Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 22Co/130/2019 z 16. 12. 2019
Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 16. decembra 2019, sp. zn. 22Co/130/2019, ECLI:SK:KSPO:2019:8119205630.1
Krajský súd Prešov | 22Co/130/2019 | ECLI:SK:KSPO:2019:8119205630.1 | 2019-12-16 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy
Citované ustanovenia: CSP, zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (zrušený k 1. 7. 2024)
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/bcba5a1c-31d8-4670-be16-9960961eab91
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2019:8119205630.1

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 22Co/130/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8119205630
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Kandriková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8119205630.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov
senátu JUDr. Michala Boroňa a JUDr. Branislava Brezu v spore žalobcu: F.. Z. E., J.. XX.XX.XXXX, G.
K. XX, XXX XX K., právne zastúpeného JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, Sov. hrdinov 163/66, 089
01 Svidník, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO:
35 792 752, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., Kubániho 16,
811 04 Bratislava, IČO: 47 233 516, o primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1.401,28 eura, o
odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 25.09.2019 č. k. 32Csp/70/2019-60
takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje sa rozsudok vo výrokoch I. a III.

II. Náhrada trov odvolacieho konania sa stranám sporu nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozhodol takto, cit.:

„I. Žalovaný  j e   p o v i n n ý  zaplatiť žalobcovi sumu 700 eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu  z a m i e t a.

III. Žalobca  m á   n á r o k  na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %, o ktorých výške
bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“

2. Rozhodnutie odôvodnil právne ustanoveniami § 3 ods. 3 a 5 a § 4 ods. 2 zákona č. 250/2007 Z. z.
o ochrane spotrebiteľa.

3. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že pokiaľ ide o dôvodnosť žaloby vo veci samej, úspech
žalobcu ako spotrebiteľa v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia sp. zn. 19Csp/207/2016 je
nespochybniteľný. S poukazom na to, že žalobca ako spotrebiteľ na súde úspešne uplatnil porušenie
práva, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti
zodpovedá. Súd prvej inštancie posúdil nárok žalobcu na primerané finančné zadosťučinenie v zmysle
satisfakcie za to, že sa domáhal voči dodávateľovi na súde svojich práv ako dôvodný. Žalovaný
porušil práva žalobcu tým, že zmluva o revolvingovom úvere nespĺňala všetky obsahové náležitosti
v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch a z tohto dôvodu bola považovaná za bezúročnú a bez
poplatkov. Porušenie spotrebiteľských práv bolo právoplatne judikované a neobstojí preto námietka
žalovaného o absencii porušenia spotrebiteľských práv. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s názorom
žalobcu v tom smere, že výška primeraného finančného zadosťučinenia musí byť totožná s výškou



priznaného bezdôvodného obohatenia. V danom prípade súd prvej inštancie považoval za spravodlivé
priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 700 eur. Pri úvahe o výške priznaného finančného
zadosťučinenia súd vychádzal z intenzity porušenia spotrebiteľských práv zohľadňujúc tiež časový
aspekt závadného konania žalovaného. Zároveň súd vzal do úvahy, že žalobca ani len netvrdil a
už vôbec nepreukázal ďalšie okolnosti (okrem priznaného bezdôvodného obohatenia), ktoré by mohli
mať vplyv na rozhodnutie o výške primeraného finančného zadosťučinenia. Primeraná povahe a
rozsahu porušenia práv žalobcu je suma 700 eur (cca polovica výšky bezdôvodného obohatenia), ktorá
zodpovedá svojmu účelu, teda poskytuje žalobcovi ako spotrebiteľovi primeranú satisfakciu a súčasne
pôsobí dostatočne odradzujúco pre žalovaného, ktorého má „motivovať“ k tomu, aby sa v budúcnosti
vyhol predkladaniu vadných zmlúv spotrebiteľom.

4. O trovách strán súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a čl. 3 ods.
1 a 2 a čl. 4 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Súd prvej
inštancie priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnej výške, hoci mu nebola priznaná celá
požadovaná suma primeraného finančného zadosťučinenia. V danom prípade výška nároku závisela
od úvahy súdu. Úvaha súdu sa týkala skutkových okolností, ktoré sú podstatné pre rozhodnutie o výške
priznaného plnenia, nie čo do základu uplatneného nároku, ten bol daný. O výške náhrady trov konania
bude rozhodnuté samostatným uznesením vychádzajúc z výšky priznaného plnenia po právoplatnosti
rozsudku podľa § 262 ods. 2 CSP.

5. Proti tomuto rozsudku v rozsahu výrokov I. a III. podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie z
dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP. Namietal, že z napadnutého rozsudku nie je
možné zistiť, aké konkrétne skutkové okolnosti viedli súd k záveru o tom, že je na mieste priznanie
sumy 700 eur. Rozsudok žiadne odôvodnenie toho, ako súd konkrétne zvažoval „intenzitu porušenia“
spotrebiteľských práv zohľadňujúcich časový aspekt závadného konania žalovaného“ vo vzťahu k
uvedenej sume neuvádza. Napadnutý rozsudok neobsahuje žiadne ustanovenie o tom, aká konkrétna
povinnosť žalovaného, alebo ktoré konkrétne právo vyplývajúce z ustanovení, ktoré sú určené na
ochranu spotrebiteľa, boli porušené. Týmto odvolaním žalovaný napadol aj výrok o náhrade trov konania.
Tvrdil, že napriek skutočnosti, že rozhodnutie o výške plnenia závisí od úvahy, mal súd prihliadnuť aj na
to, že zo strany žalobcu od počiatku neboli preukázané okolnosti k ním požadovanému nároku (čo do
výšky). Z tohto dôvodu nie je možný princíp procesnej zodpovednosti za výsledok konania vzťahovať
len k tomu, že základ nároku je daný, ale aj k tomu, že žalobca v konaní nepreukázal nič o jeho
výške a rozhodnutie je založené na iných ako žalobcom uvádzaných tvrdeniach. Navrhol, aby odvolací
súd zmenil napadnutý rozsudok, žalobu zamietol a žalovanému priznal právo na náhradu 100 % trov
právneho zastúpenia.

6. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal rozhodnutie v napadnutej časti, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania
(§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu a
webovej stránke odvolacieho súdu a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

7. So zreteľom na obsah odvolania žalovaného bol v odvolacom konaní preskúmavaný výrok
napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie žalobe v časti vyhovel, ako aj súvisiaci výrok o trovách
konania. Keďže výrok, ktorým súd žalobu čiastočne zamietol, žalobca v odvolaní nenapadol, nebol preto
v odvolacom konaní predmetom preskúmavania a ako taký nadobudol právoplatnosť.

8. Odvolací súd sa najprv vyporiadal s odvolacou námietkou žalovaného, že súd prvej inštancie
svoje rozhodnutie riadne a v úplnosti neodôvodnil. Je potrebné uviesť, že požiadavka na riadne,
úplné odôvodnenie rozhodnutia predstavuje zásadu spravodlivého procesu, vyplýva to aj z judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu však nevyžaduje, aby na každý argument
strany aj taký, ktorý nie je pre rozhodnutie významný, bola daná v odôvodnení rozhodnutia odpoveď.
Špecifická odpoveď sa vyžaduje na taký argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúcim (Ruiz Torija c./
Španielsko z 09.12.1994, séria A, č. 303-A; Hiro Balani c./ Španielsko z 09.12.1994, séria A, č. 303-B).

9. V tejto súvislosti je právne významné ustanovenie § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého v odôvodnení
rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil a aké



prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany
použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty
strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov
vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil,
prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

10. Odvolací súd považuje rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny a preskúmateľný. Súd prvej
inštancie vysvetlil, z akých dôvodov žalobe čiastočne o vydanie primeraného finančného zadosťučinenia
vyhovel (tak v prípade nároku i výšky), odôvodnenie jeho rozhodnutia zodpovedá kritériám odôvodnenia,
ktoré sú upravené v § 220 ods. 2 CSP. Nie je možné konštatovať, že by rozhodovacím procesom došlo
k odňatiu možnosti žalovaného konať pred súdom a k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. Za
odňatie možnosti konať pred súdom a za porušenie práva na spravodlivý súdny proces nie je možné
považovať to, ak súd prvej inštancie neodôvodní svoje rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa.

11. V prejednávanej veci je predmetom konania nárok žalobcu vyplývajúci z ust. § 3 ods. 5 zákona č.
250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Citované ustanovenie zákona o ochrane spotrebiteľa upravuje
právo spotrebiteľa žiadať primerané finančné zadosťučinenie v prípade, ak na súde úspešne uplatní
porušenie svojho práva, a to od toho, kto za toto porušenie práva zodpovedá. Cieľom finančného
zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho
stupňa ochrany. Jediným predpokladom pre uplatnenie práva na primerané finančné zadosťučinenie
je porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Zákon teda
nevyžaduje pre vznik tohto práva, aby spotrebiteľovi bola privodená nejaká ujma. Postačuje, ak k
takémuto porušeniu práva alebo povinnosti dôjde.

12. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia môže na účely ochrany spotrebiteľa naplniť
požiadavku účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany. Tak právna teória, ako aj aplikačná prax
spájajú inštitút náhrady škody výlučne so znížením majetku a ušlým ziskom. Náhrada škody ako
inštitút súkromného práva v podmienkach Slovenskej republiky a konštantnej judikatúry sleduje výlučne
reparačnú funkciu. Pre porovnanie sankčná funkcia náhrady škody (punitive damages v práve USA a
exemplary damages v práve Veľkej Británie) je taká náhrada škody, ktorej cieľom nie je kompenzovať
žalobcu, ale skôr potrestať žalovaného za protiprávne konanie, ktorého sa dopustil vo vzťahu k žalobcovi
a ktorým žalobcovi spôsobil škodu a odradiť odporcu alebo akúkoľvek tretiu osobu od opakovania
takéhoto konania v budúcnosti. Sankčná náhrada škody teda trestá a súčasne pôsobí preventívne. Jazyk
európskych predpisov a judikatúry akcentuje najmä druhú funkčnú zložku sankčnej náhrady škody, teda
funkciu preventívnu (porov. najmä používanie adjektíva "odradzujúci").

13. A tak práve inštitút relutárnej náhrady nemajetkovej ujmy môže byť prostriedkom ochrany na
doplnenie o preventívne účinky pred diskrimináciou. V zmysle judikatúry ESD a antidiskriminačných
smerníc musia byť sankcie za diskriminačné správanie „účinné, primerané a odradzujúce“.

14. K uplatneniu práva na primerané finančné zadosťučinenie nemôže dôjsť kedykoľvek. Toto právo
vzniká v zmysle ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších
predpisov po tom, čo zo strany spotrebiteľa dôjde k úspešnému uplatneniu porušeniu práva alebo
povinností na súde. Či došlo k úspešnému uplatneniu porušenia práva alebo povinností na súde vyplynie
až z právoplatného rozhodnutiu súdu vydaného vo veci samej.

15. Vo veci sp. zn. 19Csp/207/2016 Okresného súdu Prešov sa žalobca domáhal voči žalovanému
zaplatenia sumy 1.401,28 eura s príslušenstvom titulom bezdôvodného obohatenia. Vo vzťahu k
uplatnenému nároku mal žalobca v konaní plný úspech. Rozsudok Okresného súdu Prešov zo dňa
08.02.2018, č. k. 19Csp/207/2016-64 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa
29.10.2018, č. k. 7Co/72/2018-96 nadobudol právoplatnosť dňa 30.11.2018. Právoplatným ukončením
konania vo veci 19Csp/207/2016 Okresného súdu Prešov bol naplnený predpoklad úspešného
uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti umožňujúci žalobcovi požadovať od žalovaného právo
na primerané finančné zadosťučinenie. Žaloba o primerané finančné zadosťučinenie bola podaná dňa
20.03.2019.

16. V prípade žalovaného, ako to vyplýva z rozsudku č.k. 19Csp/207/2016-64 zo dňa 08.02.2016
Okresného súdu Prešov, s ktorým sa súd prvej inštancie oboznámil aj v tomto konaní, išlo o závažné



porušenie práv a povinností zameraných na ochranu spotrebiteľa, keď zmluva o spotrebiteľskom úvere
uzavretá medzi žalobcom a žalovaným v rozpore so zákonom neobsahovala podstatné náležitosti
spotrebiteľskej úverovej zmluvy (adresu predávajúceho, dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov) a žalovaný žiadal neprimerane vysoký
úrok (70,01 %) v rozpore s dobrými mravmi. Odvolací súd, vzhľadom na spotrebiteľom úspešné
uplatnenie porušenia práva voči dodávateľovi uvádza, že súd prvej inštancie správne postupoval, keď
žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi primerané finančné zadosťučinenie.

17. Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení treba vychádzať z toho, že toto má plniť
jednak funkciu satisfakčnú, jednak funkciu sankčnú tak, aby dostatočne odradzovalo od získavania
plnení z neplatných právnych úkonov týkajúcich sa spotrebiteľských zmlúv a jednak to treba chápať
ako odmenu za to, že spotrebiteľ sa pustil do sporu s nepochybne ekonomicky a právne silnejším
porušovateľom spotrebiteľských práv. Za stavu, že cieľom existencie inštitútu finančného zadosťučinenia
je okrem iného mať reálny a efektívny odradzujúci účinok vo vzťahu k dodávateľovi od upustenia,
recidívy porušovania spotrebiteľských práv, odvolací súd sa stotožňuje so súdom prvej inštancie, že
priznaná suma finančného zadosťučinenia 700 eur je postačujúca. Odvolací súd má za to, že takéto
finančné zadosťučinenie vo výške 700 eur vo vzťahu k žalobcovi ako spotrebiteľovi nepredstavuje
neopodstatnené a neprimerané obohacovanie sa, či duplicitné uplatňovanie nároku spotrebiteľa.
Základom pre určenie sumy peňažného zadosťučinenia je primeranosť a súd túto sumu určí na základe
vlastnej úvahy. Je teda posudzovaná podľa subjektívnej povahy a zohľadňuje všetky skutočnosti, ktoré
viedli spotrebiteľa k podaniu žaloby o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

18. V konaniach, v ktorých rozhodnutie o výške plnenia závisí od úvahy súdu, predstavuje výnimku
zo zásady zodpovednosti za výsledok sporového konania. Úvaha súdu sa môže týkať len skutkových
okolností, ktoré sú podstatné pre rozhodnutie o výške priznaného plnenia (nie základu uplatneného
nároku). Pre priznanie plnej náhrady trov konania v tomto prípade nie je podstatný rozsah čiastočného
úspechu sporovej strany (v nepatrnej časti alebo prevažnej časti). Úvaha súdu o výške plnenia sa musí
opierať o hmotné právo, spravidla o právne normy, v ktorých je rozsah nároku upravený vymedzením
právne relevantných kritérií a jeho samotné určenie (vyčíslenie) vyplýva z konkrétnych okolností danej
veci. Pre priznanie plnej náhrady trov konania nie je podstatný rozsah čiastočného úspechu (v nepatrnej
časti alebo prevažnej časti), a to ani to, akú sumu v pomere k súdom priznanej sume strana uplatňovala.
Za neúspech sa nepovažuje rozdiel medzi uplatňovanou a priznanou výškou nároku. Predpokladom pre
aplikáciu tohto ustanovenia je výlučne skutočnosť, že rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy
súdu.

19. Súd prvej inštancie preto správne postupoval, keď žalobcovi priznal plnú náhradu konania, keďže
žalobca bol úspešný, čo do základu nároku na priznanie finančného zadosťučinenia, pričom celková
výška finančného zadosťučinenia spočívala v úvahe súdu. Z tohto dôvodu má žalobca nárok na náhradu
trov prvoinštančného konania v plnom rozsahu tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti rozsudku súdu
prvej inštancie.

20. Za toho stavu odvolací súd napadnutý rozsudok vo výrokoch I. a III. ako vecne správny potvrdil (§
387 ods. 1 a 2 CSP).

21. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1
CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že žalobca bol úspešný, no v priebehu
odvolacieho konania mu žiadne preukázateľné trovy nevznikli a žalovanému ako procesne neúspešnej
strane nárok na náhradu trov odvolacieho konania nevznikol. Odvolací súd vychádza z čl. 17 Základných
princípov CSP zakotvujúceho procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP
v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom
prvej inštancie o výške náhrady trov konania za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy konania
nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho
konania.

22. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.



Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).