{"guid": "2be1aacc-2969-48ff-b27a-eee54187f89c:27e944f2-abfd-4596-b5cc-9befde0a6b5d", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2014:6706209009.1", "spisova_znacka": "4CoE/45/2014", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 4CoE/45/2014 z 9. 12. 2014", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica z 9. decembra 2014, sp. zn. 4CoE/45/2014, ECLI:SK:KSBB:2014:6706209009.1", "identifikacne_cislo": "6706209009", "sud": {"guid": "sud_138", "nazov": "Krajský súd Banská Bystrica", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-banska-bystrica"}, "sudca": "JUDr. Alica Beňová", "sudca_id": 273, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-alica-benova-273", "datum_vydania": "2014-12-09", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Exekúcia a výkon rozhodnutí"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "nazov": "§ 219 ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/27e944f2-abfd-4596-b5cc-9befde0a6b5d", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2014:6706209009.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2014:6706209009.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2014:6706209009.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 4CoE/45/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6706209009
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Bušík, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6706209009.1

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o.,
Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému J. S., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom: K. D. XXXX/XX, G., prechodne bytom: B. XXX/XX, P., vedenej súdnym exekútorom JUDr. Janou
Debnárovou, so sídlom exekútorského úradu Terézie Vansovej 2, Lučenec (ako náhradníkom súdneho
exekútora JUDr. Jána Debnára, so sídlom exekútorského úradu Lučenec), pod sp. zn. EX 583/06,
na vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 205,80-Eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti
uzneseniu Okresného súdu Zvolen č.k. 11Er/4275/2006-24 zo dňa 30.04.2012, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu vo výroku č. I  p o t v r d z u j e.

Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Odvolaním napadnutým uznesením okresný súd exekúciu  v danej veci podľa § 57 ods.1 písm. g) zákona
č.233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov (ďalej len ako
„Exekučný poriadok“) v prvom výroku vyhlásil za neprípustnú a zastavil. V druhom výroku uznesenia
návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora zamietol.
V odôvodnení predmetného uznesenia okresný súd uviedol, že exekučným titulom v danej veci
je právoplatné a vykonateľné rozhodnutie Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská
rozhodcovská a.s., č.k. SR 1631/06 zo dňa 24.05.2006. V exekučnom titule bola povinnému uložená
povinnosť na zaplatenie sumy 205,80-Eur spolu s 0,25%  úrokom z omeškania zo sumy 201,82-Eur
od 25.12.2005 do zaplatenia a  náhrada trov konania vo výške 101,24-Eur, to všetko do 3 dní od
právoplatnosti daného rozsudku.  V odôvodnení exekučného titulu sa ďalej uvádza, že právny vzťah
medzi účastníkmi vznikol na základe  zmluvy o úvere zo dňa 02.06.2005, záväzky z ktorej povinný riadne
a včas neplnil. Zmluvu o úvere uzatvorenú medzi oprávneným a povinným okresný súd považuje za
spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 ods.1 a nasl. Občianskeho zákonníka (ďalej aj ako „OZ“), a to vzhľadom
na povahu subjektov daného právneho vzťahu ako aj okolnosti jej uzatvorenia. Exekučný súd poukázal aj
na smernicu Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej
aj ako „Smernica“). „Zmluvné“ dojednanie úroku z omeškania vo výške 0,25% denne obsiahnuté vo
Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru je podľa príslušných ustanovení Smernice samo o sebe
nekalou podmienkou uvedenou v spotrebiteľskej zmluve, ale účinkom dojednania rozhodcovskej doložky
bolo, že ustanovený rozhodcovský súd plnenie na základe tejto neprimeranej zmluvnej podmienky
oprávnenému priznal.  V tejto súvislosti poukázal na znenie § 53 ods.4 písm. r) OZ ako aj 53 ods.4
písm. k) OZ (za neprijateľné podmienky v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré
požadujú od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu
spojenú s neplnením jeho záväzku). Aj keď sa uvedené podmienky v príkladnom výpočte obsiahnutom
v § 53 ods.3 OZ v čase uzatvorenia zmluvy nenachádzali, nemožno z toho vyvodiť, že požadovanie od
spotrebiteľa, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku



alebo vyžadovanie v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne
v rozhodcovskom konaní nie sú neprijateľnými podmienkami obsiahnutými v spotrebiteľskej zmluve. V
posudzovanej veci je podkladom na vykonanie exekúcie exekučný titul vydaný rozhodcovským súdom,
ktorý vo veci rozhodoval na základe rozhodcovskej doložky obsiahnutej vo všeobecných podmienkach
poskytnutia úveru. Dojednanie rozhodcovskej doložky so spotrebiteľom je podmienkou, ktorá je v zmysle
čl.2 písm. a) Smernice  v spojení s ustanovením prílohy ods.1 písm. q)  Smernice výslovne nekalá. Názor
súdu o neprimeranej povahe predmetnej rozhodcovskej doložky súd opiera aj o stanovisko Súdneho
dvora (ES) vo veci C-243/08  zo dňa 04.06.2009 Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Györfi,
bod 40, v zmysle ktorého, vopred stanovená podmienka v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom
a dodávateľom v zmysle Smernice, ktorá nebola individuálne dohodnutá a ktorá priznáva právomoc
pre všetky spory vyplývajúce  zo zmluvy súdu, v ktorého obvode sa nachádza sídlo predajcu alebo
dodávateľa, spĺňa všetky podmienky, aby mohla byť z hľadiska Smernice kvalifikovaná ako nekalá.
Rozhodcovský súd nielenže opomenul aplikáciu príslušných európskych a vnútroštátnych právnych
noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa a neskúmal neprijateľné zmluvné podmienky v predmetnej
spotrebiteľskej zmluve, ale priznal oprávnenému aj plnenie v rozpore s dobrými mravmi, a to úrok z
omeškania  v sadzbe 0,25% denne, teda 91,25% ročne. Dojednanie sankcie za neplnenie zmluvnej
povinnosti v tejto výške je nielen v rozpore s príslušnými ustanoveniami vnútroštátneho a európskeho
práva o ochrane spotrebiteľa, ale pre rozpor s dobrými mravmi je aj v príkrom rozpore so zásadou ekvity,
ktorá je pre oblasť súkromného práva určujúcou. Sankcia  v uvedenej výške je sama o sebe v hrubom
nepomere vo vzťahu k zabezpečovanej zmluvnej povinnosti plniť včas. Dojednanie rozhodcovskej
doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou, ktorá vo svojich dôsledkoch
a účinkoch viedla k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia
Smernice a OZ, spotrebiteľ ňou nie je viazaný a táto je v rozpore so slovenskými právnymi predpismi
o ochrane spotrebiteľa a ustanoveniami Smernice. Na základe uvedeného, okresný súd  exekúciu
vyhlásil za neprípustnú a zastavil podľa § 57 ods.1 písm. g) Exekučného poriadku. O trovách exekúcie
súd nerozhodoval, nakoľko nemal k dispozícii vyúčtovanie trov exekúcie.   Vzhľadom k tomu, že súd
exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil, z dôvodu, že  daný exekučný titul, rozhodcovský rozsudok
nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul pre vykonanie exekúcie, za daného stavu nebolo možné
poveriť iného exekútora vykonaním predmetnej exekúcie, a preto návrh oprávneného na zmenu súdneho
exekútora zamietol.

Proti predmetnému uzneseniu okresného súdu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie
oprávnený. V odvolaní uviedol, že sa nestotožňuje s uvedeným uznesením  okrem iného z nasledovných
dôvodov:

- všeobecný súd, ktorý koná  v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný  vykonávať
úkony smerujúce  k opätovnému komplexnému  rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom  takéhoto
rozhodovania  je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa  do situácie,
akoby bol exekučný titul zrušený,
- exekučný súd  nie je súdom  v zmysle  ust. § 40 a nasl. zákona č.244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní
v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „ZoRK“), nekoná o zrušení  tuzemského  rozhodcovského
rozsudku  a ani nepokračuje v konaní  vo veci rozsahu  uvedenom v žalobe alebo v rozsahu  uvedenom
vo vzájomnej žalobe,
- z  hľadiska  princípu právnej istoty, ktorý  musí dotvárať  stav ústavnosti  v právnom štáte, nemôže ten
istý štátny orgán - všeobecný súd - dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia  smerujúce k zamedzeniu
účinkom  rozhodcovského rozsudku  na právne postavenie  žalovaného (dlžníka) tam, kde neexistujú
a to preto, že z vôle  zákonodarcu existujú  na inom mieste  a v inom čase, a to tam, kde ich platné
právo zaraďuje,
- všeobecný súd interpretoval a následne aplikoval označené ustanovenia tak, akoby upravovalo
konanie  bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu  nedostatky bližšie
špecifikované  v ust.§ 45 ods. 1 písm. b) alebo c) ZoRK,
- exekučný súd  konal pri revízii rozsudku  rozhodcovského súdu  mimo rámec  zverenej právomoci, čo
ho vmanévrovalo do situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom  postavení  účastníkov rozhodcovského
konania  úplne ignoroval  všetky procesné zásady  súdneho rozhodovania  v právnom štáte  spojené
s exekučnou vecou,
- exekučný súd  je v zmysle ust.  §45 ods. 1 písm. c) ZoRK oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané
rozhodcovským rozsudkom  je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu  rozhodcovskej doložky
s dobrými mravmi.



V závere odvolania oprávnený navrhol, aby odvolací súd uznesenie okresného súdu v celom rozsahu
zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Odvolaciemu súdu bol spolu s podaným odvolaním doručený aj návrh oprávneného zo dňa 26.7.2012
na prerušenie konania  postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len ako „O.s.p.“) a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a doplnenie právnej argumentácie k podanému
odvolaniu. Návrh na prerušenie konania odôvodnil oprávnený potrebou, aby boli predložené Súdnemu
dvoru Európskej únie  prejudiciálne otázky v nasledovnom znení:

1) Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov?
V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, oprávnený navrhol otázku v znení:
2)  Je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje ustanovenie takej
rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „ všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej
platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva
svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému
súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred
príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na všeobecnom súde,
považuje sa táto skutočnosť rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred
podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou
doložkou v súlade vnútroštátnymi predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského
súdu“?
3)  Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotné ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni
vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Povinný sa k odvolaniu nevyjadril.

Rozhodnutie okresného súdu bolo vydané vyšším súdnym úradníkom. Zákonný sudca okresného súdu
vec predložil na rozhodnutie odvolaciemu súdu, nakoľko odvolaniu nemienil vyhovieť (§ 374 ods. 4
O.s.p.).

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu danom ustanovením §
212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 214 ods. 2  O.s.p. a uznesenie
okresného súdu vo výroku č.I. podľa ustanovenia § 219 ods.1 O.s.p. potvrdil.

Po preskúmaní veci odvolací súd zistil, že oprávnený doručil dňa 18.08.2006 súdnemu exekútorovi
JUDr. Jánovi Debnárovi návrh na vykonanie exekúcie. Dňa 06.09.2009 bola Okresnému súdu Zvolen
doručená žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V danom prípade súdny exekútor
požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na podklade rozsudku Stáleho rozhodcovského
súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava zo
dňa 24.05.2006, sp.zn.: SR 1631/06.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (v znení účinnom ku dňu začatia exekúcie v danej veci),
súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti
tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 52 ods. 1, 2, 3  OZ (v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere),
spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej
časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na



druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného
návrhu na uzavretie zmluvy (1).
Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (2).
Spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu
svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (3).

Podľa § 53 ods.1 OZ spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len
\"neprijateľná podmienka\").

Podľa § 53 ods.4 OZ neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Podľa § 53 ods.4 písm. r) OZ za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú
najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory
s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní

Z citovaných ustanovení Exekučného poriadku vyplýva, že súd aj pred vydaním poverenia súdnemu
exekútorovi skúma, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Prvostupňový
súd je predovšetkým povinný skúmať či exekučný titul, na základe ktorého má byť vedená exekúcia, je
spôsobilým exekučným titulom v zmysle zákonných ustanovení vzťahujúcich sa na exekučné konanie.
Súd môže v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (na návrh ale aj
bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú zistené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti
exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj adekvátne procesne zareagovať.
Právny predpis (Exekučný poriadok), resp. jeho jednotlivé ustanovenia je potrebné vykladať v súlade s
celkovým účelom právneho predpisu, a teda v ich vzájomných súvislostiach, a nie izolovane (uznesenie
Ústavného súdu SR z 24.2.2011, č. k. IV. ÚS 55/2011-19).

Skúmaniu povahy obsahu rozhodcovského rozsudku musí predchádzať prieskum  právomoci
rozhodcovského súdu, ktorá sa zakladá rozhodcovskou zmluvou. Ak je totiž  rozhodcovská zmluva
neplatná,  potom rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, ktorý odvodzoval svoju
právomoc z neplatnej rozhodcovskej doložky, nie je materiálne vykonateľným exekučným titulom.
Táto skutočnosť sama o sebe  je dôvodom  na zastavenie exekúcie, ktorá začala na základe
takéhoto exekučného titulu trpiaceho neodstrániteľnou vadou, pre ktorú v exekúcii ďalej nemožno
pokračovať. Odvolací súd preto konštatuje, že exekučný súd  síce správne posúdil dôvody neprijateľnosti
rozhodcovskej doložky, ale v danej veci sa mal v nadväznosti na to zaoberať aj otázkou posúdenia
právomoci rozhodcovského súdu vec prejednať a rozhodnúť. Napriek tomu odvolací súd považuje
vydané rozhodnutie  exekučného súdu za vecne správne, pretože je preukázateľné, že zmluva o
úvere, na základe ktorej vznikol zmluvný vzťah medzi oprávneným a povinným a bolo priznané plnenie
rozhodcovským rozsudkom  je zmluvou spotrebiteľskou. Z tohto dôvodu sa na ňu vzťahuje právna úprava
týkajúca sa ochrany spotrebiteľa upravená vnútroštátnou právnou úpravou ako aj európskou judikatúrou.
Rozhodcovská doložka upravená v bode 17 všeobecných podmienok poskytnutia úveru (ktoré sú
súčasťou zmluvy o úvere), na základe ktorej v danej veci vznikol exekučný titul - rozhodcovský rozsudok,
umožňujúca dodávateľovi výber rozhodcovského konania nenapĺňa záujem na ochrane spotrebiteľa.
Z hľadiska ochrany spotrebiteľa nie je rozdiel medzi výhradnou rozhodcovskou doložkou a voľbou
dodávateľa, ktorý spotrebiteľovi rozhodcovské konanie vnúti ako najvhodnejší spôsob rozhodovania
sporu (porovnaj CSACH, K. Štandardné zmluvy. Plzeň : Aleš Čeněk, 2009. s. 214). Rozhodcovskú
doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými
štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým
všeobecným obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. V subjektívne nearbitrabilnej
(spotrebiteľskej) právnej veci zvlášť vznikajú pochybnosti o objektívnosti rozhodovacieho procesu. Už
len tieto skutočnosti možno považovať za dostačujúce na záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky
vzhľadom na zásadný dopad tejto zmluvnej podmienky na vzťahy medzi dodávateľom a spotrebiteľom.
Ostatné podmienky rozhodcovského konania sú skôr len indikátorom, do akých krajností môže viesť
dojednávanie rozhodcovského konania so slabšou stranou zmluvného vzťahu. Takto formulovaná
rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa a ako taká je teda v zmysle ustanovenia § 53 ods. 4 OZ (§ 53 ods. 5 OZ v
platnom znení) neplatná.



Slovenská republika svoj záväzok voči Európskej únii, poskytnúť spotrebiteľovi zvýšenú ochranu
vzhľadom na jeho postavenie v spotrebiteľských vzťahoch, si plní prostredníctvom viacerých zákonov,
medzi inými OZ, kde v § 53 ods. 5  zakotvuje, že neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách, sú neplatné, ale aj zákonom o rozhodcovskom konaní, v ktorom ukladá exekučnému súdu
aj v štádiu už prebiehajúceho  exekučného konania skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje
účastníka  rozhodcovského konania  na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené
alebo odporuje dobrým mravom,  a po zistení, že rozhodcovský rozsudok  takéto nedostatky má,
ukladá exekučnému súdu exekúciu zastaviť. Skúmaniu povahy obsahu rozhodcovského  rozsudku  musí
predchádzať prieskum právomoci rozhodcovského súdu, ktorá sa zakladá rozhodcovskou zmluvou. Ak
je totiž  rozhodcovská zmluva neplatná, potom rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní,
ktorý odvodzoval svoju právomoc z neplatnej rozhodcovskej doložky, nie je materiálne vykonateľným
exekučným titulom. Táto skutočnosť sama o sebe je dôvodom na zastavenie exekúcie, resp. zamietnutie
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktorá začala na základe takéhoto  exekučného
titulu trpiaceho neodstrániteľnou vadou, pre ktorú v exekúcii ďalej nemožno pokračovať.

Odvolací súd ďalej považuje za potrebné ozrejmiť znenie dôvodovej správy k § 53 ods. 4 písm. r) OZ.
V dôvodovej správe sa totiž píše inter alia, že ,,spotrebiteľ  môže svoje práva uplatňovať nie iba v
zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky, ale ak sa tak rozhodne, aj v občianskoprávnom konaní a
zmluvná podmienka, ktorá by mu v tom bránila, bude v zmysle  navrhovaného ustanovenia považovaná
za  neprijateľnú“. Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) OZ nie je len o možnosti výberu medzi štátnym a
súkromným súdom, ale o dôsledkoch, či doložka nenúti podrobiť sa arbitráži.

V predmetnej veci teda bolo možné s ohľadom na Exekučný poriadok zastaviť exekúciu aj s poukázaním
na § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku, pretože rozhodcovský rozsudok, ktorý bol vydaný
rozhodcovskom konaní na základe rozhodcovskej doložky, ktorá bola posúdená ako neplatná zmluvná
podmienka, pretože bola v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v
právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, sa potom nemohol stať vykonateľný (vykazuje
znaky nulitného právneho aktu v dôsledku nedostatku právomoci rozhodujúceho orgánu), a preto
nemohol byť spôsobilým exekučným titulom.

Odvolací súd mal za preukázané, že v danej veci prvostupňový súd na základe  predchádzajúceho
posúdenia rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky exekúciu následne nezastavil z dôvodov
obsiahnutých v § 45 ods.1 písm. c) ZoRK (rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského
konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo sa prieči dobrým mravom),
preto odvolací súd v tomto smere vyhodnotil námietky oprávneného uvedené v odvolaní ako nedôvodné.

Odvolací súd  poukazuje tiež na judikatúru  Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá nevyžaduje, aby v
odôvodnení rozhodnutia  bola daná odpoveď  na každý argument strany. Ak však ide o argument,  ktorý
je pre rozhodnutie kľúčový,  vyžaduje sa osobitná odpoveď  práve na tento argument (Georgidias vs
Grécko z 29. Mája  1997, Higgins vs Francúzsko z 19. Februára  1998). Za podstatné pre  rozhodnutie
odvolací súd  považuje  tie argumenty, ktoré už boli predmetom  posudzovania  súdov, a výsledkom
ktorého  bolo konštatovanie o neprípustnosti exekúcie, pričom tieto závery si osvojil aj konajúci súd,
na ktoré poukázal. Preto sa odvolací súd  v odôvodnení  svojho rozhodnutia  podrobnejšie  nevenuje
všetkým odvolacím argumentom.

Podľa  § 205 ods. 3 O. s. p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie. Uplynutím lehoty na odvolanie zaniká možnosť odvolateľa
upravovať nielen rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, ale aj dopĺňať dôvody odvolania. Dôvodová
správa vysvetľuje túto úpravu tým, že zákon vyčerpávajúco vypočítava prípustné odvolacie dôvody,
a preto dopĺňanie dôvodov odvolania aj po uplynutí lehoty na odvolanie je zbytočné. Na základe
uvedeného sa odvolací súd nezaoberal dôvodmi odvolania doplnenými v podaní oprávneného zo dňa
26. 07. 2012.

Z vyššie uvedených dôvodov  odvolací súd napadnuté uznesenie  okresného súdu  ako vecne správne
potvrdil vo výroku č.I.  podľa  § 219 ods.1 O.s.p.  potvrdil.

Výrok č. II. uznesenia okresného súdu ako odvolaním nenapadnutý, zostáva nedotknutý.



Odvolací súd po preskúmaní veci zistil, že oprávnený navrhuje predmetné exekučné konanie prerušiť
podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) pre nesúlad ust. § 44 ods. 2 prvá a druhá veta Exekučného poriadku
s čl. 1 ods. 1 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky v odvolaní (Ad a) bod 20), a tiež podľa ust. § 109
ods. 1 písm. c) O.s.p. (v samostatnom návrhu na prerušenie konania).

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je
v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému
súdu na zaujatie stanoviska.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej ZFEU) Súdny dvor Európskej únie má právomoc
vydať rozhodnutie o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií,
orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie;

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že
rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej
únie, aby o nej rozhodol.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie
je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa
na Súdny dvor Európskej únie.

Odvolací súd poukazuje na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 33/2012
zo dňa 29. marca 2012, v ktorom Najvyšší súd SR na základe mimoriadneho dovolania riešil aj práve
otázku prerušenia konania súdom, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní
EÚ (ďalej len „ZFEÚ“) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej)
otázke. V uvedenom uznesení uviedol: „Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 ZFEÚ má
povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom má Súdny dvor Európskej únie
právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii,
orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES.
Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a
zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva
rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné
pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.“

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke, ktorá je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ nemožno vykladať absolútne, t. j. že
vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o
predbežnej otázke. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu
komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či
otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného
prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je
vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva.
Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a
irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah
na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá
reálny základ v prejednávanom spore. Odvolací súd pritom poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ
zo dňa 6. októbra 1982 vo veci CILFIT, C-283/81, v ktorom v bodoch 9 a 10 odôvodnenia uviedol, že
článok 177 ZEHS (teraz článok 267 ZFEÚ) nepredstavuje ďalší opravný prostriedok pre účastníkov
konania pred vnútroštátnym súdom. Nepostačuje teda tvrdenie niektorého z účastníkov konania, že zo
sporu vyplýva otázka výkladu práva Spoločenstva, na to, aby bol dotknutý súd povinný usúdiť, že ide o
otázku položenú v zmysle článku 177. Naproti tomu prináleží vnútroštátnemu súdu obrátiť sa na Súdny
dvor prípadne i bez návrhu. V druhom rade zo vzťahu medzi druhým a tretím odsekom článku 177



vyplýva, že súdy, na ktoré sa vzťahuje tretí odsek, majú rovnakú právomoc posúdenia ako všetky ostatné
vnútroštátne súdy vo veci zistenia, či rozhodnutie o otázke práva Spoločenstva je potrebné na vydanie
ich rozhodnutia. Tieto súdy teda nie sú povinné postúpiť im položenú otázku výkladu práva Spoločenstva,
ak otázka nie je relevantná, to znamená v prípadoch, keď odpoveď na túto otázku, nech by bola
akákoľvek, nemôže mať nijaký vplyv na vyriešenie sporu. Odvolací súd tiež poukazuje na skutočnosť, že
v rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ Súdny dvor nie je oprávnený uplatniť právne predpisy Únie na
konkrétny prípad, ale môže sa iba vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov prijatých inštitúciami Únie (uznesenie
Súdneho dvora EÚ zo dňa 16. novembra 2010, C-76/10,  bod 79).

Oprávnený v návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. žiadal odvolací súd,
aby Súdnemu dvoru ES na základe čl. 267 ZFEÚ predložil tri prejudiciálne otázky. Odvolací súd
považuje za potrebné k tomu zdôrazniť, že je nepochybné, že vnútroštátny poriadok umožňuje riešenie
aj takých sporov, ktoré vzniknú zo spotrebiteľských vzťahov v rozhodcovskom konaní podľa ZoRK. Preto
považoval v danom prípade oprávneným navrhované predbežné otázky za zjavne neopodstatnené a
irelevantné, a to aj vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, pričom ich prejudiciálne zodpovedanie nemá
reálny dosah na prebiehajúce konanie. Z tohto dôvodu nepovažoval za potrebné predložiť oprávneným
navrhované predbežné otázky Súdnemu dvoru EÚ, aby mohol rozhodnúť vo veci samej. Judikatúra
Súdneho dvora EU mu takýto postup umožňuje (t.j. upravuje výnimky z povinnosti súdu predložiť
predbežnú otázku týkajúcu sa výkladu práva Európskej únie, ak je súdom, proti rozhodnutiu ktorého nie
je prípustný opravný prostriedok), a to v prípade, ak k danej otázke existuje ustálená judikatúra Súdneho
dvora EU a ak výklad a správna aplikácia práva Európskej únie sú súdu úplne zjavné, t.j. keď toto jeho
posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou
acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie
už rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora
EÚ, teda na judikatúre, konštantnej, ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa
neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie
konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné)
je založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú
výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou
na Súdny dvor ES.

Odvolací súd pre úplnosť dodáva, že podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, ak osobitný zákon
neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po
skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že v predmetnom konaní nenastal
žiadny z dôvodov uvedených v § 109 ods. 1 písm. b) a c) O.s.p. pre prerušenie konania podľa osobitného
zákona a ani nie je potrebné obrátiť sa s navrhovanými predbežnými otázkami oprávneného na Súdny
dvor EÚ, preto odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol ako nedôvodný z
obidvoch dôvodov.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom  krajského súdu  jednomyseľne, t.j. pomerom hlasov  3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "11Er/4275/2006", "guid": "274a807a-34c9-4ecf-8241-cf102da9292d:0a8c5a17-f86b-4c51-8525-3137736449dd", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:90fa83a3-a427-46f1-9799-7b24a214ff2a", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 55/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 55/2011 z 24. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-24", "citacie_n": 11298, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:90fa83a3-a427-46f1-9799-7b24a214ff2a"}], "citovane_v": []}