Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 5S/18/2016 z 21. 2. 2017 Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 21. februára 2017, sp. zn. 5S/18/2016, ECLI:SK:KSPO:2017:8016200362.2 Krajský súd Prešov | 5S/18/2016 | ECLI:SK:KSPO:2017:8016200362.2 | 2017-02-21 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: zákon č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, zákon č. 455/1991 Zb. (živnostenský zákon) Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/6f3e5e64-879a-47d3-ac2e-991c5e6d19f9 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2017:8016200362.2 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5S/18/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8016200362
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 02. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Sláviková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8016200362.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Slávikovej a členiek senátu
Mgr. Magdalény Želinskej a JUDr. Viery Zoľákovej v právnej veci žalobcu Ing. Bc. F. D., S. R. č. XXXX/
X, N. proti žalovanému Slovenská obchodná inšpekcia, Ústredný inšpektorát Slovenskej obchodnej
inšpekcie so sídlom v Bratislave, Prievozská 32 o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia
žalovaného č. SK/XXXX/XX/XXXX zo dňa 03.marca 2016 na základe správnej žaloby vo veci správneho
trestania, takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a.

Nepriznáva účastníkom nárok na náhradu trov k o n a n i a.

o d ô v o d n e n i e :

I.

1. Z obsahu administratívneho spisu žalovaného správny súd zistil, že dňa 08.07.2015 vykonali
inšpektori Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Prešove pre Prešovský kraj
(ďalej len „prvostupňový správny orgán“) kontrolu v prevádzke žalobcu „Stánok s občerstvením -
ambulantný predaj z motorového vozidla v areáli letného kúpaliska DELŇA Prešov“ podľa zákona
č. 128/2002 Z.z. o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa a o zmene a
doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o štátnej kontrole“), zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch (ďalej len
„zákon o ochrane spotrebiteľa“), zákona č. 18/1996 Z.z. o cenách (ďalej len „zákon o cenách“) a
zákona č. 377/2004 Z.z. o ochrane nefajčiarov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej
len „zákon o ochrane nefajčiarov“). O výsledku tejto kontroly bol prvostupňovým správnym orgánom
spísaný Inšpekčný záznam zo dňa 08.07.2015, z ktorého vyplynuli závery, že pri kontrole označenia
prevádzkarne inšpektori prvostupňového správneho orgánu zistili, že táto nie je označená podľa zákona
o ochrane spotrebiteľa, v označení prevádzkarne nie je uvedená otváracia doba, meno a priezvisko
osoby zodpovednej za činnosť prevádzkarne, bol vykonaný kontrolný nákup v celkovej hodnote 2,00
Eur, ktorý obsluhujúca čašníka Natália Menyköová účtovala správne. Kontrolný nákup pozostával z
2x 0,5 L čapované pivo Štamgast 12°, za cenu 1,00 Eur za 0,5 L. kontrolný nákup bol odsúhlasený
za prítomnosti obsluhujúcej čašníčky na základe cenovej informácie uvedenej v cenníku a účtovania
kontrolného nákupu. Po zaplatení kontrolného nákupu nebol vydaný doklad o kúpe v žiadnej forme.
Kontrolný nákup bol riadne zaplatený mincou v nominálnej hodnote 2,00 Eur. Po zaplatení kontrolného
nákupu sa inšpektori presunuli so zakúpenými nápojmi na terasu a vyčkali cca päť minút a následne
sa preukázali služobnými preukazmi. Do času preukázania sa služobnými preukazmi im nebol vydaný
doklad o kúpe v žiadnej forme. V čase kontroly sa nachádzala funkčná elektronická registračná pokladňa
v kontrolovanej prevádzkarni. Následne v priebehu kontroly v čase o 10.31 hod. požiadali obsluhujúcu



čašníčku o dodatočné zaregistrovanie kontrolného nákupu v elektronickej registračnej pokladnici a
vydanie dokladu o kúpe, z dôvodu služobného zúčtovania kontrolného nákupu. Dodatočne vydaný
doklad o kúpe je neoddeliteľnou súčasťou tohto inšpekčného záznamu. Po odsúhlasení kontrolného
nákupu nebol doklad o kúpe stornovaný a finančná hotovosť zaplatená za kontrolný nákup nebola
vrátená. Výrobky zakúpené v kontrolnom nákupe po odsúhlasení nákupu nariadili znehodnotiť. V čase
kontroly ďalej zistili, že obsluhujúca čašníčka nepoužíva označenie ani pracovný odev, ktorý ju má
odlíšiť od spotrebiteľov. V čase kontroly pracovala v civilnom odeve bez označenia. V kontrolovanej
prevádzkarni sa na viditeľnom spotrebiteľovi dostupnom mieste nenachádza reklamačný poriadok. Na
základe týchto zistených nedostatkov bolo konštatované, že bol porušený zákon o ochrane spotrebiteľa.
Osoba prítomná pri kontrole a to obsluhujúca čašníčka odmietla inšpekčný záznam podpísať.

2. Písomným podaním sp. zn. P/XXXX/XX/XX zo dňa 14.09.2015 prvostupňový správny orgán žalobcovi
oznámil začatie správneho konania na základe výsledkov vykonanej kontroly dňa 08.07.2015, kde bolo
zistené porušenie povinností predávajúceho na vhodnom a viditeľnom mieste označiť prevádzkareň
menom a priezviskom osoby zodpovednej za činnosť prevádzkarne a prevádzkovú dobu určenú pre
spotrebiteľa, ku ktorému došlo tým, že predávajúci svoju prevádzkareň neoznačil týmito požadovanými
údajmi; zabezpečiť aby zamestnanci v prevádzkarni, ktorí prichádzajú do styku so spotrebiteľmi používali
označenie alebo odev, ktorý ich odlíši od spotrebiteľa, ku ktorému došlo tým, že obsluhujúca čašníčka pri
predaji výrobkov nemala označenie ani jednotný pracovný odev, ktoré by ju odlíšilo od spotrebiteľa; vydať
spotrebiteľovi doklad o kúpe výrobku, ku ktorému došlo tým, že predávajúci spotrebiteľom - inšpektorom
na 2x 0,5 L čapované pivo Štamgast 12°, zakúpené v kontrolnom nákupe, doklad o kúpe tohto výrobku
nevydal v žiadnej forme; riadne informovať spotrebiteľa o podmienkach a spôsobe reklamácie vrátane
údajov o tom, kde možno reklamáciu uplatniť a za tým účelom zabezpečiť reklamačný poriadok na
viditeľnom mieste dostupnom spotrebiteľovi, ku ktorému došlo tým, že predávajúci spotrebiteľa o týchto
skutočnostiach formou reklamačného poriadku neinformoval. Žalobca bol zároveň poučený podľa §
33 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, že má právo ako účastník konania vyjadriť
sa k dôvodom konania do ôsmich dní od doručenia tohto oznámenia, prípade navrhnúť doplnenie
dokazovania.

3. Z obsahu administratívneho spisu žalovaného ďalej vyplýva, že žalobca svoje procesné právo využil
a vyjadril sa k podkladom pre rozhodnutie vo veci písomnými podania zo dňa 19.08.2015, 18.09.2015 a
25.10.2015, v ktorých namietal, že inšpektori pojazdnú predajňu nesprávne zaradili medzi prevádzkarne,
že zistené nedostatky v inšpekčnom zázname charakterizujú porušením zákona o ochrane spotrebiteľa
pričom nešpecifikujú jednotlivé ustanovenia zákona, že z oznámenia o začatí správneho konania nie
je zrejmé, kedy sa správne konanie začalo, kto zveril Slovenskej obchodnej inšpekcii rozhodovanie o
právach, nebola doložená vecná príslušnosť, z oznámenia nie je zrejmé akou činnosťou porušil aké
ustanovenia zákona, v oznámení nie je zmienka o predložených dôkazoch, teda jeho vyjadrenie zo dňa
19.08.2015 a vyjadrenia zamestnanca prítomného pri kontrole, že reklamačný poriadok je vyvesený pri
hlavnom vchode do areálu na verejne prístupnom a dobre viditeľnom mieste, jeho súčasťou je evidencia
predajcov v areáli, že postup inšpekcie bol nezákonný.

4. Prvostupňový správny orgán vydal dňa 03.11.2015 rozhodnutie č. P/XXXX/XX/XX, ktorým ako
príslušný správny orgán podľa § 3 ods. 4, § 4 ods. 1 a 2 písm. h) zákona o štátnej kontrole vnútorného
trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa a o zmene a doplnení niektorých zákonov a § 46 zákona č. 71/1967
Zb. o správnom konaní rozhodol tak, že žalobcovi pre porušenie povinností predávajúceho podľa zákona
o ochrane spotrebiteľa

- na vhodnom a trvale viditeľnom mieste označiť prevádzkareň menom a priezviskom osoby zodpovednej
za činnosť prevádzkarne a prevádzkovou dobou určenou pre spotrebiteľa podľa § 15 ods. 1 písm. b),
c) zákona o ochrane spotrebiteľa, ku ktorému došlo tým, že žalobca svoju prevádzkareň neoznačil
menom a priezviskom osoby zodpovednej za činnosť prevádzkarne a prevádzkovou dobou určenou
pre spotrebiteľa.
- zabezpečiť aby predávajúci a jeho zamestnanci v prevádzkarni, ktorí prichádzajú do styku so
spotrebiteľom mali označenie alebo odev, ktorý ich odlišuje od spotrebiteľa - podľa § 15 ods. 3 zákona
o ochrane spotrebiteľa, ku ktorému došlo tým, že obsluhujúca čašníčka Natália M. prítomná pri predaji
výrobkov nemala označenie ani jednotný pracovný odev, ktoré by ju odlíšili od spotrebiteľa



- vydať spotrebiteľovi doklad o kúpe výrobku - podľa § 16 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa, ku
ktorému došlo tým, že žalobca spotrebiteľom (inšpektorom) na 2 x 0,5 L čapované pivo Štamgast 12°
zakúpené v kontrolnom nákupe doklad o kúpe tohto výrobku nevydal v žiadnej forme
- pre porušenie povinnosti predávajúceho riadne informovať spotrebiteľa o podmienkach a spôsobe
reklamácie vrátane údajov o tom, kde možno reklamáciu uplatniť a za tým účelom zabezpečiť
reklamačný poriadok na viditeľnom mieste dostupnom spotrebiteľovi - podľa § 18 ods. 1 zákona o
ochrane spotrebiteľa, ku ktorému došlo tým, že žalobca spotrebiteľa o týchto skutočnostiach formou
reklamačného poriadku neinformoval
- porušenia povinností boli zistené pri vykonaní kontroly dňa 08.07.2015 v prevádzkarni žalobcu „Stánok
s občerstvením - ambulantný predaj z motorového vozidla, areál letného kúpaliska Delňa Prešov“, uložil
podľa § 24 ods. 1 zákona pokutu vo výške 500,- Eur.

5. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca včas odvolanie, v ktorom namietal, že rozhodnutie bolo vydané
bez preukázania porušenia zákona, že v inšpekčnom zázname je iba zapísaný postup kontroly do vopred
pripravenej šablóny vystavený jednostranne, ktorý za nespochybniteľný dôkaz nemožno považovať.
Namietal nesprávnu aplikáciu zákona z dôvodu, že pojazdná predajňa nie je prevádzkareň, poukázal na
ustanovenie § 17 ods. 1 živnostenského zákona, že spis obsahuje iba kópiu dokladu o kúpe výrobku,
ktorý je však aj dôkazom, že tržba bola zaregistrovaná v elektronickej registračnej pokladni. K porušeniu
§ 18 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa uviedol, že zákon neustanovuje, kde konkrétne má byť
reklamačný poriadok umiestnený a žiadal napadnuté rozhodnutie zrušiť.

II.

6. Žalovaný na základe odvolania podaného žalobcom vo veci rozhodol preskúmavaným rozhodnutím
č. SK/XXXX/XX/XXXX zo dňa 03.03.2016 tak, že odvolanie žalobcu zamietol a rozhodnutie
prvostupňového správneho orgánu Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Prešove
pre Prešovský kraj č. P/XXXXXX/XX zo dňa 03.11.2015 potvrdil.

7. V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia popísal priebeh administratívneho konania, odvolacie
námietky žalobcu a uviedol, že po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, ako aj obsahu spisového
materiálu pokladá skutočnosti uvedené žalobcom v odvolaní za bezpredmetné, pretože žalobca v
podanom odvolaní neuvádza žiadne podstatné skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv na správnosť
rozhodnutia správneho orgánu.

8. K námietkam žalobcu uviedol, že predmetná kontrola bola vykonaná v súlade s právnymi predpismi.
Inšpektori Slovenskej obchodnej inšpekcie sú pri výkone kontroly povinní postupovať v súlade s platnými
právnymi predpismi, vychádzať len z vlastných zistení, ako aj objektívne zisťovať a posudzovať skutkový
stav. Skutočnosť, že inšpektori Slovenskej obchodnej inšpekcie mali vyhotovenú šablónu inšpekčného
záznamu nespôsobuje nezákonnosť vykonanej kontroly. Táto skutočnosť nie je žiadnym právnym
predpisom zakázaná. Inšpektori Slovenskej obchodnej inšpekcie si pred vykonaním kontroly môžu
pripraviť tzv. šablónu resp. vzor inšpekčného záznamu, pričom pri danej kontrole už do inšpekčného
záznamu vpisujú skutkové zistenia zistené pri kontrole prevádzky kontrolovanej osoby.

9. Ďalej uviedol, že neprihliada na argumentáciu prvostupňového správneho orgánu, ktorý poukazuje
na Obchodný zákonník a uvedené ustanovenia zákona o živnostenskom podnikaní, avšak k námietke
žalobcu a tvrdeniu, že pojazdná predajňa nie je v zmysle § 17 ods. 4 Živnostenského zákona
prevádzkareň uviedol, že čo sa týka porušenia ust. § 15 ods. 1 písm. b/ a c/ zákona o ochrane
spotrebiteľa táto povinnosť sa vzťahuje aj na pojazdnú predajňu, keďže prvá veta ust. § 17 ods. 7
Živnostenského zákona uvádza, že ustanovenia o označovaní prevádzkarne sa primerane vzťahujú
aj na združené prevádzkarne, na priestory súvisiace s prevádzkovaním živnosti a na technické
a technologické zariadenia určené na prevádzkovanie živnosti alebo súvisiace s prevádzkovaní
živnosti. Z uvedeného jasne vyplýva povinnosť žalobcu označiť pojazdné zariadenia všetkými zákonom
stanovenými údajmi podľa § 15 ods. 1 písm. b/ a c/ zákona o ochrane spotrebiteľa a teda právny názor
prvostupňového správneho orgánu o porušení vyššie uvedenej povinnosti je správny.

10. K porušeniu ust. § 16 ods. 1 o ochrane spotrebiteľa žalovaný uviedol, že podľa tohto ustanovenia
je predávajúci povinný vydať spotrebiteľovi doklad o kúpe výrobkov alebo o poskytnutí služby.
Túto povinnosť si žalobca preukázateľne nesplnil, pretože tento doklad o kúpe nebol spotrebiteľovi



(inšpektorom) vydaný. Stotožňuje sa s názorom prvostupňového správneho orgánu, že pod vydaním
dokladu o kúpe spotrebiteľovi sa rozumie predovšetkým jeho odovzdanie spotrebiteľovi po zaplatení
výrobku a nie len evidovanie tržby (prijatých peňazí od spotrebiteľa) v elektronickej registračnej
pokladnici a následné vytlačenie dokladu o kúpe bez toho, aby bol tento súčasne odovzdaný
spotrebiteľovi tak ako sa mylne domnieva žalobca. Je toho názoru, že prvostupňový správny orgán v
napadnutom rozhodnutí dostatočne a jasne odôvodnil predmetné porušenie a s týmto právnym názorom
sa žalovaný stotožňuje.

11. K porušeniu ust. § 18 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa žalovaný argumentoval, že skutočnosť, že
reklamačný poriadok bol vyvesený pri hlavnom vchode do areálu kúpaliska nezbavuje účastníka konania
zodpovednosti za predmetné porušenie zákona, pretože možno predpokladať, že tento reklamačný
poriadok sa týka areálu kúpaliska a nie samotnej prevádzky žalobcu ako predávajúceho. Reklamačný
poriadok v zmysle účelov zákona o ochrane spotrebiteľa má byť vypracovaný predávajúcim, pretože za
jeho obsah zodpovedá a umiestnenie na viditeľnom mieste dostupnom spotrebiteľovi, tzn. v prevádzkarni
spotrebiteľa a nie mimo nej.

12. Dôvodil, že účelom kontroly Slovenskej obchodnej inšpekcie je porovnávanie zisteného skutkového
stavu so stavom požadovaným právnym predpisom, ktorých dodržiavanie je Slovenská obchodná
inšpekcia oprávnená kontrolovať. Z tohto pohľadu je rozhodujúci stav zistený v čase kontroly, z ktorého
jednoznačne vyplýva porušenie povinnosti stanovených v § 15 ods. 1 písm. b/, c/, § 15 ods. 3, § 16 a §
18 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa. Žalobca ako predávajúci, tzn. podnikateľ, ktorý spotrebiteľovi
ponúka alebo predáva výrobky alebo poskytuje služby, je povinný dodržiavať všetky zákonom stanovené
podmienky, ponuky alebo predaja výrobkov alebo poskytovania služieb. Za ich dodržiavanie zodpovedá
objektívne, teda bez ohľadu na akékoľvek okolnosti, ktoré spôsobili ich porušenie.

13. Ďalej argumentoval, že zo znenia § 24 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa vyplýva, že zákonom
je uložená obligatórna povinnosť správneho orgánu pristúpiť k uloženiu pokuty pri zistenom porušení
povinnosti vyplývajúcich zo zákona o ochrane spotrebiteľa. Preto bolo začaté správne konanie o uložení
pokuty i v tomto prípade a nemožno od uloženej pokuty upustiť. Je toho názoru, že prvostupňový
správny orgán pri určení výšky pokuty vychádzal z objektívnych zistení a prihliadol na všetky okolnosti
prípadu, opatrenia uskutočnené zo strany žalobcu a táto zodpovedá v plnej miere rozsahu a významu
zistených nedostatkov. Pokladá skutkový stav za spoľahlivo zistený a jeho protiprávnosť za preukázanú.
V odvolacom konaní nebol zistený dôvod na zníženie výšky uloženého postihu, ani na zrušenie
napadnutého rozhodnutia.

14. Poukázal na skutočnosť, že o výške pokuty rozhoduje Inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie,
ktorý podľa § 24 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa uloží predávajúcemu za porušenie povinností
ustanovených v tomto zákone pokutu až do výšky 66 400,- €. Podľa § 24 ods. 5 zákona o ochrane
spotrebiteľa sa pri určení výšky pokuty prihliada najmä na charakter protiprávneho konania, závažnosť
porušenia povinnosti, spôsob a následky porušenia povinnosti. Pri určení výšky pokuty prvostupňový
správny orgán prihliadol na skutočnosť, že neoznačením prevádzkarne zákonom ustanovenými údajmi,
neodlíšením predávajúceho a jeho zamestnancov v prevádzkarni, ktorí prichádzajú do styku so
spotrebiteľom, označením alebo odevom, ktoré ich odlíši od spotrebiteľa, nevydaním dokladov o kúpe
výrobku a neinformovaním spotrebiteľa formou reklamačného poriadku o podmienkach a spôsobe
reklamácie vrátane údajov o tom, kde možno reklamáciu uplatniť, boli porušené práva spotrebiteľa
chránené zákonom. Neoznačením prevádzkarne menom a priezviskom osoby zodpovednej za činnosť
prevádzkarne a prevádzkovou dobou určenou pre spotrebiteľa žalobca spotrebiteľovi neposkytol
základné informácie významné z hľadiska zabezpečenia riadneho predaja výrobkov. Pri určení výšky
pokuty bolo taktiež zo strany prvostupňového správneho orgánu prihliadnuté na skutočnosť, že v
dôsledku nesplnenia si povinnosti v zmysle § 15 ods. 3 zákona o ochrane spotrebiteľov mohlo dôjsť k
zámene spotrebiteľa so zamestnancom žalobcu, či so samotným žalobcom ako predávajúcim. Doklad
o kúpe výrobkov má nesporný význam pri uplatnení práv vyplývajúcich zo zodpovednosti za vady
konkrétneho výrobku, pričom jeho absencia môže sťažiť, ba dokonca aj zmariť spotrebiteľovi prípadné
budúce uplatnenie práv zo zodpovednosti za vady výrobku. Doklad o kúpe výrobku totiž predstavuje
jeden z najdôležitejších dôkazov o právnych vzťahoch medzi predávajúcim a spotrebiteľom, ktoré
vyplývajú z prevažne anonymne uzatváraných kúpnych zmlúv. Predávajúci má povinnosti informovať
spotrebiteľa o všetkých relevantných podmienkach uplatnenia práv zo zodpovednosti za vady výrobku.
Predávajúcemu je uložená povinnosť o týchto skutočnostiach informovať spotrebiteľa určenou formou,



a to prostredníctvom písomného reklamačného poriadku, ktorý sa má nachádzať v prevádzkarni na
viditeľnom mieste dostupnom spotrebiteľovi. Predávajúci si preto nesplnil povinnosť v zmysle zákona,
ak reklamačný poriadok nemá vypracovaný vôbec alebo ak v reklamačnom poriadku určí podmienky
uplatnenia práv zodpovednosti za vady v rozpore s právnymi predpismi, prípadne ak reklamačný
poriadok, aj keď má vypracovaný, ale tento sa nachádza na mieste kde nie je pre spotrebiteľa viditeľné
alebo dostupné. Rozhodujúcimi skutočnosťami, ktoré boli predovšetkým zohľadnené pri určovaní výšky
postihu bolo porušenie práv spotrebiteľa a nesplnenie zákonných povinností predávajúceho. Vzhľadom
na uvedené skutočnosti bola pokuta prvostupňovým správnym orgánom uložená odôvodnene, v
adekvátnej výške s cieľom, aby pôsobila vo vzťahu k žalobcovi preventívne.

III.

15. Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania napadnutého rozhodnutia žalovaného v
spojení s rozhodnutím Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Prešove pre Prešovský
kraj (ďalej len „prvostupňový správny orgán“), ktoré žiadal zrušiť a vrátiť vec žalovanému na ďalšie
konanie. V žalobných námietkach namietal procesný postup prvostupňového správneho orgánu a
žalovaného kde konštatoval, že prvostupňový správny orgán mu rozhodnutím č. P/XXXX/XX/XX zo dňa
03.11.2015 uložil peňažnú pokutu vo výške 500,- € pre porušenie povinnosti vyplývajúcich z § 15 ods. 1
písm. b/ c/, § 15 ods. 3, § 16 ods. 1 a § 18 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa. Proti tomuto rozhodnutiu
podal odvolanie, ktoré žalovaný najprv vybavil listom zo dňa 14.12.2015 č. SK/XXXX/XX/XXXX
oznámením o zmeškaní lehoty na podanie odvolania. Konštatoval, že rozhodnutie prvostupňového
správneho orgánu mu bolo doručené do vlastných rúk ako fyzickej osobe - podnikateľovi. Prvý
neúspešný pokus o doručenie s výzvou a opakované doručenie bolo dňa 09.11.2015 opakované
neúspešné doručenie bolo dňa 10.11.2015 a v ten istý deň bola zásielka uložená na pošte. Z kópie zadnej
strany obálky vyplýva, že si zásielku v odbernej lehote neprevzal a zásielka bola vrátená dňa 14.11.2015.
Z otlačku pečiatky prvostupňového správneho orgánu vyplýva, že tento nedoručenú zásielku prijal dňa
18.11.2015. Citoval ustanovenie § 25 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní a dôvodil,
že podľa tohto ustanovenia nastala fikcia doručenia rozhodnutia ku dňu 18.11.2015 po troch dňoch
(po troch dňoch od vrátenia dňa 14.11.2015, resp. 22.11.2015, po troch dňoch od prijatia nedoručenej
zásielky prvostupňovému správneho orgánu dňa 18.11.2015). Odvolanie podal na poštovú prepravu dňa
01.12.2015 t.j. v zákonnej 15 dňovej lehote.

16. Ďalej dôvodil, že lehota na uloženie zásielky na pošte je štandardne 18 dní a to preto, aby aj po
uplatnení fikcie doručenia mohol si účastník konania počas plynutia výpovednej lehoty zásielky prevziať
(3 + 15 dní). Jeho lehota na odvolanie podľa správneho postupu by uplynula minimálne 14.11.2015 (do
28.11.2015 mala byť uložená na pošte, čo bola sobota a prvostupňovému správnemu orgánu by došla
30.11.2015 + 3 dni). Namietal, že prvostupňový správny orgán svojvoľne skrátil lehotu z 18 dní na 3 dni,
čím spôsobil nedoručenie zásielky a skrátil lehotu na podanie odvolania. Dňa 18.11.2015 sa dostavil pred
prvostupňový správny orgán aby si prevzal zásielku, ktorá mu nebola vydaná bez udania zákonného
dôvodu. Následne dňa 19.11.2015 sa opätovne dostavil pred prvostupňový správny orgán a žiadal o
spísanie záznamu o odmietnutí vydania rozhodnutia. Na základe jeho žiadosti, ktorú musel napísať mu
bola vydaná kópia rozhodnutia, ale nebolo mu umožnené nahliadnuť do celého spisu. Po návrate domov
požiadal o nahliadnutie do spisu prostredníctvom elektronického formulára a toto mu bolo následne
umožnené. Toto konania spôsobilo, že mu nebolo doručené rozhodnutie v originálnom rovnopise, iba
jeho kópia. Konanie prebehlo nehospodárne a s veľkou dávkou zbytočného zaťažovania. Ako ďalší
procesný nedostatok uviedol nedodržanie lehôt, ktoré spôsobili prieťahy v konaní. Konštatoval, že
kontrola bola vykonaná dňa 08.07.2015 oznámenie o začatí správneho konania bolo vydané 14.09.2015
viac ako 2 mesiace po vykonaní kontroly. Prvostupňové rozhodnutie bolo vydané 03.11.2015, štyri
mesiace po vykonanej kontrole. Druhostupňové rozhodnutie o odvolaní bolo vydané štyri mesiace po
vydaní prvostupňového rozhodnutia, teda osem mesiacov po vykonanej kontrole. Na tento postup podal
sťažnosť žalovanému dňa 14.01.2016, na ktorú mu v zákonnej lehote ani neprišla žiadna odpoveď.
Dňa 21.01.2016 z dôvodu nečinnosti a nekomunikácie správneho orgánu podal žalobu na Najvyšší
súd Slovenskej republiky pod sp. zn. 5SžNz 1/2016 ako návrh na začatie konania o nečinnosť orgánu
verejnej správy. Dňa 03.03.2016 vydal žalovaný nové rozhodnutie, ktorým jeho odvolanie zamietol a
rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil.



17. K samotnému zisteniu skutkového stavu namietal, že žalovaný nepostupoval pri hodnotení dôkazov
v súlade s ustanovením § 34 ods. 5 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, ktoré zároveň citoval a
poukázal aj na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžd/39/2012 a 8Stp 1/2010.

18. K porušeniu povinnosti vyplývajúcej z §15 ods. 1 písm. b) zákona o ochrane spotrebiteľa uviedol,
že pojazdná predajňa nie je prevádzkareň, je to technické a technologické zariadenie určené na
prevádzkovanie živnosti alebo súvisiace s prevádzkovaním živnosti a ustanovenia o označovaní
prevádzkarne sa na ňu vzťahujú iba primerane podľa § 17 ods. 4 a 7 živnostenského zákona.
Pokiaľ žalovaný v napadnutom rozhodnutí uvádza, že predávajúci ako účastník konania nesie plnú
zodpovednosť podľa § 2 písm. b) zákona o ochrane spotrebiteľov z tohto je zrejmé, že pri fyzických
osobách je predávajúci a zodpovedná osoba tá istá osoba a netreba ju uvádzať duplicitne.

19. K porušeniu povinnosti vyplývajúcej z § 15 ods. 1 písm. c) zákona o ochrane spotrebiteľa opätovne
zdôraznil, že pojazdná predajňa nie je prevádzkareň, že je to technické a technologické zariadenie
určené na prevádzkovanie živnosti a súvisiace s prevádzkovaním živnosti a ustanovenia o označovaní
prevádzkarne sa na ňu vzťahujú iba primerane. Argumentoval, že z pravidiel formálnej logiky je
zrejmé, že zákonodarca zaradil pojazdnú predajňu do kategórie tzv. hnuteľných - ambulantný predaj a
prevádzková doba sa nedá určiť. Pri tomto prípade to určovalo počasie.

20. K porušeniu § 15 ods. 3 zákona o ochrane spotrebiteľa opätovne zdôraznil rovnakú námietku
ako v predchádzajúcich ustanoveniach, že pojazdná predajňa nie je prevádzkarňou, a že sa na ňu
vzťahujú ustanovenia o označovaní prevádzkarne iba primerane, že je zrejmé, že zákonodarca zaradil
túto pojazdnú predajňu do kategórie tzv. hnuteľných - ambulantný predaj a vyníma túto povinnosť na
predaj na trhových miestach, čo je tá istá kategória. Z pravidiel formálnej logiky je zrejmé, že predavačku
uzavretú v pojazdnej predajni okienkový predaj nemôže nik zameniť so spotrebiteľom a jej odlíšenie je
bezpredmetné.

21. K porušeniu § 16 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa uviedol, že v inšpekčnom zázname zo dňa
08.07.2015 sa uvádza, že po zaplatení kontrolného nákupu nebol inšpektorom vydaný doklad o kúpe
v žiadnej forme. Poukázal pritom na vyjadrenie žalovaného v napadnutom rozhodnutí, kde konštatoval
žalovaný, že správny orgán uznal, že platba bola zaregistrovaná v elektronickej registračnej pokladnici,
čo potvrdzuje aj kópia dokladu v spise a za porušenie povinností uvádza žalovaný neodovzdanie dokladu
spotrebiteľovi. Poukázal na článok 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a uviedol, že z doslovného
znenia zákona o ochrane spotrebiteľov je zrejmé, že takáto interpretácia „povinnosť odovzdať doklad“
je vymyslená a z vecného pohľadu nelogická (predavač po zaevidovaní doklad automaticky odovzdá -
nemá dôvod tak neurobiť) a ničím nepodložená v priamom rozpore s tvrdením predavačky.

22. K porušeniu § 18 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa žalobca argumentoval, že zákon taxatívne
nevymedzuje miesto uloženia reklamačného poriadku tak, ako to svojvoľne bez opory v ustanoveniach
zákona vykladá žalovaný. Z vecného hľadiska uviedol, že reklamácie sa v stánkoch občerstvenia
vybavujú na počkanie, čomu nasvedčuje charakter ponúkaného tovaru (čapované a rozlievané nápoje),
na reklamáciu ponúkaného sortimentu sa vzťahujú všeobecné reklamačné podmienky, ktoré sú verejne
prístupné na internete a aj známe každému spotrebiteľovi. Umiestnením reklamačného poriadku
pri vchode (pre všetok predávaný tovar a služby v areáli), v ktorom prevádzkovateľ uvádza aj
zoznam predávajúcich a uvedením kontaktu je vecne správnejší, ako požadovanie umiestnenia v
prevádzkarni ako to požadoval prvostupňový správny orgán. Spotrebiteľ sa môže dozvedieť informácie o
predávajúcom aj v deň, keď predávajúci nie je prítomný. Niektorí predajcovia predávajú iba cez víkendy.

23. Na základe vyššie uvedených námietok konštatoval, že práva spotrebiteľa vo všetkých prípadoch
neboli porušené a ani len obmedzené. Naopak, boli chránené nad rámec zákona. Vzhľadom na
nedostatočné zistenie skutočného stavu veci, teda nepreukázanie zo strany správnych orgánov,
obzvlášť pri objektívnej zodpovednosti, že malo dôjsť k porušeniu povinností vyplývajúcich zo zákona
o ochrane spotrebiteľa a nesprávny procesný postup žalovaného, považuje rozhodnutia správnych
orgánov a ich postup za nezákonné.

IV.



24. K žalobe sa vyjadril žalovaný písomným podaním zo dňa 27.07.2016, v ktorom uviedol, že žalobou
napadnuté rozhodnutie podľa jeho názoru bolo vydané v súlade s platnou právnou úpravou, v súlade
so zásadami správneho konania, na základe spoľahlivo zisteného a správne právne posúdeného
skutkového stavu veci. Správne orgány prvého aj druhého stupňa sa pri rozhodovaní podrobne zaoberali
námietkami predloženými žalobcom a svoje skutkové ako aj právne závery v odôvodnení rozhodnutí
náležite odôvodnili.

25. Odmietal argumentáciu žalobcu, že Inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie v Prešove mal
svojvoľne skrátiť lehotu uloženia zásielky na pošte z 18 dní na 3 dní, čím mal spôsobiť nedoručenie
zásielky a skrátiť lehotu na podanie odvolania. Poukázal na Poštové podmienky - Všeobecná časť
(vnútroštátny styk) Slovenskej pošty a.s. (doručovateľ zásielky), kde podľa bodu 21.1. (Odberná lehota
zásielky), podmienky pre odbernú lehotu 18 dní sa nevzťahujú na zásielky, ktoré odosielateľ označil
poznámkou dispozičnej služby „Uložiť ... dní“ - takto označené zásielky si môže adresát alebo oprávnený
prijímateľ prevziať v odbernej lehote, ktorú určil odosielateľ. Dôvodil, že doručovateľ takúto možnosť v
zmysle Poštových podmienok výslovne predpokladá, preto je zrejmé, že adresáta o tejto skutočnosti
(a úložnej dobe) v prípade jeho nezastihnutia pri doručovaní doporučenej zásielky upovedomuje, a
to písomným oznámením o uložení zásielky na pošte (bod 5.1.1. Poštové podmienky - Doporučená
zásielka (vnútroštátny styk). Ak doporučenú zásielku nie je možné doručiť z dôvodu nezastihnutia
adresáta alebo oprávneného prijímateľa na odovzdávacom mieste, väčších rozmerov zásielky, resp. z
iných dôvodov definovaných v bode 17 Poštových podmienok - Všeobecná časť, zanechá Slovenská
pošta v domovej listovej schránke písomné oznámenie o jej uložení na pošte, ktorého súčasťou je
aj upovedomenie úložnej dobe. Žalovaným bola zásielka obsahujúca rozhodnutie č. N. označená
poznámkou dispozičnej služby „Uložiť 3 dni“, a teda postupoval v zmysle Poštových podmienok
doručovateľa a v žiadnom prípade svojvoľne neskracoval lehotu uloženia zásielky.

26. K tvrdeniu, že žalobcovi nemala byť doručená zásielka na Inšpektoráte Slovenskej obchodnej
inšpekcie so sídlom v Prešove pri jeho osobnej návšteve vydaná uviedol, že ani nebolo možné odovzdať
žalobcovi túto nedoručenú zásielku, pretože táto je neoddeliteľnou súčasťou administratívneho spisu
(tvorí dôkaz o doručovaní predmetného rozhodnutia). Následne bola žalobcovi na jeho osobnú žiadosť o
opakované zaslanie nedoručenej zásielky odovzdaná fotokópia rozhodnutia č. P/XXXX/XX/XX, čo čom
svedčí písomnosť s poradovaným č. 28 administratívneho spisu. Podotkol, že žalobcovi bolo odovzdané
uvedené rozhodnutie vo forme fotokópie z toho titulu, že prvostupňový správny orgán vyhotovuje
vždy iba dva rovnopisy rozhodnutia vo forme originálu, a to jeden pre účastníka konania a jeden pre
správny orgán a rovnopis rozhodnutia určený pre účastníka konania je obsahom ním neprevzatej a
správnemu orgánu vrátenej zásielky, ktorá ako už bolo uvedené vyššie je neoddeliteľnou súčasťou
administratívneho spisu. Tento postup nepovažuje za nezákonný a nesprávny. V súvislosti s tvrdením, že
mu nemalo byť uložené nahliadnuť do administratívneho spisu podotkol, že táto skutočnosť nevyplýva
z obsahu spisu, práve naopak dňa 20.11.2015 bolo vykonané žalobcom na správnom orgáne prvého
stupňa na základe jeho žiadosti nahliadnutie do administratívneho spisu, o ktorom bol spísaný záznam.

27. K namietaným prieťahom v konaní poukázal na skutočnosť, že v zmysle 24 ods. 7 zákona o ochrane
spotrebiteľa konanie o uložení pokuty možno začať do 12 mesiacov odo dňa, keď orgán dozoru zistil
porušenie povinnosti podľa tohto zákona, najneskôr do 3 rokov podľa ods. 1 a 3 a do 10 rokov podľa ods.
2 odo dňa, keď k porušeniu povinnosti došlo. Pokutu možno uložiť najneskôr do 4 rokov odo dňa, keď
k porušeniu povinnosti došlo. Kontrola bola u žalobcu vykonaná dňa 08.07.2015, pričom Oznámenie o
začatí správneho konania zo dňa 14.09.2015 bolo žalobcovi doručené dňa 17.09.2015, a teda lehota na
začatie správneho konania o uložení pokuty stanovená zákonom bola splnená. Na uvedené reagoval
sám žalobca listom doručeným správnemu orgánu dňa 23.09.2015 tak, že žiadal o predĺženie lehoty na
vyjadrenie sa o 15 dní. Jeho vyjadrenie k Oznámeniu o začatí správneho konania zo dňa 14.09.2015
bolo správnemu orgánu doručené dňa 30.10.2015. Následne bolo dňa 03.11.2015 vydané rozhodnutie
prvostupňového správneho orgánu, ktoré si žalobca neprevzal v odbernej lehote a nedoručená zásielka
sa vrátila správnemu orgánu dňa 18.11.2015. Dňa 04.12.2015 bolo prvostupňovému správnemu
orgánu doručené odvolanie proti tomuto rozhodnutiu, pričom administratívny spis bol obratom odoslaný
na nadriadený orgán a dňa 10.12.2015 mu bola žalovaným ako príslušným odvolacím orgánom
pridelená spisová značka. Dňa 23.12.2015 bol žalobcovi doručený list oznámenia o zmeškaní lehoty
na podanie odvolania zo dňa 14.12.2015, na ktorý reagoval žalobca e-mailom zo dňa 11.01.2016, v
ktorom sa nestotožnil s postupom, ktorý uplatnil žalovaný pri aplikácii fikcie doručovania rozhodnutia
správneho orgánu prvého stupňa a tento napadol. V nadväznosti na uvedené žalovaný prehodnotil svoj



predchádzajúci postoj a bolo pristúpené vo veci podaného odvolania ku konaniu podľa § 53 a nasl.
ustanovení Správneho poriadku. Žalovaný sa teda stotožnil s podnetom/sťažnosťou žalobcu zaslaným
e-mailom, ako aj s príslušnou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci a dňa
03.03.2016 bolo vydané rozhodnutie o odvolaní č. I. ktoré bolo žalobcovi doručené žalobcovi dňa
11.03.2016, teda v lehote do 60 dní odo dňa doručenia predmetného e-mailu. Žalobcovi nič nebránilo v
tom, aby si dal na predmetnom rozhodnutí prostredníctvom pošty vyznačiť žalovaným jeho právoplatnosť
a vykonateľnosť, prípadne sa mohol o tejto skutočnosti informovať aj telefonicky alebo prostredníctvom
elektronickej pošty. Nie je si vedomý nedodržania lehôt a nečinnosti správneho orgánu. Je toho názoru,
že uvedené konanie nespôsobuje nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ ide o trovy, ktoré
údajne vznikli žalobcovi v súvislosti so správnym konaním poukázal na § 31 ods. 1 Správneho poriadku.
K žalobe podanej zo strany žalobcu na Najvyšší súd Slovenskej republiky sp.zn. 5SžNz 1/2016 návrh
na začatie konania o nečinnosť orgánu verejnej správy žalovaný poukázal na uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5SžNz/1/2016 zo dňa 26.05.2016, ktorým Najvyšší súd Slovenskej
republiky konanie v danej veci zastavil.

28. Citoval ust. § 4 ods. 1 a 2, § 2 písm. a/ zákona č. 128/2002 Z.z. o štátnej kontrole vnútorného trhu
v oblasti ochrany spotrebiteľa, § 15 ods. 1 písm. b/, c/ a ods. 2 a 3 zákona o ochrane spotrebiteľa,
§ 17 ods. 1, ods. 4 písm. d/ a ods. 7 zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (ďalej len
„živnostenský zákon“) a argumentoval, že vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami, t.j. zákona o
ochrane spotrebiteľa sa realizuje jedno zo základných práv spotrebiteľa, a to jeho právo na informácie.
Spotrebiteľ spravidla uskutočňuje neformálny úkon kúpy výrobku alebo služby a za tým účelom vstupuje
do neformálneho vzťahu, v ktorom zostáva v anonymite. Spotrebiteľ má však v tomto právnom vzťahu
zákonom priznané práva, ktoré v prípade potreby v budúcnosti môže uplatniť. Typickým príkladom
sú práva pri reklamácii vád predávaného výrobku alebo poskytovanej služby. Aby tieto práva mohol
uplatniť, potrebuje vedieť u koho si ich môže uplatniť, resp. na koho sa môže v prevádzkarni obrátiť
so svojimi požiadavkami, teda kto je zodpovednou osobou. Rovnako tak je pre spotrebiteľa práve
pri pojazdných predajniach významná aj informácia o prevádzkovej dobe. Nemožno sa stotožniť s
názorom žalobcu, že pri fyzických osobách podnikateľoch je predávajúci a zodpovedná osoba tá
istá osoba, preto ju nemusí predávajúci uvádzať, pretože samotný zákon o ochrane spotrebiteľa
rozlišuje pri označovaní prevádzkarne obchodné meno a miesto podnikania fyzickej osoby podľa
písm. a/ a meno a priezvisko zodpovednej osoby podľa písm. c/ a tieto údaje požaduje. Z hľadiska
informovania spotrebiteľa je preto z tohto pohľadu dôležité označenie prevádzkarne, ale aj technických
a technologických zariadení určených na prevádzkovanie živnosti, v ktorých prebieha proces predaja
výrobkov alebo poskytovania služieb spotrebiteľovi v zákonom stanovenými údajmi. Je toho názoru, že
vzhľadom na vyššie uvedené je požiadavka na označenie stánku s občerstvením - ambulantný predaj z
motorového vozidla vyššie uvedenými údajmi primeraná. Z uvedených zákonných ustanovení je tiež toho
názoru, že za prevádzkareň je potrebné považovať aj stánky a iné podobné predajné zariadenia, teda
nielen kamenné predajne. Podľa § 15 ods. 1 a 2 zákona o ochrane spotrebiteľa je podnikateľ povinný aj
takéto stánky a predajné zariadenia označiť zákonom predpísanými údajmi. Vykonanou kontrolou bolo
nepochybne zistené, že žalobca stánok s občerstvením, teda priestor, v ktorom predával spotrebiteľovi
výrobky v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a v ktorom uskutočňoval podnikateľskú činnosť,
neoznačil menom a priezviskom osoby zodpovednej za činnosť prevádzkarne a prevádzkovou dobou
určenou pre spotrebiteľa, čím sa dopustil správneho deliktu podľa § 15 ods. 1 písm. b/ a c/ zákona o
ochrane spotrebiteľa, za ktorý objektívne bez ohľadu na zavinenie zodpovedá.

29. K § 15 ods. 3 zákona o ochrane spotrebiteľa uviedol, že účelom tejto zákonnej úpravy je odlíšiť
spotrebiteľa od predávajúceho a jeho zamestnancov tak, aby pri predaji výrobkov alebo poskytovaní
služieb nedochádzalo k ich zámene. Skutočnosť, že prevádzka je uspôsobená tak, že ide o napr.
pultový predaj/okienkový predaj nie je v zmysle zákona rozhodujúca. Uvedená povinnosť sa nevzťahuje
len na predaj na trhových miestach, pričom v prípade žalobcu nešlo o predaj na trhovom mieste
podľa zákona č. 178/1998 Z.z. Z uvedeného dôvodu preto všetci zamestnanci v prevádzkarni, vrátane
predávajúceho musia byť odevom alebo iným označením odlíšení od spotrebiteľa. Vykonanou kontrolou
bolo jednoznačne zistené, že žalobca si povinnosť predávajúceho, ktorá mu vyplýva z tohto zákonného
ustanovenia preukázateľne nesplnil, keď obsluhujúca čašníčka nemala označenie alebo odev, ktorý by
ju odlišoval od spotrebiteľa.

30. K § 16 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa argumentoval, že povinnosť predávajúceho spočívajúca
vo vydaní dokladov o kúpe výrobkov alebo poskytnutí služby v zmysle tohto zákonného ustanovenia



bezprostredne nadväzuje na zabezpečenie ochrany spotrebiteľa pri následnom uplatnení jeho práva zo
zodpovednosti za vady výrobku alebo služby. Toto zákonné ustanovenie zároveň ukladá predávajúcemu
povinnosť v doklade o kúpe alebo poskytnutí služby uviesť taxatívne určené údaje, ktoré vypovedajú
o obsahu záväzkového vzťahu a zároveň zabezpečujú spotrebiteľovi dôkaznú istotu nielen pre prípad
uplatnenia práv zodpovednosti za vady výrobku alebo služby, ale aj pre prípad následného súdneho
sporu. Z tohto zákonného ustanovenia zároveň vyplýva, že pod vydaním dokladu o kúpe spotrebiteľovi
sa rozumie predovšetkým jeho odovzdanie spotrebiteľovi po zaplatení výrobku a nielen evidovanie tržby
(prijatých peňazí od spotrebiteľa) v elektronickej registračnej pokladnici a následne vytlačenie dokladu
o kúpe bez toho, aby bol tento súčasne odovzdaný spotrebiteľovi, tak ako sa mylne domnieva žalobca.
Podotkol, že z inšpekčného záznamu na strane 2 nepochybne vyplýva, že po zaplatení kontrolného
nákupu inšpektorov doklad o kúpe nebol vydaný v žiadnej forme. Kontrolný nákup bol riadne zaplatený
mincou v nominálnej hodnote 2,00 €. Po zaplatení kontrolného nákupu sa inšpektori presunuli so
zakúpenými nápojmi na terasu a vyčkali cca 5 minút. Po tomto sa preukázali služobnými preukazmi
a týmto okamihom sa kontrola začala. Následne v priebehu kontroly v čase 10.31 hod. požiadali
obsluhujúcu čašníčku o dodatočné zaregistrovanie kontrolného nákupu v elektronickej registračnej
pokladnici a o vydanie dokladu o kúpe. Zo strany 3 inšpekčného záznamu vyplýva, že inšpektori s
obsahom inšpekčného záznamu oboznámili obsluhujúcu čašníčku, ktorá si inšpekčný záznam prečítala,
obsahu porozumela, no vysvetlivku k zisteným nedostatkom odmietla podať. Z takto opísaného
skutkového stavu je nepochybné, že doklad o kúpe bol z elektronickej registračnej pokladnici vytlačený
a následne odovzdaný inšpektorom až na ich výslovnú žiadosť a nie ako tvrdí žalobca, že tento bol
odovzdaný inšpektorom po tom, čo bol vybratý z koša. Tomuto záveru nasvedčuje nielen čas uvedený
v doklade o kúpe, ale aj skutočnosť, že doklad o kúpe priložený k inšpekčnému záznamu nevykazuje
žiadne známky poškodenia, ktoré by nevyhnutne musel vykazovať v prípade, ak by bol pred hodením
do koša pokrčený, roztrhaný, znehodnotený, tak ako to tvrdí žalobca a obsluhujúca čašníčka. Doklad
o kúpe priložený k vyjadreniu žalobcu zo dňa 25.10.2015, ktorý by mal preukazovať vydanie dokladu o
kúpe inšpektorom, správny orgán nemohol ako dôkaz akceptovať, pretože tento doklad s predmetom
veci nesúvisí a preukazuje len to, že platba za „lupienky“ v cene 1,50 € bola dňa 08.07.2015 o 11.01
hod. evidovaná v elektronickej registračnej pokladnici. Predmetom kontrolného nákupu, ktorý vykonali
inšpektori však neboli lupienky, ale 2 x 0,5 litra čapované pivo Štamgast 12° v celkovej cene 2,00
€, na ktoré im doklad vydaný nebol. Ustanovenie § 16 ods. 1 zákona totiž neukladá predávajúcemu
povinnosť pri konaní vo vzťahu k spotrebiteľovi evidovať tržbu podľa osobitného zákona, ale povinnosť
vydať spotrebiteľovi doklad o kúpe výrobku alebo poskytnutí služby, a to či už vytlačený z elektronickej
registračnej pokladnice alebo vo forme paragónu alebo v inej forme. Povinnosť uložená predávajúcemu
je striktná a právne účinky jej splnenia nastávajú až v okamihu odovzdania dokladu spotrebiteľovi.
Žalovaný v žiadnom prípade nepovažuje interpretáciu zákona pri predmetnom porušení zo strany orgánu
dozoru za meniacu sa či rozporuplnú.

31. K § 18 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa argumentoval, že z citovaného zákonného ustanovenia
vyplýva pre predávajúceho povinnosť riadne, to znamená v súlade s právnymi predpismi informovať
spotrebiteľa o všetkých relevantných podmienkach uplatnenia práv zo zodpovednosti za vady výrobku.
Zároveň je predávajúcemu uložená povinnosť o týchto skutočnostiach informovať spotrebiteľa určenou
formou, a to prostredníctvom písomného reklamačného poriadku, ktorý sa má nachádzať na viditeľnom
mieste dostupnom spotrebiteľovi. Predávajúci si preto nesplnil povinnosť v zmysle tohto zákonného
ustanovenia, ak reklamačný poriadok nemá vypracovaný vôbec alebo v reklamačnom poriadku určí
podmienky uplatnenia práv zodpovednosti za vady v rozpore s právnymi predpismi, prípadne ak
reklamačný poriadok, aj keď ho má vypracovaný, ale tento sa nachádzal na mieste, ktoré nie je
pre spotrebiteľa viditeľné alebo dostupné. Už vonkoncom si predávajúci uvedenú povinnosť nesplnil
tým, že odkáže na všeobecné reklamačné podmienky, ktoré sú verejné prístupné, napr. na internete
a podľa neho známe aj každému spotrebiteľovi. Poukazovanie žalobcu na reklamačný poriadok
iného predávajúceho vyvesený pri hlavnom vchode do areálu kúpaliska spolu s evidenciou predajcov
vyhodnotil žalovaný ako právne bezvýznamné. Reklamačný poriadok v súlade so zmyslom a účelom
ust. § 18 ods. 1 zákona musí byť vypracovaný každým predávajúcim, pretože za jeho obsah
zodpovedá a nepochybne sa týka konkrétneho predávajúceho, predajného miesta, charakteru predaja.
Naviac reklamačný poriadok by mal logicky upravovať postup spotrebiteľa pri uplatnení reklamácie na
sortiment tovaru predávaný predávajúcim, nielen čisto formalisticky obsahovať všeobecné ustanovenia
zodpovednosti za vady nemajúce žiadnu spojitosť s charakterom predávaného tovaru a z tohto
vyplývajúcimi osobitosťami pri uplatnení reklamácie.



32. V závere svojho vyjadrenia uviedol, že napadnuté rozhodnutie, ako aj rozhodnutie prvostupňového
správneho orgánu bolo vydané na základe spoľahlivo a presne zisteného skutkového stavu v súlade s
platnými právnymi predpismi a preto navrhol, aby súd žalobu zamietol.

V.

33. Dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok, ktorý v
prechodných ustanoveniach v § 491 ods. 1 upravuje, že ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento
zákon aj na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku pred dňom nadobudnutia
jeho účinnosti.

34. Žaloba žalobcu bola doručená tunajšiemu súdu dňa 11.05.2016, teda za účinnosti zákona č.
99/1963 Z.z. Občianskeho súdneho poriadku, pričom ide o konanie podľa piatej časti Občianskeho
súdneho poriadku, t.j. konanie o žalobách proti rozhodnutiam orgánov verejnej správy. Na základe vyššie
citovaného ust. § 491 ods. 1 Správneho súdneho poriadku správny súd postupoval v konaní podľa tohto
nového procesného predpisu.

35. Žalovaný preskúmavaným rozhodnutím č. SK/XXXX/XX/XXXX zo dňa 03.03.2016 rozhodoval o
odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Prešove
pre Prešovský kraj (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) č. P/XXXX/XX/XX zo dňa 03.11.2015,
ktorým bola žalobcovi podľa § 24 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o
zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch (ďalej len „zákon o ochrane
spotrebiteľa“) uložená peňažná pokuta vo výške 500,- €, a to pre porušenie § 15 ods. 1 písm. b/, c/, § 15
ods. 3, § 16 ods. 1, § 18 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa. V predmetnom konaní je teda nesporné,
že ide o konanie o správnej žalobe vo veciach správneho trestania.

36. Podľa § 194 ods. 1 Správneho súdneho poriadku, správnym trestaním sa na účely tohto zákona
rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné
podobné protiprávne konanie.

37. Podľa § 194 ods. 2 Správneho súdneho poriadku, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak použijú sa
na konanie vo veciach správneho trestania ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.

38. Podľa § 177 ods. 1 Správneho súdneho poriadku, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať
ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu
verejnej správy.

39. Podľa § 178 ods. 1 Správneho súdneho poriadku, žalobcom je fyzická osoba alebo právnická
osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej
správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených
záujmoch.

40. Podľa § 180 ods. 1 Správneho súdneho poriadku, žalovaným je orgán verejnej správy, ktorý
rozhodol o riadnom opravnom prostriedku, ak je žalobcom fyzická osoba alebo právnická osoba. Ak
osobitný predpis nepripúšťa riadny opravný prostriedok, žalovaným je orgán verejnej správy, ktorý vydal
rozhodnutie alebo opatrenie.

41. Ako vyplýva z výroku rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu žalobcovi bola uložená pokuta
za porušenie povinností vyplývajúcich z ust. § 15 ods. 1 písm. b/ a c/, § 15 ods. 3, § 16 ods. 1 a § 18 ods.
1 zákona o ochrane spotrebiteľa. Žalobca v žalobe namietal, že z jeho strany nemohlo dôjsť k porušeniu
povinností uvedených v § 15 ods. 1 písm. b/ a c/ a § 15 ods. 3 zákona o ochrane spotrebiteľa a to z
dôvodu, že pojazdná predajňa nie je prevádzkareň, ale technické a technologické zariadenie určené na
prevádzkovanie živnosti alebo súvisiace s prevádzkovaním živnosti a tieto ustanovenia sa na pojazdnú
predajňu vzťahujú iba primerane, pričom poukázal na ustanovenie § 17 ods. 4 a 7 Živnostenského
zákona.



42. Podľa § 15 ods. 1 písm. b/ a c/ zákona o ochrane spotrebiteľa, na vhodnom a trvale viditeľnom
mieste prevádzkarne musí byť uvedené meno a priezvisko osoby zodpovednej za činnosti prevádzkarne
a prevádzková doba určená pre spotrebiteľa.

43. Podľa § 15 ods. 3 zákona o ochrane spotrebiteľa, predávajúci a jeho zamestnanci v prevádzkarni,
ktorí prichádzajú do styku so spotrebiteľom musia mať označenie alebo odev, ktoré ich odlíši od
spotrebiteľa; táto povinnosť sa nevzťahuje na predaj na trhových miestach.

44. Z obsahu inšpekčného záznamu vyhotoveného prvostupňovým správnym orgánom v deň vykonania
kontroly dňa 08.07.2015 nesporne vyplýva, že kontrola bola vykonaná v prevádzkarni žalobcu Stánok
s občerstvením - ambulantný predaj z motorového vozidla a to v areáli letného kúpaliska DELŇA
Prešov. Pojem prevádzkareň zákon o ochrane spotrebiteľa samostatne neupravuje a pri ustanovení § 15
citovaného zákona zákonodarca odkazuje na § 17 zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní
(ďalej len „Živnostenský zákon“).

45. Podľa § 17 ods. 1 Živnostenského zákona, prevádzkarňou sa rozumie priestor, v ktorom
sa prevádzkuje živnosť; nie je ním priestor súvisiaci s prevádzkovaním živnosti, ani technické a
technologické zariadenie určené na prevádzkovanie živnosti alebo súvisiace s prevádzkovaním živnosti.

46. Podľa § 17 ods. 4 písm. d/ Živnostenského zákona, za technické a technologické zariadenia určené
na prevádzkovanie živnosti alebo súvisiace s prevádzkovaním živnosti sa považujú pojazdné predajne.

47. Z vyššie citovaného ust. § 17 ods. 1 a 4 Živnostenského zákona teda vyplýva, že za prevádzkareň
sa nepovažuje pojazdná predajňa, ktorá bola predmetom kontroly u žalobcu. Je však potrebné, tak
ako to poukázal aj žalovaný v odôvodnením preskúmavaného rozhodnutia, poukázať na ust. § 17 ods.
7 Živnostenského zákona, ktorý upravuje, že ustanovenia o označovaní prevádzkarne sa primerane
vzťahujú aj na združené prevádzkarne, na priestory súvisiace s prevádzkovaním živnosti a na technické
a technologické zariadenia určené na prevádzkovanie živnosti alebo súvisiace s prevádzkovaním
živnosti.

48. Podľa § 30 ods. 1 Živnostenského zákona, podnikateľ je povinný prevádzkareň označiť najneskôr v
deň začatia prevádzkovania živnosti, spôsob označenia prevádzkarne určujú osobitné predpisy (zákon
č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa).

49. Podľa citovaných ustanovení § 17 ods. 7 a § 30 ods. 1 Živnostenského zákona je teda zrejmé, že
aj keď pojazdná predajňa nie je technickým a technologickým zariadením, ktoré sa podľa § 17 ods.
1 živnostenského zákona nepovažuje za prevádzkareň, je povinnosťou fyzickej osoby podnikateľa aj
takéto zariadenie označiť ako prevádzkareň, a to podľa osobitného predpisu, ktorým je zákon o ochrane
spotrebiteľa, a to v rozsahu podľa § 15 ods. 1 tohto zákona

a) obchodné meno a sídlo predávajúceho alebo miesto podnikania fyzickej osoby,
b) meno a priezvisko osoby zodpovednej za činnosť prevádzkarne,
c) prevádzková doba určená pre spotrebiteľa,
d) kategória a trieda ubytovacieho zariadenia, ak ide o ubytovacie zariadenie.

50. Z obsahu inšpekčného záznamu spísaného prvostupňovým správnym orgánom z vykonanej
kontroly dňa 08.07.2015 je nesporné, že žalobca týmto vyššie uvedeným spôsobom nemal prevádzku
označenú menom a priezviskom osoby zodpovednej za činnosť prevádzkarne (§ 15 ods. 1 písm. b/) a
prevádzkovou dobou určenou pre spotrebiteľa (§ 15 ods. 1 písm. c/). Správne orgány teda rozhodli v
súlade so zákonom, ak konštatovali, že žalobca porušil povinnosť vyplývajúcu z ust. § 15 ods. 1 písm. b/
a c/ zákona o ochrane spotrebiteľa. Nie je možné sa stotožniť s námietkou žalobcu, že ak predávajúci ako
účastník konania nesie plnú zodpovednosť (čo uviedol žalovaný v napadnutom rozhodnutí) je zrejmé, že
pri fyzických osobách je predávajúci a zodpovedná osoba tá istá osoba a netreba ju uvádzať duplicitne.
Ako vyplýva z ust. § 15 ods. 1 písm. a/ a b/ zákona o ochrane spotrebiteľa, tento zákon rozlišuje
medzi označením obchodného mena a sídla predávajúceho a označením mena a priezviska osoby
zodpovednej za činnosti prevádzkarne, teda zákon požaduje označenie jednak predávajúceho, ako aj
osoby zodpovednej bez ohľadu na to, či ide o tú istú osobu alebo nie.



51. Vo vzťahu k ust. § 15 ods. 3 zákona o ochrane spotrebiteľa, v ktorom zákonodarca určil povinnosť
predávajúcemu a jeho zamestnancom, ktorí prichádzajú do styku so spotrebiteľom mať označenie alebo
odev, ktorý ich odlíši od spotrebiteľa žalobca namietal, že zákonodarca zaradil pojazdnú predajňu do
kategórie tzv. hnuteľných - ambulantný predaj a vyníma túto povinnosť na predaj na trhových miestach,
čo je tá istá kategória.

52. S touto námietkou, tak ako správne orgány, sa nestotožňuje ani správny súd a považuje ju za
nedôvodnú. Je síce pravdou, že povinnosť označenia predávajúceho alebo jeho zamestnanca za účelom
odlíšenia od spotrebiteľa sa nevzťahuje na predaj na trhových miestach, ako to upravuje aj z ust. § 15
ods. 3 zákona o ochrane spotrebiteľa. Zákonodarca v tomto prípade odkazuje na zákon č. 178/1998 Z.z.
o podmienkach predaja výrobkov a poskytovania služieb na trhových miestach a o zmene a doplnení
zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní, ktorý v ust. § 2 definuje čo je alebo nie je trhovým
miestom. Z ust. § 3 ods. 1 citovaného zákona vyplýva, že trhové miesto zriaďuje obec, prípadne aj
iná osoba na základe povolenia na zriadenie trhového miesta, ktoré vydáva obec. Žalobca v tomto
prípade žiadnym spôsobom nepreukázal, že areál kúpaliska DELŇA v Prešove, kde mal umiestnenú
pojazdnú predajňu možno považovať za trhové miesto, a teda že sa táto povinnosť naňho nevzťahuje.
Skutočnosť, že obsluhujúca čašníčka nemala označenie, ktoré by ju odlišovalo od spotrebiteľa alebo
odev, ktorý by ju od spotrebiteľa určitým spôsobom odlišoval, žalobca v konaní ani nenamietal. Ak teda
správne orgány konštatovali, že žalobca porušil povinnosť, ktorá mu vyplývala z ust. § 15 ods. 3 zákona
o ochrane spotrebiteľa, postupovali v súlade so zákonom.

53. Podľa § 16 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa, predávajúci je povinný vydať spotrebiteľovi doklad
o kúpe výrobku alebo o poskytnutí služby, v ktorom je uvedené

a) obchodné meno a sídlo predávajúceho, prípadne miesto podnikania fyzickej osoby,
b) adresa prevádzkarne,
c) dátum predaja,
d) názov a množstvo výrobku alebo druh služby,
e) cena jednotlivého výrobku alebo služby a celková cena, ktorú spotrebiteľ zaplatil.

54. Z inšpekčného záznamu z vykonanej kontroly zo dňa 18.07.2015, ktorý je obsahom
administratívneho spisu žalovaného správny súd zistil, že inšpektori prvostupňového správneho orgánu
vykonali jeden kontrolný nákup u žalobcu v celkovej hodnote 2,00 €, ktorý pozostával z 2 x 0,5 litra
čapované pivo Štamgast 12°. Po zaplatení kontrolného nákupu im nebol vydaný doklad o kúpe v
žiadnej forme, a to až do času preukázania sa služobnými preukazmi a na požiadanie inšpektorov
o dodatočné zaregistrovanie kontrolného nákupu v elektronickej registračnej pokladnici a vydanie
dokladu o kúpe z dôvodu služobného zúčtovania kontrolného nákupu. Správny súd sa nestotožňuje
s námietkou žalobcu, že žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uznal, že tržba bola
zaregistrovaná v elektronickej registračnej pokladni a za porušenie povinnosti uvádza neodovzdanie
dokladu spotrebiteľovi. Túto povinnosť žalobca považuje za vymyslenú a nelogickú z vecného pohľadu.
Je potrebné súhlasiť s názorom žalovaného, že pod pojmom vydať doklad o kúpe spotrebiteľovi sa
rozumie jeho odovzdanie spotrebiteľovi po zaplatení výrobku alebo služby, nielen jej zaevidovanie
v elektronickej registračnej pokladnici a následné vytlačenie dokladu bez toho, aby tento doklad
bol súčasne odovzdaný spotrebiteľovi. Táto povinnosť predávajúceho vydať spotrebiteľovi doklad o
kúpe výrobku alebo poskytnutej služby je zabezpečením ochrany spotrebiteľa pri následnom možnom
uplatnení jeho práva zo zodpovednosti za vady výrobku alebo služby, čo je v konečnom dôsledku aj
účelom zákona o ochrane spotrebiteľa.

55. Podľa § 18 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa, predávajúci je povinný spotrebiteľa riadne
informovať o podmienkach a spôsobe reklamácie, vrátane údajov o tom, kde možno reklamáciu uplatniť
a o vykonávaní záručných opráv. Reklamačný poriadok musí byť na viditeľnom mieste dostupnom
spotrebiteľovi.

56. Správny súd sa nestotožňuje s námietkou žalobcu, že zákon taxatívne nevymedzuje miesto uloženia
reklamačného poriadku, a že výklad žalovaného je svojvoľný. Rovnako sa nestotožňuje ani s obranou a
argumentáciou žalobcu, že reklamácie v predajných stánkoch občerstvenia sa vybavujú na počkanie, že
na reklamáciu ponúkaného sortimentu sa vzťahujú všeobecné reklamačné podmienky, ktoré sú verejne



prístupné na internete, a že v danom prípade postačovalo umiestnenie reklamačného poriadku pri
vchode, v ktorom prevádzkovateľ uvádza aj zoznam predávajúcich s uvedením kontaktu.

57. Z ust. § 18 zákona o ochrane spotrebiteľa jednoznačne vyplýva povinnosť predávajúceho informovať
spotrebiteľa o podmienkach a spôsobe reklamácie. Takouto informáciou je reklamačný poriadok. Za
obsah tohto reklamačného poriadku predávajúci zodpovedá a musí byť umiestnený na viditeľnom mieste
dostupnom spotrebiteľovi. Takýmto miestom je miesto kde sa uskutočňuje kúpa a predaj tovaru a služieb
ponúkaných predávajúcim a ku ktorému má spotrebiteľ prístup. Z ust. § 18 zákona o ochrane spotrebiteľa
nevyplýva možnosť, aby si predávajúci takúto povinnosť splnil odkazom na všeobecné reklamačné
podmienky, ktoré sú zverejnené napr. na internete alebo na inom verejne prístupnom mieste. Takáto
povinnosť nemôže byť splnená teda ani umiestnením reklamačného poriadku pri vchode do areálu
kúpaliska, a to reklamačného poriadku, ktorý sa vzťahu všeobecne na všetok predávaný tovar a služby,
pri ktorom je uvedený zoznam predávajúcich. Žalovaný v konaní ani nepopieral tú skutočnosť, že pri
výkone kontroly reklamačný poriadok na viditeľnom mieste dostupnom spotrebiteľovi nemal umiestnený.
Správne orgány teda rozhodli v súlade so zákonom, ak konštatovali, že zo strany žalobcu došlo k
porušeniu ust. § 18 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa.

58. Námietky žalobcu k postupu správnych orgánov pri doručovaní rozhodnutia a vyhodnotení včasnosti
podania odvolania považuje správny súd za irelevantné. Postupom správnych orgánov neboli dotknuté
subjektívne práva žalobcu a nešlo o také nedostatky, ktoré by mali vplyv na zákonnosť napadnutého
rozhodnutia žalovaného.

59. Neodôvodnená je námietka žalobcu, že prvostupňový správny orgán svojvoľne skrátil lehotu na
doručenie rozhodnutia z 18 dní na 3 dni a tým skrátil lehotu na podanie odvolania. Spôsob doručovania
zásielok upravujú Poštové podmienky Slovenskej pošty a.s. vydané na základe zákona č. 324/2011
Z.z. o poštových službách. Podľa Všeobecnej časti (vnútroštátny styk) Poštových podmienok, bod
21.1. (Odberná lehota zásielky) podmienky pre odbernú lehotu 18 dní sa nevzťahujú na zásielky, ktoré
odosielateľ označil

a) poznámkou dispozičnej služby „Uložiť ...dní“ - takto označené zásielky si môže adresát alebo
oprávnený prijímateľ prevziať v odbernej lehote, ktorú určil odosielateľ.

Ak teda prvostupňový správny orgán na obálke, ktorou doručoval žalobcovi rozhodnutie vyznačil lehotu
uloženia 3 dní (čo vyplýva z administratívneho spisu), postupoval zákonným spôsobom.

60. Za irelevantnú v predmetnom konaní považuje správny súd aj námietku žalobcu, ktorou poukazoval
na prieťahy v konaní a nečinnosť správneho orgánu. Tieto námietky nemajú vplyv na zákonnosť
napadnutého rozhodnutia. V prípade, ak účastník správneho konania je toho názoru, že správny orgán
nekoná v zákonom stanovených lehotách, resp. nekoná vôbec, má možnosť sa postupom podľa zákona
č. 9/2010 Z.z. o sťažnostiach domáhať nápravy. Spôsob nápravy je možný aj podľa zákona č. 153/2001
Z.z. o prokuratúre a to podaním podnetu. Osobitným spôsobom, ktorým sa účastník správneho konania
môže domáhať odstránenia nečinnosti je žaloba, proti nečinnosti orgánu verejnej správy podľa § 242 a
nasl. Správneho súdneho poriadku (do 30.06.2016 §250t a nasl. Občianskeho súdneho poriadku). Ako
vyplýva z obsahu administratívneho spisu žalovaného aj žaloby žalobcu, žalobca tieto zákonné možnosti
využil a to podaním sťažnosti zo dňa 14.01.2016 a podaním návrhu na začatie konania o nečinnosti
orgánu verejnej správy na Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý bol zaevidovaný pod sp.zn. 5SžNz
1/2016. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp.zn. 5SžNz 1/2016 zo dňa 26.05.2016 konanie
zastavil z dôvodu späťvzatia návrhu žalobcom.

61. Vo vzťahu k námietkam žalobcu na nesprávny procesný postup správnych orgánov správny súd
poukazuje na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z ktorej vyplýva, že dôvodom na
zrušenie rozhodnutia pre procesné vady môže byť len taká vada, ktorá mohla mať vplyv na správnosť a
zákonnosť rozhodnutia. Rozhodnutie sa nezrušuje preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne
vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka.

62. Na konanie podľa zákona o ochrane spotrebiteľa sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní
(§ 27 zákona o ochrane spotrebiteľa). Správne orgány preto pri rozhodovaní o správnom delikte, ktorého



sa dopustil predávajúci, keď porušil povinnosti vyplývajúce zo zákona o ochrane spotrebiteľa postupujú
podľa zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“).

63. Podľa základných zásad Správneho poriadku vyjadrených v § 3 správne orgány postupujú v konaní
v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Rozhodnutie musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného
stavu veci.

64. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi
predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a
musí obsahovať predpísané náležitosti.

65. Správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného a prvostupňového správneho
orgánu v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe dospel k záveru, že postup správnych orgánov v
konaní, ako aj rozhodnutie vo veci samej bol v súlade so zákonom, vychádzal zo spoľahlivo zisteného
stavu veci a spĺňa všetky zákonom predpísané náležitosti. Na základe vyššie uvedených dôvodov preto
žalobu žalobcu podľa § 190 ako nedôvodnú zamietol.

66. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 175 v spojení s § 167 a § 168 Správneho súdneho
poriadku. Žalobca nemal v konaní úspech a žalovaný si náhradu dôvodne vynaložených trov konania
neuplatnil, preto správny súd účastníkom nepriznal nárok na náhradu trov konania.

67. Senát správneho súdu sa uzniesol pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote 30 dní od
doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva
(ďalej len „sťažnostné body“), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno
meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti