Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 9Co/323/2012 z 30. 1. 2013 Citácia: rozsudok Krajského súdu Žilina z 30. januára 2013, sp. zn. 9Co/323/2012, ECLI:SK:KSZA:2013:5711204815.1 Krajský súd Žilina | 9Co/323/2012 | ECLI:SK:KSZA:2013:5711204815.1 | 2013-01-30 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Bezdôvodné obohatenie Citované ustanovenia: § 219 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/31ecff00-5852-4fe1-9fd4-7b55ed7d8f37 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2013:5711204815.1 Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/323/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5711204815
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Mejstrík
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2013:5711204815.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Mejstríka
a členov senátu JUDr. Jany Kotrčovej, JUDr. Jána Burika, v právnej veci navrhovateľa: U. W., nar.
XX. X. XXXX, bytom D., F. XXX, zastúpeného JUDr. Ivetou Ďurčaťovou, advokátkou so sídlom P., O.
XX proti odporcovi: Juraj Vidiečan, s miestom podnikania Lipovec, Pod Kanálom 6, IČO: 33 771 740,
zastúpenému Mgr. Petrom Balážom, advokátom so sídlom P., T. XX, v konaní o vydanie bezdôvodného
obohatenia vo výške 800,- eur, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Martin, č.k.
15C/146/2011-73 zo dňa 23. 4. 2012, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Navrhovateľ j e p o v i n n ý zaplatiť odporcovi trovy odvolacieho konania v sume 59,08 eur (trovy
právneho zastúpenia) na účet zástupcu Mgr. Petra Baláža, advokáta, v lehote 3 dní.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresný súd Martin zamietol návrh, ktorým sa domáhal navrhovateľ zaplatenia
sumy 800,- eur z titulu bezdôvodného obohatenia. Navrhovateľovi uložil povinnosť uhradiť odporcovi
trovy konania vo výške 402,08 eur.

Prvostupňový súd s poukazom na ust. §§ 451, 488, 489, resp. 580 a 671 Občianskeho zákonníka
konštatoval, že navrhovateľovi vzniklo právo na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 800,- eur,
čo nespochybnil ani odporca, avšak zároveň si túto sumu započítal na plnenie, ktoré mal navrhovateľ
odporcovi poskytnúť ako nájomné z nájomnej zmluvy zo dňa 28. 9. 2009. Poskytnuté plnenie vo výške
800,- eur odporca započítal ako plnenie nájmu za nezaplatené nájomné v mesiaci apríl 2010 vo výške
720,- eur a časť nájomného za mesiac máj 2010 vo výške 80,- eur. Prvostupňový súd konštatoval, že
podmienky na započítanie boli splnené.

O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a odporcovi priznal náhradu trov s poukazom
na jeho úspech v konaní.

Proti tomuto rozsudku, v zákonom stanovenej lehote, prostredníctvom zástupcu podal odvolanie
navrhovateľ. Dôvodil tým, že prvostupňový súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho
rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. d/, f/ O.s.p.).
Poukazoval na to, že navrhovateľ mal s odporcom uzatvorený pracovnoprávny vzťah a súčasne v čase
od 28. 9. 2009 do 14. 10. 2010 aj mandátnu zmluvu v zmysle § 566 a nasl. Obchodného zákonníka. Ešte
predtým účastníci uzatvorili zmluvu o nájme zo dňa 28. 9. 2009, ktorej predmetom bolo prenechanie
hnuteľných vecí na účely výkonu predmetu podnikania, prípadne príležitostného používania pre vlastnú



potrebu. Za uvedený prenájom vecí mal navrhovateľ platiť odporcovi nájomné vo výške 1 000,- eur
mesačne. Podľa odvolateľa uzatvorenie dvoch zmlúv súčasne by nemalo opodstatnenie. Skutočnosť,
že došlo k uzatvoreniu mandátnej zmluvy, vylúčila následne nemožnosť plnenia zo zmluvy nájomnej.
Z výpovedí účastníkov vyplynulo, že dôvodom uzatvorenia nájomnej zmluvy bolo to, že navrhovateľ
mal v úmysle vybaviť si živnostenské oprávnenie a začať podnikať vo vlastnom mene a z toho dôvodu
si zapožičať hnuteľné veci na výkon svojich podnikateľských aktivít. Keďže medzičasom došlo k inej
dohode (mandátna zmluva), hnuteľné veci uvedené aj v nájomnej zmluve používal na výkon prác pre
odporcu v prospech jeho podnikateľských aktivít. Plnenie z obidvoch zmlúv súčasne by tak bolo nemožné
a v rozpore s dobrými mravmi. Súd nesprávne právne posúdil vec, keď neprihliadol na námietku týkajúcu
sa neplatnosti zmluvy o nájme. Navyše uvedená nájomná zmluva je neplatná aj pre jej neurčitosť, keď
pri výške nájomného je uvedené, že sa má platiť za pozemky. Tie však neboli predmetom nájmu. Pokiaľ
prvostupňový súd poukazoval na to, že v minulosti zasielal na účet odporcu navrhovateľ jednotlivé
sumy, ak by malo ísť o úhradu nájomného, jednalo by sa o pravidelné splátky vo výške 1 000,- eur
mesačne. Tieto platby však súviseli s podnikateľskou činnosťou, ktoré vykonával ako mandatár a z
dôvodu prehľadu o jednotlivých platbách, tieto hradil zo súkromného účtu. Z uvedených dôvodov žiadal,
aby odvolací súd rozsudok prvostupňového súdu zmenil a zaviazal odporcu k zaplateniu žalovanej sumy
800,- eur spolu s príslušenstvom a náhradou trov konania.

K podanému odvolaniu sa prostredníctvom zástupcu vyjadril odporca. Podľa jeho názoru sa
prvostupňový súd aj s dôvodmi uvedenými v odvolaní navrhovateľa vysporiadal, a preto rozhodnutie
považuje za vecne správne. Navrhovateľ tvrdil, že plnenie z nájomnej zmluvy sa stalo nemožným
okamihom uzatvorenia mandátnej zmluvy. Z dokazovania jednoznačne vyplynulo, že navrhovateľ mal
možnosť s vecami, ktoré tvorili predmet nájmu disponovať a dokonca priznal, že rok 2010, teda v čase,
keď platila nájomná zmluva, sa vyznačoval nedostatkom zákaziek, a preto predmet nájmu mohol užívať
pre svoje osobné účely vo väčšej miere ako sa zrejme predpokladalo pri uzatváraní nájomnej zmluvy.
Navyše obe zmluvy boli uzatvorené na jednom stretnutí, a to jedna po druhej, kde zmluvné strany najskôr
podpisovali mandátnu zmluvu a hneď na to zmluvu nájomnú. Nemohlo preto dôjsť k zrušeniu nájomnej
zmluvy mandátnou zmluvou, čomu nenasvedčuje ani obsah mandátnej zmluvy. Aj neskoršie správanie
zmluvných strán nasvedčuje tomu, že bola platne uzatvorená nájomná zmluva a navrhovateľ si záväzky
z nej plnil, keď poukazoval jednotlivé finančné prostriedky na účet odporcu. Nelogické by tiež vyznelo
ustanovenie nájomnej zmluvy v časti predmetu nájmu, kde je uvedené, že sa bude užívať v rozsahu,
ktorý nebráni výkonu podnikateľskej činnosti navrhovateľa s totožnými vecami. Už z toho je zrejmé, že
nájomný a mandátny vzťah existoval súbežne. V minulosti poukazované platby za nájom niektoré sám
navrhovateľ označil ako nájomné a poukazoval ich zo svojho súkromného účtu, čo opäť poukazuje na
správnosť zistenia skutkového stavu prvostupňovým súdom a vyvodenie správnych právnych záverov.
Z týchto dôvodov žiadal, aby odvolací súd rozsudok prvostupňového súdu potvrdil a priznal mu náhradu
trov odvolacieho konania.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu mu danom ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a postupom
v zmysle § 214 O.s.p. napadnutý rozsudok prvostupňového súdu podľa

§ 219 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

Z obsahu spisu a vykonaného dokazovania, ako aj z preskúmavaného rozsudku mal i odvolací súd
preukázané, že navrhovateľ sa domáhal zaplatenia sumy 800,- eur z titulu bezdôvodného obohatenia
s tým, že uvedenú sumu omylom zaslal na účet odporcu. V konaní ďalej bolo preukázané, že boli
uzatvorené dňa 28. 9. 2009 medzi účastníkmi dve zmluvy, a to mandátna a nájomná. V zmysle mandátnej
zmluvy mal navrhovateľ v prospech odporcu vykonávať činnosti súvisiace s jeho podnikateľskou
činnosťou (riadiť a kontrolovať chod prevádzky - zasklievanie balkónov) a za týmto účelom používať
hnuteľné veci slúžiace podnikateľskej činnosti odporcu (náradie, osobné motorové vozidlo). Zo zmluvy
o nájme vyplynulo, že odporca prenajal navrhovateľovi hnuteľné veci špecifikované v predmete zmluvy
(motorové vozidlo Citroen Jumper, zámočnícke náradie, vŕtačky, brúsky, zvárací invertor, rozbrusovačku,
zariadenie zámočníckej dielne, atď.) a z účelu nájmu vyplynulo, že nájomca je oprávnený hnuteľné
veci užívať pre výkon predmetu podnikania, prípadne príležitostného používania pre vlastnú potrebu
tak, aby bol zabezpečený nerušený výkon predmetu podnikania prenajímateľa s vecami, ktoré tvoria
predmet tejto zmluvy. Výška nájmu bola dohodnutá 1 000,- eur mesačne. Dohodnutý bol tiež účet, na



ktorý bude nájomné poukazované. Podľa výpisov z peňažného ústavu navrhovateľ vkladal odporcovi na
jeho osobný účet ako nájom jednotlivé sumy v čase trvania nájomnej zmluvy.

Vychádzajúc z takto zisteného skutkového stavu postupoval prvostupňový súd správne, keď skúmal, či
došlo k započítaniu pohľadávky odporcu voči navrhovateľovi a v súlade s tým boli splnené podmienky
v zmysle § 580 Občianskeho zákonníka. Odporca nespochybňoval, že v jeho prospech boli vložené
finančné prostriedky vo výške 800,- eur bez uvedenia účelu. Prvostupňový súd však zároveň skúmal,
či započítací prejav medzi účastníkmi je možný a či existovala pohľadávka, ktorú mal zároveň odporca
voči navrhovateľovi. Je nepochybné, že účastníci uzatvorili nájomnú zmluvu, v zmysle ktorej v minulosti
navrhovateľ poskytoval odporcovi plnenie, a preto o jej existencii nemal pochybnosti ani odvolací súd.
Obsah tejto nájomnej zmluvy nie je v rozpore s ustanoveniami mandátnej zmluvy, naopak účel nájmu
predpokladá využívanie hnuteľných vecí pre potreby navrhovateľa tak „aby bol zabezpečený nerušený
výkon predmetu podnikania prenajímateľa.“ Aj z tohto vyplýva, že navrhovateľ na základe mandátnej
zmluvy súvisiacej s dovtedy vykonávanou podnikateľskou činnosťou odporcu - zasklievanie balkónov, na
čo mal používať predmetné hnuteľné veci, zároveň tieto mohol používať pre vlastnú potrebu v rozsahu,
aby nebola ohrozená podnikateľská činnosť zasklievania balkónov.

Odvolací súd sa so zisteným skutkovým stavom, ako aj právnym posúdením veci prvostupňovým
súdom plne stotožňuje, rozhodnutie prvostupňového súdu považuje za vecne správne a na odôvodnenie
rozsudku v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. v celom rozsahu poukazuje. Pretože odvolateľ neuviedol
žiadne iné skutočnosti, s ktorými by sa nevyporiadal prvostupňový súd, resp. ktoré by odvolaciemu
súdu iným spôsobom umožnili vyhodnotiť skutkový a právny stav, odvolací súd napadnutý rozsudok
prvostupňového súdu ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 224 ods. 1
O.s.p. a odporcovi, ktorý bol úspešný v odvolacom konaní, priznal náhradu trov vo výške 59,08 eur, čo
predstavuje trovy právneho zastúpenia v zmysle Vyhlášky č. 655/2004 Z.z. za 1 úkon právnej pomoci -
vyjadrenie k odvolaniu vo výške 51,45 eur a 1 x režijný paušál vo výške 7,63 eur. Navrhovateľovi, ktorý
nebol úspešný v odvolacom konaní, súd náhradu trov nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.