Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 12CoE/40/2014 z 24. 6. 2015 Citácia: uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica z 24. júna 2015, sp. zn. 12CoE/40/2014, ECLI:SK:KSBB:2015:6112201018.1 Krajský súd Banská Bystrica | 12CoE/40/2014 | ECLI:SK:KSBB:2015:6112201018.1 | 2015-06-24 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: EP, § 50 EP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/ae9f1b2b-143d-42ae-b39c-183a60268c3c Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2015:6112201018.1 Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12CoE/40/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6112201018
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Gandžala, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6112201018.1

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici, v exekučnej veci oprávneného EOS KSI Slovensko, s. r. o., so sídlom
Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou
TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 36 613 843, za ktorú koná
advokát a konateľ Mgr. Tomáš Kušnír, proti povinnej Q. S., nar. XX. XX. XXXX, predtým bytom L.
XXX/XX, XXX XX Q. Q., aktuálne bytom G. X, W., M., právne zastúpeného Mgr. Anetou Tabačkovou,
advokátkou, Advokátska kancelária so sídlom Námestie SNP 17, 974 01 Banská Bystrica, vedenej
súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Exekútorského úradu Záhradnícka 60, 821
08 Bratislava, pod sp. zn. EX 17025/2011, o vymoženie 358,08 Eur s príslušenstvom, o odvolaní
oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 7Er/38/2012 - 70 zo dňa 25. 11.
2013, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“ alebo „exekučný súd“) odvolaním napadnutým
uznesením zo dňa 25. 11. 2013 vyhovel námietkam povinnej vzneseným proti exekúcii. V
odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že pokiaľ povinná namietala doručovanie žalobného návrhu
v rozhodcovskom konaní, touto jej námietkou sa nezaoberal, nakoľko ide o skutočnosť, ktorá
predchádzala vydaniu exekučného titulu, a teda exekučný súd nie je oprávnený túto okolnosť
skúmať, pretože v exekučnom konaní už súd neskúma vecnú správnosť vykonateľného rozhodnutia ani
správnosť konania, ktoré vydaniu exekučného titulu predchádzalo. Pokiaľ ide o ďalšiu námietku povinnej,
že nie je splnená jedna z podmienok pre vedenie exekúcie, ktorou je vykonateľné rozhodnutie, nakoľko
rozhodcovský rozsudok, na základe ktorého sa exekúcia vedie, nie je spôsobilým exekučným titulom,
keďže rozhodcovský súd nemal právomoc vo veci konať, túto námietku exekučný súd uznal za dôvodnú.
Exekučný súd zistil, že právny predchodca oprávneného spoločnosť A. Q., a. s, so sídlom W. M. X, Q.,
IČO: XX XXX XXX a povinná uzavreli dňa 14. 09. 2004 Zmluvu o bežnom účte fyzickej
osoby v Sk a poskytovaní ďalších produktov a služieb k tomuto účtu č. XXXXXXXXXX, na
základe ktorej bol povinnej poskytnutý úver vo forme povoleného prečerpania. Článok 4.9.1
Všeobecných obchodných podmienok upravuje riešenie sporov - rozhodcovskú doložku tak, že: "Banka
a klient sa dohodli, že všetky spory, ktoré vznikli alebo vzniknú pri vykonávaní bankových obchodov a v
súvislosti s nimi, budú rozhodované s konečnou platnosťou v rozhodcovskom konaní pred Stálym
rozhodcovským súdom Asociácie bánk v Bratislave (ďalej len "Rozhodcovský súd"), a to podľa Štatútu a
Rokovacieho poriadku Rozhodcovského súdu. Rozhodnutie Rozhodcovského súdu bude záväzné pre
banku aj pre klienta, pričom banka a klient sa zaväzujú v stanovených lehotách splniť všetky povinnosti
uložené v rozhodcovskom náleze." Podľa čl. 4.9.2. "Klient má právo odmietnuť rozhodcovskú doložku
uvedenú v bode 4.9.1. do 30 dní odo dňa účinnosti týchto obchodných podmienok alebo do 30 dní
odo dňa uzatvorenia zmluvného vzťahu s bankou." Nakoľko povinná neplnila riadne svoje povinnosti
zo Zmluvy o bežnom účte a bola v omeškaní so splácaním úveru, oprávnený podal na rozhodcovskom
súde žalobu. Rozhodcovským rozsudkom bola povinnej uložená povinnosť uhradiť oprávnenému sumu



vo výške 358,08 Eur s príslušenstvom, trovy rozhodcovského konania vo výške 33,20 Eur a
trovy právneho zastúpenia v rozhodcovskom konaní vo výške 79,76 Eur, to všetko do troch dní od
právoplatnosti rozhodcovského rozsudku. Exekučný súd ďalej poukázal na to, že všeobecný súd je
povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na
vedenie takéhoto konania, a ak kedykoľvek v priebehu konania zistí, že podmienky núteného vymáhania
pohľadávky nie sú splnené, rozhodnúť o zastavení exekúcie. Poukázal pritom na závery
uvedené v uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 86/2010 ako aj v rozhodnutí
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 164/1996.
Okresný súd ďalej v zmysle § 23a ods. 1 a ods. 2 písm. a) č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa
(ďalej len "Zákon o ochrane spotrebiteľa") v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy /t.j. do 24. 11.
2004/ a v zmysle § 52 ods. 1 a 3 Občianskeho zákonníka vyhodnotil zmluvu uzavretú medzi právnym
predchodcom oprávneného a povinnou, ktorá bola podkladom pre vydanie rozhodcovského rozsudku,
ako zmluvu spotrebiteľskú (typovú, formulárovú, adhéznu), ktorú uzatvára dodávateľ vo viacerých
prípadoch a voči vopred neurčitému počtu spotrebiteľov, ktorí obsah zmluvy (poskytnutie finančných
prostriedkov) podstatným spôsobom neovplyvňujú, zmluvné podmienky sú vopred pripravené bez
možnosti ich modifikácie. Zmluvnými stranami spotrebiteľskej, typovej zmluvy boli dodávateľ, spoločnosť
A. Q., a.s., ktorej predmetom činnosti je aj poskytovanie úverov, teda konala v rámci predmetu svojej
podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom je subjekt, ktorý pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej
zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Exekučný súd mal
preukázané, že povinná mala v danom vzťahu vzniknutého z uzavretej zmluvy postavenie spotrebiteľa,
nakoľko ide o fyzickú osobu, ktorej boli zo strany dodávateľa poskytnuté peňažné prostriedky na nákup
spotrebného tovaru.
Exekučný súd ďalej podrobil uvedenú zmluvu súdnej kontrole a to konkrétne, či sa nevymáha plnenie
z neprijateľnej zmluvnej podmienky. Poukázal na Smernicu 93/13/EHS o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách a na odôvodnenie rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci Pohotovosť s. r.
o. C 76/10 ako aj na ustanovenia § 53 ods. 1 a 4 a § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka
s tým, že základnou zásadou spotrebiteľských zmlúv je, že nesmú obsahovať neprijateľnú podmienku,
t. j. ustanovenie, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa, a to pod sankciou absolútnej neplatnosti takejto podmienky. Ďalej
exekučný súd uviedol, že rozhodcovská doložka, ktorá mala v predmetnom konaní založiť legitimitu
pre exekučný titul, znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Túto
skutočnosť je potrebné považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku, a to v neprospech spotrebiteľa,
pričom rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na
výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok
odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým zmluvným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému
konaniu. To je pravdepodobne aj najčastejšia situácia, pretože dodávateľ sa snaží získať exekučný titul.
Rozhodcovský súd je pritom paušálnym spôsobom zakotvený v zmluvných podmienkach ešte pred
vznikom samotnej štandardnej zmluvy, a teda dodávateľ musí mať istou, že si ho môže do zmluvy
uvádzať. Rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a
núti spotrebiteľa neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu a vzdať sa ústavného práva
na spravodlivý proces pred nezávislým súdom. Záverom exekučný súd uviedol, že
praktickým dôsledkom rozhodcovskej doložky formulovanej tak ako je tomu v danom prípade je, že
spotrebiteľovi je fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade,
ak oprávnený podá žalobu na rozhodcovský súd. Znenie rozhodcovskej zmluvy neodporuje síce
doslovnému zneniu zákonného ustanovenia, avšak svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ, aby predmetné
ustanovenie dodržané nebolo, teda zákon obchádza (in fraudem legis).
K čl. 4.9:2 Všeobecných obchodných podmienok, kde je obsiahnutá možnosť spotrebiteľa od
rozhodcovskej doložky odstúpiť, exekučný súd uviedol, že od zmluvy je možné odstúpiť iba v prípade,
že je platná. Od absolútne neplatnej zmluvy (§ 39 Občianskeho zákonníka) sa odstúpiť nedá. Ak
je zmluva od začiatku neplatná ex tunc, nie sú splnené zákonné podmienky na dodatočné zrušenie
zmluvy. Za individuálne dohodnutú zmluvnú podmienku sa nepovažuje podmienka, ktorá bola vopred
dodávateľom naformulovaná v rámci typovej zmluvy a je obvyklé, že spotrebiteľ jej obsah nemení.
Zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve sa nestáva individuálne
dohodnutou podmienkou len tým, že od nej spotrebiteľ neodstúpi. Inak by to bolo popretie celej filozofie
ochrany pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách.
Ak súd v exekučnom konaní skúma platnosť rozhodcovskej doložky, zaoberá sa tým,
či exekučný titul vydal orgán na to oprávnený, rovnako ako by to skúmal v prípade iných exekučných
titulov uvedených v § 41 Exekučného poriadku. Výkon rozhodnutia môže byť vedený len vtedy, keď



je určený vykonateľným exekučným titulom. Existencia takéhoto titulu je materiálnym predpokladom
každého výkonu. Ak neexistuje potrebný titul, je výkon neprípustný. Keďže právomoc rozhodcovského
súdu na rozhodnutie v predmetnej veci je založená na absolútne neplatnom právnom úkone, neprijateľne
dojednanej rozhodcovskej doložke, exekučný súd po preskúmaní exekučného titulu dospel k záveru, že
ide o exekučný titul, ktorý vydal orgán na to nepríslušný, na podklade ktorého nie je možné exekúciu
vykonať. Keďže právomoc rozhodcovského súdu na rozhodnutie v predmetnej veci je založená na
absolútne neplatnom právnom úkone, exekučný súd po preskúmaní exekučného titulu dospel k názoru,
že je vydaný v rozpore so zákonom, a preto námietkam povinnej vzneseným proti exekúcii vyhovel
(exekúcia vedená bez spôsobilého exekučného titulu je neprípustná) s tým, že po právoplatnosti tohto
uznesenia rozhodne o zastavení exekúcie a o trovách s ňou súvisiacich.

Proti uvedenému rozhodnutiu okresného súdu podal oprávnený prostredníctvom právneho zástupcu
v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. Neprijateľnosť
rozhodcovskej doložky nie je možné podľa jeho názoru skonštatovať s odvolaním sa na ustanovenia
Smernice 93/13/EHS v kontexte úvah vyplývajúcich z prílohy 1 písm. q) tejto smernice, ktorá hodnotí,
čo je možné považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Poukázal na anglickú verziu - originál
uvedeného ustanovenia a tomu zodpovedajúci preklad do slovenského jazyka („Nekalou podmienkou
je zbavenie spotrebiteľa práva alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo akýkoľvek iný
opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory výlučne arbitrážou, na ktorú sa
nevzťahujú ustanovenia právnych predpisov.“) , podľa ktorého potom dojednanie rozhodcovskej doložky
nemožno hodnotiť ako nekalú podmienku, nakoľko rozhodcovské konanie je súčasťou legislatívne
upraveného procesu a je súčasťou civilného práva. Ďalej poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3MCdo 11/2010 zo dňa 26. 09. 2011, z ktorého vyplýva právny
názor, že pokiaľ ide o spotrebiteľské zmluvy, treba uviesť, že preskúmanie správnosti rozhodcovského
rozsudku exekučným súdom je možné len pokiaľ ide o dôvod uvedený v § 45 ods. 1 písm. c) zákona
č. 244/2002 Z. z. (rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie,
ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom). Z uvedeného
zákonného ustanovenia vyplýva, že rozpor s dobrými mravmi je viazaný na plnenie a nie iba na to,
či samotná spotrebiteľská zmluva obsahuje neprijateľnú podmienku; nie každá skutočnosť hodnotená
ako neprijateľná podmienka, spôsobuje rozpor plnenia s dobrými mravmi. Rozhodujúcim bude len, či
plnenie, ktoré má byť vykonané, odporuje alebo neodporuje dobrým mravom; len tento zákonný dôvod
umožňuje zastaviť exekučné konanie. Na základe uvedeného potom oprávnený žiadal, aby odvolací
súd uznesenie exekučného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Povinná vo vyjadrení k odvolaniu oprávneného uviedla, že s týmto nesúhlasí a považuje ho za
nedôvodné. Podľa jej názoru je interpretácia ustanovenia Smernice č. 93/13/EHS správna.
Naďalej zotrvala na svojom stanovisku, že rozhodcovská doložka nebola platne uzavretá a poukázala
aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo 1/2012, 6Cdo 135/2012 a 3Cdo
146/2011 ako aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 545/2010, podľa
ktorého je exekučný súd oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek
štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie
exekúcie, a to aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už
začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania
ako aj bez návrhu. Na základe uvedeného potom povinná žiadala odvolaním napadnuté
uznesenie okresného súdu potvrdiť ako vecne správne.

Odvolaním napadnuté uznesenie bolo vydané vyššou súdnou úradníčkou. Zákonná sudkyňa uviedla,
že odvolaniu podanému oprávneným nemieni vyhovieť a vec predložila na rozhodnutie
odvolaciemu súdu postupom podľa § 374 ods. 4 druhá veta Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963
Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „O. s. p.“).

Krajský súd ako súd odvolací podľa § 10 ods. 1 O. s. p., preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p., bez
nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a uznesenie okresného súdu podľa § 219 ods. 1
O. s. p. ako vecne správne potvrdil.

Z obsahu spisu krajský súd zistil, že súdny exekútor žiadosťou o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zo dňa 22. 12. 2011, doručenou okresnému súdu dňa 16. 01. 2012, požiadal exekučný súd
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prospech oprávneného EOS KSI Slovensko, s.r.o.,



Bratislava, proti povinnej Q. S., bytom L. XXX/XX, Q. Q., a to na podklade rozhodcovského rozsudku
Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie so sídlom v Bratislave sp. zn. II/2009 -
5785 zo dňa 08. 06. 2011. Z exekučného titulu je zrejmé, že rozhodcovský súd vyhovel nárokom
oprávneného, ktoré si uplatnil na základe Zmluvy o bežnom účte fyzickej osoby v Sk a poskytovaní
ďalších produktov a služieb k tomuto účtu, uzavretej dňa 14. 09. 2004 medzi právnym predchodcom
oprávneného spoločnosťou A. Q., a.s., Q. a povinnou. Oprávnený pohľadávku vzniknutú z uvedenej
zmluvy nadobudol na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok. Svoje nároky voči povinnej si oprávnený
teda uplatnil v rozhodcovskom konaní, pričom právomoc rozhodcovského súdu na konanie a rozhodnutie
bola odvodená od rozhodcovskej doložky uvedenej v bode 4.9.1. Všeobecných obchodných podmienok
A. Q., a. s.

Exekučný súd na základe uvedenej žiadosti súdneho exekútora vydal dňa 18. 12. 2012 poverenie na
vykonanie exekúcie č. 5601 * 088867. Dňa 22. 02. 2013 bolo exekučnému súdu doručené podanie
povinnej - námietky proti exekúcii, kde namietala, že v rozhodcovskom konaní jej bola žaloba zasielaná
na adresu jej vtedajšieho trvalého pobytu L. XX, Q. Q., hoci sa už od roku 2006 na uvedenej
adrese nezdržiavala. Namietala preto postup rozhodcovského súdu pri doručovaní zásielky, čím bolo
porušené jej právo na súdnu ochranu garantované v čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky ako aj príslušné
ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, najmä bola porušená zásada rovnosti účastníkov
konania. Ďalej povinná uviedla, že exekučný súd by mal exekúciu vyhlásiť za neprípustnú a zastaviť
ju, pretože nebola platne uzavretá rozhodcovská zmluva, na základe ktorej by bola daná právomoc
rozhodcovského súdu na konanie a rozhodnutie. Listiny predložené oprávneným nepreukazujú uzavretie
rozhodcovskej zmluvy ani vo forme osobitnej zmluvy ani vo forme rozhodcovskej doložky k zmluve.
Všeobecné obchodné podmienky, v ktorých je rozhodcovská doložka obsiahnutá, nemožno považovať
za platné, nakoľko všeobecné obchodné podmienky výslovne neobsahujú prejavenie vôle riešiť tieto
spory v rozhodcovskom konaní, zmluva o bežnom účte na ne len
odkazuje a takáto rozhodcovská doložka nebola povinnou ako spotrebiteľom osobitne vyjednaná. K
uzavretiu rozhodcovskej zmluvy (doložky) nedošlo na základe vzájomne vymenených listov. Poukázala
rozsiahlo na súvisiacu rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
a Ústavného súdu Slovenskej republiky so zdôraznením, že exekučný súd je oprávnený a povinný
skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen
v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to aj pre zistenie existencie dôvodu, pre ktorý
by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh
účastníka ako aj bez návrhu. Povinná žiadala, aby exekučný súd jej námietkam vyhovel a následne
potom exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju.

Dňa 06. 03. 2013 predložil súdny exekútor exekučnému súdu námietky povinnej s vyjadrením, že tieto
žiada zamietnuť, nakoľko sa netýkajú okolností, ktoré by spôsobili zánik vymáhaného nároku alebo
by bránili jeho vymáhateľnosti alebo pre ktoré by bola exekúcia neprípustná.

Navrhovateľ k námietkam povinnej uviedol, že zmluva medzi povinnou a jeho právnym predchodcom
bola platne uzavretá s tým, že povinná vyhlásila, že berie na vedomie Všeobecné obchodné podmienky
a súhlasí s nimi. Právomoc rozhodcovského súdu na konanie a rozhodnutie bola
teda podľa jeho názoru platne daná a povinná neuviedla žiadnu skutočnosť spochybňujúcu vymáhaný
nárok, nejedná sa o okolnosť uvedenú v § 50 Exekučného poriadku a námietky povinnej považuje za
neoprávnené.

Exekučný súd následne odvolaním napadnutým uznesením rozhodol, že námietkam povinnej
vzneseným proti exekúcii vyhovuje a svoje rozhodnutie rozsiahlo odôvodnil s poukazom na ustanovenia
komunitárneho ako aj vnútroštátneho spotrebiteľského práva, s poukazom na rozhodovaciu činnosť
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Ústavného súdu Slovenskej republiky ako aj Európskeho
súdneho dvora. Oprávnený v odvolaní podanom proti uvedenému rozhodnutiu v podstate poukázal len
na to, že neprijateľnosť rozhodcovskej doložky nie je možné skonštatovať s odvolaním na ustanovenie
Smernice 93/13/EHS v kontexte úvah vyplývajúcich z prílohy 1 písm. q) smernice a ďalej poukázal
na závery Najvyššieho súdu uvedené v rozhodnutí sp. zn. 3M Cdo 11/2010.

Odvolací súd v súvislosti s námietkami oprávneného uvedenými v jeho odvolaní považuje za potrebné
predovšetkým poukázať na to, že súd je nielen v štádiu exekučného konania, v ktorom posudzuje
splnenie zákonom stanovených procesných predpokladov, za ktorých súd poverí



exekútora vykonaním exekúcie, ale počas celého konania oprávnený a zároveň
povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej
zmluvy (doložky). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných
predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa
exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný titul, uvedené
v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk
zakotvených v príslušných právnych predpisov ide o rozhodnutie vykonateľné tak po stránke formálnej,
ako aj materiálnej (vyslovené stanovisko je plne v súlade s názorom vysloveným v rozhodnutiach
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, konkrétne uznesenie sp. zn. 3 Cdo 146/2011 zo dňa 13. 10.
2011, sp. zn. 3 Cdo 122/2011 zo dňa 9. 2. 2012). Či ide o rozhodnutie formálne vykonateľné
sa posudzuje z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané. Z
aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia, t.j. určitosť, zrozumiteľnosť a presnosť označenia subjektov
práv a povinností, vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať sa skúma materiálna
vykonateľnosť rozhodnutia.

Odvolací súd nepopiera, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa §
37 Zákona o rozhodcovskom konaní, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako
právoplatný rozsudok súdu (§ 35 zákona o rozhodcovskom konaní). Súčasne ale s týmto tvrdením
odvolací súd zdôrazňuje, že súd je oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské
konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy (doložky), či rozhodnutie, ktoré má
predstavovať exekučný titul, uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie, bolo vydané orgánom, ktorý
má na to právomoc.

Odvolací súd v týchto súvislostiach poukazuje aj na odôvodnenie rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 1/2012 zo dňa 21. 03. 2012, v ktorom sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky okrem iného zaoberal aj otázkou, či v exekučnom konaní Zákon o rozhodcovskom
konaní vylučuje skúmanie (nedostatku) právomoci rozhodcovského súdu (rozhodcu, resp. rozhodcov)
rozhodnúť spor. Dovolací súd v danej veci judikoval, že „oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať
právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp.
s jej neplatnosťou, nebránia ustanovenia Zákona o rozhodcovskom konaní, napr. §
21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu. Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov
rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta
klasická rímska právna zásada (princíp) „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo
„nech si každý stráži svoje práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Kým nevyužitie postupu podľa
týchto ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená
stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj
právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej veci (pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel
- boli by nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura sripta sunt“
v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu
princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania,
ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy
podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný
skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere
konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť
tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany
práv spotrebiteľa.“

Otázkou, či súd rozhodujúci v rámci exekučného konania mal právomoc skúmať prípustnosť exekúcie
z hľadiska relevantnosti exekučného titulu sa zaoberal už aj Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý v
odôvodnení uznesenia sp. zn. I. ÚS 456-/2011-19 zo 23. 11. 2011 uviedol, že „okresný
súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu
už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie,
a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné
konanie zastaviť“. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukázal v tomto rozhodnutí aj na ustálenú
judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. 1.
1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia
môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak



bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí
byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“.

Z uvedeného potom vyplýva záver, že súd je oprávnený a súčasne povinný počas celého exekučného
konania skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy
(doložky). V posudzovanom prípade bola táto skutočnosť predmetom skúmania exekučného súdu v
dôsledku námietky podanej proti exekúcii povinnou. Pokiaľ teda povinná namietala, že rozhodcovská
doložka nebola v posudzovanom prípade platne uzavretá, okresný súd jej námietkam správne vyhovel,
nakoľko rozhodcovská doložka začlenená do rámca podmienok štandardnej zmluvy spôsobuje hrubý
nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. l Občianskeho
zákonníka), pričom záver exekučného súdu, že ide o spotrebiteľský zmluvný vzťah, nebol oprávneným
spochybňovaný. Vychádzajúc z obsahu rozhodcovského rozsudku a predmetnej zmluvy je zrejmé, že
oprávnený, reps. jeho právny predchodca od počiatku sledoval koncipovaním rozhodcovskej doložky
to, aby v prípade vzniku sporov zo zmluvy, boli tieto riešené na rozhodcovskom
súde za účelom reálneho sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa. Rozhodcovský rozsudok nemôže
byť exekučným titulom, keďže rozhodcovská doložka predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku,
ktorá je od počiatku neplatná (§ 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka). Ak je rozhodcovská doložka
súčasťou formulárových zmluvných podmienok, vzniká nezanedbateľné nebezpečenstvo, že spotrebiteľ
nepoukáže na jej nekalosť, či už v dôsledku svojej nevedomosti, resp. nečinnosti. Pri ochrane
spotrebiteľa preto v súvislosti s rozhodcovskou doložkou je nevyhnutné, aby spotrebiteľ mal
možnosť požiadať všeobecný súd o ochranu, okrem prípadu, ak si rozhodcovský súd osobitne vyjednal
(výslovne si ho želal).

Pokiaľ bola právomoc rozhodcovského súdu založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní,
je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť
spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnej vznikol nárok, ktorého
vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať. S ohľadom na uvedené preto exekučný súd
postupoval správne, keď námietkam povinnej voči exekúcii vyhovel.
Pokiaľ oprávnený v odvolaní namietal, že neprijateľnosť zmluvnej podmienky nie je možné skonštatovať
s odvolaním sa na ustanovenie Smernice 93/13/EHS, odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že
odkaz na príslušné ustanovenia uvedenej smernice bol v rozhodnutí exekučného súdu uvedený len
podporne a nebol nosným argumentom pre rozhodnutie exekučného súdu. Ďalej ešte odvolací súd
považuje za potrebné uviesť, že rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3MCdo
11/2010, na ktoré oprávnený v odvolaní poukazoval, sa týka iných skutkových okolností ako sú v
prejednávanej veci, preto jeho závery nie sú v tomto koní použiteľné.

Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie okresného súdu podľa ustanovenia §
219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.
Rozhodnutie odvolacieho senátu bolo prijaté v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.