Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžo/114/2015 z 22. 6. 2016
Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 22. júna 2016, sp. zn. 8Sžo/114/2015, ECLI:SK:NSSR:2016:2014200376.1
Najvyšší súd | 8Sžo/114/2015 | ECLI:SK:NSSR:2016:2014200376.1 | 2016-06-22 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Ostatné
Citované ustanovenia: zákon č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon)
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/274596c1-18c1-4e67-b53b-64aaecc60624
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:2014200376.1

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Sžo/114/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2014200376
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Melicher
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:2014200376.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Petra Melichera a členov
senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej a JUDr. Eleny Kováčovej v právnej veci žalobcu: G. N., bytom L. XXXX/
X, Y., zastúpeného Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Hlavná 31, Trnava, proti
žalovanému: Okresný úrad Trnava, odbor výstavby a bytovej politiky, so sídlom Kollárova 8, Trnava, za
účasti: 1/ Ing. W. O., a 2/ Mgr. L. O., obaja bytom V., o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.
V/OU-TT-OVBP2-2014/00370/Gi zo dňa 22. apríla 2014, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského
súdu v Trnave č. k. 14S/89/2014-79 zo dňa 16. apríla 2015, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 14S/89/2014-79 zo dňa 16.
apríla 2015   p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania   n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Trnave podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
len „OSP") zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. V/OU-TT-
OVBP2-2014/00370/Gi zo dňa 22. apríla 2014, ktorým bolo zamietnuté odvolanie žalobcu a potvrdené
rozhodnutie stavebného úradu - mesta Leopoldov č. 559/20136-IB zo dňa 30. januára 2014, opravené
listom č. 559/2013-IB zo dňa 18. februára 2013, ktorým správny orgán prvého stupňa podľa § 39a a
66 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku v znení neskorších predpisov
(ďalej len „stavebný zákon") povolil v spojenom územnom a stavebnom konaní stavbu „Rodinný dom"
na pozemkoch parc. č. XXX/X a XXX/X v kat. ú. Y. pre stavebníkov Ing. W. O. a manželku L. O..

O náhrade trov konania rozhodol tak, že žalobcovi, rovnako ako účastníkom konania 1. a 2. nárok na
náhradu trov konania nepriznal.

V odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd prvého stupňa vyslovil, že pokiaľ ide o námietku
nesprávneho umiestnenia stavby na pozemku, stotožnil sa s argumentáciou žalovaného v odôvodnení
preskúmavaného rozhodnutia, resp. v písomnom vyjadrení, podľa ktorej susedná stavba (parc. č. XXX/
XX) má nulovú odstupovú vzdialenosť, je bez požiarne otvorených plôch a ostatné susedné stavby majú
odstupovú vzdialenosť zo strany posudzovanej stavby menšiu ako je skutočná vzdialenosť medzi tými
stavbami a posudzovanou stavbou. Z hľadiska požiarnej bezpečnosti stavby odstupové vzdialenosti
povoľovaného rodinného domu vyhovujú, umiestnenie stavby je v súlade s projektovou dokumentáciou,
pričom by nebolo spravodlivé požadovať od stavebníka, aby svoju stavbu umiestnil  ďalej od hranice
pozemku, keďže aj samotný žalobca má umiestnený dom na hranici pozemku a už toto riešenie
znevýhodňovalo stavebníkov, ktorí museli pri umiestňovaní stavby svojho rodinného domu riešiť aj
túto skutočnosť, s prihliadnutím na odstupové vzdialenosti svojho domu od stavieb žalobcu, resp.



susedov. Vo vzťahu k argumentácii žalobcu, že pozemok stavebníkov je cca 900 m2, pričom zastavaná
plocha predstavuje len 300 m2 a teda veľkosť pozemku umožňuje umiestnenie stavby rodinného
domu stavebníkov aj iným spôsobom, súd prvého stupňa uviedol, že túto nepovažuje za relevantnú
s poukazom na urbanistický a architektonický charakter prostredia, do ktorého je stavba stavebníkov
povolená.

Ohľadom námietky nesprávneho právneho posúdenia veci, spočívajúcej najmä v tom, že stavba nespĺňa
podmienky stanovené v § 6 vyhlášky Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky č. 532/2002
Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o všeobecných technických požiadavkách na výstavbu a
o všeobecných technických požiadavkách na stavby užívané osobami s obmedzenou schopnosťou
pohybu a orientácie (ďalej len „vyhláška č. 532/2002 Z. z."), dospel krajský súd k záveru, že správne
orgány pri riešení otázky umiestnenia stavby aplikovali § 6 ods. 4, 5 vyhlášky č. 532/2002 Z. z., keď
vychádzali zo stiesnených podmienok, ktoré špecifikovali v závislosti na vyhodnotení danosti konkrétnej
lokality a vlastnosti stavebného pozemku. Uviedol, že stiesnené pomery vyplývali z nevhodnej polohy
pozemku, jeho tvaru a už existujúcej okolitej zástavby. Doplnil, že podľa § 6 ods. 4 vyhlášky č. 532/2002
Z. z. možno znížiť vzdialenosti priľahlých stien rodinných domov až na 4 m s vylúčením umiestnenia
okien obytných miestností v častiach týchto stien. Nakoľko z hľadiska zatienenia sa podľa príslušnej STN
posudzujú iba obytné miestnosti rodinných domov, čo v danej situácii nebolo zistené, konštatoval, že
nebolo potrebné v tomto prípade zabezpečovať svetlo-technické posúdenie. Vyslovil, že k umiestneniu
stavby došlo v danom prípade v súlade s § 6 ods. 5 vyhlášky č. 532/2002 Z. z., keď došlo k zníženiu
odstupových vzdialeností pri dodržiavaní potrebných výpočtov a meraní. Dodal, že z praxe v oblasti
uplatnenia tohto ustanovenia je zrejmé, že zákonodarca mal na mysli najmä merania a hľadiská v
súvislosti so zabezpečením požiarnej bezpečnosti resp. z meraní a stanovísk dotknutých orgánov štátnej
správy, ak to tieto v rámci stavebného konania navrhujú.

Ďalej uviedol, že v intenciách § 6 ods. 5 vyhlášky č. 532/2002 Z. z. je potrebné pri navrhovaných
riešeniach posudzovať splnenie požiadaviek na vzájomné vzdialenosti, ktoré sú vymedzené v ods. 1
striktne na podklade potrebných výpočtov a meraní. Pri splnení týchto podmienok je v odôvodnených
prípadoch možné pripustiť aj umiestnenie okien obytných miestností v protiľahlých stenách rodinných
domov pri nedodržaní odstupových vzdialeností určených v § 6 ods. 3 a 4 vyhlášky č. 532/2002 Z. z., o čo
však nejde v danom prípade. Ide o výnimočné prípady, ktoré vyžadujú osobitný prístup. Najčastejšie ide
o umiestňovanie stavby v podmienkach s obmedzeniami vyplývajúcimi z danosti stavebného pozemku,
napr. v stavebných medzerách existujúcej stavby, čo je v podstate prípad stavebníkov manželov
O.. V uvedených prípadoch vyhláška č. 532/2002 Z. z. pripúšťa aj odlišné riešenia, s podmienkou
individuálneho komplexného hodnotenia, vrátane potrených výpočtov a meraní. Môže pritom ísť o
posúdenie osvetlenia a preslnenia obytných priestorov, posúdenie z hľadiska požiarnej ochrany (najmä
obmedzenia šírenia požiaru na susedné stavby - výpočet sálania a pod.), posúdenie hluku, zápachu,
prašnosti a pod. Určenie potreby meraní a výpočtov závisí najmä od stanovísk príslušných dotknutých
orgánov štátnej správy, ktoré chránia verejné záujmy v zmysle osobitných predpisov. Doplnil, že v súlade
so zásadou správneho konania, podľa ktorej rozhodnutie musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu
veci je potrebné v intenciách § 37 ods. 3 a § 62 ods. 3 stavebného zákona zabezpečiť stanoviská
príslušných orgánov štátnej správy, pričom je v právomoci stavebného úradu posúdiť rozsah a spôsob
zisťovania podkladov v súlade s § 32 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny
poriadok).

Rovnako tak dospel k záveru, že v danom prípade nebolo potrebné na podklade vyjadrení dotknutých
orgánov ako aj v súvislosti s námietkami žalobcu vykonávať merania a výpočty iného charakteru,
než tie ktoré boli vykonané a to v technickej správe riešenia protipožiarnej bezpečnosti stavby
podanej špecialistom požiarnej obrany W. K.. V tejto technickej správe sa odborník v oblasti
protipožiarnej bezpečnosti zaoberal všetkými podstatnými skutočnosťami na stanovenie umiestnenia
stavby stavebníkov tak, aby nedošlo pri stavbe rodinného domu stavebníkov k tomu, aby táto zasahovala
do požiarne nebezpečných priestorov. Stotožnil sa so záverom žalovaného, že pokiaľ ide o ďalšie
merania, najmä v súvislosti so svetlo-technickým posúdením, merania a výpočty v tomto smere neboli
potrebné, nakoľko obvodová stena susednej stavby rodinného domu vo vlastníctve žalobcu, ktorá je
zrealizovaná na hranici pozemku je bez okien, vyhotovená murivom s omietkou.

Vo vzťahu k námietke žalobcu, že žalovaný, ani prvostupňový správny orgán vo svojich rozhodnutiach
nepoužili správnu úvahu, najmä v súvislosti s otázkou umiestnenia stavby, uviedol, že túto nie je



možné považovať za dôvodnú, nakoľko žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia presne reagoval
na námietku týkajúcu sa umiestnenia stavby, keď použil aj úvahu o riešení umiestnenia domu vo
vlastníctve žalobcu a hranici pozemku a odôvodnil svoje rozhodnutie aj vo vzťahu k vzdialenosti
medzi stavbou stavebníkov a rodinným domom žalobcu, keď konštatoval, že odstupové vzdialenosti
medzi týmito stavbami vyhovujú požiadavkám protipožiarnej bezpečnosti stavby, a že navrhovaným
umiestnením stavby nedochádza k obmedzeniu užívateľských a vlastníckych práv žalobcu, ako
aj že umiestnenie stavby zodpovedá urbanistickému a architektonickému charakteru prostredia a
požiadavkám zachovania pohody bývania.

Za nedôvodnú označil aj námietku žalobcu, že stanovisko požiarneho technika nemožno považovať za
stanovisko dotknutého orgánu a pre správny orgán nie je toto stanovisko právne záväzné, a to jednak
z hľadiska toho, že na posúdenie tejto odbornej otázky je kompetentná len osoba - odborník z oblasti
požiarnej ochrany, ktorým W. K. je a taktiež z dôvodu, že táto námietka bola prvýkrát vznesená na
pojednávaní dňa 16. apríla 2015, a keďže nebola obsahom podanej žaloby, nebol súd povinný sa touto
námietkou zaoberať.

Zároveň mal za to, že námietka nedostatočného skúmania odolnosti konštrukcie strešného plášťa stavby
žalobcu bola žalovaným vyvrátená na základe podkladov špecialistu požiarnej ochrany W. K., ktorý vo
svojej revíznej správe pod bodom 10 riešil odstupové vzdialenosti medzi domami stavebníkov a žalobcu
a vyhodnotil ich tak, že navrhovaná stavba sa nenachádza v požiarne nebezpečných priestoroch (od
požiarne otvorených plôch) iných stavieb a ani v jej ostatných požiarne nebezpečných priestoroch PÚ (od
požiarne otvorených plôch) sa nenachádzajú žiadne iné stavby, preto odstupové vzdialenosti vyhovujú.

Dodal, že námietka pohody bývania uvedená v žalobe nie je zo strany žalobcu konkretizovaná (je len
obsahom žiadosti o odklad vykonateľnosti) a nebola konkretizovaná ani na samotnom pojednávaní.
Napokon konštatoval, že námietka tienenia je síce v žalobe uvedená, avšak zo strany žalobcu nebola
rovnako ako predchádzajúca námietka konkretizovaná, pričom v priebehu konania pred súdom právny
zástupca žalobcu túto námietku žiadnym svojím vyjadrením nešpecifikoval. Krajský súd sa teda nemohol
s touto námietkou vysporiadať, keď zo strany žalobcu absentovali logické argumenty, na základe ktorých
by bolo zrejmé, že povoľovaná stavba tieni stavbe žalobcu tak, že ho táto skutočnosť obmedzuje v
užívaní jeho nehnuteľnosti.

Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca prostredníctvom právneho zástupcu včas odvolanie a
žiadal, aby odvolací súd v zmysle § 250ja ods. 3 OSP zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že
zruší rozhodnutie žalovaného, prípadne aj prvostupňového správneho orgánu a vráti vec žalovanému
na ďalšie konanie. Alternatívne sa domáhal, aby odvolací súd v zmysle § 221 ods. 1, 2 OSP zrušil
rozsudok súdu prvého stupňa a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň žiadal
priznať právo na náhradu trov konania. Súdu prvého stupňa vyčítal, že procesne pochybil, keď sa
so žalobnými bodmi uplatnenými v rámci včas podanej žaloby v odôvodnení rozsudku vysporiadal
nedostatočne, prípadne vôbec. Preskúmavané rozhodnutie žalovaného označil za nezákonné, a to z
dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, nedostatočne zisteného skutkového stavu na posúdenie
veci a nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov.

Namietal  nesprávnosť záveru súdu prvého stupňa ohľadom námietky nesprávneho umiestnenia
stavby. Mal za to, že úvaha, ktorú krajský súd prevzal z vyjadrenia žalovaného k žalobe sa nijako
nenachádza v napadnutom rozhodnutí (nie je súčasťou spisu), ani nevyplýva z tohto rozhodnutia. Ďalej
namietal, že z technickej správy vyplýva, že stavba žalobcu sa nachádza v požiarne nebezpečnom
priestore navrhovanej stavby. Uviedol, že žalovaný ani krajský súd nedali žalobcovi odpoveď na otázku,
prečo navrhovaná stavba môže byť umiestnená v požiarne nebezpečnom priestore napriek tomu, že
vzdialenosť (odstup) medzi týmito stavbami nespĺňa požiadavky právneho poriadku a výpočtu špecialistu
požiarnej ochrany. Dodal, že pokiaľ neboli oba orgány schopné dať na uvedenú otázku kvalifikovanú
odpoveď, mali sa s ňou obrátiť na spracovateľa riešenia protipožiarnej bezpečnosti navrhovanej stavby.
Tvrdil, že žalovaný mal v rámci odvolacieho konania zabezpečiť odpoveď na túto otázku zo strany
špecialistu požiarnej ochrany, ktorý vypracoval riešenie protipožiarnej bezpečnosti stavby, nakoľko túto
skutočnosť je povinný v konaní skúmať a v súvislosti s námietkou žalobcu vznikla dôvodná obava, či
sú splnené podmienky protipožiarnej bezpečnosti navrhovanej stavby a susedných objektov. Doplnil, že
aj podľa rozhodovacej praxe súdov správny orgán nie je oprávnený posudzovať správnosť odborného
posúdenia, môže hodnotiť iba to, či úvahy riešiteľa požiarnej bezpečnosti zodpovedajú zásadám logiky



a skutkovým záverom vyplývajúcim z iných dôkazov vykonaných správnym orgánom. Dal do pozornosti,
že podľa vyhlášky Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky č. 453/2000 Z. z., ktorou sa
vykonávajú niektoré ustanovenia stavebného zákona projektová dokumentácia stavby má obsahovať
požiarno-bezpečnostné riešenie podľa osobitných predpisov. Toto riešenie vypracované špecialistom
požiarnej ochrany nie je záväzným stanoviskom podľa § 140b stavebného zákona, preto ním nie je
stavebný úrad viazaný, a musí v prípade nejasností v konaní vykonať ohľadom požiarnej bezpečnosti aj
ďalšie dokazovanie. Zároveň uviedol, že namietaná skutočnosť, že riešenie protipožiarnej bezpečnosti
stavby nie je záväzným stanoviskom v zmysle § 140b stavebného zákona nie je novou námietkou v
konaní, ale je len rozšírením argumentácie ohľadom nedostatočne zisteného skutkového stavu v konaní
a bola súčasťou podanej žaloby, preto mal za to, že súd prvého stupňa bol povinný sa touto námietkou
vecne zaoberať.

Rovnako tak namietal, že navrhovaná stavba o výmere menej ako 300 m2 je umiestnená na pozemkoch
o celkovej výmere 931 m2. Uviedol, že územné podmienky na daných pozemkoch v súvislosti s okolitými
stavbami nie je možné kvalifikovať ako stiesnené, preto nie je dôvod, prečo by malo dôjsť k inému
riešeniu vzdialenosti rodinných domov ako v § 6 ods. 3, 4 vyhlášky 532/2002 Z. z.. Mal za to, že žalovaný
ani krajský súd neuviedli, z akého dôvodu považujú dané územné podmienky za stiesnené. Ďalej uviedol,
že navrhovaný rodinný dom bolo možné umiestniť až na hranici s pozemkom, ktorý nie je zastavaný.

Za nesprávny taktiež označil záver krajského súdu, že stavbu na pozemku nie je možné umiestniť inak,
a to s poukazom práve na urbanistický a architektonický charakter prostredia. Súdu prvého stupňa
vyčítal, že dospel k tomuto záveru napriek tomu, že na pojednávaní nevykonal žiadne dôkazy nevyhnuté
na preskúmanie napadnutého rozhodnutia. Obdobne žalovanému vyčítal, že v konaní nevykonal
dokazovanie a posudzovanie ohľadom urbanistického a architektonického charakteru prostredia, do
ktorého bola navrhovaná stavba, a to za účelom iného riešenia vzdialenosti rodinných domov.

Mal za to, že krajský súd sa v napadnutom rozsudku a žalovaný v napadnutom rozhodnutí nedostatočne
vysporiadali aj s námietkou ohľadom tienenia. Nesúhlasil ani so záverom krajského súdu, že bolo
nadbytočné skúmať splnenie medzi iným urbanistických a architektonických požiadaviek na vzájomné
odstupy stavieb, pričom tento jeho záver označil za rozporný s obsahom spisu. Súčasne spôsob, akým
krajský súd vyhodnotil námietku pohody bývania, považoval za formalistický a v rozpore so zmyslom a
účelom súdneho konania.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

Účastníci konania Ing. W. O. a Mgr. L. O. v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhli rozsudok Krajského
súdu v Trnave č. k. 14S/89/2014-79 zo dňa 16. apríla 2015 potvrdiť. Ohľadom námietky umiestnenia
navrhovanej stavby uviedli, že z § 6 ods. 3 vyhlášky č. 532/2002 Z. z. vyplýva, že vždy je potrebné
vyhodnotiť možnosti zastavania susedných pozemkov s cieľom vytvárania rovnocenných podmienok
pre umiestnenie susedných stavieb a tiež možnosti údržby stavieb a užívanie priestorov medzi stavbami
na technické alebo iné vybavenie územia a činnosti, ktoré súvisia s funkčným využívaním územia. Preto
mali za to, že z napadnutého rozhodnutia je možné abstrahovať „spravodlivosť riešenia". Ďalej uviedli,
že z preskúmavaného rozhodnutia vyplýva, že žalovaný mal prehľad o urbanistickom a architektonickom
charaktere prostredia, podľa ktorého posudzoval aj požiadavky na umiestnenie navrhovanej stavby.
Dodali, že urbanistický a architektonický charakter prostredia vyplýva aj z územného plánu mesta
Leopoldov (VZN č. 80/2010), ktorým správny orgán disponuje a pri vydaní stavebného povolania
vychádzal okrem iného aj z neho. Teda mali za nedôvodné všetky pochybnosti žalobcu o umiestnení
stavby z pohľadu architektonického a urbanistického.

Ďalej sa vyjadrili, že žalovaný sa k umiestneniu stavby z hľadiska protipožiarnej ochrany vyjadril
komplexne, pričom z jeho záverov vyplýva, že nemal nejasnosti v konaní a dal vyčerpávajúcu odpoveď
na všetky námietky ohľadom protipožiarnej ochrany vznesené žalobcom. V spojitosti s uvedeným dali
do pozornosti vyjadrenie žalovaného k žalobe zo dňa 01. júla 2014. Zdôraznili, že špecialista požiarnej
ochrany v technickej správe uviedol, že vzdialenosť medzi rodinným domom žalobcu a navrhovanou
stavbou vo vzdialenosti 1,45 m vyhovuje, nakoľko obvodová stena rodinného domu žalobcu, umiestnená
v požiarne nebezpečnom úseku vyhovuje požiadavkám STN na požiarnu odolnosť. Za neopodstatnenú
označili aj námietku ohľadom protipožiarnej ochrany, keďže navrhovaná stavba sa nenachádza v
požiarne nebezpečnom priestore iných stavieb, ako je uvedené v stavebnom rozhodnutí, ako aj v



technickej správe. Zároveň uviedli, že technickú správu protipožiarnej ochrany vyhotovovala oprávnená
osoba a to špecialista požiarnej ochrany. Závery správy pokladali za správne, pričom poukázali na to,
že odstupové vzdialenosti sú vzdialenosti, do ktorých zasahuje požiarne nebezpečný priestor a nie sú to
vzdialenosti, za ktorými už nemôže byť umiestnená žiadna stavba. Preto špecialista požiarnej ochrany
v technickej správe uviedol, že vzdialenosť medzi rodinným domom žalobcu a navrhovanou stavbou vo
vzdialenosti 1,45 m vyhovuje, keďže obvodová stena rodinného domu žalobcu umiestnená v požiarne
nebezpečnom úseku vyhovuje požiadavkám STN na požiarnu odolnosť. Nestotožnili sa ani s tvrdením
žalobcu, že námietka ohľadom pohody bývania je súčasťou žaloby, keď mali za to, že dôvody uvedené
v žiadosti o odklad vykonateľnosti sa vzťahujú len  na túto žiadosť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal rozsudok krajského
súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať
úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP
s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a
na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne
vyhlásený dňa 23. júna 2016 (§ 156 ods. 1 a 3 OSP).

Z obsahu predložených spisov odvolací súd zistil, že predmetom súdneho preskúmavacieho konania je
preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. V/OU-TT-OVBP2-2014/00370/Gi zo dňa 22. apríla
2014, ktorým bolo zamietnuté odvolanie žalobcu a potvrdené rozhodnutie stavebného úradu - mesta
Leopoldov č. 559/20136-IB zo dňa 30. januára 2014, opravené listom č. 559/2013-IB zo dňa 18. februára
2013, ktorým správny orgán prvého stupňa v spojenom územnom a stavebnom konaní vydal stavebné
povolenie Ing. W. O. s manželkou L. O. na stavbu rodinného domu na pozemkoch parc. č. XXX/X a č.
XXX/X v k.ú. Y., na ul. L. v Y..

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť
postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo
povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené
záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 OSP).

V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená
rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia
a postupu, súd postupuje podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti OSP (§ 247 ods. 1 OSP).

Najvyšší súd Slovenskej republiky s ohľadom na obsah podaného odvolania posudzoval, či správne
orgány pri rozhodovaní vychádzali z dostatočne zisteného skutkového stavu veci a zisťoval, či
preskúmavacie konanie na krajskom súde bolo vedené takým procesným postupom, ktorý zabezpečoval
správny výsledok.

Podľa § 39a ods. 1 stavebného zákona rozhodnutím o umiestnení stavby sa určuje stavebný pozemok,
umiestňuje sa stavba na ňom, určujú sa podmienky na umiestnenie stavby, určujú sa požiadavky na
obsah projektovej dokumentácie a čas platnosti rozhodnutia. Umiestnenie stavby sa vyznačí v grafickej
prílohe územného rozhodnutia.

Podľa ods. 4 uvedeného ustanovenia stavebný úrad spojí územné konanie o umiestnení stavby
so stavebným konaním pri jednoduchej stavbe alebo jej prístavbe a nadstavbe, ak sú podmienky
umiestnenia jednoznačné vzhľadom na pomery v území; pri ostatných stavbách tak urobí za
predpokladu, že podmienky na ich umiestnenie vyplývajú z územného plánu zóny.

Podľa § 55 ods. 1 stavebného zákona stavebné povolenie sa vyžaduje, pokiaľ tento zákon a vykonávacie
predpisy k nemu alebo osobitné predpisy neustanovujú inak, pri stavbách každého druhu bez zreteľa
na ich stavebnotechnické vyhotovenie, účel a čas trvania; stavebné povolenie sa vyžaduje aj pri zmene
stavieb, najmä pri prístavbe, nadstavbe a pri stavebných úpravách.

Podľa § 61 ods. 1 stavebného zákona stavebný úrad oznámi začatie stavebného konania dotknutým
orgánom, všetkým známym účastníkom a nariadi ústne pojednávanie spojené s miestnym zisťovaním.
Súčasne ich upozorní, že svoje námietky môžu uplatniť najneskoršie pri ústnom pojednávaní, inak že sa
na ne neprihliadne. Na pripomienky a námietky, ktoré boli alebo mohli byť uplatnené v územnom konaní



alebo pri prerokúvaní územného plánu zóny, sa neprihliada. Stavebný úrad oznámi začatie stavebného
konania do 7 dní odo dňa, keď je žiadosť o stavebné povolenie úplná.

Podľa ods. 2 uvedeného ustanovenia od miestneho zisťovania, prípadne aj od ústneho pojednávania
môže stavebný úrad upustiť, ak sú mu dobre známe pomery staveniska a žiadosť poskytuje dostatočný
podklad pre posúdenie navrhovanej stavby.

Podľa ods. 3 uvedeného ustanovenia stavebný úrad oznámi účastníkom začatie stavebného konania
najmenej 7 pracovných dní pred konaním miestneho zisťovania prípadne ústneho pojednávania. Ak
stavebný úrad upustí od ústneho pojednávania, určí, do kedy môžu účastníci uplatniť námietky, a
upozorní ich, že sa na neskoršie podané námietky neprihliadne.

Podľa § 62 ods. 3 stavebného zákona stavebný úrad zabezpečí stanoviská dotknutých orgánov, ich
vzájomný súlad a posúdi vyjadrenie účastníkov konania a ich námietky.

Podľa § 66 ods. 1 stavebného zákona v stavebnom povolení určí stavebný úrad záväzné podmienky
uskutočnenia a užívania stavby a rozhodne o námietkach účastníkov konania. Stavebný úrad
zabezpečí určenými podmienkami najmä ochranu záujmov spoločnosti pri výstavbe a pri užívaní
stavby, komplexnosť stavby, dodržanie všeobecných technických požiadaviek na výstavbu, prípadne ich
predpisov a technických noriem a dodržanie požiadaviek určených dotknutými orgánmi, predovšetkým
vylúčenie alebo obmedzenie negatívnych účinkov stavby a jej užívania na životné prostredie.

Podľa názoru odvolacieho súdu, správne orgány oboch stupňov v konaní postupovali náležite
v intenciách citovaných právnych noriem, vo veci si zadovážili dostatok skutkových podkladov
relevantných pre vydanie rozhodnutia, riadne zistili skutočný stav veci a zo skutkových okolností vyvodili
správny právny záver, ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia i náležite odôvodnili a vysporiadali sa s
námietkami žalobcu.

Pokiaľ žalobca v konaní pred krajským súdom namietal nedodržanie vzájomných odstupových
vzdialeností stavieb, tak odvolací súd nemohol akceptovať jeho tvrdenia, je toho názoru, že správne
orgány ako i krajský súd postupovali zákonným spôsobom, keď vychádzali správne okrem iného i z
aplikácie § 6 vyhlášky č. 532/2002 Z. z..

Podľa § 6 ods. 1 vyhlášky č. 532/2002 Z. z. vzájomné odstupy stavieb musia spĺňať požiadavky
urbanistické, architektonické, životného prostredia, hygienické, veterinárne, ochrany povrchových a
podzemných vôd, ochrany pamiatok, požiarnej bezpečnosti, civilnej ochrany, požiadavky na denné
osvetlenie a preslnenie a na zachovanie pohody bývania. Odstupy musia umožňovať údržbu stavieb a
užívanie priestorov medzi stavbami na technické alebo iné vybavenie územia a činnosti, ktoré súvisia
s funkčným využívaním územia.

Podľa ods. 2 stavbu možno umiestniť na hranici pozemku, len ak jej umiestnením nebude trvalo
obmedzené užívanie susedného pozemku na určený účel.

Podľa ods. 3 ak rodinné domy vytvárajú medzi sebou voľný priestor, vzdialenosť medzi nimi nesmie
byť menšia ako 7 m. Vzdialenosť rodinných domov od spoločných hraníc pozemkov nesmie byť menšia
ako 2 m.

Podľa ods. 4 v stiesnených územných podmienkach možno vzdialenosť medzi rodinnými domami znížiť
až na 4 m, ak v žiadnej z protiľahlých častí stien nie sú okná obytných miestností; v týchto prípadoch sa
nevyžaduje dodržanie vzdialeností od spoločných hraníc pozemkov podľa odseku 3.

Podľa ods. 5 iné riešenia vzdialeností rodinných domov, ako sú ustanovené v odsekoch 3 a 4, možno
určiť iba na podklade výpočtov a meraní preukazujúcich splnenie požiadaviek na vzájomné vzdialenosti
podľa odseku 1 alebo podľa územného plánu zóny.

Podľa názoru odvolacieho súdu krajský súd v súlade so zákonom vyhodnotil i námietku žalobcu, pokiaľ
poukazoval na nesplnenie požiadaviek požiarnej bezpečnosti a tienenia v dôsledku umiestnenia stavby
stavebníkov. V danom prípade zo žiadneho z dôkazov nachádzajúcich sa v administratívnom spise



nevyplýva, že by v dôsledku takto umiestnenej stavby na pozemku malo dôjsť k ohrozeniu požiarnej
bezpečnosti stavby žalobcu, keď žiadna z častí stavby rodinného domu účastníkov konania 1. a 2.
nezasahuje do požiarne nebezpečného priestoru. Rovnako tak nie je možné prisvedčiť tvrdeniu žalobcu,
že takto umiestnená stavba stavebníkov by mu mala spôsobovať prípadné tienenie. Odvolací súd je toho
názoru, že takýmto umiestnením stavby stavebníkov nedochádza vo vzťahu k žalobcovi k porušeniu
jeho základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života
upraveného v čl. 19 ods. 2 Ústavy SR a v čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd ako aj základného práva na priaznivé životné prostredie upravené v čl. 44 Ústavy SR. Vzhľadom
na uvedené skutočnosti je potrebné konštatovať, že v rámci rozhodovacieho procesu stavebný úrad
ako i odvolací správny orgán pri umiestnení navrhovanej stavby stavebníkov rešpektovali § 6 vyhlášky
č. 532/2002 Z. z.. Správne orgány teda konali v súlade so zákonom a za súčasného rešpektovania
stanovených podmienok, nakoľko v zmysle citovaného ustanovenia možno nesporne dospieť k záveru,
že stavbu stavebníkov bolo možné umiestniť takým spôsobom, akým o tom rozhodol stavebný úrad.

V súvislosti s príslušnými námietkami žalobcu je potrebné zdôrazniť, že správne orgány sa s týmito
riadne vysporiadali a venovali im dostatočnú pozornosť pri skúmaní, či predmetná stavba nie je v rozpore
s verejnými záujmami chránenými stavebným zákonom, najmä s cieľmi a zámermi územného plánovania
v danej lokalite.

Za dôvodnú nemohol odvolací súd pokladať ani námietku, že súd prvého stupňa dospel k záveru o
správnosti preskúmavaného rozhodnutia aj napriek tomu, že na pojednávaní nevykonal žiadne dôkazy
nevyhnuté na preskúmanie napadnutého rozhodnutia. V nadväznosti na uvedené dáva odvolací súd do
pozornosti, že Občiansky súdny poriadok neurčuje na vykonanie dôkazov v rozhodovaní o žalobách proti
rozhodnutiam správnych orgánov osobitnú právnu úpravu ohľadom dôkaznej povinnosti, dôkazných
prostriedkov, prípadne hodnotenia dôkazov (§ 120, 125, 132 a nasl. OSP), hoci špecifikuje účel, za
ktorým sa dôkazy vykonajú alebo zopakujú, t.j. s cieľom posúdiť zákonnosť rozhodnutia žalovaného
správneho orgánu. O tom, či v konkrétnom prípade vyvstala potreba takéto dôkazy vykonať, ďalej v
akom rozsahu a akým spôsobom budú takéto dôkazy vykonané, však rozhoduje iba súd. Pri svojom
rozhodovaní o vykonaní dôkazov v správnom súdnictve sa však súd zásadne obmedzí len na tie z
nich, ktoré sa týkajú zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu. Účastníci preskúmavacieho
konania síce môžu navrhnúť dôkazy na preukázanie dôvodnosti svojich tvrdení (§ 249 OSP), sú ďalej
povinní svedčiť (§ 131 OSP), ale nemajú právo rozhodovať o tom, ktoré dôkazy a v akom rozsahu budú
v súdnom konaní vykonané. Označenie dôkazov žalobcom (či žalovaným) nezakladá teda povinnosť
súdu ich vykonať.

Námietky žalobcu vznesené v odvolaní neboli spôsobilé ovplyvniť vecnú správnosť napadnutého
rozsudku krajského súdu. Odvolanie žalobcu neobsahuje žiadne nové skutočnosti, s ktorými by
sa krajský súdu nebol podrobne vysporiadal, a ktorými by žalobca preukázal konkrétne porušenie
alebo ohrozenie svojich subjektívnych práv, alebo preukázal, že neboli splnené zákonné podmienky
pre vydanie napadnutého správneho rozhodnutia a že by správne orgány v spojenom územnom a
stavebnom konaní pri vykonávaní a hodnotení dôkazov porušili ustanovenia správneho poriadku (§ 140
stavebného zákona). Nesúhlas žalobcu s právnym názorom krajského súdu a jeho neprijateľnosť pre
žalobcu nie je v danej veci právne relevantnou námietkou, ktorá by mohla niečo zmeniť na skutkových
zisteniach a právnych záveroch krajského súdu.

Keďže podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky krajský súd o otázkach, ktoré boli dôvodom
na podanie žaloby žalobcu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, nerozhodol svojvoľne
ani protizákonne a keďže odvolací súd nezistil dôvod na zmenu ani zrušenie napadnutého rozsudku,
považujúc aj jeho odôvodnenie za logické, jasné a zrozumiteľné a nezistil v tomto rozhodnutí žiadny
rozpor so stavebným zákonom a vykonávacími predpismi k tomuto zákonu, rozsudok krajského súdu
podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP a s poukazom
na § 246c veta prvá a § 224 ods. 1 OSP tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal, nakoľko žalobca v
odvolacom konaní úspech nemal, a žalovanému a účastníkom konania ich náhrada neprináleží.



Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.
mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.