Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 21CoE/212/2012 z 27. 11. 2012 Citácia: uznesenie Krajského súdu Žilina z 27. novembra 2012, sp. zn. 21CoE/212/2012, ECLI:SK:KSZA:2012:5710208819.1 Krajský súd Žilina | 21CoE/212/2012 | ECLI:SK:KSZA:2012:5710208819.1 | 2012-11-27 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 219 ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/8e817090-1ab9-4387-b936-66d86622eeac Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2012:5710208819.1 Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 21CoE/212/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5710208819
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Veronika Poláčková
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2012:5710208819.1

Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO:
35724803, Údernícka 5, Bratislava, právne zastúpený: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Údernícka 5, Bratislava,
IČO: 36 613 843, proti povinnému: Y. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom v U., S. XXXX/X, v štádiu konania
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, exekučné konanie začaté na Exekútorskom úrade JUDr.
Rudolfa Krutého, so sídlom K. XX, V., na základe odvolania oprávneného proti uzneseniu Okresného
súdu Martin, č.k. 17Er/3648/2010-10, zo dňa 03.02.2012, takto jednomyseľne

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením prvostupňový súd zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučným titulom tu bol rozhodcovský rozsudok
Rozhodcovského súdu zriadeného pri Slovenskej hospodárskej komore, s.r.o., sp. zn. EP 83107/09,
vydaný dňa 22.3.2010 rozhodcom Mgr. Petrom Bertókom. Rozhodcovský rozsudok nadobudol
právoplatnosť dňa 31.5.2010, vykonateľnosť dňa 4.6.2010. Prvostupňový súd vychádzal z toho, že podľa
ust. § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku možno vykonať exekúciu na podklade vykonateľných
rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. Žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie zamietol s poukazom na § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Poukázal
aj na ust. § 45 ods. 1 písm. b) a c), § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní, § 2 písm. a) a b), §
3 ods. 1a 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch a tiež na ust. § 52 ods. 1 a 3, § 52 ods. 4 Občianskeho
zákonníka a na Smernicu Rady Európskej únie č. 93/13/EHS. Prvostupňový súd vyhodnotil zmluvu o
úvere, ktorá bola uzatvorená medzi dodávateľom a spotrebiteľom, ako spotrebiteľskú zmluvu, na ktorú
musia byť aplikované ustanovenia na ochranu spotrebiteľa - normy spotrebiteľského práva, ktoré sú
špeciálnymi ustanoveniami aj vo vzťahu k Obchodnému zákonníku. Taktiež poukázal na čl. X písm.
i) Všeobecných obchodných podmienok ( správne má byť čl.XI. pís. r) ), ktoré obsahuje ustanovenie,
podľa ktorého sa zmluvné strany dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú zo zmluvy a v súvislosti s
ňou budú riešené dohodou strán. Ak nedôjde k dohode, budú spory riešené v rozhodcovskom konaní
Rozhodcovským súdom Slovenskej hospodárskej komory s.r.o.. Toto rozhodnutie bude pre strany
konečné, záväzné a vykonateľné. Touto rozhodcovskou doložkou nie je dotknuté právo, ktorékoľvek zo
zmluvných strán žiadať o vydanie predbežného opatrenia na všeobecnom súde. Zdôraznil, že samotné
dojednanie rozhodcovskej doložky je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v spotrebiteľských zmluvách.
Dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom vedie k tomu, že
spotrebiteľovi je odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka
v nadväznosti na Smernicu č. 93/13/EHS. Záver o neprimeranej povahe predmetnej rozhodcovskej
doložky možno vyvodiť aj zo stanoviska Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo dňa 04. júna 2009
Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Gyöfri bod 40, v ktorom Súdny dvor konštatuje, že vopred
stanovená podmienka v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle smernice,
ktorá nebola individuálne dohodnutá, ktorá priznáva právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy
súdu, v obvode ktorého sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, spĺňa všetky podmienky, aby



mohla byť kvalifikovaná ako nekalá. Takisto poukázal aj na rozhodnutie Súdneho dvora v rozsudku
C-40/08 Asturcom Telecomunicaciones SL zo dňa 06.10.2009.

Proti predmetnému rozhodnutiu podal v zákonnom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. Domáhal
sa zrušenia uznesenia a vrátenia veci na ďalšie konanie. Poukázal na nesprávne právne posúdenie
veci s tým, že exekučný súd prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktoré mu zveruje Exekučný
poriadok. Zároveň poukázal aj na § 35 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní a taktiež na §
159 Občianskeho súdneho poriadku. Z uvedených ustanovení vyplýva, že právoplatný rozhodcovský
rozsudok má tie isté účinky ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu SR, z čoho vyplýva, že je
prekážkou pre opätovné prejednanie veci, je právne záväzný a po uplynutí lehoty na plnenie vykonateľný,
teda je spôsobilý byť podkladom pre výkon exekúcie. Taktiež poukázal aj na ust. § 45 ods. 1 a § 45 ods.
2 Zákona o rozhodcovskom konaní, pričom z § 45 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní vyplýva,
že ak sú splnené dôvody podľa § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní exekučný súd je oprávnený a
povinný konanie len zastaviť a nie nevydať poverenie. Exekučný súd, ktorý koná vo veci exekúcie je
príslušný konať iba ako exekučný súd, z čoho vyplýva, že exekučný súd nie je vecne príslušný konať vo
veci ako súd vyššej inštancie. Pokiaľ ide o dôvody podľa § 45 ods. 1 písm. c) Zákona o rozhodcovskom
konaní, tieto dôvody sa týkajú zastavenia exekučného konania, ak sa výrokom rozhodcovského
rozsudku ukladá povinnosť uskutočniť plnenie, ktoré je buď objektívne nemožné, právom nedovolené
alebo odporuje dobrým mravom. Zdôraznil, že exekučný súd pri zastavení exekučného konania nie
je príslušný na meritórny hmotnoprávny prieskum exekučného titulu a preto skúma len vlastnosti
uloženej povinnosti, nie rozhodnutie samotné. Cieľom tohto prieskumu je zistiť, či povaha samotného
plnenia je v súlade s právom. Dôvodom na zastavenie exekučného konania v zmysle uvedeného
ustanovenia by bolo, ak by rozhodcovský rozsudok ukladal povinnosť plniť niečo, čo by bolo v rozpore
s právnym poriadkom. Existencia, resp. neexistencia takéhoto dôvodu pre zastavenie exekučného
konania je pritom priamo zistiteľná z výroku rozhodcovského rozsudku. Poukázal aj na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 30.10.2009 sp. zn. 33Cdo 2675/2007. Ďalej tiež poukázal
aj na rozhodnutie Súdneho dvora (ES) C-40/08, kde v bode 37 sa uvádza, že ak sa má zabezpečiť
stabilita práva a právnych vzťahov, ako aj riadny výkon spravodlivosti, je dôležité, aby sa nemohli
napadnúť súdne rozhodnutia, ktoré sa stali konečnými po vyčerpaní dostupných opravných prostriedkov
alebo po uplynutí lehôt stanovených na podanie týchto opravných prostriedkov. Taktiež poukázal aj
na rozsudky C-224/01, C-234/04 z 03.09.2009 a C-2/08. Podľa Súdneho dvora zásada procesnej
autonómie nemôže vyžadovať, aby vnútroštátny súd kompenzoval nielen opomenutie procesného
charakteru spotrebiteľa, ktorý nepozná svoje práva a taktiež, aby exekučný súd úplne nahradil celkovú
pasivitu spotrebiteľa v spore pred rozhodcami, ak sa spotrebiteľ nezúčastní na rozhodcovskom konaní
a nepodá ani žalobu o neplatnosť rozhodcovského rozsudku. Ochrana garantovaná spotrebiteľovi
pri posudzovaní právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v rámci exekučného konania musí byť
porovnateľná s ochranou garantovanou mu vnútroštátnym právom v rámci exekučnej fázy iných
rozhodnutí. Z európskeho práva podľa názoru oprávneného nie je možné vyvodzovať záver, podľa
ktorého by exekučný súd mal povinnosť preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa,
ktorý síce vedel o svojich právach, no neuplatnil si ich. Komunitárne právo neukladá vnútroštátnemu
exekučnému súdu žiadne iné priame povinnosti preskúmať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku,
okrem prípadu, že by bola narušená zásada rovnocennosti. Zároveň poukázal na to, že v období do
31.12.2007 sa vzťahovali ustanovenia § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka len na kúpnu zmluvu, zmluvu
o dielo a na iné zmluvy upravené v ôsmej časti OZ, ako aj na zmluvu podľa § 55 OZ. Zmluva o úvere
bola upravená len v Obchodnom zákonníku a v Zákone o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z.z..
V dôsledku toho sa na účastníkov úverovej zmluvy nevzťahovala povinnosť uvedená v prechodnom
ustanovení § 879f ods. 3 OZ. Novelizovaným ustanovením § 52 ods. 1 sa nespravujú nároky vzniknuté
pred 01.01.2008 a neposudzuje ani platnosť právnych úkonov vzniknutých pred 01.01.2008 (§ 879
OZ). To znamená, že pokiaľ pred dňom 01.01.2008 bola zmluva o úvere uzavretá nie je možné práva
a povinnosti vzniknuté pred 01.01.2008 z tejto zmluvy posudzovať podľa § 52 až § 54 Občianskeho
zákonníka. Právne vzťahy zo zmluvy o úvere uzavretej pred 1.1.2008 sa v súlade s § 261 ods. 1 písm.
b) Obchodného zákonníka spravujú Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov. Ak
je účastníkom spotrebiteľ je potrebné aplikovať ustanovenia Zákona o spotrebiteľských úveroch lex
specialis, práva a povinnosti, ktoré nie sú v tomto zákone tak Obchodný zákonník a to podľa § 1 ods.
2 Obchodného zákonníka. Právna dovolenosť, či rozpor s dobrými mravmi môžu byť posudzované len
podľa právnych predpisov platných v čase uzavretia zmluvy. Zároveň dal do pozornosti aj dôvodovú
správu k § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, z ktorej vyplýva, že úvahy a postupy súdu nie



sú správne. Taktiež poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo 11/2010 zo dňa
26.09.2011.

Povinný sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadril.

Zákonný sudca podal k odvolaniu písomné vyjadrenie s tým, že poukázal na to, že dojednaná
rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou a s uvedeným korešponduje aj
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 21.03.2012 č.k. 6Cdo/1/2012, ktoré je prelomovým rozhodnutím, kde
Najvyšší súd SR judikuje, že rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľských veciach je ako exekučný
titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva, na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského
súdu nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Neprijateľná rozhodcovská doložka je vždy
dôvodom na odmietnutie vykonania exekúcie, a to aj v štádiu poverovania súdneho exekútora na výkon
exekúcie. Z týchto dôvodov zákonný sudca nemienil odvolaniu oprávneného vyhovieť.

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie bolo podané včas
účastníkom konania (§ 204 ods. 1 O.s.p., § 37 Exekučného poriadku) proti rozhodnutiu, ktoré možno
napadnúť takýmto opravným prostriedkom, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2
O.s.p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu a v rozsahu dôvodov uvedených v odvolaní (§
212 ods. 1 O.s.p.) a uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p..

Rozhodnutie okresného súdu je vecne správne.

Exekučným titulom bol v predmetnej veci rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu
zriadeného pri Slovenskej hospodárskej komore, s.r.o., sp. zn. EP 83107/09, ktorý vydal dňa 22.3.2010
rozhodca Mgr. Peter Bertók, tento mal nadobudnúť právoplatnosť dňa 31.5.2010 a vykonateľnosť dňa
4.6.2010. Dôvodom konania pred rozhodcovským súdom bolo neplnenie si záväzkov povinnou zo
zmluvy o pôžičke, ktorá bola uzatvorená medzi právnym predchodcom oprávneného a povinnou a to
dňa 3.3.2006 pod č. 6031336295 za účelom nákupu televízora. Z obsahu predmetnej zmluvy vyplýva,
že predmetný právny vzťah medzi oprávneným a povinným je spotrebiteľským právnym vzťahom, na
ktorý je potrebné aplikovať právne normy spotrebiteľského práva. Nebolo sporné, že zmluva o pôžičke
bola uzatvorená medzi osobou, ktorá v rámci svojej podnikateľskej činnosti v čase uzavretia zmluvy
poskytovala úvery z vlastných zdrojov a fyzickou osobou, ktorej bol poskytnutý úver na iný účel ako je
výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

Odvolací súd sa teoreticky stotožnil s námietkou oprávneného, že pri splnení podmienok podľa § 45
zákona č. 244/2002 Z.z. (ZRK) je namieste zastavenie exekučného konania a nie rozhodovanie o
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Z hľadiska právnych dôsledkov
však medzi uznesením o zastavení exekúcie a uznesením, ktorým bola žiadosť súdneho exekútora o
udelenie poverenia zamietnutá niet žiadneho rozdielu. Proti obom rozhodnutiam je prípustné odvolanie.
Pri postupe súdu podľa § 45 ZRK dochádza k zastaveniu exekučného konania súdom priamo, pri
postupe podľa § 44 Exekučného poriadku zastaví súd exekučné konanie následne po právoplatnosti
uznesenia o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
pričom proti tomuto uzneseniu o zastavení exekučného konania už opravný prostriedok nie je prípustný.
Vzhľadom na uvedené odvolací súd nepovažoval predmetné formálnu nesprávnosť napadnutého
uznesenia za dôvodnú jeho zrušenia, čo by v dôsledkoch predstavovalo nedôvodný formalizmus.

Odvolací súd zdôrazňuje, že ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku ukladá exekučným súdom
pri rozhodovaní o udelení poverenia preskúmať súlad exekučného titulu so zákonom. Oprávneniu súdov
v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s existenciou rozhodcovskej
zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia ustanovenia zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c) tohto predpisu. Tieto ustanovenia sa týkajú
všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty, než spotrebiteľ,
pričom sa v nich premieta klasická právna zásada (princíp) vigilantibus iura scripta sunt (práva



patria bdelým alebo nech si každý stráži svoje práva, lebo zákony sú písané pre bdelých). Princíp
v spotrebiteľských veciach, v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým
je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým
je spotrebiteľ, nevyužil možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa
ustanovenia zákona v rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený, zároveň povinný skúmať
existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zistenia nedostatku v tomto smere
konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť
tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu
ochrany práv spotrebiteľa (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 21.03.2012 sp. zn. 6Cdo 1/2012).
Súd teda považuje za nedôvodnú námietku oprávneného, že exekučný súd presiahol rámec svojej
preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril exekučný poriadok. Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky
súd v exekučnom konaní nepreskúmaval vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizoval
svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona a to z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie
posúdiť, či tento exekučný titul je, resp. nie je v rozpore so zákonom.

V ust. čl. XI. pís. r) Všeobecných obchodných podmienok je obsiahnuté dojednanie rozhodcovskej
doložky, podľa ktorej všetky spory, ktoré vzniknú zo zmluvy a v súvislosti s ňou budú riešené dohodou,
pričom v prípade ak nedôjde k dohode budú spory riešené v rozhodcovskom konaní rozhodcovským
súdom Slovenskej hospodárskej komory, s.r.o., jediným rozhodcom s tým, že toto rozhodnutie bude pre
strany konečné, záväzné a vykonateľné. Zmluva obsiahnutá, resp. rozhodcovská doložka obsiahnutá vo
všeobecných obchodných podmienkach, nie je v zmluve dojednaná individuálne, táto núti spotrebiteľa
k prejednaniu sporu z predmetnej zmluvy rozhodcovským súdom, vzhľadom na uvedené je možné
konštatovať, že výkon práv oprávneného ( povinného ) podľa predmetnej rozhodcovskej doložky
je považovaný za nezlučiteľný s normami na ochranu spotrebiteľa, ako aj s dobrými mravmi a
túto vyhodnotil správne prvostupňový súd ako nekalú (neprimeranú podmienku v zmluve) a teda
neplatnú. V predmetnom dojednaní niet žiadnej zmienky o možnosti riešiť tieto spory pred všeobecným
súdom. Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so
zákonom, ak rozhodcovská zmluva ( uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky ),
na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá
neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti
rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť ( nezáväznosť )
rozhodcovského rozsudku. Takúto interpretáciu ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel
právnej úpravy premietajúci sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa. Týmto účelom
je odstránenie značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou
ku škode spotrebiteľa. Prvostupňový súd správne skonštatoval neprijateľnosť a tým aj neplatnosť
rozhodcovskej doložky, z dôvodu, že táto nebola individuálne dojednaná, táto podľa názoru krajského
súdu spôsobuje nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinného.
Následne bol správne vyvodený záver o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie s poukazom na § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.

Oprávnený ako odvolateľ ďalej namieta, že ustanovenia § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka sa
nevzťahujú na súdenú vec, nakoľko daná zmluva bola upravená len v Obchodnom zákonníku a v zákone
o spotrebiteľských úveroch, nakoľko táto bola uzatvorená ešte pred 01.01.2008. Uvedená argumentácia
je nepresná vo svojich dôsledkoch, zo strany oprávneného tiež účelová. Právna ochrana spotrebiteľa
bola poskytovaná nielen v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka (ktorej súčasťou sa výslovná
právna úprava spotrebiteľských vzťahov stala k 01.04.2004), ale dlhodobo aj na základe Zákona o
ochrane spotrebiteľa zák. č. 634/1992 Zb.. V zmysle jeho ustanovenia § 23a o typovej zmluve (v znení
účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o pôžičke v súdenom prípade, t.j. 3.3.2006 ) je nepochybné, že
spotrebiteľskými zmluvami sú aj zmluvy uzavreté podľa Obchodného zákonníka. Inými slovami, ochrana
spotrebiteľovi musí byť poskytnutá aj v prípade, že vzťahy sú založené právnymi úkonmi, ktorých úprava
je obsiahnutá v Obchodnom zákonníku. Z tohto dôvodu je aj táto námietka oprávneného bezpredmetná.
Medzi základné charakteristiky spotrebiteľských zmlúv (ochrany spotrebiteľa v nich), pritom patria práve
neprípustnosť ustanovení spôsobujúcich výraznú nerovnováhu v právach a povinnostiach účastníkov
vzťahu v neprospech spotrebiteľa.



Odvolací súd nemohol dospieť k inému záveru, než k tomu, ku ktorému dospel súd prvého stupňa, čiže
k záveru o potrebe vyhodnotenia rozhodcovskej doložky tvoriacej podklad pre vydanie rozhodcovského
rozsudku slúžiaceho k exekučného titulu za neprimeranú - neprijateľnú a preto neplatnú zmluvnú
podmienku. Logickým dôsledkom toho však musel byť ďalší záver, podľa ktorého neplatná rozhodcovská
doložka nemohla platne založiť právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie veci a ani na vydanie
rozhodnutia, ktoré by následne mohlo používať tiež náležitú ochranu v procese exekučného konania
vymáhania ním priznanej pohľadávky.

Vo vzťahu k argumentácii odvolateľa, ktorý argumentuje rozhodnutiami Súdneho dvora EU - C-40/08
tu odvolateľ do určitej miery účelovo a v rozpore s jeho podstatou argumentuje týmto rozhodnutím.
Predmetné rozhodnutie totiž priznáva exekučnému súdu oprávnenie vykonať vecný prieskum.
Formulácia po oboznámení sa s právnymi a skutkovými okolnosťami zodpovedá vecnému prieskumu
exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku; hoci v dotknutom komunitárnom rozhodnutí iba v
súvislosti s rozhodcovskou doložkou (čo je však práve prípad súdenej veci). Predovšetkým v bode 34
stanovuje súdu poverenému vykonaním právoplatného rozhodnutia povinnosť zabezpečiť absolútnu
ochranu spotrebiteľa a to aj v prípade, že uvedený spotrebiteľ nepodal nijaký opravný prostriedok
na účely uplatnenia svojich práv. O tom, že spotrebiteľ je slabšou zmluvou stranou, či už z dôvodu
informovanosti alebo slabšej vyjednávacej pozície judikoval vo viacerých svojich rozhodnutiach Súdny
dvor EU (rozhodnutie Súdneho dvora vo veci C - 168/05 Mostaza Claro). Na spotrebiteľa pri typových
zmluvách dopadá ochranný režim zákazu neprijateľných podmienok. Záver o neprimeranej a nekalej
povahe predmetnej rozhodcovskej doložky je možné vyvodiť tiež zo stanoviska Súdneho dvora vo veci
C - 243/08 zo dňa 04.07.2009 bod 40, v ktorom konštatuje, že bola predstanovená podmienka, ktorá
nebola individuálne dohodnutá a ktorá priznáva právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy súdu,
v obvode ktorého sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, spĺňa všetky podmienky, aby mohla byť
kvalifikovaná ako nekalá. Podmienky nekalosti teda spĺňa už (len) dojednanie s príslušným na riešenie
sporov zo spotrebiteľskej zmluvy všeobecný súd, v obvode ktorého má dodávateľ sídlo; a nie všeobecný
súd spotrebiteľa. Ak úver bol poskytnutý na základe štandardnej formulárovej zmluvy, povinný ju
mohol brať ako celok vrátane obchodných podmienok a v nich obsiahnutej rozhodcovskej doložky
alebo ju odmietnuť ako celok. Formálna a materiálna vykonateľnosť exekučného titulu sú rovnocenné
zložky vykonateľnosti rozhodnutia. Formálna vykonateľnosť sa posudzuje podľa procesných predpisov
upravujúcich vydávanie rozhodnutí obsahujúcich právo na plnenie. Chybnosť alebo nedostatok niektorej
zložky vykonateľnosť spôsobuje neprípustnosť vykonania exekúcie a jej zastavenie v ktoromkoľvek
štádiu. Na uvedenom závere nedokáže nič zmeniť ani autentický výklad ust. § 53 ods. 4 písm.
r) Občianskeho zákonníka premietnutý do dôvodovej správy k označenému ustanoveniu. Naviac
dôvodová správa nie je prameňom práva (nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL ÚS 17/96 z 24.02.1998
zverejnený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, čiastka 30, pod č. 78/1998).

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
odvolania a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,
ktoré súd preskúmava v odvolacom konaní (uznesenie Ústavného súdu SR II.ÚS 78/05). Odvolací súd
zdôrazňuje, že odvolateľ v prevažujúcej miere primárne vo svojom odvolaní namieta právny záver súdu
prvého stupňa a predkladá odvolaciemu súdu vlastné predstavy právnych záverov a názorov, ktoré mali
vyplynúť zo zisteného skutkového stavu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že odvolateľom
prezentovaný výklad, v zmysle ktorého má exekučný súd v exekučnom konaní v podstate len pasívnu
úlohu je v rozpore už aj so samotným gramatickým výkladom ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho
právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo
na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade
s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva účastníka konania, ak si neosvojí
ním navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi ním predkladaným výkladom
všeobecne záväzných právnych predpisov (napr. rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. III.ÚS 339/08,
II.ÚS 197/07, II.ÚS 78/05, IV.ÚS 252/04, IV.ÚS 340/04, II.ÚS 251/03, II.ÚS 3/97).



Vzhľadom na uvedené odvolací súd nepovažoval odvolanie oprávneného za dôvodné, a preto
rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p..

O trovách odvolacieho konania krajský súd potom nerozhodoval, pretože tu nešlo o konečné
rozhodnutie, ale je len podkladom pre následné zastavenie exekúcie s povinnosťou vyporiadania sa s
otázkou trov až v takomto rozhodnutí ( § 57 ods. 2 a § 58 ods. 5 EP). Práve absencia rozhodnutia o
trovách konania v rozhodnutí súdu prvého stupňa je potom dôvodom, pre ktorý je súd prvého stupňa
povolaný rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania skončeného týmto uznesením ( § 224 ods. 4 O.s.p.
per analogiam).

Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.