{"guid": "2bcf3efd-87d8-41ae-91c3-35ae5fa78c7f:ec7afa57-895e-4da5-985c-0af13841dd6a", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2016:3213201524.4", "spisova_znacka": "16Cob/75/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 16Cob/75/2016 z 19. 9. 2016", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trenčín z 19. septembra 2016, sp. zn. 16Cob/75/2016, ECLI:SK:KSTN:2016:3213201524.4", "identifikacne_cislo": "3213201524", "sud": {"guid": "sud_116", "nazov": "Krajský súd Trenčín", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trencin"}, "sudca": "JUDr. Soňa Langová", "sudca_id": 347, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-sona-langova-347", "datum_vydania": "2016-09-19", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Obchodné právo"], "podoblast": ["Zmenky"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-39", "nazov": "§ 39 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-39", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-39"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1964/40#paragraf-39"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/ec7afa57-895e-4da5-985c-0af13841dd6a", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2016:3213201524.4", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2016:3213201524.4", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2016:3213201524.4/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 16Cob/75/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3213201524
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 09. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Prikrylová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3213201524.4

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Prikrylovej a členiek
senátu JUDr. Ivety Záleskej a JUDr. Ivice Čelkovej v spore žalobcu CD Consulting s.r.o. so sídlom
Politických vězňů 1272/21, Nové Město, 110 00 Praha 1, Česká republika, IČ 264 29 705, právne
zastúpeného advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava,
proti žalovanej S. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. XXX, XXX XX Y.-X., o zaplatenie zmenkovej sumy 87
eur s príslušenstvom a zmenkovej odmeny 0,64 eur, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Bánovce nad Bebravou č.k. 6Cb/75/2013-157 zo dňa 9. decembra 2015, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd  späťvzatie žaloby v rozsahu zmenkového úroku vo výške 0,19 %  denne p r i p ú š ť a,  v
tejto časti rozsudok súdu prvej inštancie  z r u š u j e  a konanie             z a s t a v u j e.

Vo zvyšnej časti odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie    p o t v r d z u j e.

Žalovanej sa  nárok na náhradu trov odvolacieho konania   n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom v čase platnosti a účinnosti Občianskeho súdneho poriadku súd prvého
stupňa zamietol žalobu a žalovanej nepriznal náhradu trov konania. Súd prvého stupňa rozhodol vo
veci opätovne, keď Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací uznesením č.k. 16Cob/72/2014-109 zo dňa
28.4.2015 rozsudok súdu prvého stupňa č.k. 6Cb/75/2013-70 zo dňa 18.12.2013, ktorým žalobu zamietol
a žalovanej náhradu trov konania nepriznal,  zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie. Súd
prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu podľa § 226 O.s.p. vec opätovne prejednal
a vo veci rozhodol.

2. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca si uplatnil zaplatenie pohľadávky na tlačive podľa
nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie
vo veciach s nízkou hodnotou sporu (ďalej len Nariadenie). Súd prvého stupňa vyzval žalovanú na
odpoveď k žalobe. Na výzvu súdu prvého stupňa žalovaná nereagovala. Po konštatovaní, že sa jedná
o cezhraničný spor, súd prvého stupňa pri určovaní rozhodného práva, ktorým sa spor má riešiť,
dospel k záveru, že bez ohľadu na to, či bude spor považovať za spor súvisiaci so spotrebiteľskou
zmluvou, kedy je potrebné aplikovať čl. 6 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č.
593/2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I), alebo výlučne za spor zo zmenky, kedy sa
rozhodné právo určí podľa § 10 ods. 1, 3 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a
procesnom, daný právny vzťah sa spravuje právnym poriadkom Slovenskej republiky, nakoľko zmenka
bola vystavená v Slovenskej republike, platobné miesto a sídlo pôvodného remitenta bolo v Slovenskej
republike.  Cudzí prvok sa do právneho vzťahu dostal až indosamentom, čo však nemôže zmeniť
uplatňované rozhodné právo.



3. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora súd prvého stupňa zdôraznil, že v  tomto
konaní bol povinný z úradnej povinnosti skúmať, či sa nejedná o spotrebiteľský vzťah bez ohľadu na to,
že sa uplatňuje právo zo zmenky. Z činnosti súdu bolo súdu prvého stupňa známe, že pôvodný remitent,
spoločnosť POHOTOVOSŤ s.r.o. sa zaoberá aj poskytovaním spotrebiteľských úverov a je vedený v
registri veriteľov a podregistri iných veriteľov vedeného Národnou bankou Slovenska.

4. Súd prvého stupňa vyzval žalobcu na doloženie zmluvy o úvere, na základe ktorej bola zmenka
vystavená. Žalobca súdu túto listinu nepredložil. Súd prvého stupňa si vyžiadal zmluvu o úvere od
spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o. a následne po jej doručení od tejto spoločnosti ju zaslal účastníkom
konania a písomne im oznámil, že vykoná dôkaz oboznámením tejto listiny. V odpovedi na oznámenie
súdu prvého stupňa žalobca uviedol, že súd nepostupuje podľa procesných pravidiel Nariadenia a
prednostne aplikuje vnútroštátne právo. Podľa § 120 O.s.p. je dokazovanie v sporovom konaní ovládané
prejednávacou zásadou, keď súd vychádza len zo skutočností tvrdených účastníkmi a vykonáva len
tie dôkazy, ktoré účastníci navrhli. Predmetom konania je výlučne zmenka a nie iný záväzkový právny
vzťah. Také isté vyjadrenie doručil žalobca súdu nielen dňa 31.10.2013, ale aj dňa 24.6.2015 po tom,
čo súd prvého stupňa poučil účastníkov o ich procesných právach a povinnostiach podľa § 120 O.s.p. K
argumentácii žalobcu poukázal súd prvého stupňa na to, že v súlade s čl. 9 ods. 1 a čl. 19 Nariadenia toto
Nariadenie neobsahuje žiadne pravidlá o prípustnosti dôkazov a nevylučuje skúmanie spotrebiteľského
charakteru právneho vzťahu, ktorý je predmetom konania, a to aj v prípade, ak je žalovaný nečinný.
Cieľom Nariadenia nie je v žiadnom prípade vylúčiť v konaniach s nízkou hodnotou sporu ochranu
spotrebiteľa.

5. Súd prvého stupňa vo veci nenariadil pojednávanie a rozhodol na základe predložených listinných
dôkazov, keď dňa 9.12.2015 verejne vyhlásil rozsudok. Z listinných dôkazov súd prvého stupňa zistil,
že dňa 12.03.2010 uzatvorila spoločnosť POHOTOVOSŤ s.r.o. so žalovanou na predtlačenom formulári
zmluvu o úvere, podľa ktorej bol žalovanej poskytnutý úver vo výške 100 eur. V tejto zmluve žalovaná
potvrdila podpisom prevzatie peňažnej hotovosti. V bode 14 všeobecných podmienok poskytnutia úveru
je obsiahnutá dohoda o vyplnení zmenky, ktorú vystavila žalovaná na zabezpečenie svojho peňažného
záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere s tým, že v zmenke nebola vyplnená zmenková suma a
dátum začatia úročenia zmenkovej sumy. Zo zmenky vystavenej žalovanou dňa 12.03.2010 na rad
POHOTOVOSŤ, s.r.o. súd prvého stupňa zistil, že zmenka bola splatná pri predložení (vistazmenka)
s doložkami „bez protestu“ a „na platenie predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia“. Na zmenke sa
nachádza kolónka „číslo zmluvy“ vyplnená číslom XXXXXXXXX. Práva vyplývajúce z tejto zmenky boli
spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s.r.o.  prevedené rubopisom na žalobcu.

6. Za aplikácie § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 4 písm. k/, l/, § 39  Občianskeho zákonníka, § 25 ods. 1, 2, 5,
čl. XII zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch,  § 2 písm. a/, b/, § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 6 zákona
č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 265 Obchodného zákonníka, čl. I § 77 ods. 1, 2, § 5 ods. 1,
2, 3,  § 10, § 11 ods. 1, § 14 ods. 1,       § 17, § 48 ods. 1 bod 2 zákona  č. 191/1950 Zb. zákona zmenkového
a šekového súd prvého stupňa dospel k jednoznačnému záveru, že zmenka bola vystavená žalovanou
ako zabezpečovacia zmenka k zmluve o úvere v súlade s bodom 14 všeobecných podmienok ako
blankozmenka. Zmenková suma a dátum úročenia zmenovej sumy bol do zmenky doplnený dodatočne.
Predmetom konania bol nárok žalobcu vyplývajúci z vlastnej vistazmenky vystavenej žalovanou pôvodne
vo forme blankozmenky na zabezpečenie nárokov spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o. zo zmluvy o úvere.
Zmluva o úvere je spotrebiteľskou zmluvou, keďže napĺňa znaky spotrebiteľskej zmluvy uvedené v §
52 Občianskeho zákonníka. Podľa názoru súdu prvého stupňa sa jedná o spotrebiteľský úver upravený
zákonom o spotrebiteľských úveroch napriek tomu, že v zmluve o úvere je účel úveru vyznačený na
výkon povolania. Z úradnej činnosti boli súdu prvého stupňa známe zmluvy uvedeného veriteľa a takmer
v každej z nich (uzatvárané v r. 2009-2010) je pri dlžníkovi, ktorý nie je podnikateľ, uvedený účel
výkon povolania alebo zamestnania. V iných konaniach (najmä exekučných) boli mnohé tieto zmluvy
už právoplatnými rozhodnutiami súdu označené za spotrebiteľské zmluvy. Pri pochybnostiach o obsahu
zmlúv platí výklad priaznivejší pre spotrebiteľa. Preto súd prvého stupňa dospel k záveru, že dôkazné
bremeno na preukázanie účelu zmluvy zaťažuje toho, kto túto skutočnosť tvrdí. Účel vyznačený v zmluve
preukázaný nebol. Súd prvého stupňa vychádzal z toho, že úver bol poskytnutý pre súkromné účely.
V prípade pochybností o tom, či ide o spotrebiteľskú zmluvu, má dôkazné bremeno na preukázanie
nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ (veriteľ). Súd prvého stupňa bol taktiež toho názoru,
že sa pojmovo nejedná o zmluvu o úvere podľa § 497 Obchodného zákonníka, keďže zo zmluvy



jednoznačne vyplýva, že finančné prostriedky boli dlžníkovi fakticky odovzdané pri podpise zmluvy, ide
o zmluvu o pôžičke.  Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25.1.2011,
sp.zn. 5 MCdo 20/2009, podľa ktorého sa za neprijateľnú podmienku považuje aj dohoda o uplatnení
Obchodného zákonníka. V prípade uzavretia zmluvy o úvere podľa príslušných ustanovení Obchodného
zákonníka, nie je táto skutočnosť prekážkou prednostnej aplikácie príslušných ustanovení Občianskeho
zákonníka o spotrebiteľských zmluvách.

7. Po preskúmaní celej zmluvy o úvere vrátane všeobecných podmienok poskytnutia úveru dospel
súd prvého stupňa k záveru, že zmluva a všeobecné podmienky sú  koncipované tak, že je v nich
hrubým spôsobom narušená rovnováha medzi právami a povinnosťami zmluvných strán výlučne na
prospech veriteľa, obsahujú prakticky len povinnosti dlžníka        a práva a výhody veriteľa. Vzhľadom
na nerovnosť podmienok účastníkov zmluvy vyjadrenú v takmer všetkých jej  ustanoveniach sa celá
zmluva  (jej obsah i účel) prieči dobrým mravom a je v rozpore so zásadami poctivého obchodného
styku, čo spôsobuje jej absolútnu neplatnosť. Z toho dôvodu nemohlo spoločnosti POHOTOVOSŤ,
s.r.o. ako veriteľovi zo zmluvy o úvere vzniknúť ani právo na vyplnenie blankozmenky podľa bodu
14 všeobecných podmienok poskytnutia úveru, z čoho vyplýva, že ak zmenka vyplnená bola (napriek
tomu, že právo na jej vyplnenie remitentovi nevzniklo), nie je možné sa na základe takto vyplnenej
zmenky úspešne domáhať akýchkoľvek práv (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
6.5.2008, sp.zn. 4 Obo 161/2007). Súd prvého stupňa bol toho názoru, že aj keby nebola neplatná
celá zmluva o úvere, právo na  vyplnenie blankozmenky nemohlo vzniknúť aj z toho dôvodu, že
dohoda o vyplnení zmenky (ako súčasť všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktorých obsah
a ani konkrétne znenie nebolo so spotrebiteľom individuálne dohodnuté) je neprijateľnou zmluvnou
podmienkou a z toho dôvodu je neplatná. V danom prípade súd prvého stupňa považoval dojednanie
dohody o vyplnení zmenky za neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 4 písm. k/ Občianskeho
zákonníka, pretože ide o podmienku, ktorá za nesplnenie záväzku pripúšťa možnosť veriteľa domáhať
sa od spotrebiteľa zaplatenia neprimerane vysokej sumy (úrok 0,25 % denne) ako sankcie spojenej   s
nesplnením záväzku. Takisto sa jedná o neprijateľnú podmienku podľa § 53 ods. 4 písm. l/ Občianskeho
zákonníka, nakoľko prijatím zmenky ako zabezpečovacieho prostriedku preniesol dodávateľ povinnosť
niesť dôkazné bremeno na spotrebiteľa (napr. v súvislosti         s čl. I § 10, § 17 zákona č. 191/1950 Zb.).
Na rozdiel od situácie, ktorú predvída ustanovenie čl. I § 10 zákona č. 191/1950 Zb. (vyplnenie zmenky v
rozpore s tým, čo bolo dojednané)       v danom prípade je celá dohoda o vypĺňacom práve blankozmenky
neplatná. Za takýchto okolností nevzniklo pôvodnému remitentovi právo na vyplnenie blankozmenky,
blankozmenka sa vôbec nestala zmenkou a pôvodný remitent nemal práva a povinnosti zo zmenky,
preto ich ani nemohol indosamentom previesť (čl. I § 14 ods. 1 zákona č. 191/1950 Zb.) na žalobcu.

8. Súd prvého stupňa poukázal na znenie § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z.z. V súvislosti s týmto
ustanovením poukázal súd prvého stupňa na to, že uhradzovacia funkcia zmenky v danom prípade,
keďže ide o spotrebiteľský úver, je vylúčená; na rozdiel od zabezpečovacej funkcie zmenky, ktorá
bola v súvislosti so spotrebiteľskými úvermi zakázaná s účinnosťou od 1.1.2011. Preto mohol súd
prvého stupňa považovať zmenku predloženú žalobcom, ktorá bola nesporne vystavená s poskytnutím
spotrebiteľského úveru žalovanému, za zabezpečovaciu zmenku, nie za samostatnú a nezávislú zmenku
prijatú na uhradenie dlhu. Vzhľadom k tomu, že pôvodnému remitentovi nevzniklo právo zmenku prijať
ani právo zmenku vyplniť, nevzniklo mu z takejto zmenky ani právo na žiadne plnenie. Preto ani žalobca,
ktorý nadobudol rubopisom zmenku, na ktorej vyplnenie právo nevzniklo a ktorá ani nemohla byť vôbec
od dlžníka prijatá, sa nemôže na základe takejto zmenky s úspechom domáhať jej vyplatenia. Súd prvého
stupňa dospel k jednoznačnému záveru, že žalobe nie je možné vyhovieť.

9. Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Náhrada
trov konania nebola žalovanej ako úspešnému účastníkovi konania priznaná z dôvodu, že žalovaná si
právo na ich náhradu neuplatnila.

10. Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie z dôvodov,
že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods.
2 písm. b/ O.s.p.), účastníkovi konania sa  postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (§
205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) a rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). V odvolaní
uviedol, že v prejednávanej veci došlo zo strany  súdu jeho konaním a rozhodnutím k porušeniu
práva Európskej únie, a to čl. 4, 5 a 7 Nariadenia, ktoré má všeobecnú pôsobnosť, je záväzné vo



všetkých svojich častiach a je priamo aplikovateľné v Slovenskej republike. Žalovaná nedoručila súdu
žiadnu odpoveď               v súlade s čl. 5 ods. 3 alebo 6 Nariadenia. Súd bol preto povinný
postupovať podľa čl. 7 ods. 3 tohto Nariadenia. Poukázal na to, že súd prvého stupňa vo veci vykonal
dokazovanie oboznámením sa so zmluvou o úvere, exekučným spisom a ďalšími listinnými dôkazmi.
Žalobca ani žalovaná dokazovanie v tomto rozsahu nenavrhli. Súd prvého stupňa vykonal nikým
nenavrhnuté dokazovanie bez účasti účastníkov konania a tak svojvoľne rozšíril rozsah vykonaných
dôkazov, dokazovanie vykonal nezákonným spôsobom a najmä, neumožnil účastníkom konania vyjadriť
sa k vykonanému dokazovaniu, či navrhnúť ďalšie dokazovanie. Podľa § 120 O.s.p. je dokazovanie
v sporovom konaní ovládané prejednávacou zásadou, súd vychádza len zo skutočností tvrdených
účastníkmi a vykonáva len tie dôkazy, ktoré účastníci navrhli. Žalobca predložil súdu ako dôkaz o
svojich nárokoch platnú zmenku, ktorá spĺňa všetky formálne a materiálne náležitosti predpokladané
zákonom č. 191/1950 Zb. Žalovaná voči forme a obsahu zmenky nenamietala. Podľa názoru žalobcu
neexistovala žiadna okolnosť, ktorá by odôvodňovala vykonanie ďalších dôkazov nevyhnutných pre
rozhodnutie vo veci. V danej veci súd prvého stupňa mohol a mal rozhodnúť o práve na úhradu
zmenkovej sumy  a jej príslušenstva len z predloženej zmenky. Z uskutočnených prednesov sporových
strán počas písomnej fázy konania (koncentračná zásada podľa čl. 5 Nariadenia)                      a
vykonaného dokazovania vedeného na základe návrhov sporových strán, nevyplynula potreba vykonať
ďalšie nenavrhnuté dôkazy. Žalovaná mohla na základe čl. 5 ods.3 a 6 Nariadenia vzniesť námietky
voči zmenke, ak však tak neurobila, musia byť akékoľvek iné námietky odmietnuté, a to z dôvodu
uplatnenia koncentračnej zásady konštruovanej Nariadením. Súd samotný nie je legitimizovaný na
to, aby postupom podľa § 120 ods.1 veta prvá O.s.p. vznášal námietky voči zmenke za žalovanú.
Ak tak súd učinil, ide o porušenie princípu kontradiktórnosti súdneho konania a rovnosti účastníkov
konania  ako súčasti práva na spravodlivé súdne konanie. Súd z vlastnej iniciatívy, bez návrhu žalovanej
vykonal dokazovanie, ktoré údajne preukázalo charakter žalovanej ako spotrebiteľa. Žalovaná sa tejto
obrany nedovolávala, pohľadávku žalobcu nerozporovala, svojim konaním ju prakticky uznala. Súd sám
iniciatívne rozširoval okruh dokazovaných skutočností  v tom smere, aby získal pre žalovanú dostatočný
podklad pre zamietnutie návrhu. Takéto správanie súdu je           v právnom štáte neprijateľné a
predstavuje výrazný zásah do práva na spravodlivý súdny proces garantované podľa čl. 46 ods.1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru                 o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Žalobca
v odvolaní tvrdil, že je majiteľom zmenky na základe indosamentu a nie je účastníkom akéhokoľvek
spotrebiteľského vzťahu, pričom ide o zmenku platnú, ktorá je abstraktným samostatným záväzkom
neakcesorickej povahy a nie je možné ju spájať ani podmieňovať inými okolnosťami než tými, ktoré sú
uvedené na zmenke. Súd prvého stupňa sa aplikáciou príslušných ustanovení o zmenke upravených
v zákone č. 191/1950 Sb. vôbec nezaoberal a ignoroval predmet sporu, predovšetkým § 17 zák. č.
191/1950 Zb., z ktorého vyplýva, že žalovaná vo všeobecnosti nie je oprávnená vznášať tzv. kauzálne
námietky voči majiteľovi zmenky, ktoré vyplývajú z jej vzťahov s pôvodným majiteľom zmenky. Ak tak v
sporovom konaní nemôže robiť žalovaná, tým menej tak môže robiť sám súd. Súd porušil poučovaciu
povinnosť prekročením ustanovenia § 5 ods. 1 O.s.p., porušil ustanovenia o vykonávaní jednotlivých
dôkazných prostriedkov, prihliadol na skutočnosti a dôkazy, na ktoré nebolo možné prihliadnuť, pretože
nemali byť v sporovom konaní vedenom podľa Nariadenia č. 861/2007 vykonané bez návrhu. Súd prvého
stupňa vyhodnotil zmenku ako neplatný právny úkon. Tento záver súdu vychádza však len z kauzálnych
námietok, ktoré nikto v konaní nevzniesol. Kauzálne námietky sú po indosovaní v zásade neprípustné.
Napadnuté rozhodnutie je prekvapivým rozhodnutím, čo predstavuje odňatie možnosti konať pred
súdom.  V súvislosti so záverom súdu prvého stupňa o tom, že dohoda o vyplňovacom práve blanko
zmenky by mala predstavovať neprijateľnú zmluvné podmienku, poukázal žalobca na zákon č. 258/2001
Z.z., ktorý pripúšťal zabezpečenie nárokov zo spotrebiteľského úveru zmenkou. Limitovaná bola len
výška zabezpečenia vo vzťahu k aktuálnej výške dlhu v čase jej vyplnenia. Podľa zákona sú prípustné
akékoľvek zmenky, doložky a blanko zmenky s úpravou vyplnenia zmenky v dohode o vyplňovacom
práve. Z formulácie § 4 ods. 6 zákona vyplýva, že dohoda o vyplňovacom práve nemohla byť neplatná
a nemohla byť neprijateľnou podmienkou ani v prostredí spotrebiteľských úverov. V odvolaní žalobca
poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 22.10.2008, sp.zn. 5Obo 3/2008,
rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 22.8.2002, sp.zn. 25Cdo 1839/2000, uznesenie
Krajského súdu v Prešove zo dňa 5.9.2013 sp.zn. 10Co/79/2013, uznesenie Krajského súdu v Banskej
Bystrici zo dňa 21.11.2013, sp.zn. 43CoZm/10/2013, uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa
13.6.2014, sp.zn. 4CoZm/3/2014. Navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil
tak, že žalobe vyhovie v celom rozsahu  a žalobcovi prizná právo na náhradu trov odvolacieho konania,
ktoré v odvolaní vyčíslil.



11. K doručenému odvolaniu žalobcu sa žalovaná nevyjadrila.

12. Písomným podaním, ktoré došlo súdu prvého stupňa dňa 23.12.2015, zobral žalobca žalobu v časti
o zaplatenie zmenkového úroku vo výške 0,19 % denne zo zmenkovej sumy z uplatneného zmenkového
úroku vo výške 0,25 % denne zo zmenkovej sumy žalobu späť. Z dôvodu späťvzatia žalobca žiada, aby
súd priznal zmenkový úrok len v časti 0,06 % denne zo zmenkovej sumy.

13. Žalovaná prevzala čiastočné späťvzatie žaloby žalobcom, na ktoré nereagovala.

14. Od 1. júla 2016  nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len
C.s.p.), ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. O.s.p. v znení neskorších predpisov.

15. Podľa § 370  ods. 1 C.s.p. ak je žaloba  vzatá späť po rozhodnutí súdu prvej inštancie, ale skôr,
ako rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia. Podľa ods.
2 tohto ustanovenia súd späťvzatie nepripustí, ak s tým protistrana z vážnych dôvodov nesúhlasí. Ak
späťvzatie žaloby pripustí, odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie  a konanie zastaví. Podľa
ods. 3 tohto ustanovenia ak je žaloba vzatá späť  sčasti, použijú sa  ustanovenia predchádzajúcich
odsekov primerane.

16. Podľa § 370 ods. 2 C.s.p. súd späťvzatie  nepripustí, ak  s tým protistrana z vážnych dôvodov
nesúhlasí.  Pretože  žalovaná  nevyslovila nesúhlas s čiastočným späťvzatím žaloby, odvolací súd na
základe procesného úkonu žalobcu, ktorým vzal žalobu čiastočne  späť, konštatoval  bez nariadenia
odvolacieho pojednávania  postupom podľa § 385 ods. 1 C.s.p., že boli splnené podmienky pre aplikáciu
ustanovenia § 370 C.s.p. ods. 1, 2 a 3. Odvolací súd  pripustil čiastočné späťvzatie žaloby, rozsudok
súdu prvej inštancie v tejto časti  zrušil            a konanie zastavil.

17. Odvolací súd preskúmal vec v zostávajúcej časti  na v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a §
380 ods. 1, 2 C.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok  súdu prvej inštancie vo zvyšnej časti  je
potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 C.s.p.  potvrdiť. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p., keď v danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo
doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.

18. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je  ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom jeho účinnosti.

19. Podľa § 470 ods. 2 C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

20. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie  vykonal dokazovanie
dostatočným spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi účastníkov konania, dôkazy
vyhodnotil v súlade so zásadami podľa § 191 C.s.p. a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny
právny záver, keď s poukazom na ním citované ustanovenia Občianskeho zákonníka, Obchodného
zákonníka, zákona o spotrebiteľských úveroch a zákona zmenkového a šekového žalobu zamietol a
žalovanej  ako úspešnej strane sporu náhradu trov konania potrebných  na  účelné  uplatňovanie a
bránenie práva nepriznal. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie podrobne a presvedčivo odôvodnil v
súlade s požiadavkami § 220 ods. 2 C.s.p. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť jeho dôvodov, na ktoré v podrobnostiach odkazuje (§
387 ods. 2 C.s.p.).

21. Žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie namietal, že súd prvej inštancie vykonal
nikým nenavrhnuté dokazovanie, svojvoľne rozšíril rozsah dokazovania, a najmä neumožnil účastníkom
konania vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu (koncentračná zásada v zmysle čl. 5 Nariadenia).
Poukázal na to, že súd samotný nie je legitimizovaný vznášať za žalovanú námietky voči zmenke,
pretože tým porušil princíp kontradiktórnosti konania a rovnosti strán sporu ako súčasti práva na
spravodlivý proces.



22. Kľúčovými cieľmi európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu stanovenými v článku 1
nariadenia sú  zrýchlenie, zjednodušenie konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu v cezhraničných
sporoch v rámci Európskej únie a zníženie nákladov, čím sa zjednoduší prístup k spravodlivosti.  Pri
plnení týchto cieľov majú súdy kľúčovú úlohu iniciovať kontroly a určovať postup, ktorý treba v rámci
európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu dodržiavať, ako aj  primeraným spôsobom
uplatňovať vnútroštátne procesné právo, čo vyplýva z článku 19 Nariadenia. V zmysle bodu 9 preambuly
Nariadenia by mal súd rešpektovať právo na spravodlivý proces a zásadu kontradiktórneho procesu
najmä pri rozhodovaní  o potrebe ústneho pojednávania, o dôkazných prostriedkoch  a rozsahu, v akom
sa vykonávajú dôkazy.

23. Povinnosť súdu kontrolovať a určovať postup v rámci európskeho konania vo veciach s nízkou
hodnotou sporu sa  posilňuje v zmysle článku 12 ods. 2 Nariadenia, ktorým sa súdu ukladá aj
povinnosť podporovať strany sporu, pokiaľ ide o procesnoprávne veci, a to poskytovaním informácií
o procesnoprávnych otázkach, pričom z odôvodnenia  čl. 9 vyplýva, že súd musí v záujme
zabezpečenia spravodlivosti konania voči obidvom stranám sporu postupovať rovnakým spôsobom.
Povinnosť informovať strany o procesnoprávnych otázkach si súd môže v závislosti od vnútroštátnych
postupov plniť rôznym spôsobom. Dá sa jej vyhovieť napríklad ústne počas súdneho procesu alebo
prostredníctvom elektronickej komunikácie, ako je elektronická pošta alebo telekonferencia, prípadne
inými spôsobmi, ktoré sú povolené v zmysle vnútroštátneho práva.

24. Jedna zo zásadných odvolacích námietok žalobcu spočívala v tom, že žalovaná sa v konaní
žiadnej obrany  nedovolávala, námietky voči zmenke  nevzniesla,  a preto mal súd prvej inštancie
vo veci rozhodnúť vyhovujúcim rozhodnutím. Tento názor je však nesprávny. Článok 4 Nariadenia
upravuje  zjednodušený, a v zásade písomný spôsob vedenia konania s nízkou hodnotou sporu a
môže vzbudiť dojem, že súd nemá k dispozícii iné dôkazné prostriedky než v ňom uvedené, a  nemá
v zásade možnosť oboznámiť sa s inými písomnými dôkazmi, napr. so spotrebiteľskou zmluvou.
Podľa názoru odvolacieho súdu nebolo však cieľom Nariadenia obmedziť sudcov pri zadovážení si
dôkazov potrebných pre rozhodnutie veci, ale umožniť im využívanie technických a iných prostriedkov
v záujme toho, aby dokazovanie prebehlo čo najjednoduchším a najmenej zaťažujúcim spôsobom
( čl. 9 ods. 3 Nariadenia). Z článkov 8 a 9 Nariadenia jednoznačne vyplýva, že aj v konaniach s
nízkou hodnotou sporu je zachovaná možnosť sudcu vykonať  potrebné dokazovanie a napr. aj nariadiť
ústne pojednávanie, ak to považuje za potrebné. Aj napriek zjednodušenej forme tohto druhu konania
považoval odvolací súd postup súdu prvej inštancie za správny, pričom súd prvej inštancie rešpektoval
ustálenú judikatúru Súdneho dvora, v zmysle ktorej je súd  povinný ex offo prihliadať na nekalosť
zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách.  Aj keď súčasné procesné predpisy vo všeobecnosti
prenechávajú do značnej miery smerovanie konania v dispozícii strany sporu (zvyšujúci sa dôraz na
dispozitívnosť                       a kontradiktórnosť konania), nemožno pripustiť, aby sa súdy (sudcovia)
dostali do postavenia, aby len automaticky vytvárali  exekučné tituly vychádzajúce iba z formálnych
náležitostí podkladov rozhodnutia. Takýto prístup by bol v rozpore so s § 2 ods. 2 zákona č. 385/2000
Z.z., v ktorom je zakotvené právo aj povinnosť sudcov byť pri výkone svojej funkcie nezávislý, zákony
a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladať podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia;
rozhodovať nestranne a spravodlivo. Preto, v akokoľvek formalizovanom procesnom postupe musí súd
dbať, aby neprestal byť orgánom ochrany práv. Ani náležitý procesný postup tak nemôže viesť k vydaniu
rozhodnutia, ktoré by učinilo vykonateľným nárok založený na takých excesoch, ako je zjavná absolútna
neplatnosť právneho úkonu, zneužitie práva, šikanózny výkon práva a podobne. To neznamená, že
by zodpovednosť za výsledok sporu nemala byť zásadne na strane sporu a ani to, že by súd mal
nahrádzať jeho pasivitu.  Je však potrebné vnímať hranicu, po ktorú môže byť nepriaznivý výsledok
sporu odôvodniteľný prístupom účastníka k uplatneniu jeho práv v konaní, ale za ktorou je súd povinný
zamedziť tomu, aby svojou autoritou aproboval nežiaduce použitie práva. Práve takéto postavenie
súdu je nevyhnutným atribútom právneho štátu a spravidla je vyjadrené v procesných ustanoveniach
predpisov stanovujúcich ich základné princípy vychádzajúce z hodnotových základov spoločnosti. V
prípade Nariadenia je to jednoduchý odkaz na spravodlivosť ako vodiaci princíp, na ktorý priamo
odkazuje v bode 1 preambuly. Nebolo by možné považovať za spravodlivé také rozhodnutie, ktoré by
súd vydal napriek závažným principiálnym pochybnostiam o dôvodnosti uplatneného nároku iba preto,
že bol dodržaný procesný postup, ktorý sám o sebe dovoľuje uplatnenému nároku vyhovieť. Vzhľadom
na to bol súd prvej inštancie  aj v procese podľa Nariadenia oprávnený rozhodnúť inak ako vyhovením
návrhu (a to aj za situácie, že by  žalovaný v žalobnej odpovedi  nárok prípadne akceptoval),  a  bol



oprávnený aj na vykonanie dôkazov, ktoré strany sporu nenavrhli, pretože boli nevyhnutné pre také
rozhodnutie vo veci, ktoré zabránilo aprobovaniu zjavne neprimeraného použitia zmenky.

25. Žalobou v predpísanej podobe (tlačivo A) podanou podľa článku 4 ods. 1 Nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou
hodnotu sporu, sa žalobca proti žalovanej domáhal zaplatenia zmenkovej sumy s príslušenstvom,
zaplatenia  zmenkovej odmeny a náhrady trov konania. Podľa článku 5 ods. 1 Nariadenia má konanie
vo veciach s nízkou hodnotou sporu písomnú formu. Súd nariadi ústne pojednávanie iba vtedy, ak to
považuje za potrebné alebo ak to navrhnú strany sporu, príp. niektorá z nich. V súlade s článkom 19
Nariadenia ak Nariadenie neustanovuje inak, európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu sa
riadi slovenským procesným právom. Procesný postup súdu je upravený v článku 5 ods. 2 - 7, článku
6, 7, 8, 9, článku 12 ods. 2 Nariadenia, v ostatnom sa tento postup riadi Civilným sporovým poriadkom.

26. Odvolací súd v konaní nezistil, že pred súdom prvej inštancie došlo k vadám                v postupe
súdu podľa čl. 7 ods. 1 Nariadenia pri posudzovaní procesných otázok v priebehu konania. Podľa čl.
5 ods. 2, 3 Nariadenia vyzval súd  žalovanú  tlačivom C na odpoveď, ktoré prevzala žalovaná dňa
26.7.2013. Žalovaná na doručené tlačivo na odpoveď nereagovala. Po zadovážení zmluvy o úvere a
všeobecných podmienok poskytnutia úveru súd prvej inštancie tieto listiny zaslal stranám sporu s tým,
že súd vykoná dôkaz ich oboznámením. Právny zástupca žalobca prevzal oznámenie a listiny dňa
23.10.2013 a žalovaná dňa 23.10.2013. Opätovne doručované listiny prevzal právny zástupca žalobcu
dňa 12.10.2015 a žalovaná dňa 12.10.2015 spolu s poučením podľa § 115a O.s.p. a podľa § 120 O.s.p.
a umožnil stranám sporu sa k listinám vyjadriť v lehote 10 dní od ich doručenia. Pripojením listín bez
návrhu strán sporu, vykonal súd prvej inštancie skutkové zistenia, ktoré posúdil ako právne významné
pre rozhodnutie o uplatnenom nároku a následne vo veci verejne vyhlásil rozsudok.

27. Preskúmaním obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že žalobca mal objektívnu možnosť vyjadriť
sa ku všetkým skutočnostiam a dôkazom vrátane tých, ktoré súd prvej inštancie  pripojil do spisu bez
návrhu strán sporu. Súd prvej inštancie mal  možnosť vykonať aj iné dôkazy ako tie, ktoré navrhli
strany sporu,  za účelom zistenia skutkového stavu, zvlášť za situácie aká v tomto spore nastala. Išlo
o prelomenie zásady formálnej pravdy v sporovom konaní. Tento postup je výnimočný, ale je možné
ho využiť vtedy, keď je vykonanie nenavrhnutých dôkazov nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd
prvej inštancie  mal zo žalobcom predloženej vlastnej zmenky preukázané, že pôvodným majiteľom
zmenky bola spoločnosť POHOTOVOSŤ s.r.o., na rad ktorej vystavila dňa 12.3.2010  žalovaná zmenku,
na líci ktorej sa nachádza číslo zmluvy XXXXXXXXXX.  Práve tieto skutočnosti boli podkladom pre
postup súdu prvej inštancie, pretože vznikli pochybnosti, či zmenka vystavená žalovanou má alebo nemá
zabezpečovací charakter, či zabezpečovala alebo nezabezpečovala plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy,
prípadne i zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

28. V prospech správnosti takéhoto postupu súdu prvej inštancie svedčí aj to, že bol v súlade s
následným stanoviskom  spoločného zasadnutia občianskoprávneho a obchodného kolégia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 20.10.2015, podľa ktorého, v prípade, ak z akýchkoľvek okolností
prejednávanej veci vyplynie konajúcemu súdu súvislosť                s nekalou povahou či
neprípustnosťou uplatneného nároku, je tento ex offo  povinný zabezpečiť prieskum nároku  v intenciách
možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom má uplatnený nárok základ. Ak je vystaviteľom zmenky
spotrebiteľ, je možné túto skúmať až po úroveň dohody o vyplňovacom práve, aplikujúc právnu úpravu
platnú a účinnú v čase, kedy bola zmenka vystavená.

29. Úlohou  súdov členských štátov Európskej únie (ďalej len „vnútroštátny súd“) je uplatňovať popri
vnútroštátnom práve aj právo Spoločenstva (komunitárne právo), ktoré sa musí v členských  štátoch
Európskej únie uplatňovať jednotne. Právo  Spoločenstva má tú  zvláštnosť, že mení právomoci
vnútroštátneho súdu  v jeho vzťahu k zákonom.

30. Rozsudok  Súdneho dvora Európskych spoločenstiev (ďalej len  „Súdny dvor“) vo veci  Simmeathal
II (29.3.1978, 106/77)  pomenoval  úlohu vnútroštátneho súdu: „Každý vnútroštátny súd je v medziach
svojej  právomoci povinný v úplnosti používať komunitárne právo a chrániť práva, ktoré z tohto  právneho
systému vznikajú  jednotlivcom“.  Podľa názoru Súdneho dvora by účinnosť komunitárneho práva bola
„oslabená\", keby vnútroštátnym súdom bolo bránené záväzne používať komunitárne právo v súlade
s rozhodnutím, či  ustálenou  judikatúrou Súdneho dvora. V tomto kontexte je potom možné považovať



vnútroštátny súd za „všeobecný komunitárny súd“, ktorý plní dvojitú úlohu; úlohu  súdu členského štátu
a súdu Spoločenstva.

31. Vnútroštátny súd je pri použití vnútroštátneho práva, a najmä ustanovení právnej úpravy osobitne
prijatej za účelom splnenia požiadaviek smernice, povinný vykladať vnútroštátne právo v čo najširšom
možnom rozsahu v zmysle znenia a cieľa príslušnej smernice, aby dosiahol výsledok stanovený touto
smernicou  a dosiahol tak súlad s článkom 249  tretím odsekom ZES (Zmluva o založení Európskeho
spoločenstva).

32. Predovšetkým platí, že pokiaľ ide o spotrebiteľskú zmluvu (napr. aj zmluvu
o spotrebiteľskom úvere), nemožno  posudzovať práva a povinnosti z tejto zmluvy oddelene od použitých
zabezpečovacích inštitútov (dohody o zrážkach zo mzdy, zmluvnej pokuty
a vystavenie zmenky). Aj zabezpečenie spotrebiteľskej zmluvy podlieha režimu ochrany spotrebiteľa vo
forme súdnej kontroly, či  zmluvné dojednania, vrátane akcesorických, neobsahujú nekalé podmienky v
neprospech spotrebiteľa. V zmysle  článku 6 smernice 93/13/EHS, súd aj bez návrhu  skúma  nekalú
povahu podmienky v spotrebiteľskej  zmluve, čím  sa má zabrániť tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol
viazaný nekalou podmienkou. Zároveň sa tým sleduje dosiahnutie cieľa v článku 7 uvedenej smernice,
pretože takéto  skúmanie môže  mať  odradzujúci účinok  smerujúci k ukončeniu  používania nekalých
podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov,  alebo dodávateľov.

33. Ak by vnútroštátne právo  (prípadne jeho  výklad v súdnej praxi)  umožňovalo  veriteľovi obísť takéto
preskúmanie prostredníctvom zmenky, išlo  by o pozbavenie užitočného účinku smernice 93/13/EHS
(effet utilé). Z hľadiska práva Európskej únie platí pre členské štáty povinnosť prijať všetky potrebné
opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy na dosiahnutie výsledku stanoveného smernicou.

34. Ochrana spotrebiteľa ako povinnosť súdu vyplýva nielen z predpisov hmotného práva, ale aj z práva
Európskej únie. Ak  zmenka vznikla na zabezpečenie splnenia dlhu zo spotrebiteľskej zmluvy, ide o
spotrebiteľskú zmenku, v rámci ktorej  existujú  odlišnosti oproti zmenke z iného právneho vzťahu.
Jednou z odlišnosti spotrebiteľskej zmenky je zohľadnenie kauzy právneho vzťahu, z ktorého zmenka
vznikla. Ďalšou odlišnosťou spotrebiteľskej zmluvy  je ex offo súdna kontrola neprijateľnosti podmienok
zmluvy, z ktorej zmenka vznikla a zmluvných podmienok jej vyplnenia. To platí aj v právnych veciach
podľa Nariadenia, v ktorých má žalovaný postavenie spotrebiteľa. Súdny dvor vo viacerých rozsudkoch
týkajúcich sa smernice 93/13/EHS  (C-240-244/98, Oceano Grupo Editorial,       C-243/08, Pannon
GSM) vyslovil, že národný súd musí mať možnosť skúmať neprijateľné podmienky v spotrebiteľských
zmluvách ex offo, neskôr (C-137/08, VB Pénzügyi Lízing) dokonca vyslovil, že ich musí skúmať ex offo
a (C-618/10, Banco Espanol de Credito), že odporuje európskemu právu, ak ich súd nemôže skúmať
a limine (t.j. ak ich môže skúmať len ex post). V takých prípadoch musí národný súd vykladať národné
procesné i hmotné právo konformne s právom Európskej únie. Z ustanovenia § 17 zákona č. 191/150 Zb.
nevyplýva zákaz skúmania kauzálnych námietok ex offo. Nariadenie neobsahuje žiadne ustanovenie,
ktoré by zakazovalo alebo neumožňovalo súdu skúmať kauzálne vzťahy, na ktorých zabezpečenie
bola vystavený zmenka. Čl. 7 ods. 3 Nariadenia stanovuje, že súd v prípade pasivity žalovanej len
„vydá rozsudok“, nestanovuje, že súd žalobe musí vyhovieť.  Odvolací súd je toho názoru, že v danom
prípade súdu prvej inštancie nič nebránilo, aby z úradnej povinnosti skúmal, či základom zmenky je
spotrebiteľská zmluva a či táto zmluva neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky. Pripojením zmluvy o
úvere a všeobecných podmienok poskytnutia úveru súd prvej inštancie neporušil koncentračnú zásadu a
tým, že stranám sporu zaslal pripojené listiny, s obsahom ktorých sa oboznámil a tieto posúdil ako dôkazy
na zistenie skutkového stavu, neporušil ani princíp kontradiktórnosti súdneho procesu ani rovnosť strán
sporu.

35. Vychádzajúc z judikatúry Súdneho dvora, ktorý vo viacerých rozhodnutiach poukázal na to, že
spotrebiteľ sa či už z dôvodu nevýhodnej vyjednávacej pozície alebo z dôvodu neinformovanosti
dostáva do nevýhodnejšieho postavenia a túto nerovnováhu môže súd odstrániť ex offo zbavením
účinku nečestných zmluvných podmienok (porov. Océano Gruppo editoriale spojené prípady C-240
až C-244/98). Súdny dvor zároveň judikoval, že existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že
priemerný spotrebiteľ nedokáže poukázať na nekalú povahu zmluvnej podmienky (spojené prípady
C-240 až C-244/98). Vyhodnotenie zmluvnej podmienky ako nečestnej nie je jednoduchá záležitosť.
Smernica  indikatívnym spôsobom vypočítava, čo všetko sa má pritom zohľadniť (posúdenie zmyslu
posudzovanej klauzuly, posúdenie ostatných zmluvných podmienok, ich porovnanie s ostatnými



zmluvami, vyhodnotenie všetkých okolnosti prípadu a iných; čl.4 ods.1 smernice). Súdny dvor  stanovil
jasnú požiadavku na ochranu pred nečestnými klauzulami pri  štandardných produktoch obdobne,  ako
vyžadujú vnútroštátne pravidla verejného poriadku, teda vždy za každých okolností (porov. C-76/10
POHOTOVOSŤ/Korčkovská, bod 50,51).

36. Proces podľa Nariadenia  nie je vylúčený z pôsobnosti judikátov Súdneho dvora  a ex offo súdnej
kontroly neprijateľnosti zmluvných podmienok.  Zmenka je náročná na formality a aj v zmenkových
právnych sporoch je dôležité zaoberať sa ex offo neprijateľnosťou zmluvných  podmienok zmluvy, ktorú
zmenka zabezpečuje.

37. Žalobca, ktorý sa stal majiteľom niekoľko tisíc zmeniek indosamentom od spoločnosti
POHOTOVOSŤ s.r.o., si musel byť vedomý, že v skutočnosti ide o zmenkových dlžníkov ako
spotrebiteľov, na ktorých dopadá osobitná ochrana (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka) a ktorých
postavenie nie je možné nijako zhoršovať oproti postaveniu, ktoré garantuje Občiansky zákonník (§ 54
ods.1). Zmenky indosované na žalobcu majú priamy odkaz na zmluvy o úvere.

38. Odvolací súd preto konštatuje, že súd prvej inštancie postupoval v súlade s hmotným právom, keď
riešil kauzu zmenky a zmluvu o úvere posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu, zmluvu o spotrebiteľskom
úvere, obsahujúcu neprijateľné zmluvné podmienky a dospel k záveru o absolútnej neplatnosti uvedenej
zmluvy o úvere v zmysle § 39 Obč. zákonníka. Odvolací súd  je toho názoru, že pôvodnému majiteľovi
zmenky - remitentovi, nevzniklo právo zmenku vyplniť pre absolútnu neplatnosť dohody o vyplňovacom
práve, ani zmenku vystavenú žalovanou prijať. Žalobcovi zo zmenky nevzniklo právo na žiadne plnenie.
Žalobca, ktorý  nadobudol zmenku rubopisom  na škodu dlžníka, sa nemôže úspešne domáhať plnenia
titulom zmenky prijatej a vyplnenej v rozpore s hmotným právom, pretože ide o výkon práva, ktorý
nepožíva právnu ochranu ako konanie v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1  Občianskeho
zákonníka. Na tomto právnom posúdení nič nemení čiastočné späťvzatie žaloby.

39. Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie  aj v časti výroku
o náhrade trov konania vychádzajúc zo zásady zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu) a miery
úspechu, ktorá sa zisťuje tak u žalobcu  ako aj u žalovanej. Miera úspechu vo veci závisí od vzťahu
meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu.  Keďže žalovaná si pred súdom prvej inštancie náhradu
trov konania neuplatnila a tieto jej ani nevznikli, súd prvej inštancie žalovanej náhradu trov konania
správne nepriznal.

40. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne
správne podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. účinného od 1.7.2016  vo zvyšnej časti potvrdil.

41. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p.   v spojení s §
255 ods. 1 C.s.p. Keďže úspešnej  žalovanej  trovy odvolacieho konania nevznikli, odvolací súd náhradu
trov odvolacieho konania žalovanej nepriznal.

42. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule     (§ 393 ods.
2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti  tomuto rozsudku  odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.)



-    dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.)
-    dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané
(§ 424 C.s.p.)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 C.s.p.)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 C.s.p.)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
C.s.p.). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "6Cb/75/2013", "guid": "b952391c-c5a7-43dc-9ce3-2aa4eb62e2af:888bc4fb-f40c-48da-8e2d-f1d5314d29d7", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "8f41a847-66a3-4c1b-82a8-35a01f94392a:8666e572-d28b-4658-9cd0-5836d2690d47", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2013:5711212272.1", "spisova_znacka": "10Co/79/2013", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 10Co/79/2013 z 30. 10. 2013", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2013-10-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2013:5711212272.1"}, {"guid": "acc05077-b973-4d0b-a7e5-02fe368bf71c:d619053d-ebd9-4120-b729-a32e4cc3659e", "ecli": null, "spisova_znacka": "6Cb/75/2013", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Partizánske sp. zn. 6Cb/75/2013 z 19. 5. 2014", "sud": "Okresný súd Partizánske", "datum_vydania": "2014-05-19", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/acc05077-b973-4d0b-a7e5-02fe368bf71c:d619053d-ebd9-4120-b729-a32e4cc3659e"}], "citovane_v": []}