Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 17Co/96/2016 z 29. 8. 2016 Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 29. augusta 2016, sp. zn. 17Co/96/2016, ECLI:SK:KSPO:2016:8214202952.1 Krajský súd Prešov | 17Co/96/2016 | ECLI:SK:KSPO:2016:8214202952.1 | 2016-08-29 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: ObZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/32ad0881-03c7-4613-8c15-823cc416c030 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2016:8214202952.1 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 17Co/96/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8214202952
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 08. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8214202952.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a členiek senátu
JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. a JUDr. Moniky Juskovej v spore žalobcu: CD Consulting s.r.o., so sídlom
Politických vězňů 1272/21, Nové Město, 110 00 Praha 1, Česká republika, IČO: 264 29 705, právne
zastúpeného P. G. s.r.o., A. 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanej: L. S., A. XX, XXX XX H., o
zaplatenie sumy 1.138,87 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bardejov č.k.
6C/44/2014-71 zo dňa 04.11.2015 takto

r o z h o d o l :

Pripúšťa čiastočné späťvzatie žaloby čo do zmenkového úroku vo výške 0,19 % denne v časti
uplatneného zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne, v tejto časti zrušuje rozsudok súdu prvej
inštancie a konanie zastavuje.

Vo zvyšku potvrdzuje rozsudok.

Žalovanej priznáva náhradu trov konania v zastavujúcej časti proti žalobcovi.

Žalovanej priznáva plnú náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobu zamietol. Účastníkom náhradu trov konania
nepriznal.
Rozhodnutie právne odôvodnil podľa § 261 ods. 3 písm. d), § 497, § 499, § 502 ods. 1, § 265 Obchodného
zákonníka, čl. 3 ods. 1 a 2, čl. 5 smernice 93/13/EHS, čl. 8 smernice Európskeho parlamentu a Rady
2008/48/ES, § 25 ods. 1, 2 a 5, čl. XII. zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 39, § 3,
§ 52, § 53, § 54 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 1 a 2, § 4 ods. 1, 6 a 7 zákona č. 258/2001 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch, § 2 ods. 1, § 3, § 5, čl. I § 10, čl. I. § 11 ods. 1, čl. I. § 14 ods. 1, čl. I. § 17, § 20, §
23 ods. 1, § 33 ods. 1, § 38 ods. 1, § 44 ods. 3, § 48 ods. 1, čl. I § 77 ods. 1, § 78 zákona č. 191/1950 Zb..
V odôvodnení uviedol cit.: „Okresnému súdu Bardejov bol dňa 28.03.2013 doručený návrh na uplatnenie
pohľadávky na tlačive A podľa článku 4 odsek 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady ES č.
861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu (ďalej len
„nariadenie, alebo nariadenie č. 861/2007“), ktorým žalobca navrhoval, aby súd vydal proti žalovanej
rozsudok, ktorým by ju zaviazal na zaplatenie sumy 1138,87,-eur s prísl. t.j. zmenkovým úrokom vo
výške 0,25% denne zo sumy 1138,87 eur od 29.11.2010 do zaplatenia a ročným úrokom vo výške
6% zo sumy 1138,87 eur od 24.1.2011 do zaplatenia, ako aj k náhrady trov konania. Svoju žalobu
odôvodnil tým, že ako indosatár je nadobúdateľom všetkých práv zo zmenky, ktorú vystavila žalovaná
dňa 15.6.2010 na zmenkovú sumu 1138,87,- Eur, pričom sa zaviazala aj k úhrade zmenkového úroku
vo výške 0,25 % denne od 29.11.2010.



Z priloženej zmluvy o úvere súd zistil, že dňa 15.6.2010 uzavreli žalovaná ako dlžník a POHOTOVOSŤ,
s.r.o., IČO: 35807598 ako veriteľ zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX, na základe ktorej veriteľ poskytol
dlžníkovi sumu 500 Eur, pričom dlžník sa veriteľovi zaviazal zaplatiť mu okrem poskytnutej sumy
aj poplatok vo výške 420 Eur, teda všetko vo výške 920 v 10 - och mesačných splátkach po 92
Eur, počnúc dňom 15.7.2010. Zmluva obsahovala na jednom liste papiera dve strany, na prvej boli
uvedené údaje o veriteľovi ( obchodné meno, sídlo, IČO, zápis v obchodnom registri, číslo oddielu a
vložky v OR, skutočnosť, že veriteľ je zastúpený mandatárom), číslo zmluvy a číslo žiadosti o zmluvu,
údaje o dlžníkovi ( vyplnené boli meno, priezvisko, trvalé bydlisko, rodné číslo, číslo OP, kolónka o
trvalom pobyte), poskytnutý úver, výška poplatku, počet splátok, výšku mesačných splátok, deň začiatku
splatnosti a kolónka o to, že finančné prostriedky sú použité na účel povolania. Ďalej zmluva obsahuje
dátum uzavretia, čas, meno a podpis mandatára, podpis dlžníka, dátum prevzatia finančnej hotovosti a
potvrdenie o prevzatí finančnej hotovosti s podpisom dlžníka. Na druhej strane zmluvy sa nachádzajú
zmluvné podmienky.
Vzhľadom k tomu, že predmetná zmenka bola vystavená v prospech veriteľa a jej prvého majiteľa,
ktorý je podnikateľom, vykonávajúcim svoju podnikateľskú činnosť aj poskytovaním úverov nebankovým
spôsobom ( dôkaz - výpis z Obchodného registra SR, do ktorého je prvý majiteľ zmenky zapísaný
- súdu známe z jeho činnosti ), bol tu reálny predpoklad ( vzhľadom na vedomosť súdu o činnosti
veriteľa z iných súdnych konaní), že právo uplatňované v danom konaní zo zmenky môže mať právny
základ v spotrebiteľskom vzťahu. V zmysle platných predpisov a judikatúry ESD je povinnosťou súdu v
každom štádiu konania ( a to aj v každom druhu konania), bez výnimky ex offo skúmať, či sa nejedná o
spotrebiteľský vzťah a ak súd príde k pozitívnemu zisteniu, na uvedený vzťah aplikovať právne normy
spotrebiteľského práva. Súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie ESD C-419/2011 z 14.03.2013
( alebo rozhodnutie ESD sp.zn. C-76/10), z ktorého vyplýva, že napriek tomu, že v danom prípade
sa jedná o vzťah uplatnený na základe zmenky ako abstraktného cenného papiera, je povinnosťou
súdu skúmať postavenie žalovaného ako spotrebiteľa. Samotný ESD v uvedenom prípade z úradnej
moci skúmal postavenie žalovaného ako spotrebiteľa. Na bližšie zistenie povahy subjektov pôvodného
záväzkového vzťahu, ako aj z dôvodu potreby komplexného posúdenia existencie resp. neexistencie
pôvodného záväzkového vzťahu ako spotrebiteľského, si súd v tomto konaní zabezpečil exekučný spis,
súvisiaci so zmluvou, ktorá bola uvedená na originály zmenky a ktorá bola uzavretá medzi žalovaným
ako dlžníkom a prvým majiteľom zmenky ako veriteľom, z ktorého zistil takéto postavenie predmetných
subjektov.
Právny predchodca žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o. ako veriteľ a žalovaná ako dlžník uzavreli dňa
15.6.2010 zmluvu o úvere. Z údajov zverejnených v Obchodnom registri vyplýva, že veriteľ je právnickou
osobou, ktorej predmetom činnosti je okrem iného aj poskytovanie úverov nebankovým spôsobom.
Žalovaná je fyzickou osobou, nepodnikateľom. Vzhľadom k subjektom uzatvárajúcim zmluvu, súd mal
preukázané, že medzi účastníkmi konania došlo k uzavretiu tzv. spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 a
nasl. Občianskeho zákonníka.
Súd sa teda oboznámil s predmetnou zmluvou o úvere, vrátane všeobecných podmienok a dospel k
záveru, že zmluva je koncipovaná tak, že je neobyčajne hrubým spôsobom narušená rovnováha medzi
právami a povinnosťami zmluvných strán a to najmä, ale nielen v ustanoveniach o zabezpečovacích
prostriedkoch (zmluvná pokuta, blankozmenka, uznanie dlhu a pod.) a zároveň je celá zmluva
koncipovaná výlučne len na prospech veriteľa bez toho, aby sa mohol dlžník aspoň minimálne
zákonnými prostriedkami brániť. Rovnosť a vyváženosť práv a povinností zmluvných strán nie je zmluvou
zabezpečená, práve naopak, zmluva obsahuje samé povinnosti dlžníka, sankcie za porušenie povinností
v neprimeraných výškach, všetko povinnosti a okolnosti, zaťažujúce iba dlžníka bez akejkoľvek
obdobnej zmluvnej povinnosti na strane veriteľa.
Vzhľadom na nerovnosť podmienok účastníkov zmluvy vyjadrenú v takmer všetkých ustanoveniach
zmluvy, ako aj na neprimerane vysoký poplatok za spracovanie a uzatvorenie zmluvy spolu so všetkou
administratívou s tým spojenou, sa celá zmluva (jej obsah i účel) prieči dobrým mravom a je v rozpore so
zásadami poctivého obchodného styku. V rozpore s dobrými mravmi je pritom nielen obsah zmluvy ale aj
samotný účel zmluvy (získať na úkor slabšej strany - spotrebiteľa neprimerane vysoký zisk). Skutočnosť,
že sa zmluva prieči dobrým mravom spôsobuje jej absolútnu neplatnosť.
Absolútna neplatnosť zmluvy o úvere ako aj jej článku 17 ( ktorý je súčasťou zmluvy) a to dohody
o zabezpečení zmenkou a vyplnení bianco zmenky, sama o sebe nie je dôvodom neplatnosti
zmenky. Neplatnosť uvedenej dohody však znamená neexistenciu kauzálneho vzťahu medzi konkrétnou
pohľadávkou a zmenkou, ktorá ju mala zabezpečovať. V uvedenom prípade teda nedošlo k platnému
vzniku zmenkového záväzkového vzťahu. Ak aj teda zmenka vyplnená bola (napriek tomu, že právo na
jej vyplnenie remitentovi nevzniklo), nie je možné sa na základe nej úspešne domáhať akýchkoľvek práv.



Dohoda o vyplnení zmenky bola súčasťou Všeobecných zmluvných podmienok vopred pripravených
právnym predchodcom žalobcu. Žalovaný nemal možnosť ju žiadnym spôsobom ovplyvniť. Dohodou
o vyplnení bianco zmenky sa zmluvné strany dohodli, že dlžník vystaví zmenku, v ktorej nie sú
vyplnené zmenková suma a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy, ktorú vyplnení veriteľ, a ktorá
bude pozostávať zo všetkých peňažných nárokov veriteľa voči dlžníkovi, ktoré veriteľovi vzniknú
ku dňu vyplnenia zmenky. Takto formulovaná dohoda o vyplnení bianco zmenky predstavuje pre
spotrebiteľa dohodu vykazujúcu znaky zjavnej neurčitosti a nezrozumiteľnosti, teda opäť ďalšie dôvody
jej neplatnosti v zmysle neprijateľných zmluvných podmienok ( napr. § 53 ods. 2, 4 OZ). Spotrebiteľ
nemôže vedieť, vzhľadom k mnohosti možností dojednaných zmluvných pokút, či a v akej výške budú
uplatnené veriteľom, a v akej miere sa premietnu do zmenkovej sumy. Takáto dohoda o zabezpečení
všetkých pohľadávok vrátane pokút zmenkou je nielen z dôvodu jej neurčitosti a nezrozumiteľnosti
neprijateľnou zmluvnou podmienkou, opäť neprimerane zhoršujúcou postavenie spotrebiteľa, ale je aj
v priamom rozpore so zákonom.
Veriteľ a prvý majiteľ zmenky indosoval zmenku na žalobcu následne potom, čo súd zastavil exekučné
konanie, vedené veriteľom na základe tej istej zmenky, na základe ktorej uplatňuje žalobca svoj nárok v
tomto konaní. Túto skutočnosť je možné zistiť z predmetného exekučného konania, kde to jasne vyplýva
z kópie danej zmenky ( ešte nie je indosovaná). Veriteľ teda po zistení, že práva zo zmenky nemôže s
úspechom uplatniť podľa právneho poriadku SR, indosoval túto zmenku na žalobcu, ktorý je právnickou
osobou v Českej republike, v snahe postupovať podľa nariadenia 861/2007, pričom chcel dosiahnuť cieľ,
ktorý mu už raz právoplatne priznaný nebol. Súd je teda toho názoru, že veriteľ postupoval na škodu
dlžníka v snahe docieliť následky spojené s indosovaním zmenky, uvedené v § 17 zák. č. 191/1950 Zb.
a to vylúčiť voči majiteľovi námietky, ktoré sa zakladajú na jeho vlastných vzťahoch k vystaviteľovi alebo
k predošlým majiteľom.
S ohľadom na vyššie uvedené súd návrh v celom rozsahu zamietol bez ohľadu na ďalšie námietky,
najmä žalobcu, na ktoré preto neprihliadal. Priznanie práva z predloženej zmenky by v tomto prípade
znamenalo aprobovanie výkonu práva, ktoré je naviac v rozpore s dobrými mravmi.“
O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p..

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Navrhol rozsudok
zmeniť tak, aby jeho návrhu na uplatnenie pohľadávky bolo v celom rozsahu vyhovené. Žalobca a ani
žalovaný dokazovanie úverovou zmluvou, či ďalšími listinnými dôkazmi vôbec nenavrhli. Podľa ust. §
120 O.s.p. dokazovanie v sporovom konaní je ovládané prejednacou zásadou, čo znamená, že súd
vychádza len zo skutočností tvrdených účastníkmi a vykonáva len tie dôkazy, ktoré účastníci navrhli.
Ust. § 120 ods. 1 O.s.p. in fine síce súdu umožňuje, aby v sporovom konaní vykonal aj iné dôkazy ako
tie, ktoré navrhli účastníci konania, avšak tento postup je možné využiť len výnimočne, ak je vykonanie
nenavrhnutých dôkazov nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci a nevykonanie nejakého dôkazu môže byť
príčinou toho, že súd nemôže rozhodnúť. Potreba vykonať ďalšie dôkazy musí vyplynúť zo samotného
doterajšieho dokazovania. V danej veci súd mohol a mal rozhodnúť o práve na úhradu zmenkovej
sumy a jej príslušenstva len z predloženej zmenky. Z uskutočnených prednesov sporových strán počas
písomnej fázy konania a vykonaného dokazovania vykonaného na základe návrhov sporových strán
nevyplynula potreba vykonať ďalšie nenavrhnuté dôkazy. Predpokladom vydania rozsudku v tomto
konaní bolo výlučne predloženie originálu zmenky. Zmenka je listinný cenný papier, ktorý inkorporuje
právo žalobcu. Vo vzťahu k žalobcovi ako indosatárovi je preto jediným legitimizačným prostriedkom,
ktorý nie je možné ničím iným nahradiť. Žalovaný mohol na základe čl. 5 ods. 3 a 6 Nariadenia
Európskeho parlamentu a Rady č. 861/2007 vzniesť námietky voči zmenke a ak tak neurobil musia
byť akékoľvek iné námietky odmietnuté, a to z dôvodu uplatnenia koncentračnej zásady konštruovanej
týmto nariadením. Súd z vlastnej iniciatívy, bez návrhu žalovanej a bez legitímneho podnetu na ťarchu
žalobcu vykonal dokazovanie, ktoré údajne preukázalo charakter žalovanej ako spotrebiteľa. Žalovaný
sa tejto obrany žiadnym spôsobom nedovolával, uplatnenú pohľadávku nerozporoval, svojím konaním
ju prakticky uznal. Súd prvej inštancie navyše pri rozhodovaní vychádzal z podľa neho nesporných
skutočností. Za nesporné považoval to, že žalovaný so spoločnosťou POHOTOVOSŤ s. r.o. uzatvorili
zmluvu o úvere, ďalej, že zmenka, ktorá je predmetom tohto konania je zabezpečovacou zmenkou a
že žalobca uzatvoril zmluvu o úvere ako spotrebiteľ. Tieto údajne nesporné skutočnosti však neboli
tvrdením ani jedného z účastníkov konania. K týmto skutočnostiam sa účastníci nikdy nevyjadrili, a preto
neexistuje spôsob, akým by súd prvého stupňa mohol dospieť k nespornosti týchto skutočností.
K rozhodnutiu dospel na základe aplikácie nesprávnych právnych predpisov, ako aj nesprávnej
interpretácie príslušných právnych predpisov a práva Európskej únie. Zmenka je samostatným
abstraktným záväzkom neakcesorickej povahy. Nie je možné ju spájať či podmieňovať inými okolnosťami



než sú na zmenke uvedené. Súd sa aplikáciou príslušných ustanovení o zmenke upravených v
zákone č. 191/1950 Zb. vôbec nezaoberal a ignoroval predmet sporu. Je nevyhnutné zdôrazniť, že
predmetom konania je výlučne zmenka a nie iný záväzkový právny vzťah. Žalobca v konaní uplatňuje
bezpodmienečný záväzok žalovanej, že za zmenku zaplatí. Súd však vec posudzoval ako by išlo
o bežný zmluvný záväzok, čo je neprípustné. Súd sa uspokojil s konštatovaním, že je oprávnený v
každom štádiu konania a v každom druhu konania skúmať z úradnej povinnosti, či sa nejedná v danej
veci o spotrebiteľský vzťah. Neuviedol však žiadne konkrétne argumenty, preto je jeho rozhodnutie
nepreskúmateľné. Žalobca skutočnosti o existencii iného vzťahu medzi pôvodným majiteľom zmenky
a žalobcom vôbec netvrdil, nebol teda nositeľom dôkazného bremena. Súd v sporovom konaní môže
svoje rozhodnutie zakladať len na takých tvrdeniach, ktoré sú produkované účastníkmi konania a nie na
tvrdeniach, ktorých pôvod súd nachádza v iných konaniach a tieto tak nie sú výsledkom dokazovania.
Ak existuje dôkazná povinnosť žalobcu vo vzťahu k ním tvrdeným skutočnostiam, ad absurdum existuje
aj dôkazná povinnosť súdu vo vzťahu k súdom tvrdeným skutočnostiam.
Žalovaný vo všeobecnosti nie je oprávnený vznášať tzv. kauzálne námietky voči majiteľovi zmenky, ktoré
vyplývajú z jeho vzťahov s pôvodným majiteľom zmenky. Keďže tak v sporovom konaní nemôže činiť
žalovaný, tým menej tak môže činiť sám súd. Následkom tohto postupu bolo nesprávne rozhodnutie vo
veci. Súd prvého stupňa porušil poučovaciu povinnosť prekročením ustanovenia § 5 ods. 1 O.s.p., porušil
ustanovenia o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov ak prihliadol na skutočnosti a dôkazy,
na ktoré nebolo možné prihliadnuť, pretože nemali byť v sporovom konaní vedenom podľa Nariadenia
Európskeho parlamentu a Rady č. 861/2007 vykonané bez návrhu. Vo vzťahu k záveru súdu o tom, že
dohoda o vyplňovacom práve blanko zmenky by mala predstavovať neprijateľnú zmluvnú podmienku
uviedol, že zákon č. 258/2001 Z.z. pripúšťal, aby na zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského
úveru bola vystavená zmenka. Limitovaná bola len výška zabezpečenia vo vzťahu k aktuálnej výške dlhu
v čase jej vyplnenia. Prípustné sú akékoľvek zmenky, akékoľvek doložky a zároveň aj blanko zmenky s
úpravou vyplnenia zmenky v dohode o vyplňovacom práve.
Súd vyhodnotil zmenku ako neplatný právny úkon a uplatnený nárok zo zmenky ako zjavne
neopodstatnený a pohľadávku za neprípustnú. Uvedený záver súdu však vychádza len z kauzálnych
námietok, ktoré však nikto v konaní nevzniesol. Kauzálne námietky sú po indosovaní v zásade
neprípustné. Zmluvný vzťah medzi žalovaným a remitentom po indosovaní zmenky irelevantný. V danom
prípade boli splnené všetky podmienky konania v zmysle O.s.p. a nárok je vymáhateľný súdnou cestou.
V konaní vedenom pod sp. zn. C-419/11, na ktoré súd prvej inštancie poukázal je riešená celkom odlišná
prejudiciálna otázka, než by sa mohla týkať prejednávanej veci. V konaní sa dospelo k záveru, že
dohodnutý zmenkový úrok vo výške 0,25 % denne je v rozpore s dobrými mravmi, a teda v tejto časti
považoval súd prvého stupňa zmenku za čiastočne neplatnú pre rozpor s dobrými mravmi. Zmenku
pritom vystavil samotný žalovaný. Túto dobrovoľne podpísal a išlo o prejav jeho slobodnej vôle. Sadzba
zmenkového úroku je napísaná na zmenke a bola mu známa v čase vystavenia zmenky. Žalovaný teda
mal vedomosť o tom, že sadzba zmenkového úroku predstavuje 0,25 % denne a s takouto sadzbou
zmenkového úroku jednoznačne súhlasil.
Súd poukázal na nález IV. ÚS ČR 457/2010. Vo veci, ktorou sa ÚS ČR zaoberal došlo zo strany
žalovaného k vzneseniu námietok voči zmenkovému platobnému rozkazu. Odvolateľ ďalej namietal, že
rozhodnutie Najvyššieho nemeckého súdu nemôže negovať aplikáciu platnej právnej úpravy, ktorá je
súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky.

Vzhľadom na úplnú samostatnosť, oddelenosť, nezávislosť zmenkového záväzku nie je možné hovoriť o
tom, že zmenka je zmenkou podľa zákona o spotrebných úveroch a že tomuto zákonu odporuje. Zmenka
uplatnená v tomto konaní má všetky zákonom predpísané náležitosti, a teda ide o platnú zmenku.
Žalobcom uplatnený nárok je tak v celom rozsahu dôvodný.
Ohľadne tvrdenia súdu o personálnom prepojení konateľa právneho zástupcu žalobcu a bývalého
konateľa žalobcu uviedol, že táto skutočnosť nie je pre konanie skutkovo ani právne významná. Spoločná
účasť v obchodnej spoločnosti objektívne nemôže znamenať, že jeden spoločník vie o veciach, ktoré sa
týkajú iného spoločníka. Vo vzťahu k tvrdeniu o tom, že právny zástupca žalobcu je v iných konaniach
zástupcom spoločnosti pôvodného majiteľa zmenky, pričom len z tohto faktu má mať samotný žalobca
vedomosť o charaktere zmeniek podotkol, že právny zástupca je advokátom, ktorý je v zmysle zákona o
advokácii viazaný mlčanlivosťou. Nie je správny záver súdu prvého stupňa o zneužití inštitútu indosácie
zmenky. Samotné využitie inštitútu nie je možné vyhodnotiť ako jeho zneužitie. Na podporu svojich
argumentov poukázal na rozhodovaciu činnosť niektorých súdov SR.

3. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.



4. Po vyhlásení rozsudku súdom prvej inštancie vzal žalobca svoju žalobu čiastočne späť, a to v rozsahu
zmenkového úroku vo výške 0,19 % denne v časti uplatneného zmenkového úroku vo výške 0,25 %,
čím si žalobca v tomto konaní uplatnil len zmenkový úrok vo výške 0,06 % denne. Odvolací súd dňa
06.06.2016 vyzval žalovanú, nech súdu v lehote 10 dní od prevzatia výzvy uvedie, či s čiastočným
späťvzatím súhlasí. Výzva bola žalovanej doručená k rukám jej opatrovníka dňa 10.06.2016. Žalovaná
do času rozhodovania odvolacieho súdu na predmetnú výzvu nereagovala.

5. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní v zmysle § 34 zákona č.
160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) preskúmal rozhodnutie spolu s konaním,
ktoré mu predchádzalo v súlade s § 379 a § 380 CSP v spojení s § 470 ods. 1 a 2 CSP, bez nariadenia
pojednávania, pričom dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
Podľa čl. 3 ods. 1 a 2 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za
nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán
vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Podmienka sa nepovažuje za individuálne
dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky,
najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou. Skutočnosť, že určité aspekty
podmienky alebo jedna konkrétna podmienka boli individuálne dohodnuté, nevylučuje uplatňovanie tohto
článku na zvyšok zmluvy, ak celkové hodnotenie zmluvy naznačuje, že aj napriek tomu ide o predbežne
formulovanú štandardnú zmluvu.
Podľa čl. 6 ods. 1 cit. smernice, členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách
uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva,
neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany,
ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.

Podľa § 52 ods. 1 OZ spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú
uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
Podľa § 52 ods. 2 OZ ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia
upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech
zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom
alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.
Podľa § 53 ods. 1 OZ spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len
"neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia alebo ak boli neprijateľné
podmienky individuálne dojednané.
Podľa § 53 ods. 2 OZ za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými
mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.
Podľa § 53 ods. 5 OZ neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
Podľa § 3 ods. 1 OZ výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez
právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými
mravmi.
Podľa § 39 OZ neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho
obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
Predmetom konania je spor zo zmenky, ktorá plní zabezpečovaciu funkciu vo vzťahu k peňažnému
záväzku žalovanej (vystaviteľa zmenky) vrátiť poskytnuté finančné prostriedky, vyplývajúcemu zo
Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 15.06.2010 (čo vyplýva z čísla uvedeného na zmenke,
ktoré je zhodné s číslom zmluvy o úvere). Žalobca nadobudol práva zo zmenky indosamentom od
remitenta zmenky POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO 35 807 598, Pribinova 25, Bratislava (veriteľ). Zmenka
bola vystavená podľa slovenského práva, miesto vystavenia i platobné miesto sa nachádzajú na území
SR. Odvolateľ nespochybňuje v podanom odvolaní postavenie žalovaného ako spotrebiteľa.
V zmluve o úvere zo dňa 15.06.2010 okrem údajov potrebných na identifikáciu žalovanej (meno a
priezvisko, bydlisko, dátum narodenia, rodné číslo, číslo občianskeho preukazu), iné údaje uvedené nie
sú. Kolónky umožňujúce identifikovať žalovanú ako subjekt konajúci v rámci predmetu svojej obchodnej
alebo inej podnikateľskej činnosti (obchodné meno, IČO, miesto podnikania, číslo živnostenského
registra, iné oprávnenie ako živnostenský list) vôbec vyplnené neboli. Z iných konaní je pritom známe,
že právny predchodca žalobcu subjekty podnikajúce, resp. vykonávajúce činnosť na základe iného ako
živnostenského oprávnenia špecifikuje v zmluvách o úvere aj ich obchodným menom a prideleným



identifikačným číslom. Za takejto situácie záver o spotrebiteľskom charaktere zmluvy o úvere má oporu
vo vykonanom dokazovaní.
Nie sú dôvodné odvolacie námietky spochybňujúce postup súdu pri vykonávaní dôkazov, ako ani
námietky týkajúce sa skúmania charakteru vzťahu medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou
súdom.
Súdny dvor rozhodol, že možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu podmienky predstavuje
prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 smernice, teda zabránenie
tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k splneniu cieľa
stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k
ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov
alebo dodávateľov (rozsudky Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, bod 28, Cofidis, C-473/00, Zb.
s. I-10875, bod 32).
Táto možnosť priznaná súdu bola posúdená ako nevyhnutná pre to, aby bola pre spotrebiteľa
zabezpečená účinná ochrana, najmä s ohľadom na nezanedbateľné nebezpečenstvo toho, že tento
spotrebiteľ o svojich právach nevie, alebo má ťažkosti s ich uplatnením (rozsudky Océano Grupo
Editorial a Salvat Editores, už citovaný, bod 26, ako aj Cofidis, už citovaný, bod 33).
Je rozhodným konštatovanie, že aj pri nečinnosti spotrebiteľa má súd dbať o to, aby nevedomosť
spotrebiteľa nebola na jeho úkor a vyvažovať tak práva a povinnosti oboch strán. (porov. uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 6Cdo 1/2012). Ochrana, ktorú smernica priznáva
spotrebiteľom, sa vzťahuje na prípady, v ktorých sa spotrebiteľ, ktorý s predajcom alebo dodávateľom
uzavrel zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku, zdrží namietania nekalej povahy tejto podmienky z
dôvodu, že buď o svojich právach nevie, alebo má ťažkosti s ich uplatnením alebo preto, že je odradený
od ich uplatňovania z dôvodov nákladov, ktoré by malo za následok súdne konanie. (rozsudok Súdneho
dvora EÚ vo veci C -473/00 zo dňa 21.11.2002, uznesenie Súdneho dvora EÚ vo veci C-76/10 zo dňa
16.11.2010) Ochrana spotrebiteľa je predmetom verejného záujmu a je nevyhnutná pre zvýšenie životnej
úrovne a kvality života občanov.
Ani proces podľa nariadenia nie je vylúčený z pôsobnosti judikátov súdneho dvora a ex offo súdnej
kontroly neprijateľnosti zmluvných podmienok. Inak by išlo celkom iste o konštrukciu s cieľom obísť
princípy únijného práva a o obohacovanie sa na úkor iného s popieraním vlastných princípov únie.
Súd by mal mať na zreteli základný účel konania - poskytnutie spravodlivej ochrany subjektívnym
právam účastníkov. Ústavné články o súdnej ochrane (čl. 46 a nasl.), čl. 6 Dohovor o ochrane ľudských
práv a základných slobôd spolu s občianskym súdnym poriadkom predstavujú všeobecné požiadavky
spravodlivého procesu. Vzťah práva a spravodlivosti načrtol Český Ústavný súd, keď v jednom zo
svojich nálezov uviedol: „súd musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musí smerovať
k spravodlivému výsledku. Právo musí byť predovšetkým nástrojom spravodlivosti, nielen súborom
právnych predpisov ktoré sú mechanicky a formalisticky aplikované bez ohľadu na zmysel a účel
toho, ktorého záujmu chráneného príslušnou normou”(porovnaj nález Ústavního soudu ČR sp.zn. II.ÚS
222/07).
Aj keď dlžník - spotrebiteľ nevznesie námietky proti zmenke, resp. jej vyplneniu, príp. uplatneniu práv
zo zmenky, je súd oprávnený a zároveň povinný skúmať platnosť predmetnej zmenky a dohody o jej
vyplnení, aktívnu legitimáciu majiteľa zmenky na uplatnenie práv zo zmenky, oprávnenosť postupu pri
vypĺňaní blankozmenky, a tiež nekalú povahu zmluvných podmienok, dohodnutých v spotrebiteľskej
zmluve, na základe ktorej vznikol záväzok, ktorý zmenka zabezpečuje, a ktorou bolo vydanie zmenky
predvídané. V prípade zistených nedostatkov je súd povinný tak, ako to správne urobil súd prvého
stupňa, konštatovať rozpor práv uplatnených zo zmenky so zákonom. Ak má byť zabezpečené naplnenie
cieľa sledovaného právnymi predpismi na ochranu spotrebiteľa, je nutné umožniť súdu skúmať charakter
právneho vzťahu, na základe ktorého došlo k vystaveniu zmenky a v prípade zistenia, že ide o
vzťah spotrebiteľský, podrobiť skúmaniu zmluvné podmienky z hľadiska ich neprijateľnosti. V tejto
súvislosti odvolací súd opätovne poukazuje na závery NS SR vyslovené v stanovisku č. 93/2015
zo dňa 20.10.2015, v zmysle ktorého, ak by pri vymáhaní dlžnej sumy z indosovanej zmenky súd
nemal možnosť hodnotiť obsah spotrebiteľskej zmluvy a rozhodnúť o nekalosti niektorých zmluvných
podmienok či zhodnotiť platnosť zmenky samotnej, išlo by o neprijateľné zníženie právnej ochrany
prináležiacej spotrebiteľovi a o porušenie zásady efektivity. Rigidná aplikácia ust. § 17 ZZŠ by spôsobila
spotrebiteľovi neprimerané ťažkosti pri až následnom možnom domáhaní sa ochrany svojich práv.
Povinnosť všeobecného súdu posúdiť uplatnený nárok aj z hľadiska súladu s dobrými mravmi je
zvýraznená v tých prípadoch, keď ju účastník konania výslovne namieta, musí však na ňu prihliadať aj v
prípadoch, kedy takýto rozpor zistí súd sám pri prieskume ex offo, keďže na absolútnu neplatnosť úkonu



súd musí prihliadať ex lege. Ak je vystaviteľom zmenky spotrebiteľ, je možné túto skúmať až po úroveň
dohody o vyplňovacom práve, aplikujúc právnu normu účinnú v čase, kedy bola zmenka vystavená.
Odvolací súd nevidí dôvod na odklon od právnych záverov vyjadrených v rozsudku Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 7Co 339/2014 zo dňa 26.2.2015, v ktorom uviedol: „V prejednávanom spore
predmetom konania je nárok vyplývajúci zo zmenky indosovanej na žalobcu sídliaceho v Českej
republike, ktorý následne svoje práva vyplývajúce zo zmenky uplatňuje pred súdom Slovenskej republiky
v rámci európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu upraveného Nariadením Európskeho
parlamentu a Rady č. 861/2007 z 11.7.2007. Článok 4 Nariadenia upravuje zjednodušený a v zásade
písomný spôsob vedenia konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu s cieľom zjednodušenia prístupu
k spravodlivosti. Žalobca začne konanie vyplnením príslušného tlačiva a jeho zaslaním na súd. Pokiaľ
by súd nemal na základe vyplneného tlačiva k dispozícii všetky potrebné dôkazy pre rozhodnutie vo
veci, môže žalobcu vyzvať k doplneniu tlačiva a na iné úkony tiež použitím príslušného tlačiva. Znenie
Čl. 4 Nariadenia môže vzbudiť dojem, že súd nemá k dispozícií iné dôkazné prostriedky ako príslušné
tlačivá a v zásade nemá možnosť oboznámiť sa s inými písomnými dôkazmi, napr. so spotrebiteľskou
zmluvou. Takýto výklad je ale nesprávny. Cieľom Nariadenia č. 861/2007 totiž nie je obmedziť sudcov
pri zadovážení si dôkazov potrebných pre rozhodnutie vo veci, ale umožniť im využívanie technických
a iných prostriedkov v záujme toho, aby dokazovanie prebehlo čo najjednoduchším a najmenej
zaťažujúcim spôsobom. Z Čl. 8 a 9 uvedeného nariadenia jednoznačne vyplýva, že aj v konaniach s
malou hodnotou sporu je zachovaná možnosť sudcu vykonávať potrebné dokazovanie a nariadiť ústne
pojednávanie pokiaľ to považuje za potrebné. Zjednodušená forma konania podľa tohto nariadenia je
preto plne zlučiteľná s judikatúrou Súdneho dvora, ktorá prikazuje sudcom ex offo prihliadať na nekalosť
zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Európske konanie vo veciach s nízkou hodnotu
sporu sa riadi za predpokladu ak nie je ustanovené inak procesným právom členského štátu v ktorom
sa konanie vedie, čo priamo vyplýva v Čl. 19 Nariadenia č. 861/2007.
Občiansky súdny poriadok ako základný procesný predpis platný na území Slovenska v ustanovení §
120 upravuje dôkaznú povinnosť. Ustanovenie § 120 ods. 1 O.s.p. umožňuje súdu výnimočne vykonať
aj iné dôkazy ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. V
danom prípade žalobcom predložená zmenka má svoj základ v dohode o vyplňovacom práve zmenky
obsiahnutej vo všeobecných úverových podmienkach právneho predchodcu žalobcu. Za takejto situácie
súd prvého stupňa musel z úradnej povinnosti skúmať, či medzi právnym predchodcom žalobcu a
žalovanou došlo k uzatvoreniu zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo nie.
Správnym nie je ani tvrdenie, podľa ktorého pri rozhodovaní o uplatnenom nároku sa malo vychádzať
jedine z predloženej zmenky predstavujúcej samostatný abstraktný záväzok neakcesorickej povahy.
Smernica Rady č. 87/102/EHS z 22.12.1986 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a
správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru nezakazuje používanie
zmeniek v spotrebiteľských zmluvách, ale zo znenia Čl. 10 jednoznačne vyplýva, že členské štáty môžu
povoliť ich používanie v spotrebiteľských zmluvách iba vtedy, ak zároveň zabezpečia vhodnú ochranu
spotrebiteľa v takýchto situáciách. Pojem vhodnej ochrany spotrebiteľa treba vykladať so zreteľom
na Čl. 14 uvedenej smernice, ktorá zakazuje znížiť štandard ochrany spotrebiteľa. Vhodnú ochranu
spotrebiteľa je preto potrebné chápať ako celkový právny rámec ochrany spotrebiteľa vyplývajúci z
predpisov práva únie a judikatúry Súdneho dvora zahŕňajúci aj povinnosť vnútroštátnych súdov ex offo
skúmať nekalosť zmluvných podmienok. Hlavným rizikovým prvkom z pohľadu ochrany spotrebiteľa
je abstraktný charakter zmenky, ktorý nepripúšťa, aby súd pri uplatňovaní zmenky prihliadal na kauzu
pôvodného právneho vzťahu, t.j. aby hodnotil pôvodnú zmluvu o spotrebiteľskom úvere a skúmal, či táto
obsahuje nekalé zmluvné podmienky. Spotrebiteľ takisto nemá oprávnenie robiť voči majiteľovi zmenky
námietky, ktoré sa zakladajú na jeho vlastných vzťahoch k predošlému majiteľovi, t.j. veriteľovi ktorý
poskytol pôvodný spotrebiteľský úver. Rešpektovanie abstraktného charakteru zmenky je neprijateľné
vo svetle judikatúry Súdneho dvora. Súdny dvor už totiž vyslovil všeobecnú zásadu, v zmysle ktorej
špecifiká súdneho konania, ktoré prebieha v rámci vnútroštátneho práva medzi predajcom alebo
dodávateľom a spotrebiteľom nemôžu predstavovať skutočnosť spôsobilú ovplyvniť právnu ochranu,
ktorá podľa ustanovení Smernice Rady č. 93/13/EHS spotrebiteľovi musí byť poskytnutá, čo potvrdzuje
aj Čl. 14 Smernice Rady č. 87/102/EHS. Ak totiž pri vymáhaní dlžnej sumy z indosovanej zmenky
vnútroštátny súd vôbec nemá možnosť hodnotiť obsah spotrebiteľskej zmluvy a rozhodnúť o nekalosti
niektorých zmluvných podmienok, ide o drastické zníženie právnej ochrany prináležiacej spotrebiteľovi a
o porušenie zásady efektivity. V takomto právnom režime je totiž nemožné alebo minimálne neprimerane
ťažké, aby sa spotrebiteľ domohol ochrany svojich práv, keďže v konaní o vymáhaní pohľadávky nie je
možné skúmať nekalosť zmluvných podmienok. Spotrebiteľovi samozrejme aj v takejto situácii ostáva
možnosť uspokojiť veriteľa (nadobúdateľa indosovanej zmenky) a následne ho žalovať o náhradu škody,



ale v zmysle ustanovenia § 17 zákona č. 191/1950 Zb., by spotrebiteľ musel v takomto prípade dokázať,
že nadobúdateľ zmenky konal vedome na škodu dlžníka. Dokázať takúto skutočnosť samozrejme nie
je nemožné, avšak dokazovanie tejto skutočnosti neprimerane sťažuje situáciu spotrebiteľa. Navyše je
zrejmé, že takáto požiadavka nie je v súlade s právom únie, keďže ochrana spotrebiteľa v zásade nie
je závislá od zavinenia veriteľa“.
Odvolacie námietky žalobcu neboli spôsobilé privodiť záver odvolacieho súdu o tom, že vyhodnotenie
dojednania o vyplnení zmenky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky, a teda jej neplatnosti v zmysle §
53 OZ súdom prvej inštancie bolo nesprávne.
Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že zmenka, na základe
ktorej sa žalobca domáha plnenia od žalovanej, je v rozpore so zákonom.
Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka)
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája
1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší
proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I;
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04).
V priebehu odvolacieho konania žalobca vzal žalobu späť v časti zmenkového úroku v rozsahu
zmenkového úroku vo výške 0,19 % denne. S ohľadom na uvedený procesný úkon žalobcu a tiež na to,
že žalovaná nevyjadrila nesúhlas so späťvzatím, odvolací súd späťvzatie žaloby v súlade s § 370 ods.
1 až 3 CSP v tejto časti pripustil, rozsudok čiastočne zrušil a konanie zastavil.
V prevyšujúcej časti odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil postupom vyplývajúcim z
ustanovenia § 387 od. 1 CSP.
O trovách konania v zastavujúcej časti rozhodol podľa § 256 ods. 1 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP
a žalovanej priznal náhradu trov konania proti žalobcovi, keďže tento čiastočným späťvzatím žaloby
zavinil zastavenie konania v tejto časti.
O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 378 ods.
1 CSP tak, že žalovaná má nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnému žalobcovi v
plnom rozsahu, keďže žalovaná bola v odvolacom konaní plne úspešná.

6. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).



Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.