{"guid": "2b72480b-6007-436a-9c1f-9b290a1fb3f4:a2e86bbf-229e-45bc-a606-85b37333aad7", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2012:6012200106.1", "spisova_znacka": "23S/9/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 23S/9/2012 z 24. 4. 2012", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 24. apríla 2012, sp. zn. 23S/9/2012, ECLI:SK:KSBB:2012:6012200106.1", "identifikacne_cislo": "6012200106", "sud": {"guid": "sud_138", "nazov": "Krajský súd Banská Bystrica", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-banska-bystrica"}, "sudca": "JUDr. Eva Hercegová", "sudca_id": 901, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-eva-hercegova-901", "datum_vydania": "2012-04-24", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": {"sz": "2Sžp/23/2012", "sud": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "guid": "296e0490-b248-4249-bdd8-4416edbb3512:16bb0fa2-cccc-4060-99fd-9411d7c915b3", "datum": "2013-02-26", "vztah": "potvrdene"}, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2005/326/#paragraf-28.odsek-3", "nazov": "§ 28 ods. 3 zákona č. 326/2005 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/326/#paragraf-28.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/326-2005/paragraf-28"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2005/326#paragraf-28"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/a2e86bbf-229e-45bc-a606-85b37333aad7", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2012:6012200106.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2012:6012200106.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2012:6012200106.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 23S/9/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6012200106
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 04. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Mikulajová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6012200106.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Drahomíry Mikulajovej a
členov JUDr. Milana Segeča a JUDr. Jána Škvarku v právnej veci žalobcu: Štátna ochrana prírody
Slovenskej republiky, Tajovského 28B, 974 01 Banská Bystrica, zast. JUDr. Martin Dianiška, advokát,
so sídlom Slnečná 42, 974 04 Banská Bystrica, proti žalovanému: Krajský lesný úrad v Banskej Bystrici,
Námestie Ľudovíta Štúra 1, 975 41 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného
č. 2011/00437 zo dňa 07.12.2011, takto

r o z h o d o l :

I./     Krajský súd žalobu žalobcu     z a m i e t a    .

II./   Žalobcovi náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Obvodný lesný úrad v Brezne rozhodnutím č. OLÚ-A/2011/00075 zo dňa 19.08.2011 uložil žalobcovi
pokutu vo výške 5.000,- Eur podľa § 64 písm. c/, § 65 ods. 4 zákona č. 326/2005 Z.z. o lesoch za
neplnenie povinnosti na zabránenie šírenia a premnoženia škodcov z chránených území v piatym
stupňom ochrany lesa, v zmysle § 28 ods. 3 zákona o lesoch a § 41 vyhlášky č. 453/2006 Z.z. o
hospodárskej úprave lesov a o ochrane lesa, v ktorých nebola povolená výnimka orgánu štátnej správy
ochrany prírody a krajiny na vykonanie náhodnej ťažby, v ochranných pásmach Prírodnej rezervácie
(ďalej PR) Fabova hoľa, PR Martalúzka, Národnej prírodnej rezervácie (ďalej NPR) Skalka a NPR Pod
Latiborskou hoľou.

Proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu podal odvolanie žalobca a na základe odvolania
rozhodoval druhostupňový správny orgán - žalovaný, ktorý rozhodnutím č. 2011/00437 zo dňa
07.12.2011 zmenil výrok prvostupňového rozhodnutia doplnením časového obdobia (rok 2011), v ktorom
sa žalobca dopustil spáchania iného správneho deliktu na úseku lesného hospodárstva, pričom ostatné
časti rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu zostali nezmenené.

Z odôvodnení rozhodnutí prvostupňového a druhostupňového správneho orgánu vyplýva, že žalobca
sa dopustil porušenia právnych predpisov na úseku lesného hospodárstva tým, že v roku 2011 v
ochranných pásmach území s piatym stupňom ochrany a to Prírodných rezervácií Fabova hoľa a
Martalúzka a Národných prírodných rezervácií Skalka a Pod Latiborskou hoľou nezabezpečila opatrenia
na zabránenie šírenia a premnoženia škodcov z chránených území s piatym stupňom ochrany, na
ktorých nebola povolená výnimka orgánu štátnej správy ochrany prírody a krajiny na vykonanie náhodnej
ťažby dreva (opatrenia na ochranu lesa). Žalovaný nevyhovel odvolacím námietkam, pretože napadnuté
rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu podľa žalovaného v celom rozsahu rešpektovalo postup
vymedzený v ustanovení § 28 ods. 3 zákona o lesoch, vychádzalo z obsahu Spoločného usmernenia,



pri súčasnom rešpektovaní ustanovení § 17 ods. 7 a § 22 ods. 6 zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane
prírody a krajiny. Prvostupňový správny orgán začal v predmetnej veci konať na základe oznámenia
Lesov Slovenskej republiky, š.p., zo dňa 12.05.2011 o neplnení povinnosti ŠOP SR zabezpečiť v
roku 2011 opatrenia na zabránenie šírenia a premnoženia škodcov z chránených území s piatym
stupňom ochrany. Nakoľko zo strany ŠOP SR došlo opakovane k porušeniu ustanovenia § 28 ods. 3
zákona o lesoch, odvolací orgán konštatoval, že obvodný lesný úrad správne uplatnil ustanovenie § 65
ods. 4 zákona o lesoch, čím dostatočne zdôvodnil aj výšku uloženej pokuty. Žalovaný v odôvodnení
rozhodnutia konštatoval, že námietky uvedené v odvolaní sú účelovou snahou ŠOP SR zbaviť sa
zodpovednosti za preukázané porušenia príslušných ustanovení zákona o lesoch. Skutočnosť, že ŠOP
SR boli známe všetky zákonné povinnosti pri zabezpečovaní opatrení na ochranu lesa v ochranných
pásmach uvedených chránených území potvrdzujú jednotlivé úkony realizované ŠOP SR podľa bodu
č. 4 a 7 Spoločného usmernenia.

V zákonom stanovenej lehote podal žalobca žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného,
ktorou sa domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného, ako aj jemu predchádzajúceho rozhodnutia
prvostupňového správneho orgánu. Namietal, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho
posúdenia veci a zistenie skutkového stavu, z ktorých vychádzali správne orgány, je v rozpore s obsahom
spisu. V. na to, že žalobca v zmysle Spoločného usmernenia Ministerstva pôdohospodárstva SR a
Ministerstva životného prostredia SR pod MP SR č. 1586/2008-700 a MŽP SR č. 14037/2007-sopk
zo dňa 28.03.2008 má zabezpečiť výber dodávateľa materiálu a prác v prípade, ak nebola povolená
výnimka orgánu štátnej správy ochrany prírody a krajiny na vykonanie náhodnej ťažby v ochranných
pásmach území s piatym stupňom ochrany. Namietal, že ustanovenie § 28 ods. 3 zákona č. 326/2005
Z.z. o lesoch nekonkretizuje spôsob a rozsah vykonania opatrení na zabránenie šírenia a premnoženia
škodcov z chránených území s piatym stupňom ochrany, v ktorých nebola povolená výnimka. Obvodný
lesný úrad v Brezne vo výroku svojho rozhodnutia ukladá pokutu za neplnenie povinnosti, avšak v
odôvodnení rozhodnutia nie sú uvedené žiadne konkrétne povinnosti, za porušenie ktorých bola pokuta
uložená. Rovnako ustanovenie § 41 vyhlášky č. 453/2006 Z.z. žiadnym spôsobom nestanovuje spôsob
a rozsah vykonania opatrení na ochranu lesa. Vytýkal žalovanému, že sa nedostatočne vysporiadal s
tvrdeniami žalobcu uvedenými v jeho odvolaní a tiež neodstránil vadu prvostupňového rozhodnutia, keď
ani on vo svojom rozhodnutí neuviedol žiadne z konkrétnych povinností, za nesplnenie ktorých bola
uložená pokuta. Zastával názor, že ak obhospodarovateľ lesa na základe pretrvávajúcej nepriaznivej
fytosanitárnej situácie opakovane nepožiada orgán ochrany prírody a krajiny o zásah do chráneného
územia s piatym stupňom ochrany za účelom výkonu náhodnej ťažby, potom tento obhospodarovateľ
lesa je povinný v zmysle ustanovení § 28 ods. 1 až 2 zákona č. 326/2005 Z.z. o lesoch vykonávať na
vlastné náklady preventívne opatrenia s cieľom predchádzať poškodeniu lesa a vykonávať ochranné
a obranné opatrenia pred škodami spôsobovanými podkôrnym hmyzom aj v bezprostrednom okolí
chráneného územia s piatym stupňom ochrany. Navyše žalobca má v zmysle § 28 ods. 3 citovaného
zákona možnosť zabezpečiť vykonanie opatrení a nie povinnosť ich vykonať len v prípade, ak nebola
povolená výnimka orgánom štátnej správy ochrany prírody a krajiny na vykonanie náhodnej ťažby.
Zdôraznil, že zákon o lesoch umožňuje správnemu orgánu uložiť pokutu v pomerne širokom rozsahu
a výška pokuty závisí od subjektívneho hľadiska správneho orgánu, avšak ten pri stanovení jej výšky
musí prihliadať na závažnosť konania, jeho okolností a trvanie a tieto skutočnosti je povinný správny
orgán v odôvodnení rozhodnutia náležite objasniť, k čomu ale v danom prípade nedošlo. V súvislosti
s tým namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutí žalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu.
Namietal vady konania pred správnym orgánom, najmä nesplnenie náležitostí výroku rozhodnutia, čo
je v rozpore s ustanovením § 47 ods. 1, 2, 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní. Poukázal na
judikatúru Najvyššieho súdu SR, v zmysle ktorej rozhodnutie o uložení pokuty za správny delikt, ak má
byť preskúmateľným rozhodnutím, musí obsahovať popis skutku s uvedeným miesta, času a spôsobu
jeho spáchania tak, aby nemohol byť zamenený s iným.

Žalovaný v stanovisku k žalobe trval na zákonnosti napadnutého rozhodnutia a žalobu navrhoval
zamietnuť. Uviedol, že žalobou napadnuté rozhodnutie je v poradí tretím rozhodnutím žalovaného, ktoré
je predmetom žaloby žalobcu na Krajskom súde v Banskej Bystrici, keď súd predchádzajúcim rozsudkom
č.k. 23S/4/2011-91 zo dňa 30.03.2011 zamietol žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného č. 2010/00433 zo dňa 19.11.2010 a č. 2010/00467 zo dňa 19.11.2010. Zdôraznil, že žalobca
preukázateľne v roku 2011 nezabezpečil opatrenia na ochranu lesa v ochranných pásmach PR Fabova
hoľa, PR Martalúzka a NPR Skalka a NPR Pod Latiborskou hoľou. Vo všetkých dotknutých prípadoch



príslušné orgány štátnej správy ochrany prírody a krajiny právoplatnými rozhodnutiami neudelili výnimku
na vykonanie náhodnej ťažby dreva, a preto povinnosti vymedzené v ustanovení § 28 ods. 3 zákona o
lesoch a § 41 vyhlášky č. 453/2006 Z.z. prešli na žalobcu, a to až do obdobia, pokiaľ nepominú dôvody
na ich vykonávanie, tak ako je vymedzené v Spoločnom usmernení. Považoval za preukázané, že k
nezabezpečeniu opatrení na ochranu lesa došlo opakovane v období troch rokov, čo bolo dôvodom
pre uplatnenie postupu podľa ustanovenia § 65 ods. 4 zákona o lesoch. Odmietal tvrdenie žalobcu, že
správne orgány pri ukladaní pokuty neprihliadali na závažnosť, spôsob, čas trvania, možné následky
porušenia povinnosti a podobne, čoho dôkazom je konštatovanie žalovaného v napadnutom rozhodnutí
a tiež uviedol, že forma zdôvodnenia výšky pokuty nie je upravená právnym predpisom. Námietky
žalobcu o nekonkrétnosti výroku napadnutého rozhodnutia, ako aj rozhodnutia Obvodného lesného
úradu v Brezne, hodnotil žalovaný ako účelovú snahu na zbavenie sa zodpovednosti za nezabezpečenie
opatrení na ochranu lesa. Poukazovanie na rozhodnutia iných súdov žalovaný považoval za irelevantné.

Žalobca v replike k stanovisku žalovaného k žalobe zdôraznil, že ak pre PR Fabova hoľa v roku
2011 neexistovalo žiadne rozhodnutie orgánu štátnej správy ochrany prírody o nepovolení zásahu v
tomto chránenom území, potom žalobca nebol povinný v roku 2011 realizovať opatrenia na zabránenie
šírenia premnoženia podkôrneho hmyzu v jej ochrannom pásme. Rovnako žalobca nebol povinný
v roku 2011 realizovať tieto opatrenia ani v NPR Skalka a NPR Pod Latiborskou hoľou, pretože
rozhodnutie MŽP SR č. 8288/2009-2.1 z 25.11.2009, ktorým nebola povolená výnimka na spracovanie
kalamity, malo vymedzené časové obdobie pre platnosť tohto rozhodnutia do 31.12.2010. V prípade
PR Martalúzka nebol žalobca povinný zabezpečiť opatrenia do 08.02.2011, t.j. do nadobudnutia
právoplatnosti rozhodnutia KÚŽP v Banskej Bystrici č. 2011/00281-Ko zo dňa 19.01.2011, ktorým nebola
povolená výnimka na spracovanie kalamity, pričom do tohto obdobia by musel byť žalobca v omeškaní
s plnením si povinností. Uviedol, že konanie pred Krajským súdom v Banskej Bystrici pod sp.zn.
23S/4/2011 nie je právoplatne skončené a teda ešte nie je možné tvrdiť, že žalobca porušil ustanovenie
§ 28 ods. 3 zákona o lesoch opakovane.

Krajský súd preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie a postup správnych orgánov podľa druhej hlavy
piatej časti O.s.p. a po ich preskúmaní dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie a postup správnych
orgánov v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe (v medziach žaloby) sú v súlade so zákonom, a
preto žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol podľa § 250j ods. 1 O.s.p..

Podľa § 28 ods. 3 zákona č. 326/2005 Z.z.; opatrenia na zabránenie šírenia a premnoženia škodcov z
chránených území s piatym stupňom ochrany, v ktorých nebola povolená výnimka orgánu štátnej správy
ochrany prírody a krajiny na vykonanie náhodnej ťažby, zabezpečí v ochranných pásmach území s
piatym stupňom ochrany organizácia ochrany prírody a krajiny. Vlastník, správca a obhospodarovateľ
lesa je povinný strpieť vykonanie týchto opatrení.

Podľa § 64 písm. c/ zákona č. 326/2005 Z.z.; orgán štátnej správy lesného hospodárstva uloží pokutu
od 165 Eur do 99 582 Eur právnickej osobe alebo fyzickej osobe - podnikateľovi,  ktorá neplní povinnosti
alebo opatrenia orgánov štátnej správy lesného hospodárstva alebo lesníckej ochranárskej služby pri
ochrane lesa ( § 28 a 29).

Podľa § 65 ods. 1, 2, 4 zákona č. 326/2005 Z.z.; pri ukladaní pokuty a určení jej výšky podľa § 64
sa prihliada najmä na závažnosť, spôsob a čas trvania a možné následky porušenia povinností, na
spoluprácu a prístup právnických osôb alebo dotknutých fyzických osôb - podnikateľov k odstraňovaniu
následkov a k prijatým opatreniam (1). Pokutu podľa § 63 a 64 možno uložiť do jedného roka odo dňa,
keď sa orgán štátnej správy lesného hospodárstva o porušení dozvedel, najneskôr však do troch rokov,
a ak ide o porušenie povinností vlastníka, správcu alebo obhospodarovateľa lesa, najneskôr do desiatich
rokov odo dňa, keď k porušeniu povinnosti došlo (2). Tomu, kto opakovane poruší počas troch rokov
od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o uložení pokuty povinnosť, za ktorú mu bola pokuta už
uložená, alebo nevykoná opatrenia podľa odseku 3, sa uloží ďalšia pokuta až do dvojnásobku hornej
hranice pokuty podľa § 63 a 64 (4).



Po oboznámení so stanoviskami účastníkov konania, obsahom administratívneho spisu a zistení
skutkového stavu veci súd dospel k záveru, že žalovaný vec správne právne posúdil, keď sa súd stotožnil
so záverom správneho orgánu o preukázaní skutočnosti, že u žalobcu došlo k porušeniu ustanovenia §
28 ods. 3 zákona o lesoch tým, že nevykonal opatrenia na zabránenie šírenia a premnoženia škodcov
z chránených území s piatym stupňom ochrany ako príslušná organizácia ochrany prírody a krajiny. Je
zrejmé, že príslušným správnym orgánom ochrany životného prostredia Krajským úradom životného
prostredia v Banskej Bystrici nebol daný súhlas na vykonanie náhodnej ťažby v dotknutých územiach v
chránených oblastiach s piatym stupňom ochrany prírody. Súd sa nestotožňuje s výkladom a aplikáciou
ustanovenia § 28 ods. 3 zákona č. 326/2005 Z.z., ktorého sa dožadoval žalobca. Takto prezentovaný
výklad by bol v rozpore s účelom zákona. Preto vzhľadom aj na povahu vydaných rozhodnutí krajským
úradom životného prostredia aj podľa názoru súdu bolo povinnosťou žalobcu zabezpečiť v ochranných
pásmach území s piatym stupňom ochrany v roku 2011 opatrenia na zabránenie šírenia a premnoženia
škodcov. O aké opatrenia sa jedná, jednoznačne vyplýva zo Spoločného usmernenia zo 28.03.2008,
ktoré je žalobcom nesporne známe. Len v prípade pozitívneho rozhodnutia orgánom štátnej správy
ochrany prírody, t.j. o povolení výnimky na vykonanie náhodnej ťažby, by nemal žalobca povinnosť
zabezpečiť v príslušných ochranných pásmach opatrenia. Takúto povinnosť má v prípade negatívneho
rozhodnutia, ale aj žiadneho rozhodnutia, pretože aj neexistujúce rozhodnutie spĺňa zákonný predpoklad
„nepovolenia výnimky na vykonanie náhodnej ťažby“ pre konštatovanie povinnosti žalobcu v dotknutých
územiach zabezpečiť opatrenia na zabránenie šírenia a premnoženia škodcov.

Zodpovednosť žalobcu za nevykonanie opatrení, ktorá povinnosť mu vyplýva z ustanovenia § 28
ods. 3 zákona č. 326/2005 Z.z. je konštituovaná na objektívnom princípe, preto poukazovanie na to,
že príslušné opatrenia na zabránenie šírenia a premnoženia škodcov z chránených území s piatym
stupňom ochrany z hľadiska zodpovednosti žalobcu zákon nekonkretizuje, je irelevantné. Rovnako za
bezvýznamné súd považoval v súvislosti s možným zbavením sa zodpovednosti žalobcu za príslušný
správny delikt poukazovanie na to, že mali požiadať obhospodarovatelia lesa o výnimku, resp. aj ďalšie
skutočnosti, ako je nedostatok finančných prostriedkov a na iné okolnosti, ktoré bránili žalobcovi vykonať
opatrenia (odstúpenie od zmluvy o dielo subjektov dodávajúcich materiál a práce v prípade, ak nebola
povolená výnimka na vykonanie náhodnej ťažby). Všetky uvedené okolnosti by mohli byť významné len
z hľadiska posudzovania výšky sankcie a nie pre možné zbavenie sa zodpovednosti, ktorá je postavená
na princípe objektívnej zodpovednosti.

Vzhľadom na uvedené dôvody súd považuje žalobnú námietku ohľadom nesprávneho právneho
posúdenia veci v časti zistenia a preukázania zodpovednosti žalobcu za nevykonanie opatrení na
zabránenie šírenia a premnoženia škodcov z ochranných území s piatym stupňom ochrany v zmysle §
28 ods. 3 zákona č. 326/2005 Z.z. za nedôvodnú.

Rovnako považuje súd za nedôvodnú žalobnú námietku žalobcu, že rozhodnutia správnych orgánov
(oboch stupňov) sú nepreskúmateľné a nezrozumiteľné. Súd zastáva stanovisko, že bol dodržaný
proces pred vydaním rozhodnutí a rozhodnutia vydané v oboch stupňoch spĺňajú náležitosti, ktoré
pre rozhodnutia vydané v správnom konaní vyžaduje ustanovenie § 46 a 47 zákona č. 71/1967
Zb. o správnom konaní. Z výrokových častí vyplýva konkretizácia správneho deliktu. Pochybenie
prvostupňového správneho orgánu, ktorý nevymedzil časové obdobie, odstránil žalovaný tým, že
zmenou rozhodnutia upresnil čas spáchania deliktu. Rozhodnutia správnych orgánov vydané v oboch
stupňoch súd považuje za preskúmateľné, zrozumiteľné a dostatočne odôvodnené, preto aby bolo
zrejmé, o čom správny konal, za aký správny delikt uložil sankciu. Napokon zodpovedá tomu aj obrana
žalobcu, ktorý v žalobe reagoval na jednotlivé konkrétne dôvody rozhodnutia žalovaného, s ktorými sa
nestotožnil.

V konaní podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. súdy pri preskúmavaní zákonnosti postupu správneho
orgánu prihliadajú len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť
napadnutého rozhodnutia (250i ods. 3 O.s.p.) a len v prípade zistenia takejto vady, vyústi táto skutočnosť
do zrušenia rozhodnutia v zmysle § 250j ods. 2 písm. e/ O.s.p.. Súd v predmetnom konaní nezistil žiadnu
takúto vadu v postupe správneho orgánu, ktorá by odôvodňovala  zrušenie napadnutého rozhodnutia
žalovaného, resp. prvostupňového rozhodnutia.



Súd neuznal ani žalobnú námietku žalobcu, ktorou namietal nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia
ohľadom výšky uloženej pokuty, najmä ak správny orgán nevyhodnotil jednotlivé zákonné kritériá, ktoré
má povinnosť zohľadňovať pri správnom uvážení rozhodujúc o výške pokuty. Je síce pravdou, že
správny orgán má povinnosť ozrejmiť správnu úvahu a vyhodnotiť jednotlivé kritériá pri ukladaní pokuty a
v prípade, ak tak správny orgán nepostupuje, možno konštatovať nesprávny postup v správnom konaní.
V rámci preskúmavania zákonnosti je pre súd významné posúdiť, či takýto postup správneho orgánu
môže viesť k nezákonnosti jeho rozhodnutia, na čo by mal súd povinnosť prihliadnuť. Zistené vady v
konaní súd posudzuje individuálne podľa okolností toho ktorého prípadu. Súd zastáva stanovisko, že
ak je pokuta uložená v spodnej hranici zákonného rozpätia, ako je tomu v danom prípade, uvedená
vada v postupe nemôže spôsobovať nezákonnosť rozhodnutia. Len v prípade, pokiaľ by správny
orgán uložil pokutu v hornej hranici pásma, resp. najvyššiu pokutu, bolo by možné akceptovať žalobnú
námietku vo veci nedostatočného odôvodnenia výšky pokuty. Za rozhodujúce súd považuje to, že je
preukázaná zodpovednosť a s tým spojená opodstatnenosť uloženia pokuty, a ak je uložená pokuta v
takmer minimálnej možnej výške, potom nevyhodnotenie kritérií odôvodňujúcich  výšku pokuty, nemôže
spôsobiť nezákonnosť rozhodnutia. Námietka o nevyhodnotení jednotlivých kritérií pre uloženie výšky
pokuty by zároveň mohla byť dôvodná v prípade namietania výšky pokuty, k čomu ale v danom prípade
nedošlo.

Súd neakceptoval námietku žalobcu, podľa ktorej žalovaný nesprávne konštatoval opätovné porušenie
povinností žalobcom, keďže v čase rozhodovania správneho orgánu nebolo ešte právoplatne skončené
súdne konanie vo veciach preskúmania zákonnosti predchádzajúcich rozhodnutí žalovaného o uložení
pokút žalobcovi, pretože podanie žaloby neznamená prelomenie právneho účinku právoplatného
rozhodnutia správneho orgánu, na ktoré, pokiaľ nie je ako celok zákonným postupom zrušené, treba
hľadieť ako na zákonné a vecne správne. Navyše, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k.
23S/4/2011-91 zo dňa 30. marca 2011, ktorým boli zamietnuté žaloby žalobcu, ktorými sa domáhal
zrušenia predchádzajúcich rozhodnutí o uložení pokút, bol rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp.zn.
2Sžp/21/2011 zo dňa 18.04.2012 potvrdený.

Súdy konajúc podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. preskúmavajú zákonnosť napadnutých rozhodnutí
a postupu správnych orgánov najmä z hľadiska správnosti aplikovania hmotnoprávnych a procesných
predpisov vzhľadom na zistený skutkový stav. Na formálne vady rozhodnutí a vady v konaní pred
správnym orgánom súd prihliada len vtedy, ak by spôsobili nezákonnosť napadnutého rozhodnutia,
t.j. súdy neprihliadajú na všetky vady bez rozdielu. Súdy judikovali, že nezrušujú rozhodnutia len z
dôvodu, aby sa zopakoval určitý proces, či odstránili formálne nedostatky rozhodnutí za predpokladu,
že by odstránenie takýchto vád neprinieslo pre žalobcu iné priaznivejšie rozhodnutie. Súdy nemajú
povyšovať formalistické námietky nad vecnými, pretože prvoradá je vecná správnosť rozhodnutia, ktorou
je zabezpečená spravodlivosť, zároveň zmysel a účel zákona, v danom prípade zákona č. 326/2005 Z.z.,
t.j. ochrana lesov. Európsky súd pre ľudské práva v prípade Mikulová vs Slovensko napr. konštatoval, že
súdy majú pri uplatňovaní procesných pravidiel zabrániť nadmerného formalizmu, ktorý by bol v rozpore
so spravodlivosťou konania.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p.. Žalobcovi, ktorý v konaní nemal úspech,
súd náhradu trov konania nepriznal.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom súdu jednomyseľne, t.j. pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č.
757/2004 Z.z. o súdoch v znení účinnom od 01.05.2011).

Rozhodnutie bolo prijaté senátom súdu jednomyseľne, t.j. pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č.
757/2004 Z.z. o súdoch v znení účinnom od 01.05.2011).

Poučenie:



Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia. Odvolanie sa podáva
písomne v dvoch vyhotoveniach cestou krajského súdu na Najvyšší súd SR. Odvolanie je možné podať
len z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 O.s.p. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§
42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto
rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.", "vazby": {"stav": {"sz": "2Sžp/23/2012", "sud": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "guid": "296e0490-b248-4249-bdd8-4416edbb3512:16bb0fa2-cccc-4060-99fd-9411d7c915b3", "datum": "2013-02-26", "vztah": "potvrdene"}}, "cituje": [], "citovane_v": []}