Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 26Co/220/2017 z 24. 9. 2018
Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 24. septembra 2018, sp. zn. 26Co/220/2017, ECLI:SK:KSTT:2018:2114221747.1
Krajský súd Trnava | 26Co/220/2017 | ECLI:SK:KSTT:2018:2114221747.1 | 2018-09-24 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné
Citované ustanovenia: § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/8a0929d1-5ded-4382-9aeb-ecd3696b0953
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2018:2114221747.1

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/220/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2114221747
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniel Ilavský
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2114221747.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Daniela Ilavského a sudcov Mgr.
Jozefa Mačeja a Mgr. Michala Novotného, v právnej veci žalobcu: Slovenská sporiteľňa, a.s., IČO 00
151 653, adresa sídla Bratislava, Tomášikova 48, zastúpeného advokátom: JUDr. Pavel Novák, adresa
sídla Bratislava, Mostová 2, proti žalovanému: 1/ C. H., narodený XX.X.XXXX, adresa trvalého pobytu
P. V. XX, t.č. N. G., H. XXXX, P., a žalovanej: 2/ L. H., narodená XX.X.XXXX, adresa trvalého pobytu P.
V. XX, o zaplatenie 5.707,42 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného
súdu Trnava z 15. júna 2017 č. k. 24C/245/2015-118, takto

r o z h o d o l :

Odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie sa v odvolaním napadnutej zamietajúcej časti
uplatnenej istiny vo výške 3.363,54 eur a 12,95%  p.a. riadneho úroku zo sumy 5.483,50 eur od 15.8.2014
do zaplatenia a úroku z omeškania vo výške 5 % p.a. zo sumy 3.212,31 eur od 15.8.2014 do zaplatenia
p o t v r d z u j e ,  v zamietajúcej časti uplatneného úroku z omeškania za obdobie od 19.6.2014 do
18.7.2014 m e n í tak, že žalovaný  1/ a 2/  sú povinní zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne úrok
z omeškania vo výške 5 % ročne počítaný zo sumy 2.343,88 eur od 19.6.2014 do 18.7.2014 a v časti
určenia lehoty na plnenie z r u š u j e a v tejto časti mu vec v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1.1  Rozsudkom súd prvej inštancie žalovanému 1/ a žalovanej 2/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi
spoločne a nerozdielne sumu 2.343,88 eur s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 2.343,88
eur od 19.7.2014 do zaplatenia, ktorú sumu súd povolil žalovaným zaplatiť v splátkach po 66 eur
mesačne splatných vždy do 15 dňa v mesiaci až do úplného uhradenia dlhu, s tým, že v prípade
omeškania s plnením čo i len jednej splátky sa stane splatným celý dlh a II. vo zvyšku  žalobu zamietol.

1.2.1     Dokazovaním sa preukázalo (v rozsahu podstatnom pre odvolacie konanie):

Slovenská sporiteľňa, a.s. ako banka na základe Zmluvy o splátkovom úvere č. 0285529273 z 3.10.2008
poskytla žalovaným 1/ a 2/ ako dlžníkom spotrebný bezúčelový úver vo výške 199.000,- Sk (6.605,59
eur) s fixnou úrokovou sadzbou vo výške 12,95%. Dlžníci sa zaviazali úver splácať v 107 mesačných
splátkach po 3.213,- Sk (106,65 eur) splatných k 20. dňu v mesiaci, splatnosť úrokov bola mesačne v
posledný deň kalendárneho mesiaca, ročná percentuálna miera nákladov bola v zmluve uvedená vo
výške 15,47%, priemerná RPMN vo výške 16,64 %, poplatok za správu úveru vo výške 60,- Sk (1,99
eur), konečná splatnosť úveru bola dohodnutá na 20.09.2017, celkové náklady spojené s úverom vo
výške 152.450,40,-Sk (5.060,43 eur).

1.2.2  Žalovaní titulom plnenia z úverovej zmluvy zaplatili žalobcovi sumu 4.261,71 eur.



1.2.3  Listom z 27.6.2014 vyhlásil žalobca mimoriadnu splatnosť úveru ku dňu 24.6.2014 z dôvodu, že
žalovaní 1/ a 2/ sa dostali do meškania so splatením splátky úveru viac ako o tri mesiace.

1.2.4  Rozsudkom Okresného súdu Trnava č.k. 18C/73/2014-22 zo 06.10.2014 bolo manželstvo
žalovaných 1/  a 2/ právoplatne rozvedené.

1.3  Nároky žalobcu uplatnené v tomto konaní posúdil ako nárok veriteľa na vrátenie peňažných
prostriedkov poskytnutých žalovaným a zaplatenie úrokov z titulu úveru poskytnutého žalobcom
žalovaným podľa  § 497 Ob.z. (zákon č. 514/2003 Z.z. Obchodný zákonník v znení neskorších
predpisov), § 52 ods. 1 až ods. 4, § 54 ods. 1 a 2 O.z. (zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v
znení neskorších predpisov), § 2  písm. a), písm. b), § 3 ods. 1 a ods. 2, § 4 ods. 2 písm. i) a § 4 ods. 3
ZoSÚ2001 (zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej
národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii) a úrokov z omeškania podľa § 517 ods.
2 O.z..   Predmetnú zmluvu o splátkovom úvere súd posúdil ako zmluvu spotrebiteľskú, a to s poukazom
na § 52 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu
na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Žalobca ako dodávateľ v danom prípade
pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej
činnosti. Žalovaní 1/ a 2/ v predmetnom spore vystupujú ako spotrebitelia, keďže sa jedná o fyzické
osoby, ktoré pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy nekonali v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti
alebo inej podnikateľskej činnosti.

1.4  Vec uzavrel tak, že  žalobca si v konaní uplatnil nárok na zaplatenie sumy 5.707,42 eur, ktorá suma
sa skladá z istiny vo výške 5.483,50 eur, z riadnych úrokov z úveru vo výške 72,71 eur,  úrokov  z
omeškania 151,23 eur a nárok na zaplatenie riadneho úroku vo výške 12,95% ročne zo sumy 5.483,50
eur od 15.08.2014 do zaplatenia a úroku z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 5.556,19 eura od
15.08.2014 do zaplatenia. Žalovaní 1/ a 2/  zaplatili z poskytnutého úveru vo výške 6.605,59 eur len
časť vo výške 4.261,71 eur. Žaloba bola  potom podaná dôvodne len čiastočne a to v časti žalovanej
istiny 2.343,88 eur spolu s úrokom z omeškania  vo výške 5% ročne počítaným zo sumy 2.343,88 eur od
19.7.2014 do zaplatenia a to z dôvodu, že zmluva o spotrebiteľskom úvere uzatvorená medzi stranami
sporu neobsahuje v zmysle ustanovenia § 4 ods. 2 písm. i) ZoSÚ2001 základnú obsahovú náležitosť,
a to výšku, počet a termíny splátok úrokov a iných poplatkov, ale len istiny, preto  spotrebiteľský úver
poskytnutý žalobcom žalovaným 1/ a 2/ považoval v zmysle  § 4 ods. 3 posledná veta ZoSÚ2001
za bezúročný a bez poplatkov. Suma 2.343,88 eur predstavuje rozdiel medzi reálne poskytnutými
finančnými prostriedkami žalobcom vo výške 6.605,59 eur a zo strany žalovaných  uhradenou sumou
4.261,71 eur. Vo zvyšnej časti (nárok žalobcu na zaplatenie  riadneho úroku z úveru v sume 72,71 eur,
riadneho úroku vo výške 12,95% ročne zo sumy 5.483,50 eur od 15.08.2014 do zaplatenia) vyhodnotil
uplatnený nárok za nedôvodný   a preto žalobu v tejto časti zamietol.

1.5  Pokiaľ ide o žalobcom uplatnený nárok na priznanie úroku z omeškania súd bez ďalšieho uzavrel,
že žalovaní sa dostali do omeškania so zaplatením peňažného dlhu dňa 19.7.2014, keďže oznámenie
o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru s výzvou na splatenie úveru (do 15 dní od prevzatia tohto
oznámenia) bolo žalovanému 1/ doručené dňa 2.7.2014,   žalovanej 2/ bolo doručené dňa 3.7.2014 a
tak lehota na plnenie uplynula dňa 18.7.2014. Dňa 19.7.2014 výška základnej úrokovej sadzby ECB k
uvedenému dňu bola 0,15%. Žalobca tak má popri dlžnej istine 2.343,88 eur  i nárok na zaplatenie úroku
z omeškania vo výške 8,15% (8,00% plus 0,15%) ročne z dlžnej sumy odo dňa omeškania žalovaných s
plnením peňažného dlhu. Žalobca žiadal priznať  úrok z omeškania vo výške 5,00% ročne z uplatnenej
sumy, čo je menej ako mu vznikol nárok a keďže súd nemôže prekročiť návrhy účastníkov a prisúdiť
im viac, než čoho sa domáhajú, považoval za dôvodnú požiadavku žalobcu na zaplatenie úroku z
omeškania vo výške 5,00% ročne počítaného zo sumy 2.343,88 eur od 19.7.2014 a vo zvyšnej časti
uplatneného úroku z omeškania žalobu ako nedôvodnú zamietol.

1.6    Určenie dlhšej ako trojdňovej lehoty na plnenie - povolenie žalovaným dlžnú sumu zaplatiť v
splátkach po 66 eur mesačne splatných vždy do 15. dňa v mesiaci až do úplného uhradenia dlhu
pod hrozbou straty výhody zo splátok odôvodnil právne § 232 ods. 4 C.s.p. a vecne bez ďalšieho len
konštatovaním, že sa tak stalo po zohľadnení osobných a majetkových pomerov žalovaných 1/ a 2/.

2.1    Rozsudok napadol riadnym a včasným odvolaním žalobca s návrhom na jeho zrušenie a vrátenie
veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, viniac súd prvej inštancie, že tento na



základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam aj jeho rozhodnutie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p.), spochybňujúc závery súdu
prvej inštancie o potrebe hľadieť na úver poskytnutý žalobcom žalovaným ako na bezúročný a bez
poplatkov pre údajnú absenciu údajov o výške počte a termíne splátok úrokov, istiny a iných poplatkov
v úverovej zmluve a to z dôvodu,  že žalobcom predložená úverová zmluva obsahuje všetky či už
ZoSÚ2001 alebo smernicou Rady 87/102/EHS z 22. decembra 1986 o aproximácii zákonov, iných
právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru, v
znení smernice Rady 90/88/ EHS z 22. februára 1990 a smernice Európskeho parlamentu a Rady 98/7/
ES zo 16. februára 1998, poukazujúc v tejto súvislosti na článok I. (základné podmienky)  zmluvy, z
ktorého je zrejmé, že bola dohodnutá výška splátky 3.213 SK (106,65 eur), splatnosť prvej splátky na
deň 20.11.2008, počet splátok 107, periodicita - mesačne, k 20. dňu v kalendárnom mesiaci a konečná
splatnosť úveru dňa 20.9.2017.

2.2    Pokiaľ súd prvej inštancie aplikoval právnu normu (§ 4 ods. 2 písm. i) a § 3 ZoSÚ2001), mal túto
právnu normu správnym t. j. predovšetkým ústavno-konformným spôsobom vyložiť. Takémuto výkladu
zodpovedá len výklad,  ktorý je v súlade so zmyslom a účelom zákona s tým, že v prípade konfliktu medzi
doslovným znením zákona a jeho zmyslom a účelom je dôležité stanoviť podmienky priority výkladu
e ratione legis pred výkladom jazykovým, poukazujúc v tejto súvislosti na nález Ústavného súdu ČR
spisovej značky I. ÚS 89/94 a Stanovisko Pléna z 21.5.1996 spisovej značky Pl. ÚS - st 1/96, nález zo
4.2.1997, spisovej značky PL. ÚS 21/96, nález z 13.6.2006 spisovej značky I. ÚS 50/03.

2.3    V prejednávanej veci sa zo strany súdu prvej inštancie jedná o výklad, respektíve aplikáciu
právneho predpisu, zákona o spotrebiteľskom úvere, pričom sa jedná o oblasť práva, ktorá podlieha
planej harmonizácii a od tých pravidiel sa nie je možné - a to žiadnym spôsobom - odchýliť, nakoľko
v opačnom prípade by tak nebola zachovaná rovnaká miera ochrany, respektíve nemohol by existovať
efektívny vnútorný trh, na ktorom podnikajú všetci súťažitelia za  rovných podmienok.

2.4    Smernice ako také majú nepriamy účinok, jedná sa o povinnosť orgánu verejnej moci
(predovšetkým vnútroštátnych súdov) rozhodovať súladne (konformne) s právom EÚ. Smernica je
záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená a to vzhľadom na výsledok, ktorý má dosiahnuť,
pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Z rozsudkov SD EU však vyplýva,
že povinnosť členských štátov dosiahnuť cieľ stanovený smernicou a povinnosť zmysle článku 10 ES
prijať všetky platné všeobecné alebo osobitné opatrenia na splnenie tejto povinnosti zaväzuje všetky
orgány verejnej moci vrátane súdnych orgánov v rámci ich právomocí. To platí tým skôr, keď sa
vnútroštátny súd zaoberal vecou týkajúcou sa použitia vnútroštátnych právnych predpisov, ktoré - ako v
danom prípade - boli prijaté špeciálne na prebratie smernice, ktorá jednotlivcom priznáva práva. Uvedený
súd musí v súvislosti s článkom 249 tretí odsek ES vychádzať z právnej domnienky, že keď členský štát
využil možnosť voľnej úvahy obsiahnuté v tomto ustanovení, mal v úmysle v celom rozsahu si splniť
povinnosť vyplývajúcu z tejto smernice. Vnútroštátny súd musí vykladať vnútroštátne právo v najvyššej
možnej miere v zmysle znenia a cieľov smernice, aby sa dosiahol  ňou sledovaný výsledok, ako aj v
súlade s článkom 249 tretím pododsekom ES.

2.5    Právny názor o bezúročnosti a  bezpoplatkovosti úveru neuvedením presného termínu konečnej
splatnosti úveru a  nerozloženia úverových splátok na jednotlivé položky považuje žalobkyňa za názor
aj  v rozpore s Rozsudkom Súdneho dvora EÚ zo dňa 9.11.2016 v právnej veci C-42/15, Home Credit
Slovakia, a.s. c/a Klára Bíróová, ktorým sú  slovenské súdy viazané. Tvrdí, že uvedenie výšky a počtu
splátok spôsobom ako to bolo uvedené v úverovej zmluve v práve prejednávanej veci (v prípade
anuitného splácania), kedy sa postupne v splátkach amortizuje istina úveru a zároveň platí je dostatočne
zrozumiteľné a určité, plne v súlade s právnymi predpismi. Pokiaľ ide o splatnosť jednotlivých splátok,
poukazuje na čl. 10 ods. 2 písm. h) Smernice 2008/48/ES, podľa ktorého nie je nevyhnutné, aby zmluva o
úvere uvádzala splatnosť každej zo splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky
tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a  s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Tiež
termín konečnej splatnosti úveru je v  úverovej zmluve určený jasne a zrozumiteľne.

2.6    Žalobca uviedol v zmluve všetky potrebné informácie, ktoré mu ukladali právne predpisy, aby
spotrebiteľ sa mohol rozhodnúť medzi viacerými úverovými produktmi. Súd nemôže vykladať obsah
zmluvy svojvoľne. Dôležitým momentom pri uzatváraní zmlúv je predvídateľnosť,  a to v prípade
nepriaznivých právnych následkov pre účastníkov, respektíve niektorého z nich, ak sa po práve správať



nebudú. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Krajského súdu v Žiline spisovej značky 5Co/2/2016 v
obdobnom prípade, ktorý potvrdil rozsudok okresného súdu, že boli splnené náležitosti § 4 ods. 2 písm.
i)  ZoSÚ2001.

2.7  Nie je možné sa stotožniť s názorom súdu v prípade počítania úroku z omeškania od doručenia
oznámenia o zosplatnení a výzvy k úhrade do 15 dní a to konkrétne od dátumu prevzatia poslednému
účastníkovi právneho vzťahu (žalovanému 2/). To by umožňovalo žalovaným ukrátiť žalobcu (veriteľa)
o zákonný nárok na úrok z omeškania vyhýbaním sa prevzatia tejto výzvy.

2.8  Pokiaľ súd povolil žalovaným splácať dlh s príslušenstvom v splátkach po 66 eur mesačne,
nevzal do úvahy najmä ďalšie úročenie pohľadávky, ku ktorému dôjde pri splácaní. Vzhľadom na
výšku priznanej sumy a príslušenstva, mesačná splátka zmysle nadobudnutého rozhodnutia, nepokryje
ani výšku priznaných úrokov o ktoré sa pohľadávka žalobcu navýši každý mesiac. V prípade, že by
nedochádzalo k navyšovaniu dlhov žalovaného, splácanie splátkami, tak ako to umožnil okresný súd,
by trvalo viac ako 4 roky. Takto uložená povinnosť je značne nie len v neprospech žalobcu ale aj v
neprospech samotných žalovaných. Rozhodnutie súdu o splátkach značne zasahuje do práv žalobcu,
ktorému sa tak nedostane plnenia zo strany žalovaných ani vo výške splátok pôvodne dohodnutých
v zmluve o úvere. V praxi rozhodovania súdov sa ustálilo, pokiaľ súd aj uložil žalovaným splácanie v
splátkach, určil výšku týchto splátok tak, aby istina pohľadávky bola splatená najviac období jedného
až dvoch rokov.

3.  Žalovaní odvolanie nepodali a žalovaná 2/ vo svojom vyjadrení sa k odvolaniu žalobcu navrhla
rozsudok súdu prvej inštancie vo vzťahu k nej zmeniť zamietnutím žaloby žalobcu. Inak zotrvala na
svojich doterajších tvrdeniach o nedostatku jej pasívnej legitimácie a nemožnosti splácať predmetný dlh
z dôvodu, že už má 75 rokov a okrem starobného dôchodku vo výške 269 eur si dokáže privyrobiť len
7 eur na deň, aby mala na stravu, pričom nevlastní žiaden nehnuteľný ani hnuteľný majetok.

4.   Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34  C.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 C.s.p.), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§
359 C.s.p.), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania
pripúšťal (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127
a  § 365 C.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody, preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 C.s.p.) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 C.s.p.), s
prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré aj zistil (§ 380 ods. 2
C.s.p.), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať
alebo doplniť dokazovanie (§ 383 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385
ods. 1 C.s.p. a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej
tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel
k záveru, že odvolaniu v časti rozhodnutia súdu vo veci samej nie je možné priznať úspech, keďže
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je v odvolaním napadnutej zamietajúcej časti vo výroku vecne
správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a 2 C.s.p.,
čo však neplatilo  pre odvolanie v časti zamietnutého nároku žalobkyne na uplatnený úrok  z omeškania
za obdobie  od 19.6.2014 do 18.7.2014, kde neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie ani na
jeho zrušenie a v časti  určenia lehoty na plnenie, kde bolo potrebné odvolanie považovať  taktiež
za dôvodné, keďže súd v prvej inštancie nesprávnym procesným postupom (riadnym neodôvodnením
takéhoto svojho rozhodnutia) znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej
miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

5.  Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 25.9.2018 (§ 219 ods. 1, 3 C.s.p. v spojení s § 378 ods. 1 C.s.p.).

6.  Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 24C/245/2015  je žaloba o
zaplatenie sumy 5.707,42 eur, 12,95% p.a., riadneho úroku zo sumy 5.483,50 eur od 15.8.2014 do
zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 5% p.a. zo sumy 5.556,19 eur od 15.8.2014 do zaplatenia
a náhrada trov konania, to všetko z titulu nesplatenia úveru poskytnutého zo Zmluvy o splátkovom
úvere číslo 0285529273 z 3. októbra 2008, uzatvorenej medzi žalobcom ako veriteľom a žalovanými
ako dlžníkmi. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a  rozhodnutia súdu
prvej inštancie, ktorým bola žaloba žalobkyne zamietnutá, ako aj v časti určenia lehoty na plnenie a
rozhodnutia o trovách konania ako výroku závislého.



7.  Podľa § 387 C.s.p.,  odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne (1). Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodním napadnutého rozhodnutia,
môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,
prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (2).

8.1   Pokiaľ ide o rozhodnutie súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby v časti  uplatnenej istiny 3.363,54
eur (5.707,42 eur -  2.343,88 eur ), 12,95% ročného riadneho úroku z úveru počítaného zo sumy 5.483,50
eur od 15.8.2014 do zaplatenia odvolací súd  v plnom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený
skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v  rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného
nároku, jeho výsledky jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a  napokon dospel
k správnym skutkovým záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou
uplatnených nárokov a pretože odvolací súd v  celom rozsahu zdieľa i  právne závery prvoinštančného
súdu vo veci, ktorý na vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a  tieto v súvislosti s  danou
vecou i  správne vyložil, s  poukazom na ust. § 387 ods. 2 C.s.p. odvolací súd už iba odkazuje na
správne a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku. Odvolací súd ani s  prihliadnutím na odvolacie
argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvoinštančného súdu odchýliť a  nemôže
preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu sa potom žiada dodať už
len nasledovné:

8.2 Žalobkyňa namietala, že súd prvej inštancie nesprávne ustálil, že úverová zmluva neobsahuje
povinnú náležitosť podľa § 4 ods. 2 písm. i) ZoSÚ2001 a úver je bezúročný a bez poplatkov. Vzhľadom
na odvolaciu argumentáciu žalobcu, odvolací súd považuje za podstatné uviesť nasledovné:

Žalobca ako veriteľ a žalovaní ako dlžníci  uzavreli dňa 3.10.2018 zmluvu o spotrebiteľskom úvere,
na základe ktorej žalobca  poskytol žalovaným  sumu 6.065,59 eur, ktorú sa títo zaviazali splatiť v
mesačných splátkach po 106,65 eur, splatných vždy k 20. dňu v mesiaci. RPMN bola dohodnutá vo výške
15,47%,  ročná úroková sadzba vo výške  12,59%, konečná splatnosť 20.9.2017.  Súčasťou zmluvy bol i
„Formulár o zmluvných podmienkach zmluvy o spotrebiteľskom úvere“, na ktorom formulári sa nachádza
len podpis žalovanej a formulár  je bez uvedenia dátumu. Mesačná splátka nie je presne špecifikovaná,
t.j. aká časť je započítavaná na istinu, úroky, poplatky v zmysle § 4 ods. 2 písm. i) ZoSÚ2001 v znení
účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy.

8.3  V zmluve iba vo formálnej rovine sa uvádza výška splátky istiny sumou  3.213 SK (106,65 eur),  avšak
zo zmluvy nevyplýva, z akých dielčich častí sa táto istina skladá. Jednoznačné vymedzenie pravidla,
ktorá z každej splátky pripadá na splatenie vyčerpanej istiny, na splatenie úrokov a splatenie prípadných
poplatkov a iných nákladov, je v takomto zmluvnom vzťahu účastníkov zmluvy základným pravidlom,
jednak z hľadiska jasnej informovanosti spotrebiteľa a jeho vedomosti o tom, akým spôsobom (o akú
sumu) sa bude zaplatením každomesačnej splátky ponižovať istina, teda aká časť splátky sa použije na
úhradu istiny, aká časť na úhradu príslušenstva, v spornej zmluve však takéto vymedzenie chýba.

8.4  Súd prvej inštancie správne posúdil predmetnú zmluvu o úvere ako spotrebiteľskú zmluvu v zmysle
§ 52 ods. 1 O.z., keď ide štandardnú formulárovú zmluvu, uzavretú medzi žalobcom ako veriteľom a
žalovanými ako spotrebiteľmi, pričom predmetná zmluva je zároveň zmluvou o spotrebiteľskom úvere
v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Súd prvej
inštancie potom správne pristúpil k prieskumu, či zmluva o úvere obsahuje všetky náležitosti vyžadované
ZoSÚ2001. Výklad a aplikácia ust. § 4 ZoSÚ2001 musí byť v súlade so zmyslom a účelom citovaného
zákona. Tým, že zákonné dodržanie iba niektorých obsahových náležitostí zmluvy, ako aj písomnej formy
postihuje neplatnosťou, robí z týchto náležitostí nevyhnutne podstatné obsahové náležitosti zmluvy.
Predpísaná písomná forma musí byť zachovaná vo vzťahu k esenciálnym, teda podstatným obsahovým
náležitostiam zo zmluvy vyplývajúcimi jednak z ust. § 497 Obchodného zákonníka a jednak vo vzťahu k
tým náležitostiam, ktoré sú vymenované v § 4 ods. 2 ZOSÚ2001. Pokiaľ zmluva uzavretá medzi stranami
niektorú z náležitostí vymenovaných v ust. § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch neobsahuje,
nie je zároveň vo vzťahu k tejto náležitosti zachovaná písomná forma a poskytnutý úver sa považuje
za bezúročný a bez poplatkov. Prvoinštančný súd teda správne dospel k záveru, že predmetná zmluva
neobsahuje základnú obsahovú náležitosť podľa § 4 ods. 2 písm. i) ZoSÚ2001, preto v zmysle § 4 ods.
3 toho istého zákona sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Na základe uvedeného správne



súd  žalobu v časti žalovanej istiny výške 3.363,54 eur  (5.707,42 eur - 2. 343,88 eur) a 12,95%  p.a.
riadneho úroku zo sumy 5.483,50 eur od 15.8.2014 do zaplatenia ako nedôvodnú zamietol.

8.5  Odvolací súd má za to, že zmluvu o spotrebiteľskom úvere je možné považovať za platnú
a obsahujúcu všetky zákonom predpísané náležitosti v prípade, ak podmienky úverovej zmluvy
umožňuje spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou ich identifikovať.  Aj podľa názoru odvolacieho súdu
v posudzovanej zmluve v prejednávanej veci nebola určito a zrozumiteľne vyjadrená "výška, počet a
termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov" tak ako to obligatórne predpokladá v paragrafe 4 ods.
2 písm. i) ZoSÚ2001 v jeho znení účinnom ku dňu uzatvorenia tejto zmluvy.

8.6  Odvolací súd sa s argumentáciou žalobcu, ktorý sa nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie,
že úverová zmluva neobsahuje povinnú náležitosť podľa § 4 ods. 2 písm. i) zákona o spotrebiteľských
úveroch s poukazom na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 (Klára Bíróová) zo
dňa 9.11.2015, ako aj na smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o
zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS s ohľadom na uvedené v
odseku 14 a 15 nestotožnil.

8.7  Rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 (Klára Bíróová) zo dňa 9.11.2015 (na
ktorý poukázal v odvolaní žalobca) podľa odvolacieho súdu poskytol výklad výlučne smernice, konkrétne
článku 10 ods. 2 písm. h), článku 10 ods. 2 písm. h)  a i), článku 23, keď výklad vnútroštátneho
práva poskytujú výlučne vnútroštátne súdy. Nemožno celkom súhlasiť s odkazom žalobcu na rozsudok
Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15, Home Credit Slovakia proti Kláre Bíróovej. V tomto rozsudku
sa totiž Súdny dvor EÚ zaoberal výkladom smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES
z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o  zrušení smernice Rady 87/102/EHS,
ktorá bola do slovenského právneho poriadku implementovaná práve zákonom č. 129/2010 Z.z. s
účinnosťou od 11. júna 2010. Čl. 22 ods. 1 tejto smernice ustanovuje, že keďže smernica obsahuje
harmonizované ustanovenia, členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve
ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice. Z  toho vyplýva, že táto smernica
sleduje tzv. úplnú harmonizáciu úpravy zmlúv o spotrebiteľskom úvere, od ktorej sa členské štáty
nesmú odchýliť ani v prospech spotrebiteľa. V prerokúvanej veci sa však zmluva medzi žalobcom a
žalovanými spravuje zákonom č. 258/2001 Z.z., ktorým bola do právneho poriadku Slovenskej republiky
prebratá smernica Rady 87/102/EHS z 22. decembra 1986 o aproximácii zákonov, iných právnych
predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru. Táto smernica
podľa jej čl. 15 nezamedzuje členským štátom, aby udržiavali  a prijímali prísnejšie ustanovenia na
ochranu spotrebiteľov konzistentné s ich záväzkami zo zmluvy (o založení Európskeho hospodárskeho
spoločenstva). Uvedená smernica teda nesledovala plnú harmonizáciu (ako to namietal žalobca v
podanom odvolaní ) ale  sledovala tzv. minimálnu harmonizáciu, ktorá umožňovala členským štátom
prijímať a teda aj vykladať národné právo prísnejšie, než sú požiadavky vyplývajúce z citovanej smernice.
Vzhľadom na to  nebolo možné vytknúť súdu prvej inštancie, že ustanovenie § 4 ods. 2 písm. i) zákona č.
258/2001 Z.z. vykladá prísnejšie než obdobné ustanovenie čl. 10 písm. h) smernice 2008/48/ES vyložil
Súdny dvor EÚ.

8.8  Odvolací súd je preto názoru, že napriek poukazu žalobcu na nesprávnu aplikáciu § 4 ods. 2 písm.
i) a § 3  ZoSÚ2001 a smernice Rady 87/102 EHS z 22. decembra 1986 (ktorú  ZoSÚ2001 preberal
- v znení smernice Rady 90/88EHS z 22. februára 1990 a smernice Európskeho parlamentu a Rady
98/7 ES zo 16. februára 1998) a na Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla
2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102 EHS a rozsudok Súdneho
dvora Európskej únie vo veci C-42/15, ZoSÚ2001 úveroch jednoznačne určuje náležitosti spotrebiteľskej
zmluvy a v prípade absencie čo i len jednej náležitosti, ako to ustanovuje § 4 ods. 2 tohto zákona, ktorý
aplikoval prvoinštančný súd, je úver potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov.

8.9  S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie rozsudkom v napadnutej zamietajúcej časti
žalobu o zaplatenie žalovanej istiny 3.363,54 eur a 12,95% p.a. riadneho úroku zo sumy 5.483,50 eur
od 15.8.2014 do zaplatenia zamietol, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd po vysporiadaní
sa s podstatnými tvrdeniami odvolateľa s použitím  § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. rozsudok v napadnutej
zamietajúcej časti  potvrdil.



9.1  Pokiaľ ide o námietku žalobcu o nesprávnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie v časti zamietnutia
jeho nároku na uplatnený 5% ročný úrok z omeškania počítaný z omeškaného dlhu žalovaných   za
obdobie od 19.6.2014 do 18.7.2014 odvolací súd dodáva:

9.2  Podľa § 388 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené
podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

9.3  Zo samotnej žaloby ako aj  z podania žalobcu z 18.2.2016 doručeného súdu prvej inštancie
25.2.2016 je zrejmé, že žalobca si uplatnil voči žalovaným podľa § 517 ods. 1 veta prvá a ods. 2 O.z.
zo žalovanej istiny  nárok  úrok z omeškania za obdobie  od 19.6.2014 do 24.6.2014 (vyčíslený v sume
5,66 eur) a za obdobie od 25.6.2014 do 19.7.2014  (vyčíslený vo výške 71,07 eur). Súd prvej inštancie
takýto jeho nárok zamietol ako nedôvodný, keďže dospel k záveru, že žalovaní sa dostali do omeškania
so zaplatením peňažného dlhu až dňa 19.7.2014, teda potom, čo im bolo oznámené vyhlásenie veriteľa
o mimoriadnej splatnosti úveru. Takýto záver súdu prvej inštancie nemožno považovať za správny,
nakoľko z dokazovania vyplynulo,  že žalovaní čerpali úver vo výške 6.605,59 eur a tento boli povinní
vrátiť veriteľovi v dohodnutých splátkach vo výške 106,65 eur, splatných vždy k 20. dňu v mesiaci, keď
splatnosť prvej splátky bola dohodnutá na 20.11.2008. Vychádzajúc zo správneho záveru súdu prvej
inštancie, že úver bol bezúročný a bez poplatkov, žalovaní boli povinní vrátiť úver žalobcovi  ( teda
požičanú istinu 6.605,59 eur  bez úrokov a poplatkov)   v  šesťdesiatich dvoch splátkach (1. -  61.
splátka vo výške 106,65 eur a 62. splátka vo výške 99,94 eur). Keďže splatnosť prvej splátky bola dňa
20.11.2008, tak splatnosť  poslednej (šesťdesiatej druhej) splátky nastala dňa 20.12.2013 a počnúc
dňom 21.12. 2013 boli žalovaní (bez akýchkoľvek pochybností) v omeškaní so splatením  už celého
svojho dlhu vo výške 2.343,88 eur. Žalobcovi ako veriteľovi (minimálne týmto dňom, keďže z platobnej
histórie žalobcu o splácaní dlhu žalovaných vyplýva, že títo jednotlivé splátky nesplácali riadne a včas v
podstate od 14. splátky)  vznikol aj nárok na zákonný úrok z omeškania, respektíve na úrok z omeškania
uplatnený žalobcom vo výške 5% ročne z dlžnej sumy, keďže tento bol nižší ako zákonný úrok z
omeškania (zákonný úrok z omeškania ku dňu 21.12.2013 bol vo výške  8,25%).

9.4  Pre poriadok je potrebné uviesť, že žalobca pri vyčíslení svojho nároku na úrok z omeškania
vychádzal z nesprávneho predpokladu o výške omeškaného dlhu žalovaných          (keď za omeškaný
dlh žalovaných považoval sumu 5.623,48 eur a sumu 72,71 eur) a tak takýto výpočet úroku z omeškania
nebol správny, nakoľko v  uvedenom období  od 19.6.2014 do 18.7.2014 omeškaný dlh žalovaných
predstavoval len sumu 2.343,88 eur, z ktorého dôvodu potom odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
postupom podľa § 388 C.s.p.  zmenil tak, že žalobcovi priznal uplatnený 5% ročný úrok z omeškania
počítaný zo sumy 2.343,88 eur aj za obdobie od 19.6.2014 do 18.7.2014.

10.1  Pokiaľ ide o námietku žalobcu o nesprávnom určení lehoty na plnenie priznané žalobcovi týmto
rozhodnutím odvolací súd uvádza:

Podľa § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p., odvolací súd  rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší len ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
pred dovolacím súdom.

10.2  Konštatovanie, že vada konania vymedzená v práve odcitovanom ustanovení základného predpisu
občianskeho procesného práva Slovenskej republiky je vo svojej podstate porušením základného práva
účastníka súdneho konania na spravodlivý proces (inak práva zaručeného  okrem zákonov i článkom
46 a nasledujúcimi Ústavy Slovenskej republiky, čiže ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení
neskorších ústavných zákonov a tiež článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, tohto inak uverejneného v prílohe oznámenia Federálneho ministerstva zahraničných vecí ČSFR
č. 209/1992 Zb.), patrí už k záverom ustálenej rozhodovacej praxe tunajšieho súdu (v uvedenej súv. por.
napr. uznesenie Krajského súdu v Trnave z 30. júna 2008 č.k. 10Co/152/2008-37 alebo z 30. novembra
2010 sp. zn. 10Co/210/2010). I podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija
c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a
Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91), Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z 12. mája
2004 sp. zn. I. ÚS 226/03) a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok z 27. apríla 2006 sp. zn.
4Cdo 171/2005) teda za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie  treba považovať tiež nedostatok
riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.



10.3 Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu v podmienkach vnútroštátnej úpravy
slovenského civilného procesu vymedzuje ust. §  220 ods. 2  C.s.p., podľa ktorého  v odôvodnení
rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal, také skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil,  aké
prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany
použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty
strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov
vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec správne posúdil,
prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Korektným a i ústavne konformným výkladom takéhoto ustanovenia pritom treba dospieť k záveru,
že s práve uvedenými požiadavkami je v rozpore nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia)
dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu,
resp. prípad, keď právne závery zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú a
napokon i len všeobecné súhrnné zistenia, konštatovania alebo závery bez špecifikácie jednotlivých
dôkazov, z ktorých mali byť tieto vyvodené. Ak povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom
práva v sporovej strany na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu (ktoré
sa vysporiada i so špecifickými námietkami sporovej strany); porušením uvedeného práva v sporovej
strany je na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej aj sporovej strane  (okrem upretia práva
dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia pre práve zvoleným spôsobom) odníma aj možnosť náležite
skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi v rámci
využitia prípadných riadnych alebo i mimoriadnych opravných prostriedkov).

10.4  Podľa názoru odvolacieho súdu potom  vyššie priblíženou vadou bolo postihnuté i rozhodnutie
súdu prvej inštancie o určení lehoty na plnenie  pojaté do napádaného rozsudku v prejednávanej veci,
otázku správnosti ktorého urobil predmetom odvolacieho konania žalobca. Tak ako to namietal samotný
žalobca  vo svojom odvolaní, aj odvolací súd dospel k záveru, že v odôvodnení odvolaním napadnutého
rozhodnutia úplne absentujú dôvody pre ktoré súd prvej inštancie povolil žalovaným zaplatiť dlh  v
mesačných splátkach práve vo výške 66 eur. Odpoveďou na to nemôže byť ani jeho konštatovanie (v
bode 36. rozsudku),  že pri svojom rozhodnutí zohľadnil osobné a majetkové pomery žalovaných, keďže
z obsahu samotného rozhodnutia (a v podstate ani zo samotného súdneho spisu)  nie je vôbec zrejmé,
aké sú osobné a majetkové pomery žalovaných.

10.5  Riadiac sa takýmito úvahami potom odvolaciemu súdu nezostalo iné ako len konštatovať, že súd
prvej inštancie pochybil,  keď odôvodnenie jeho rozhodnutia je výrazne nezrozumiteľné a nepresvedčivé.

10.6  Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na
spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá sama osebe nielen dôvod odvolania § 365 ods. 1 písm.
b) a §389 ods.1 písm. b) C.s.p., ale tiež nevyhnutnosť rozhodnutia spôsobom predpokladaným druhým
z takýchto ustanovení.

10.7  Odvolaciemu súdu preto neostávalo iné, než v záujme zachovania práva sporových strán  na riadny
dvojinštančný proces so všetkými jeho atribútmi (zahŕňajúci vykonávanie základného dokazovania na
rozhodujúce otázky v prvej inštancii súdov, dostatočne konkrétne právne posúdenie veci i v tomto
stupni a do tretice tiež vypravenie rozhodnutia majúceho konanie skončiť odôvodnením zodpovedajúcim
úprave v ust. § 220 C.s.p.) rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti určenia lehoty
na plnenie  zrušiť podľa  § 389 ods. 1 písm. b)  C.s.p.  a podľa § 391 ods. 1 C.s.p. vrátiť vec súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie.

10.8 Pre poriadok však odvolací súd ďalej uvádza nasledovné:

Lehotu na plnenie určuje súd podľa § 232 ods. 3 C.s.p. a nie podľa § 232 ods. 4  C.s.p. Ako to
uviedol súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí.  Ak súd  postupom podľa § 232 ods. 3 veta druhá
C.s.p. povolí plnenie v splátkach, musí vždy presne určiť ich výšku a podmienky splatnosti a tento
výrok musí aj náležite odôvodniť. Táto časť výroku rozhodnutia súdu musí byť podložená zistením
všetkých potrebných skutočností, ktoré by presvedčivo zdôvodnili záver súdu, že je vzhľadom k povahe
prejednávanej veci, priznanému nároku a osobným pomerom sporových strán vhodné určiť pre splnenie
dlhu dlhšiu než trojdňovú lehotu od právoplatnosti rozsudku alebo stanoviť, že peňažné plnenie sa môže
zaplatiť v splátkach. Vzhľadom na to potom hľadiskami pre úvahu súdu, či má žalovanému, ktorého



platobnú povinnosť určil, priznať výhodu splátok, bude najmä výška priznaného plnenia, platobná
schopnosť žalovaného aj v konaní prejavená snaha o plnenie záväzku, možnosť žalobcu domáhať sa
plnenia jednotlivých splátok v prípade ich nedodržania a skutočnosť, či by prípadné zdržanie v plnení
súdom stanovenej povinnosti nedodržaním jednotlivých splátok bolo v riešenom prípade vzhľadom na
osobné pomery žalobcu príliš ťaživé.

10.9  Povinnosťou súdu prvej inštancie tak bude v ďalšom konaní sa riadiť názorom odvolacieho súdu,
ktorým je podľa § 391 C.s.p. viazaný,  posúdiť najmä výšku priznaného plnenia, platobnú schopnosť
žalovaných aj v konaní prípadne prejavenú snahu o plnenie záväzku, možnosť žalobcu domáhať sa
plnenia jednotlivých splátok v prípade nedodržania a skutočnosť, či by prípadné zdržanie v plnení
súdom stanovenej povinnosti nedodržaním jednotlivých splátok bolo v tejto veci vzhľadom na pomery
žalobcu príliš ťaživé a až následne opätovne rozhodnúť o veci a o trovách tohto odvolacieho konania (§
396 C.s.p.), to samozrejme i s vypravením nového rozhodnutia aj odôvodnením obsahujúcim patričné
odpovede na všetky významné otázky.

11.    K  prijatiu tohto rozhodnutia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9
posledná veta zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení neskorších zmien a    doplnení a § 393 ods.
2 posledná veta  C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je podľa § 421 C.s.p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil (§
426 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,



lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435
C.s.p.).