Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 1CoE/9/2015 z 20. 4. 2015 Citácia: uznesenie Krajského súdu Žilina z 20. apríla 2015, sp. zn. 1CoE/9/2015, ECLI:SK:KSZA:2015:5613213378.3 Krajský súd Žilina | 1CoE/9/2015 | ECLI:SK:KSZA:2015:5613213378.3 | 2015-04-20 | Uznesenie Citované ustanovenia: EP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/68a316d5-098d-4921-9a5a-13a459b92f7b Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2015:5613213378.3 Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 1CoE/9/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5613213378
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Polka
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5613213378.3

Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o.,
so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 792 752, právne zastúpený Advokátska kancelária JUDr.
Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom 811 04 Bratislava, Kubániho 16, IČO: 47 233 516, proti povinnému:
X. V., nar. X.X.XXXX, bytom O. č. XXX/X, XXX XX J. Z., pre vymoženie pohľadávky vo výške 2.534,32
Eur príslušenstvom, ktoré exekučné konanie je vedené pred súdnym exekútorom Ing. Mgr. Ivanom
Šteinerom, PhD., so sídlom Exekútorského úradu v K. Q. K. B., pod sp.zn. EX 1266/13, v štádiu konania
o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, na základe odvolania
oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Liptovský Mikuláš, č.k. 10Er/1609/2013-47 z 24.10.2014,
takto

r o z h o d o l :

Uznesenie Okresného súdu Liptovský Mikuláš, č.k. 10Er/1609/2013-47 z 24.10.2014, potvrdzuje.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Liptovský Mikuláš uznesením, č.k. 10Er/1609/2013-47 z 24.10.2014, zamietol žiadosť
(súdneho exekútora) o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Svoje rozhodnutie odôvodnil okresný súd, poukazujúc najmä na ustanovenia § 44 ods. 1 písm. d) a
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku; § 14 ods. 1 a 2, § 17, § 25 ods. 4, § 35 zákona č. 244/2002 Z.z.
o rozhodcovskom konaní; § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka (upravujúce spotrebiteľské zmluvy);
čl. 6 ods. 1, čl. 2 písm. a), čl. 3 ods. 1, 3 smernice 93/13/EHS; prílohu označenej smernice v
podstate tým, že rozhodcovský rozsudok vydaný rozhodcom Stáleho rozhodcovského súdu Victoria
sp.zn. RK-PC-1374/13-LP, ktorý má byť podkladom na vykonanie exekúcie nespĺňa podmienky
formálnej vykonateľnosti, nakoľko bol vydaný procesným postupom, ktorý je v rozpore so zákonom
č. 244/2002 Z.z.. Z rozhodcovského spisu vyplýva, že rozhodkyňa bez toho, aby dodržala zásadu
kontradiktórnosti konania, najprv vo veci rozhodla rozhodcovským rozsudkom. Pokiaľ rozhodkyňa
vychádzala z ustanovenia § 51 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. a subsidiárne použila ustanovenia
O.s.p. upravujúce vydávanie platobných rozkazov, konala v rozpore so spomínaným ustanovením,
nakoľko zákon č. 244/2002 Z.z. ustanovuje jediné dve formy rozhodnutia (rozsudok a uznesenie). Nie
je pritom podstatné, ako rozhodnutie označila, nakoľko z postupu je zrejmé, že ide o vydanie akejsi
obdoby platobného rozkazu. Interný predpis rozhodcovského súdu nemôže byť v rozpore so zákonom
č. 244/2002 Z.z., ani ho nemôže obchádzať. Rozhodcovský súd nemôže zrušiť svoj rozhodcovský
rozsudok. Potom, ako je tento doručený účastníkom konania, má pre účastníkov účinky ako právoplatný
rozsudok súdu. Za tejto situácie, pokiaľ by povinný podal v lehote 10 dní od doručenia rozhodcovského
rozsudku žalobnú odpoveď a rozhodcovský súd by opätovne rozhodoval vo veci, v konaní by de facto
vydal dve právoplatné rozhodnutia vo veci samej. Uvedená situácia je v rozpore s princípom právnej
istoty a reálne by mohla vzniknúť aj situácia, že v prípade úspešnej obrany povinného by druhým



rozsudkom mohol súd žalobu zamietnuť. Odhliadnuc od prekážky rozsúdenej veci by tak v tej istej veci
boli vydané dve protichodné právoplatné rozhodnutia.

Proti tomuto uznesenie podal riadne a včas v zákonom stanovenej lehote prostredníctvom právneho
zástupcu odvolanie oprávnený. Podanie odvolania odôvodnil citujúc z odôvodnenia napadnutého
ustanovenia § 14 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z. v podstate úpravou rozhodcovského konania
obsiahnutou v rokovacom poriadku. Poukázal na článok 15 ods. 1 až 3 rokovacieho poriadku stáleho
rozhodcovského súdu, podľa ktorého: „Pokiaľ je možné vo veci rozhodnúť na základe písomných
podkladov predložených žalobcom, z ktorých vyplýva skutkový a právny stav tvrdený žalobcom v žalobe,
ktorý je po ich preskúmaní nepochybný. Rozhodcovský súd môže rozhodnúť v zrýchlenom konaní v
zmysle tohto článku Rokovacieho poriadku, a to aj bez výslovnej žiadosti žalobcu a bez vyjadrenia
žalovaného. Rozhodcovský rozsudok vydaný v zrýchlenom konaní v zmysle predchádzajúceho odseku
tohto článku Rokovacieho poriadku doručí Rozhodcovský súd spolu so žalobou a dôkazmi žalovanému
a vyzve ho na podanie žalobnej odpovede v lehote 10 dní od doručenia výzvy s tým, že Rozhodcovský
súd je oprávnený túto lehotu primerane predĺžiť, najmú vzhľadom na obtiažnosť veci. V prípade, ak
žalovaný podá žalobnú odpoveď riadne a včas podľa odseku 2 tohto článku tohto rokovacieho poriadku,
Rozhodcovský súd Rozhodcovský rozsudok zruší a vykoná rozhodcovské konanie v zmysle ustanovení
tohto Rokovacieho poriadku. V opačnom prípade sa rozhodcovský rozsudok vydaný v zrýchlenom
konaní v zmysle tohto článku Rokovacieho poriadku považuje za riadny rozhodcovský vydaný v zmysle
tretej časti Rokovacieho poriadku.“ Z obsahu článku 15 rokovacieho poriadku vyplýva, že žalovaný
je oprávnený vyjadriť sa k žalobe formou žalobnej odpovede do 10 dní odo dňa doručenia výzvy na
podanie žalobnej odpovede. V prípade, že sa žalovaný formou žalobnej odpovede v uvedenej lehote
vyjadrí, rozhodcovský súd rozhodcovský rozsudok zruší a rozhodca bude pokračovať v rozhodcovskom
konaní. Na základe vykonaného dokazovania rozhodca vydá rozhodcovský rozsudok. Nemožno súhlasiť
s tvrdením, že „neprípustnosť vydania rozhodnutia v rozhodcovskom konaní bez toho, aby rozhodca
umožnil žalovanej strane vyjadriť sa k žalobe, je daná už len tým, že voči rozhodcovskému rozsudku
nie je prípustný žiadny opravný prostriedok.“ Postup v rámci rozhodcovského konania vyplývajúci z
rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu neberie žalovanému (v tomto prípade povinnému) možnosť
uplatniť svoje práva v rozhodcovskom konaní. Súd prehliadol fakt, že rozhodca síce môže vydať
rozhodcovský rozsudok, musí ho však spolu so žalobným návrhom doručiť žalovanému, ktorý má
možnosť sa k nemu vyjadriť formou žalobnej odpovede. Pokiaľ sa žalovaný vyjadrí, rozhodcovský
rozsudok sa zruší a rozhodca pokračuje v rozhodcovskom konaní. Po vykonanom dokazovaní rozhodca
vydá rozhodcovský rozsudok, ktorý doručí žalovanému. V tejto súvislosti poukázal aj na podobný
postup podľa Občianskeho súdneho poriadku pri vydaní platobného rozkazu či zmenkového platobného
rozkazu, kedy súd tiež môže bez vypočutia odporcu vydať rozhodnutie, ak sa v návrhu uplatňuje právo na
zaplatenie peňažnej sumy vyplývajúce zo skutočností uvedených navrhovateľom (resp. ak je predložený
rovnopis zmenky). Ak súd v takom prípade doručuje odporcovi návrh na začatie konania spolu s
rozhodnutím, pričom nepodanie odporu či námietok má za následok právoplatnosť rozhodnutia (rovnako
nepodanie žalobnej odpovede je spojené s následkom právoplatnosti rozhodnutia). Aj v odpore resp.
v námietkach sa má odporca možnosť prvýkrát vyjadriť k návrhu a tvrdeniam navrhovateľa. Rovnako
ako v prípade podania žalobnej odpovede podľa rozhodcovského poriadku, aj v prípade podania odporu
dochádza k zrušeniu platobného rozkazu a v konaní sa ďalej pokračuje. S poukazom na uvedené
nemožno preto považovať postup dohodnutý v rozhodcovskom konaní, ktorý je obdobný ako postup
súdu v súdnom konaní, a to aj v prípadoch, kde je účastníkom konania spotrebiteľ, za porušenie
zásady kontradiktórnosti konania. Dôsledky záverov napadnutého uznesenia by potom znamenali,
že by sa vylučovala možnosť riešiť spory zo spotrebiteľských zmlúv v rozkazných konaniach podľa
O.s.p. Súd neuvádza jediné ustanovenie zákona č. 244/2002 Z.z. v platnom znení ani iných právnych
predpisov, ktoré by odôvodňovalo jeho závery. Ustanovenie § 35 uvedeného zákona nebráni postupu
rozhodcovského konania dohodnutého v rokovacom poriadku aj čo sa týka rozhodcovského rozsudku.
Z hľadiska účinkov rozhodcovskej zmluvy a samotného rozhodcovského konania uviedol, že poskytuje
spotrebiteľovi minimálne rovnaký a v niektorých smeroch oveľa širší rozsah ochrany a možnosti a
uplatnenia práv, ako je tomu pri konaní pred súdom. Vykonanie rozhodcovského konania v písomnej
forme sa neodlišuje od prípadov, kedy aj pred všeobecným súdom prebiehajú spotrebiteľské spory bez
účasti spotrebiteľa (§ 101 ods. 2 O.s.p.) či bez nariadenia pojednávania (napr. pri drobných sporoch
postupom podľa § 115a ods. 2 O.s.p.). Spotrebiteľ pritom môže žiadať nielen o vykonanie ústneho
prejednania veci, ale aj o jeho vykonanie v mieste svojho bydliska alebo pred všeobecným súdom.
Rovnako aj v rozhodcovskom konaní musí rozhodca aplikovať normy spotrebiteľského práva (§ 31
ods. 3, § 33 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z.). Na rozdiel od všeobecného súdnictva môže v prípade



rozhodcovského rozsudku po jeho právoplatnosti podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku,
čo vzhľadom na široko koncipovaný dôvod podľa ustanovenia § 40 ods. 1 písm. j) zákona č. 244/2002
Z.z. mu zakladá oveľa väčší rozsah námietok, než je to napríklad v prípade odvolania, či dovolania.
V súvislosti s posúdením formálnej stránky rozhodcovského rozsudku poukázal na to, že v skutkovo i
právne rovnakej veci sa tunajší krajský súd (konkrétne konajúci senát) stotožnil s jeho právnym názorom
v uznesení sp.zn. 1CoE/25/2014 z 25.3.2014, z ktorého odcitoval. V závere s poukazom na nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 383/06-28 namietal nedostatočné odôvodnenie
napadnutého uznesenia. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil
a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Zároveň navrhol, aby súd uložil povinnému povinnosť
nahradiť mu trovy odvolacieho konania spočívajúce v trovách právneho zastúpenia, a to v celkovej výške
211,23 Eur vrátane DPH.

Povinný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

Zákonná sudkyňa vo svojom vyjadrení, odôvodňujúcom prečo odvolaniu podanému proti rozhodnutiu
vyššieho súdneho úradníka nemieni vyhovieť, uviedla nasledovné: „Súd zdôrazňuje, že rozhodcovský
rozsudok bol vydaný v tzv. skrátenom rozkaznom konaní, a tento inštitút zákon o rozhodcovskom konaní
nepozná, teda exekučný titul nespĺňa podmienky formálnej vykonateľnosti. Stotožňujem sa s dôvodmi
rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka a v ostatnom v podrobnostiach na ne odkazujem.“

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas účastníkom
konania (§ 204 ods. 1 O.s.p., § 37 ods. 1 Exekučného poriadku) proti rozhodnutiu, ktoré možno
napadnúť týmto opravným prostriedkom, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.),
preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.)
a uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p.

Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené, a v
plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu. Okresný súd v
dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a
svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. Rozhodnutie okresného súdu
je vecne správne. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia okresného súdu odvolací súd aj s ohľadom
na odvolacie námietky oprávneného dodáva:

V posudzovanom prípade okresný súd postupoval legitímne, keď predmetný exekučný titul podrobil
podrobnému preskúmaniu z hľadiska jeho formálnej vykonateľnosti a na základe vyššie uvedených
zistení konštatoval jeho nevykonateľnosť, ktorá nevyhnutne vedie k nemožnosti vyhovieť žiadosti
súdneho exekútora o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie. Za primárne pre posúdenie danej veci
odvolací súd považoval nasledovné skutočnosti:

Ani podľa názoru odvolacieho súdu postup rozhodcu v rozhodcovskom konaní, ktorý viedol k vydaniu
rozhodcovského rozsudku v tzv. skrátenom konaní, nemá žiadnu oporu v zákone č. 244/2002 Z.z.
Zákon č. 244/2002 Z.z. nepozná pojem skrátený rozhodcovský rozsudok. V zmysle ustanovenia § 33
označeného zákona rozhodcovský súd rozhoduje rozhodcovským rozsudkom. Keďže zákon č. 244/2002
Z.z. nepozná pojem skrátený rozhodcovský rozsudok, nemôže si ho rozhodca upraviť v rokovacom
poriadku. Rokovací poriadok slúži k tomu, aby si rozhodcovský súd upravil konanie v zmysle zákona o
rozhodcovskom konaní. Rokovací poriadok je interný akt, ktorý nie je nadriadený zákonu a z toho dôvodu
nemôže upraviť spôsob rozhodovania mimo rámec zákona. Z uvedeného teda vyplýva, že rozhodcovský
súd nemá právo rozhodovať skráteným rozhodcovským rozsudkom. . Rozhodcovský rozsudok nemôže
byť vydaný v „skrátenom rozkaznom konaní“, ktoré zákon o rozhodcovskom konaní nepozná.

Skutočnosť, že odvolateľ sa nestotožňuje so skutkovými a právnymi názormi súdu prvého stupňa v
napadnutom rozsudku, nemôže sama o sebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti záverov vyslovených súdom prvého stupňa.

V zmysle konštantnej judikatúry (napr. uznesenia sp.zn. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 342/2010) odôvodnenie
súdneho rozhodnutia v opravnom konaní teda nemá odpovedať na každú námietku alebo argument
uvedený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré



sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom
súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby
odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvého stupňa.

Pokiaľ ide o uznesenie konajúceho senátu, sp.zn. 1CoE/25/2014 z 25.3.2014, v ktorom je obsiahnutý
záver opozitný záveru uvedenému v uznesení vydanému v posudzovanej veci, odvolací súd len stručne
poznamenáva, že išlo o jediné rozhodnutie konajúceho senátu, pričom odvolací súd aj za účelom
zjednotenia svojej rozhodovacej praxe prehodnotil v označenom uznesení (sp.zn. 1CoE/25/2014 z
25.3.2014) skôr vyslovený právny názor a dospel k záveru, že tento neobstojí vo svetle všetkých
argumentov, ktoré jeho správnosť spochybňujú.

Na základe vyššie vysloveného právneho názoru krajský súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej
časti tohto uznesenia.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal. Odvolateľ
- oprávnený nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. nemá právo na ich náhradu. Naproti tomu povinný si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil
(§ 151 ods. 1 O.s.p.) a fakticky mu ani žiadne trovy v súvislosti s odvolacím konaním nevznikli.

Poučenie:

: Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.