgánmi, ako aj
rôznymi technickými prostriedkami, akými sú za súčasného stavu zvukové, obrazové, ako aj zvukovo-
obrazové záznamy, ale aj akýmkoľvek iným spôsobom. Rozširovanie informácií je akýkoľvek spôsob
odovzdania prijatej informácie ďalšiemu subjektu, respektíve ďalším subjektom (Nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky z 26. apríla 2001, sp. zn. I. ÚS 57/00).

40. K samotnému obsahu informácií Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí zo 16. júna 1999,
sp.zn. II. ÚS 10/99 uviedol, že Ústava Slovenskej republiky prostredníctvom práva na informácie vytvára
tri skupiny informácií. Prvú predstavujú informácie, ktoré štátne orgány a orgány územnej samosprávy
musia predložiť oprávneným osobám. Druhú skupinu tvoria informácie, ktoré štátne orgány ani iné
orgány verejnej moci nemusia predložiť oprávneným osobám, ale musia strpieť prístup k nim, ak
oprávnené osoby uplatnia svoje právo na informácie. Tretiu skupinu informácií tvoria informácie, ktoré
nemožno zverejniť, pretože ide o informácie podliehajúce úprave článku 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej
republiky. Tiež dodal, že Ústava Slovenskej republiky neobmedzuje právo na informácie z hľadiska
predmetu tohto práva, teda neustanovuje pozitívny výpočet informácií, ktoré oprávnená osoba môže
vyhľadávať, prijímať a rozširovať, ani neurčuje negatívny výpočet informácií, ktoré nemožno vyhľadávať,
prijímať a rozširovať. Predmetom práva na informácie môžu byť všetky informácie, pokiaľ nejde o
informácie podliehajúce obmedzeniu článkom 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.

41. V súvislosti s obmedzením práva na informácie najvyšší súd uvádza, že toto je možné výlučne
za splnenia troch podmienok, a to zákonnosti (zásah do tohto práva možno vykonať len na základe
zákona a v súlade s ním), legitímnosti cieľa (Ústava Slovenskej republiky taxatívne vymenúva dôvody
obmedzenia práva na informácie) a nevyhnutnosti zásahu v demokratickej spoločnosti. Ústavný súd
Slovenskej republiky v tomto zmysle uvádza, že cit.: „ (...) Ústava podľa čl. 26 zaručuje osobitnú ochranu



slobody prejavu aj práva prijímať, vyhľadávať a rozširovať idey a informácie. Okrem všeobecných
podmienok, ktoré sa pri obmedzovaní všetkých základných práv a slobôd musia dodržať podľa čl. 13
ústavy, sloboda prejavu a právo prijímať, vyhľadávať a rozširovať idey a informácie sa môže obmedziť,
iba ak sa splnia osobitné podmienky podľa čl. 26 ods. 4 ústavy. Obmedzenie práva na informácie v
súlade s ústavou je dovolené len vtedy, ak sa splní formálna podmienka zákona a dve kumulatívne
materiálne podmienky. Ústava za nijakých okolností nedovoľuje upustiť od splnenia všetkých troch
podmienok obmedzenia slobody prejavu a práva na informácie. Formálna podmienka znamená, že
obmedzenie prijme národná rada v právnom predpise so silou zákona. Termínom „zákon" sa neoznačuje
jeden všeobecne záväzný právny predpis so silou zákona, ale neurčitý počet všeobecne záväzných
právnych predpisov s definovaným stupňom právnej sily (II. ÚS 28/96). ...Prvou materiálnou podmienkou
je požiadavka, aby obmedzenie slúžilo na ochranu práv a slobôd iných alebo sa ním musí chrániť
bezpečnosť štátu, verejný poriadok, verejné zdravie alebo mravnosť. Na splnenie prvej materiálnej
podmienky stačí preukázanie existencie jedného z citovaných záujmov. Druhou materiálnou podmienkou
je podmienka nevyhnutnosti prijatia obmedzenia." (PL. ÚS 15/98).

42. Na úseku slobodného prístupu k informáciám zákonodarca zákonom č. 211/2000 Z.z. v § 8 až § 11
zaviedol inštitút obmedzenia prístupu k informáciám formou legislatívneho vymedzenia prípadov tohto
obmedzenia. Jedná sa ochranu utajovaných skutočností (§ 8), ochranu osobnosti a osobných údajov
(§ 9), ochranu obchodného tajomstva (§ 10), ďalšie obmedzenia prístupu k informáciám (§ 11). Tieto
obmedzenia je nutné chápať v kontexte na ne nadväzujúceho § 12, v ktorom zákonodarca zaviedol
tzv. princíp selekcie, podľa ktorého všetky obmedzenia práva na informácie vykonáva povinná osoba
tak, že sprístupní požadované informácie vrátane sprievodných informácií po vylúčení tých informácií,
pri ktorých to ustanovuje zákon. Oprávnenie odmietnuť sprístupnenie informácie trvá iba dovtedy, kým
trvá dôvod nesprístupnenia. Cez uvedené ustanovenie sa skúma materiálny charakter obmedzenia
prístupu k informáciám. Jeho obsahom je požiadavka, aby oprávnené obmedzenie práva na informácie
bolo uplatnené vždy čo v najmenšom rozsahu; naplňuje a zároveň garantuje požiadavku minimalizácie
zásahu do základných práv a slobôd. Na tomto mieste najvyšší súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho
správneho súdu Českej republiky z 29. júla 2009, sp. zn. 1As/98/2008 podľa ktorého cit.: „(...) Žadatel
o informaci má nepochybně právo žádat o informace v libovolném rozsahu - t. j. například vyžádat si i
kopii celého správního spisu. Je však povinností povinného subjektu prověřit, zda požadovaný materiál
neobsahuje informace, na které se vztahují zákonná omezení. To má pak nutně za následek prověření
jednotlivých součástí poskytovaného spisu z hlediska jejich kompatibility se zákonnými limity práva na
informace."

43. Najvyšší súd považuje, aj v kontexte predchádzajúceho bodu tohto rozhodnutia, ďalej za potrebné
uviesť, že jednotlivé zákonné obmedzenia práva na informácie je nutné vykladať reštriktívne. To
znamená, že právo na informácie vo svojich podobách (bod 39) podlieha výnimkám (§ 8 až § 11 zákona
č. 211/2000 Z.z.), ktoré však musia byť úzko interpretované, pričom nevyhnutnosť každého obmedzenia
musí byť riadne a presvedčivo preukázaná. Overenie tejto „nevyhnutnosti" v demokratickej spoločnosti
znamená zaoberať sa v prvom rade otázkou, či takýto zásah je odôvodnený „naliehavou spoločenskou
potrebou", či zásah bol primeraný sledovanému legitímnemu cieľu a či dôvody, z ktorých orgány verejnej
správy vychádzali pri obmedzení práva na informácie sú relevantné, dostatočné a presvedčivo zistené
(v tomto zmysle pozri napríklad rozhodnutie ESĽP vo veci Klein proti Slovenskej republike, 2006,
prípadne Nilsen a Johnsen proti Nórsku, 1999). Z uvedeného je zrejmé, že vždy je nutné jednoznačne
zistiť nevyhnutnosť a konkrétne dôvody vedúce k obmedzeniu práva na informácie a posúdiť, či by
obmedzením tohto práva nedošlo k neprimeranému ohrozeniu záujmov chránených inými predpismi,
alebo zásahu do práv iných osôb.

44. Podľa názoru najvyššieho súdu boli orgány verejnej správy povinné skúmať, či v súvislosti s podanou
žiadosťou o poskytnutie konkrétnej informácie neexistovali menej drastické, či šetrnejšie prostriedky
ako obmedziť základné právo tak, aby sa účel obmedzenia podarilo ešte naplniť. Právna norma nemá
obmedzovať základné práva a slobody viac, než je nevyhnutné na dosiahnutie cieľa. Orgány verejnej
správy sa teda mali zaoberať možnosťou či neexistujú nejaké iné možnosti, ktorými by požadované
informácie sprístupnil a zároveň by chránil ústavnú hodnotu (verejný záujem na ochrane informácií
verejného poriadku, bezpečnosti štátu a pod.). Teda pred samotným rozhodnutím o nesprístupnení
informácií, ktoré je zásahom do práva na sprístupnenie informácií je potrebné zvážiť, či existuje iný
prostriedok, ktorý by rovnako chránil uvedenú ústavnú hodnotu, ale zároveň by aj sprístupnil žiadané
informácie. Z tohto dôvodu námietka žalovaného spočívajúca v tom, že zákon č. 211/2000 Z.z. má



pomerne krátke lehoty pre vybavenie žiadostí o sprístupnenie informácií, s ktorých zmeškaním sú
spojené vážne následky (nastúpenie fikcie doručenia) a tomu je prispôsobená aj úprava obmedzení
prístupu k informáciám, ktoré sú v zákone stanovené formálne s tým, že pri takto formálne vyjadrených
dôvodoch obmedzenia prístupu k informáciám nie je namieste skúmanie otázok, či sprístupnením
informácií je možné zasiahnuť do nezávislosti a nestrannosti súdnej moci, do práv a slobôd iných, ohroziť
bezpečnosť štátu, verejný poriadok, verejný záujem či mravnosť, je nedôvodná.

45. Uvedené potvrdzuje aj samotné znenie zákona č. 211/2000 Z.z., ktoré v úvode dotknutého
ustanovenia § 11 ods. 1 [v znení cit.: „Povinná osoba obmedzí sprístupnenie informácie alebo informáciu
nesprístupní, ak (...)"] umožňuje povinnej osobe vzhľadom na charakter žiadanej informácie vybrať si pri
svojom rozhodovaní buď možnosť nesprístupnenia informácie oprávnenej osobe, alebo jej poskytnutie v
obmedzenom rozsahu a nie bez ďalšieho informáciu nesprístupniť bez toho, aby sa skúmal, či neexistujú
iné alternatívy, ktoré chránia účel (zachovanie autority a nestrannosti súdnej moci) s rovnakou intenzitou,
ale menej obmedzujú právo na informácie.

46. Najvyšší súd sa stotožňuje so záverom krajského súdu posudzujúceho spornosť otázky, či sa
žalobcom požadované informácie týkajú rozhodovacej činnosti súdu, respektíve medzinárodného
súdneho orgánu, teda či sa na ne vzťahuje nesprístupnenie informácií podľa § 11 ods. 1 písm. d/
zákona č. 211/2000 Z.z., nakoľko v danom prípade sa rozsudok vo veci Labsi v. Slovenská republika
stal právoplatným, teda už predtým ako žalobca požiadal o informáciu žiadosťou z 02. novembra 2012
(doručenou 06. novembra 2012). Krajský súd v tejto časti ďalej uvádzal, že v zmysle § 11 ods. 1
písm. d/ menovaného zákona sa nesprístupňujú informácie, ktoré sa týkajú rozhodovacej činnosti súdu.
Informácia má takúto kvalitu v zásade iba počas súdneho konania, až do právoplatného skončenia veci.
Pod pojem rozhodovacia činnosť súdu nepatria všetky informácie v súdnom konaní, takúto kvalitu má
informácia v zásade iba počas súdneho konania. Žalovaný sa preto za právneho stavu právoplatne
skončenej veci musí pri rozhodovaní na základe žiadosti žalobcu o sprístupnenie informácie v prvom
rade zákonne vysporiadať s tým, či poskytnutie požadovanej informácie je spôsobilé ohroziť práva a
právom chránené záujmy.

47. Aj vzhľadom na vyššie uvádzané skutočnosti najvyšší súd ďalej poukazuje na to, že znenie zákona
č. 211/2000 Z.z. v dotknutom ustanovení § 11 ods. 1 dáva povinnej osobe možnosť obmedzenia
alebo nesprístupnenia požadovanej informácie v plnom rozsahu aj v prípade týkajúceho sa cit.: „(...)
rozhodovacej činnosti súdu vrátane medzinárodných súdnych orgánov alebo orgánu činného v trestnom
konaní okrem informácie, ktorá sa sprístupňuje podľa osobitného predpisu, rozhodnutia policajta v
prípravnom konaní podľa druhej časti druhej hlavy piateho dielu Trestného poriadku a informácie
o vznesení obvinenia vrátane opisu skutku, ak ich sprístupnenie nezakazuje zákon alebo ak ich
sprístupnenie neohrozuje práva a právom chránené záujmy;". Pre úplnosť najvyšší súd uvádza, že
pod pojmom „rozhodovacia činnosť" je potrebné v širšom slova zmysle rozumieť kompetenciu súdnych
orgánov konať a rozhodovať v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, v správnom súdnictve o
preskúmavaní zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosti rozhodnutí, opatrení alebo
iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon (čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky).
V užšom slova zmysle sa pod týmto pojmom rozumie konanie a rozhodovanie súdu v konkrétnej
právnej veci, t. j. od začatia konania (na základe návrhu alebo bez návrhu), cez jednotlivé procesné
úkony, procesné čiastkové rozhodnutia, až po rozhodnutie vo veci samej. Pôjde najmä o procesné
pravidlá vedenia konania (procesné úkony účastníkov konania alebo procesné rozhodnutia, vydané v
priebehu súdneho konania, ktoré sú nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci samej) a rozhodnutia súdu v
konkrétnej právnej veci. Za uvedené procesné úkony alebo procesné rozhodnutia možno považovať
napríklad vyjadrenie účastníkov konania, ustanovenie tlmočníka, znalca, opatrovníka, rozhodnutie
o námietke zaujatosti, ktorých spoločným znakom je, že nejde o rozhodnutia konečné, ale po ich
vydaní konanie pred súdom pokračuje (napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 8.
októbra 2009, sp. zn. 3Sži/7/2009, prípadne z 15. decembra 2011, sp. zn. 5Sži/1/2011). Z konštrukcie
tohto zákonného ustanovenia je teda zrejmé, že menovaný zákon nerozlišuje postup pri poskytovaní
informácií týkajúcich sa rozhodovacej činnosti súdu vrátane medzinárodných súdnych orgánov (tu
ESĽP) v čase prebiehajúceho konania a v čase, kedy je konanie právoplatne skončené. Vzhľadom však
na charakter súdneho konania v neukončenej veci bude sprístupnenie informácií v takomto štádiu skôr
výnimkou, čo možno odôvodniť garanciou nezávislosti súdnictva a vylúčením „paralelného procesu" na
verejnosti a súčasne po dôkladnom zvážení všetkých okolností týkajúcich sa žiadanej informácie. Po
právoplatnom skončení veci však už poskytnutím informácie z takto skončeného konania nemôže k



zásahu do nezávislosti súdnictva v zásade dôjsť, nakoľko účel, na ktorom je založený § 11 ods. 1 písm. d/
zákona č. 211/2000 Z.z. (zachovanie autority a nestrannosti súdnej moci) touto právoplatnosťou zanikol.
Preto v takomto štádiu konania bude práve naopak nesprístupnenie informácií predstavovať výnimku,
ktorej prípadnú existenciu bude povinná osoba povinná vo vzťahu ku konkrétnemu verejnému záujmu
riadne preukázať a zároveň presvedčivo odôvodniť.

48. V tomto smere najvyšší súd bez ďalšieho odkazuje na závery Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky prijaté v rozsudku z 22. februára 2017, sp. zn. 3Sžo/105/2015, prípadne z 23. januára 2019,
sp. zn. 3Sžik/1/2018, s ktorými sa síce stotožňuje, avšak považoval za potrebné niektoré z neho
plynúce závery bližšie rozviesť. Najvyšší súd zastáva názor, že aj vzhľadom na charakter požadovanej
informácie (žiadosti Slovenskej republiky adresovanej Európskemu súdu pre ľudské práva v Štrasburgu
o preskúmanie rozsudku Veľkou komorou vo veci Labsi v. Slovenská republika, a to v celom znení a
vrátane všetkých príloh) žalovaný mohol žalobcovi sprístupniť aspoň časť uvedených dokumentov, ak
nie dokument celý, nakoľko nie je dôvodné sa domnievať, že by celý text podaní, ktoré boli predmetom
žiadosti o sprístupnenie informácií, sú takého charakteru, že by ich nesprístupnenie prichádzalo do
úvahy v celom rozsahu.

49. Najvyšší súd ďalej uvádza, že základné práva a slobody upravené v Prvej hlave Dohovoru majú
priamy účinok, čo znamená, že sa ich môžu priamo domáhať účastníci konania pred vnútroštátnym
orgánom (teda aj súdom). Článok 40 ods. 2 Dohovoru je z hľadiska systematického obsiahnutý v
Druhej hlave nazvanej „Európsky súd pre ľudské práva" a upravujúcej predovšetkým inštitucionálne a
procesné otázky tohto súdu a konania pred ním. Článok 40 ods. 2 Dohovoru bližšie vykonáva pravidlo
33 Rokovacieho poriadku ESĽP, avšak nakoľko sa jedná o interný akt tohto súdu, na účely tohto konania
na úseku slobodného prístupu k informáciám nie je relevantný. Pre žalovaný správny orgán a v zmysle
zákona č. 211/2000 Z.z. vystupujúci v pozícií povinnej osoby nie je tento interný akt ESĽP záväzný.
Aplikácia článku 40 ods. 2 Dohovoru v spojení s pravidlom 33 Rokovacieho poriadku ESĽP by bola
relevantná v prípade, ak by sa oprávnená osoba so žiadosťou o sprístupnenie informácie obrátila na
príslušný orgán ESĽP. Pokiaľ sa však oprávnená osoba s takouto žiadosťou obrátila na vnútroštátny
orgán majúci postavenie povinnej osoby (§ 3 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z.), rieši sa legalita žiadosti o
sprístupnenie informácií na úrovni vnútroštátnej, a to primárne v režime zákona č. 211/2000 Z.z. V tomto
konkrétnom prípade zároveň povinná osoba chráni záujem tretieho subjektu (ESĽP) a pokiaľ článok 40
ods. 2 Dohovoru v spojení s pravidlom 33 Rokovacieho poriadku ESĽP deklaruje prístupnosť spisov
verejnosti, za predpokladu, že predseda komory z dôvodu ochrany morálky, verejného poriadku alebo
národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo ak je to v záujme maloletých alebo ochrany
súkromného života strán, alebo v rozsahu nevyhnutnom podľa názoru predsedu v osobitných prípadoch,
kedy by zverejnenie mohlo byť na ujmu spravodlivosti, ako aj z vlastného podnetu alebo na základe
žiadosti niektorej zo strán alebo ktorejkoľvek dotknutej osoby, nerozhodne inak, treba predpokladať,
že stranou predložené dokumenty (v tomto prípade žiadosť Slovenskej republiky adresovaná ESĽP
o preskúmanie rozsudku Veľkou komorou vo veci Labsi v. Slovenská republika, a to v celom znení a
vrátane všetkých príloh) sú verejnosti prístupné. Zároveň z obsahu súdneho spisu nevyplýva, že by
žalovaný žiadal (hoci aj v priebehu konania) o utajenie príslušných dokumentov. Z toho teda vyplýva,
že povinná osoba nemôže odmietnuť poskytnutie informácie s odvolaním sa na ochranu zachovania
autority a nestrannosti súdnej moci tretieho subjektu (ESĽP), pokiaľ pravidlá, podľa ktorých sa tento
subjekt riadi, umožňujú sprístupňovanie dokumentov verejnosti.
50. Námietku žalovaného, že krajský súd vec prejednal nad rámec žalobných dôvodov, čím mal
porušiť § 134 ods. 1 SSP, najvyšší súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Žalobca v podanej žalobe
(okrem iného) namietal nepreskúmateľnosť a nesprávne právne posúdenie v časti zaoberajúcej sa
legitímnym dôvodom, na základe ktorého nemožno sprístupniť informácie; poukazoval na to, že žiadal
o sprístupnenie informácie týkajúcej sa právoplatne skončeného konania. Krajský súd k tomu uviedol,
že rozsudok vo veci Labsi v. Slovenská republika sa stal právoplatným dňa 24. septembra 2012, teda už
predtým ako žalobca požiadal o informáciu žiadosťou zo dňa 6. novembra 2012 (ďalej viď bod 46 tohto
rozhodnutia). Najvyšší súd má za to, že krajský súd neprekročil rozsah a dôvody žaloby, iba tieto dôvody
doplnil o ďalší a bližšie špecifikovaný dôvod majúci však základ v už žalobcom uplatnenom dôvode
spočívajúcom v nesprávnom posúdení veci v časti týkajúcej sa legitímneho dôvodu nesprístupnenia
ním požadovanej informácie. Opačný výklad by podľa názoru najvyššieho súdu viedol k prílišnému
formalizmu, ktorý nezohľadňuje účel a zmysel relevantných zákonných noriem a súdneho konania
ako takého. Na podporu uvedeného tvrdenia možno poznamenať, že podľa názoru Ústavného súdu
Slovenskej republiky, prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov účastníkov občianskeho súdneho



konania, ktoré ide nad rámec zákona alebo nemá základný význam pre ochranu zákonnosti, nie je v
súlade s ústavnými princípmi spravodlivého procesu (Nález Ústavného Súdu Slovenskej republiky z 27.
októbra 2004, sp. zn. II. ÚS 174/2004).

51. Vzhľadom na vyššie uvádzané skutočnosti, najvyšší súd námietky žalovaného uvedené v kasačnej
sťažnosti vyhodnotil ako nedôvodné, keďže tieto neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť
napadnutého rozhodnutia krajského súdu. Z týchto dôvodov potom najvyšší súd kasačnú sťažnosť podľa
§ 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. Právny názor najvyššieho súdu v danej veci vychádza z názoru
vysloveného v rozsudku sp. zn. 7Sžik/1/2019 zo dňa 29. októbra 2019.

VII.
52. Vo vzťahu k návrhu žalovaného na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti najvyšší súd
uvádza, že v predmetnej veci návrh na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti podal orgán
verejnej správy. Na tomto mieste je potrebné ďalej uviesť, že inštitút odkladného účinku má primárne
poskytovať ochranu žalujúcej fyzickej osobe, právnickej osobe, ďalšiemu účastníkovi konania, osobe
zúčastnenej na konaní pred výkonom napadnutého rozhodnutia, avšak v záujme zachovania zásady
rovnosti účastníkov konania v konaní pred správnym súdom nie je možné „obrať" o túto možnosť aj
samotný orgán verejnej správy (§ 5 ods. 9 SSP). Hrozba závažnej ujmy však na strane orgánu verejnej
správy bude menej častá, ako hrozba závažnej ujmy na strane žalobcu, prípadne ďalších osôb už
vyššie zmienených (viď napríklad uznesenie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky zo 16. júla
2015, č. k. 7 Ads 182/2015-25). Vznik takto chápanej ujmy musí byť v príčinnej súvislosti s výkonom, či
iným právnym následkom plynúcim z rozhodnutia krajského súdu. Zatiaľ, čo žalujúca fyzická, právnická
osoba, ďalší účastník konania, osoba zúčastnená na konaní, bude spravidla spájať ujmu so svojimi
subjektívnymi právami, žalovaný orgán verejnej správy tieto subjektívne práva nemá. Úlohou orgánu
verejnej správy je v správnom súdnom konaní hájiť zákonnosť ním vydaného rozhodnutia. Uvedené
však neznamená, že podanému návrhu orgánom verejnej správy na priznanie odkladného účinku
kasačnej sťažnosti nebude možné za žiadnych okolností vyhovieť; pôjde však o výnimočné prípady,
kedy odloženie účinkov rozhodnutia krajského súdu bude podmienené okrem hrozby závažnej ujmy aj
ochranou dôležitého verejného záujmu. Za ohrozenie dôležitého záujmu je možné aj v zmysle uznesenia
rozšíreného senátu Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 2Ans 3/2006 považovať
napríklad navrátenie vodičského oprávnenia duševne chorej osobe, vystavenie zbrojného preukazu
nebezpečnému recidivistovi, alebo udelenie povolenia k obchodu s vojenským materiálom zločinnému
podniku.

53. Najvyšší súd pri posudzovaní dôvodnosti návrhu žalovaného na odkladný účinok kasačnej sťažnosti,
a to aj vo svetle vyššie uvedeného, dospel k záveru, že nie je daný zákonný dôvod na priznanie
odkladného účinku kasačnej sťažnosti, keďže aplikáciou právneho názoru krajského súdu v danej veci
by žalovanému ako orgánu verejnej správy nemohla vzniknúť závažná ujma. Ani žalovaným uvádzané
dôvody v návrhu na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti nie sú spôsobilé privodiť mu
závažnú ujmu predpokladanú procesným predpisom. Rovnako žalovaný nepreukázal, že by mu v
dôsledku trvania účinkov rozsudku krajského súdu priamo hrozila závažná ujma. Najvyšší súd preto s
poukazom na § 447 ods. 2 veta posledná SSP v spojení s § 188 SSP návrh žalovaného na priznanie
odkladného účinku kasačnej sťažnosti zamietol. Taktiež vzhľadom na nesplnenie už prvej z podmienok
stanovených vo vyššie citovanom ustanovení § 447 ods. 1 SSP sa najvyšší súd nezaoberal tým, či
priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti nebude v rozpore s verejným záujmom.
VIII.
54. O náhrade trov kasačného konania Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol podľa § 167 ods. 1
SSP, § 175 ods. 2 SSP v spojení s § 467 ods. 1 SSP. Žalovaný v kasačnom konaní úspech nemal, preto
mu právo na náhradu trov kasačného konania najvyšší súd nepriznal. Najvyšší súd priznal žalobcovi voči
žalovanému právo na úplnú náhradu trov kasačného konania, pričom o výške náhrady trov rozhodne
po právoplatnosti rozsudku krajský súd samostatným uznesením.

55. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods.
9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.
mája 2011).



Poučenie:

Proti tomuto rozsudku  nie je prípustný opravný prostriedok.