Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 14CoE/558/2014 z 27. 10. 2015 Citácia: uznesenie Krajského súdu Košice z 27. októbra 2015, sp. zn. 14CoE/558/2014, ECLI:SK:KSKE:2015:7711210324.1 Krajský súd Košice | 14CoE/558/2014 | ECLI:SK:KSKE:2015:7711210324.1 | 2015-10-27 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: /SK/ZZ/0/0/#paragraf-109.odsek-1.pismeno-c, /SK/ZZ/0/0/#paragraf-214.odsek-2, § 44 ods. 2 EP, /SK/ZZ/0/0/#paragraf-53.odsek-1.pismeno-r, § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/c941086e-9563-4d4d-961b-b410bcf8d539 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2015:7711210324.1 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 14CoE/558/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7711210324
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zdenka Kohútová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7711210324.1

Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava,
IČO: 35 807 598 zastúpeného advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava,
IČO: 36 864 421, proti povinnému: J. K., R.. XX.X.XXXX, D. H. XX, o vymoženie 432 eur s príslušenstvom
vedenej u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, PhD., Exekútorský úrad Bratislava, Záhradnícka
62, Bratislava pod EX 7497/2011, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Michalovce
zo dňa 4.8.2014 č. k. 2Er/389/2011-15 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie.

Z a m i e t a návrh oprávneného na prerušenie konania.

Účastníkom n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením exekúciu zastavil a exekútorovi náhradu trov exekúcie
nepriznal.

V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa uviedol, že dňa 26.7.2011 poveril vykonaním
exekúcie súdneho exekútora proti povinnému, na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho
rozhodcovského súdu zo dňa 25.2.2011 sp. zn. SR 15510/10. Súd prvého stupňa vec právne
posúdil podľa ustanovenia § 103 O. s. p. a podľa § 57 ods. 2, § 200 ods. 2 zákona č. 233/1995
Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), § 4 ods. 1 ,§ 45 ods. 1, 2
zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, § 48 ods. 1 zákona č. 191/1950 Zb. zmenkového
a šekového, § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z .z. o spotrebiteľských úveroch, § 53 ods. 1, 4
písm. r/ Občianskeho zákonníka a smernice Rady 93/13/EHS preskúmal podmienky predmetného
exekučného konania. Zistil, že účastníci konania dňa 18.12.2009 uzatvorili zmluvu o úvere č.
XXXXXXXXX, na základe ktorej oprávnený poskytol povinnému úver vo výške 200 eur a ako dlžník
sa zaviazal vrátiť veriteľovi sumu zvýšenú o príslušný poplatok vo výške 196 eur. Zmluva o úvere v
bode 15 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru obsahovala rozhodcovskú doložku, podľa ktorej
všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú
riešené pred rozhodcovským súdom. Súd prvého stupňa posúdil túto zmluvu o úvere ako zmluvu
spotrebiteľskú podľa ustanovenia § 52 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka. Uviedol, že základnou
zásadou spotrebiteľských zmlúv je, že nesmú obsahovať neprijateľnú podmienku, t. j. ustanovenie, ktoré
spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa,
a to pod sankciou absolútnej neplatnosti takejto podmienky. Konštatoval, že rozhodcovskou doložkou
formulovanou v bode 15 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru je faktické odopretie možnosti
brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávnený podá žalobu na rozhodcovský



súd. Na základe uvedeného súd prvého stupňa vyslovil názor, že ustanovenie bodu 15 zmluvy o
úvere je v rozpore so znením § 53 ods. 1 a ods.4 písm. r/ Občianskeho zákonníka. Keďže právomoc
rozhodcovského súdu konať vo veci a rozhodnúť bola založená na neplatnom právnom úkone, súd
prvého stupňa exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku. Súdnemu exekútorovi trovy
exekúcie súd prvého stupňa nepriznal, pretože aj napriek výzve súdu exekútor trovy exekúcie nevyčíslil
z dôvodu, že by to bolo v tomto štádiu konania predčasné.

Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený. Navrhol, aby odvolací súd
napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil
dôvodmi podľa § 205 ods. 2 písm. b/, písm. e/, písm. d/ a písm. f/ O.s.p. Navrhol, aby odvolací
súd konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku prerušil a Súdnemu dvoru
ES na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v znení: 1.
Má sa ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci
spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov? 2.
V prípade zápornej odpovede na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice
Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje
uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane
sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý
vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie
všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde,
alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na
súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa
táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním
žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou
v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu? 3.
Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?
V odvolaní oprávnený namietal, že súd prvého stupňa rozhodol nad rámec zverenej právomoci,
že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, že účastníkovi konania
bola odňatá možnosť konať pred súdom, že nebol dostatočne zistený skutkový stav, pretože nebolo
vykonané dokazovanie a že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal
na podstatné rozhodnutia európskych súdov, na rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky a na
uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.11.2012, sp. zn. 18CoE/641/2011, z ktorých vyplývajú
dôvody, ktoré svedčia o opodstatnenosti odvolacích dôvodov uplatnených v odvolaní oprávneného.
Poukázal na judikatúru súdov Slovenskej republiky, Českej republiky i rozhodnutia európskych súdov,
z ktorých podľa tvrdenia oprávneného vyplývajú dôvody, ktoré svedčia o opodstatnenosti odvolacích
dôvodov uplatnených v odvolaní oprávneného. Podľa oprávneného súd prvého stupňa rozhodol nad
rámec zverenej právomoci, keď sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou ustanovenia § 44
ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2 Zákona o rozhodcovskom konaní postavil do pozície
orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej
právomoci ako exekučnému súdu neprináleží, čím prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom
vymedzenom okruhu spoločenských vzťahov a porušil tak fundamentálnu zásadu právneho štátu -
zásadu legality. Podľa názoru oprávneného musí exekučný súd nakladať s rozhodcovským rozsudkom
rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu a nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie,
ktoré je exekučným titulom. Všeobecný súd nie je povinný zaoberať sa skúmaním, či rozhodnutie
rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s právnymi predpismi. Oprávnený žiadal, aby súd postupom
podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej
republiky návrh na začatie konania o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s čl. 1 ods.
1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky. Ďalej namietal, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu
konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania podľa § 45 ods. 1 písm.
b/ a c/ Zákona o rozhodcovskom konaní len na návrh účastníka konania a bez návrhu je možné exekúciu
podľa uvedeného ustanovenia zastaviť len v prípade nedostatkov zistených v rozhodcovskom konaní a
nie v samotnom rozsudku rozhodcovského súdu. K odňatiu možnosti konať pred súdom uviedol, že k
nemu došlo tým, že podľa jeho názoru exekučný súd porušil okrem iného rovnosť účastníkov konania,
právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Oprávnený zastával názor,
že mal v tomto konaní výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Navyše



exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave - Smernici Rady 93/13/
EHS , ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva, a preto sa ňou exekučný súd podľa
názoru oprávneného nemohol riadiť, resp. nemohol z jej aplikácie vyvodzovať určujúce závery formujúce
konečné rozhodnutie. Oprávnený ako účastník konania nebol oboznámený s tým, že exekučný súd
vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach, nebol oboznámený s obsahom dôkazov,
argumentov a tvrdení, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na
podporu svojich tvrdení. V podanom odvolaní tiež namietal, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil
skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, a tým bola účastníkovi odňatá možnosť konať
pred súdom, resp. konanie má inú vadu, ktorá spôsobila nesprávne rozhodnutie vo veci. Oprávnený
uviedol, že exekučný súd vo veci nevykonal dokazovanie zákonným spôsobom a účastníci nemali
možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom. V poslednom bode podaného odvolania namietal, že
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci vzhľadom na to, že
exekučný súd je v zmysle § 45 ods. 1 písm. c/ Zákona o rozhodcovskom konaní oprávnený skúmať len
to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu
rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi, ktorá je podľa názoru oprávneného platná. Zdôraznil, že
dojednanie, ktorým zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského súdu nestanovuje, že spory s
dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Účastníkom zmluvy bola daná možnosť
voľby medzi rozhodcovským a všeobecným súdom, pričom nešlo len o fiktívnu možnosť voľby, ale o
reálnu a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Oprávnený tiež nesúhlasil s posúdením zmluvy
o úvere ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Uviedol, že oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné
prostriedky dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere uzatvorenej podľa § 497 a nasl. Obchodného
zákonníka, pričom v zmysle ustanovenia § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka na vzťahy
vzniknuté zo zmluvy o úvere sa vždy aplikujú ustanovenia Obchodného zákonníka. Navyše aj strany
zmluvy si v bode 19 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru dohodli, že všetky právne vzťahy medzi
nimi vzniknuté sa budú spravovať Obchodným zákonníkom. Podľa oprávneného zmluvu o úvere nebolo
možné podradiť pod právny režim zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch z dôvodu, že
nespĺňa charakter spotrebiteľského úveru vymedzený v ustanovení § 2 písm. a/, b/ a § 4 ods. 2 Zákona
o spotrebiteľských úveroch. Uviedol, že predmetom úverov poskytnutých oprávneným sú peňažné
prostriedky a nie tovar alebo služby, preto zmluvy o úvere nemôžu ani obsahovať náležitosti podľa §
4 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch a poukázal tiež na nesprávne posúdenie neprimeranosti
úrokov z omeškania, poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zaslanie upomienky. Zdôraznil, že tento
úrok má sankčný charakter, pretože oprávnený pri poskytnutí úveru nevyžaduje žiadne zabezpečenie a
výška úroku je primeraná vzhľadom na obchodné riziko oprávneného. Mal za to, že odvolávanie sa na
dobré mravy pri posudzovaní výšky úroku z omeškania nie je dôvodné v prípade, keď si povinná svoje
povinnosti zo zmluvy nesplnila. Tvrdil, že nie sú dané dôvody na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a
nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu.

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa bolo vydané vyšším súdnym úradníkom a bolo odvolaciemu
súdu predložené na rozhodnutie o odvolaní so stanoviskom sudcu súdu prvého stupňa, ktorý oznámil,
že odvolaniu nemieni vyhovieť v celom rozsahu podľa § 374 ods. 4 O.s.p., preto odvolanie prejednal
odvolací súd.

Odvolací súd prejednal odvolanie oprávneného v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1 a
3 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., pretože nejde o také odvolanie podľa
§ 214 ods. 1 O.s.p., na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie (odvolanie
smeruje proti uzneseniu) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, na
doplnenie jeho odôvodnenia a k odvolaniu oprávneného odvolací súd uvádza nasledovné:

Podľa § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučného
poriadku), súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia
vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov,
exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od
doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o
exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného



titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti
tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Citované ustanovenie Exekučného poriadku obsahuje úpravu, podstatou ktorej je preskúmanie, či
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul sú v
súlade so zákonom. Len súlad všetkých troch uvedených písomností so zákonom umožňuje poverenie
udeliť, naopak, nesúlad i len jednej z nich so zákonom udelenie poverenia vylučuje.

Exekučný súd je povinný pri nútenom výkone rozhodnutia postupovať v medziach a v súlade so
zákonom, a preto je povinný už pri žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, ale aj kedykoľvek v priebehu exekučného konania skúmať, či exekučný titul, na základe
ktorého sa má exekúcia vykonávať alebo sa už vykonáva, bol vydaný orgánom na to oprávneným. Ak
exekučný titul bol vydaný orgánom, ktorý nemal legitimitu na vydanie rozhodcovského rozsudku, na
základe takéhoto exekučného titulu nemožno viesť exekúciu proti povinnému, pretože exekučnému titulu
chýba dôležitá vlastnosť, a to jeho materiálna vykonateľnosť.

Vychádzajúc z právnej úpravy obsiahnutej v Exekučnom poriadku je zrejmé, že exekučný súd je povinný
dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie, a to v každom
štádiu vedenia exekúcie, na návrh účastníka konania, alebo aj bez takéhoto návrhu a v prípade zistenia,
že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na
zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj primerane procesne zareagovať.

Predovšetkým je povinný skúmať, či podklad, na základe ktorého je exekúcia vykonávaná, je spôsobilým
exekučným titulom v zmysle ustanoveniu § 41 Exekučného poriadku. Skutočnosť, že exekučný súd je
oprávnený skúmať, či sú splnené predpoklady exekúcie v každom štádiu exekučného konania, vyplýva
aj z uznesenia Ústavného súdu SR z 9.12. 2010, sp. zn. II. ÚS 545/2010-15.

V posudzovanej veci je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok. Podstatné pre posúdenie, či sa
exekúcia vykonáva na základe exekučného titulu vydaného orgánom na to oprávneným je zistenie,
či v zmluve, prípadne v inom dokumente si strany dohodli rozhodcovskú doložku alebo uzavreli
rozhodcovskú zmluvu.

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že účastníci konania uzavreli dňa 18.12.2009 zmluvu o úvere podľa
§ 497 a nasl. Obchodného zákonníka, na základe ktorej oprávnený ako veriteľ poskytol povinnému ako
dlžníkovi úver vo výške 200 eur, ktorý mal splatiť v 12 mesačných splátkach po 33 eur mesačne. K
odvolacej námietke oprávneného odvolací súd udáva, že pre posúdenie zmluvného vzťahu účastníkov
zmluvy nie je rozhodujúce, ako je zmluva označená, ale rozhodujúci je jej obsah z hľadiska, či spĺňa
zákonné podmienky pre právne posúdenie zmluvy ako spotrebiteľského úveru. Vzhľadom na to, že zo
zmluvy nevyplýva, že úver bol poskytnutý povinnému v súvislosti s jeho podnikaním alebo zamestnaním
a túto skutočnosť oprávnený ani nepreukázal, treba zmluvu účastníkov konania posudzovať ako zmluvu
o spotrebiteľskom úvere. I keď úverová zmluva bola uzavretá podľa Obchodného zákonníka, ktorý tento
typ zmluvy aj upravuje, skutočnosť, že uvedená zmluva je spotrebiteľskou zmluvou znamená, že na
posúdenie práv a povinností z nej vyplývajúcich sa použije aj zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch a ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. V opačnom prípade by
povinnému ako spotrebiteľovi nebola poskytnutá zákonná ochrana, ktorá mu z úpravy spotrebiteľských
zmlúv vyplýva.

Podľa § 2 písm. a/ zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľskom úvere na účely tohto zákona sa rozumie
a/ spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o
spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme,
b/ zmluvou o spotrebiteľskom úvere je zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi
spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové
náklady spojené so spotrebiteľským úverom.

Z predložených listín nepochybne vyplýva, že oprávnený poskytol povinnému dočasne peňažné
prostriedky vo forme úveru a povinný ako spotrebiteľ sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a
uhradiť aj náklady spojené s týmto úverom. Súd prvého stupňa preto správne zmluvu účastníkov konania
posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu.



Súčasťou zmluvy o úvere sú všeobecné podmienky poskytnutia úveru, v ktorých v bode 15 je zakotvená
rozhodcovská doložka. Podľa tohto ustanovenia všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane
sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené
a/ pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s. so
sídlom Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava, IČO: 35 922 761, zapísanou v Obchodnom registri
Okresného súdu Bratislava I, oddiel Sa, vložka č. 3530/B, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na
rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského
súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu,
b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa
príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok).

Podľa § 53 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa (ďalej len neprijateľná podmienka).

Podľa § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej
zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od
spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.

Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.

Odvolací súd sa stotožňuje s posúdením uvedenej doložky ako neprijateľnej podmienky, lebo praktickým
dôsledkom takto formulovanej rozhodcovskej doložky je to, že spotrebiteľovi, teda povinnému, je fakticky
odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávnený podá žalobu
na rozhodcovský súd. Pre povinného to znamená povinnosť podrobiť sa rozhodcovskému konaniu pred
súkromnou osobou, ktorú si oprávnený už predformuloval v zmluve a na výbere ktorej spotrebiteľ nemal
žiadnu účasť. Pritom tak dôležitá klauzula, akou je dojednanie osoby na rozhodovanie sporu, je skrytá
v množstve drobných klauzúl.

Pri skúmaní, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, má exekučný súd právo i
povinnosť posúdiť aj platnosť uzavretej rozhodcovskej doložky, ak exekučným titulom v konaní je
rozhodcovský rozsudok vydaný na základe tejto rozhodcovskej doložky. Pokiaľ oprávnený v návrhu
na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd
oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne
uzavretej rozhodcovskej zmluvy.

Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní rozhodcovská zmluva môže mať
formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve.

Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak
je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne
vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení,
ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli (§ 4 ods.
2 Zákona o rozhodcovskom konaní).

Z citovaných ustanovení vyplýva, že pre platnosť rozhodcovskej zmluvy, resp. rozhodcovskej doložky
sa vyžaduje písomná forma. Písomný právny úkon je platný, ak je podpísaný konajúcou osobou (§ 40
ods. 2 veta prvá pred bodkočiarkou). V prejednávanej veci povinný podpísal zmluvu o úvere, ktorá
však neobsahuje rozhodcovskú doložku. Rozhodcovská doložka je vo všeobecných podmienkach
poskytnutia úveru - bod 15, s ktorými síce povinný vyslovil v zmluve súhlas, tieto však nepodpísal. Medzi
účastníkmi konania teda nedošlo k uzavretiu platnej rozhodcovskej doložky, dohoda o rozhodcovskej
doložke nie je zmluvnými stranami podpísaná, preto je takáto dohoda absolútne neplatná (uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 245/2010 zo dňa 30.11.2011). Rozhodcovský súd
nebol preto bez platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky oprávnený vo veci
konať a rozhodnúť.



Dôvodom na zastavenie exekúcie súdom prvého stupňa bolo vyslovenie neplatnosti rozhodcovskej
doložky, ktorá neoprávňovala rozhodcovský súd vo veci konať a rozhodcovský rozsudok vydať.
Uvedená skutočnosť predstavuje vadu exekučného titulu, ktorú nemožno odstrániť a pre ktorú sa
rozhodcovský rozsudok stáva nespôsobilým exekučným titulom. Takýto rozhodcovský rozsudok nemôže
byť podkladom na vykonanie exekúcie a oprávňuje exekučný súd exekúciu zastaviť v ktoromkoľvek jej
štádiu.

Odvolací súd preto uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o zastavení exekúcie podľa ustanovenia
§ 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil ako vecne správne.

K návrhu oprávneného na prerušenie tohto exekučného konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/
Občianskeho súdneho poriadku a predloženie veci Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku
267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie na rozhodnutie o prejudiciálnych otázok, odvolací súd udáva:

Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. súd konanie preruší, ak sa rozhodne, že požiada Súdny
dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.
Vychádzajúc z citovaného ustanovenia je súd povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak
rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodne čl. 234 Zmluvy o
založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej
(prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj
„ZFEÚ“) má povahu osobitného nesporového a medzitímneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej
únie má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade
aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených
aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v
záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva. Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu
požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke je zakotvená v druhej vete článku
267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a
za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku to taktiež nevyplýva. Zmyslom riešenia predbežnej otázky
nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť
jednotný výklad komunitárneho práva. Zároveň prejudiciálna otázka nesmie byť zjavne neopodstatnená
a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú.
Odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, podľa ktorého exekučné
konanie nemožno prerušiť. Preto v tomto konaní nie je daný zákonný dôvod podľa návrhu oprávneného
na prerušenie exekučného konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

Na základe uvedeného, nakoľko odvolací súd dospel k záveru, že v prejednávanej veci nie je potrebné
obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, odvolací súd návrh
oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Oprávnený v odvolaní tiež žiadal, aby súd konanie vo veci prerušil a predložil Ústavnému súdu SR návrh
na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 vety prvej a druhej exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1
vety prvej Ústavy SR, či je v súlade s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých
subjektov práva v právny poriadok možné opakované uskutočňovanie revízneho postupu podľa § 44
ods. 2 Exekučného poriadku bez akejkoľvek časovej limitácie.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí
od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo
veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou,
zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi
návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

Citované ustanovenie ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie, ak pred rozhodnutím dospeje k záveru,
že všeobecne záväzný predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou
zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, kedy podá návrh ústavnému súdu na zaujatie
stanoviska. Prerušenie konania z tohto dôvodu závisí výslovne od záveru súdu prejednávajúceho vec o
nesúlade všeobecne záväzného právneho predpisu s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou,
ktorou je Slovenská republika viazaná; názor účastníka konania je v tomto smere právne irelevantný.



Odvolací súd má za to, že súd prvého stupňa pri posudzovaní súladu exekučného titulu, návrhu na
vykonanie exekúcie a žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie postupoval v súlade so
zákonom a súdnou praxou, preto nie je dôvod predložil oprávneným navrhovanú otázku na posúdenie
Ústavnému súdu SR.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s ustanovením
§ 142 ods. 2 O. s. p. a účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, pretože oprávnený
nemal v tomto konaní úspech a ostatným účastníkom trovy odvolacieho konania nevznikli.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004
Z. z. v znení účinnom od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.