Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 5Co/434/2018 z 22. 5. 2019 Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 22. mája 2019, sp. zn. 5Co/434/2018, ECLI:SK:KSKE:2019:7214204737.2 Krajský súd Košice | 5Co/434/2018 | ECLI:SK:KSKE:2019:7214204737.2 | 2019-05-22 | Rozsudok Oblasť práva: Rodinné právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 388 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/e48b5ead-c52d-452f-be5f-00bca62619d1 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2019:7214204737.2 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/434/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7214204737
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 05. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Šalata
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7214204737.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Šalatu a sudcov JUDr.
Slávky Zborovjanovej a JUDr. Jána Slebodníka v právnej veci žalobcu Home Credit Slovakia, a.s.,
Piešťany, Teplická 7434/147, IČO: 36 234 176, zastúpeného Advokátska kancelária ERASMUS LEGAL,
s.r.o., Bratislava, Justičná 9, IČO: 36 789 615, proti žalovanej M. O., C., G. X, o zaplatenie 644,29 € s
prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku 43C/650/2015-119 z 27.8.2018 Okresného súdu Košice II

r o z h o d o l :

M e n í rozsudok tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi 895,59 € a úrok z omeškania vo výške
0,025 % denne zo sumy 644,29 € od 6.2.2014 do dňa zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku.
Žalobcovi p r i s u d z u j e náhradu trov konania na súde prvej inštancie a trov odvolacieho konania
v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej aj súd) rozsudkom rozhodol: Žalobu zamieta. Žalovaná nemá právo na
náhradu trov konania.
2. V odôvodnení rozsudku, o. i., uviedol, čo žalobca žalobou, doručenou mu 12.2.2014, žiadal, čím
svoj nárok odôvodnil, že opätovne vykonal dokazovanie oboznámením sa s podstatným obsahom
listín predložených žalobcom: Žalobou z 5.2.2014, Splátkovým kalendárom, Úverovou zmluvou
č.3903059605 zo 17.3.2009 (ďalej len zmluva), Úverovými zmluvnými podmienkami žalobcu, výzvou k
splateniu dlhu z 28.6.2011, poštovým podacím hárkom z 30.6.2011, odporom žalovanej, špecifikáciou
žalovanej sumy z 27.10.2015, obsahom odvolania žalobcu, rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie
(ďalej len EÚ) z 9.11.2016 vo veci C-42/15 (ďalej len Rozsudok SD) a ostatným spisovým materiálom
pričom zistil tento skutkový stav, konkrétne, čo zistil zo zmluvy, čo zo splátkového kalendára vyplýva,
čo zistil z výzvy z 28.6.2011 a z Rozsudku SD a, že tento skutkový stav právne posúdil podľa
nasledujúcich zákonných ust.: Citoval znenie § 52,§ 53 ods.1-5,§ 54 O. z., platného a účinného v
čase uzatvorenia zmluvy,§ 2 písm. a) a § 4 ods.1-4 zák.č.258/01 Z. z. o spotrebiteľských úveroch,
účinného do 30.11.2009, a ďalej uviedol: Zmluva uzavretá medzi žalobcom a žalovanou sa vzhľadom
na postavenie zmluvných strán a predmet plnenia riadi ust. o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a
n. O. z., ako aj zák.č.258/01 Z. z. o spotrebiteľských úveroch). Žalobca vystupoval v záväzkovom
vzťahu ako podnikateľský subjekt - dodávateľ, žalovaná bola v postavení spotrebiteľa. Vychádzajúc z
obsahových náležitostí zmluvy, žalovaný a žalobca uzatvorili spotrebiteľskú zmluvu podľa cit. zákonných
ust. Po opätovnom dôslednom preskúmaní obsahu zmluvy o poskytnutí pôžičky, ako aj pripojených
všeobecných obchodných podmienok zistil, že v nej absentujú „zákonnom“ predpísané náležitosti
uvedené § 4 ods.2 zák.č.258/01 Z. z. a to konkrétne: g) konečná splatnosť spotrebiteľského úveru a
i ) výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Zák. s absenciou týchto náležitosti
spája konkrétny právny následok a to ten, že takto poskytnutý úver sa podľa § 4 ods.3 zák.č.258/01 Z.
z. považuje za bezúročný a bez poplatkov. Účelom právnej úpravy zakotvenej v cit. ust. zák.č.258/01



Z. z. je, aby mal spotrebiteľ v čase podpisu spotrebiteľskej zmluvy všetky informácie potrebné k
posúdeniu poskytovaného úveru. Mal za to, že údaj „hovoriaci“ o počte splátok nemožno nijakým
spôsobom považovať za údaj, ktorý stanovuje presný dátum - termín konečnej splatnosti úveru. Pri jeho
(súdu) zníženej citlivosti na jeho povinnosť skúmať „zákonnom“ predpísané náležitosti pri zmluvách o
spotrebiteľských úveroch by bolo možné považovať údaj o počte splátok za akýsi nepriamy údaj o
dobe trvania zmluvy, avšak v žiadnom prípade nie za údaj, ktorý ma jednoznačne a nezameniteľne
určiť termín konečnej splatnosti úveru. Rovnako postupoval aj pri posúdení jednotlivých termínov
splátok istiny a úroku, kde sa v zmluve nachádza iba údaj o ich počte a výške 1 mesačnej splátky
a poradovom č. dňa v kalendárnom mesiaci. Spotrebiteľ za danej situácie v čase uzatvárania zmluvy
a ani v priebehu trvania zmluvného vzťahu nemal vedomosť o tom, z akých položiek a v akej výške
pozostáva navýšenie úveru a aj keď žalovaná mala určenú povinnosť plniť splátku v dohodnutej výške,
nemala možnosť oboznámiť sa pred uzavretím zmluvy s tým, ako bude táto splátka rozčlenená, čo sa
týka splácania samotnej istiny úveru, úrokov z úveru a ďalších poplatkov. Veriteľ až počas samotného
splácania priraďuje plnenia na splátku istiny a na splátku odmeny bez toho, aby spotrebiteľ do toho
mohol akokoľvek zasiahnuť [napr. rozsudok Krajského súdu (ďalej len KS) v Košiciach 3Co/345/2016
z 28. 9.2017]. V konaní preskúmal aj dohodnuté úroky z úveru a zistil, že tieto sú v hrubom rozpore
s dobrými mravmi, nakoľko podľa zverejnených priemerných úrokových sadzieb [na webovom sídle
Národnej banky Slovenska (ďalej len NBS) poskytnutých pre spotrebiteľské úvery v rozhodujúcom
období (t. j. k 17.3.2009, kedy bola uzavretá úverová zmluva)] v kategórii Nové úvery pre domácnosti, pri
spotrebiteľských úveroch so splatnosťou od 1 do 5 rokov činila úroková sadzba hodnotu 10,98 % ročne.
V zmluve bola dohodnutá ročná úroková sadzba 18,97 % čo je zjavne v rozpore s dobrými mravmi.
Citoval (doslovne) časť odôvodnenia rozsudku 10C/407/2014 z 28.1.2016 Okresného súdu Košice -
okolie. Na základe uvedených skutočností, keďže takto uzavretú zmluvu považoval za bezúročnú a bez
poplatkov, mala žalovaná povinnosť vrátiť žalobcovi len výšku úveru (istinu) teda 2 000 €. Zo splátkového
kalendára predloženého žalobcom mal za preukázané, že do podania žaloby uhradila mu celkovo 2
378,04 €, a teda jeho nárok na zaplatenie 644,29 € s prísl. považoval za nedôvodný, keďže istina z jej
strany bola v plnom rozsahu uhradená a úroky, resp. poplatky, ktoré požadoval svojou žalobou nebola
povinný uhradiť, keďže ním poskytnutý úver na základe predloženej zmluvy považoval za bezúročný a
bez poplatkov. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 262 ods.1 v spojení s § 255 ods.1
CSP, že žalovanej, ktorá mala vo veci plný úspech, nepriznal náhradu trov konania nakoľko si ju v konaní
neuplatnila a žiadne preukázateľne trovy jej ani nevznikli.
3. Rozsudok napadol včas podaným odvolaním a, o. i., uviedol: I. Napadnuté rozhodnutie; odvolacie
dôvody. Napáda predmetné rozhodnutie v celom rozsahu. Odvolanie odôvodňuje nasledujúcimi
odvolacími dôvodmi: a) rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 365
ods.1 písm. h) CSP], b) súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
[§ 365 ods.1 písm. f) CSP], c) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci [§ 365 ods.1 písm. d) CSP], d) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces [§ 365 ods.1 písm. b) CSP]. II. Právne posúdenie súdom. Z napadnutého rozsudku (najmä
z bodu 23-28) je zrejmé, že súd aplikoval na úverovú zmluvu č.3903059605 z 17.3.2009 (ďalej aj
ako Zmluva; poznámka žalobcu) zák.č.258/01 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení
zákona SNR č.71/86 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako
zák.258/01; poznámka žalobcu), pričom zisťoval, či Zmluva obsahuje všetky obligatórne náležitosti
podľa zák.258/01. Súd dospel k záveru, že Zmluva neobsahuje náležitosť podľa § 4 ods.2 písm. i)
zák.258/01 (výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov), náležitosť podľa § 4
ods.2 písm. g) zák.258/01 (konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru), a preto s prihliadnutím na § 4
ods.3 zák.258/01 považoval poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov. Súd súčasne prijal záver, v
zmysle ktorého sú dohodnuté úroky z úveru v hrubom rozpore s dobrými mravmi. Poskytol žalovanému
spotrebiteľský úver vo výške 60 252 SK/2 000 € a keďže celkovo uhradil 2 378,04 €, súd žalobu
zamietol. III. K náležitosti výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Citoval, čo
v bode 23 a 25 napadnutého rozsudku súd uvádza. Podľa jeho právneho názoru Zmluva obsahuje
aj náležitosť výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Citoval znenie § 4 ods.2
písm. i) zák.258/01. Podľa jeho názoru z § 4 ods.2 písm. i) zák.258/01 nevyplýva, že zmluva musí
obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov takým spôsobom, aby výška,
počet a termíny splátok boli uvedené samostatne pre každú jednotlivú položku, t.j. aj pre istinu, aj pre
úroky, aj pre iné poplatky. Podľa jeho názoru je v súlade s § 4 ods.2 písm. i) zák.258/01 aby v zmluve
bola uvedená výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov spoločne. V Zmluve je
uvedená Mesačná splátka (bod 42 Zmluvy) vo výške 45,08 €/1 358,08 Sk, pričom mal za to, že takáto



formulácia v Zmluve spĺňa náležitosť podľa cit. ust. zák.258/01: výšku, počet a termíny splátok istiny,
úrokov a iných poplatkov. Podľa jeho právneho názoru, Zmluva obsahuje náležitosť v zmysle § 4 ods.2
písm. i) zák.258/01 aj vtedy, ak istina (t.j. úver), úroky a iné poplatky sú uvedené spolu v celkovej
výške splátky. Uvedené je v úplnom súlade so znením a cieľmi Smernice Európskeho parlamentu a
Rady 2008/48/ES z 23.4.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/
EHS v znení korigenda k smernici Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.4.2008 o zmluvách
o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej aj ako smernica 2008/48/
ES; poznámka žalobcu). Smernica 2008/48/ES bola zverejnená v Úradnom vestníku EÚ 22.5.2008 a
účinnosť nadobudla 20. dňom po jej zverejnení v Úradnom vestníku EÚ. Citoval znenie čl.10 ods.2
písm. h) a i) smernice 2008/48/ES. Z cit. ust. smernice 2008/48/ES potom nepochybne vyplýva, že
zmluva obsahuje výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa, pričom v takejto splátke sú všetky
položky (istina, úroky a prípadné dodatočné náklady) uvedené spolu. Rozpis jednotlivých položiek každej
splátky sa potom uvádza v amortizačnej tabuľke, ktorá však nie je súčasťou zmluvy. Povinnosť vydať
amortizačnú tabuľku vo forme výpisu má veriteľ až na základe žiadosti dlžníka/spotrebiteľa a zároveň
v prípade amortizácie istiny. Na základe uvedeného, najmä cit. ust. zák. o spotrebiteľských úveroch a
smernice 2008/48/ES, a v súlade so systematickým a eurokonformným výkladom zák. o spotrebiteľských
úveroch môžeme konštatovať, že zmluva obsahuje náležitosť v zmysle § 4 ods.2 písm. i) zák.258/01
aj vtedy, ak jednotlivé položky, ktoré má dlžník uhradiť v súlade so zmluvou o spotrebiteľskom úvere,
sú uvedené „v“ spolu v jednej splátke. V prípade, ak klient chce vedieť koľko z každej jeho splátky sa
použije na konkrétnu položku (istinu, úrok či iný náklad) je oprávnený požadovať od veriteľa amortizačnú
tabuľku. Uvedené je taktiež v súlade s ďalšou požiadavkou a cieľom smernice 2008/48/ES, ktorá v
úvode čl.10 ods.2 uvádza: Zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza... Domnieval sa, že ak by
každá splátka musela obsahovať jednotlivé položky (istinu, úrok či iný náklad), zmluva by v tejto časti
nebola zrozumiteľná a stručná. Dovolil si poukázať na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len NS SR) z 22.2.2018: 3Cdo 146/2017, ktoré má zásadný význam pre posúdenie právnej otázky
riešenej v danom spore. Uvedeným rozhodnutím NS SR vyriešil právnu otázku, ktorá v rozhodovacej
praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Citoval znenie bodov 26, 28.4 a 29 uvedeného uznesenia
(in zmluvy/eurokomformny-vyklad-
ustanovenia-9-ods-2-pism-k-zakona-o-spotrebitelskvch-uveroch.html alebo https: //www. nsud.sk/data/
att/76370 subor.pdf). Aj v súlade s cit. rozhodnutím NS SR (i) je jednoznačné, že jednotlivé ust.
zák.č.129/10 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj ako zák. o spotrebiteľských úveroch alebo
ZSÚ; poznámka žalobcu), najmä § 9 ods.2 ZSÚ (ktoré upravuje obligatórne náležitosti zmluvy o
spotrebiteľskom úvere), je nutné vykladať v súlade s princípom eurokonformného výkladu právnych
noriem a (ii) je potrebné priznať smernici 2008/48/ES nepriamy účinok, (iii) je nutné prihliadať
na právne závery vyjadrené v Rozsudku SD (in st&part=1&cid=693513).
Predmetná zmluva bola uzatvorená za účinnosti zák.č.258/01 Z. z. Závery uznesenia NS SR z
22.2.2018: 3Cdo 146/2017 ako aj Rozsudku SD je nutné analogicky aplikovať aj na úverové
zmluvy, ktoré boli uzatvorené za účinnosti zák.258/2001, tak ako je tomu v danom prípade.
Takýto právny záver vyplýva aj z Rozsudku KS v Nitre z 11.4.2018: 25Co/307/2017-95, z
odôvodnenia ktorého citoval. Dôkaz: • Rozsudok KS v Nitre z 11.4.2018: 25Co/307/2017-95.
Citoval znenie bodov 52,53,54 a Rozsudku SD (in st&part=1&cid=693513)
.
Zmluva obsahuje aj počet splátok (bod 43 Zmluvy) a termíny splátok (bod 48 Zmluvy). Počet
splátok je 84 (bod 43 Zmluvy). Termíny splatnosti splátok sú uvedené v bode 48 (jeho znenie
citoval) Zmluvy. Aj keď Zmluva neobsahuje termín splatnosti každej splátky uvedením konkrétneho
dátumu, na základe uvedených údajov je objektívne možné, aby spotrebiteľ bol schopný určiť
termín splatnosti každej splátky. Uvedený jeho právny názor je v úplnom súlade s Rozsudkom
SD, z ktorého citoval znenie bodu 50 (in st&part=1&cid=693513).
Ďalej poukázal na Uznesenie KS v Banskej Bystrici z 20.9.2017: 15Co/75/2017-95. Citoval, čo
KS v Banskej Bystrici v bode 18 predmetného rozhodnutia konštatuje. • Dôkaz: Uznesenie KS v
Banskej Bystrici z 20.9.2017: 15Co/75/2017-95. Na základe uvedených skutočností je nepochybné, že
predmetná zmluva obsahuje náležitosti v súlade s § 4 ods.2 písm. i) zák.58/01 (výšku, počet a termíny
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov), preto bol toho názoru, že súd dospel na základe vykonaných



dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a taktiež, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. IV. K náležitosti - konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru. Citoval, čo v
bodoch 23 a 25 napadnutého rozsudku súd uvádza, ako aj znenie § 4 ods.2 písm. g) zák.258/01.
V prvom rade považoval za potrebné uviesť, že náležitosť konečná splatnosť spotrebiteľského úveru
nevyplýva z bodu 43 Zmluvy (Počet splátok), ale z bodu 47 Zmluvy: Lehota splatnosti 84 mesiacov
po poskytnutí úveru. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že súd pri posudzovaní danej náležitosti
nevychádzal z bodu 47 Zmluvy. Už iba táto skutočnosť robí napadnuté rozhodnutie v tejto časti za
nepreskúmateľné a zmätočné. Cieľom cit. ust. je, aby mal spotrebiteľ informáciu, kedy je konečná
splatnosť poskytnutého úveru. Aj keď Zmluva explicitne neuvádza konkrétny termín konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru, veriteľ však použil objektívne zistiteľné kritéria, podľa ktorých spotrebiteľ musí
vedieť, kedy je konečná splatnosť poskytnutého úveru. Mal za to, že zmluva o spotrebiteľskom úvere
obsahuje náležitosti podľa § 4 ods.2 písm. g) zák.258/01 aj vtedy, pokiaľ veriteľ použije objektívne
zistiteľné kritériá, z ktorých je nepochybne možné určiť termín konečnej splatnosti úveru, tak ako je
tomu v danom prípade. Spotrebiteľ teda disponuje informáciou, kedy je konečná splatnosť poskytnutého
úveru, a preto je cieľ sledovaný § 4 ods.2 písm. g) zák.258/01 dosiahnutý. Ďalej poukázal na Uznesenie
KS v Banskej Bystrici z 20.9.2017: 15Co/75/2017-95 a citoval čo v bode 17 predmetného rozhodnutia
konštatuje. • Dôkaz: Uznesenie KS v Banskej Bystrici z 20.9.2017: 15Co/75/2017-95. Ďalej uvádzal,
že náležitosť podľa § 4 ods.2 písm. g) zák.258/01 (konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru) nie je
uvedená v čl.10 ods.2 smernice 2008/48/ES, tzn., že vzhľadom na skutočnosť, že smernica 2008/48/
ES obsahuje úplnú harmonizáciu pokiaľ ide o náležitosti spotrebiteľskej zmluvy o úvere uvedené v čl.10
ods.2 smernice 2008/48/ES, predmetná náležitosť [t. j. náležitosť podľa § 4 ods.2 písm. g) zák.258/01
(konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru)] nemôže byť považovaná za obligatórnu náležitosť zmluvy
o spotrebiteľskom úvere, a preto jej prípadná absencia nemôže mať za následok aplikáciu uvedenú
v § 4 ods.3 zák.258/01 (...poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov). Citoval
znenie bodov 55,56,57 a 58 Rozsudku SD (in st&part=1&cid=693513).
Citoval znenie čl.22 ods.1 smernice 2008/48/ES. Cit. body Rozsudku SD znamenajú, že vzhľadom
na skutočnosť, že smernica 2008/48/ES obsahuje úplnú harmonizáciu pokiaľ ide o náležitosti
spotrebiteľskej zmluvy o úvere uvedené v čl.10 ods.2 smernice 2008/48/ES, členské štáty nie sú
oprávnené vo svojej vnútroštátnej úprave vyžadovať náležitosti nad rámec náležitostí uvedených v čl.10
ods.2 smernice 2008/48/ES. Na základe uvedených skutočností je nepochybné, že predmetná zmluva
obsahuje náležitosti v súlade s § 4 ods.2 písm. g) zák.258/01 (konečnú splatnosť spotrebiteľského
úveru), preto bol toho názoru, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a taktiež, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V. K výške
úrokovej sadzby. Citoval, čo v bode 26 napadnutého rozsudku súd uvádza. V Zmluve je dohodnutá ročná
úroková sadzba vo výške 18,97 % (bod 44 Zmluvy). Zmluva bola medzi zmluvnými stranami podpísaná
17.3.2009, pričom poskytnutý spotrebiteľský úver mal byť splatený za 84 mesiacov (bod 52 Zmluvy -
Lehota splatnosti 84 mesiacov po poskytnutí úveru), t.j. za 7 rokov. Súd nesprávne vykonal dôkaz, keď
pri porovnávaní výšky úrokovej sadzby použil údaj pre spotrebiteľské úvery so splatnosťou od 1 do
5 rokov, napriek skutočnosti, že predmetný spotrebiteľský úver bol splatný za 7 rokov. Súd následne
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Podľa štatistických údajov NBS, priemerná úroková miera
zo spotrebiteľských „úveroch“ s dobou splatnosti nad 5 rokov za marec 2009 (mesiac uzatvorenia
Zmluvy) je vo výške 13,144 %. Dôkaz: • Priemerné úrokové miery z ÚVEROV poskytnutých v eurách
rezidentom eurozóny (stav a nové obchody) za r.2009 (in urokove-miery-z-uverov-obchodnych-bank). Pri porovnaní
priemerných úrokových mier zo spotrebiteľských „úveroch“ podľa štatistických údajov NBS (13,144
%) a ročnej úrokovej sadzbe dohodnutej v Zmluve (18,97 %) je nepochybné, že ročná úroková
sadzba dohodnutá v Zmluve neprevyšuje priemerné úrokové miery zo spotrebiteľských „úveroch“ o
viac ako 100 %. Na základe uvedeného mal za to, že ročná úroková sadzba dohodnutá v Zmluve
nie je v rozpore s § 39, ani sa nejedná o neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle § 53 a n. O.
z. Uvedené nepochybne vyplýva aj z ustálenej judikatúry súdov SR; citoval, čo KS v Prešove v
Rozsudku zo 14.1.2015: 3Co 105/2014 alebo v Rozsudku zo 14.7.2015: 17Co 26/2015 konštatuje.
Dôkaz: • Rozsudok KS v Prešove zo 14.1.2015: 3Co 105/2014 (intervenient https://obcan.iustice.sk/
content/public/item/5a8500f8-01a0-4f15-84df-aa30a3dcdd34) , • Rozsudok KS v Prešove zo 14.7.2015: 17Co 26/2015
(in ). Dovolil si
taktiež poukázať na skutočnosť, že ročná úroková sadzba dohodnutá v Zmluve (18,97 %) neprevyšuje
ani priemernú úrokovú mieru zo spotrebiteľských „úveroch“ so splatnosťou od 1 do 5 rokov (10,98



% - teda tú, ktorú nesprávne použil súd) o viac ako 100 %. Na základe uvedených skutočností je
nepochybné, že v Zmluve uvedená výška ročnej úrokovej sadzby je v súlade s dobrými mravmi,
preto bol toho názoru, že súd zaťažil napadnuté rozhodnutie vadami v zmysle uvedených odvolacích
dôvodov, najmä súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a
rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. VI. Nedostatočné odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia. Odklon od ustálenej rozhodovacej praxe. Citoval znenie § 220 ods.2,3
CSP. Počas konania pred súdom (v podaní z 19.12.2016 - odvolanie) poukazoval na skutočnosti,
že (i) jednotlivé ust. zák. o spotrebiteľských úveroch, ktoré upravuje obligatórne náležitosti zmluvy o
spotrebiteľskom úvere, je nutné vykladať v súlade s princípom eurokonformného výkladu právnych
noriem a (ii) je potrebné priznať smernici 2008/48/ES nepriamy účinok, iii) je nutné prihliadať na
právne závery vyjadrené v Rozsudku SD. Taktiež poukázal na nutnosť aplikácie záverov tohto
rozsudku aj na daný spor. Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, súd, nie že svoje
rozhodnutie dôkladne „neodvodnil“ (v časti prihliadnutia na závery Rozsudku SD), ale v tejto časti
svoje rozhodnutie vôbec neodôvodnil a teda sa vôbec nezaoberal Rozsudkom SD. Súd v bode 9
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia síce vymenúva niektoré zo záverov daného Rozsudku SD, ale
ďalej sa nimi vôbec nezaoberá. Z napadnutého rozhodnutia ďalej vyplýva, že súd právnymi závermi
uvedeného rozhodnutia „vôbec nezaoberal“ ani neuvádza, prečo ich na daný spor neaplikoval. Ďalej
uvádzal, že odvolací súd v uznesení z 30.11.2017: 5Co/177/2017, zaviazal súd, aby sa podrobne
vysporiadal aj s právnymi závermi Rozsudku SD viď. bod 12 a 15 uznesenia KS v Košiciach z
30.11.2017: 5Co/177/2017). Ako vyplýva z uvedeného, súd postupoval v rozpore so záväzným pokynom
odvolacieho súdu. Ďalej poukazoval na skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie súdu je v rozpore s
uznesením NS SR z 22.2.2018: 3Cdo 146/2017. NS SR v predmetnom rozhodnutí vyriešil otázku
zásadného právneho významu. Súd rozhodol v rozpore s týmto rozhodnutím. Súd tak rozhodol v rozpore
s princípom právnej istoty, ktorá je vyjadrená v čl.2 ods.2 CSP. Súd nedostatočne odôvodnil napadnuté
rozhodnutie a odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe aj v časti rozhodnutia o rozpore výšky
úrokovej sadzby s dobrými mravmi. Skutočnosť, že ak ročná úroková sadzba neprevyšuje priemerné
úrokové miery zo spotrebiteľských „úveroch“ o viac ako 100 % je v súlade s dobrými mravmi, vyplýva z
ustálenej rozhodovacej praxe. Keďže sa súd svojim rozhodnutím odklonil od rozhodovacej „praxi“, bol
povinný svoj odklon dôkladne odôvodniť. Bol toho názoru, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia
nemôže byť v žiadnom prípade považované za dôkladné. Súd svoje rozhodnutie v predmetnej časti
iba stroho odôvodnil v bodoch 26,27 napadnutého rozhodnutia. Napadnuté rozhodnutie súdu tak
nezodpovedá základným požiadavkám kladeným na riadne a presvedčivé odôvodnenie súdneho
rozhodnutia a teda na samotnú kvalitu (odôvodnenia) súdneho rozhodnutia. Na základe uvedeného bol
toho názoru, že súd zaťažil napadnuté rozhodnutie vadami v zmysle uvedených odvolacích dôvodov,
najmä nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. VII. Zásada proporcionality.
Dovolil si poukázať na Uznesenie NS SR z 22.2.2018: 3Cdo 146/2017, z ktorého vyplýva, že (i)
jednotlivé ust. zák. o spotrebiteľských úveroch, najmä § 9 ods.2 (ktoré upravuje obligatórne náležitosti
zmluvy o spotrebiteľskom úvere), je nutné vykladať v súlade s princípom eurokonformného výkladu
právnych noriem a (ii) je potrebné priznať smernici 2008/48/ES nepriamy účinok, (iii) je nutné prihliadať
na právne závery vyjadrené v Rozsudku SD (in st&part=1&cid=693513).
Citoval znenie čl. 23 smernice 2008/48/ES a znenie bodov 69,71,72
a 73 Rozsudku SD (in st&part=1&cid=693513).
Ďalej uvádzal, že spôsob akým v predmetnej zmluve uviedol náležitosť podľa § 4 ods.2 písm. g)
zák.258/01 (konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru), ako aj náležitosť podľa § 4 ods.2 písm. i)
zák.258/2001 (výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov), v žiadnom prípade
nemohol spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku, a preto, ak by konajúci súd
rozhodol o sankcii za absenciu predmetnej náležitosti, t.j. že poskytnutý úver sa považuje za bezúročný
a bez poplatkov, takúto sankciu by, v súlade s Rozsudkom SD, bolo nutné považovať za neprimeranú, a
teda v rozpore so zásadou proporcionality. Na základe uvedených skutočností je zrejmé, že napadnuté
rozhodnutie súdu je v rozpore so zásadou proporcionality, preto bol toho názoru, že rozhodnutie súdu
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. VIII. K rozhodnutiu o náhrade trov konania. Napádal
aj výrok o náhrade trov konania, keďže mal za to, že mal mať v spore úspech v celom rozsahu, a preto
žiadal priznať náhradu trov prvoinštančného ako aj odvolacieho konania v plnom rozsahu. IX. Odvolací
návrh. Bol toho názoru, že v predmetnej veci by mal rozhodnúť odvolací súd v zmysle § 390 CSP, keďže
rozhodnutie súdu (rozsudok z 24.10.2016: 43C/650/2015-61) bolo už raz odvolacím súdom zrušené,



vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (uznesením z 30.11.2017: 5Co/177/2017) a
odvolací súd koná a rozhoduje o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie. Na základe
uvedených skutočností navrhol zmeniť Rozsudok a to tak, že sa zaviaže žalovaný na zaplatenie (i)
644,29 €, (ii) kapitalizovaného úroku z omeškania od 14.7.2011 do 5.2.2014 vo výške 251,30 €, (iii)
úroku z omeškania 0,025 % denne zo sumy 644,29 € od 6.2.2014 do zaplatenia, ako aj (iv) náhrady
trov konania v plnom rozsahu. Zároveň žiadal priznať nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
plnom rozsahu. X. Uplatnenie náhrady trov konania. Uplatnil si náhradu trov prvoinštančného ako aj
odvolacieho konania.
4. Podľa § 470 ods.1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti.
5. Podľa § 474 CSP tento zákon nadobúda účinnosť 1. júla 2016.
6. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 CSP - na prejednanie odvolania nariadi
odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje
dôležitý verejný záujem) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 380 CSP a zistil, že neboli
splnené podmienky na potvrdenie rozsudku, ani na jeho zrušenie, lebo rozhodnutie súdu vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 365 ods.1 písm. h) CSP], preto rozsudok, podľa § 388 CSP,
zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovel, t. j. žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 895,59
€ a úrok z omeškania vo výške 0,025 % denne zo sumy 644,29 € od 6.2.2014 do dňa zaplatenia, všetko
do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
7. Obsah práva na spravodlivý proces (right to fair trial) je pomerne široký (medzi jeho zložky možno
zaradiť predovšetkým právo na prístup k súdu, právo na súd zriadený zák., právo na nezávislý
a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote,
právo na riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach, právo byť vyslúchnutý, právo
navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých
rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v
konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia).
Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany sporu postupom súdu predstavuje jeho pochybenie.
O naplnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods.1 písm. b) CSP však pôjde vtedy, ak nesprávny
procesný postup súdu, znemožňujúci realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá
odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé. Konkrétne pochybenie súdu preto musí
byť hodnotené v kontexte celého konania (vplyv na ďalšie pochybenia, možnosť zvrátenia nesprávneho
postupu, následky, atď.). Súčasne nie je možné prehliadnuť, že niektoré čiastkové práva, tvoriace právo
na spravodlivý súdny proces, zák. normuje ako samostatné odvolacie dôvody.
8. Hlavnými znakmi, charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 365 ods.1 písm. b) CSP, sú a) zásah
súdu do práva na spravodlivý proces a b) nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej
strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia.
9. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zák.
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov SR. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre
procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a
predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol
v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany vyjadrovať sa
k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu
hodnotenia vykonaných dôkazov.
10. Pod pojmom procesný postup sa rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia
predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol
spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej
účasti na konaní. Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu
rozhodovaciu činnosť súdu. Postupom súdu možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie
však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku.
11. Z § 220 ods.2 CSP (V odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti
tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a
aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové
tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy
vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy
a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie
rozsudku bolo presvedčivé), vyplýva, že súd je povinný v odôvodnení uviesť, ktoré skutočnosti (skutkové



zistenia) boli dokazovaním, zhodnými tvrdeniami strán sporu alebo iným zák. predpísaným spôsobom
- podľa jeho názoru - preukázané a ktoré nie, príp. tiež, ktoré z nich sú pre rozhodnutie veci
bezvýznamné. Pri každej jednotlivej, preukázanej i nepreukázanej, skutočnosti (skutkovom zistení) musí
stručne a jasne uviesť, ako k tomuto záveru dospel, teda z akých dôkazov - podľa jeho názoru -
záver vyplýva, ako tieto dôkazy podľa § 191 ods.1 CSP hodnotil, a to najmä vtedy, ak šlo o dôkazy
protichodné, a prečo nevyhovel všetkým návrhom strán sporu na vykonanie dôkazov, pričom svoj výklad
musí prispôsobiť konkrétnym okolnostiam prejednávanej veci, najmä rozsahu dokazovania, zložitosti
zisťovania skutkového stavu veci, množstvu návrhov strán sporu na vykonanie dôkazov a p. a uviesť ho
tak, aby jeho závery o rozhodujúcich skutočnostiach (skutkových zisteniach) neboli pre nezrozumiteľnosť
alebo nedostatok dôvodov nepreskúmateľné. Jednotlivé preukázané skutočnosti (skutkové zistenia) je
potrebné premietnuť do záverov o skutkovom stave veci (do tzv. skutkovej vety), ktorý stručne a výstižne
vyjadroval skutkový stav veci (§ 215 ods.1 CSP) a ktorý je rozhodujúci pre právne posúdenie. Posúdením
veci po právnej stránke treba pritom rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho
predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad
o tom, aké majú strany sporu na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k
predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá.
12. Ústavný súd SR opakovane judikoval, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý
proces (konanie) podľa Čl.46 ods.1 Ústavy SR (uverejnenej pod č.460/92 Zb., v znení neskorších
ústavných zákonov), Čl.36 ods.1 Listiny základných práv a slobôd (úst.zák.č.23/91 Zb.) a Čl.6 ods.1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (uverejneného oznámením č.209/92 Zb. a
č.102/99 Z. z.) je aj právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a
zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Pre stranu sporu, v ktorom
bolo vydané nepreskúmateľné rozhodnutie to znamená porušenie jej práva na spravodlivý proces,
lebo jej neumožňuje - ak s rozhodnutím nie je spokojná - efektívne využitie jej procesného práva
na napadnutie rozhodnutia súdu odvolaním (§ 355 ods.1 CSP), t. j. aby mohla odvolanie odôvodniť
z hľadiska § 363 a § 365 CSP, lebo ak rozhodnutie neobsahuje žiadne dôvody, resp. obsahuje iba
nedostatočné dôvody, v takom prípade strana sporu objektívne nemá ani možnosť posúdiť správnosť,
resp. nesprávnosť rozhodnutia (postupu súdu) a teda ani sa kvalifikovane rozhodnúť, ktorým odvolacím
dôvodom má odvolanie odôvodniť, aby bola v odvolacom konaní úspešná.
13. Podľa ustálenej súdnej praxe rozhodnutie nie je preskúmateľné predovšetkým v prípade, že z jeho
odôvodnenia nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane
jednej a právnymi závermi na strane druhej, resp., keď sú právne závery v extrémnom nesúlade s
vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia nevyplývajú.
14. Odôvodnenie napadnutého rozsudku nezodpovedá úplne požiadavkám vyplývajúcim z cit. § 220
ods.2 CSP a zásadám súdnej praxe, preto možno prijať záver, že súd svojim procesným postupom
znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva a, že preto došlo k porušeniu jeho
práva na spravodlivý proces, avšak tento nedostatok bol napravený v konaní pred odvolacím súdom.
15. Podľa ustálenej súdnej praxe inými vadami, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci [§ 365 ods.1 písm. d) CSP] sú všetky vady prejavujúce sa v chybnom postupe súdu pri dokazovaní,
v nesprávnom posudzovaní procesných otázok, ktoré neboli predmetom samostatného rozhodovania,
v chybnom poučovaní strán sporu a v ďalších nedostatkoch v jeho činnosti, ku ktorým došlo v priebehu
konania alebo v súvislosti s rozhodovaním, pričom spôsobilým odvolacím dôvodom nie sú bez ďalšieho,
ale len vtedy, ak sú dôsledkom takého porušovania predpisov procesného práva, ktoré mohlo mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
16. V odvolaní uvedené skutočnosti neumožňujú záver, žeby konanie na súde prvej inštancie bolo takou
inou vadou postihnuté.
17. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu
veci súdom spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je
nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a
ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami
skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou
nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku
ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové
zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191
ods.1 CSP (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v
ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo) a to
vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán



sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré
boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové
zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení
dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,
event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené
spôsobom vyplývajúcim z § 185-§ 211 CSP. Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné okolnosti,
ako sú vzájomná nadväznosť, súlad alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného dôkazu
vyplývajú a p. Skutkové zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne správne, ak
hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá § 191 ods.1 CSP, lebo hodnotil každý dôkaz
len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy, ak medzi
vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom, je zrejmý
nesúlad.
18. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného
právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci (§ 365 ods.1 písm. h) CSP) je jeho omyl pri
aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov
ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale
nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového
stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov
konania) a použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k
zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť
výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil
zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného
skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto
vec rozhodnutá.
19. Na základe skutočností uvedených v odvolaní, ktoré odvolací súd považuje v celom rozsahu za
opodstatnené, bol urobený záver, že obidva tieto uplatnené odvolacie dôvody sú dané, lebo skutkové
zistenia, na základe ktorých súd vec posúdil po právnej stránke, nemajú v rozsahu, ako na to poukazuje
žalobca, oporu vo vykonanom dokazovaní, a - ako to žalobca v odvolaní podrobne uviedol - súd z
podradenia skutkového stavu pod právnu normu nevyvodil správne závery o právach a povinnostiach
strán sporu.
20. Súd predovšetkým neaplikoval dôsledne právne závery vyplývajúce z Rozsudku SD EÚ z 9.11.2016
vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a. s. proti Kláre Bíroovej, v ktorom je podaný výklad čl.10
ods.1,ods.2 písm. h) a i) a čl.22 a 23 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.4.2008
o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS, a z ktorého bolo potrebné
vychádzať aj pri aplikácii právnych predpisov, podľa ktorých vec tiež posúdil.
21. Pokiaľ ide o povinnosť súdu vychádzať pri rozhodovaní o nárokoch zo zmluvy o spotrebiteľskom
úvere z eurokonformného výkladu príslušných ust. vnútroštátnych právnych predpisov podaného v
uvedenom rozsudku SD, odvolací súd odkazuje v celom rozsahu na vyčerpávajúce odôvodnenie
uznesenia NS SR 3Cdo 146/2017 z 22.2.2018.
22. Ku skutočnostiam uvedeným v odvolaní, ktoré - ako už bolo uvedené - odvolací súd považuje v
celom rozsahu za opodstatnené a, ktorými je dostatočne preukázaný právny základ uplatneného nároku
i jeho výška, nepovažuje za potrebné, ani účelné nič dodávať.
23. Podľa § 396 ods.1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.
24. Podľa ods.2 cit. ust. ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov
konania na súde prvej inštancie.
25. Podľa § 255 ods.1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
26. Podľa § 262 ods.1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
27. Podľa ods.2 cit. ust. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
28. Žalobca mal v konaní plný úspech, preto mu bola priznaná náhrada jeho trov v plnom rozsahu, o
výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie.
29. Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta CSP).



Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.