Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 17CoE/223/2012 z 13. 11. 2012 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trenčín z 13. novembra 2012, sp. zn. 17CoE/223/2012, ECLI:SK:KSTN:2012:3812206631.1 Krajský súd Trenčín | 17CoE/223/2012 | ECLI:SK:KSTN:2012:3812206631.1 | 2012-11-13 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 44 EP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/980221e3-13bd-4ce5-a10d-4000a441da0e Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2012:3812206631.1 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17CoE/223/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812206631
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 11. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:3812206631.1

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: CASH COLLECTORS SK, s.r.o., so sídlom v
Bratislave, Mlynské Nivy 49, IČO 44 703 015, právne zast. Havel, Holásek & Partners s.r.o., advokátska
kancelária, so sídlom v Bratislave, Mlynské Nivy 49, IČO 36 856 584 proti povinnému : V. R., nar.
XX.X.XXXX, bytom W., E. E. XXXX/X, o vymoženie 1.944,63 eur s príslušenstvom, na odvolanie
oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza zo dňa 23. mája 2012, č.k. 15Er/1254/2012
-22, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdnej exekútorky JUDr. Denisy Uhríkovej.
Uviedol, že oprávnený sa návrhom doručeným súdnemu exekútorovi dňa 12.3.2012 domáhal vykonania
exekúcie proti povinnému pre vymoženie istiny vo výške 1.944,63 eur s prísl., na základe exekučného
titulu, ktorým je Rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie
sp.zn. II/2011-6667. Poukazujúc na ust. § 44 ods. 2 a § 41 Ex. poriadku v spojení s ust. 45
ods. 1,2 Zákona o rozhodcovskom konaní ( zákon č. 244/2002 Z.z.) zistil z predloženého exekučného
titulu - vyššie uvedeného rozhodcovského rozsudku, Zmluvy o splátkovom úvere súd nasledovné
skutočnosti. Dňa 10.8.2005 bola medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným uzavretá
Zmluva o splátkovom úvere č. 372462900, ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú aj Všeobecné obchodné
podmienky (ďalej len VOP), na základe ktorej bol povinnému poskytnutý kontokorentný úver vo výške
22.600,- Sk, bez účelu, s úrokovou sadzbou 17,3 ročne. Súd prvého stupňa v prvom rade skúmal
samotnú zmluvu, ktorá vytvára právny rámec vzťahu medzi oprávneným ako veriteľom a povinným
ako dlžníkom a dospel k záveru, že tento právny vzťah je potrebné posudzovať podľa ustanovení
o spotrebiteľskom práve. Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že medzi účastníkmi konania
bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere, nakoľko z obsahu spisu nevyplýva, že by povinný pri
uzatváraní tejto zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti,
resp. že by mu bol poskytnutý úver na výkon zamestnania, povolania, a z tohto dôvodu sa považuje za
spotrebiteľa. Na druhej strane je nepochybné, že právny predchodca oprávneného uzatváral predmetnú
zmluvu v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, čo je zjavné aj z výpisu
z obchodného registra. Z toho dôvodu sa oprávnený považuje za dodávateľa. Zo samotnej zmluvy
a jej zmluvných dojednaní je zrejmé, že povinný nemohol individuálne ovplyvniť ich obsah, boli už
vopred pripravené, nakoľko sa uzavierali vo viacerých prípadoch pre veľký počet spotrebiteľov. Z
obsahu zmluvy, s prihliadnutím na právne postavenie účastníkov zmluvy má súd za to, že úver bol
povinnému poskytnutý ako spotrebiteľovi. Dospel k záveru, že ide o spotrebiteľskú zmluvu a súčasne
spotrebiteľský úver (s prihliadnutím na povahu účastníkov, obsah zmluvy a vopred pripravený obsah
zmluvy na predtlačenom formulári) a na vzťah medzi veriteľom (oprávneným) a dlžníkom (povinným)
je potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. V ďalšom poukázal na ust. § 53 ods.
1,4, § 54 ods. 1,2 Obč. zákonníka v znení platnom ku dňu uzavretia zmluvy. V danom prípade,
a to vzhľadom ku skutočnosti, že povinný si neplnil riadne svoje povinnosti vyplývajúce z vyššie



uvedenej zmluvy, uplatnil si oprávnený svoje nároky v rozhodcovskom konaní v zmysle uzatvorenej
rozhodcovskej doložky v článku 18. obchodných podmienok. Preskúmaním obchodných podmienok,
konkrétne článku 18. obchodných podmienok, vzhliadol súd v takto ustanovenom zmluvnom dojednaní
nekalú podmienku k čomu ho viedli nasledovné dôvody. V zmluvných dojednaniach v článku 18.
obchodných podmienok bol upravený spôsob riešenia sporov zo zmluvy tak, že „Banka a Klient sa
dohodli, že všetky spory, ktoré vznikli alebo vzniknú z Bankových obchodov, ako aj spory, ktoré vznikli
alebo vzniknú zo Zmlúv upravujúcich Bankové produkty alebo v súvislosti s nimi, vrátane sporov o
ich platnosť, výklad alebo zrušenie, bude prejednávať a rozhodovať Rozhodcovský súd.“ V článku 2.
obchodných podmienok právny predchodca oprávneného určil rozhodcovský súd, ktorý bude prípadne
spory riešiť. Zmluvné dojednanie o voľbe spôsobu riešenia sporu v rozhodcovskom konaní predpokladá
v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní dohodu obidvoch
zmluvných strán vo forme osobitnej zmluvy alebo formou rozhodcovskej doložky k zmluve. V tomto
prípade bola rozhodcovská zmluva súčasťou zmluvy ako rozhodcovská doložka. Rovnako dohodu
vyžaduje v zmysle ustanovenia § 6 ods. 1 a § 8 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní aj voľba
rozhodcu resp. postup jeho dodatočného ustanovenia. V danom prípade bol spôsob riešenia sporu, aj
voľba rozhodcovského súdu uskutočnená jednostranne, nakoľko samotné ustanovenie rozhodcovskej
doložky na predtlačenom formulári dokonca predchádzalo nepochybne aj samotnému rozhodnutiu
povinného si finančné prostriedky touto cestou obstarať, čiže predtým ako k uzatvoreniu zmluvy povinný
vôbec pristúpil. Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného dojednania súd vidí v tom, že faktickým
subjektom, ktorý definuje, kto rozhoduje v tomto prípade je veriteľ (právny predchodca oprávneného),
pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve,
ktorú v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu
a neurčitého počtu. Ak by aj rozhodcovská doložka dávala na výber medzi štátnym a rozhodcovským
súdom, ale pre prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ podrobiť
rozhodcovskému konaniu, nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným
titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným je dodávateľ. Podľa názoru súdu je dojednanie takejto
rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve neprijateľnou podmienkou, ktorá je zmysle § 53 ods. 4
Občianskeho zákonníka neplatná. Svoj názor opiera o to, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom
nachádza v znevýhodnenom postavení. Rozhodcovská doložka obsiahnutá v obchodných podmienkach
zmluvy podľa názoru súdu spĺňa všetky podmienky tak z pohľadu ustanovení § 53, 54 Občianskeho
zákonníka platného ku dňu uzatvorenia zmluvy, ako aj z pohľadu Smernice Rady 93/13/EHS (výkladovej
pomôcky ustanovení spotrebiteľského práva), aby bola kvalifikovaná ako nekalá. Existujúca, ale
neplatná rozhodcovská doložka nemôže byť potom základom právomoci rozhodcovského súdu. Ak si
rozhodca svoju právomoc z takto uzavretej doložky odvodil, na ktorom základe následne vydal exekučný
titul, nemožno takéto rozhodnutie považovať za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou. Uvedené
spôsobuje, že pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie neprebehlo riadne rozhodcovské konanie,
ktorého výsledkom by bol rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého by mohla byť vedená exekúcia.
S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti, súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zamietol. Predložený rozhodcovský
rozsudok vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcu v danej veci konať, a to s poukazom na neplatnosť
rozhodcovskej doložky, nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul.

Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote, prostredníctvom právneho
zástupcu odvolanie oprávnený, ktorý navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého
stupňa zmenil tak, že rozhodne o udelení poverenia pre súdneho exekútora, alebo aby rozhodnutie
okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Ako odvolacie dôvody uviedol ust. § 205 ods.
2 písm. a) a f) O.s.p.. Poukazujúc na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR uviedol, že právoplatný
rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, a preto exekučný súd
je povinný nakladať s takýmto rozsudkom rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom
prípade by porušil zásadu rovnocennosti. V zmysle ust. § 53 ods. 4 písm. r) Obč. zák. je možné posúdiť
rozhodcovskú doložku v konkrétnom prípade ako neprijateľnú zmluvnú podmienku len v zmysle tzv.
generálnej klauzuly - § 53 ods. 1 Obč. zák.. Ďalej uviedol, že rozhodcovský súd zasiela spotrebiteľom
ako účastníkovi konania spolu s výzvou na žalobnú odpoveď aj tzv. poučenie o ustanoveniach na
ochranu spotrebiteľa, t.j. poučenie o hmotnom práve. Slovenská sporiteľňa, a.s. ako banka mala v
zmysle § 93 ods. 1 zákona č. 483/2001 o bankách v znení účinnom pri uzatváraní zmluvy povinnosť
ponúknuť svojim klientom uzatvoriť rozhodcovskú zmluvu. Nestotožnil sa s názorom okresného súdu,
ktorý posúdil rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú podmienku už len preto, že takéto dojednanie
znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva ho výlučne na



vôli dodávateľa. Slovenská právna úprava výslovne nevylučuje dojednanie rozhodcovskej doložky v
spotrebiteľskej zmluve. Ďalej s poukazom na ust. § 45 ods. 1 písm. c) a § 45 ods. 2 ZoRK argumentoval,
že tento zákon za určitých okolností pripúšťa kontrolu rozhodcovských rozsudkov všeobecnými súdmi,
a to inštitútmi žaloby na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa §§ 40,41,42 a 43, čiže vnútroštátna
úprava umožňuje zrušenie rozhodcovského rozsudku na základe žaloby. V prípade, ak vnútroštátne
exekučné súdy môžu vecne preskúmať právoplatný a vykonateľný rozsudok, právny inštitút žaloby o
zrušenie rozhodcovského rozsudku stráca zmysel. Rozhodnutie všeobecného súdu nie je v zmysle
zákona postavené nad rozhodcovské. Ak by súdne konanie stálo nad rozhodcovským, bolo by
možné napadnúť rozhodcovský rozsudok vždy , nie iba z taxatívne uvedených dôvodov. Všeobecný
súd teda nie je koncepčne postavený nad rozhodcovský súd. Konštatuje, že rozhodcovská doložka
nie je neprijateľná zmluvná podmienka v spotrebiteľskej zmluve a je v súlade s právne záväznými
aktmi Európskych spoločenstiev a Európskej únie, s konštantnou judikatúrou ESD, právnym poriadkom
Slovenskej republiky a s dobrými mravmi.

Vyjadrenie k odvolaniu oprávneného písomne podané nebolo.

Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., prejednal vec bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa
je potrebné ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdiť.

Uznesenie okresného súdu bolo vydané na základe správneho právneho posúdenia veci z aspektu
aplikácie a interpretácie ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002
Z. z. o rozhodcovskom konaní. Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s kritériami
ustanovenia § 157 ods. 2 v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 O.s.p.

Exekučný súd v rámci svojho postupu pri preskúmavaní listín podľa ustanovenia § 44 Exekučného
poriadku v spojení s ustanovením § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní z
úradnej povinnosti posudzuje, či v rozhodcovskom rozsudku, ktorý je podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d/
Exekučného poriadku tiež spôsobilým exekučným titulom, tento nezaväzuje účastníka rozhodcovského
konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právne nedovolené alebo odporuje dobrým mravom
(§ 45 ods. 1 písm. c/), resp. či rozhodcovský rozsudok nemá nedostatok uvedený v § 40 písm. a/ a b/. Ak
zistí tieto nedostatky, exekučné konanie aj bez návrhu zastaví. Ak bol rozhodcovský rozsudok vydaný v
dôsledku neplnenia zmluvne dojednaných povinností zo strany dlžníka podľa úverovej zmluvy, ktorá má
charakter spotrebiteľskej zmluvy, potom exekučný súd v rámci postupu podľa § 44 Exekučného poriadku
a § 45 ods. 2 zák. č. 244/2002 Z. z., z úradnej povinnosti správne v danej veci posudzoval rozhodcovský
rozsudok z aspektu, či plnenie priznané týmto rozsudkom nemá taký charakter, pre ktorý je potrebné
úplne alebo čiastočne exekučné konanie zastaviť, resp. v danom prípade zamietnuť žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie.

Pri posudzovaní exekučného titulu z aspektov ustanovenia § 45 ods. 2 v spojení s ods. 1 písm. c/
zákona č. 244/2002 Z. z, správne súd prvého stupňa vychádzal z ustanovení § 52 a nasledujúcich
Občianskeho zákonníka a smernice Rady 93/13/EHS a zisťoval, či úverová zmluva, na základe ktorej
bol priznaný nárok oprávnenému, neobsahuje takú podmienku, ktorá má nekalý charakter a je preto
absolútne neplatná. Správne pri skúmaní dospel k záveru, že rozhodcovská doložka má charakter
nekalej podmienky, keďže spôsobuje v právach a povinnostiach zmluvných strán značnú nerovnováhu,
v neprospech spotrebiteľa, teda povinného (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v
čase uzatvorenia zmluvy). Rozhodcovskú doložku, v článku 18 všeobecných obchodných podmienok
opodstatnene považoval súd prvého stupňa za nekalú, postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti podľa
§ 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka platnom v rozhodnom období.

V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že smernica Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o neprimeraných
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, nemá ako prameň komunitárneho práva horizontálny priamy
účinok, ale existuje komunitárna povinnosť interpretovať vnútroštátne právo komunitárne komformným
spôsobom. Smernica podľa čl. 1 písm. q/ Prílohy považuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv
v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané. Zákaz neprimeranosti je tu potrebné chápať



tak, že podnikateľ ako druhá zmluvná strana spotrebiteľskej zmluvy nesmie zneužívať svoje silnejšie
postavenie - dané tým, že spotrebiteľ nie je fakticky schopný presadiť akékoľvek zmeny formulárových
zmluvných podmienok, a že pri úverových zmluvách koná spotrebiteľ vlastne pod tlakom finančnej tiesne
a tak podnikateľ môže získať nefair výhody, ktorou je aj prenesenie sporu zo sústavy nezávislých súdov
na rozhodcu, s ktorým podnikateľ dlhodobo spolupracuje, poskytuje mu zdroj príjmu, v konaní nie je
potrebné nariaďovať pojednávanie, sú vylúčené opravné prostriedky.

Odvolací súd zdieľa právny názor súdu prvého stupňa, že predmetnú zmluvu o úvere treba považovať
za spotrebiteľskú zmluvu (§ 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka) a následne sa tiež v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením súdu prvého stupňa, ktorý rozhodcovskú doložku v danej zmluve vyhodnotil
ako neprijateľnú zmluvnú podmienku. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto
zmluvného ustanovenia je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne
dojednaná a spotrebiteľ nemal reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp.
niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. V danom prípade veriteľ mohol na základe predmetnej
rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému orgánu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť
tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom
akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči takýmto nárokom veriteľa na všeobecnom súde v mieste
svojho bydliska. Výber osoby rozhodcu, resp. rozhodcovského súdu pritom uskutočnil jednostranne sám
veriteľ, ktorý zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve,
resp. obchodných podmienkach pre úver. Vychádzajúc z komplexnej úpravy rozhodcovskej doložky je
potom potrebné považovať takúto rozhodcovskú doložku v celosti za neprijateľnú podmienku, a to aj v
náväznosti na judikatúru Európskeho súdneho dvora (C-240/98 až C-244/98, C-40/08, C-473/00,
C-243/08, C-168/05).

Pokiaľ oprávnený poukázal v odvolaní na skutočnosť, že v zmysle § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z.
o bankách sú banky povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej
zmluvy, odvolací súd k tomu uvádza, že právny predchodca oprávneného neuzatvoril s povinným
osobitnú rozhodcovskú zmluvu (ani nedal povinnému osobitný návrh na jej uzatvorenie a príslušné
poučenie), ale rozhodcovská doložka bola začlenená do vopred pripravených všeobecných obchodných
podmienok právneho predchodcu oprávneného. Povinný ako spotrebiteľ bol v postavení, že buď zmluvu
aj s príslušnými obchodnými podmienkami pre úver prijme ako celok a úver dostane, alebo zmluvu
ako celok odmietne. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že stanovenie povinnosti
banky ponúknuť klientom návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy neznamená, že veriteľ je oprávnený
včleniť do svojich zmlúv také znenie rozhodcovskej doložky, ktoré zakladá značnú nerovnováhu medzi
právami a povinnosťami zmluvných strán, v neprospech spotrebiteľa (tak ako tomu bolo v predmetnom
prípade). Ak veriteľ uzatvára zmluvu so spotrebiteľom, je povinný rešpektovať aj príslušné zákonné
normy chrániace spotrebiteľa.

Ani ostatné odvolacie námietky oprávneného neboli dôvodné, vysporiadal sa s nimi už súd prvého stupňa
v odôvodnení napadnutého uznesenia, na ktoré odvolací súd v celom rozsahu poukazuje.

Odvolací súd uzatvára, že súd prvého stupňa v danom prípade správne právne posúdil rozhodcovský
rozsudok ako nulitný, vydaný rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na
základe neplatnej rozhodcovskej doložky, teda nejde o spôsobilý exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2
písm. d/ Exekučného poriadku a správne žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol
(§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku).

Odvolací súd preto uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:



Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .