Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 19Co/257/2014 z 17. 12. 2014 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trenčín z 17. decembra 2014, sp. zn. 19Co/257/2014, ECLI:SK:KSTN:2014:3712211653.2 Krajský súd Trenčín | 19Co/257/2014 | ECLI:SK:KSTN:2014:3712211653.2 | 2014-12-17 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: § 219 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/64c6b8ea-a31b-4fa4-be43-78acff9d294c Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2014:3712211653.2 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/257/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3712211653
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Škultétyová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3712211653.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Viery Škultétyovej a sudkýň JUDr. Beáty
Čupkovej a JUDr. Aleny Záhumenskej v právnej veci navrhovateľa J., zastúpeného O. proti odporcovi R.,
o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného
súdu Považská Bystrica, č.k. 3C/120/2012-22 zo dňa 04. októbra 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal zaplatenia sumy
4.359,01 Eur z titulu majetkovej škody a sumu 871,80 Eur z titulu nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Považská Bystrica. Okresný súd po právnej stránke
svoje rozhodnutie odôvodnil § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného v čase podania žiadosti o
udelenie poverenia, ďalej § 3 ods. 1 písm. d), ods. 2, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, 2, 4 a § 9 ods. 1, 2 zákona
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, založil
na skutkovom základe vyplývajúcom z exekučného spisu Okresného súdu Považská Bystrica, sp. zn.
6Er/847/2011. Z uvedeného spisu zistil, že dňa 09.06.2011 spísal navrhovateľ v procesnom postavení
oprávneného u súdneho exekútora E.. K. F. do zápisnice návrh na vykonanie exekúcie proti povinnej
E. Y. za účelom vymoženia pohľadávky, a to na základe exekučného titulu - rozhodcovský rozsudok
Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s. Súdny exekútor
zaevidoval návrh pod sp. zn. EX 11037/11 a doručil Okresnému súdu Považská
Bystrica dňa 16.08.2011 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, pričom exekučná vec bola
na exekučnom súde zaevidovaná pod sp. zn. 6Er/847/2011. Okresný súd Považská Bystrica vydal
dňa 25.08.2011 uznesenie, č.k. 6Er/847/2011-11, ktorým žiadosť exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie zamietol z dôvodu, že rozsudok rozhodcovského súdu nie je spôsobilým exekučným
titulom. Proti predmetnému uzneseniu nepodal oprávnený odvolanie a nadobudlo právoplatnosť a
vykonateľnosť dňa 28.09.2011. Exekučné konanie bolo následne uznesením, č.k. 6Er/847/2011-12 zo
dňa 06.10.2011 zastavené. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 20.10.2011. V danej súvislosti
doplnil, že v exekučnom spise sa nenachádza žiadna urgencia zo strany navrhovateľa za účelom
rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ako ani sťažnosť
navrhovateľa na prieťahy v konaní adresovaná predsedovi okresného súdu. V zmysle
zákona č. 514/2003 Z. z. zisťoval existenciu podmienok, ktoré zakladajú objektívnu zodpovednosť štátu
za vznik škody, a ktoré musia byť splnené súčasne: 1) nesprávny úradný postup pri rozhodovaní o
návrhu na zmenu súdneho exekútora, 2) vznik škody a 3) príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným
postupom a vzniknutou škodou. Mal za to, že na predmetné exekučné konanie sa vzťahuje zákon č.
233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a



doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov. Ako dôkaz na podporu svojich tvrdení o vzniku
prieťahov konaní navrhovateľ navrhol pripojenie súdneho spisu exekučného súdu. Vlastným šetrením
zistil, že ide o spis Okresného súdu Považská Bystrica, sp. zn. 6Er/847/2011 a z uvedeného exekučného
spisu považoval za preukázané, že dňa 16.08.2011 bola na exekučný súd doručená žiadosť súdneho
exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej exekučný súd rozhodol dňa 25.08.2011
tak, že ju zamietol, t. j. 9 dní po jeho doručení. Tým považoval tvrdenie navrhovateľa, že
exekučný súd bol 102 dní nečinný pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia, za
vyvrátené. Ďalej poukázal na skutočnosť, že podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku sa lehota
15 dní od doručenia žiadosti vzťahuje len na situáciu, keď súd vydá poverenie pre
exekútora, aby vykonal exekúciu. Z textu ustanovenia nevyplýva, žeby procesná lehota 15 dní dopadala
aj na prípady, keď súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so
zákonom a žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Okrem
uvedeného zdôraznil, že podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, v znení účinnom v čase podania
žiadosti na súd, sa lehota 15 dní od doručenia žiadosti v žiadnom prípade nevzťahuje na situáciu, keď
súd rozhoduje o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na základe exekučného titulu podľa
§ 41 ods. 2 písm. c) a d) Exekučného poriadku. Z tohto pohľadu potom podľa jeho názoru nebolo
možné konštatovať žiadne porušenie lehoty na rozhodnutie. V danom prípade súd rozhodol o žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia do 9 dní od jej doručenia, čím nedošlo ani k prekročeniu lehoty
stanovenej § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Pokiaľ ide o nárok navrhovateľa na náhradu majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, po preskúmaní veci konštatoval, že ani v tomto smere návrh nie je dôvodný.
Zopakoval, že navrhovateľ žiadal vykonať exekúciu na základe rozhodcovského rozsudku vydaného
rozhodcovským súdom, pričom išlo o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy a exekučný súd musí
vzhľadom na ust. § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v nadväznosti na ustanovenia
o ochrane spotrebiteľov vždy ex offo skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje spotrebiteľa na
plnenie právom nedovolené, v rozpore s dobrými mravmi. Z exekučného spisu vyplýva, že
exekučný súd pred rozhodnutím o žiadosti o udelenie poverenia na uskutočnenie exekúcie
dôsledne preskúmal súlad žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu
na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom. Predmetný prieskum exekučný súd vykonal
a zistil, že exekúciu nemožno vykonať. Z uvedeného mu vyplynulo, že exekučný súd pri rozhodovaní
o žiadosti o udelenie poverenia na uskutočnenie exekúcie v predmetnej exekučnej veci neprekročil
svoju právomoc a na vec nemožno aplikovať ust. § 6 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého
pri prekročení právomoci orgánom verejnej moci nie je potrebné, aby bolo rozhodnutie zrušené alebo
zmenené. Pripomenul, že predmetné uznesenie exekučného súdu nebolo do dňa vyhlásenia tohto
rozsudku zmenené alebo zrušené príslušným orgánom pre nezákonnosť, pričom preukázanie splnenia
tejto podmienky v danej veci považoval za podstatné v zmysle ust.§ 5 a § 6 zákona č. 514/2003 Z.
z. pre ustálenie vzniku zodpovednosti štátu za škodu. K požiadavke navrhovateľa,
aby súd konštatoval porušenie jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, uviedol, že
existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže určiť len Ústavný súd Slovenskej republiky,
ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a právnických osôb. Vzhľadom na
skutočnosť, že nemal preukázané splnenie všetkých podmienok pre vznik zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci, a to nesprávny úradný postup súdu spočívajúci v nedodržaní lehoty
na vydanie súdneho rozhodnutia o žiadosti na udelenia poverenia, ako ani existenciu nezákonného
rozhodnutia súdu, ktoré by bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom, ďalej sa
nezaoberal tvrdenou škodou, ani nemajetkovou ujmou, ale návrh navrhovateľa ako nedôvodný v celom
rozsahu zamietol. Z uvedeného dôvodu ani nerozhodoval o základe veci medzitýmnym rozsudkom tak,
ako to navrhoval navrhovateľ. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p., a
nakoľko odporcovi žiadne trovy konania nevznikli, rozhodol tak, že mu náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., a to, že v spojení s § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. sa mu postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., v konaní rozhodoval
vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g) O.s.p.), súd prvého stupňa
nesprávne právne posúdil podľa § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.
h) O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy a
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd
prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu, postupujúc podľa §
101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. Navrhovateľ
uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich k tomu, že sudcu, ktorému



bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu, je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že
krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení
na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za
nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Uviedol, že konečné rozhodnutie
vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v
rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 O.s.p.,
proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých
je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie nariadeného pojednávania
z dôležitého dôvodu. Nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom
rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých
omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli
dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie
svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený s
obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom o prednesom vyjadriť a sám
nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa
neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké
oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej
veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal
dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež
na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť
súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany,
ale aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy,
pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd
vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný
a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil
skutkový základ dokazovaním, ktoré obsah a rozsah si určil sám, kedy navrhovateľ žiadal
vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný spis. Žiadal preto, aby odvolací súd zrušil
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý
rozsudok okresného súdu je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Pokiaľ sa jedná o skutkové zistenia, vyhodnotenie rozhodujúcich skutočností a právne posúdenie veci, v
tomto smere sa odvolací v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto
prípade nie je potrebné opakovať (§ 219 ods. 2 O.s.p.), keďže ani zo strany odvolateľa neboli v priebehu
odvolacieho konania tvrdené také skutočnosti, s ktorým by sa nevysporiadal súd prvého
stupňa v dôvodoch napadnutého rozhodnutia.

Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov
na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov
konania na spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná
skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd prvého stupňa ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil
a aj náležite vyhodnotil.
Prvostupňový súd je vo svojej argumentácii, obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia,
koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné a jeho argumenty podporujú príslušný záver o
neodôvodnenosti nároku navrhovateľa. Rozhodnutie súdu prvého stupňa je presvedčivé, premisy
zvolené v rozhodnutí, rovnako aj závery, ku ktorým na základe týchto premís prvostupňový súd dospel,
sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne a spravodlivé.

V sporovom konaní, o ktoré ide aj v prejednávanej veci, platí dispozičná a prejednacia
zásada. Prejednacia zásada spočíva v tom, že tvrdenie skutočností a navrhovanie dôkazov, ktorú ich
preukazujú, je zásadne vecou účastníkov konania. Úprava vychádza z toho, že iniciatíva
pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch a ukladá im označiť dôkazy k preukázaniu
tvrdenia. Účastník má teda povinnosť tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1 O.s.p.) a
povinnosť dôkazu. K splneniu tejto povinnosti je viazaný každý účastník konania. Pokiaľ navrhovateľ



poukazuje na § 101 ods. 2 O.s.p. a na to, že súd nepostupoval správne, keď vykonal pojednávanie
bez prítomnosti navrhovateľa, odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa postupoval správne pokiaľ
nepristúpil na rôzne konštrukcie navrhovateľa, ktoré sťažujú priebeh konania a postup súdu v ňom.
Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. predpokladá prejednanie veci v neprítomnosti takého účastníka za
predpokladu, že sa účastník nedostaví na pojednávanie a nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie.
Navrhovateľ možnosť zúčastniť sa na pojednávaní bez ospravedlniteľného dôvodu nevyužil bez toho,
aby mal na to dôležité dôvody, preto súd prvého stupňa správne vo veci rozhodoval v zmysle § 101
ods. 2 O.s.p. v neprítomnosti riadne predvolaného navrhovateľa, ako aj v neprítomnosti
riadne predvolaného odporcu, ktorý svoju neúčasť ospravedlnil a nežiadal o odročenie pojednávania.
Súd prvého stupňa sa riadne zaoberal vyhodnotením žiadosti navrhovateľa o odročenie pojednávania,
resp. zrušenia pojednávania. V tomto smere odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na vecne správne
odôvodnenie súdu prvého stupňa na strane 7 ods. 1 napadnutého rozsudku (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Odvolací súd zároveň zdôrazňuje, že nebolo porušené právo na kontradiktórne konanie s tým, že
podľa § 115 ods. 1, 2 O.s.p., ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, súd nariadi
na prejednanie veci samej pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov konania a všetkých, ktorých
prítomnosť je nevyhnutná. Právo účastníka, aby jeho vec bola prejednaná verejne a v jeho prítomnosti,
zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, je potrebné chápať tak, že súd je povinný umožniť
účastníkovi uplatnenie práva konať a rozhodnúť v jeho prítomnosti. Účastníci konania
majú procesno - dôkaznú povinnosť, teda povinnosť uviesť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Za
dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký
posudok, správy a vyjadrenia orgánov fyzických a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch svedkov.
Podľa § 129 ods. 1 O.s.p. možno vykonať dokazovanie listinami tak, že predseda senátu (samosudca)
na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oboznámi jej obsah. Podľa § 122 ods. 1 O.s.p.
súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní, ak neboli splnené podmienky na vydanie rozhodnutia bez
ústneho pojednávania.

Navrhovateľ v množstve svojich podaní tvrdí, že súd mu svojim postupom odňal možnosť konať pred
súdom. Ako vyplýva z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu
Slovenskej republiky, všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam.

V danej veci bolo nariadené pojednávanie na konkrétny termín. Navrhovateľ bol na
toto pojednávanie, na ktorom sa zároveň mohol oboznámiť s vyjadrením odporcu k návrhu na začatie
konania, predvolaný, bez ospravedlnenia sa na pojednávanie nedostavil, požiadal síce o jeho odročenie,
ale súd prvého stupňa sa riadne zaoberal vyhodnotením jeho žiadosti tak ako je vyššie uvedené. Krajský
súd poukazuje na skutočnosť, že v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní
rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv, teda právo
vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom. Na pojednávaní sa súd
prvého stupňa oboznámil s obsahom spisu a s obsahom exekučného spisu. Pokiaľ teda
súd prvého stupňa na pojednávaní vykonal dôkazy navrhované navrhovateľom a
poskytol možnosť obom účastníkom zúčastniť sa pojednávania, čím mali možnosť vyjadriť sa k dôkazom,
resp. navrhnúť ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, takýmto postupom súdu prvého stupňa
nedošlo k porušeniu princípov kontradiktórnosti a princípu rovnosti zbraní ako základných definičných
prvkov práva na spravodlivé súdne konanie. Súd prvého stupňa dodržal zásadu priamosti a ústnosti
vykonávania dôkazov ako jednu zo základných zásad občianskeho súdneho poriadku.

Právu účastníka konania vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zodpovedá aj povinnosť súdu
umožniť účastníkovi, aby sa vyjadril ku každému dôkazu, ktorý súd vykonal a ktorý môže obsahovať
zistenie významné pre rozhodnutie. Tento postup bol zo strany okresného súdu postupom podľa §
122 ods. 1 v spojení s § 123 O.s.p. dodržaný. Súd prvého stupňa dodržal zásadu priamosti a ústnosti
vykonávania dôkazov ako jednu zo základných zásad občianskeho súdneho konania, ktorú zaručuje
nielen ústava (čl. 48 ods. 2), ale aj Dohovor (čl. 6 ods. 1), keďže táto zásada je súčasťou práva účastníkov
konania na spravodlivé prejednanie veci, týkajúce sa ich občianskych práv a
záväzkov a je aj zároveň špecifickým vyjadrením zásady kontradiktórnosti sporového konania. Práve zo
strany prvostupňového súdu je dodržanie práva účastníka konania vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným
dôkazom v zhode i s judikatúrou, o ktorú sa opiera aj ESĽP, ktorý vyslovil, že súčasťou koncepcie
spravodlivého súdneho konania je zásada kontradiktórnosti, v súlade s ktorou musia



mať účastníci nielen právo navrhnúť všetky dôkazy, ktoré považujú za nevyhnutné
na preukázanie svojich tvrdení, ale aj právo byť oboznámený a vyjadriť sa ku všetkým
dôkazom a vyjadreniam predloženým s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu. Vo vzťahu ku
princípu rovnosti zbraní, ktorý bol prvostupňovým súdom dodržaný, bola poskytnutá obom účastníkom
konania primeraná možnosť predložiť svoje návrhy. Pokiaľ súd prvého stupňa v rámci vykonávaného
dokazovania vytvoril procesný priestor obom sporovým stranám na navrhovanie dôkazov, oboznámenie
sa a vyjadrenie sa k nim, tak neodňal navrhovateľovi ako účastníkovi možnosť konať pred súdom, teda
rešpektoval judikatúru ústavného súdu a ESĽP. Postupom súdu prvého stupňa nedošlo k porušeniu
práva vyjadriť sa ku každému z vykonaných dôkazov v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
k porušeniu zásad priamosti a ústnosti vykonávania dôkazov a kontradiktórnosti sporového konania,
teda zásad obsiahnutých v príslušných ustanoveniach O.s.p., v práve na spravodlivý proces, ako ho
vykladá ústavný súd a ESĽP.

Pokiaľ navrhovateľ spochybňuje v konaní zákonného sudcu s poukazom na § 15 ods. 1 O.s.p.,
odvolací súd zdôrazňuje, že o vylúčení zákonného sudcu už rozhodoval vo veci sp. zn.
19NcC/31/2013, a to tak, že sudcu súdu prvého stupňa z prejednávania a rozhodovania tejto
veci nevylúčil, nakoľko nezistil dôvody na jeho vylúčenie. Z tohto dôvodu súd prvého stupňa nemal dôvod
vyčkávať na ďalšie rozhodnutia súvisiace s otázkou zaujatosti. Odvolací súd pritom v aktuálnom konaní
nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by spochybňovali nestrannosť zákonného sudcu. Samotný subjektívny
názor účastníka konania, že v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a
rozhodovania veci, nezakladá bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého
rozhodovania. Dôvod na vylúčenie sudcu nezakladá ani skutočnosť, že sudca má prejednať a
rozhodnúť vec, v ktorej žalovaným je súd, na ktorom je sudca a vykonáva súdnictvo.

Okrem toho v prejednávanej veci je podstatné pripomenúť tú skutočnosť, ako správne konštatoval súd
prvého stupňa v odôvodnením napadnutého rozsudku, že na základe žiadosti o udelenie poverenia zo
strany súdneho exekútora vydáva exekučný súd uznesenie o zamietnutí žiadosti o
udelenie poverenia dokonca v zákonom stanovenej 15-dňovej lehote na vydanie poverenia pre súdneho
exekútora, z čoho vyplýva, že v tejto súvislosti nemožno konštatovať jeho nesprávny úradný postup
spočívajúci v oneskorení s vydaním rozhodnutia.

Vo zvyšku, ako bolo vyššie uvedené, odvolací súd v náväznosti na § 219 ods. 2 O.s.p. poukazuje v
celom rozsahu na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvého stupňa, s ktorým sa v
celom rozsahu stotožňuje.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142
ods. 1 a § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho konania
priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy
odvolacieho konania nevyplývajú.

Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .