Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 24CoE/282/2016 z 25. 9. 2017 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trnava z 25. septembra 2017, sp. zn. 24CoE/282/2016, ECLI:SK:KSTT:2017:2715202967.1 Krajský súd Trnava | 24CoE/282/2016 | ECLI:SK:KSTT:2017:2715202967.1 | 2017-09-25 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 44 ods. 2 EP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/1d65a6c8-5613-42df-9990-35e699a05858 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2017:2715202967.1 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24CoE/282/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2715202967
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Dudášová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2715202967.1

Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a sudcov:
JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Martin Holič, v exekučnej veci v prospech oprávneného:
BENCONT COLLECTION, a.s., IČO 47 967 692, so sídlom Bratislava, Vajnorská 100/A, zast.
splnomocnencom: JUDr. Veronika Kubriková, PhD., advokátka so sídlom Bratislava, Martinčekova
13, proti povinnému: L. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom B., G. XXXX/XX, pre vymoženie 647,05 eur
s príslušenstvom a trov exekúcie, o žiadosti súdneho exekútora: JUDr. Pavel Halás, Exekútorský
úrad Bratislava, Popradská 70, pod sp. zn. EX 1433/15, o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Skalica zo dňa 02.03.2016, č.k.
7Er/758/2015-54, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie žiadosť súdneho exekútora JUDr. Pavla Halása o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil použitím ustanovení § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku, § 3 ods. 1, § 4 ods. 1, § 40 psím. a), § 45 ods. 1, 2 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní, § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 2, 4 písm. r), ods. 5 Občianskeho zákonníka, Smernicou Rady
93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a nálezom Ústavného
súdu SR sp. zn. II ÚS 498/2010.

3. Vecne súd prvej inštancie argumentoval tým, že exekučný titul v tomto konaní predstavuje
rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri ROZHODCOVSKÁ,
ARBITRÁŽNA a MEDIAČNÁ, a.s., sp. zn. II-C/0411/0043 zo dňa 11.06.2012. Základný právny vzťah
medzi účastníkmi vznikol na základe Zmluvy o úvere uzatvorenej medzi právnym predchodcom
oprávneného Poštovou bankou, a.s. a povinným dňa 13.11.2008 (ďalej len „zmluva o úvere“), ktorú
povinný riadne a včas neplnil. Zo zmluvy o úvere mal súd prvej inštancie možnosť zistiť, že sa v
predmetnej veci jedná jednoznačne o úver spotrebiteľský. Rozhodcovská doložka sa nachádza v
bode 10.2.2 Všeobecných obchodných podmienok t.j. vo vopred pripravenom formulárovom znení
a povinný túto doložku prijal súčasne so zmluvou o úvere. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že
preskúmavanú rozhodcovskú doložku možno považovať za neprimeranú, nakoľko je uzavretá v ten istý
deň ako predchodca oprávneného uzavrel s povinným zmluvu o úvere, bola uzavretá vo formulárovej
podobe, ktorú predkladal predchodca oprávneného povinnému, nebola individuálne vyjednaná, jej
obsah nemohol povinný nijakým spôsobom ovplyvniť, pričom o poučení povinného ako spotrebiteľa o
rozdiele medzi štátnym a rozhodcovským súdnym procesom niet ani zmienky. Veriteľ mohol na základe
takejto rozhodcovskej zmluvy predložiť na prejednanie rozhodcovi, ktorého sám určil a vylúčiť tak
súd, ktorý by bol inak príslušný. V zmysle zmluvných dojednaní v rozhodcovskej zmluve si spotrebiteľ
nemohol nijakým spôsobom presadiť príslušnosť inak príslušného súdu v zmysle občianskoprávnych



predpisov, nakoľko bol už dopredu určený rozhodcovský súd. Na základe tejto rozhodcovskej doložky
spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči nárokom dodávateľa
na riadnom súde v mieste svojho bydliska. Rozhodcovská doložka v predmetnej veci, ktorá mala
založiť legitimitu pre exekučný titul v predmetnom konaní, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým, že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si
spôsob riešenia prípadného sporu tým, že určuje na prejednanie rozhodcovský súd. V žiadnom prípade
nemožno považovať za individuálne dohodnutú doložku, ktorá je vopred naformulovaná dodávateľom
a spotrebiteľ nemal možnosť jej obsah ovplyvniť. Na základe uvedeného súd prvej inštancie dospel k
záveru, že dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli
vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu zaručujú kogentné
ustanovenia Občianskeho zákonníka vykladané v súlade so smernicou č. 93/13/EHS. Rozhodcovská
doložka obsiahnutá v zmluvných dojednaniach, ktorá je individuálne nedojednaná vylučujúc súd inak
príslušný, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle výkladu § 53 ods. 1 a § 53 ods. 4 písm.
r) Občianskeho zákonníka v znení platnom v čase uzavretia zmluvy. Neplatná rozhodcovská doložka
nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť, a preto rozhodcovský
rozsudok je nulitný a ako exekučný titul je neúčinný. Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola
založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako
celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť (ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na
základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci
exekúcie domáhať. Tým je daný rozpor exekučného titulu so zákonom, čo je dôvodom na zamietnutie
žiadosti o udelenie poverenia v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.

4. Proti tomuto rozhodnutiu podal prostredníctvom svojho splnomocnenca odvolanie oprávnený, ktorým
sa domáhal, aby príslušný súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zmenil tak, že žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovuje, alternatívne, aby príslušný súd
napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
Odvolanie odôvodnil tým, že: v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. (§ 205 ods. 2
písm. a) O.s.p.); súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d) O.s.p.); rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.); doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože
sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené, a má byť nimi preukázané, že
v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok neprávne rozhodnutie vo veci samej, odvolateľ
nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p., ich účastník konania bez svojej viny nemohol značiť
alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa (§ 205 ods. 2 písm. e) O.s.p.); v tej istej veci sa
už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie (§ 221 ods. 1 písm. d)
O.s.p.); účastníkovi konania - oprávnenému sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom
(§ 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.); a nakoniec, že súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil
tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (§ 221
ods. 1 písm. h) O.s.p.). V rozsiahlom odôvodnení odvolania sa oprávnený odvolával na množstvo
uznesení odvolacích súdov v SR (Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 18CoE/633/2011-25 zo dňa
26.6.2012, Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 2CoE/292/2012 - 59, Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 9CoE/27/2011 zo dňa 21.12.2011), uznesenie Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 4 Cdo/159/2009
zo 16.6.2009), rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR (sp. zn. N23 Cdo/1201/2009 z 29.6.2010 a sp.
zn. 23Cdo/4895/2009 z 28.4.2010) ako aj nálezov a uznesení Ústavného súdu SR (PL. ÚS 21/08 z
23.9.2009, III. ÚS 153/07 z 18.10.2007, III. ÚS 171/06 z 5.4.2007, III. ÚS 23/2013-8, ÚS 2/2002, II. ÚS
499/2012, II. ÚS 242/07 z 3.7.2008, I. ÚS 17/01 z 19.4.2001, II. ÚS 244/09 z 29.9.2009, I. ÚS. 390/08 z
23.4.2009, IV. ÚS 110/09 z 2.4.2009, I. ÚS 335/06 z 30.10.2007, III. ÚS 264/08 z 29.9.2005). Oprávnený
dôvodil, že súd prvej inštancie rozhodol v rozpore s konštantnou rozhodovacou praxou, čím zasiahol do
princípu právnej istoty. Právoplatný rozhodcovský rozsudok je prekážkou pre opätovné prejednanie veci,
je právne záväzný rovnako ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu a po uplynutí lehoty na plnenie
je vykonateľný, t. j. spôsobilý byť podkladom pre exekúciu. Exekučný súd nie je oprávnený skúmať
materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, skúmať rozhodcovské konanie ani zmluvu, na základe
ktorej bol rozhodcovský rozsudok vydaný. Výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov a
pre všetky orgány; len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova, predstavuje
teda prekážku res iudicata. Súd prvej inštancie išiel nad rámec zákona, keď nerešpektoval ustanovenie §
35 a § 40 a nasl. z. č. 244/2002 Z. z. Ani ustanovenie § 45 ZoRK neumožňuje exekučnému súdu skúmať
vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, hodnotiť skutkovú a právnu stránku prípadu, vykonávať k
tomu potrebné dokazovanie a vydávať rozhodnutie vo veci samej. Exekučný súd nie je vecne príslušný



vo veci konať ako súd vyššej inštancie, kasačný súd, alebo súd konajúci o opravnom prostriedku.
Rozsah preskúmavacej pôsobnosti exekučného súdu vo vzťahu k rozhodcovským rozsudkom je v
štádiu rozhodovania o udelení poverenia totožný s rozsahom jeho preskúmavacej pôsobnosti vo
vzťahu k rozsudkom súdov. Môže skúmať právomoc rozhodcovského súdu, avšak nie hmotnoprávne
aspekty uplatnenia tejto právomoci. Uviedol, že pôvodný veriteľ Poštová banka, a.s. bola v čase
uzatvárania úverovej zmluvy podľa § 93 ods. 1 z. č. 483/2001 Z. z. o bankách povinná ponúknuť svojim
klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovská doložka dohodnutá
vo Všeobecných obchodných podmienkach a v Obchodných podmienkach pre úver, bola dohodnutá
riadne a v súlade so zákonom. Súd prvej inštancie nesprávne aplikoval ust. § 53 ods. 4 Občianskeho
zákonníka nakoľko arbitrárne a nezákonne skúmal platnosť rozhodcovskej doložky a porušením čl.
2 ods. 3 Ústavy SR konštatoval per se neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že spôsobila
hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach ku škode spotrebiteľa, bez uvedenia v čom má údajná
nerovnováha spočívať. Exekučný súd nijako neskúmal vôľu povinného, že nebolo preukázaný jej
nedostatok pri uzatváraní rozhodcovskej doložky, rovno, bez akýchkoľvek skutkových, či právnych
dôvodov, ju označil za neplatnú, nerešpektujúc princíp zmluvnej slobody. Zároveň sa exekučný súd
nijako nevysporiadal s odlišným právnym názorom, ktorý majú iné súdy tej istej inštancie, dokonca
samotný exekučný súd. Pričom odvolateľ poukázal na systém rozhodovania na rozhodcovskom súde,
ktorý ma byť podľa neho zabezpečiť prinajmenšom rovnakú úroveň ochrany práv sporových strán,
dlžníka ako spotrebiteľa. Oprávnený ďalej namietal, že pri skúmaní žiadosti o udelenie poverenia
vykonával samostatne nové dokazovanie skutkového stavu, na základe ktorého dospel k odlišným
právnym záverom ako rozhodcovský súd v nachádzacom konaní. Oprávnený nemal možnosť vyjadriť
sa k takto vykonávaným dôkazom a k nanovo vytvorenému skutkovému stavu. Exekučný súd uprel
oprávnenému právo byť účastným na takomto zisťovaní skutkového stavu, čím zasiahol do jeho práva
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, následne na čo konštatoval súd zrušenie účinkov rozhodcovského
rozsudku ako exekučného titulu. Takýto výklad je podľa oprávneného neprípustný z dôvodu, že
nevyhnutne predpokladá a vyžaduje inú úpravu procesných práv a povinností účastníkov konania, než
akú obsahuje exekučný poriadok a jednak odporuje systematike zákonnej úpravy pokiaľ ide o prieskum
rozhodcovských rozsudkov všeobecnými súdmi SR. Ani v jednom z týchto prvkov neposkytuje OSP,
ani Exekučný poriadok, ani ZoRK absolútne žiadnu oporu pre záver, že by exekučný súd mohol vo
vzťahu k rozhodcovskému rozsudku rozhodovať ako súd, konajúci vo veci samej a teda, napríklad,
vykonať vo veci samej dokazovanie alebo, napríklad rozsudok zrušiť, či zmeniť jeho výrok. Čo sa
týka aplikácie sekundárneho práva Európskej únie v horizontálnych vzťahoch a judikatúry Európskeho
súdneho dvora uviedol oprávnený, že nie je možné záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky oprieť o
smernicu EHS č. 93/19/EHS, nakoľko tento nepriamy normatívny akt, ktorý je súčasťou únijného práva,
je aktom výlučne sekundárnej povahy, ktorého priamy normatívny význam pre výklad národného zákona
je výlučne indikatívny, a v žiadnom prípade nie interpretačný. Pričom taktiež podľa oprávneného pokiaľ
by súd uvažoval o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, tak nie je možné brať do úvahy judikatúru
ESD, nakoľko judikatúra ESD vzťahujúca sa na rozhodcovské doložky všeobecne, alebo rozhodcovské
doložky v spotrebiteľských zmluvách, nie je voči jednotlivcom - a teda ani voči účastníkom tohto konania
- bezprostredne záväzná. Teóriu o tzv. eurokonformnom výklade právnych noriem národného práva je
možné uplatniť len v medziach vnútroštátneho právneho poriadku, ak pre to dáva národná judikatúra
interpretačný priestor, a to spôsobom, ktorý je zlučiteľný s ústavnými požiadavkami právneho poriadku.
Smernicu Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
nemožno priamo aplikovať nakoľko ide o sekundárny prameň práva a je záväzný pre každý členský
štát, nemožno ju použiť v horizontálnych vzťahoch medzi subjektmi súkromného práva, obzvlášť ak
už bola do právneho poriadku implementovaná. Zverom oprávnený dodal, že postupom exekučného
súdu bol narušený princíp rovnosti účastníkov konania, keďže bez toho, aby povinný urobil akýkoľvek
právny úkon, ho nezákonne chráni len na základe jeho postavenia. Exekučný súd nahrádza pasivitu
povinného. Oprávnený má za to, že súdy by myli viesť k dodržiavaniu zákonov a povinností, a nie
jednostranne zvýhodňovať dlžníkov, ktorí sa vlastným konaním ocitnú na prahu exekúcie. Exekučný súd
svojim postupom znemožnil uplatniť právo oprávneného priznané exekučným titulom, ktorého účinky sa
v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku.

5. Povinný odvolací návrh nepodal, k odvolaniu oprávneného sa písomne nevyjadril.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“), po
zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§
355 CSP a § 37 ods. 1 Exekučného poriadku), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie



(§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti
(§ 363 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi
odvolania (§ 380 CSP), a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné a napadnuté
uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné ako vo výroku vecne správne potvrdiť (§ 387 ods. 1 CSP).

7. Ako prvé odvolateľ namietal, že súd v exekučnom konaní bez zákonnej opory nebol oprávnený
zaoberať sa (ne)platnosťou zmluvných podmienok, s čím sa odvolací súd s poukazom na nižšie uvedené
nestotožňuje.

8. Podľa § 9a ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom od 1.7.2016, ak to povaha veci nevylučuje,
v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.

9. Podľa § 470 CSP ak nie je uvedené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti, čiže pred 1.7.2016.

10. Podľa § 243d ods. 1 Exekučného poriadku exekučné konanie na podklade rozhodcovského
rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa
osobitného predpisu (zákon č. 335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní), vydaného pred
1. januárom 2015, možno začať len do troch mesiacov od účinnosti tohto zákona. Na základe návrhu
na vykonanie exekúcie podaného po tejto lehote nemožno udeliť poverenie na vykonanie exekúcie;
rozhodcovské rozhodnutie prestáva účastníkov rozhodcovského konania zaväzovať.

11. Podľa § 243d ods. 2 Exekučného poriadku sa na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1
alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého
predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, a ktoré neboli ukončené k 1. januáru
2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014.

12. Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd
zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

13. Podľa § 44 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom v čase
vydania rozhodcovského rozsudku (ďalej len ZoRK), tuzemský rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal
právoplatným, je po uplynutí lehoty na plnenie v Slovenskej republike vykonateľný podľa osobitných
predpisov. Takýmto predpisom je Exekučný poriadok.

14. Exekučné konanie predstavuje postup súdu, súdneho exekútora, účastníkov konania pri nútenom
výkone judikovaného práva vyjadreného exekučným titulom, ktorého povaha určuje rozsah materiálneho
preskúmania exekučného titulu, žiadosti o udelenie poverenia a návrhu ako to vyplýva z ustanovenia
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Exekučný súd sa v rámci materiálneho preskúmania exekučného
titulu zameriava na skúmanie hmotno-právnych predpokladov exekučného titulu ako sú dovolenosť,
možnosť plnenia a jeho súlad s dobrými mravmi a teda skúma, či je na jeho základe možné exekúciu
vykonať, teda či tu nie sú také zákonné ustanovenia, ktoré by bránili vykonaniu exekúcie na základe
tohto exekučného titulu. Ustanovenie § 45 ZoRK umožňuje exekučnému súdu skúmať materiálnu
správnosť rozhodcovského rozsudku, z hľadísk uvedených v tomto ustanovení, a to sčasti aj bez
návrhu. Na to, aby mohla byť vykonaná exekúcia na základe rozhodcovského rozsudku, musí byť
rozhodcovský rozsudok aj v súlade s týmto ustanovením, teda nesmie byť vydaný v rozhodcovskom
konaní, ktoré trpelo vadou uvedenou v § 40 písm. a) alebo b) ZoRK, a nesmie zaväzovať na plnenie,
ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Keď rozhodcovský
rozsudok odporuje týmto zákonným ustanoveniam, tieto jeho nedostatky predstavujú hmotnoprávnu
prekážku vykonania exekúcie na jeho základe. Exekučný súd je pri postupe podľa § 45 ZoRK oprávnený
hľadieť na rozhodcovský rozsudok tak, akoby materiálne právoplatný nebol - nie je ním teda viazaný
v zmysle § 227 ods. 1 CSP a môže ho preskúmavať z hľadísk vyjadrených v § 45 ZoRK aj čo do
jeho materiálnej správnosti. Súd totiž musí počas celej doby vykonávania exekúcie dbať na to, aby
sa exekúcia vykonávala v súlade so zákonom. Naviac vyššie uvedený výklad príslušných ustanovení



ZoRK je i eurokonformný. Súdny dvor už v rade prípadov (napríklad vo veci C-240/98 až C-244/98
Océano Group Editorial a Salvat Editores, vo veci C-168/05 Mostaza Cláro, vec C-243/08 Pannon GSM
a vec C-40/08 Asturcom Telekomunicaciones), uzavrel, že systém ochrany zavedený Smernicou Rady
č. 93/13/EHS vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom
nachádza v znevýhodnenom postavení pokiaľ ide o vyjednávaciu silu ako aj o úroveň informovanosti a
táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez
toho, aby mohol ovplyvniť ich obsah. Vzhľadom na predmetné nerovné postavenie jednej zo zmluvných
strán, čl. 6 ods. 1 uvedenej smernice stanovuje, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné.
Smernica Rady č. 93/13/EHS sa má teda vykladať v tom zmysle, že súd, ktorý rozhoduje o návrhu na
nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku je povinný aj bez návrhu posúdiť neprimeranosť
sankcie obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej medzi poskytovateľom úveru a spotrebiteľom. Ak súd
rozhodne, že sankcia predstavuje nekalú zmluvnú podmienku, je jeho povinnosťou zabezpečiť, aby
spotrebiteľ nebol touto podmienkou viazaný.

15. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd uzatvára, že exekučný súd je oprávnený
i povinný, a to už v štádiu rozhodovania o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, ex offo - z úradnej povinnosti skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje povinného na
plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

16. Z obsahu spisu bolo zistené, že právny predchodca oprávneného Poštová banka, a.s. a povinný ako
uzavreli dňa 13.11.2008 zmluvu o úvere, ktorý sa povinný zaviazal splácať v pravidelných mesačných
splátkach. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy sú i Všeobecné obchodné podmienky. V časti II. bode
10.2 týchto podmienok je dohodnutá rozhodcovská doložka, ktorá spory vzniknuté zo zmluvy rieši
nasledovne: „pokiaľ bude v spore žalobcom banka, predloží spor na prerokovanie a rozhodnutie
rozhodcovskému súdu podľa jeho štatútu a rokovacieho poriadku a pokiaľ bude v spore žalobcom klient
(spotrebiteľ - povinný) je oprávnený predložiť tento spor na prerokovanie a rozhodnutie rozhodcovskému
súdu alebo všeobecnému súdu. Ak klient najneskôr pri uzavretí bankového obchodu alebo zmluvy
nedoručí banke písomné oznámenie, že s rozhodcovskou doložkou nesúhlasí, má sa za to, že ju prijal.

17. Z formy a obsahu zmluvy je zrejmé, že sa jedná o tzv. „formulárovú“ zmluvu, ktorej predtlač formulára
mal veriteľ už pripravenú a dopisoval do nej iba konkrétne údaje týkajúce sa povinného, pričom povinný
obsah tejto zmluvy, najmä vo všeobecných podmienkach, žiadnym podstatným spôsobom nemohol
ovplyvniť ani neovplyvnil. Je teda nesporné, že predmetná rozhodcovská doložka nebola individuálne
dojednaná.

18. Slovenský právny poriadok upravoval postavenie a ochranu spotrebiteľa najskôr v zák. č. 634/1992
Zb. o ochrane spotrebiteľa, ktorý bol účinný v období od 31.12.1992 do 30.6.2007. Nadväzne
dňa 1.7.2007 nadobudol účinnosť nový Zákon o ochrane spotrebiteľa č. 250/2007 Z.z., ktorý v
pôvodnom znení v § 3 ods. 3 zakotvil, že každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými
podmienkami spotrebiteľských zmluvách, ktorými sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka
alebo Obchodného zákonníka alebo aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa
uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom
neovplyvňuje; aj na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, sa
primerane použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka. Toto znenie bolo účinné až do novelizácie zák.
č. 397/2008 s účinnosťou od 1.11.2008.

19. Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. definoval spotrebiteľské zmluvy v ust. § 52 rozdielne v období
od 1.4.2004 do 31.12.2007 a rozdielne v období od 1.1.2008. S účinnosťou od 1.1.2008 Občiansky
zákonník v § 52 ods. 1 spotrebiteľskú zmluvu definuje ako každú zmluvu bez ohľadu na právnu formu,
ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Dodávateľom podľa ods. 3 cit. ust. je pritom osoba, ktorá
pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej
podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom podľa ods. 4 cit. ust. je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti.

20. Keďže právny predchodca oprávneného je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v
rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, právny predchodca oprávneného
pri uzatvorení predmetnej zmluvy vystupoval v pozícii dodávateľa v zmysle § 52 ods. 2 Občianskeho



zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy a je i veriteľom v zmysle § 3 ods. 1 zák. č.
258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č.
71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (ďalej len ako zák. č.
258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch), v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Vzhľadom na
to, že povinný pri uzatváraní a plnení predmetnej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej
činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, je potrebné ho v zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka
v uvedenom znení považovať za spotrebiteľa a zároveň je spotrebiteľom i v zmysle § 3 ods. 2 zák.
č. 258/2001 Z.z. Vzhľadom na to, že predmetnou zmluvou o úvere sa zaviazal poskytnúť právny
predchodca oprávneného ako dodávateľ povinnému ako spotrebiteľovi dočasné peňažné prostriedky
vo forme úveru a povinný ako spotrebiteľ sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť
celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom, zmluva uzavretá medzi účastníkmi spĺňa základné
náležitosti spotrebiteľského úveru v zmysle § 2 písm. a) a b) zák. č. 258/2001 Z.z. Keďže zároveň nebolo
preukázané, že by zmluva uzavretá medzi účastníkmi bola niektorou zo zmlúv vymenovaných v § 1 ods.
2 zák. č. 258/2001 Z.z., nie je vylúčená spod jurisdikcie tohto zákona.

21. Z uvedeného potom vyplýva, že právny vzťah medzi účastníkmi založený predmetnou zmluvou o
úvere, bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného
zákonníka), vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna
úprava, ktorou v danom prípade je zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako i ust. § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka, má prednosť pred všeobecnou, ktorou je Obchodný zákonník, je nevyhnutné
posudzovať podľa citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a príslušných ustanovení Zákona o
spotrebiteľských úveroch.

22. V zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1.1.2008 spotrebiteľské zmluvy
nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa („ďalej len neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o
predmet plnenia, cenu plnenia, alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Podľa
ods. 2 tohto ustanovenia za individuálne dojednané zmluvné podmienky sa nepovažujú také, s ktorými
mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Podľa
ods. 3 tohto ustanovenia ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi
dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané. V ods. 4 potom zákonodarca
demonštratívne vymenúva ustanovenia v spotrebiteľskej zmluve, ktoré sú neprijateľnými podmienkami.
Výpočet táto novelizácia doplnila o písm. r) v zmysle ktorého za neprijateľné podmienky uvedené v
spotrebiteľskej zmluve sa považujú ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej
doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Podľa ods.
5 tohto ustanovenia neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Podľa
dôvodovej správy k tomuto ustanoveniu cieľom úpravy je umožniť spotrebiteľovi rozhodnúť sa, kde
uplatní svoje právo.

23. Z cit. ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že nie každá zmluvná podmienka, ktorá
vyvoláva nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán zo spotrebiteľskej zmluvy je neprijateľná.
Neprijateľnou sa stáva vtedy, ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany.

24. Článok 1 písm. q) prílohy Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5.4.1993 účinnej od 21.4.1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá predstavuje interpretačné pravidlo, za neprijateľnú
zmluvnú podmienku odporúča aj „zmluvnú podmienku neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť
v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať
od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne
obmedzovať prístup k dôkazom, alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva,
ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane“. Smernica ako právny akt orgánov
Európskej únie na rozdiel od Nariadenia pritom nemá priamu právnu záväznosť, ale všeobecne sa
vyžaduje, aby výklad vnútroštátneho práva bol eurokonformný, teda aby súd vykladal vnútroštátne normy
vo svetle európskych smerníc a to i v tom období, keď ich zásady neboli ešte do vnútroštátnych noriem
inkorporované.

25. ESĽP v rozsudku z 27.6.2000 vo veci navrhovateľa Océano Grupo Editorial SA nariadil, že
národný súd je povinný počas použitia ustanovení národného práva, ktoré sú skoršieho alebo



neskoršieho dátumu než uvedená smernica (93/13/EHS o neprimeraných nečestných podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách) interpretovať ich pokiaľ je to možné vo svetle presného znenia a účelu
smernice. Požiadavka o výklad v zhode so smernicou žiada národný súd zvlášť podporiť výklad, ktorý
by na jeho vlastný návrh nepovolil jurisdikciu naň delegovanú na základe neprimeranej, nečestnej
podmienky.

26. Kým smernica vychádza zo vzorového okruhu nekalých klauzúl, slovenský zákonodarca upravil
režim súdnej kontroly neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách na základe indikatívneho
výpočtu neprijateľných podmienok (viď. slovo ,,najmä“ v § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka). To
znamená, že súdu nič nebráni judikovať neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve podľa
tzv. generálnej klauzuly v § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a teda nad rámec zoznamu podmienok
uvedených v prílohe smernice alebo okruhu uvedeného v Občianskom zákonníku. Nemožno napríklad
vylúčiť, že súd so zreteľom na ostatné zmluvné podmienky (čl. 4 ods. 1 smernice) posúdi rozhodcovskú
doložku ako neprijateľnú bez ohľadu na jej znenie, teda že neobstojí žiadna rozhodcovská doložka a
priestor pre rozhodcovské konanie bude len pri preukázateľnom individuálnom vyjednaní rozhodcovskej
zmluvy zo strany spotrebiteľa.

27. Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu zmluvných strán
rozhodcom ako súkromnou osobou, na ktorú zmluvné strany takúto právomoc delegovali. Ako veľakrát i
v tomto prípade je rozhodcovská zmluva vyjadrená iba v podobe rozhodcovskej doložky, ktorá splýva s
ostatnými zmluvnými podmienkami v zmluve. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je ale
význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v prípade sporu súkromná osoba rozhodne o právach,
právom chránených záujmoch a povinnostiach zmluvných strán, s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný
záväzok z pôvodnej zmluvy. Ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale
vyplýva zo štandardného textu tzv. formulárovej zmluvy, teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, bez
vysvetlenia spotrebiteľovi podstatných rozdielov medzi konaním pred štátnym súdom a rozhodcovským
súdom je dôvodné predpokladať, že spotrebiteľ ako slabšia strana sporu si svoj osud v tak závažnej veci
akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces neuvedomuje. Predmetná rozhodcovská doložka, ktorá
má založiť legitimitu pre exekučný titul znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu
štátnym súdom, ak dodávateľ podal žalobu povinne na rozhodcovskom súde. Rozhodcovskú doložku
si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami
vo formulárovej zmluve ani nemal na výber. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa
všetkým jej ustanoveniam, teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolá dodávateľ.

28. Cit. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka je potrebné vykladať tak, že rozhodcovskú doložku
nie je možné akceptovať, ak by vyžadovala od spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu.
Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka nie je o možnosti výberu medzi štátnym a
súkromným súdom, ale predovšetkým o dôsledkoch, ktoré zakladá, a teda, či doložka nenúti spotrebiteľa
podrobiť sa arbitráži. O doložku, ktorá vyžaduje, aby spotrebiteľ riešil spory výlučne v rozhodcovskom
konaní ide teda aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským
a štátnym súdom, ale ak by podľa tejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa,
spotrebiteľ by bol nútený nezvratne podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Odvolací súd zastáva názor,
že pokiaľ ide o tzv. nevýhradnú rozhodcovskú doložku, možnosť voľby pre spotrebiteľa je len iluzórna,
pretože takmer s pravidelnosťou rozhodcovské žaloby podávajú veritelia a to na fakticky nimi vybraný
rozhodcovský súd.

29. Odvolací súd nespochybňuje právne stanovisko, že zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej
zmluve bola platne so spotrebiteľom dojednaná rozhodcovská doložka. Podstatnou z hľadiska
vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola
so spotrebiteľom vopred individuálne dojednaná a spotrebiteľ nemal reálnu možnosť obsah
predloženej formulárovej zmluvy vo všeobecných podmienkach ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných
dojednaní vylúčiť. Rozhodcovská doložka nebola, napriek jej formulácii, ani pre spotrebiteľa skutočne
alternatívnou. Po podaní návrhu veriteľom pre neho povinne na rozhodcovský súd, už povinný nemal
faktickú možnosť podať návrh na začatie konania resp. brániť sa pred všeobecným súdom, čím došlo
k porušenia Ústavou SR garantovaného práva každého na spravodlivý súdny proces pred nezávislým
a nestranným súdom. Zmluvná možnosť povinného najneskôr pri uzavretí bankového obchodu alebo
zmluvy doručiť banke písomné oznámenie, že s rozhodcovskou doložkou nesúhlasí (inak sa má za to,
že ju prijal), sama osebe nijako neznamená individuálne dojednanie rozhodcovskej doložky.



30. V obdobnej veci Ústavný súd SR v rozhodnutí IV.ÚS 55/2011 z 24.2.2011 zaujal stanovisko, že
pokiaľ súd vyslovil názor, že rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť
rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom
súde, je neprijateľná a prieči sa dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje
dobrým mravom, resp. že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle
ust. § 52 a nasl. OZ za použitia ich výkladu v súlade so Smernicou Rady 93/13/EHS, tieto závery
súdov nemožno považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušného ustanovenia ESP a k porušeniu
základných práv sťažovateľa nedošlo.

31. Vo svetle vyššie uvedenej argumentácie, odvolací súd je toho názoru, že zmluvná podmienka
dojednaná účastníkmi v podobe rozhodcovskej doložky, podľa ktorej prípadné budúce spory prejedná
rozhodcovský súd, ak žalobcom je veriteľ - dodávateľ, čím v prípade podania žaloby dodávateľom
núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu pred súdom fakticky vybraným dodávateľom a
zbavuje ho možnosti riešiť spor pred inak príslušným štátnym súdom, spôsobuje značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a je teda neprijateľnou zmluvnou
podmienkou, na ktorú musí súd v ktoromkoľvek štádiu konania z úradnej povinnosti (ex offo)
prihliadať, pričom musí zabezpečiť, aby spotrebiteľ takouto neprijateľnou podmienkou nebol viazaný.
Neprijateľnosť predmetnej zmluvnej podmienky odvolací súd vyslovil s použitím cit. § 54 ods. 4 písm.
r) Občianskeho zákonníka, s poukazom na vyššie uvedenú smernicu, závery Súdneho dvora EÚ i
Ústavného súdu SR. Na tomto závere nič nemení skutočnosť, že pôvodný veriteľ ako banka mal zo
zákona povinnosť ponúknuť klientovi riešenie sporov v rozhodcovskom konaní.

32. Keďže predmetná rozhodcovská doložka s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, je
neprijateľnou zmluvnou podmienkou, v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka je neplatná a
keďže potom medzi zmluvnými stranami nebola platne uzavretá rozhodcovská zmluva v zmysle § 3
a nasledujúcich zák. č. 244/2002 Z.z., nebola ani založená právomoc rozhodcovského súdu v danej
veci konať a rozhodnúť. Rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý bol predložený ako exekučný titul je
preto právne neúčinný nulitný ničotný, neschopný vyvolať právne následky a materiálne nevykonateľný.
Exekučný titul je teda v rozpore so zákonom, v dôsledku čoho boli splnené podmienky § 44 ods. 2
Exekučného poriadku pre zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie.

33. Obdobne NS SR v rozsudku sp. zn. 3Cdo 146/2011 zo dňa 13. októbra 2011 uzavrel, že pokiaľ
oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie za exekučný titul označil rozsudok rozhodcovského súdu,
je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe
uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať
rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Exekučný súd je
povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri
postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so
zreteľom, na ktorú u je nútený výkon rozhodnutia neprípustný.

34. Odvolací súd upriamuje pozornosť aj na uznesenie NS SR sp. zn. 6 Cdo 1/2012 zo dňa 21. marca
2012, podľa ktorého oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu
v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia ustanovenia zákona
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu.
Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné
subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada (princíp) "vigilantibus
iura scripta sunt" ("práva patria bdelým" alebo "nech si každý stráži svoje práva" alebo "zákony sú
písané pre bdelých"). Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov
rozhodcovského konania znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a
tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej veci (pretože inak by tieto ustanovenia strácali
svoj zmysel - boli by nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp "vigilantibus iura
sripta sunt" v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu,
ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým
je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa
ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať
existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere



konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku zo zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť
tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany
práv spotrebiteľa.

35. Vzhľadom na zásadu hospodárnosti občianskeho súdneho konania, bolo potom už nadbytočným
zaoberať sa ďalším obsahom zmluvy o úvere a prípadnou neprijateľnosťou ďalších zmluvných
podmienok.

36. S poukazom na vyššie uvedené bolo potom dôvodným, aby odvolací súd uznesenie súdu prvej
inštancie ako vo výroku vecne správne s použitím § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

37. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).



V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).